Ústavný súd SR: Kolúzna väzba nemôže byť vyjadrená všeobecne a frázovito

Publikované: 13. 04. 2021, čítané: 2673 krát
 

 

Ústav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že „dô­vod­nosť“ oba­vy z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho je v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vy­jad­re­ná nad­mie­ru neur­či­to o to, či už vo vzťa­hu k pô­vo­du, resp. zdro­ju oba­vy (z na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia zro­zu­mi­teľ­ne ne­vyp­lý­va, kto­ré/aké kon­krét­ne ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa ale­bo aké iné kon­krét­ne sku­toč­nos­ti od­ôvod­ne­ne vy­vo­la­li oba­vu naj­vyš­šie­ho sú­du), ako aj vo vzťa­hu k špe­ci­fi­ká­cii po­ten­ciál­ne­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia, na kto­ré sa má tá­to oba­va vzťa­ho­vať. Zdroj, resp. pô­vod oba­vy je v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vy­jad­re­ný vý­luč­ne všeo­bec­ne až frá­zo­vi­to (pou­ži­júc poj­my ako sa­mot­ný cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti, spô­sob jej pá­chania, pou­ži­té me­tó­dy, tres­tná čin­nosť pá­cha­ná vy­so­ko so­fis­ti­ko­va­ným, za­kry­tým spô­so­bom). V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd uvá­dza, že dô­vo­dy väz­by mu­sia byť v roz­hod­nu­tí o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by vy­jad­re­né jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne, kon­krét­ne a vo vzťa­hu k sa­mot­né­mu ob­vi­ne­né­mu, a te­da nie spô­so­bom, z kto­ré­ho „mož­no“ dô­vo­dy väz­by len de­du­ko­vať.

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

NÁLEZ

Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

I.      US 452/2020-52

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ras­tis­la­va Kaš­šá­ka (sud­ca spra­vo­daj­ca) a sud­cov Ja­ny Ba­ri­co­vej a Mi­lo­ša Ma­ďa­ra v ko­na­ní pod­ľa čl. 127 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa XXXzas­tú­pe­né­ho JUDr. Pet­rom Ku­bi­nom, ad­vo­ká­tom, Den­tons Euro­pe CS LLP, or­ga­ni­zač­ná zlož­ka, Šte­fá­ni­ko­va 15, Bra­tis­la­va, pro­ti uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 4 Tost33/2020 zo 6. augus­ta 2020 tak­to

 

roz­ho­dol:

1.      Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 4 Tost33/2020 zo 6. augus­ta 2020 bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je­ho prá­vo pod­ľa čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a je­ho prá­vo pod­ľa čl. 9 ods. 1 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach.

2.      Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 4 Tost33/2020 zo 6. augus­ta 2020

zru­šu­je.

3.      Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky je po­vin­ný nah­ra­diť sťa­žo­va­te­ľo­vi tro­vy ko­na­nia 675,43 eur a za­pla­tiť ich práv­ne­mu zá­stup­co­vi sťa­žo­va­te­ľa do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

4.      Vo zvyš­nej čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vu­je.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

Ústav­ná sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa a skut­ko­vý stav ve­ci

1. Sťa­žo­va­teľ sa ús­tav­nou sťaž­nos­ťou do­ru­če­nou Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) 4. sep­tem­bra 2020 do­má­ha vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), svo­jich práv pod­ľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) a svoj­ho prá­va pod­ľa čl. 9 ods. 1 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (ďa­lej len „pakt“) uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) č. k. 4 Tost33/2020 zo 6. augus­ta 2020. Sťa­žo­va­teľ navr­hu­je na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šiť. Ústav­ný súd uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 452/2020-18 zo 6. ok­tób­ra 2020 pri­jal pod­ľa § 56 ods. 5 zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov ús­tav­nú sťaž­nosť na ďal­šie ko­na­nie v ce­lom roz­sa­hu.

2.     Z ús­tav­nej sťaž­nos­ti, na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a pri­po­je­né­ho spi­su všeo­bec­né­ho sú­du vy­plý­va nas­le­du­jú­ci stav ve­ci:

3.     Uz­ne­se­ním pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor“) č. k. VI1/3 Gv 111/20/1000-3 z 30. jú­la 2020 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra“) bo­lo sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie za zlo­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na a za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na.

4.     Pod­ľa uz­ne­se­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sa mal sťa­žo­va­teľ zlo­či­nu pod­plá­ca­nia a obzvláš­ťzá­važ­né­ho zlo­či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti do­pus­tiť v sú­vis­los­ti s ma­chi­ná­cia­mi pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní vy­hlá­se­nom Sprá­vou štát­nych hmot­ných re­zerv Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „SŠHR“) na pred­met nad­li­mit­nej zá­kaz­ky „Uvoľ­ňo­va­cí tank“ v Úrad­nom ves­tní­ku Európ­skej únie č. 2019/S 194-470866 8. ok­tób­ra 2019 a vo Ves­tní­ku ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia č. 204/2019 9. ok­tób­ra 2019 pod zn. 26099-MST (ďa­lej len „na­pad­nu­té ve­rej­né ob­sta­rá­va­nie“). Kon­krét­ne mal sťa­žo­va­teľ v me­ne ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX za zma­ni­pu­lo­va­nie­na­pad­nu­té­ho ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia pos­kyt­núť        XXX(v tom ča­se pred­se­do­viSŠHR) skry­tým spô­so­bom úp­la­tok v cel­ko­vej vý­ške 146 400 eur a po­die­ľať sa na je­ho nás­led­nej le­ga­li­zá­cii. Pos­kyt­nu­tie úp­lat­ku sa ma­lo us­ku­toč­niť for­mou 15 bez­ho­to­vos­tných ban­ko­vých pre­vo­dov z ban­ko­vé­ho úč­tu pa­tria­ce­ho ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXXna ban­ko­výú­čet ob­chod­nej spo­loč­nos­tiXXX. Pod­ľa uz­ne­se­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra mal XXX spros­tred­ko­vať pre­daj neh­nu­teľ­nos­tí - skla­dov a po­zem­kov za­pí­sa­ných na XXXpre ka­tas­trál­ne úze­mie XXXbliž­šie špe­ci­fi­ko­va­ných v uz­ne­se­níš­pe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra (ďa­lej len „skla­dy a po­zem­ky“) z ma­jet­ku SŠHR spo­loč­nos­ti MM a v mar­ci 2018 po vzá­jom­nej do­ho­de s XXX(ko­na­te­ľom ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX) mal za­bez­pe­čiť ich nás­led­ný pre­daj ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX a spros­tred­ko­vať fik­tív­ny pre­ná­jom skla­dov a po­zem­kov ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX. Pod­ľa špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ma­lo byť uve­de­ných 15 bez­ho­to­vos­tných ban­ko­vých pre­vo­dov v cel­ko­vej vý­ške 146 400 eur fik­tív­ne úče­lo­vo dek­la­ro­va­ných ako plat­by za náj­om skla­dov a po­zem­kov, v sku­toč­nos­ti ma­lo ísť o za­kry­tým spô­so­bom pos­kyt­nu­tý úp­la­tok, kto­rý nás­led­ne XXX s XXXle­ga­li­zo­va­li tým, že XXX ini­cio­val uzat­vo­re­nie dvoch kúp­nych zmlúv me­dzi je­ho syn­om XXX ako­ku­pu­jú­cim a XXX  ako pre­dá­va­jú­cim, kto­rých pred­me­tom bol pre­vod vlas­tníc­ke­ho prá­vak neh­nu­teľ­nos­tiam — by­tom na­chá­dza­jú­cim sa v XXX ka­tas­trál­ne úze­mie XXX bliž­šieš­pe­ci­fi­ko­va­ným v uz­ne­se­ní špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, pri­čom k pre­vo­du vlas­tníc­ke­ho prá­va ma­lo dôjsť bez uh­ra­de­nia kúp­nej ce­ny zo stra­ny ku­pu­jú­ce­ho. Uz­ne­se­ním špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra bo­lo ok­rem sťa­žo­va­te­ľa vzne­se­né ob­vi­ne­nie aj XXX a práv­nic­kej oso­be - ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX.

 

5.    O návr­hu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra na vza­tie sťa­žo­va­te­ľa a XXX do väz­by roz­ho­dol­sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (ďa­lej len „špe­cia­li­zo­va­ný súd“) uz­ne­se­ním č. k. 4 Tp 15/2020 z 31. jú­la 2020 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du“) tak, že XXX z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku vzal do väz­by. O návr­hu na vza­tie sťa­žo­va­te­ľa do väz­by špe­cia­li­zo­va­ný súd roz­ho­dol tak, že návr­hu ne­vy­ho­vel a pre­pus­til sťa­žo­va­te­ľa zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

 

6.    Pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du po­dal špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor sťaž­nosť, o kto­rej naj­vyš­ší súd roz­ho­dol na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním. Naj­vyš­ší súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du v čas­ti tý­ka­jú­cej sa sťa­žo­va­te­ľa zru­šil, z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku vzal sťa­žo­va­te­ľa do väz­by a je­ho väz­bu ne­nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

7.    Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor uz­ne­se­ním č. k. VII/3 Gv 50/20/1000-130 zo 6. ok­tób­ra 2020 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie o zru­še­ní ob­vi­ne­nia“) vy­ho­vel sťaž­nos­tiam sťa­žo­va­te­ľa, XXX a ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX, kto­ré po­da­li pro­ti uz­ne­se­niu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

Uz­ne­se­ním o zru­še­ní ob­vi­ne­nia špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor zru­šil vo vzťa­hu k sťa­žo­va­te­ľo­vi (ako aj vo vzťa­hu k XXX a ob­chod­nej spo­loč­nos­ti XXX) uz­ne­se­nieš­pe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, pri­čom na zá­kla­de uz­ne­se­nia o zru­še­ní ob­vi­ne­nia bol sťa­žo­va­teľ okam­ži­te, prí­ka­zom pro­ku­rá­to­ra, pre­pus­te­ný z väz­by.

II.

Ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­te­ľa

8.    Pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu po­dal sťa­žo­va­teľ ús­tav­nú sťaž­nosť, v kto­rej ar­gu­men­tu­je v pod­stat­nom tak­to:

a)      sťa­žo­va­teľ je pres­ved­če­ný, že ús­tav­nop­ráv­ne prin­cí­py ob­me­dzenia je­ho osob­nej slo­bo­dy ne­bo­li dodr­ža­né tým, že je­ho väz­ba ne­bo­la v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní od­ôvod­ne­ná kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré nas­ved­ču­jú exis­ten­cii vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. V tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol naj­mä sku­toč­nosť, že naj­vyš­ší súd sa exis­ten­ciou vä­zob­né­ho dô­vo­du v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní za­obe­ral veľ­mi struč­ne, kon­krét­ne v jed­nom od­se­ku (pr­vý od­sek na s. 19 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia) v cel­ko­vom roz­sa­hu de­sia­tich riad­kov. Zá­ro­veň sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia neob­sa­hu­je žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, z kto­rých by vy­plý­va­la dô­vod­ná oba­va, že bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Ďalej na­mie­tal, že sa naj­vyš­ší súd v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia „ iba stro­ho a ste­reo­typ­ne od­vo­lal na cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, spô­sob jej údaj­né­ho spá­chania, me­tó­dy, kto­ré ma­li byť pri tom pou­ži­té, a ozna­čil ju za vy­so­ko so­fis­ti­ko­va­nú a pá­cha­nú za­kry­tým spô­so­bom, z čo­ho po­tom vy­vo­dil oba­vu z mož­né­ho ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia Sťa­žo­va­te­ľa

