Prepustenie z väzby ako následok prieťahov spôsobených pri väzobnom rozhodovaní

Publikované: 02. 05. 2021, čítané: 2411 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

I. Ko­na­nie o pries­ku­me tr­va­nia (exis­ten­cie) dô­vo­dov väz­by mu­sí strik­tne vy­ho­vo­vať po­žia­dav­ke „urý­chle­nos­ti" a žia­dos­ti osôb ob­me­dze­ných na osob­nej slo­bo­de o pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti jej poz­ba­ve­nia mu­sia byť vy­ba­vo­va­né pred­nos­tne, aby bo­li napl­ne­né po­žia­dav­ky pred­pok­la­da­né Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Do­ho­vo­rom i Tres­tným po­riad­kom. Z hľa­dis­ka rých­los­ti ko­na­nia o poz­ba­ve­ní slo­bo­dy mož­no to­le­ro­vať le­ho­ty rá­ta­né na dni, resp. týž­dne, nie však už na me­sia­ce.

II. Vo všeo­bec­nos­ti pla­tí, že dô­vo­dom na pre­pus­te­nie oso­by z väz­by je prio­rit­ne zis­te­nie prie­ťa­hov vo ve­ci sa­mej. Po­ma­lé roz­ho­do­va­nie o väz­be, resp. o jej ďal­šom tr­va­ní spra­vid­la nie je dô­vo­dom na zru­še­nie vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia všeo­bec­né­ho sú­du a pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by, av­šak vždy je pot­reb­né zoh­ľad­niť in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti prí­pa­du ako dĺžku tr­va­nia (zá­važ­nosť) prie­ťa­hov, roz­sah strá­da­nia ob­vi­ne­né­ho, kom­pli­ko­va­nosť ko­na­nia, spô­sob je­ho ve­de­nia zo stra­ny prís­luš­ných or­gá­nov, cho­va­nie oso­by zba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy v prie­be­hu ko­na­nia, čo všet­ko bo­lo v stáv­ke oso­by zba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy, aké­koľ­vek ďal­šie as­pek­ty ko­na­nia o pries­ku­me zba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy.

III. Aj po­ma­lé roz­ho­do­va­nie o žia­dos­ti na pres­kú­ma­nie dô­vod­nos­ti väz­by, po­ru­šu­jú­ce člá­nok 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru, te­da mô­že byť dô­vo­dom na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by v prí­pa­de, ak bo­li zis­te­né zá­važ­né prie­ťa­hy sub­jek­tív­ne­ho cha­rak­te­ru pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti a vzhľa­dom na strá­da­nie, kto­ré­mu bol ob­vi­ne­ný vo väz­be vy­sta­ve­ný, by iná sa­tis­fak­cia z hľa­dis­ka okam­ži­tej do­siah­nu­teľ­nos­ti bo­la ne­dos­ta­toč­ná.

IV. Trest­ný po­ria­dok pri žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa § 79 ods. 3 neup­ra­vu­je pro­ces­nú le­ho­tu na jej pred­lo­že­nie sú­du po za­uja­tí ne­ga­tív­ne­ho sta­no­vis­ka pro­ku­rá­to­rom ur­če­ním kon­krét­nej ča­so­vej jed­not­ky, av­šak dos­ta­toč­ne jas­ne, aby ad­re­sát tej­to práv­nej nor­my (pro­ku­rá­tor) bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí ve­del, ako má pos­tu­po­vať. Aj keď in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti sú­vi­sia­ce s prí­pa­dom, za­ťa­že­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra a po­dob­ne sa mô­žu do is­tej mie­ry (nie však zá­sad­ne) pod­pí­sať na kon­krét­nom ča­se pot­reb­nom na vy­ho­to­ve­nie pí­som­né­ho sta­no­vis­ka s návr­hom na roz­hod­nu­tie, le­ho­tu vy­me­dze­nú slov­ným spo­je­ním „bez meš­ka­nia" si ne­mož­no za­mie­ňať s ľu­bo­vô­ľou, resp. ta­kým vý­kla­dom, kto­rý by os­pra­vedl­ňo­val ne­čin­nosť tr­va­jú­cu týž­dne či ne­bo­daj me­sia­ce.

 

 

lTost/7/2021

9520100316

Uz­ne­se­nie

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Mar­ti­na Bar­ge­la a sud­cov JUDr. Pat­ri­ka Prí­bel­ské­ho, PhD. a JUDr. Da­ny Wän­keo­vej, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. a spol. pre zlo­čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na a iné, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 14. ap­rí­la 2021 v Bra­tis­la­ve, o sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. pro­ti uz­ne­se­niu sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. 7Tp/6/2020, z 1. ap­rí­la 2021 tak­to roz­ho­dol:

Pod­ľa 194 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku zru­šu­je uz­ne­se­nie sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. 7Tp/6/2020, z 1. ap­rí­la 2021.

Pod­ľa § 79 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J., nar. XX. P. XXXX v V., tr­va­lé by­tom E. XXXX/XX, V., t. č. v Ústa­ve na vý­kon väz­by a Ústa­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy Leo­pol­dov, pre­púš­ťa z väz­by na slo­bo­du.

Od­ôvod­ne­nie:

Sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku uz­ne­se­ním, sp. zn. 7Tp/6/2020, z 1. ap­rí­la 2021 pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku za­miet­la žia­dosť ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du a zá­ro­veň pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­ja­la je­ho pí­som­ný sľub.

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. sťaž­nosť pria­mo do zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu z 1. ap­rí­la 2021 (zv. 3, č. 1. 480).

Sťaž­nosť ob­vi­ne­né­ho so spi­som bo­la Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pred­lo­že­ná na roz­hod­nu­tie 6. ap­rí­la 2021.

Ob­vi­ne­ný PhDr. P. J., pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu, do­ru­čil 9. ap­rí­la 2021 od­ôvod­ne­nie svo­jej sťaž­nos­ti, na­mie­ta­júc, že od je­ho vza­tia do väz­by od 2. de­cem­bra 2020 do 8. ja­nuá­ra 2021 sa v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­vy­ko­ná­va­lo žiad­ne do­ka­zo­va­nie vo ve­ci sa­mej. Ob­vi­ne­ný ďa­lej vy­jad­ril ne­súh­las s hod­no­te­ním sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pod­ľa kto­rej po­doz­re­nie z účas­ti ob­vi­ne­né­ho na skut­koch uve­de­ných v bo­de 2 a 3 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa po­sil­ni­lo - je to­ho ná­zo­ru, dô­kaz­ná si­tuácia vo vzťa­hu k tým­to skut­kom je i na­ďa­lej za­lo­že­ná v pod­sta­te len na vý­po­ve­di sved­ka Z. X.. Za po­chyb­ný po­va­žu­je ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. aj ten zá­ver sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia JUDr. L. A., PhD. a JUDr. X. A., LL.M., MBA, ČVS: PPZ-21/NKA-BA1-2021, z 23. mar­ca 2021, po­sil­ni­lo vo­či ne­mu dô­kaz­nú si­tuáciu vo vzťa­hu k skut­ku, za kto­rý je stí­ha­ný v bo­de 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, keď­že ozna­če­né uz­ne­se­nie sa ho ni­ja­ko ne­tý­ka. Za nes­práv­ne ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. ozna­čil aj úva­hy sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du oh­ľa­dom nás­led­kov nep­rí­pus­tnej (vy­še dvoj­me­sač­nej) dĺžky ko­na­nia o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by. V dôs­led­ku po­ru­še­nia prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ma­la tá­to sud­ky­ňa pod­ľa ob­vi­ne­né­ho re­pa­ro­vať ne­čin­nosť pro­ku­rá­to­ra je­ho pre­pus­te­ním z väz­by na slo­bo­du. Na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. vy­tkol, že v ňom chý­ba aké­koľ­vek vy­spo­ria­da­nie sa s nah­ra­de­ním väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Na­po­kon ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du a pre­pus­til ho z väz­by na slo­bo­du.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd na­dria­de­ný, na pod­kla­de riad­ne a včas po­da­nej sťaž­nos­ti, pres­kú­mal v roz­sa­hu pod­ľa § 192 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vrá­ta­ne ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. je dô­vod­ná.

Z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zis­til nas­le­dov­né:

Ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. bol z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, sp. zn. 7Tp/6/2020, z 5. de­cem­bra 2020 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 5Tost/57/2020, zo 7. ja­nuá­ra 2021. Le­ho­ta väz­by u ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. za­ča­la ply­núť 2. de­cem­bra 2020 od 3.58 hod.

Po­da­ním z 26. ja­nuá­ra 2021, kto­ré bo­lo do­ru­če­né Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky 28. ja­nuá­ra 2021, ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. po­žia­dal o pre­pus­te­nie z väz­by, even­tuál­ne o jej nah­ra­de­nie pí­som­ným sľu­bom.

Na­koľ­ko pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky tej­to žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho ne­vy­ho­vel, pred­lo­žil ju 26. mar­ca 2021 so svo­jím sta­no­vis­kom a návr­hom na roz­hod­nu­tie sud­ky­ni pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku.

O žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. j. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du roz­hod­la 1. ap­rí­la 2021 sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du spô­so­bom, ako je uve­de­né v skor­šej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­va­žu­je pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v sú­vis­los­ti so žia­dos­ťou ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du za neak­cep­to­va­teľ­ný, pre­ná­ša­jú­ci svo­ju ne­zá­kon­nosť na ďal­šie vä­zob­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho.

Pod­ľa čl. 17 ods. 2 ve­ta pr­vá Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.

Pod­ľa čl. 17 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.

Pod­ľa čl. 8 ods. 2 ve­ta pr­vá Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak než z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.

Pod­ľa čl. 8 ods. 5 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na do­bu us­ta­no­ve­nú zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.

Pod­ľa čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy, má prá­vo po­dať návrh na za­ča­tie ko­na­nia, v kto­rom súd urý­chle­ne roz­hod­ne o zá­kon­nos­ti poz­ba­ve­nia je­ho slo­bo­dy a na­ria­di pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.

Pod­ľa § 2 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku do zá­klad­ných práv a slo­bôd osôb v prí­pa­doch do­vo­le­ných zá­ko­nom mož­no za­sa­ho­vať len v mie­re ne­vyh­nut­nej na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať dôs­toj­nosť osôb a ich súk­ro­mie.

Pod­ľa § 2 ods. 6 ve­ta pr­vá a ve­ta dru­há Tres­tné­ho po­riad­ku, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy ko­na­jú z úrad­ne) po­vin­nos­ti. Vä­zob­né ve­ci sú po­vin­né vy­ba­vo­vať pred­nos­tne a urý­chle­ne.

Pod­ľa § 76 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku väz­ba v rám­ci zá­klad­nej ale­bo predĺže­nej le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a väz­ba v ko­na­ní pred sú­dom mô­že tr­vať len ne­vyh­nu­tý čas.

Pod­ľa § 79 ods. 2 ve­ta pr­vá a ve­ta dru­há Tres­tné­ho po­riad­ku po­li­cajt, pro­ku­rá­tor, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a súd sú po­vin­ní skú­mať v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo či sa zme­ni­li. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak ko­na­ná iba pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by ale­bo o zme­ne dô­vo­dov väz­by a pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa od­se­ku 3.

Pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný má prá­vo ke­dy­koľ­vek žia­dať o pre­pus­te­nie na slo­bo­du. Ak v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor ta­kej žia­dos­ti ne­vy­ho­vie, pred­lo­ží ju bez meš­ka­nia so svo­jím sta­no­vis­kom a s návr­hom na roz­hod­nu­tie sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie, o čom upo­ve­do­mí ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu. O ta­kej žia­dos­ti sa mu­sí bez meš­ka­nia roz­hod­núť. Ak sa žia­dosť za­mie­da, mô­že ju ob­vi­ne­ný, ak v nej neu­ve­die iné dô­vo­dy, opa­ko­vať až po up­ly­nu­tí trid­sia­tich dní odo dňa, keď roz­hod­nu­tie o je­ho pred­chá­dza­jú­cej žia­dos­ti na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zdô­raz­ňu­je, že na­koľ­ko väz­ba (oso­bit­ne tzv. ko­lúz­na väz­ba, ako je to­mu v tom­to prí­pa­de) pred­sta­vu­je naj­in­va­zív­nej­ší pro­ces­ný pros­trie­dok za­bez­pe­čo­va­cie­ho cha­rak­te­ru, kto­rým sa ob­vi­ne­ný do­čas­ne poz­ba­vu­je osob­nej slo­bo­dy s cie­ľom za­bez­pe­če­nia je­ho oso­by na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia, jej opod­stat­ne­nosť mu­sí byť pod­ro­be­ná pra­vi­del­nej kon­tro­le zo stra­ny ne­zá­vis­lé­ho sú­du (po­rov­naj s uz­ne­se­ním Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. III. ÚS 26/2001, z 8. mar­ca 2001 ale­bo s ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. I. ÚS 288/2017, z 31. augus­ta 2017), kto­rý má nie­len prá­vo, ale aj po­vin­nosť skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho - so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny - vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť tie­to okol­nos­ti v roz­hod­nu­tí o väz­be (roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Toth pro­ti Ra­kús­ku, sťaž­nosť č. 11894/85, z 12. de­cem­bra 1991).

Pot­re­bu pe­rio­dic­kej, resp. pra­vi­del­ne sa opa­ku­jú­cej kon­tro­ly pri­tom od­ôvod­ňu­je sku­toč­nosť, že le­ho­ta väz­by mu­sí byť strik­tne li­mi­to­va­ná jej ob­jek­tív­nou pot­re­bou (vy­vo­la­nou exis­ten­ciou niek­to­ré­ho z vä­zob­ných dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 Tres­tné­ho po­riad­ku), kto­rá sa v re­la­tív­ne krát­kych ča­so­vých inter­va­loch mô­že roz­ho­du­jú­cim spô­so­bom zme­niť, a to vrá­ta­ne jej úpl­né­ho po­mi­nu­tia.

Zá­ru­ku pra­vi­del­nej kon­tro­ly väz­by v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za­bez­pe­ču­jú pri­már­ne or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré tak ko­na­jú ex of­fi­cio (z úrad­nej po­vin­nos­ti) po­čas ce­lej do­by tr­va­nia väz­by ako aj z ti­tu­lu žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Skú­ma­nie dô­vo­dov väz­by v prí­pa­de sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie nap­ro­ti to­mu pri­chá­dza do úva­hy len v sú­vis­los­ti s: (1.) návr­hom pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by pod­ľa § 76 Tres­tné­ho po­riad­ku, (2.) návr­hom pro­ku­rá­to­ra na zme­nu dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku a (3.) roz­ho­do­va­ním o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku; kon­tro­lu väz­by te­da sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie ne­vy­ko­ná­va z vlas­tné­ho pod­ne­tu.

Reali­zá­ciu pries­kum­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní for­mál­ne - na­vo­nok preu­ka­zu­jú, len ak zis­tia, že doš­lo k zá­ni­ku ale­bo zme­ne vä­zob­ných dô­vo­dov, resp. ak nas­ta­ne pot­re­ba predĺže­nia le­ho­ty väz­by. Od­liš­ná si­tuácia však nas­tá­va, ak kon­tro­lu väz­by pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ini­ciu­je ob­vi­ne­ný (ako je to­mu v pres­kú­ma­va­nej ve­ci), ke­dy je­di­nou adek­vát­nou reak­ciou zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra a even­tuál­ne aj sú­dov je for­mál­ne vy­spo­ria­da­nie sa s ta­kou­to žia­dos­ťou.

Na­koľ­ko väz­ba vý­raz­ným spô­so­bom za­sa­hu­je do osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca, prá­vo ob­vi­ne­né­ho ini­cio­vať jej kon­tro­lu pros­tred­níc­tvom žia­dos­ti pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku za­hŕňa i prá­vo na urý­chle­né roz­hod­nu­tie o nej (viď roz­hod­nu­tie pub­li­ko­va­né v Zbier­ke ná­le­zov a uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č. 21 /2005). Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na mar­go uve­de­né­ho po­do­tý­ka, že úče­lom čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd je za­ru­čiť, aby vä­zob­né stí­ha­ná oso­ba v ro­zum­nej do­be zís­ka­la od­po­veď na otáz­ku, či je jej väz­ba zá­kon­ná, a v opač­nom prí­pa­de bo­la pre­pus­te­ná na slo­bo­du (ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. II. ÚS 567/2017, z 19. jú­na 2018).

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vo svo­jich roz­hod­nu­tiach rov­na­ko zdô­raz­ňu­je pot­re­bu čo naj­rý­chlej­šie­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be, keď­že v „stáv­ke" je osob­ná slo­bo­da ob­vi­ne­né­ho (po­rov­naj nap­rík­lad s roz­sud­ka­mi Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ciach Kha­li­fia a ďal­ší pro­ti Ta­lian­sku, sťaž­nosť č. 16483/12, z 15. de­cem­bra 2016 ale­bo Reh­bock pro­ti Slo­vin­sku, sťaž­nosť č. 29462/95, z 28. no­vem­bra 2000).

V úz­kej nad­väz­nos­ti na uve­de­né, po­kiaľ ide o bliž­šie ur­če­ný ča­so­vý inter­val zod­po­ve­da­jú­ci po­žia­dav­ke urý­chle­né­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be, sta­bil­ná prax Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky za­stá­va ná­zor, že aj keď sa jed­not­li­vé le­ho­ty z hľa­dis­ka po­žia­dav­ky urý­chle­nos­ti po­su­dzu­jú pod­ľa všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du (t. j. in­di­vi­duál­ne), spra­vid­la le­ho­ty po­čí­ta­né na me­sia­ce sú príl­iš dl­hé a neob­sto­ja (k to­mu poz­ri nap­rík­lad ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. I. ÚS 229/2019, zo 17. sep­tem­bra 2019; sp. zn. II. ÚS 86/2019, zo 7. no­vem­bra 2019; I. ÚS 88/2020, z 12. má­ja 2020).

Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sú zná­me aj roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rý­mi bo­lo vy­slo­ve­né po­ru­še­nie čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v dôs­led­ku po­ma­lé­ho roz­ho­do­va­nia o väz­be; za všet­ky sta­čí pou­ká­zať nap­rík­lad na roz­su­dok vo ve­ci Karlinpro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, č. sťaž­nos­ti 41238/05, z 28. jú­na 2011, v kto­rom Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va uvie­dol, že ob­do­bie pri­čí­ta­teľ­né sú­dom, pred­sta­vu­jú­ce naj­me­nej 41 dní, po­čas kto­rých sú­dy na oboch stup­ňoch roz­ho­do­va­li o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by, pri ne­zis­te­ní žiad­nej oso­bit­nej zlo­ži­tos­ti prí­pa­du, po­ru­šu­je čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd z dô­vo­du ne­dos­tat­ku urý­chle­né­ho roz­hod­nu­tia.

V zmys­le us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej praxe Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (viď napr. roz­hod­nu­tie pub­li­ko­va­né v Zbier­ke ná­le­zov a uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č. 21/2005, ná­lez III. ÚS 126/05) pri­tom prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že po­ru­šiť aj pro­ku­rá­tor ones­ko­re­ným pred­lo­že­ním žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by sú­du.

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ob­vi­ne­ný PhDr. P. J. vy­vo­lal ko­na­nie o je­ho pre­pus­te­nie z väz­by žia­dos­ťou z 28. ja­nuá­ra 2021, kto­rú po pres­kú­ma­ní pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pred­lo­žil 26. mar­ca 2021 za úče­lom ďal­šie­ho pos­tu­pu (z dô­vo­du, že jej sám ne­vy­ho­vel) sud­ky­ni pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du - ko­na­nie o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho tak len v tej­to pr­vot­nej fá­ze - u pro­ku­rá­to­ra tr­va­lo 57 dní !!! (z to­ho 41 pra­cov­ných dní).

Trest­ný po­ria­dok v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o väz­be na via­ce­rých mies­tach us­ta­no­vu­je strik­tné le­ho­ty, s prek­ro­če­ním kto­rých ex le­ge spá­ja pre­pus­te­nie vä­zob­né stí­ha­né­ho ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du - vo väč­ši­ne prí­pa­dov ide pri­tom o le­ho­ty po­čí­ta­né na ho­di­ny, skôr vý­ni­moč­ne na dni (bliž­šie viď us­ta­no­ve­nia: § 73 ods. 4, ods. 5, § 76 ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 85 ods. 4, § 86 ods. 1 ale­bo § 87 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

V po­rov­na­ní s uve­de­ný­mi prí­pad­mi Trest­ný po­ria­dok pri žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa § 79 ods. 3 neup­ra­vu­je pro­ces­nú le­ho­tu na jej pred­lo­že­nie sú­du po za­uja­tí ne­ga­tív­ne­ho sta­no­vis­ka pro­ku­rá­to­rom na­toľ­ko exak­tne (ur­če­ním kon­krét­nej ča­so­vej jed­not­ky), av­šak dos­ta­toč­ne jas­ne, aby ad­re­sát tej­to práv­nej nor­my (pro­ku­rá­tor) bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí ve­del, ako má pos­tu­po­vať. Aj keď in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti sú­vi­sia­ce s prí­pa­dom, za­ťa­že­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra a po­dob­ne sa mô­žu do is­tej mie­ry (nie však zá­sad­ne) pod­pí­sať na kon­krét­nom ča­se pot­reb­nom na vy­ho­to­ve­nie pí­som­né­ho sta­no­vis­ka s návr­hom na roz­hod­nu­tie, le­ho­tu vy­me­dze­nú slov­ným spo­je­ním „bez meš­ka­nia" si ne­mož­no za­mie­ňať s ľu­bo­vô­ľou, resp. ta­kým vý­kla­dom, kto­rý by os­pra­vedl­ňo­val ne­čin­nosť tr­va­jú­cu týž­dne či ne­bo­daj me­sia­ce.

Po­kiaľ Trest­ný po­ria­dok s ne­dodr­ža­ním ho­di­no­vých le­hôt či le­hôt po­čí­ta­ných na dni, v sú­vis­los­ti s ko­na­ním o väz­be, spá­ja nás­le­dok v po­do­be nut­nos­ti pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, po­tom rov­na­ké práv­ne účin­ky tre­ba pri­pí­sať aj ne­dodr­ža­niu bez­od­klad­né­ho pred­lo­že­nia žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, keď v dôs­led­ku sa­mot­nej ne­čin­nos­ti pro­ku­rá­to­ra do­chá­dza k evi­den­tné­mu po­ru­šo­va­niu prá­va ob­vi­ne­né­ho na urý­chle­né roz­ho­do­va­nie o väz­be v zmys­le čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ako aj os­tat­ných člán­kov, kto­ré Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ci­to­val v skor­šej čas­ti svoj­ho roz­hod­nu­tia.

V tom­to sme­re sa žia­da zdô­raz­niť, že pro­ku­rá­tor si už v ča­se do­ru­če­nia žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by mu­sí byť ve­do­mý (rá­tať s tým), že ak jej ne­vy­ho­vie, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie je rov­na­ko via­za­ný po­vin­nos­ťou bez­od­klad­né­ho roz­hod­nu­tia o tej­to žia­dos­ti, pri­čom ak dôj­de k po­da­niu sťaž­nos­ti vo­či je­ho uz­ne­se­niu, pro­ces roz­ho­do­va­nia o žia­dos­ti kon­čí až mo­men­tom do­ru­če­nia sťaž­nos­tné­ho uz­ne­se­nia ob­vi­ne­né­mu, ak ob­vi­ne­ný ne­bol oboz­ná­me­ný s dô­vod­mi roz­hod­nu­tia sťaž­nos­tné­ho sú­du na ve­rej­nom za­sad­nu­tí. Pa­sív­ny prís­tup pro­ku­rá­to­ra v úvod­nej fá­ze ko­na­nia o žia­dos­ti sa te­da mô­že vý­raz­ným spô­so­bom ne­ga­tív­ne pod­pí­sať na dĺžke cel­ko­vé­ho pro­ce­su, keď­že pri po­su­dzo­va­ní urý­chle­nos­ti roz­ho­do­va­nia o zá­kon­nos­ti väz­by sa vy­chá­dza z pra­vid­la, že ak sa na ta­kom­to roz­ho­do­va­ní zú­čas­tni­lo via­ce­ro or­gá­nov, do úva­hy sa be­rie cel­ko­vá dĺžka ko­na­nia, a te­da inter­val od po­da­nia žia­dos­ti až do prí­pad­né­ho do­ru­če­nia sťaž­nos­tné­ho uz­ne­se­nia (po­rov­naj s roz­sud­ka­mi Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Le­tellier pro­ti Fran­cúz­sku, č. sťaž­nos­ti 12369/86, z 26. jú­na 1991; Na­varra pro­ti Fran­cúz­sku, č. sťaž­nos­ti 13190/87, z 23. no­vem­bra 1993).

Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky svo­jou ne­čin­nos­ťou v pres­kú­ma­va­nom prí­pa­de, za­dr­žia­va­ním žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. po do­bu 57 dní, de fac­to spot­re­bo­val ce­lú le­ho­tu, kto­rá pri­chá­dza­la do úva­hy na roz­ho­do­va­nie sú­du.

Pro­ku­rá­tor tým nie­len­že ob­ral ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. o prá­vo na včas­ný pries­kum je­ho väz­by ne­zá­vis­lým sú­dom, ale zá­ro­veň ho uk­rá­til aj o prí­pad­nú mož­nosť opa­ko­vať svo­ju žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by (bez uda­nia iných dô­vo­dov) v pe­rio­dic­kých le­ho­tách vy­plý­va­jú­cich zo zá­ko­na, le­bo tá­to mož­nosť je via­za­ná na prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie o pred­chá­dza­jú­cej žia­dos­ti (k na­pos­le­dy uve­de­né­mu viď ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. I. ÚS 34/2004, z 1. jú­na 2004; sp. zn. I. ÚS 223/2004, z 25. má­ja 2005)

Ak by Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky od­ob­ril te­raj­ší pos­tup pro­ku­rá­to­ra, le­gi­ti­mo­val by tým hypo­te­tic­ky aj ta­kú si­tuáciu, ke­dy by pro­ku­rá­tor nep­red­lo­žil sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by, ho­ci aj po ce­lý čas jej tr­va­nia, čím by v pod­sta­te cel­kom spo­chyb­nil prá­vo ob­vi­ne­né­ho na súd­ny pries­kum ob­me­dzenia je­ho osob­nej slo­bo­dy tak zá­važ­ným pro­ces­ným pros­tried­kom, aký väz­ba, bez­po­chy­by, pred­sta­vu­je.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, na­po­kon, ne­zis­til žiad­nu ob­jek­tív­nu prí­či­nu, kto­rá by os­pra­vedl­ňo­va­la (čo i len čias­toč­ne) tak­mer dvoj­me­sač­nú pa­si­vi­tu na stra­ne pro­ku­rá­to­ra. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor vo svo­jom vy­jad­re­ní k žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. o pre­pus­te­nie z väz­by uvá­dza, že: „rov­no­pis vy­šet­ro­va­cie­ho spis(u) bol do­ru­če­ný dňa 26.03.2021" (zv. 3, č. 1. 455), tak k to­mu Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­do­tý­ka, že včas­né za­do­vá­že­nie spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu je v pl­nej kom­pe­ten­cii, a te­da sú­čas­ne aj zod­po­ved­nos­ti do­tyč­né­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý od 28. ja­nuá­ra 2021 mal ve­do­mosť o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du (zv. 3, oso­bit­ne ne­za­žur­na­li­zo­va­ná obál­ka me­dzi č. 1. 463 a 464). V zmys­le sta­bil­nej roz­ho­do­va­cej praxe pri­tom mož­no pri­me­ra­ne pou­ká­zať na zá­ve­ry, pod­ľa kto­rých za os­pra­vedl­ni­teľ­ný dô­vod dl­ho­do­bej ne­čin­nos­ti or­gá­nu ne­mož­no po­va­žo­vať je­ho ne­dos­ta­toč­né per­so­nál­ne ob­sa­de­nie, kto­ré sa pre­ja­vu­je v ne­vy­ho­vu­jú­cej or­ga­ni­zá­cii prá­ce, čer­pa­nie do­vo­len­ky a po­dob­ne (po­rov­naj napr. s ná­lez­mi Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. II. ÚS 642/2017, z 20. mar­ca 2018; sp. zn. II. ÚS 86/2019, zo 7. no­vem­bra 2019, kto­ré ďa­lej od­ka­zu­jú na to­tož­né zá­ve­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va); z hľa­dis­ka hod­no­ty osob­nej slo­bo­dy jed­not­liv­ca ta­ké­to dô­vo­dy neob­sto­ja.

Sum­ma­sum­ma­rum ne­dodr­ža­nie pro­ces­ných zá­ruk roz­ho­do­va­nia o väz­be v po­ža­do­va­nej le­ho­te tvo­rí ta­ké zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J., že adek­vát­nou for­mou kom­pen­zá­cie je je­ho okam­ži­té pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri svo­jom roz­ho­do­va­ní ref­lek­to­val aj na roz­ho­do­va­ciu prax Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v zmys­le kto­rej nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ne­mô­že sám o se­be vy­vo­lať po­mi­nu­tie dô­vo­du na ďal­šie tr­va­nie väz­by, a te­da za­kla­dať dô­vod na pre­pus­te­nie ob­rá­ne­né­ho z väz­by (bliž­šie viď ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. II. ÚS 80/2015, z 27. má­ja 2015; II. ÚS 277/2015, z 12. augus­ta 2015; II. ÚS 567/2017, z 19. jú­na 2018 a II. ÚS 318/2018, zo 17. ok­tób­ra 2018).

As­pekt, kto­rý od­li­šu­je ak­tuál­ne pres­kú­ma­va­nú vec je však ten, že kým vo vy­ššie ozna­če­ných prí­pa­doch doš­lo k po­ru­še­niu ús­tav­ných práv sťa­žo­va­te­ľov v dôs­led­ku nes­práv­ne­ho pos­tu­pu sú­dov, v ak­tuál­ne pres­kú­ma­va­nom prí­pa­de ne­čin­nosť zod­po­ve­da­jú­ca čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čl. 8 ods. 2, ods. 5 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd nas­ta­la eš­te pred pred­lo­že­ním žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du sud­ky­ni pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du.

Ne­čin­nosť pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky v tej­to ve­ci je pri­tom tak zá­sad­ná, že by ju ne­do­ká­zal nap­ra­viť ani bles­ko­vý pos­tup sú­dov na oboch stup­ňoch. V tej­to ve­ci ko­na­jú­ci pro­ku­rá­tor to­tiž­to sám vy­čer­pal ce­lú le­ho­tu na roz­hod­nu­tie sú­dov o žia­dos­ti (ako aj nás­led­nej sťaž­nos­ti) ob­vi­ne­né­ho PhDr. P. J. o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

Naj­vyš­ší súd uvá­dza, že pro­ces­ná kon­tro­la zá­kon­nos­ti a opod­stat­ne­nos­ti ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy for­mou väz­by je za­ru­če­ná jed­nak člán­kom 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a jed­nak člán­kom 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru, pri­čom roz­sah zá­ruk pred­sta­vo­va­ný ús­ta­vou i Do­ho­vo­rom sa v pod­sta­te prek­rý­va (napr. roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. III. ÚS 34/07). Mu­sí pre­to byť za­ru­če­ný pros­trie­dok, kto­rým bu­de mož­né pe­rio­dic­ky kon­tro­lo­vať (skú­mať), či ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy spĺňa pred­pí­sa­né pod­mien­ky a ten­to pries­kum mu­sí byť vy­ko­ná­va­ný ne­zá­vis­lým or­gá­nom súd­ne­ho ty­pu.

V prí­pa­de pretr­vá­va­jú­cej väz­by vzni­ká ná­rok na opä­tov­nú súd­nu kon­tro­lu vždy vte­dy, keď sa vy­skyt­nú no­vé okol­nos­ti, kto­ré by moh­li ov­plyv­niť zá­kon­nosť väz­by. Oso­ba, kto­rej osob­ná slo­bo­da je ob­me­dze­ná, mu­sí mať te­da reál­nu a účin­nú mož­nosť do­má­hať sa pries­ku­mu zá­kon­nos­ti ob­me­dzenia svo­jej osob­nej slo­bo­dy. Zá­ro­veň tak pod­ľa člán­ku 17 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, člán­ku 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru i § 2 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku je pod­stat­nou po­žia­dav­kou ko­na­nia o pries­ku­me tr­va­nia dô­vo­dov väz­by to, aby súd roz­ho­dol urý­chle­ne (v an­glic­kej ver­zii Do­ho­vo­ru „spee­di­ly"). Pries­kum­né súd­ne ko­na­nie mu­sí byť ve­de­né v sú­la­de s hmot­nop­ráv­ny­mi a pro­ces­ný­mi vnút­roš­tát­ny­mi pred­pis­mi a tiež v sú­la­de s člán­kom 5 Do­ho­vo­ru, te­da s ochra­nou jed­not­liv­ca pro­ti svoj­vô­li, oso­bit­ne aj s oh­ľa­dom na čas, kto­rý up­ly­nie od vy­hlá­se­nia roz­hod­nu­tia. Z hľa­dis­ka rých­los­ti ko­na­nia o poz­ba­ve­ní slo­bo­dy by ma­lo ísť o le­ho­ty rá­ta­né na dni, resp. týž­dne, nie však už na me­sia­ce (ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. III. ÚS 135/2009, roz­sud­ky ESĽP San­ches- Reis­se pro­ti Švaj­čiarsku, Bez­ichieri pro­ti Ta­lian­sku). V uve­de­ných us­ta­no­ve­niach Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako i Do­ho­vo­ru je pre­to ob­siah­nu­té i prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd neod­klad­ne ale­bo urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti väz­by a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je tá­to ne­zá­kon­ná.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va opa­ko­va­ne vy­slo­vil, že le­ho­tu „urý­chle­ne" v zmys­le čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru je pot­reb­né po­čí­tať od oka­mi­hu do­ru­če­nia žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du prís­luš­né­mu or­gá­nu čin­né­mu v tres­tnom ko­na­ní (resp. i sú­du, kto­rý žia­dosť pred roz­hod­nu­tím za­šle pro­ku­rá­to­ro­vi na vy­jad­re­nie) až do oka­mi­hu vy­hlá­se­nia roz­hod­nu­tia na ve­rej­nom za­sad­nu­tí, ale­bo ak sa ve­rej­né za­sad­nu­tie ne­ko­ná do oka­mi­hu, keď je ob­vi­ne­né­mu, resp. je­ho ob­haj­co­vi do­ru­če­né prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du o žia­dos­ti (Ra­du­cu pro­ti Ru­mun­sku, Gál pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, Os­vát­ho­vá pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, Singh pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, Na­varra pro­ti Fran­cúz­sku...). Pre­to je po­cho­pi­teľ­né, že pri skú­ma­ní pro­ces­né­ho pos­tu­pu or­gá­nov prís­luš­ných ko­nať o žia­dos­ti mu­sí byť do toh­to pro­ce­su skú­ma­nia zá­kon­nos­ti za­hr­nu­tý aj pos­tup pro­ku­rá­to­ra.

Me­dzi fak­to­ry, kto­ré je pot­reb­né zoh­ľad­niť pri po­su­dzo­va­ní spl­ne­nia po­žia­dav­ky urý­chle­nos­ti pries­ku­mu zba­ve­nia slo­bo­dy pa­tria:

kom­pli­ko­va­nosť ko­na­nia,

spô­sob je­ho ve­de­nia zo stra­ny prís­luš­ných or­gá­nov,

sprá­va­nie sa oso­by zba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy v prie­be­hu ko­na­nia,

čo všet­ko bo­lo v stáv­ke oso­by zba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy,

aké­koľ­vek ďal­šie as­pek­ty ko­na­nia o pries­ku­me zba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy.

V prí­pa­de po­ru­še­nia člán­ku 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru, exis­tu­je v slo­ven­skom prá­ve nie­koľ­ko mys­li­teľ­ných dru­hov sa­tis­fak­cií. Ak od­mys­lí­me mož­nosť pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du, tak sa jed­ná pre­dov­šet­kým o mož­nosť za­po­čí­ta­nia väz­by do nes­kôr ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, či priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia.

Vo vzťa­hu k mož­né­mu za­po­čí­ta­niu väz­by do prí­pad­ne ulo­že­né­ho tres­tu ako ur­či­tej sa­tis­fak­cie, mož­no uviesť, že sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný je na­ko­niec uz­na­ný za vin­né­ho a že dĺžka väz­by bo­la za­po­čí­ta­ná do ulo­že­né­ho tres­tu v zá­sa­de ne­mô­že os­pra­vedl­niť ne­reš­pek­to­va­nie po­žia­dav­ky urý­chle­né­ho pries­ku­mu návr­hov na pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti väz­by pod­ľa člán­ku 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru (napr. roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va Sa­ven­ko­vapro­ti Rus­ku).

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v ju­di­ka­tú­re sí­ce pri­púš­ťa, že od­škod­ňo­va­cí pros­trie­dok mô­že byť v tom­to oh­ľa­de po­va­žo­va­ný za účin­ný pros­trie­dok na náp­ra­vu za pod­mien­ky, že by mo­hol vy­ús­tiť do kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia Do­ho­vo­ru a priz­na­nia ná­le­ži­té­ho od­škod­ne­nia naj­mä z ti­tu­lu ne­ma­jet­ko­vej uj­my, a to bez to­ho, aby bol ob­vi­ne­ný nut­ne pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du (roz­su­dok vo ve­ci Knebl pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke). Zá­ro­veň však expli­cit­ne am im­pli­cit­ne ne­vy­lu­ču­je, aby oso­ba v prí­pa­de kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia prá­va pod­ľa člán­ku 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru bo­la pre­pus­te­ná z väz­by na slo­bo­du. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va te­da ako účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy po­ru­še­nia prá­va pod­ľa uve­de­né­ho člán­ku Do­ho­vo­ru ak­cep­tu­je ur­či­té pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie, av­šak zá­ro­veň ne­vy­lu­ču­je ako spô­sob náp­ra­vy ani pre­pus­te­nie da­nej oso­by z väz­by.

Priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia ako sa­tis­fak­cie v prí­pa­de po­ru­še­nia ús­tav­ných práv, nap­rík­lad pod­ľa § 135 zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o ús­tav­nom sú­de, sa sí­ce aj vo vnút­roš­tát­nom prá­ve po­va­žu­je za účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy, av­šak nie za prio­rit­ný, ani je­di­ný. Pou­ži­je sa sub­si­diár­ne, ak ne­mož­no náp­ra­vu do­siah­nuť iný­mi pros­tried­ka­mi. „Priz­na­nie pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia pri­chá­dza do úva­hy naj­mä v prí­pa­doch, keď vzhľa­dom na cha­rak­ter po­ru­še­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd sťa­žo­va­te­ľa nie je mož­né za­is­tiť úpl­nú náp­ra­vu zru­še­ním roz­hod­nu­tia, opat­re­nia ale­bo uve­de­ním do pô­vod­né­ho sta­vu a roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du kon­šta­tu­jú­ce po­ru­še­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd sťa­žo­va­te­ľa nep­red­sta­vu­je ani v kom­bi­ná­cii s ďal­ší­mi opat­re­nia­mi na za­brá­ne­nie pok­ra­čo­va­nia v po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd v bu­dúc­nos­ti dos­ta­toč­nú náp­ra­vu zis­te­né­ho po­ru­še­nia ús­tav­nos­ti" (poz­ri: Ma­cej­ko­vá, I. - Bá­rá­ny, E. - Ba­ri­co­vá, J. - Fia­čan, I. - Hollan­der, P., Svák, J. a koľ: Zá­kon o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ko­men­tár. C.PI. Beck, Bra­tis­la­va, 2020, s. 1044 -1045). Je prav­dou, že ten­to pros­trie­dok sa­tis­fak­cie sa pou­ží­va v ko­na­ní pred Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va, av­šak z tých špe­ci­fic­kých dô­vo­dov, že Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va ne­má op­ráv­ne­nie na­pad­nu­té vnút­roš­tát­ne roz­hod­nu­tie zru­šiť a pri­ká­zať vnút­roš­tát­ne­mu or­gá­nu ur­či­tým spô­so­bom roz­hod­núť, ani ne­mô­že na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie nah­ra­diť vlas­tným roz­hod­nu­tím.

Kru­ciál­nou otáz­kou, kto­rú mu­sel naj­vyš­ší súd vy­rie­šiť bo­lo, či v prí­pa­de zis­te­ných prie­ťa­hov pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, a te­da zis­te­nia po­ru­še­nia prá­va pod­ľa člán­ku 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a člán­ku 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru mô­že byť náp­ra­va vy­ko­na­ná pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du.

Naj­vyš­ší súd si je ve­do­mý ur­či­tej ne­kon­zis­ten­tnos­ti ju­di­ka­tú­ry i pos­tu­pu všeo­bec­ných sú­dov i ús­tav­né­ho sú­du, s kto­rou je oboz­ná­me­ný.

V pr­vom ra­de mož­no pou­ká­zať na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 2Tost/12/2014, z 23. ap­rí­la 2014, z kto­ré­ho vy­plý­va, že v prí­pa­de zis­te­ných prie­ťa­hov pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du pri­chá­dza do úva­hy ako je­den z nás­led­kov (pros­tried­kov náp­ra­vy) pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, pre­to­že po­mi­nul dô­vod na ďal­šie tr­va­nie väz­by. Práv­ne zá­ve­ry toh­to uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky však bo­li spo­chyb­ne­né v uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. II. ÚS 318/2018, zo 17. ok­tób­ra 2018, v kto­rom iš­lo pri­már­ne o po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho na do­ru­če­nie sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra.

Nao­pak v uz­ne­se­ní, sp. zn. 3Tost/12/2019, z 3. ap­rí­la 2019 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky uvie­dol, že prie­ťa­hy v roz­ho­do­va­ní o väz­be spô­so­be­né or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ne­ma­jú za nás­le­dok pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by. Nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri roz­ho­do­va­ní o väz­be ne­mô­že sám o se­be vy­vo­lať „po­mi­nu­tie dô­vo­du na ďal­šie tr­va­nie väz­by v zmys­le § 79 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, a te­da za­kla­dať dô­vod na pre­pus­te­nie z väz­by. Exis­ten­cia vä­zob­ných dô­vo­dov je otáz­kou vec­né­ho pries­ku­mu, pre­to je pot­reb­né roz­li­šo­vať me­dzi vec­ný­mi dô­vod­mi tr­va­nia väz­by (te­da zá­kon­nos­ťou väz­by) a pro­ces­ným pos­tu­pom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, pri­čom tie­to sa nav­zá­jom neov­plyv­ňu­jú. Od­vo­lal sa pri­tom na ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo ve­ciach, sp. zn.: II. ÚS 80/2015, II. ÚS 277/2015 a II. ÚS 567/2017. Zá­ro­veň uvie­dol, že pri po­ru­še­ní práv ob­vi­ne­né­ho má ten­to prá­vo na náp­ra­vu, a to v zá­vis­los­ti od je­ho zá­važ­nos­ti. Uve­de­né roz­hod­nu­tie je však špe­ci­fic­ké tým, že iš­lo o prie­ťa­hy pri vy­ba­vo­va­ní žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by tr­va­jú­ce 18 dní a pro­ku­rá­tor sa ob­jek­tív­ne v dôs­led­ku „vis maior" - po­ru­chy po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu o po­da­nej žia­dos­ti doz­ve­del ones­ko­re­ne. Súd v od­ôvod­ne­ní tiež uvie­dol: „ ...18 dňo­vá ne­čin­nosť pro­ku­rá­to­ra bo­la spô­so­be­ná tech­nic­kou po­ru­chou elek­tro­nic­ké­ho sys­té­mu po­da­teľ­ne Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry. Je nes­por­né, že ide o le­ho­tu neak­cep­to­va­teľ­nú, ak by iš­lo o ľud­ské zly­ha­nie. V pred­met­nej ve­ci však tá­to le­ho­ta - ne­čin­nosť ne­má cha­rak­ter sub­jek­tív­ne­ho po­chy­be­nia (za­bu­dol, nes­ti­hol...), ale bo­la vy­vo­la­ná ob­jek­tív­nou okol­nos­ťou ne­zá­vis­lou od vô­le ko­ho­koľ­vek, kto bol čin­ný vo ve­ci. V pred­met­nej ve­ci bo­lo s ko­neč­nou plat­nos­ťou roz­hod­nu­té o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho (na oboch stup­ňoch) v le­ho­te krát­ko pre­sa­hu­jú­cej 30 dní, čo s oh­ľa­dom na vý­ni­moč­né ob­jek­tív­ne okol­nos­ti roz­ho­do­va­nia, bez zis­te­nia sub­jek­tív­ne­ho po­chy­be­nia v pro­ces­nom pos­tu­pe či už pro­ku­rá­to­ra ale­bo sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, po­va­žu­je Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky za práv­ne ak­cep­to­va­teľ­né na vy­slo­ve­nie, že bo­la spl­ne­ná aj for­mál­na pod­mien­ka väz­by v zmys­le § 79 ods. 3 dru­há ve­ta Tres­tné­ho po­riad­ku, a tak i čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru".

Ob­dob­né zá­ve­ry bo­li kon­šta­to­va­né i v roz­hod­nu­tí Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 2Tost/29/2020, z 27. jú­la 2020.

V rov­na­kom du­chu sa ne­sie i uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. II. ÚS 576/2020, z 15. de­cem­bra 2020, pod­ľa kto­ré­ho v zmys­le sta­bil­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du za dô­vod na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by mož­no po­va­žo­vať ta­kú si­tuáciu, keď sa v tres­tnej ve­ci rie­še­nej vä­zob­né ne­ko­ná zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním. To zna­me­ná, že dô­vo­dom na pre­pus­te­nie z väz­by sú prie­ťa­hy v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, te­da nap­rík­lad po­ma­lý pos­tup po­li­caj­né­ho vy­šet­ro­va­nia. Nap­ro­ti to­mu po­ma­lé roz­ho­do­va­nie o väz­be, resp. o jej ďal­šom tr­va­ní, spra­vid­la, nie je dô­vo­dom na zru­še­nie vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia všeo­bec­né­ho sú­du a pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by. Tu je ale pot­reb­né po­dot­knúť, že ús­tav­ný súd ka­te­go­ric­ky ne­vy­lú­čil mož­nosť, aby bol ob­vi­ne­ný pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du aj v prí­pa­de zis­te­nia prie­ťa­hov pri roz­ho­do­va­ní o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by.

Su­már­ne mož­no na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho k da­nej prob­le­ma­ti­ke uza­vrieť:

Ko­na­nie o pries­ku­me tr­va­nia (exis­ten­cie) dô­vo­dov väz­by mu­sí strik­tne vy­ho­vo­vať po­žia­dav­ke „urý­chle­nos­ti" a žia­dos­ti osôb ob­me­dze­ných na osob­nej slo­bo­de o pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti jej poz­ba­ve­nia mu­sia byť vy­ba­vo­va­né pred­nos­tne, aby bo­li napl­ne­né po­žia­dav­ky pred­pok­la­da­né Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Do­ho­vo­rom i Tres­tným po­riad­kom. Z hľa­dis­ka rých­los­ti ko­na­nia o poz­ba­ve­ní slo­bo­dy mož­no to­le­ro­vať le­ho­ty rá­ta­né na dni, resp. týž­dne, nie však už na me­sia­ce.

Vo všeo­bec­nos­ti pla­tí, že dô­vo­dom na pre­pus­te­nie oso­by z väz­by je prio­rit­ne zis­te­nie prie­ťa­hov vo ve­ci sa­mej. Po­ma­lé roz­ho­do­va­nie o väz­be, resp. o jej ďal­šom tr­va­ní spra­vid­la nie je dô­vo­dom na zru­še­nie vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia všeo­bec­né­ho sú­du a pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by, av­šak vždy je pot­reb­né zoh­ľad­niť in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti prí­pa­du ako dĺžku tr­va­nia (zá­važ­nosť) prie­ťa­hov, roz­sah strá­da­nia ob­vi­ne­né­ho, kom­pli­ko­va­nosť ko­na­nia, spô­sob je­ho ve­de­nia zo stra­ny prís­luš­ných or­gá­nov, cho­va­nie oso­by zba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy v prie­be­hu ko­na­nia, čo všet­ko bo­lo v stáv­ke oso­by zba­ve­nej osob­nej slo­bo­dy, aké­koľ­vek ďal­šie as­pek­ty ko­na­nia o pries­ku­me zba­ve­nia osob­nej slo­bo­dy.

Aj po­ma­lé roz­ho­do­va­nie o žia­dos­ti na pres­kú­ma­nie dô­vod­nos­ti väz­by, po­ru­šu­jú­ce člá­nok 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru, te­da mô­že byť dô­vo­dom na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by v prí­pa­de, ak bo­li zis­te­né zá­važ­né prie­ťa­hy sub­jek­tív­ne­ho cha­rak­te­ru pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti a vzhľa­dom na strá­da­nie, kto­ré­mu bol ob­vi­ne­ný vo väz­be vy­sta­ve­ný, by iná sa­tis­fak­cia z hľa­dis­ka okam­ži­tej do­siah­nu­teľ­nos­ti bo­la ne­dos­ta­toč­ná.

Ak to­tiž po­ru­še­nie uve­de­ných ús­tav­ných práv zis­tí všeo­bec­ný súd, má v pod­sta­te dve mož­nos­ti: aka­de­mic­kým vý­ro­kom, bez ďal­šie­ho, skon­šta­to­vať po­ru­še­nie práv ob­vi­ne­né­ho ale­bo vy­vo­diť dôs­led­nej­šie kon­zek­ven­cie a pre­pus­tiť ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du. Všeo­bec­ný súd ne­má op­ráv­ne­nie priz­nať ob­vi­ne­né­mu v prí­pa­de po­ru­še­nia je­ho práv pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dosť uči­ne­nie, resp. inú ob­dob­nú sa­tis­fak­ciu.

Ak by naj­vyš­ší súd (všeo­bec­ný súd) ne­mal mož­nosť sa­tis­fak­cie v po­do­be pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du v prí­pa­de zis­te­nia zá­važ­ných prie­ťa­hov v pos­tu­pe pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, mo­hol by bez ďal­šie­ho len aka­de­mic­ky vy­slo­viť, že prá­va ob­vi­ne­né­ho bo­li po­ru­še­né. Zá­ro­veň by na ob­vi­ne­né­ho, za úče­lom zís­ka­nia sa­tis­fak­cie, bo­li kla­de­né ďal­šie ná­ro­ky z hľa­dis­ka ča­su, fi­nan­cií a ener­gie, aby sa do­má­hal sa­tis­fak­cie ďal­ším pos­tu­pom na iných or­gá­noch (ús­tav­ná sťaž­nosť, ko­na­nie pod­ľa zá­ko­na č. 514/2003 Z. z.). Tým by sa ochra­na je­ho práv zo stra­ny všeo­bec­né­ho súd­nic­tva sta­la ab­so­lút­ne nee­fek­tív­nou, for­mál­nou a ilu­zór­nou a všeo­bec­ný súd by sa dos­tal do po­zí­cie „šta­tis­tu", kto­rý sí­ce skon­šta­tu­je po­ru­še­nie práv ob­vi­ne­né­ho, av­šak ne­zos­tá­va mu nič iné, len sa na to­to po­ru­še­nie ne­čin­ne pri­ze­rať a do­kon­ca ho „od­ob­riť". A to v si­tuá­cii, keď aj ús­tav­ný súd opa­ko­va­ne vo svo­jich roz­hod­nu­tiach uvá­dza, že prio­rit­ným ochran­com ús­tav­ne za­ru­če­ných práv fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb sú všeo­bec­né sú­dy. Ak by všeo­bec­ný súd v tej­to si­tuá­cii zos­tal ne­čin­ný, ho­ci dis­po­nu­je pros­tried­ka­mi náp­ra­vy, tak by bo­la oso­ba, kto­rej prá­va bo­li po­ru­še­né od­ká­za­ná na ďal­ší pro­ces­ný pos­tup pred iným or­gá­nom (napr. ús­tav­ným sú­dom), pri­čom však prá­vo na priaz­ni­vý vý­sle­dok (i keď má vy­so­ký pred­pok­lad ús­peš­nos­ti) ta­ká­to oso­ba ne­má ga­ran­to­va­né. Zá­ro­veň by doš­lo k za­ťa­že­niu iné­ho or­gá­nu no­vým po­da­ním ta­kej­to oso­by, ho­ci náp­ra­vu mo­hol vy­ko­nať už všeo­bec­ný súd. Ta­ké­to for­ma­lis­tic­ké pre­sú­va­nie zod­po­ved­nos­ti by pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du moh­lo hra­ni­čiť až s po­ru­še­ním prin­cí­pu zá­ka­zu de­ne­ga­tioius­ti­tiae ako pod­stat­né­ho prin­cí­pu ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu tak, ako je na všeo­bec­nej úrov­ni za­kot­ve­ný v člán­ku 1 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, resp. s „od­sú­va­ním" napl­ne­nia je­ho úče­lu.

Zá­ro­veň je pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť na us­ta­no­ve­nie § 79 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho ak po­mi­nie dô­vod väz­by, dô­vod na jej ďal­šie tr­va­nie, ale­bo up­ly­nie le­ho­ta uve­de­ná v § 76 ods. 6 ale­bo 7 ale­bo § 78, mu­sí byť ob­vi­ne­ný ih­neď pre­pus­te­ný na slo­bo­du.

Trest­ný po­ria­dok di­fe­ren­cu­je me­dzi zá­ni­kom dô­vo­dov väz­by a zá­ni­kom dô­vo­dov na jej ďal­šie tr­va­nie. Exis­ten­cia dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tres­tné­ho po­riad­ku je bez po­chyb­nos­tí otáz­kou vec­né­ho pries­ku­mu, av­šak exis­ten­cia dô­vo­dov na ďal­šie tr­va­nie väz­by mô­že byť spä­tá i s otáz­ka­mi pro­ces­ný­mi, keď vec­ne dô­vo­dy väz­by da­né sú, ale pro­ces­né nie je mož­né/žia­dú­ce ďal­šie tr­va­nie väz­by (napr. ne­dodr­ža­nie le­hôt na po­da­nie návr­hu na predĺže­nie väz­by, os­lo­bo­de­nie spod ob­ža­lo­by sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a po­dob­ne).

K po­mi­nu­tiu dô­vo­dov väz­by (§ 79 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) mô­že dôjsť nie­len reál­nym od­pad­nu­tím oba­vy z úte­ku či skrý­va­nia sa ob­vi­ne­né­ho - písm. a) § 71 Tres­tné­ho po­riad­ku, ko­lúz­ne­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho - písm. b) § 71 Tres­tné­ho po­riad­ku, pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti - písm. c) § 71 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale aj prie­ťah­mi v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, te­da nap­rík­lad po­ma­lým pos­tu­pom po­li­caj­né­ho vy­šet­ro­va­nia (pri­me­ra­ne, sp. zn. II. ÚS 576/2020).

Po­mi­nu­tie dô­vo­du na ďal­šie tr­va­nie väz­by (§ 79 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) mô­že, pod­ľa ná­zo­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vy­vo­lať aj (a prá­ve) flag­ran­tné po­ru­še­nie pro­ces­né­ho pos­tu­pu Or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, a tak už preu­ká­za­teľ­né po­ru­še­nie čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru, pre­to­že o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho ne­bo­lo roz­hod­nu­té „urý­chle­ne", po­ru­še­nie § 2 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že vä­zob­ná vec ne­bo­la vy­ba­ve­ná „pred­nos­tne a urý­chle­ne" a po­ru­še­nie § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že pro­ku­rá­tor nep­red­lo­žil žia­dosť „bez meš­ka­nia".

Mož­no poz­na­me­nať, že po­jem „bez meš­ka­nia" (§79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku) je le­ho­tou, po­dob­ne ako je le­ho­tou po­jem „ih­neď" (čl. 17 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čl. 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru). „Pod­ľa do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­ry štras­bur­ských or­gá­nov - Európ­skej ko­mi­sie a Sú­du pre ľud­ské prá­va hor­nou hra­ni­cou ozna­če­nej le­ho­ty („prompt­ly", „aus­sio­tot") sú šty­ri dni" (Ján

Dr­go­nec: Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ko­men­tár k no­ve­li­zá­cií ús­tav­ným zá­ko­nom č. 90/2001 Z. z., Heu­ré­ka, 2001). V us­ta­no­ve­ní § 73 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku zá­ko­no­dar­ca tak­tiež pou­žil le­ho­tu „bez meš­ka­nia" a pria­mo v zá­ko­ne ur­čil, že hor­ná hra­ni­ca tej­to le­ho­ty je 24 ho­dín.

Za si­tuácie, ak je už pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du cel­kom zrej­mé, že o žia­dos­ti zo sub­jek­tív­nych dô­vo­dov ne­bo­lo roz­hod­nu­té urý­chle­ne, pred­nos­tne a urý­chle­ne a bez meš­ka­nia, ne­mô­že naj­vyš­ší súd „za­tvá­rať oči" nad flag­ran­tným po­ru­še­ním tých­to le­hôt a jed­no­du­cho len „zho­jiť" ta­ký­to stav kon­šta­to­va­ním, že k po­ru­še­niu zá­ko­na sí­ce doš­lo, ale Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky s tým ne­mô­že nič ro­biť. Ne­dodr­ža­nie vy­ššie uve­de­ných le­hôt pre­to mô­že pod­ľa ná­zo­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­vo­lať a od­ôvod­niť po­mi­nu­tie dô­vo­dov na ďal­šie tr­va­nie väz­by. Extrém­ne a sub­jek­tív­ny­mi okol­nos­ťa­mi spô­so­be­né po­ru­še­nie čl. 5 ods. 4 Do­ho­vo­ru, § 2 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že viesť až k pre­pus­te­niu ob­vi­ne­né­ho z väz­by. Za ta­kej­to si­tuácie to­tiž­to ani do­da­toč­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie pre ob­vi­ne­né­ho ne­mô­že ob­stáť v kon­fron­tá­cií so zá­važ­nos­ťou ne­zá­kon­nos­ti spô­so­be­nej or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci, kto­rých po­vin­nos­ťou je ko­nať pres­ne opač­ne - strik­tne dodr­žia­vať zá­kon.

V da­nom prí­pa­de po­dal ob­vi­ne­ný žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by 28. ja­nuá­ra 2021. Do dňa ko­na­nia ne­ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du, te­da do 14. ap­rí­la 2021 o nej ne­bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té, čo pred­sta­vu­je 76 ka­len­dár­nych dní!!! (z to­ho u pro­ku­rá­to­ra 57 dní a na sú­doch oboch stup­ňov 19 dní), pri­čom tá­to le­ho­ta sa eš­te predĺži a bu­de tr­vať do oka­mi­hu, ke­dy ob­vi­ne­ný obdr­ží pí­som­né vy­ho­to­ve­nie roz­hod­nu­tia sú­du dru­hé­ho stup­ňa. Za tej­to si­tuácie, keď je na­vy­še v naj­prís­nej­šom ty­pe väz­by - vo väz­be ko­lúz­nej a za uve­de­né ob­do­bie (76 dni) mu mi­ni­mál­ne trik­rát vzni­kol ná­rok na po­da­nie no­vej žia­dos­ti na pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, kto­rý však pre exis­tu­jú­ce prie­ťa­hy vý­hrad­ne zo stra­ny štá­tu ne­mo­hol reali­zo­vať, bo­la zá­važ­nosť je­ho strá­da­nia vo väz­be ta­kej po­va­hy, že pod­ľa naj­vyš­šie­ho sú­du iná sa­tis­fak­cia ako okam­ži­té pre­pus­te­nie z väz­by nep­ri­pa­da­la do úva­hy. A to na­vy­še v si­tuá­cii, keď pro­ku­rá­tor ne­mal žiad­nu sna­hu vy­svet­liť, čo mu brá­ni­lo žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du urý­chle­ne pred­lo­žiť sú­du.

S oh­ľa­dom na vy­slo­ve­né pro­ces­né po­chy­be­nie (ab­sen­ciu for­mál­nej pod­mien­ky uve­de­nej v dru­hej ve­te § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku) sa po­su­dzo­va­nie os­tat­ných pod­mie­nok vä­zob­né­ho stí­ha­nia PhDr. P. J. sta­lo cel­kom ire­le­van­tné, a pre­to im Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom roz­hod­nu­tí ani ne­ve­no­val oso­bit­nú po­zor­nosť.

To­to uz­ne­se­nie bo­lo pri­ja­té po­me­rom hla­sov 2:1.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, dňa 14.4.2021

JUDr. Mar­tin Bar­gel sud­ca


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia