Práv­ne ve­ty:

 I. Vý­po­veď sved­ka je pot­reb­né pre riad­ne us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho a práv­ne­ho sta­vu vy­hod­no­co­vať vždy ako ce­lok a tiež v kon­texte s ďal­ší­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi a nie vy­extra­ho­vať z vý­po­ve­de iba tú jej časť, kto­rá je „jed­nos­tran­ne vhod­ná a za­pa­dá“ do ob­ža­lob­ných tvr­de­ní a po­va­žo­vať ju na­priek množ­stvu iných nep­res­nos­tí a bez sú­vi­su s ďal­ší­mi proti­klad­ný­mi dô­kaz­mi za vie­ro­hod­nú.

 II. V prí­pa­de, ak má slú­žiť vý­po­veď poš­ko­de­né­ho (sved­ka) ako je­di­ný re­le­vant­ný pria­my dô­kaz preu­ka­zu­jú­ci vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho bez ďal­ších pod­por­ných dô­ka­zov, mu­sí byť ten­to dô­kaz­ný pros­trie­dok jas­ný, lo­gic­ký, zro­zu­mi­teľ­ný, pres­ved­či­vý, vie­ro­hod­ný a zá­ro­veň nes­mie byť iný­mi dô­kaz­mi spo­chyb­ni­teľ­ný či do­kon­ca vy­vrá­te­ný.

 III. Otáz­ku dô­ve­ry­hod­nos­ti sved­ka a ob­jek­tív­nej prav­di­vos­ti je­ho vý­po­ve­de je pot­reb­né vy­hod­no­co­vať v pod­sta­te šir­šom kon­texte, ako len v me­cha­nic­kom ak­cep­to­va­ní čas­to veľ­mi sub­jek­tív­ne­ho poh­ľa­du poš­ko­de­né­ho na prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja.

 IV. V práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo za­lo­že­né iba na dom­nien­kach a sub­jek­tív­nych po­ci­toch osôb, ig­no­ru­júc tým jed­nu zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia /in du­bio pro reo/, a prio­ri fa­vo­ri­zu­júc tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho iba z dô­vo­du je­ho pos­ta­ve­nia ako ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a to na­priek exis­ten­cii množ­stva po­chyb­nos­tí, up­lat­ne­ním jed­nak neexis­tu­jú­cej, a na­vy­še nep­rí­pus­tnej zá­sa­dy „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech poš­ko­de­né­ho“.

 V. Súd mu­sí svo­je roz­hod­nu­tie vždy oprieť o fak­ty, kto­ré sú jed­noz­nač­né a ne­po­chyb­né, a nie len v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, opač­ný pos­tup by bol v roz­po­re so zá­sa­dou ob­jek­tív­nej prav­dy. Na­priek to­mu, že po­li­cajt rep­re­zen­tu­je ur­či­tú spo­lo­čen­skú auto­ri­tu, s kto­rou sa spá­ja vy­ššia mie­ra dô­ve­ry v je­ho ko­na­nie, ne­mož­no bez ďal­šie­ho iba z dô­vo­du ta­ké­ho­to pos­ta­ve­nia /keď­že fun­kcia po­li­caj­ta je spo­lo­čen­ským pos­ta­ve­ním, nie cha­rak­te­ro­vou vlas­tnos­ťou/, po­va­žo­vať je­ho vý­po­veď za auto­ma­tic­ky dô­ve­ry­hod­nú a vý­znam­nej­šiu ako kto­rý­koľ­vek iný dô­kaz.

 VI. Sku­toč­nosť, že sve­dok za­stá­va fun­kciu po­li­caj­ta eš­te ne­vy­lu­ču­je, že mô­že svo­ju vý­po­veď sub­jek­ti­vi­zo­vať tak, aby zod­po­ve­da­la je­ho vnú­tor­nej pred­sta­ve o prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja a o poh­nút­kach ob­ža­lo­va­né­ho a to na­priek to­mu, že ta­ká­to pred­sta­va ne­mu­sí zod­po­ve­dať ob­jek­tív­nej reali­te. V žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no vy­vo­dzo­vať dô­ve­ry­hod­nosť vý­po­ve­de sved­ka iba na zá­kla­de je­ho pos­ta­ve­nia v spo­loč­nos­ti, ta­ký­to pos­tup by bol v roz­po­re so zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, na­koľ­ko žia­den zo zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov ne­mož­no po­va­žo­vať za vý­znam­nej­ší ako iný, po­kiaľ ho ne­mož­no vy­lú­čiť ako od­po­ru­jú­ci lo­gi­ke. Aj po­li­cajt je v pr­vom ra­de člo­vek, kto­rý je omyl­ný, ve­de­ný vnú­tor­ný­mi po­cit­mi, pred­sta­va­mi a hod­no­ta­mi, a je­ho pos­ta­ve­nie mu auto­ma­tic­ky ne­de­le­gu­je mo­rál­ne vlas­tnos­ti cha­rak­te­ri­zu­jú­ce „dô­ve­ry­hod­né­ho sved­ka“.

 

 

                                                                                      2T 137/2009      

 

 

ROZ­SU­DOK

                                               V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku pred sa­mo­sud­com JUDr. Da­vi­dom Lin­dtne­rom  na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 04.04.2011 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

                                         Pod­ľa § 285 písm b) Tr. por.

 

sa ob­ža­lo­va­ná J. Č., nar., tr­va­le by­tom,

 

os­lo­bo­dzu­je

 spod ob­ža­lo­by Ok­res­nej Pro­ku­ra­tú­ry Pe­zi­nok, sp. zn. 1Pv 621/09 zo dňa 16.09.2009, pre zlo­čin úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák., kto­rou jej bo­lo kla­de­né za vi­nu, že dňa 21.05.2009 v ča­se oko­lo 00.40 hod. v mes­te S. na kri­žo­vat­ke ulíc Š. a R. ako vo­dič­ka osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la znač­ky Vol­vo S40, EVČ: XY pri kon­tro­le hliad­kou ob­vod­né­ho od­de­le­nia PZ mes­ta S. ne­rea­go­va­la na vý­zvu stržm. P. K., aby vy­pla chod mo­to­ra a vy­stú­pi­la z vo­zid­la za úče­lom pred­ve­de­nia a zis­te­nia to­tož­nos­ti, pre­to­že ne­ma­la pri se­be dok­lad to­tož­nos­ti, ani dok­la­dy na ve­de­nie a pre­máv­ku vo­zid­la, nás­led­ne sa od­miet­la pod­ro­biť dy­cho­vej skúš­ke na al­ko­hol, pri­čom v ča­se keď stržm. P. K. vi­zuál­ne kon­tro­lo­val tech­nic­ký stav vo­zid­la a na­chá­dzal sa asi je­den me­ter od pred­né­ho ná­raz­ní­ka, ob­vi­ne­ná s vo­zid­lom vy­štar­to­va­la sme­rom vpred a uš­la, v dôs­led­ku čo­ho mu­sel stržm. P.K. od­sko­čiť, aby za­brá­nil stre­tu s vo­zid­lom,

 pre­to­že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

                                        O d ô v o d n e n i e:

 Súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po ozná­me­ní pre­jed­ná­va­nej ve­ci a po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­nej J. Č. v zmys­le § 257 ods. 1 písm. a) Tr. por. o tom, že je ne­vin­ná, vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­nej a sved­kov a na zá­ver sa súd oboz­ná­mil s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi. Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dos­pel súd ku skut­ko­vým a práv­nym zá­ve­rom, kto­ré ho vied­li k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­nej spod ob­ža­lo­by z dô­vo­du, že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

 Ob­ža­lo­va­ná J. Č. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvied­la, že kon­com feb­ruára 2009 doš­lo v jej pre­vádz­ke v reš­tau­rá­cií v mes­te S. k in­ci­den­tu me­dzi jej za­mes­tnan­ky­ňou pa­ni B., kto­rú pos­la­la na slu­žob­nú ves­tu, av­šak tá­to od­miet­la jej po­ky­ny a od­miet­la na slu­žob­nú ces­tu ísť, nás­led­kom čo­ho jej da­la okam­ži­tú vý­po­veď. Na znak to­ho, že pa­ni B. od­miet­la ísť na slu­žob­nú ces­tu, jej za­mes­tnan­ky­ne Ľ. B., E. Č. a H. B. pod­pí­sa­li potvr­de­nie, že pa­ni B. od­miet­la slu­žob­nú ces­tu a že to vza­la na ve­do­mie. Krát­ko na­to pri­šiel do reš­tau­rá­cie jej man­žel R. B., kto­rý pra­cu­je ako po­li­cajt v mes­te S.., v uni­for­me na slu­žob­nom aute a vy­hrá­žal sa jej aj jej za­mes­tnan­ky­niam, že on tú­to vec ne­ne­chá tak, že on pôj­de po svo­jej lí­nií a že ju ako po­li­cajt v mes­te S. pod­ni­ka­teľ­ský zni­čí. Od toh­to dňa do­chá­dza­lo vo­či jej oso­be k čas­tej­ším ces­tným kon­tro­lám jej mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pred jej reš­tau­rá­ciou sa aj nie­koľ­kok­rát za deň pre­má­va­lo po­li­caj­né auto. Bý­va v od­ľah­lej de­di­ne blíz­ko mes­ta S. v S. M., kde nik­dy ne­do­chá­dza­lo k po­li­caj­ným kon­tro­lám a zra­zu po tom­to in­ci­den­te tam stá­va­lo po­li­caj­né auto. Od to­ho in­ci­den­tu ju po­li­caj­ti kon­tro­lo­va­li asi 3-krát. Sta­lo sa, že keď po­li­caj­ti zba­da­li jej auto, to­to skon­tro­lo­va­li aj keď ona bo­la iba spolu­jaz­dec. Ta­ké­to ko­na­nie po­li­caj­tov v nej vzbu­dzo­va­lo strach. P. po­li­caj­ta B. poz­ná aj osob­ne a pá­na po­li­caj­ta P. K. a C. iba z pred­met­nej ces­tnej kon­tro­ly. Pa­ni B. po tom, ako jej da­la okam­ži­tú vý­po­veď z pra­cov­né­ho po­me­ru, po­da­la ža­lo­bu na nep­lat­nosť vý­po­ve­de, pri­čom to­to ko­na­nie je ve­de­né na Ok­res­nom sú­de v Pe­zin­ku  pod čís­lom 8C 69/2009. Asi týž­deň po da­nom in­ci­den­te sa na je­ho pod­net stret­la s pá­nom po­li­caj­tom B. v sna­he vy­rie­šiť ten­to pra­cov­no - práv­ny prob­lém s je­ho man­žel­kou, do­te­raz však ne­vie, o čo mu pri tom­to stret­nu­tí iš­lo, na­koľ­ko nič kon­krét­ne ne­do­hod­li. Je prav­dou, že mu na stret­nu­tí po­ve­da­la, že ho dá za  oso­čo­va­nie na súd. Ku skut­ku ob­ža­lo­va­ná uvied­la, že dňa 21.5.2009 jej hlá­sil alarm na­ru­še­nie ob­jek­tu jej reš­tau­rá­cie, ona bo­la v tom ča­se do­ma, pre­to sad­la do au­ta a iš­la sme­rom do mes­ta S. Ako vchá­dza­la na Šafá­ri­ko­vu uli­cu, všim­la si po­li­caj­nú hliad­ku, kto­rá iš­la v proti­smer­nom pru­hu, a keď­že pred­tým vi­de­la po­li­caj­né auto mys­le­la si, že tam je ne­ja­ká dop­rav­ná ne­ho­da a že po­li­caj­ti sme­ru­jú tam. Po­li­caj­ná hliad­ka sa ale sto­či­la za ňou a za­pla ma­já­ky, čím jej da­li naj­avo, aby za­sta­vi­la mo­to­ro­vé vo­zid­lo, čo aj uro­bi­la. Po­li­caj­né auto za­sta­vi­lo za ňou, pri­čom z ne­ho vy­stú­pi­li dva­ja po­li­caj­ti. Mo­tor ne­vyp­la, má ma­nuál­nu pre­vo­dov­ku, po za­sta­ve­ní vo­zid­la za­ra­di­la neut­rál. Pred ces­tou ne­po­ži­la žiad­ne al­ko­ho­lic­ké ná­po­je a je pres­ved­če­ná, že ma­la pri se­be dok­la­dy k ve­de­niu mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pre­to­že ich vždy pri se­be no­sí. Aj pri po­li­caj­ných ces­tných kon­tro­lách, kto­ré pred­chá­dza­li to­mu­to in­ci­den­tu, vždy pri se­be dok­la­dy ma­la. Je­den z po­li­caj­tov, pán P. K., pris­tú­pil k vo­di­čo­vým dve­rám, na­čo stiah­la okien­ko a hneď na to ju po­li­cajt bez to­ho, aby si od nej vy­pý­tal dok­la­dy, os­lo­vil priez­vis­kom slo­va­mi „pa­ni Č., vy­pni­te mo­tor a vy­stúp­te z vo­zid­la“, pri­tom ona tých­to po­li­caj­tov ne­poz­na­la. Rea­go­va­la tak, že sa opý­ta­la po­li­caj­ta, od­kiaľ poz­ná jej me­no. Ta­ký­to pos­tup ju prek­va­pil, po­va­žo­va­la ho za neš­tan­dard­ný a za­ča­la sa báť, pre­to­že sa jej vy­ba­vil in­ci­dent s pá­nom po­li­caj­tom B. a je­ho vy­hráž­ky, na­vy­še bo­la nes­ko­rá noč­ná ho­di­na a ce­lé to bo­lo neš­tan­dar­dné. Po­li­caj­ti ju ne­vyz­va­li, aby sa pod­ro­bi­la dy­cho­vej skúš­ke. V tom­to psy­chic­kom roz­po­lo­že­ní ju na­pa­dol útek.. S vo­zid­lom stá­la pred zá­kru­tou, ne­moh­la pre­to ni­ja­kým spô­so­bom oh­ro­ziť poš­ko­de­né­ho, pre­to­že sa ces­ta poz­voľ­ne za­tá­ča­la. V ča­se keď pri­da­la plyn poš­ko­de­ný stál pred jej vo­zid­lom asi 3 met­re mi­mo drá­hy vo­zid­la po ľa­vej  vo­di­čo­vej stra­ne, dru­hý po­li­cajt pri vo­di­čo­vých dve­rách. Je pres­ved­če­ná, že ke­by sa poš­ko­de­ný ne­po­hol, nič by sa nes­ta­lo, pre­to­že nes­tál v jej jaz­dnej drá­he. Rea­go­va­la skra­to­vo, vô­bec ju ne­na­pad­lo, aký by moh­la mať uve­de­ná si­tuácia práv­ny do­pad. Jej útek vô­bec ne­bol ta­ký dra­ma­tic­ký ako uvie­dol poš­ko­de­ný. Po­li­caj­ta svo­jim od­cho­dom v žiad­nom prí­pa­de neoh­ro­zi­la, ne­ma­la úmy­sel ho oh­ro­ziť, nech­ce­la ni­ko­mu ub­lí­žiť, ces­ta sa stá­ča­la dop­ra­va, tak­že sa mu ani ne­mu­se­la vy­hnúť. Po od­cho­de z mies­ta kon­tro­ly za chví­ľu na­to vi­de­la po­li­caj­tov za ňou. Zra­zu si uve­do­mi­la, že ne­má vý­znam pred po­li­caj­tmi ute­kať a pre­to za­sta­vi­la vo­zid­lo, sa­ma vy­stú­pi­la z vo­zid­la, všet­ky dok­la­dy ne­cha­la v aute, stih­la auto iba za­mknúť a nás­led­ne ju po­li­caj­ti vza­li na po­li­caj­nú sta­ni­cu. Na po­li­caj­nej sta­ni­ci se­de­la na chod­be, kým po­li­caj­ti v kan­ce­lá­rií nie­čo vy­pi­so­va­li, osob­nú pre­hliad­ku jej neu­ro­bi­li. Pa­mä­tá si, že keď bo­la v mes­te S. na po­li­caj­nej sta­ni­ci, pre­bie­ha­la tam me­dzi po­li­caj­tmi, kto­rých ona ne­poz­na­la vra­va, kde spo­mí­na­li jej me­no. K od­ob­ra­tiu jej vo­dič­ské­ho preu­ka­zu, ku kto­ré­mu doš­lo dňa 4.11.2008 ob­ža­lo­va­ná uvied­la, že vo svo­jej pre­vádz­ke vy­pi­la 2 de­ci ví­na a po nie­koľ­kých ho­di­nách šo­fé­ro­va­la mo­to­ro­vé vo­zid­lo, pri­čom ju kon­tro­lo­va­la hliad­ka a na­fú­ka­la som ma­lé množ­stvo asi 0,016 pro­mi­le, o čom mô­že do­lo­žiť roz­hod­nu­tie o pries­tup­ku. Mo­to­ro­vé vo­zid­lo pot­re­bu­je k vý­ko­nu svoj­ho za­mes­tna­nia, na­koľ­ko ve­ľa jaz­dí a ne­bý­va v Sen­ci. Na zá­ver ob­ža­lo­va­ná vo svo­jej vý­po­ve­di uvied­la, že za­čiat­kom let­nej se­zó­ny 2009 v mes­te S. bo­la spo­loč­ne so svo­jou ses­ter­ni­cou E. Č., jej ka­ma­rát­kou a svo­jou dcé­rou na Se­nec­kých ja­ze­rách, ona šo­fé­ro­va­la mo­to­ro­vé vo­zid­lo a ako pre­chá­dza­li cez ram­pu, kde je vstup do areá­lu na vrát­ni­ci, se­del tam ako pre­vádz­kar I. Č., brat E. Č., kto­rý jej nes­kôr po­ve­dal, že v tom ča­se po­čul ako sa po­li­caj­ti, kto­rí bo­li prí­tom­ní a pre­chá­dza­li do areá­lu, me­dzi se­bou roz­prá­va­li „to je tá pa­ni Č., vo­laj hliad­ku nech ju za­sta­via“. Uve­de­né sa sta­lo už po in­ci­den­te, kto­rý sa od­oh­ral v má­ji. Vo ve­ci pred­met­né­ho in­ci­den­tu po­da­la aj ža­lo­bu o pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia KDI Bra­tis­la­va, kto­rá do­po­siaľ nie je ukon­če­ná.

 Sku­toč­nos­ti, kto­ré vo vý­po­ve­di na svo­ju ob­ra­nu uvied­la ob­ža­lo­va­ná,  naj­mä okol­nos­ti sú­vi­sia­ce s in­ci­den­tom sved­ka po­li­caj­ta R. B. a ob­ža­lo­va­nej v pre­vádz­ke v reš­tau­rá­cii v mes­te S., potvr­dzu­jú zhod­ne a bez akých­koľ­vek roz­po­rov naj­mä vý­po­ve­de sved­ky­ne E. Č. a Ľ. B., a tiež ne­pria­mo aj vý­po­veď sved­ka I. Č. Sku­toč­nosť, že bez­pros­tred­ne po ozná­me­ní vý­po­ve­de za­mes­tnan­ky­ni pa­ni B. do pre­vádz­ky reš­tau­rá­cie pri­šiel jej man­žel, prís­luš­ník OOPZ mes­ta S. pán R.B., potvr­dil do­kon­ca aj sa­mot­ný sve­dok R. B.. Súd na roz­diel od ob­ža­lo­by ne­po­va­žo­val tvr­de­nia ob­ža­lo­va­nej za úče­lo­vé, jej skra­to­vá reak­cia spo­čí­va­jú­ca v úte­ku z mies­ta kon­tro­ly ma­la svo­je lo­gic­ké opod­stat­ne­nie. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo vy­vrá­te­né tvr­de­nie ob­ža­lo­va­nej, že z mies­ta kon­tro­ly uš­la v oba­ve pred mož­nou ši­ka­nou zo stra­ny zá­krok vy­ko­ná­va­jú­cich po­li­caj­tov av­šak bez to­ho, aby akým­koľ­vek spô­so­bom oh­ro­zi­la svo­jim vo­zid­lom po­li­caj­ta. Jej sub­jek­tív­nu oba­vu z po­ten­ciál­ne neš­tan­dar­dné­ho ko­na­nia po­li­caj­tov potvr­dzu­jú zis­te­né preu­ká­za­né sku­toč­nos­ti, kto­ré zá­kro­ku prís­luš­ní­kov PZ pred­chá­dza­li, te­da pra­cov­nop­ráv­ny kon­flikt me­dzi ob­ža­lo­va­nou a jej za­mes­tnan­ky­ňou, man­žel­kou prís­luš­ní­ka PZ, ko­le­gu zá­krok vy­ko­ná­va­jú­cich po­li­caj­tov, slu­žob­ne za­ra­de­ným na rov­na­ké od­de­le­nie PZ. Je­ho ak­tív­ne za­siah­nu­tie do spo­ru me­dzi ob­ža­lo­va­nou a je­ho man­žel­kou a spô­sob, akým to uro­bil, mo­hol oba­vy ob­ža­lo­va­nej z mož­né­ho zneu­ži­tia slu­žob­ných po­vin­nos­tí po­li­caj­tov, je­ho ko­le­gov, ne­po­chyb­ne ob­jek­tív­ne vy­vo­lať. Na­priek to­mu, že ve­do­mosť o čas­tej­šom kon­tro­lo­va­ní vo­zid­la ob­ža­lo­va­nej prís­luš­ník­mi OOPZ mes­ta S. sve­dok B. a sve­dok S. ako ve­dú­ci fun­kcio­ná­ri vo svo­jich vý­po­ve­diach ne­potvr­di­li /čo bo­lo mož­né pred­pok­la­dať/, ne­mož­no vzhľa­dom na ďal­šie sve­dec­ké vý­po­ve­de ta­ký­to pos­tup jed­noz­nač­ne vy­lú­čiť. Sve­dok S. však potvr­dil je­ho ve­do­mosť o kon­flik­te ob­ža­lo­va­nej s pá­nom po­li­caj­tom R. B. Pro­ti tvr­de­niu ob­ža­lo­va­nej o prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, naj­mä o okol­nos­tiach slu­žob­né­ho zá­kro­ku po­li­caj­tov v roz­hod­nom ča­se a spô­so­be reak­cie ob­ža­lo­va­nej na ten­to zá­krok sto­jí naj­mä vý­po­veď poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. a sčas­ti sved­ka po­li­caj­ta C. Ich vý­po­ve­de však ob­sa­hu­jú množ­stvo roz­por­ných tvr­de­ní jed­nak vo vzťa­hu k vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­nej, ako aj vzá­jom­ne, kto­ré jed­not­li­vo nie sú sí­ce zá­važ­né, av­šak pod­ľa ná­zo­ru sú­du v kon­fron­tá­cii s ďal­ší­mi pro­du­ko­va­ný­mi dô­kaz­mi a cel­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi pred­met­né­ho in­ci­den­tu súd ne­mo­hol jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí o ne oprieť roz­hod­nu­tie o vi­ne ob­ža­lo­va­nej. Z opi­su prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja sved­kom po­li­caj­tom C., naj­mä je­ho nes­kor­ších opatr­nej­ších vy­jad­re­ní o pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho, spô­so­bu úte­ku ob­ža­lo­va­nej a reak­cie poš­ko­de­né­ho je však zrej­mé, že ten­to ce­lú vznik­nu­tú si­tuáciu vní­mal me­nej vzťa­ho­vač­ne a sub­jek­ti­vi­zu­jú­co, a sú­čas­ne pri­pus­til, že je­ho vý­po­veď bez­pros­tred­ne po za­dr­ža­ní ob­ža­lo­va­nej bo­la čias­toč­ne ov­plyv­ne­ná emó­cia­mi. Tie­to roz­po­ry mô­žu v niek­to­rých de­tai­loch vy­znie­vať sí­ce bez­výz­nam­ne, av­šak vo svo­jom súhr­ne a naj­mä vzhľa­dom na vý­znam­ný roz­por tý­ka­jú­ci sa sku­toč­nej ne­vyh­nut­nos­ti reak­cie poš­ko­de­né­ho na po­hý­ňa­jú­ce sa vo­zid­lo ob­ža­lo­va­nej a jed­noz­nač­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho v roz­hod­nom ča­se, ne­mož­no vý­po­veď poš­ko­de­né­ho v kon­texte s ďal­ší­mi pro­du­ko­va­ný­mi dô­kaz­mi po­va­žo­vať za ťa­žis­ko­vú pre jed­noz­nač­né us­tá­le­nie prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja tak, ako je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by. Dom­nien­ku poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K., že si mys­lí, že po­kiaľ by neus­ko­čil, vo­dič­ka by ho zra­zi­la, vo svo­jej nes­kor­šej vý­po­ve­di sve­dok po­li­cajt C. spo­chyb­nil, na dru­hej stra­ne tvr­de­nie ob­ža­lo­va­nej, že sa­ma za­sta­vi­la vo­zid­lo po­tom, ako z mies­ta kon­tro­ly od­iš­la a po­li­caj­ti ju za­ča­li pre­nas­le­do­vať, vo svo­jej nes­kor­šej vý­po­ve­di potvr­dil, a to v roz­po­re s tvr­de­ním poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K., kto­rý zotr­val na svo­jom tvr­de­ní, že vo­zid­lo ob­ža­lo­va­nej mu­se­li za­blo­ko­vať /aj keď ne­vy­lú­čil, že vo­dič­ka sa­ma za­sta­vi­la po tom, ako bo­li už ved­ľa nej/, aby ju pri­nú­ti­li za­sta­viť. Rov­na­ko bez vý­zna­mu v rám­ci hod­no­te­nia vý­po­ve­dí tých­to sved­kov nie je ani tvr­de­nie poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. a sved­ka po­li­caj­ta C., že ob­ža­lo­va­ná ma­la byť pod vply­vom al­ko­ho­lu, kto­ré však v príp­rav­nom ko­na­ní neuvied­li, a to do­kon­ca ani v úrad­nom zá­zna­me o vy­ko­na­ní slu­žob­né­ho zá­kro­ku /čo je pod­ľa ná­zo­ru sú­du dô­le­ži­tou sku­toč­nos­ťou sú­vi­sia­cou s pres­ved­če­ním poš­ko­de­né­ho, že ob­ža­lo­va­ná ho oh­ro­zi­la, pre­to­že sa bá­la o stra­tu vo­dič­ské­ho preu­ka­zu/, čo tiež vy­vo­lá­va po­chyb­nos­ti o vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí po­li­caj­tov a te­da naj­mä o tom, či reak­cia vo­dič­ky pri úte­ku z mies­ta kon­tro­ly bo­la sku­toč­ne ta­ká nep­ri­me­ra­ná a vý­kon slu­žob­né­ho zá­kro­ku a sa­mot­né­ho poš­ko­de­né­ho oh­ro­zu­jú­ca, ako to uvie­dol poš­ko­de­ný.

Súd pre­to kon­šta­tu­je, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní žiad­nym z pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov ne­bo­la ob­ra­na ob­ža­lo­va­nej a ňou dek­la­ro­va­né okol­nos­ti prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja jed­noz­nač­ne vy­vrá­te­né. Prá­ve nao­pak, pro­du­ko­va­né dô­ka­zy vo svo­jej vzá­jom­nej sú­vis­los­ti vý­znam­nou mie­rou spo­chyb­ňu­jú ob­ža­lo­bou us­tá­le­ný skut­ko­vý stav.

 Poš­ko­de­ný sve­dok P. K. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že je za­ra­de­ný ako  re­fe­rent na OO PZ mes­ta S., po­li­cajt R. B. je je­ho ko­le­ga za­ra­de­ný na OO PZ mes­ta S. tiež ako re­fe­rent, pri­čom ne­ma­jú žia­den bliž­ší vzťah. Poz­ná sa s ním od 01.03.2008 od­ke­dy nas­tú­pil na ob­vod­né od­de­le­nie do mes­ta S. Ne­vie o žiad­nom kon­flik­te, kto­rý sa mal od­oh­rať me­dzi ob­ža­lo­va­nou a pa­ni B. Pán po­li­cajt R.B. ho  nik­dy neos­lo­vil, aby ako po­li­cajt kon­tro­lo­val ob­ža­lo­va­nú. Ku skut­ku uvie­dol, že v da­nom ča­se vy­ko­ná­va­li hliad­ko­vú čin­nosť v slu­žob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le v mes­te S., pri­čom na uli­ci Š. zba­da­li strie­bor­né auto znač­ky Vol­vo, kto­ré jaz­di­lo pred ni­mi. Roz­hod­li sa mo­to­ro­vé vo­zid­lo skon­tro­lo­vať, pri­čom pus­ti­li ma­já­ky, jed­na­lo sa o bež­nú kon­tro­lu. Vo­dič za­sta­vil a oni mo­to­ro­vé vo­zid­lo za­sta­vi­li za ním. Oba­ja vy­stú­pi­li z vo­zid­la, pri­čom on pris­tú­pil k dve­rám vo­di­ča, je­ho ko­le­ga stál za ním pri ľa­vom za­dnom blat­ní­ku. Vo­dič­ka stiah­la ok­no a on ju vy­zval, aby pred­lo­ži­la dok­la­dy k ve­de­niu mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, na čo mu po­ve­da­la, že ne­má dô­vod mu uka­zo­vať dok­la­dy a pre­čo ju bu­ze­ru­jú. Vo­dič­ku neos­lo­vil pri vý­zve jej me­nom. Nás­led­ne ju vy­zval, aby vy­stú­pi­la z vo­zid­la, že bu­de pred­ve­de­ná, pre­to­že od­miet­la pred­lo­žiť dok­la­dy. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru bo­la vo­dič­ka pod vply­vom al­ko­ho­lu, pre­to­že to bo­lo cí­tiť, a pre­to ju vy­zval, aby sa pod­ro­bi­la dy­cho­vej skúš­ke, na čo mu po­ve­da­la, že ona ne­mu­sí. Sku­toč­nosť, že ma­la byť pod vply­vom al­ko­ho­lu v príp­rav­nom ko­na­ní neuvie­dol, pre­to­že asi na­to za­bu­dol. Mys­lí si však, že v úrad­nom zá­zna­me o zá­kro­ku to uvie­dol. Po­tom k vo­zid­lu pris­tú­pil ko­le­ga, kto­rý ju tiež vy­zval, aby vy­stú­pi­la z vo­zid­la, čo tak­tiež od­miet­la. Vte­dy išiel vy­ko­nať vi­zuál­nu kon­tro­lu vo­zid­la, pri­čom mo­to­ro­vé vo­zid­lo ob­ža­lo­va­nej bo­lo z tech­nic­ké­ho hľa­dis­ka v po­riad­ku. Keď sa na­chá­dzal v pred­nej čas­ti vo­zid­la asi me­ter pred vo­zid­lom bliž­šie k vo­di­čo­vej stra­ne, ob­ža­lo­va­ná dup­la na plyn, za­ra­di­la rých­losť a za­ča­la sa po­hý­nať sme­rom dop­re­du. Je ťaž­ko po­ve­dať, či ho vo­dič­ka chce­la zra­ziť ale­bo nie, v tej chví­li keď sa poh­la sme­rom dop­re­du, sa na vo­dič­ku ne­po­ze­ral a do tvá­re jej ne­vi­del, pre­to­že bo­la tma. Keď sa vo­dič­ka s autom poh­la, pneu­ma­ti­ky vo­zid­la ne­za­pís­ka­li, on us­ko­čil a ona pok­ra­čo­va­la v ces­te. Mys­lí si, že ke­by neus­ko­čil, tak by doš­lo k stre­tu vo­zid­la s ním. Vo­zid­lo za­ča­li pre­nas­le­do­vať, chví­ľu im to tr­va­lo, pre­to­že v úz­kych ulič­kách ne­ve­de­li vo­zid­lo pred­beh­núť. Vo­dič­ka ne­zas­ta­vi­la sa­ma, ale až po­tom, ako sa im ju po­da­ri­lo obeh­núť a za­blo­ko­vať. Je však mož­né, že keď vo­dič­ka vi­de­la, že sú už ved­ľa nej a idú ju vo­zid­lom za­blo­ko­vať, tak za­sta­vi­la sa­ma. Vo­dič­ka z vo­zid­la vy­stú­pi­la a od­iš­la od vo­zid­la preč s tým, aby ju ne­cha­li na po­ko­ji. Po­tom vo­dič­ku za­dr­ža­li a pred­vied­li na po­lí­ciu. Vo­dič­ku pred uve­de­ným zá­kro­kom ne­poz­nal ani z vi­de­nia, na­koľ­ko on nie je z mes­ta S. Ku dô­vo­dom ne­vy­ko­na­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­nej sve­dok uvie­dol, že pos­tup je ta­ký, že po­kiaľ vznik­ne po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu, oni vo­zid­lo iba vi­zuál­ne prez­rú a za­vo­la­jú vý­jaz­do­vú sku­pi­nu, kto­rá uro­bí pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a za­čne tres­tné stí­ha­nie. V tom­to prí­pa­de vý­jaz­do­vú sku­pi­nu ne­vo­la­li a pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ne­vy­ko­na­li, na­koľ­ko to ne­po­va­žo­va­li za dô­le­ži­té.

 Sve­dok F. C. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že je za­ra­de­ný ako re­fe­rent na OO PZ mes­ta S. Pá­na po­li­caj­ta B. poz­ná, je to je­ho ko­le­ga s OO PZ mes­ta S. Ne­má ve­do­mosť o žiad­nom in­ci­den­te, kto­rý sa mal od­oh­rať me­dzi man­žel­kou pá­na po­li­caj­ta B. a pa­ni ob­ža­lo­va­nou. V in­kri­mi­no­va­ný deň vy­ko­ná­va­li hliad­ko­vú čin­nosť s ko­le­gom P.K., pri­čom v noč­ných ho­di­nách spo­zo­ro­va­li mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­ré sa roz­hod­li skon­tro­lo­vať. Bo­lo to Vol­vo strie­bor­nej far­by, kto­ré sme­ro­va­lo po uli­ci Š., pri­čom oni iš­li op­ro­ti to­mu­to vo­zid­lu v proti­smer­nom pru­hu a po tom, ako ich to­to vo­zid­lo mi­nu­lo, oto­či­li sa za ním a roz­hod­li sa ho skon­tro­lo­vať, pri­čom sa jed­na­lo o bež­nú kon­tro­lu. Za­sta­vi­li ich slu­žob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo za vo­zid­lom, oba­ja vy­stú­pi­li z vo­zid­la, pri­čom on pris­tú­pil k vo­di­čo­vým dve­rám a vy­zval vo­dič­ku, aby pred­lo­ži­la dok­la­dy. Po­tom ako pris­tú­pil ku dve­rám vo­di­ča, vo­dič­ka stiah­la ok­no, ko­le­ga vte­dy vi­zuál­ne kon­tro­lo­val vo­zid­lo. Pres­ne si ne­pa­mä­tá, ako na je­ho vý­zvu vo­dič­ka rea­go­va­la. Po­tom ju vy­zval, aby vy­pla mo­tor a vy­stú­pi­la z vo­zid­la, na­čo ona ne­rea­go­va­la. V tom ča­se sa je­ho ko­le­ga na­chá­dzal pred vo­zid­lom, ne­pa­mä­tá si pres­ne kde. Nás­led­ne vo­dič­ka pri­da­la plyn a ko­le­ga, kto­rý stál asi me­ter od vo­zid­la od­sko­čil. Ce­lá kon­tro­la kým ob­ža­lo­va­ná uš­la z mies­ta tr­va­la asi 2-3 mi­nú­ty. Po­tom sad­li do au­ta a pre­nas­le­do­va­li vo­zid­lo. Vo­zid­lo za­sta­vi­lo až po­tom, ako ho zblo­ko­va­li. Po­tom vo­dič­ka vy­stú­pi­la z vo­zid­la a pred­vied­li ju na OO PZ mes­ta S.. On sa s vo­dič­kou pred tým, ako ju kon­tro­lo­val ne­poz­nal. Ne­pa­mä­tá si, že by os­lo­vil vo­dič­ku me­nom, nik­dy vo­di­čov neos­lo­vu­je priez­vis­kom. Ob­ža­lo­va­ná bo­la aro­gan­tná, sprá­va­la sa dr­zo a od­mie­ta­la ich vý­zvy. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru bo­la ob­ža­lo­va­ná pod vply­vom al­ko­ho­lu, na­koľ­ko to bo­lo aj cí­tiť.

Vzhľa­dom na roz­po­ry vo vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a v príp­rav­nom ko­na­ní, bol sve­dok sú­dom vy­zva­ný na ich od­strá­ne­nie. Nás­led­ne uvie­dol, že si už pres­ne ne­pa­mä­tá vzhľa­dom na od­stup ča­su, či kon­tro­lo­val vo­dič­ku on ale­bo je­ho ko­le­ga. Po­kiaľ uvie­dol v príp­rav­nom ko­na­ní, že vo­dič­ka im po­ve­da­la, že si ne­cha­la dok­la­dy do­ma, tak je to prav­da. Pri­púš­ťa, že keď v príp­rav­nom ko­na­ní uvie­dol, že sa ko­le­ga na­chá­dzal v stre­de asi je­den me­ter od vo­zid­la, tak to je prav­da.

Nás­led­ne sve­dok vo svo­jej vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní o sku­toč­nos­tiach pod­stat­ných pre riad­ne us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu uvie­dol, že si ne­pa­mä­tá, či sa za vo­zid­lom za ob­ža­lo­va­nou oto­či­li, ale­bo iš­li za ním. Tiež uvie­dol, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru sa vo­dič­ka sprá­va­la aro­gan­tne, čím mys­lí jej vy­jad­re­nia, že ona mo­tor ne­vyp­ne, že ne­má dô­vod ísť s ni­mi. Na­priek to­mu, že v pred­chá­dza­jú­cej vý­po­ve­di sve­dok uvie­dol, že je­ho ko­le­ga stál asi me­ter od vo­zid­la, keď sa vo­dič­ka poh­la, v ďal­šej vý­po­ve­di uvie­dol, že sku­toč­ne ne­vie po­sú­diť, v akej vzdia­le­nos­ti je­ho ko­le­ga stál pred vo­zid­lom. Poš­ko­de­ný sa na­chá­dzal v stred­nej čas­ti bliž­šie ku vo­di­čo­vej stra­ne, av­šak ne­vie po­ve­dať koľ­ko pred vo­zid­lom. Vie, že vo­zid­lo vo­dič­ky po od­cho­de ur­či­te ne­za­gu­mo­va­lo a vo­dič­ka pri­me­ra­ne pri­da­la plyn a z mies­ta od­iš­la. Na to­to za­rea­go­val ko­le­ga tak, že od­sko­čil na bok. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru ko­le­ga mal čas na­to, aby od­išiel na bok. Ne­vie úpl­ne jed­noz­nač­ne potvr­diť, či ko­le­ga od­sko­čil ale­bo iba od­stú­pil na bok. Ko­le­ga pod­ľa je­ho ná­zo­ru ne­mu­sel na auto rea­go­vať úpl­ne bez­pros­tred­ne. Mys­lí tým, že neod­sko­čil v pos­led­nom oka­mi­hu. Ob­ža­lo­va­nej vi­del do tvá­re, tá­to sa po­ze­ra­la na vo­zov­ku a iš­la rov­no. V roz­po­re so svo­jou pred­chá­dza­jú­cou vý­po­ve­ďou sve­dok uvie­dol, že po­tom ako ob­ža­lo­va­nú na­há­ňa­li, ma­li spus­te­né vý­straž­né zna­me­nie stop a nás­led­ne ob­ža­lo­va­ná sa­ma za­sta­vi­la, pri­čom pres­ne ne­vie ur­čiť, či za­sta­vi­li pred ňou, ale­bo za ňou. Je však pres­ved­če­ný, že ob­ža­lo­va­ná za­sta­vi­la sa­ma, ne­mu­se­li ju žiad­nym spô­so­bom blo­ko­vať, ani vy­tlá­čať z ces­ty. Pre­hliad­ku vo­zid­la v tom­to prí­pa­de ne­ro­bi­li. V niek­to­rých prí­pa­doch však pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ro­bia a to vte­dy, keď sa jed­ná o zá­uj­mo­vé oso­by a po pred­chá­dza­jú­com súh­la­se ma­ji­te­ľa vo­zid­la. Po­kiaľ by sa jed­na­lo o po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu, vy­ro­zu­me­jú stá­lu služ­bu a tí za­bez­pe­čia všet­ko pot­reb­né pre pre­hliad­ku vo­zid­la. Ne­po­va­žo­val v tom­to prí­pa­de za pot­reb­né uro­biť pre­hliad­ku vo­zid­la, na­koľ­ko si mys­lel, že dô­vo­dom pre­čo ob­ža­lo­va­ná uš­la mies­ta kon­tro­ly bol al­ko­hol.

Po opä­tov­nom vy­po­ču­tí na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sve­dok uvie­dol, že naj­prv ob­ža­lo­va­nú vy­zý­val ko­le­ga, kto­ré­ho vý­zvy však ig­no­ro­va­la. Po­tom pris­tú­pil k vo­zid­lu on, pri­čom po­čas to­ho kon­tro­lo­val vo­zid­lo je­ho ko­le­ga. Bo­lo zjav­ne vi­dieť a cí­tiť, že bo­la pod vply­vom al­ko­ho­lu. V ča­se, keď bol ko­le­ga pred vo­zid­lom a on ko­mu­ni­ko­val s ob­ža­lo­va­nou, tá­to pri­da­la plyn a z mies­ta od­iš­la. Ob­ža­lo­va­nú vy­zý­va­li aj na kr­vnú skúš­ku, čo od­miet­la. Pres­ne ne­vie, či ko­le­ga stál v ľa­vo ale­bo v pra­vo, ale vie, že stál pred vo­zid­lom. Ne­pa­mä­tá si ako rea­go­val je­ho ko­le­ga na­to, že ob­ža­lo­va­ná pri­da­la plyn a od­iš­la, na­koľ­ko to bol zmä­tok. Je ne­po­chyb­né, že ob­ža­lo­va­ná z mies­ta kon­tro­ly uš­la, ale či oh­ro­zi­la je­ho ko­le­gu, to ne­vie po­ve­dať. Po­kiaľ sa na­chá­dzal pred vo­zid­lom tak ur­či­te mu­sel od­sko­čiť. Tr­vá na tom, čo už uvie­dol, že ko­le­ga ne­mu­sel od­sko­čiť v pos­led­nom oka­mi­hu. Ne­vie, či vo­dič­ka vi­de­la je­ho ko­le­gu pred se­bou. K roz­po­ru svo­jej vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia kde vy­po­ve­dal, že je­ho ko­le­ga mu­sel od­sko­čiť, aby pre­di­šiel zráž­ke uvie­dol, že tak vy­po­ve­dal  asi pre­to, že bol pod vply­vom emó­cií. Ne­mys­lí si, že tá­to vec je ta­ká zá­važ­ná, stá­va­jú sa aj zá­važ­nej­šie ve­ci, napr. keď sto­jí v stre­de ces­ty a za­sta­vu­je s lam­pou a vo­dič si to na­mie­ri pria­mo na ne­ho.

 Sve­dok R. B. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že je za­ra­de­ný ako re­fe­rent na OO PZ mes­ta S.. Pa­ni ob­ža­lo­va­nú Č. poz­ná, je to bý­va­lá za­mes­tná­va­teľ­ka je­ho man­žel­ky. Je­ho man­žel­ke bo­la zo stra­ny pa­ni ob­ža­lo­va­ná Č. dňa 20.02.2009 da­ná vý­po­veď, pri­čom o tej­to ve­ci je ve­de­né súd­ne ko­na­nie o vy­slo­ve­nie nep­lat­nos­ti vý­po­ve­de na Ok­res­nom sú­de v Pe­zin­ku. Je prav­dou, že bol dňa 20.02.2009 v pre­vádz­ke reš­tau­rá­cie pa­ni Č., dô­vo­dom je­ho prí­tom­nos­ti bo­lo to, že skon­tro­lo­val for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti vý­po­ve­de, kto­rú da­la pa­ni ob­ža­lo­va­ná Č. je­ho man­žel­ke, bol tam asi 10 mi­nút. Z je­ho stra­ny v ten deň nep­riš­lo k žiad­nym ver­bál­nym úto­kom na pa­ni ob­ža­lo­va­ná Č., ale nás­led­ne týž­deň po vý­po­ve­di sa stre­tol s pa­ni ob­ža­lo­va­nou Č., kde sa mu tá­to vy­hrá­ža­la, že po­kiaľ nes­tiah­ne na­pad­nu­tie vý­po­ve­de je­ho man­žel­ky zo sú­du, po­dá na ne­ho ozná­me­nie na in­špek­ciu, že zneu­ží­val svo­ju prá­vo­moc tým, že zneu­ží­val slu­žob­né vo­zid­lo. Ten­to in­ci­dent ne­mal žiad­ny vplyv na­to, že by mal po­žia­dať svo­jich ko­le­gov o čas­tej­šie kon­tro­lo­va­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­nej.  Na OO PZ mes­ta S. pra­cu­je aj spo­lu s pá­nom P.K. a F. C., ich vzťah je bež­ný ko­le­giál­ny. Je prav­dou, že sa o kon­flik­te s pa­ni ob­ža­lo­va­nou roz­prá­val s jed­ným ale­bo dvo­ma ľuď­mi z mes­ta S.

 Sve­dok Mgr. I. S. vy­po­ve­dal, že v ča­se skut­ku bol za­ra­de­ný na OO PZ mes­ta S. vo fun­kcii zá­stup­cu ria­di­te­ľa. Ria­di­te­ľom bol vte­dy kpt. JUDr. S. B. V ča­se skut­ku bol pria­mym na­dria­de­ným pá­na F. C., R. B. a P.K. Bo­li to je­ho ko­le­go­via, bliž­ší vzťah ne­ma­li. Po­li­caj­ti nas­tú­pi­li do vý­ko­nu služ­by dňa 20.05.2009 a vy­ko­ná­va­li noč­nú služ­bu v územ­nej čas­ti ob­vo­du mes­ta S. Po­čas vý­ko­nu služ­by bo­li op­ráv­ne­ní kon­tro­lo­vať vo­zid­lá, moh­li kon­tro­lo­vať vo­zid­lá v rám­ci ce­lé­ho ob­vo­du pod kto­rý pat­rí asi 20 ob­cí. Z po­ču­tia z od­de­le­nia vie o kon­flik­te me­dzi ob­ža­lo­va­nou a pá­nom R. B., resp. o tom, že man­žel­ka pá­na po­li­caj­ta R. B. dos­ta­la u ob­ža­lo­va­nej vý­po­veď. Ho­vo­ri­lo sa o tom na ich od­de­le­ní. Prí­kaz na čas­tej­šie kon­tro­lo­va­nie ob­ža­lo­va­nej ni­ko­mu ne­dal. Po­li­cajt P. K. pat­rí me­dzi naj­ini­cia­tív­nej­ších po­li­caj­tov a pre­to je mož­né, že čas­tej­šie ako os­tat­ní kon­tro­lu­je mo­to­ro­vé vo­zid­lá. Sú­vis­losť me­dzi ním a pá­nom R. B. nik­dy ne­za­re­gis­tro­val. Pá­na R. B. poz­ná dl­hé ro­ky. Ten­to prí­pad si vô­bec ne­pa­mä­tá.

 Sve­dok kpt. JUDr. S.B. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že je za­ra­de­ný na od­bo­re po­riad­ko­vej po­lí­cie v mes­te S. ako zá­stup­ca ria­di­te­ľa. Pa­ni ob­ža­lo­va­nú vi­del dnes na po­jed­ná­va­ní pr­výk­rát. O ne­ja­kom kon­flik­te ob­ža­lo­va­nej s pá­nom R. B., kto­rý bol u nich slu­žob­ne za­ra­de­ný v ča­se, keď bol ria­di­te­ľom OO PZ mes­ta S., sa do­po­čul až po­tom, keď ob­ža­lo­va­ná na me­no­va­né­ho po­da­la sťaž­nosť na in­špek­cii Mi­nis­ter­stva vnút­ra. Po­li­caj­ti P. K. a F. C. pa­tria ku ak­tív­nej­ším po­li­caj­tom, čo sa tý­ka ich slu­žob­ných vý­ko­nov. V sú­vis­los­ti s oso­bou ob­ža­lo­va­nej ni­ko­mu ne­dá­val prí­kaz, aby me­no­va­nú čas­tej­šie kon­tro­lo­va­li. Po­kiaľ by in­špek­cia Mi­nis­ter­stva vnút­ra zis­ti­la ne­ja­ké po­chy­be­nie, ur­či­te by ho o tom in­for­mo­va­la, te­da pred­pok­la­dá, že keď­že sa o tom ne­doz­ve­del, prav­de­po­dob­ne to ne­bo­lo vy­hod­no­te­né ako pos­tup v roz­po­re so slu­žob­ný­mi po­vin­nos­ťa­mi.

 V sú­vis­los­ti s množ­stvom roz­po­rov spre­vá­dza­jú­cich vý­po­ve­de oboch zá­krok vy­ko­ná­va­jú­cich po­li­caj­tov ako aj okol­nos­ťa­mi da­né­ho prí­pa­du, naj­mä ich pra­cov­né­ho za­ra­de­nia na rov­na­kom od­de­le­ní PZ ako sved­ka R. B., man­že­la za­mes­tnan­ky­ne ob­ža­lo­va­nej, ne­mož­no vy­lú­čiť sub­jek­tív­nu za­uja­tosť sved­ka po­li­caj­ta P. K. a sved­ka po­li­caj­ta F. C. pro­ti ob­ža­lo­va­nej. Súd sa nes­to­tož­ňu­je s úva­hou pro­ku­rá­to­ra v je­ho zá­ve­reč­nej re­či, že roz­po­ry vo vý­po­ve­diach po­li­caj­tov sa tý­ka­li okol­nos­tí ne­ma­jú­cich vplyv na kva­li­fi­ká­ciu ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej, na­koľ­ko vý­po­veď sved­ka je pot­reb­né pre riad­ne us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho a práv­ne­ho sta­vu vy­hod­no­co­vať vždy ako ce­lok a tiež v kon­texte s ďal­ší­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi a nie vy­extra­ho­vať z vý­po­ve­de iba tú jej časť, kto­rá je „jed­nos­tran­ne vhod­ná a za­pa­dá“ do ob­ža­lob­ných tvr­de­ní a po­va­žo­vať ju na­priek množ­stvu iných nep­res­nos­tí a bez sú­vi­su s ďal­ší­mi proti­klad­ný­mi dô­kaz­mi za vie­ro­hod­nú. Prá­ve nao­pak,  pod­ľa ná­zo­ru sú­du uve­de­né roz­po­ry /aj keď jed­not­li­vo má­lo vý­znam­né/ vo vý­po­ve­diach vzhľa­dom na ich množ­stvo vzbu­dzu­jú váž­ne po­chyb­nos­ti o vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí tých­to sved­kov a ne­vy­lu­ču­jú, že sved­ko­via vy­po­ve­da­li úče­lo­vo a emo­tív­ne. Sved­čí o tom aj fakt, že si „pa­mä­ta­li“ /a aj tu ich vý­po­ve­de ne­bo­li úpl­ne zhod­né/ iba tie sku­toč­nos­ti a ta­ký prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja, kto­rý vy­znie­va v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­nej a od­ôvod­ňu­je mož­nosť kva­li­fi­ká­cie jej ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu /naj­mä vý­po­veď poš­ko­de­né­ho/, av­šak v prí­pa­de roz­po­rov, na kto­ré ich pri ich vý­po­ve­diach upo­zor­nil  na hlav­nom po­jed­ná­va­ní súd, svo­je roz­por­né tvr­de­nia od­ôvod­ni­li okol­nos­ťa­mi spô­so­be­ný­mi ča­so­vým od­stu­pom od spá­chania skut­ku. Po­chyb­nos­ti o dô­ve­ry­hod­nos­ti je­ho vý­po­ve­de vzbu­dzu­je u sved­ka po­li­caj­ta F. C. aj sku­toč­nosť, že vo svo­jej ďal­šej vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní spo­chyb­nil tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho, keď uvie­dol, že je­ho ko­le­ga pod­ľa je­ho ná­zo­ru ne­mu­sel na auto rea­go­vať úpl­ne bez­pros­tred­ne. Prá­ve tie roz­por­né skut­ko­vé okol­nos­ti vo vý­po­ve­diach po­li­caj­tov /pos­ta­ve­nie prís­luš­ní­kov pri kon­tro­le, po­lo­ha poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. v ča­se úte­ku ob­ža­lo­va­nej, či vo­dič­ka uvied­la, že si dok­la­dy za­bud­la do­ma, resp. od­miet­la dok­la­dy vy­dať, kto­rí z po­li­caj­tov kon­tro­lo­val ob­ža­lo­va­nú, či iš­li za mo­to­ro­vým vo­zid­lom ob­ža­lo­va­nej, ale­bo v proti­smer­nom pru­hu a nás­led­ne sa za ňou oto­či­li, nut­nosť reak­cie poš­ko­de­né­ho, či ob­ža­lo­va­ná ma­la byť pod vply­vom al­ko­ho­lu/, ma­jú pod­ľa ná­zo­ru sú­du zá­sad­ný vý­znam pre skut­ko­vé zis­te­nia a na ne nad­vä­zu­jú­cu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej. O níz­kej dô­kaz­nej hod­no­te vý­po­ve­dí poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. a sved­ka po­li­caj­ta F. C. pod­ľa ná­zo­ru sú­du sved­čí aj sku­toč­nosť, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po tom, ako bo­la ich vý­po­veď poz­na­če­ná množ­stvom vzá­jom­ným roz­po­rov, v zrej­mej sna­he pre­dos­trieť sú­du mo­tív ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej, uvied­li cel­kom no­vú a pred­tým nik­de a ni­kým ne­kon­šta­to­va­nú sku­toč­nosť /na kto­rú si aj na­priek od­stu­pu ča­su, na kto­rý pou­ká­zal ako dô­vod roz­po­rov v je­ho vý­po­ve­diach, pa­ra­doxne spo­me­nu­li/, že z ob­ža­lo­va­nej bo­lo cí­tiť, že bo­la v ča­se vý­ko­nu zá­kro­ku pod vply­vom al­ko­ho­lu, čo však z úrad­né­ho zá­zna­mu o prie­be­hu zá­kro­ku a z ich vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­vyp­lý­va. Ta­ké­to sprá­va­nie sved­kov ob­jek­tív­ne iba zvy­šu­je po­chyb­nos­ti o dô­ve­ry­hod­nos­ti ich vý­po­ve­dí. Súd ne­kon­šta­tu­je, že prís­luš­ní­ci PZ kla­mú, v kon­fron­tá­cii s vý­po­ve­ďou ob­ža­lo­va­nej a sved­kov, z kto­rých vy­plý­va­jú sku­toč­nos­ti potvr­dzu­jú­ce tvr­de­nia ob­ža­lo­va­nej o pred­chá­dza­jú­com kon­flik­te ob­ža­lo­va­nej s ich ko­le­gom však ne­mož­no vy­lú­čiť, že vní­ma­jú /naj­mä poš­ko­de­ný po­li­cajt P. K./ niek­to­ré, pre mož­nosť kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej ako tres­tné­ho či­nu roz­hod­né okol­nos­ti, z dô­vo­du svo­jej ko­le­gia­li­ty vo­či sved­ko­vi po­li­caj­to­vi R. B. sub­jek­tív­ne zá­važ­nej­šie, ako k nim v sku­toč­nos­ti doš­lo, resp. zá­važ­nej­šie, ako by ich ob­jek­tív­ny po­zo­ro­va­teľ mo­hol vní­mať, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku vie­dlo ku zotr­va­niu poš­ko­de­né­ho na roz­diel od sved­ka po­li­caj­ta F. C. na kon­šta­to­va­ní /a aj tu roz­por­né­mu, a te­da má­lo vie­ro­hod­né­mu, na­koľ­ko sve­dok po­li­cajt F.C. pri­pus­til mož­nosť, že poš­ko­de­ný ne­mu­sel na od­chá­dza­jú­ce auto rea­go­vať bez­pros­tred­ne/, že by bez včas­nej reak­cie poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. doš­lo k stre­tu s mo­to­ro­vým vo­zid­lom ob­ža­lo­va­nej. Na­vy­še, sám sve­dok po­li­cajt F. C. uve­de­ný in­ci­dent vy­hod­no­til ako nie tak zá­važ­ný s tým, že sa stá­va­jú aj zá­važ­nej­šie si­tuácie. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, vy­chá­dza­júc z naj­mä z vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. je tiež pa­ra­doxné, že me­no­va­ný v roz­hod­nom ča­se na jed­nej stra­ne vy­hod­no­til ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej v sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní, že ho me­no­va­ná chce­la zra­ziť ako po­doz­re­nie zo zlo­či­nu úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa /čo­ho dô­ka­zom je úrad­ný zá­znam z hliad­ko­vej čin­nos­ti zo dňa 21.05.2009/, a na stra­ne dru­hej po­tom, ako me­no­va­ná dru­hýk­rát s vo­zid­lom za­sta­vi­la, na­priek po­doz­re­niu z tres­tné­ho či­nu pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ne­za­bez­pe­či­li, na­koľ­ko to ne­po­va­žo­va­li za dô­le­ži­té. Prá­ve ta­ký­to pos­tup by to­tiž pod­ľa ná­zo­ru sú­du po­mo­hol od­strá­niť nie má­lo vý­znam­né po­chyb­nos­ti o po­ten­ciál­nych mo­tí­voch a dô­vo­doch úte­ku z mies­ta kon­tro­ly ob­ža­lo­va­nou. Súd sa v tej­to sú­vis­los­ti nes­to­tož­ňu­je s ná­zo­rom, že po­li­caj­ti na pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ne­ma­li op­ráv­ne­nie,  pre­to­že pos­tup, kto­rý po­li­caj­ti opí­sa­li, up­ra­vu­je § 23 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z. z. o po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a tiež Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 101 ods. 1, ods. 3. V da­nom prí­pa­de, keď­že pod­ľa po­li­caj­tov vy­ko­ná­va­jú­cich zá­krok vznik­lo po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu, moh­li a ma­li /vzhľa­dom k to­mu, že úlo­hou po­li­caj­né­ho zbo­ru je ok­rem iné­ho od­ha­ľo­va­nie tres­tných či­nov a zis­ťo­va­nie ich pá­cha­te­ľov/ za­bez­pe­čiť reali­zá­ciu pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la /ako iných pries­to­rov v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 101 Tr. por./ ako jed­né­ho z esen­ciál­nych dô­ka­zov us­tá­le­nia mo­tí­vu ko­na­nia ob­ža­lo­va­nej, a to či už so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra, resp. ako neod­klad­ný a neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon, kto­rým by sú­čas­ne bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nia vo ve­ci.

Súd je to­ho ná­zo­ru, že dos­ta­toč­ne pod­rob­ne a lo­gic­ky vy­svet­lil dô­vo­dy, kto­ré ho vied­li k po­chyb­nos­tiam o ob­sa­hu vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho a pre­čo vý­po­ve­di poš­ko­de­né­ho po­li­caj­ta P. K. o sna­he ob­ža­lo­va­nej zra­ziť ho neu­ve­ril. Ten­to dô­kaz, te­da vý­po­veď poš­ko­de­né­ho, súd po­va­žu­je za ne­dos­ta­toč­ný na vy­slo­ve­nie zá­ve­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­nej. V prí­pa­de, ak má slú­žiť vý­po­veď poš­ko­de­né­ho (sved­ka) ako je­di­ný re­le­vant­ný pria­my dô­kaz preu­ka­zu­jú­ci vi­nu ob­ža­lo­va­nej bez ďal­ších pod­por­ných dô­ka­zov /keď­že aj sám sve­dok po­li­cajt F. C. v ko­neč­nom dôs­led­ku spo­chyb­nil ním dek­la­ro­va­ný prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja uve­de­ný v ob­ža­lo­be/, mu­sí byť ten­to dô­kaz­ný pros­trie­dok jas­ný, lo­gic­ký, zro­zu­mi­teľ­ný, pres­ved­či­vý, vie­ro­hod­ný a zá­ro­veň nes­mie byť iný­mi dô­kaz­mi spo­chyb­ni­teľ­ný či do­kon­ca vy­vrá­te­ný. Nad rá­mec uve­de­né­ho zá­ve­ru súd v tej­to sú­vis­los­ti súd zdô­raz­ňu­je, že otáz­ku dô­ve­ry­hod­nos­ti sved­ka a ob­jek­tív­nej prav­di­vos­ti je­ho vý­po­ve­de je pot­reb­né vy­hod­no­co­vať v pod­sta­te šir­šom kon­texte ako len v me­cha­nic­kom ak­cep­to­va­ní čas­to veľ­mi sub­jek­tív­ne­ho poh­ľa­du poš­ko­de­né­ho na prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja. V práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo za­lo­že­né iba na dom­nien­kach a sub­jek­tív­nych po­ci­toch osôb, ig­no­ru­júc tým jed­nu zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia /in du­bio pro reo/, a prio­ri fa­vo­ri­zu­júc tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho iba z dô­vo­du je­ho pos­ta­ve­nia ako ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a to na­priek exis­ten­cii množ­stva po­chyb­nos­tí, up­lat­ne­ním jed­nak neexis­tu­jú­cej a na­naj­výš nep­rí­pus­tnej zá­sa­dy „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech poš­ko­de­né­ho“. Súd mu­sí svo­je roz­hod­nu­tie vždy oprieť o fak­ty, kto­ré sú jed­noz­nač­né a ne­po­chyb­né, a nie len v ro­vi­ne prav­de­po­dob­nos­ti, opač­ný pos­tup by bol v roz­po­re so zá­sa­dou ob­jek­tív­nej prav­dy. Na­priek to­mu, že po­li­cajt rep­re­zen­tu­je ur­či­tú spo­lo­čen­skú auto­ri­tu, s kto­rou sa spá­ja vy­ššia mie­ra dô­ve­ry v je­ho ko­na­nie, ne­mož­no bez ďal­šie­ho iba z dô­vo­du ta­ké­ho­to pos­ta­ve­nia /keď­že fun­kcia po­li­caj­ta je spo­lo­čen­ským pos­ta­ve­ním, nie cha­rak­te­ro­vou vlas­tnos­ťou/, po­va­žo­vať je­ho vý­po­veď za auto­ma­tic­ky dô­ve­ry­hod­nú a vý­znam­nej­šiu ako kto­rý­koľ­vek iný dô­kaz. Sku­toč­nosť, že sve­dok za­stá­va fun­kciu po­li­caj­ta eš­te ne­vy­lu­ču­je, že mô­že svo­ju vý­po­veď sub­jek­ti­vi­zo­vať tak, aby zod­po­ve­da­la je­ho vnú­tor­nej pred­sta­ve o prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja a o poh­nút­kach ob­ža­lo­va­nej a to na­priek to­mu, že ta­ká­to pred­sta­va ne­mu­sí zod­po­ve­dať ob­jek­tív­nej reali­te. V žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no vy­vo­dzo­vať dô­ve­ry­hod­nosť vý­po­ve­de sved­ka iba na zá­kla­de je­ho pos­ta­ve­nia v spo­loč­nos­ti, ta­ký­to pos­tup by bol v roz­po­re so zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, na­koľ­ko žia­den zo zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov ne­mož­no po­va­žo­vať za vý­znam­nej­ší ako iný, po­kiaľ ho ne­mož­no vy­lú­čiť ako od­po­ru­jú­ci lo­gi­ke. Aj po­li­cajt je v pr­vom ra­de člo­vek, kto­rý je omyl­ný, ve­de­ný vnú­tor­ný­mi po­cit­mi, pred­sta­va­mi a hod­no­ta­mi, a je­ho pos­ta­ve­nie mu auto­ma­tic­ky ne­de­le­gu­je mo­rál­ne vlas­tnos­ti cha­rak­te­ri­zu­jú­ce „dô­ve­ry­hod­né­ho sved­ka“.

 Súd vzhľa­dom na okol­nos­ti da­né­ho prí­pa­du a množ­stvo po­chyb­nos­tí o prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja pre­to ne­mo­hol po­va­žo­vať vý­po­veď poš­ko­de­né­ho za dô­kaz, na zá­kla­de kto­ré­ho by mo­hol dos­pieť k zá­ve­ru vy­lu­ču­jú­com aké­koľ­vek dô­vod­né po­chyb­nos­ti o tom, že sa sku­tok stal tak, ako je to ob­ža­lo­va­nej kla­de­né za vi­nu.  

Ďalej súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­čul sved­kov, kto­rých na potvr­de­nie ňou dek­la­ro­va­ných sku­toč­nos­tí navrh­la ob­ža­lo­va­ná.

 Sved­ky­ňa E. Č., ses­ter­ni­ca ob­ža­lo­va­nej na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k ve­ci uvied­la, že po­čas in­ci­den­tu s pá­nom po­li­caj­tom F. B. bo­la prí­tom­ná v reš­tau­rá­cií dňa 20.02.2009. Ce­lý kon­flikt vzni­kol tým, že pa­ni ob­ža­lo­va­ná da­la pa­ni B. pod­pí­sať  vy­sla­nie na slu­žob­nú ces­tu, ma­la ísť pra­co­vať do reš­tau­rá­cie, kto­rá sa na­chá­dza v mes­te Se., pa­ni B. však od­miet­la ten­to do­ku­ment po­pí­sať. Nás­led­ne ona, pa­ni Ľ. B. a pa­ni H. B. pod­pí­sa­li pí­som­nosť, že pa­ni B. od­miet­la pod­pí­sať vy­sla­nie na slu­žob­nú ces­tu. O chví­ľu na­to pri­šiel pán po­li­cajt R. B. v uni­for­me na svo­jom slu­žob­nom aute, pri­čom po­ve­dal ob­ža­lo­va­nej, že ju ako pod­ni­ka­teľ­ku zni­čí, ho­vo­ril nie­čo vtom zmys­le, že on v mes­te S. nie­čo zna­me­ná, že to ona oľu­tu­je. Pri tom­to in­ci­den­te bo­li v reš­tau­rá­cií aj hos­tia a je­mu to vô­bec ne­va­di­lo. Ona od­iš­la do ku­chy­ne, pre­to­že to nech­ce­la po­čú­vať, me­dzi­tým pán po­li­cajt R. B. z reš­tau­rá­cie od­išiel a ako z ku­chy­ne vy­šla jej čaš­níč­ky v reš­tau­rá­cií po­ve­da­li, že sa aj im vy­hrá­žal, že to ne­ne­chá tak. Bo­la tiež prí­tom­ná pri jed­nej po­li­caj­nej kon­tro­le, ke­dy ona šo­fé­ro­va­la mo­to­ro­vé vo­zid­lo ob­ža­lo­va­nej a ob­ža­lo­va­ná se­de­la ako spolu­jaz­dec, ke­dy ju po­li­caj­ti vy­zva­li, sa pod­ro­bi­la dy­cho­vej skúš­ke. Po­ve­da­la po­li­caj­tom, že má len 2 týž­dne vo­dič­ský preu­kaz, pri­čom ma­la po­cit, že z to­ho bo­li prek­va­pe­ní, a že si ju asi po­li­caj­ti po­mý­li­li s ob­ža­lo­va­nou, pre­to­že sú me­nov­ky­ne.

 Sved­ky­ňa Ľ. B. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­la, že za­mes­tna­ná v reš­tau­rá­cii ob­ža­lo­va­nej ako čaš­níč­ka. Dňa 20.02.2009 bo­la prí­tom­ná pri in­ci­den­te, kto­rý sa od­oh­ral tak, že do reš­tau­rá­cie priš­la pa­ni B., kto­rej ob­ža­lo­va­ná da­la pod­pí­sať pa­pie­re na slu­žob­nú ces­tu, čo pa­ni B. od­miet­la. Nás­led­ne ona, pa­ni ob­ža­lo­va­ná Č. a pa­ni. Ben. pod­pí­sa­li do­ku­ment, že pa­ni B. od­miet­la slu­žob­nú ces­tu pod­pí­sať. Za­krát­ko na to pri­šiel man­žel pa­ni B. v uni­for­me na slu­žob­nom aute, za­čal kri­čať a vy­hrá­žať sa, jej po­ve­dal, že je fa­loš­ná ka­ma­rát­ka a že si to s ňou eš­te vy­ba­ví a ne­ne­chá to len tak. Ob­ža­lo­va­nej po­ve­dal, že ju cez po­lí­ciu pod­ni­ka­teľ­sky zni­čí, že fir­ma skra­chu­je. Ďalej vie iba to, čo sa do­po­ču­la v mes­te S. Pa­mä­tá, že po tom­to in­ci­den­te bo­li po­li­caj­né hliad­ky pred reš­tau­rá­ciou om­no­ho frek­ven­to­va­nej­šie. Vždy sa po­zas­ta­vi­li, keď vi­de­li auto ob­ža­lo­va­nej. Bý­va v tej is­tej ob­ci ako ob­ža­lo­va­ná, kde nik­dy nes­tá­va­li po­li­caj­ti, av­šak po tom­to in­ci­den­te ich tam čas­to vi­de­la. 

 Sve­dok I. Č., brat­ra­nec ob­ža­lo­va­nej, k ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že štu­du­je na Vy­so­kej ško­le a cez práz­dni­ny pra­co­val na sprá­ve ces­tov­né­ho ru­chu v mes­te S., kde zod­po­ve­dal za pre­vádz­ku ja­zier v se­ver­nej čas­ti. Je­nou z je­ho po­vin­nos­tí bo­lo aj do­hlia­dať na pok­lad­ní­kov pri ram­pe na vstu­pe do ja­zier. Asi v jú­li 2009 bol sved­kom to­ho, keď ob­ža­lo­va­ná vy­chá­dza­la so svo­jim mo­to­ro­vým vo­zid­lom z par­ko­vis­ka na ja­ze­rách, vte­dy tam na brá­ne zho­dou okol­nos­tí bo­li aj po­li­caj­ti, kto­rých roz­ho­vor si vy­po­čul, pri­čom uká­za­li na auto ob­ža­lo­va­nej a po­ve­da­li, že „to je tá pa­ni Č. daj ve­dieť chlap­com, nech to idú rie­šiť“. Jed­né­ho z tých­to po­li­caj­tov, kto­rí sa vte­dy v mes­te S. pri brá­ne o ob­ža­lo­va­nej roz­prá­va­li, vi­del na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 Súd v sú­vis­los­ti s vý­po­ve­ďa­mi sved­kov E.Č., Ľ. B. a I. Č. nevzhlia­dol žiad­ne ta­ké re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, kto­ré by vzbu­dzo­va­li po­chyb­nos­ti o dô­ve­ry­hod­nos­ti a prav­di­vos­ti ich vý­po­ve­dí, pri­čom v ich vý­po­ve­diach sa neob­ja­vi­li pod­stat­né roz­po­ry. U tých­to sved­kov by bo­lo tiež mož­né uva­žo­vať o ich po­ten­ciál­nej za­uja­tos­ti v pros­pech ob­ža­lo­va­nej vzhľa­dom na prí­bu­zen­ský po­mer a jed­nak vzhľa­dom na zá­vis­losť vy­plý­va­jú­cu z pra­cov­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu, av­šak iba za pred­pok­la­du, že by sa sku­toč­nos­ti, kto­ré vo svo­jich vý­po­ve­diach uvá­dza­li, vzťa­ho­va­li na okol­nos­ti prie­be­hu skut­ku. Ich vý­po­ve­de sa však tý­ka­jú okol­nos­tí, kto­ré skut­ku, kto­rý je ob­ža­lo­va­nej kla­de­ný za vi­nu pred­chá­dza­li a sú­vi­sia s mož­ným mo­tí­vom po­li­caj­tov pri spô­so­be vý­ko­nu slu­žob­ných po­vin­nos­tí, na kto­rý pou­ká­za­la ob­ža­lo­va­ná a s otáz­kou dô­ve­ry­hod­nos­ti vý­po­ve­dí po­li­caj­tov o prie­be­hu slu­žob­né­ho zá­kro­ku v kon­texte kon­flik­tu me­dzi ob­ža­lo­va­nou a jej za­mes­tnan­ky­ňou - man­žel­kou ich ko­le­gu. Vy­hod­no­cu­júc vý­po­ve­de tých­to sved­kov, kto­rí zhod­ne potvr­di­li, že po tom, ako ob­ža­lo­va­ná ukon­či­la pra­cov­ný po­mer so za­mes­tnan­ky­ňou pa­ni B., jej man­žel, prís­luš­ník OOPZ mes­ta S. pri­šiel do pre­vádz­ky reš­tau­rá­cie, kde sa ob­ža­lo­va­nej vy­hrá­žal, že ju ako po­li­cajt pod­ni­ka­teľ­sky zni­čí, súd ne­mo­hol bez ďal­šie­ho vy­lú­čiť tvr­de­nie ob­ža­lo­va­nej, že dô­vo­dom jej úte­ku z mies­ta kon­tro­ly v roz­hod­nom ča­se bo­la jej oba­va z mož­né­ho zneu­ži­tia slu­žob­ných po­vin­nos­tí po­li­caj­tov.

 Súd sa na zá­ver na hlav­nom po­jed­ná­va­ní oboz­ná­mil s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi a to:

-      zá­znam OO PZ mes­ta S. zo dňa 21.05.2009 o prie­be­hu slu­žob­né­ho zá­kro­ku pro­ti ob­ža­lo­va­nej, v kto­rom ani je­den zo zá­krok vy­ko­ná­va­jú­cich po­li­caj­tov ne­kon­šta­tu­je po­doz­re­nie, že by ob­ža­lo­va­ná v ča­se zá­kro­ku bo­la pod vply­vom al­ko­ho­lu tak, ako to až na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol sve­dok po­li­cajt F. C.. Súd je to­ho ná­zo­ru, že sa­mot­ná sku­toč­nosť, že s vý­po­ve­ďou zá­krok vy­ko­ná­va­jú­cich po­li­caj­tov vy­ho­to­ve­ný slu­žob­ný zá­znam, kto­rý sa­mi spo­loč­ne vy­ho­to­vi­li, čias­toč­ne ko­reš­pon­du­je, ne­mož­no po­va­žo­vať za potvr­de­nie to­ho, že ni­mi dek­la­ro­va­né sku­toč­nos­ti auto­ma­tic­ky zod­po­ve­da­jú ob­jek­tív­nej reali­te. Tak by to­mu moh­lo byť iba v prí­pa­de, že by slu­žob­ný zá­znam vy­ho­to­vi­li kaž­dý sa­mos­tat­ne a ne­zá­vis­le. Bo­lo by však sku­toč­ne ab­sur­dné a ne­zod­po­ve­da­jú­ce reali­te ži­vo­ta dom­nie­vať sa, že by po vy­ko­na­ní zá­kro­ku ne­koor­di­no­va­li ob­sah zá­zna­mu tak, aby zod­po­ve­dal ich bez­pros­tred­ne nas­le­du­jú­cim vý­po­ve­diam.   

-      od­pis re­gis­tra tres­tov ob­ža­lo­va­nej a sprá­va o po­ves­ti, z kto­rých vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ná do­po­siaľ ne­bo­la sú­dom pot­res­ta­ná ani pre­jed­ná­va­ná pre pries­tu­pok, v mes­te S. na ňu ne­bo­li po­dá­va­né žiad­ne sťaž­nos­ti ani pod­ne­ty,

-      vý­pis zo živ­nos­ten­ské­ho re­gis­tra,

-      evi­den­čná kar­ta vo­di­ča, z kto­rej vy­plý­va, že od ro­ku 2005 do­po­siaľ bo­la ob­ža­lo­va­ná šty­rik­rát pre­jed­ná­va­ná pre pries­tu­pok na úse­ku dop­ra­vy.

-      od­vo­la­nie pro­ti roz­hod­nu­tiu správ­ne­ho or­gá­nu ODI mes­ta S., v kto­rom ob­ža­lo­va­ná uvied­la zhod­né sku­toč­nos­ti o prie­be­hu vý­ko­nu ces­tnej kon­tro­ly dňa 21.05.2009 ako vo svo­jej vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní,

-      ža­lo­ba pro­ti roz­hod­nu­tiu správ­ne­ho or­gá­nu, v kto­rej ob­ža­lo­va­ná na­mie­ta zá­kon­nosť pos­tu­pu slu­žob­ný zá­krok vy­ko­ná­va­jú­cich po­li­caj­tov.

 Súd vy­hod­no­co­va­niu vý­po­ve­dí jed­not­li­vých sved­kov v ich súhr­ne a vzá­jom­nej sú­vis­los­ti v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por, keď­že pod­sta­ta pred­met­nej ve­ci je pri­már­ne za­lo­že­ná na ich tvr­de­niach, kto­ré však nie sú kom­pak­tné a ob­sa­ho­vo jed­not­né, ve­no­val mi­mo­riad­nu po­zor­nosť a dôs­led­ne skú­mal prá­ve de­tai­ly ob­sa­hu tých­to vý­po­ve­dí, vnú­tor­nú štruk­tú­ru vý­po­ve­dí sved­kov, ich vý­ra­zo­vé pros­tried­ky, spô­sob a ply­nu­losť ich vy­jad­ro­va­nia a ich reak­cie. Súd je to­ho ná­zo­ru, že vy­ko­nal lo­gic­ky od­ôvod­ne­né úpl­né skut­ko­vé zis­te­nia na zá­kla­de svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du /pri­me­ra­ne NS ČR 11 Tz 53/1991/, na pod­kla­de kto­rých za veľ­mi neš­tan­dar­dnej si­tuácie pre ten­to druh tres­tnej čin­nos­ti, keď­že pred sú­dom stá­la dov­te­dy bez­úhon­ná oso­ba riad­ne za­ra­de­ná do spo­loč­nos­ti, na­vy­še mla­dá že­na, kto­rej je kla­de­né za vi­nu zá­važ­né ná­sil­né proti­práv­ne ko­na­nie, dos­pel k pres­ved­če­niu, že po vy­ko­na­ní a zhod­no­te­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov ne­bo­li spo­ľah­li­vo preu­ká­za­né všet­ky okol­nos­ti ža­lo­va­né­ho skut­ku, a te­da ne­bo­la vy­lú­če­ná mož­nosť aké­ho­koľ­vek iné­ho skut­ko­vé­ho zá­ve­ru, než ako je uve­de­né v ob­ža­lo­be. Na preu­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­nej mu­sí súhrn pria­mych a ne­pria­mych dô­ka­zov tvo­riť lo­gic­kú, ni­čím ne­na­ru­šo­va­nú sús­ta­vu nav­zá­jom sa dopl­ňu­jú­cich dô­ka­zov, kto­rá vo svo­jom cel­ku nie­len spo­ľah­li­vo preu­ka­zu­je všet­ky okol­nos­ti ža­lo­va­né­ho skut­ku a us­ved­ču­je z je­ho spá­chania ob­ža­lo­va­nú, ale sú­čas­ne vy­lu­ču­je mož­nosť aké­ho­koľ­vek iné­ho zá­ve­ru. Vý­rok o vi­ne mô­že byť za­lo­že­ný te­da len na ta­kých dô­ka­zoch, kto­ré cel­kom vy­lu­ču­jú po­chyb­nosť, že sku­tok sa stal tak, ako je uve­de­ný v ob­ža­lo­be a ako ta­ký vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu. To pla­tí tým skôr, keď v pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de exis­tu­jú dve sku­pi­ny dô­ka­zov, kto­ré si nav­zá­jom od­po­ru­jú a súd mu­sí svo­je roz­hod­nu­tie pri us­tá­le­ní skut­ko­vé­ho sta­vu oprieť o vie­ro­hod­nosť jed­nej ale­bo dru­hej sku­pi­ny dô­ka­zov. Súd roz­ho­dol o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­nej spod ob­ža­lo­by z dô­vo­du, že sku­tok nie je tres­tným či­nom. Súd však za­stá­va ná­zor, že v da­nom prí­pa­de, keď­že v tej­to otáz­ke /te­da či je na mies­te v prí­pa­de, že súd v pod­stat­ných okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre kva­li­fi­ká­ciu ur­či­té­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu dos­pe­je v čas­ti k iným skut­ko­vým zá­ve­rom ako ob­ža­lo­ba, pou­žiť práv­ny dô­vod os­lo­bo­de­nia, že sa ža­lo­va­ný sku­tok nes­tal, ale­bo že sku­tok us­tá­le­ný sú­dom nie je tres­tným či­nom/ nie je ju­di­ka­tú­ra jed­not­ná, má ten­to dis­kurz viac aka­de­mic­ký ako prak­tic­ký vý­znam. Súd te­da kon­šta­tu­je, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa sku­tok stal tak, ako je to uve­de­né v ob­ža­lo­be /te­da nie je vy­lú­če­né, že sa stal inak/ a reš­pek­tu­júc v tom­to oh­ľa­de práv­ny ná­zor od­vo­la­cie­ho sú­du roz­ho­dol, že sku­tok ob­ža­lo­va­nej /kto­rý vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním súd us­tá­lil/, nie je tres­tným či­nom.

 Vy­hod­no­cu­júc ob­ra­nu ob­ža­lo­va­nej a jej tvr­de­nia o prie­be­hu slu­žob­né­ho zá­kro­ku jed­not­li­vo, a tiež v kon­texte jed­nak s vý­po­ve­ďa­mi sved­kov pa­ni Č., pá­na. Č. a pa­ni Bar. ako aj pod­ľa ná­zo­ru sú­du sub­jek­tív­ne za­uja­tý­mi a pre­to ne­dos­ta­toč­ne dô­ve­ry­hod­ný­mi vý­po­ve­ďa­mi sved­kov po­li­caj­ta poš­ko­de­né­ho P. K. a F. C. dos­pel súd k zá­ve­ru, že sku­tok tak, ako je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by, kto­rý je ob­ža­lo­va­nej kla­de­ný za vi­nu, te­da že v úmys­le brá­niť vo vý­ko­ne slu­žob­ných po­vin­nos­tí ob­ža­lo­va­ná pou­ži­la svo­je mo­to­ro­vé vo­zid­lo ako zbraň pro­ti služ­bu­ko­na­jú­ce­mu po­li­caj­to­vi, sa nes­tal, pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že ob­ža­lo­va­ná so svo­jim mo­to­ro­vým vo­zid­lom uš­la z mies­ta kon­tro­ly tak, že pred tým vo­zid­lom za­úto­či­la na po­li­caj­ta. Zá­sa­da ob­jek­tív­nej prav­dy vy­ža­du­je, aby súd pri us­tá­le­ní skut­ko­vé­ho sta­vu vy­chá­dzal iba zo sku­toč­nos­tí, kto­ré bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bez akých­koľ­vek dô­vod­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, pri­čom pri tých okol­nos­tiach skut­ko­vé­ho de­ja, kde ne­bo­lo mož­né jed­noz­nač­ne us­tá­liť je­ho prie­beh /v tom­to prí­pa­de naj­mä skut­ko­vo vý­znam­né okol­nos­ti umož­ňu­jú­ce kva­li­fi­ko­vať ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej ako trest­ný čin úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa v sú­vis­los­ti s jej pou­ži­tím mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pro­ti oso­be poš­ko­de­né­ho v úmys­le pô­so­biť na je­ho vý­kon prá­vo­mo­cí/, súd mu­sí ob­li­ga­tór­ne v zmys­le zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ vy­chá­dzať pri svo­jom roz­hod­nu­tí zo skut­ko­vých okol­nos­tí pre ob­ža­lo­va­nú naj­priaz­ni­vej­ších.

Súd tak­to us­tá­lil, že ku skut­ku doš­lo tak, že po tom, ako bo­la ob­ža­lo­va­ná za úče­lom ces­tnej kon­tro­ly za­sta­ve­ná hliad­kou PZ a bez to­ho, aby bo­la vy­zva­ná na pred­lo­že­nie dok­la­dov os­lo­ve­ná prís­luš­ní­kom PZ, kto­ré­ho osob­ne ne­poz­na­la, svo­jim priez­vis­kom, v skra­to­vej reak­cii a oba­ve pred mož­ným sub­jek­tív­ne mo­ti­vo­va­ným neš­tan­dar­dným pos­tu­pom prís­luš­ní­kov PZ pri vý­ko­ne zá­kro­ku, vy­plý­va­jú­cej z jej pred­chá­dza­jú­ce­ho pra­cov­né­ho kon­flik­tu s jej za­mes­tnan­ky­ňou a jej man­že­lom /prís­luš­ní­kom PZ a ko­le­gom po­li­caj­tov vy­ko­ná­va­jú­cich zá­krok, kto­rý sa do uve­de­né­ho spo­ru ak­tív­ne vlo­žil/, z mies­ta vy­ko­ná­va­nia ces­tnej kon­tro­ly mo­to­ro­vým vo­zid­lom uš­la bez to­ho, aby tým­to, ale­bo akým­koľ­vek iným spô­so­bom pou­ži­la pro­ti prís­luš­ní­kom PZ ná­si­lie a oh­ro­zi­la ich. Za uve­de­né ko­na­nie, te­da ok­rem iné­ho ne­reš­pek­to­va­nie vý­zvy po­li­caj­ta, bo­la ob­ža­lo­va­ná prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím ODI mes­ta S. pos­tih­nu­tá za pries­tu­pok. Ko­na­nie, kto­ré­ho sa ob­ža­lo­va­ná na zá­kla­de uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia do­pus­ti­la bo­lo te­da kva­li­fi­ko­va­né ako pries­tu­pok, pri­čom súd kon­šta­tu­je, že sa­mot­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej, kto­ré po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, te­da jej útek mo­to­ro­vým vo­zid­lom z mies­ta vý­ko­nu slu­žob­né­ho zá­kro­ku za us­tá­le­ných okol­nos­tí, nie je mož­né kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa jed­nak pre ab­sen­ciu jed­né­ho z ob­li­ga­tór­nych poj­mo­vých zna­kov uve­de­nej skut­ko­vej pod­sta­ty a to pou­ži­tia ná­si­lia ako aj ab­sen­ciu sub­jek­tív­nej strán­ky, te­da úmys­lu ob­ža­lo­va­nej vy­jad­re­né­ho jej poh­nút­kou ná­si­lím za­brá­niť po­li­caj­to­vi v reali­zá­cii slu­žob­né­ho zá­kro­ku.

 Ob­ža­lo­va­ná, ako to vy­plý­va aj z evi­den­čnej kar­ty vo­di­ča, sa nik­dy pred­tým ne­do­pus­ti­la ko­na­nia, kto­ré uvá­dza­jú po­li­caj­ti vo svo­jich vý­po­ve­diach k da­né­mu skut­ku, nik­dy neod­miet­la pred­lo­žiť dok­la­dy to­tož­nos­ti, ani sa nik­dy neod­miet­la pod­ro­biť dy­cho­vej skúš­ke na al­ko­hol, o čom sved­čí sku­toč­nosť, že v mi­nu­los­ti sa jej riad­ne pod­ro­bi­la, na­priek to­mu, že pred tým po­ži­la al­ko­hol, za čo jej bol ulo­že­ný zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá, pre­to má súd dô­vod­né po­chyb­nos­ti aj o tvr­de­ní prís­luš­ní­kov PZ, že sa na vý­zvu od­miet­la pod­ro­biť dy­cho­vej skúš­ke. Súd je to­ho ná­zo­ru, že po­kiaľ by po­li­caj­ti ob­ža­lo­va­nú sku­toč­ne riad­ne vy­zva­li na dy­cho­vú skúš­ku, pod­ro­bi­la by sa jej, av­šak zrej­me prá­ve neš­tan­dar­dné sprá­va­nie prís­luš­ní­kov pri reali­zá­cii kon­tro­ly vie­dlo ob­ža­lo­va­nú v oba­ve k to­mu, že z mies­ta zá­kro­ku uš­la. Keď­že po­li­caj­ti ne­vy­ko­na­li pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ani osob­nú pre­hliad­ku ob­ža­lo­va­nej pri jej pred­vá­dza­ní bez­pros­tred­ne po tom, ako sa dom­nie­va­li, že ko­na­ním vo­dič­ky doš­lo k po­doz­re­niu z tres­tné­ho či­nu, pod­ľa ná­zo­ru sú­du zma­ri­li mož­nosť spo­chyb­ne­nia prav­di­vos­ti, resp. vy­vrá­te­nia tvr­de­nia ob­ža­lo­va­nej, že pri se­be ma­la osob­né dok­la­dy a dok­la­dy pot­reb­né k ve­de­niu mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Súd je to­ho ná­zo­ru, že po­kiaľ by ob­ža­lo­va­ná ma­la v úmys­le pô­so­biť ná­si­lím na vý­kon prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa z dô­vo­du, že po­ži­la al­ko­hol a ne­má pri se­be dok­la­dy, uro­bi­la by tak ne­po­chyb­ne už pri za­sta­vo­va­ní vo­zid­la, a nie až po tom, ako na vý­zvu po­li­caj­tov vo­zid­lo za­sta­vi­la a po­li­caj­ti ju skon­tro­lo­va­li. Ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej, kto­ré je jej kla­de­né za vi­nu, ne­má žiad­ne lo­gic­ké vy­svet­le­nie, ta­kým­to spô­so­bom ko­na­jú oso­by, kto­ré ma­jú v dôs­led­ku oba­vy z preu­ká­za­nia ich vlas­tné­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia /zbra­ne, dro­gy, zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá/ ob­jek­tív­ny dô­vod brá­niť po­li­caj­tom pri vý­ko­ne ich slu­žob­ných po­vin­nos­tí. V tej­to sú­vis­los­ti vy­vstá­va tiež otáz­ka, čo by ob­ža­lo­va­ná ko­na­ním, kto­ré je jej kla­de­né za vi­nu, te­da že chce­la po­li­caj­ta zra­ziť, do­siah­la po tom, ako riad­ne na vý­zvu za­sta­vi­la mo­to­ro­vé vo­zid­lo, pod­ľa tvr­de­nia po­li­caj­tov nep­red­lo­ži­la dok­la­dy a od­miet­la fú­kať, te­da de fac­to už po vy­ko­na­nom zá­kro­ku. Svo­jim od­cho­dom ob­ža­lo­va­ná už ne­moh­la po­li­caj­tmi za­do­ku­men­to­va­nú si­tuáciu zvrá­tiť, o čom sved­čí aj jej nás­led­né prá­vop­lat­né pos­tih­nu­tie za pries­tu­pok /uve­de­ný pries­tup­ko­vý spis sa sú­du za­bez­pe­čiť ne­po­da­ri­lo, na­koľ­ko sa na­chá­dza na Kraj­skom sú­de Bra­tis­la­va v rám­ci roz­ho­do­va­nia o ža­lo­be po­da­nej ob­ža­lo­va­nou, sp. zn. 4S 244/09 a do­po­siaľ nie je vec prá­vop­lat­ne ukon­če­ná/. Pri­pus­te­nie prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja tak, ako to uvá­dza­jú po­li­caj­ti, po­va­žu­je súd vzhľa­dom na oso­bu ob­ža­lo­va­nej ako aj okol­nos­ti prí­pa­du za ab­sur­dné, na­koľ­ko ta­ké­to ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej by bo­lo ab­so­lút­ne nez­my­sel­né a nep­ri­me­ra­né nás­led­kom, kto­rý by jej z od­miet­nu­tia skúš­ky na al­ko­hol, resp. nep­red­lo­že­ním dok­la­dov hro­zi­li, na stra­ne dru­hej nie ne­lo­gic­kou sa ja­ví jej skra­to­vá reak­cia vy­vo­la­ná vply­vom pred­chá­dza­jú­cich okol­nos­tí, kto­rá ju vied­la k to­mu, aby z mies­ta od­iš­la v oba­ve pred mož­ným zneu­ži­tím slu­žob­ných po­vin­nos­tí po­li­caj­tov. Mo­tí­vu ob­ža­lo­va­nej pô­so­biť na vý­kon prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa te­da ne­nas­ved­ču­je, s vý­nim­kou iba pred­pok­la­dov a dom­nie­nok po­li­caj­tov, žia­den z pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov. V in­kri­mi­no­va­nom ča­se vy­ko­na­nia zá­kro­ku ob­ža­lo­va­ná ne­ma­la zá­kaz čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo, jej vo­zid­lo bo­lo tech­nic­ky v po­riad­ku, čo potvr­dil aj poš­ko­de­ný, ne­ma­la pre­to dô­vod brá­niť sa slu­žob­né­mu zá­kro­ku, čo na­po­kon ani neu­ro­bi­la, na­koľ­ko na vý­zvu po­li­caj­tov rea­go­va­la za­sta­ve­ním mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a na vý­zvu na pred­lo­že­nie dok­la­dov pod­ľa roz­por­ných tvr­de­ní po­li­caj­tov uvied­la, že si tie­to za­bud­la do­ma. Sku­toč­nosť, že ne­ma­la pri se­be dok­la­dy k ve­de­niu vo­zid­la ne­bo­la jed­noz­nač­ne preu­ká­za­ná, keď­že pre­hliad­ka vo­zid­la vy­ko­na­ná ne­bo­la, rov­na­ko ne­bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že by ob­ža­lo­va­ná pred jaz­dou po­ži­la al­ko­ho­lic­ké ná­po­je, pre­to je tie­to sku­toč­nos­ti pot­reb­né po­su­dzo­vať v jej pros­pech a te­da ani v tej­to sú­vis­los­ti ne­mož­no ho­vo­riť o exis­ten­cii mo­tí­vu, kto­rý by ju ako bez­úhon­nú oso­bu vie­dol ko­nať ta­kým zá­važ­ným spô­so­bom, ako je to uve­de­né v ob­ža­lo­be. Lo­gic­kým, a viac prav­de­po­dob­ným ako ne­jed­not­ný opis skut­ku prís­luš­ník­mi po­lí­cie sa sú­du pre­to ja­ví al­ter­na­tí­va prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja, kto­rú uvied­la ob­ža­lo­va­ná, čias­toč­ne pod­po­re­ná aj vý­po­ve­ďou sved­ka F. C. o nie nut­nej bez­pros­tred­nej reak­cii poš­ko­de­né­ho na od­chá­dza­jú­ce vo­zid­lo, že poš­ko­de­ný po­li­cajt P. K. stál na­ľa­vo od vo­zid­la ob­ža­lo­va­nej vo vzdia­le­nos­ti asi 3 met­re, pre­to svo­jim od­cho­dom z mies­ta zá­kro­ku nie­len že ne­ma­la v úmys­le oh­ro­ziť ho, keď­že jej je­di­nou poh­nút­kou bo­la sna­ha vy­hnúť sa po­ten­ciál­nej ši­ka­ne zo stra­ny po­li­caj­tov, ale tak ne­ko­na­la a pod­ľa ná­zo­ru sú­du pri­pus­te­ním tej­to al­ter­na­tí­vy z tech­nic­ké­ho hľa­dis­ka ani ne­bo­la spô­so­bi­lá po­li­caj­ta mo­to­ro­vým vo­zid­lom oh­ro­ziť. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du ne­mož­no pri­pus­tiť ten po­li­caj­tmi dek­la­ro­va­ný prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja, ke­dy mal poš­ko­de­ný po­li­cajt P. K. stáť v stre­de, resp. cca. je­den me­ter pred mo­to­ro­vým vo­zid­lom poš­ko­de­nej, a pri roz­be­hu vo­zid­la sti­hol za­brá­niť stre­tu s vo­zid­lom us­ko­če­ním, na­koľ­ko ta­ká­to reak­cia je z tech­nic­ké­ho hľa­dis­ka lo­gic­ky nep­ri­ja­teľ­ná /bez pot­re­by skú­ma­nia tech­nic­kých de­tai­lov/, keď­že ta­ké­to ko­na­nie ob­ža­lo­va­nej ne­mo­hol poš­ko­de­ný pred­pok­la­dať ani pred­ví­dať. Súd je pres­ved­če­ný, že po­kiaľ by poš­ko­de­ný po­li­cajt P. K. sku­toč­ne stál je­den me­ter pred naš­tar­to­va­ným vo­zid­lom ob­ža­lo­va­nej v je­ho stred­nej čas­ti a ob­ža­lo­va­ná by pri­da­la plyn a poh­la sa s vo­zid­lom prud­ko dop­re­du, poš­ko­de­ný po­li­cajt P. K. by ne­mal dos­ta­tok ča­su rea­go­vať a spred vo­zid­la us­ko­čiť a mu­se­lo by dôjsť k je­ho stre­tu s vo­zid­lom ob­ža­lo­va­nej. Uve­de­nú sku­toč­nosť čias­toč­ne potvr­dil aj sve­dok po­li­cajt F. C. keď uvie­dol, že ob­ža­lo­va­ná s vo­zid­lom „ne­za­gu­mo­va­la“, pri­me­ra­ne pri­da­la plyn a od­iš­la.

 Súd vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti dos­pel k pres­ved­če­niu, že ob­ža­lo­va­ná ne­ma­la žia­den ra­cio­nál­ny, lo­gic­ký ani iný dô­vod za da­ných okol­nos­tí oh­ro­ziť svo­jim vo­zid­lom po­li­caj­ta z dô­vo­du vy­ko­ná­va­nia je­ho slu­žob­né­ho zá­kro­ku spô­so­bom uve­de­ným v ob­ža­lo­be a na dru­hej stra­ne ne­mož­no vy­lú­čiť, že dô­vo­dom, pod­ľa ob­ža­lo­va­nej neš­tan­dar­dné­ho zá­kro­ku po­li­caj­tov, kto­rý v nej vzbu­dil oba­vy, kto­ré vy­ús­ti­li do jej úte­ku z mies­ta kon­tro­ly, bo­la ich ko­le­giál­na so­li­da­ri­ta k man­žel­ke ich ko­le­gu, s kto­rou ob­ža­lo­va­ná ako jej za­mes­tná­va­teľ ukon­či­la vý­po­ve­ďou jej pra­cov­ný po­mer. Ten­to zá­ver je nos­nou a naj­výz­nam­nej­šou okol­nos­ťou, kto­rá vied­la súd k pres­ved­če­niu, že ob­ža­lo­va­ná sa ža­lo­va­né­ho ko­na­nia ne­do­pus­ti­la /pri­čom jej ko­na­nie us­tá­le­né sú­dom nie je tre­ným či­nom/ a keď­že ten­to zá­ver za­kla­dal dô­vod­né po­chyb­nos­ti o prie­be­hu skut­ku tak, ako je to v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by kla­de­né ob­ža­lo­va­nej za vi­nu, reš­pek­tu­júc zá­sa­du „in du­bio pro reo“ a pri via­za­nos­ti práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du k práv­ne­mu dô­vo­du os­lo­bo­de­nia, súd ob­ža­lo­va­nú spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por. v ce­lom roz­sa­hu os­lo­bo­dil z dô­vo­du, že sku­tok us­tá­le­ný sú­dom nie je tres­tným či­nom.

 P o u č e n i e:    Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do  15 dní odo dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

                         

v Pe­zi

      

                           

                                                                         JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                              sa­mo­sud­ca    

                  

Za správ­nosť vy­ho­to­ve­nia:

Z. Zu­ba­jo­vá

 

 

 

Diskusia