b)    zá­ro­veň sťa­žo­va­teľ ús­tav­nú sťaž­nosť od­ôvod­ňo­val tvr­de­ním, pod­ľa kto­ré­ho ús­tav­nop­ráv­ne prin­cí­py ob­me­dzenia je­ho osob­nej slo­bo­dy ne­bo­li dodr­ža­né ani tým, že je­ho väz­ba ne­bo­la v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní od­ôvod­ne­ná ta­ký­mi kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré os­ved­ču­jú dô­vod­nosť po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tných či­nov, kto­ré bo­li uve­de­né v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní. V tej­to sú­vis­los­ti sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že „Sme si ve­do­mí to­ho, že Ústav­ný súd ne­bu­de pres­kú­ma­vať správ­nosť zá­ve­rov NSSR oh­ľa­dom dô­vod­nos­ti ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či Sťa­žo­va­te­ľo­vi nad rá­mec po­ru­še­nia prá­va na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu a na spra­vod­li­vý pro­ces. Pre­to vo vzťa­hu k tej­to čas­ti Na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, v kto­rej NSSR po­sú­dil po­doz­re­nie a ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či Sťa­žo­va­te­ľo­vi v tej­to fá­ze ako dô­vod­né, na­mie­ta­me v tej­to sťaž­nos­ti iba po­ru­še­nie prá­va Sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu a na spra­vod­li­vý pro­ces svo­jim ar­bit­rár­nym pos­tu­pom a v tej­to sú­vis­los­ti si do­vo­ľu­je­me od­ká­zať Ústav­ný súd na časť H tej­to sťaž­nos­ti. Nás­led­ne sťa­žo­va­teľ v čas­ti H ús­tav­nej sťaž­nos­ti ozna­če­nej ako „Po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie“ zdô­vod­ňu­je svo­je tvr­de­nia ve­dú­ce k zá­ve­ru, že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním bo­li po­ru­še­né je­ho zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­vo pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru.

9.     Po­da­ním ozna­če­ným ako „Dopl­ne­nie a čias­toč­né späť­vza­tie ús­tav­nej sťaž­nos­ti“ z 15. ok­tób­ra 2020 (ďa­lej len „dopl­ne­nie sťaž­nos­ti“) sťa­žo­va­teľ ozná­mil ús­tav­né­mu sú­du sku­toč­nosť, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor vy­dal uz­ne­se­nie o zru­še­ní ob­vi­ne­nia, na zá­kla­de kto­ré­ho bol sťa­žo­va­teľ pre­pus­te­ný z väz­by. Z toh­to dô­vo­du sťa­žo­va­teľ čias­toč­ne späť­vzal svoj návrh v roz­sa­hu, v kto­rom žia­dal, aby ús­tav­ný súd naj­vyš­šie­mu sú­du pri­ká­zal, aby neod­klad­ne pre­pus­til sťa­žo­va­te­ľa na slo­bo­du. Zá­ro­veň sťa­žo­va­teľ v dopl­ne­ní sťaž­nos­ti roz­ší­ril svo­ju ar­gu­men­tá­ciu sme­ru­jú­cu k zá­ve­ru, že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním bo­li po­ru­še­né je­ho zá­klad­né prá­va a prá­va špe­ci­fi­ko­va­né v ús­tav­nej sťaž­nos­ti, o tvr­de­nie, že ten­to zá­ver vy­plý­va aj zo sa­mot­né­ho fak­tu, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor uz­ne­se­ním o zru­še­ní ob­vi­ne­nia ob­vi­ne­nie sťa­žo­va­te­ľa zru­šil. Kon­krét­ne v tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol, že „Ak to­tiž pod­ľa prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o zru­še­ní ob­vi­ne­nia ne­bo­li ku dňu 30. 7. 2020 spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky ani na vznse­nie ob­vi­ne­nia, rov­na­ko tak ne­moh­li byť spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na vza­tie Sťa­žo­va­te­ľa do väz­by (naj­mä z poh­ľa­du spl­ne­nia zá­klad­nej ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by - dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia Sťa­žo­va­te­ľa), o kto­rej roz­ho­do­val NSSR na zá­kla­de rov­na­kých skut­ko­vých okol­nos­tí dňa 6. 8. 2020. “.

10.    Z už uve­de­ných zá­ve­rov po­tom sťa­žo­va­teľ vy­vo­dzu­je, že bo­li po­ru­še­né je­ho zá­klad­né prá­va a prá­va uve­de­né v bo­de 1 od­ôvod­ne­nia toh­to ná­le­zu.

III.

Vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho sú­du a rep­li­ka sťa­žo­va­te­ľa

III.l. Vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho sú­du:

11.   Naj­vyš­ší súd sa k ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­jad­ril po­da­ním ozna­če­ným ako XXX - vy­jad­re­nie k ús­tav­nej sťaž­nos­ti“ z 2. no­vem­bra 2020 (ďa­lej len „vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho­sú­du“), kto­ré­ho príl­ohou bo­lo vy­jad­re­nie sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne z 30. ok­tób­ra 2020 k ús­tav­nej sťaž­nos­ti (ďa­lej len „vy­jad­re­nie sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne“).

12.     Vo vy­jad­re­ní naj­vyš­šie­ho sú­du pred­se­da naj­vyš­šie­ho sú­du, od­vo­lá­va­júc sa na vy­jad­re­nie sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne, navr­hol ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­ho­vieť, pri­čom v pod­stat­nom uvie­dol, že od­ôvod­ne­nie exis­ten­cie dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by, kto­ré bo­li zhr­nu­té na s. 20 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, ne­mož­no po­su­dzo­vať izo­lo­va­ne, „ale to­to je nut­né hod­no­tiť v sú­vis­los­ti s je­ho pred­chá­dza­jú­cou čas­ťou, v kto­rej sa naj­vyš­ší súd v rám­ci skú­ma­nia dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia kon­krét­ne za­obe­rá po­va­hou/cha­rak­te­rom tres­tnej čin­nos­ti, spô­sob­mi a me­tó­da­mi jej pá­chania

13.    Naj­vyš­ší súd vo vy­jad­re­ní sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne uvie­dol, že ne­po­va­žu­je ús­tav­nú sťaž­nosť za opod­stat­ne­nú. Svoj zá­ver naj­vyš­ší súd od­ôvod­nil v pod­stat­nom tak­to:

a)      vo vzťa­hu k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru naj­vyš­ší súd ar­gu­men­to­val kon­štan­tnou ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du, pod­ľa kto­rej „prá­vo na osob­nú slo­bo­du je ga­ran­to­va­né čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy a je v ňom ob­siah­nu­té aj prá­vo ob­vi­ne­né­ho na súd­nu ochra­nu pri poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy z ti­tu­lu väz­by. ", z čo­ho vy­vo­dil zá­ver, že „pre ne­dos­ta­tok prí­čin­nej sú­vis­los­ti me­dzi na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím vy­da­ným v ko­na­ní o väz­be a ob­sa­hom čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, po­ve­da­né tiež inak, z dô­vo­du neap­li­ko­va­teľ­nos­ti čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru na vä­zob­né ko­na­nie sú sťa­žo­va­te­ľom for­mu­lo­va­né ná­miet­ky po­ru­še­nia uve­de­ných člán­kov ús­ta­vy a do­ho­vo­ru dot­knu­tým roz­hod­nu­tím zjav­ne neo­pod­stat­ne­né"',

b)    vo vzťa­hu k zos­tá­va­jú­cej čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti (k po­ru­še­niu os­tat­ných zá­klad­ných práv a práv ozna­če­ných sťa­žo­va­te­ľom) naj­vyš­ší súd dô­vo­dil, že v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia mi­ni­mál­ne v zá­klad­ných ry­soch vy­hod­no­til pred­lo­že­né dô­ka­zy a tvr­de­nia, rea­gu­júc aj na naj­pod­stat­nej­šie ná­miet­ky a dô­ka­zy, z poh­ľa­du, či neos­la­bu­jú dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia do ta­kej mie­ry, že by exis­ten­ciu tej­to ma­te­riál­nej pod­mien­ky roz­ho­do­va­nia o väz­be už ne­bo­lo mož­né kon­šta­to­vať. Vo vzťa­hu k na­mie­ta­nej ne­dos­ta­toč­nej kon­krét­nos­ti vä­zob­ných dô­vo­dov naj­vyš­ší súd uvie­dol, že pri roz­ho­do­va­ní o väz­be súd mô­že ri­zi­ko ko­na­nia za­kla­da­jú­ce­ho vä­zob­ný dô­vod len od­ha­do­vať (prog­nó­zo­vať), a pre­to nie je ne­vyh­nut­ne pot­reb­né, aby zo stra­ny vä­zob­né stí­ha­ných ob­vi­ne­ných k ta­kým­to ko­na­niam ale­bo po­ku­som o ne doš­lo. Nás­led­ne naj­vyš­ší súd vo vy­jad­re­ní sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne v struč­nos­ti od­ôvod­nil, v čom vi­dí dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by v sú­vis­los­ti s (prav­de­po­dob­nou) pot­re­bou ďal­šie­ho vy­po­ču­tia už skôr vy­po­ču­tých osôb, ako aj v sú­vis­los­ti s mož­ným ov­plyv­ňo­va­ním bý­va­lých za­mes­tnan­cov oso­bou, o vza­tí do väz­by kto­rej sa roz­ho­du­je.

III.             3. Rep­li­ka sťa­žo­va­te­ľa:

14.   Sťa­žo­va­teľ vo svo­jej rep­li­ke uvie­dol v pod­stat­nom nas­le­du­jú­ce:

a)     k tvr­de­niu naj­vyš­šie­ho sú­du o zjav­nej neo­pod­stat­ne­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti v čas­ti na­mie­ta­jú­cej po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru z dô­vo­du ob­siah­nu­tia tých­to práv v rám­ci prá­va na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že „Tým, že NSSR sám uz­nal, že čl. 17 ods. 5 Ústa­vy SR a čl. 5 ods. 3 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ga­ran­tu­jú prá­vo ob­vi­ne­né­ho na súd­nu ochra­nu pri poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy z ti­tu­lu väz­by, mu­sí pla­tiť, že v rám­ci roz­ho­do­va­nia o väz­be má ob­vi­ne­ný prís­tup k súd­nej ochra­ne, a to v rov­na­kej kva­li­te ako ju ga­ran­tu­je čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

b)    k tvr­de­niam naj­vyš­šie­ho sú­du ob­siah­nu­tým vo vy­jad­re­ní sud­ky­ne spra­vo­daj­ky­ne tý­ka­jú­cim sa ob­ha­jo­by správ­nos­ti a dos­ta­toč­nos­ti od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vo vzťa­hu k dô­vo­dom väz­by sťa­žo­va­teľ zo­pa­ko­val svoj skôr vy­jad­re­ný ná­zor, že naj­vyš­ší súd neoz­na­čil kon­krét­ne dô­vo­dy, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li oba­vu z ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov a ma­re­nia ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné ko­na­nie. Sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že vy­me­dzenie kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, kto­ré od­ôvod­ňu­jú vä­zob­ný dô­vod, nie je sa­moú­čel­né, ale mu­sí vä­zob­né stí­ha­nej oso­be pos­kyt­núť pres­kú­ma­teľ­né, jas­né a zro­zu­mi­teľ­né dô­vo­dy, pre kto­ré jej bo­la ob­me­dze­ná slo­bo­da. Ko­lúz­ne dô­vo­dy ne­mô­žu byť vy­vo­dzo­va­né len z práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku;

c)     k ar­gu­men­tá­cii naj­vyš­šie­ho sú­du tý­ka­jú­cej sa dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by v sú­vis­los­ti s (prav­de­po­dob­nou) pot­re­bou ďal­šie­ho vy­po­ču­tia už skôr vy­po­ču­tých osôb sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že „ ak by ma­la pla­tiť tá­to pre­mi­sa NSSR, po­tom by dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by mu­se­li pretr­vá­vať až do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia“. V ne­pos­led­nom ra­de sa sťa­žo­va­teľ tak­tiež vy­jad­ril k ar­gu­men­tá­cii naj­vyš­šie­ho sú­du tý­ka­jú­cej sa dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by v sú­vis­los­ti mož­ným ov­plyv­ňo­va­ním bý­va­lých za­mes­tnan­com tak, že uve­de­né dô­vo­dy po­va­žu­je za ne­pod­lo­že­né a bez­pred­met­né, keď­že naj­vyš­ší súd ne­dis­po­no­val žiad­nym dô­ka­zom o tom, že by sťa­žo­va­teľ bol s bý­va­lý­mi za­mes­tnan­ca­mi v akom­koľ­vek kon­tak­te, hoc aj v mi­nu­los­ti.

IV.

Po­sú­de­nie dô­vod­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti

15.     Sťa­žo­va­teľ ús­tav­nou sťaž­nos­ťou na­mie­ta po­ru­še­nie je­ho práv na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním, kto­rým naj­vyš­ší súd pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku zru­šil uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a roz­ho­dol o väz­be sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Pod­sta­tu ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu mož­no vní­mať vo dvoch ro­vi­nách — ná­miet­ky spo­čí­va­jú­ce v tvr­de­ní o neexis­ten­cii a nep­reu­ká­za­ní dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by a ná­miet­ky spo­čí­va­jú­ce v tvr­de­ní o neexis­ten­cii a nep­reu­ká­za­ní dô­vo­dov tres­tné­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa. Sťa­žo­va­teľ tie­to ná­miet­ky v ús­tav­nej sťaž­nos­ti us­po­ra­dú­va a čle­ní a dô­vo­dí ni­mi jed­nak po­ru­še­nie je­ho prá­va na ochra­nu osob­nej slo­bo­dy (ci­tu­júc pri­tom us­ta­no­ve­nia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy, čl. 9 ods. 1 pak­tu a čl. 5 ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru), jed­nak po­ru­še­nie je­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (ci­tu­júc pri­tom us­ta­no­ve­nia čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru).

16.    Sťa­žo­va­teľ dô­vo­dil po­ru­še­nie je­ho zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy, prá­va pod­ľa čl. 9 ods. 1 pak­tu a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru tvr­de­ním o neexis­ten­cii a nep­reu­ká­za­ní dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by a tvr­de­ním o neexis­ten­cii a nep­reu­ká­za­ní dô­vo­dov tres­tné­ho stí­ha­nia sťa­žo­va­te­ľa.

17.     Po­kiaľ ide o up­lat­ni­teľ­nosť čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru na pres­kú­ma­va­ný prí­pad, ús­tav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že ten­to zvy­čaj­ne mie­ri na si­tuácie, v kto­rých sa pro­ti jed­not­liv­co­vi ve­die ko­na­nie, kým je poz­ba­ve­ný osob­nej slo­bo­dy. Je však mož­né pri­pus­tiť, že pred­met­né us­ta­no­ve­nie je pou­ži­teľ­né aj v prí­pa­doch, keď jed­not­li­vec už nie je ďa­lej poz­ba­ve­ný slo­bo­dy po­čas ko­na­nia o op­rav­nom pros­tried­ku, kto­ré­ho vý­sle­dok je roz­ho­du­jú­ci pri ur­čo­va­ní zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia slo­bo­dy jed­not­liv­ca (Ora­vec pro­ti Chor­vát­sku, č. 51249/11, roz­su­dok z 11. 7. 2017, ods. 65). Rov­na­ko sku­toč­nosť, že sťa­žo­va­teľ už bol pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du, nep­ro­ti­re­čí z poh­ľa­du čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru je­ho zá­uj­mu o pres­kú­ma­nie ús­tav­nej udr­ža­teľ­nos­ti poz­ba­ve­nia je­ho osob­nej slo­bo­dy (m. m. Os­ma­no­vič pro­ti Chor­vát­sku, č. 67604/10, roz­su­dok zo 6. 11. 2012, ods. 49; m. m. S. T. S. pro­ti Ho­lan­dsku, č. 277/05, roz­su­dok zo 7. 6. 2011, ods. 61).

18.     Pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du (I. US 141/04, III. ÚS 417/2011, III. ÚS 314/2012) ko­reš­pon­du­jú­cej s roz­ho­do­va­cou praxou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) mu­sia byť v rám­ci roz­ho­do­va­nia o vza­tí do väz­by spl­ne­né via­ce­ré pod­mien­ky, me­dzi kto­ré pa­tria exis­ten­cia sku­toč­nos­tí os­ved­ču­jú­cich kva­li­fi­ko­va­né po­doz­re­nie, že sa ob­vi­ne­ný tres­tné­ho či­nu, kto­rý je mu kla­de­ný za vi­nu, do­pus­til, a exis­ten­cia niek­to­ré­ho z vä­zob­ných dô­vo­dov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní §71 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ide te­da ob­sa­ho­vo o tie is­té pod­mien­ky, de­fi­cit spl­ne­nia kto­rých sťa­žo­va­teľ ús­tav­nou sťaž­nos­ťou na­mie­ta.

19.    V sú­vis­los­ti s tvr­de­ním sťa­žo­va­te­ľa a dô­vod­mi je­ho ús­tav­nej sťaž­nos­ti uve­de­ný­mi v bo­de 8 pod pís­me­nom b) toh­to ná­le­zu o po­ru­še­ní je­ho zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy, prá­va pod­ľa čl. 9 ods. 1 pak­tu a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním spo­čí­va­jú­cim v de­fi­ci­te od­ôvod­ne­nia (uve­de­nia sku­toč­nos­tí preu­ka­zu­jú­cich exis­ten­ciu dô­vo­dov) sa­mot­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia ús­tav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že nie je sú­dom vy­ššej in­štan­cie roz­ho­du­jú­cim o op­rav­ných pros­tried­koch v rám­ci sús­ta­vy všeo­bec­ných sú­dov a nie je v zá­sa­de op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu, ani pres­kú­ma­vať, či v ko­na­ní pred všeo­bec­ný­mi súd­mi bol ale­bo ne­bol ná­le­ží­te zis­te­ný skut­ko­vý stav, a aké skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry zo skut­ko­vé­ho sta­vu všeo­bec­ný súd vy­vo­dil. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa vy­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou. Skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­né­ho sú­du mô­žu byť te­da pred­me­tom kon­tro­ly zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du vte­dy, ak by vy­vo­de­né zá­ve­ry bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­li za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa.

20.    Pre pot­re­by po­sú­de­nia spl­ne­nia pod­mien­ky exis­ten­cie sku­toč­nos­tí os­ved­ču­jú­cich kva­li­fi­ko­va­né po­doz­re­nie, že sa ob­vi­ne­ný tres­tné­ho či­nu, kto­rý je mu kla­de­ný za vi­nu, do­pus­til, ús­tav­ný súd vy­chá­dzal o. i. aj zju­di­ka­tú­ry ESĽP (Svips­ta pro­ti Lo­tyš­sku, č. 66820/01, Krej­číŕ pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, č. 39298/04 a 8723/05), v zmys­le kto­rej exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia pred­pok­la­dá, že sú da­né sku­toč­nos­ti ale­bo in­for­má­cie, kto­rý­mi by bo­lo mož­né pres­ved­čiť ne­zá­vis­lé­ho a ob­jek­tív­ne­ho po­zo­ro­va­te­ľa o tom, že sa do­tyč­ná oso­ba moh­la do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu. Tie­to sku­toč­nos­ti však ne­mô­žu byť rov­na­kej úrov­ne ako sku­toč­nos­ti, kto­ré sú pot­reb­né pre od­ôvod­ne­nie od­sú­de­nia ale­bo pre po­da­nie ob­ža­lo­by, čo je pred­me­tom až ďal­šie­ho štá­dia tres­tné­ho ko­na­nia. V rám­ci už opí­sa­né­ho tes­tu ne­zá­vis­lé­ho a ob­jek­tív­ne­ho po­zo­ro­va­te­ľa te­da ús­tav­ný súd pres­kú­mal a po­sú­dil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, pri­čom za re­le­van­tné sku­toč­nos­ti po­va­žo­val naj­mä tie, kto­ré sa tý­ka­li na­do­bud­nu­tia skla­dov a po­zem­kov ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou XXX ich pre­náj­mu ob­chod­nej spo­loč­nos­ti        XXX a nás­led­nej úp­ra­vy (zvý­še­nia) vý­šky­ná­jom­né­ho.

 

21.    Pri pres­kú­ma­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vo vzťa­hu k od­ôvod­ne­niu (te­da uve­de­niu sku­toč­nos­tí preu­ka­zu­jú­cich exis­ten­ciu dô­vo­dov) sa­mot­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia ús­tav­ný súd nei­den­ti­fi­ko­val ta­ké zá­važ­né po­chy­be­nia a ne­dos­tat­ky, kto­ré by vied­li k nut­nos­ti zá­sa­hu ús­tav­né­ho sú­du z dô­vo­du ús­tav­nej neudr­ža­teľ­nos­ti skut­ko­vých a práv­nych zá­ve­rov naj­vyš­šie­ho sú­du. Iný­mi slo­va­mi, ús­tav­ný súd dos­pel po pres­kú­ma­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia k zá­ve­ru, že sku­toč­nos­ti, kto­rý­mi naj­vyš­ší súd preu­ka­zo­val exis­ten­ciu dô­vo­dov tres­tné­ho stí­ha­nia, do­sa­hu­jú pres­ved­či­vos­ťou ním vy­jad­re­né­ho po­doz­re­nia dos­ta­toč­nú in­ten­zi­tu na to, aby ne­bo­li po­va­žo­va­né za bez­dô­vod­né, ar­bit­rár­ne ale­bo neudr­ža­teľ­né. Na uve­de­nom zá­ve­re nič ne­me­ní ani sku­toč­nosť, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor vo ve­ci vy­dal uz­ne­se­nie o zru­še­ní ob­vi­ne­nia.

22.    Ústav­ný súd sa ďa­lej za­obe­ral ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa spo­čí­va­jú­cou v tvr­de­ní, že v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní ab­sen­tu­jú kon­krét­ne dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by, pre­to­že ne­bo­li preu­ká­za­né žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce oba­vu z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa. Pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku sú napl­ne­né pod­mien­ky ko­lúz­nej väz­by vte­dy, ak z ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho ale­bo z ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tí vy­plý­va dô­vod­ná oba­va, že ob­vi­ne­ný bu­de pô­so­biť na sved­kov, znal­cov, spolu­ob­vi­ne­ných ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie. Pred­pok­la­dom (umož­ňu­jú­cim vy­dať roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by) je te­da exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­nej oba­vy, kto­rá mu­sí byť od­ôvod­ne­ná. Dô­vod­nosť oba­vy mu­sí spo­čí­vať buď v ko­na­ní ob­vi­ne­né­ho ale­bo v ďal­ších kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach. Dô­vod­nosť oba­vy zá­ro­veň mu­sí byť spä­tá z niek­to­rou z čin­nos­tí uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Z po­va­hy Tres­tným po­riad­kom po­ža­do­va­nej kva­li­ty dô­vod­nos­ti oba­vy vy­plý­va, že tá­to ne­mô­že byť všeo­bec­ná ale­bo abstrak­tná (te­da ne­zá­vis­lá od skut­ko­vých okol­nos­tí da­nej ve­ci), ale mu­sí mať svoj pô­vod, mu­sí vy­plý­vať ale­bo byť vy­vo­la­ná buď ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho, ale­bo ďal­ší­mi kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi ma­jú­ci­mi vzťah k ob­vi­ne­né­mu ale­bo sú­vi­sia­ci­mi s kon­krét­nym tres­tným stí­ha­ním. Sa­mot­ná exis­ten­cia, dô­vod­nosť a ob­sah oba­vy mu­sia byť pri­tom v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by vy­jad­re­né vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu dos­ta­toč­ne ur­či­to a zro­zu­mi­teľ­ne.

23. V rám­ci už uve­de­ných po­žia­da­viek na ná­le­ži­tos­ti od­ôvod­ne­nia ko­lúz­nej väz­by pre­kú­mal ús­tav­ný súd na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, pri­čom dos­pel k nas­le­dov­ným zá­ve­rom. naj­vyš­ší súd od­ôvod­nil oba­vu z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa v jed­nom od­se­ku na s. 19 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia tak­to: Dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku je aj pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du opod­stat­ne­ný naj­mä sa­mot­ným cha­rak­te­rom stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, spô­so­bom jej pá­chania, me­tó­da­mi, kto­ré ma­li byť pri jej pá­cha­ní pou­ži­té. Ob­vi­ne­ný je dô­vod­ne po­doz­ri­vý, že sa mal po­die­lať na tres­tnej čin­nos­ti pá­cha­nej vy­so­ko so­fis­ti­ko­va­ným, za­kry­tým spô­so­bom, v rám­ci kto­rej mal pod­plá­cať iné oso­by v zá­uj­me za­bez­pe­če­nia pros­pe­chu pre spo­loč­nosť, kto­rej bol šta­tu­tár­nym






 





zá­stup­com. Z uve­de­né­ho po­tom ply­nie oba­va, že ob­vi­ne­ný XXX by mo­hol tak­to pos­tu­po­vať aj vo svo­jej tres­tnej ve­ci v zá­uj­me zís­ka­nia vý­ho­dy pre svo­ju oso­bu, a to aj vy­uži­tím svoj­ho vply­vu na za­mes­tnan­cov spo­loč­nos­ti, kto­rej bol šta­tu­tár­nym zá­stup­com a spolu­ob­vi­ne­ných XXX a XXX.V tej­to sú­vis­los­ti je v pr­vom ra­de nut­né uviesť, že dô­vod­mi väz­by sa pred vy­da­ním na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia [kto­ré je zru­šu­jú­cim roz­hod­nu­tím vy­da­ným pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku] špe­cia­li­zo­va­ný súd ne­zao­be­ral, keď­že v uz­ne­se­ní špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du uvie­dol, že „ Vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti po­tom vied­li sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie k zá­ve­ru, že z do­po­siaľ vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­bo­li zis­te­né ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré by sved­či­li o tom, že sa sku­tok stal a v nad­väz­nos­ti na to, že má zna­ky tres­tné­ho či­nu a že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný XXX a te­da ne­bo­li napl­ne­né ma­te­riál­ne pod­mien­ky je­hot­res­tné­ho stí­ha­nia. Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti po­tom ku skú­ma­niu uvá­dza­ných for­mál­nych dô­vo­dov väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. u obv. XXX pris­tú­pe­né­ne­bo­lo.". Pr­vým a je­di­ným roz­hod­nu­tím všeo­bec­né­ho sú­du, v kto­rom bo­li dô­vo­dy väz­by „re­le­van­tným“ spô­so­bom po­sú­de­né, je te­da na­pad­nu­té uz­ne­se­nie.

 

24.     Ústav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že „dô­vod­nosť“ oba­vy z ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho je v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vy­jad­re­ná nad­mie­ru neur­či­to o to, či už vo vzťa­hu k pô­vo­du, resp. zdro­ju oba­vy (z na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia zro­zu­mi­teľ­ne ne­vyp­lý­va, kto­ré/aké kon­krét­ne ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa ale­bo aké iné kon­krét­ne sku­toč­nos­ti od­ôvod­ne­ne vy­vo­la­li oba­vu naj­vyš­šie­ho sú­du, pri­čom za zmien­ku tak­tiež sto­jí sku­toč­nosť, že už ci­to­va­ná časť od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia neob­sa­hu­je ani len od­kaz ale­bo aké­koľ­vek pre­mos­te­nie na inú časť od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia), ako aj vo vzťa­hu k špe­ci­fi­ká­cii po­ten­ciál­ne­ho ko­lúz­ne­ho ko­na­nia, na kto­ré sa má tá­to oba­va vzťa­ho­vať. Zdroj, resp. pô­vod oba­vy je v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vy­jad­re­ný vý­luč­ne všeo­bec­ne až frá­zo­vi­to (pou­ži­júc poj­my ako sa­mot­ný cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti, spô­sob jej pá­chania, pou­ži­té me­tó­dy, tres­tná čin­nosť pá­cha­ná vy­so­ko so­fis­ti­ko­va­ným, za­kry­tým spô­so­bom) pri­čom ob­sah oba­vy (sa­mot­né ko­lúz­ne ko­na­nie) je vy­jad­re­ný zmä­toč­ným spo­je­ním XXX by mo­hol­tak­to pos­tu­po­vať aj vo svo­jej tres­tnej ve­ci v zá­uj­me zís­ka­nia vý­ho­dy pre svo­ju oso­bu“.

 

25.    Už uve­de­ný zá­ver do is­tej mie­ry potvr­dzu­je aj vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho sú­du, v kto­rom pred­se­da naj­vyš­šie­ho sú­du zdô­raz­ňu­je nut­nosť po­su­dzo­va­nia exis­ten­cie dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by v sú­vis­los­ti s iný­mi čas­ťa­mi na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd uvá­dza, že dô­vo­dy väz­by mu­sia byť v roz­hod­nu­tí o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by vy­jad­re­né jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne, kon­krét­ne a vo vzťa­hu k sa­mot­né­mu ob­vi­ne­né­mu, a te­da nie spô­so­bom, z kto­ré­ho „mož­no“ dô­vo­dy väz­by len de­du­ko­vať.

26.     S od­ka­zom na sku­toč­nos­ti už uve­de­né v bo­doch 21 až 24 toh­to ná­le­zu po­tom ús­tav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie tr­pí ta­ký­mi va­da­mi, kto­rých in­ten­zi­ta a cha­rak­ter od­ôvod­ňu­jú je­ho zá­sah jed­nak v po­do­be kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia sťa­žo­va­te­ľov­ho zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy, prá­va pod­ľa čl. 9 ods. 1 pak­tu a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru, jed­nak v po­do­be roz­hod­nu­tia o zru­še­ní na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia.

27.     Vo vzťa­hu k na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu prá­va za­ru­če­né­ho v čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du ús­tav­ný súd pri­po­mí­na, že us­ta­no­ve­nie toh­to člán­ku do­ho­vo­ru je z vec­né­ho hľa­dis­ka (ra­tio­ne­ma­te­riae) v tres­tných ve­ciach ap­li­ko­va­teľ­né v zá­sa­de len na roz­ho­do­va­nie vo ve­ci sa­mej (roz­ho­do­va­nie o vi­ne a tres­te, t. j. o tres­tnom ob­vi­ne­ní) a nev­zťa­hu­je sa v pl­nom roz­sa­hu na roz­ho­do­va­nie o väz­be, pre kto­ré pla­tí špe­ciál­na, z hľa­dis­ka väč­ši­ny pro­ces­ných zá­ruk pos­kyt­nu­tých oso­be na­chá­dza­jú­cej sa vo väz­be prís­nej­šia práv­na úp­ra­va ob­siah­nu­tá v čl. 5 do­ho­vo­ru up­ra­vu­jú­com prá­vo na osob­nú slo­bo­du a bez­peč­nosť (m. m. napr.

I.    ÚS 256/07, II. ÚS 15/05, III. ÚS 272/03, IV. ÚS 65/05). Ten­to práv­ny ná­zor vy­chá­dza z reš­pek­to­va­nia roz­ho­do­va­cej praxe ESĽP, v zmys­le kto­rej sa osob­ná slo­bo­da chrá­ni v zá­sa­de pros­tred­níc­tvom čl. 5 do­ho­vo­ru, a to naj­mä po­kiaľ ide o zá­kon­nosť väz­by vrá­ta­ne otáz­ky, či k ta­ké­mu­to zba­ve­niu slo­bo­dy doš­lo v sú­la­de so zá­ko­nom up­ra­ve­ným pos­tu­pom (čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru), pri­čom sú­čas­ťou zá­ruk vy­vo­di­teľ­ných z čl. 5 do­ho­vo­ru je aj ochra­na prá­va jed­not­liv­ca na pri­me­ra­nú dĺžku väz­by v zmys­le po­žia­dav­ky, aby väz­ba ne­bo­la predl­žo­va­ná nad pri­me­ra­nú le­ho­tu a aby ne­do­chá­dza­lo v pos­tu­pe prís­luš­ných or­gá­nov po­čas tr­va­nia väz­by k zby­toč­ným prie­ťa­hom (čl. 5 ods. 3 do­ho­vo­ru), ako aj ochra­na prá­va jed­not­liv­ca do­má­hať sa pe­rio­dic­ké­ho pries­ku­mu zá­kon­nos­ti väz­by a žia­dať o pre­pus­te­nie na slo­bo­du, o kto­rom mu­sí byť roz­hod­nu­té urý­chle­ne [(čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru); k uve­de­né­mu poz­ri napr. Khu­doyorov v. Rus­ko, č. 6847/02, roz­su­dok ESĽP z 8. 11. 2005, bo­dy 124 -125, 172 - 174 a 193; Oca­lan v. Tu­rec­ko, č. 46221/99, roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP z 12. 5. 2005, bo­dy 83 - 84 a 103; Khu­do­bin v. Rus­ko, č. 59696/00, roz­su­dok ESĽP z 26. 10. 2006, bo­dy 103 a 115]. Uve­de­né sí­ce ne­vy­lu­ču­je, aby v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch bo­lo mož­né ap­li­ko­vať aj ta­ké pro­ces­né ga­ran­cie, kto­ré svo­jou po­va­hou sú pod­ra­de­né pod či. 6 do­ho­vo­ru, ich vy­uži­tie však pri­chá­dza do úva­hy iba pri­me­ra­ne (mu­ta­tismu­tan­dis) s pri­hliad­nu­tím na oso­bi­tos­ti ko­na­nia o poz­ba­ve­ní osob­nej slo­bo­dy (Tre­pas­hkin pro­ti Rus­ku, č. 2, roz­su­dok 16.12. 2010, č. 14248/05, § 148). O ta­ké­to okol­nos­ti však v pre­jed­ná­va­nej ve­ci pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du nej­de, keď­že sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­né zá­va­dy pri reš­pek­to­va­ní je­ho práv pri roz­ho­do­va­ní o poz­ba­ve­ní je­ho osob­nej slo­bo­dy sú pod­ra­di­teľ­né pod čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru.

28.     Z dô­vo­dov už uve­de­ných v bo­doch 26 a 27 toh­to ná­le­zu, od­vo­lá­va­júc sa na kon­štan­tnú ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, 1. ÚS 113/05, II. ÚS 151/09,

II.    ÚS 311/2013, IV. ÚS 444/2013), pre­to ús­tav­ný súd pre ne­dos­ta­tok prí­čin­nej sú­vis­los­ti me­dzi na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím (ako roz­hod­nu­tím o väz­be) a ob­sa­hom čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru roz­ho­dol o čas­ti návr­hu sťa­žo­va­te­ľa tak, ako je uve­de­né v bo­de 4 vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to ná­le­zu, a te­da ús­tav­nej sťaž­nos­ti v čas­ti na­mie­ta­jú­cej po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru ne­vy­ho­vel.

V.

Tro­vy ko­na­nia

29.    Ústav­ný súd priz­nal sťa­žo­va­te­ľo­vi (§ 73 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de) ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia v cel­ko­vej su­me 675,43 eur (bod 3 vý­ro­ku ná­le­zu).

30.     Pri vý­poč­te trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd vy­chá­dzal z vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov [(ďa­lej len „vy­hláš­ka“); § 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3 vy­hláš­ky]. Zá­klad­ná sadz­ba od­me­ny za úkon práv­nej služ­by us­ku­toč­ne­ný v ro­ku 2020 je 177 eur a hod­no­ta re­žij­né­ho pau­šá­lu je 10,62 eur. Sťa­žo­va­te­ľo­vi vzni­kol ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia za tri úko­ny práv­nej služ­by us­ku­toč­ne­né v ro­ku 2020 (prev­za­tie a príp­ra­vu za­stú­pe­nia, po­da­nie ús­tav­nej sťaž­nos­ti ús­tav­né­mu sú­du a vy­jad­re­nie k sta­no­vis­ku naj­vyš­šie­ho sú­du), t. j. cel­kom v su­me 562,86 eur. Priz­na­nú od­me­nu ús­tav­ný súd zvý­šil o 20 % daň z pri­da­nej hod­no­ty (ďa­lej len „DPH“), t. j. o su­mu 112,57 eur, pre­to­že práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa je pla­ti­te­ľom DPH (§ 18 ods. 3 vy­hláš­ky).

31.    Priz­na­nú náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia je naj­vyš­ší súd po­vin­ný uh­ra­diť na účet práv­ne­ho zá­stup­cu sťa­žo­va­te­ľa (§ 62 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v spo­je­ní s § 263 Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku) ozna­če­né­ho v zá­hla­ví toh­to ná­le­zu v le­ho­te dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 30. mar­ca 2021

Ras­tis­lav Kaš­šák pred­se­da se­ná­tu


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia