K nedôveryhodnosti výpovedí kajúcnikov v konkrétnej veci a k podozreniu z manipulovania s výpovedmi kajúcnikov

Publikované: 24. 07. 2021, čítané: 2172 krát
 

 

Úvod­ná poz­nám­ka – JUDr. Pe­ter Šam­ko

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na pod­kla­de od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra pres­kú­ma­val os­lo­bo­dzo­va­cí roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du v tzv. dro­go­vej tres­tnej ve­ci, v kto­rej bo­la ob­ža­lo­ba v roz­ho­du­jú­cej mie­re za­lo­že­ná na vý­po­ve­dí tzv. ka­júc­ni­kov. Pod­sta­ta od­vo­la­cie­ho ko­na­nia sa te­da tý­ka­la po­su­dzo­va­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti vý­po­ve­dí troch ka­júc­ni­kov, kto­rí ma­li pod­ľa ob­ža­lo­by us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom kraj­ský súd sa sto­tož­nil s roz­sud­kom ok­res­né­ho sú­du a od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra za­mie­tol.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v tom­to sme­re vo svo­jom uz­ne­se­ní (pod­stat­né dô­vo­dy sú uve­de­né v ce­lis­tvos­ti niž­šie) naj­skôr zdô­raz­nil, že 

vý­po­veď tzv. ka­júc­ni­ka nie je mož­né v tres­tnom ko­na­ní od­miet­nuť iba pre­to, že ide o vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka (pá­cha­te­ľa), resp., že by bo­la ta­ká­to vý­po­veď ne­dô­ve­ry­hod­ná iba z dô­vo­du, že ide o vý­po­veď ka­júc­ni­ka; na stra­ne dru­hej však pla­tí aj to, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka ne­mož­no me­cha­nic­ky po­va­žo­vať za prav­di­vú len pre­to, že ide o vý­po­veď pá­cha­te­ľa, kto­rý spolu­pra­cu­je s po­lí­ciou, ale vý­po­veď ka­júc­ni­ka je nut­né dôs­led­ne (oboz­ret­ne) po­su­dzo­vať (pre­ve­ro­vať a hod­no­tiť) a to nie­len sa­mos­tat­ne, ale aj v spo­je­ní s iný­mi dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi v da­nom tres­tnom ko­na­ní“.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, v zho­de s ná­zo­rom ok­res­né­ho sú­du, však ne­po­va­žo­val vý­po­ve­de tzv. ka­júc­ni­kov v da­nej tres­tnej ve­ci za dô­ve­ry­hod­né, t. j. ta­ké, kto­ré by sa­mé oso­be pos­ta­čo­va­li na uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ich ne­dô­ve­ry­hod­nosť vi­del, ok­rem iné­ho, v tom, že

a) iš­lo o vy­stup­ňo­va­nú sna­hu ka­júc­ni­kov us­ved­čiť ob­ža­lo­va­né­ho uvá­dza­ním stá­le no­vých a no­vých sku­toč­nos­tí; kraj­ský súd v tom­to sme­re uvie­dol, že

- aty­pic­kosť sve­dec­kých vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov Ch M a B D spo­čí­va­la aj  v tom, že me­no­va­ní sved­ko­via v kaž­dej no­vej (nes­kor­šej) vý­po­ve­di uvá­dza­li vždy no­vé a iné sku­toč­nos­ti a fak­ty, kto­ré pred­tým neu­vá­dza­li, čo ne­mož­no ozna­čiť za cel­kom bež­nú (ob­vyk­lú) si­tuáciu, zvlášť, ak opi­so­va­li uda­los­ti zo sep­tem­bra 2017, keď­že zvy­čaj­ne sved­ko­via v ob­dob­ných tres­tných ve­ciach po ur­či­tom ča­se uvá­dza­jú, že si mno­hé okol­nos­ti ne­pa­mä­ta­jú, čo prá­ve v da­nej ve­ci  (spo­lu  s ďal­ší­mi sku­toč­nos­ťa­mi uve­de­ný­mi niž­šie) skôr in­di­ku­je dô­vod­nú oba­vu o vy­stup­ňo­va­nej  sna­he tých­to spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­né­ho D Š z tres­tnej čin­nos­ti i   nad  rá­mec ich mož­ných (reál­nych) pa­mä­ťo­vých stôp,

b) iní sved­ko­via vy­po­ve­da­li, že ka­júc­ni­ci sa svo­je vý­po­ve­de uči­li a vy­slo­vi­li po­doz­re­nie z mož­né­ho na­vá­dzania na vý­po­veď ka­júc­ni­kov zo stra­ny po­lí­cie; kraj­ský súd v tom­to sme­re uvie­dol, že

- po­kiaľ ide o vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov Ch M a D B tak sve­dok P P na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že sve­dok M sa v ce­le učil zo zo­ši­ta o veľ­kos­ti A5  tex­ty, čo má vy­po­ve­dať. Sve­dok P ne­ve­del uviesť, čo bo­lo pres­ne v zo­ši­te na­pí­sa­né, ve­del len to, že sa s ním M ra­dil, ako má pos­tu­po­vať. M mu ho­vo­ril, že je stí­ha­ný za ne­ja­ký ko­kaín a rov­na­ko mu po­ve­dal, že dl­ží Š ne­ja­ké pe­nia­ze a vy­šet­ro­va­te­lia ho „na­mo­ta­li“, aby vy­po­ve­dal pro­ti Š. Sve­dok A G na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že bol vo väz­be s D B, kto­rý mu po­ve­dal, že ho NA­KA pri­nú­ti­la, aby vy­po­ve­dal pro­ti Š a za to ne­zo­be­rú je­ho mat­ku do väz­by. Na vy­chádz­kach mu B po­ve­dal, že ho po­li­caj­ti nú­tia, aby vy­po­ve­dal pro­ti Š, le­bo inak zo­be­rú je­ho mat­ku do väz­by a ona by tam ne­vydr­ža­la. Po­ve­dal mu tiež, že je­ho mat­ka asi dva ro­ky za­bez­pe­čo­va­la ko­kaín a pros­tred­níc­tvom ne­ho ho pre­dá­va­la. B sa vo väz­be vy­chva­ľo­val aj tým, koľ­ko pe­ňa­zí ut­ra­til na auto­ma­toch, pri­čom to bo­li pe­nia­ze z pre­da­ja drog. B sa mu poch­vá­lil, že vy­po­ve­dal na NA­KA a za svo­ju vý­po­veď po­ža­do­val, aby mu za­sta­vi­li tres­tné stí­ha­nie,

c) se­lek­tív­ne vý­po­ve­de jed­né­ho z ka­júc­ni­kov; kraj­ský súd v tom­to sme­re uvie­dol, že

- sve­dok – ka­júc­nik  M J  evi­den­tne se­lek­tív­ne po­pi­so­val roz­hod­né sku­toč­nos­ti oh­ľa­dom prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja (t. j. vý­luč­ne v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, nie však aj v nep­ros­pech se­ba ale­bo ďal­ších za­in­te­re­so­va­ných osôb na po­su­dzo­va­nom ob­cho­de s ko­kaí­nom), na otáz­ky ob­haj­cu ob­ža­lo­va­né­ho od­po­ve­dal vy­hý­ba­vo, za­ml­čo­val iden­ti­tu dvoch cu­dzin­cov, kto­rí ho ma­li v ča­se skut­ku pri stret­nu­tí s ob­ža­lo­va­ným spre­vá­dzať (kto­rí moh­li potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť je­ho vý­po­veď), do­kon­ca tvr­dil, že ne­mal ani te­le­fo­nic­ký kon­takt na tých­to cu­dzin­cov, neob­jas­nil, akým spô­so­bom zís­kal ko­kaín a  od kto­rej kon­krét­nej oso­by ten­to ko­kaín kú­pil, kto­rý nás­led­ne mal pre­dať ob­ža­lo­va­né­mu, atď. Vzhľa­dom na uve­de­né, ne­bo­lo mož­né vy­slo­viť, že vý­po­veď toh­to spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka bo­la jas­ná, lo­gic­ká, pres­ved­či­vá a vie­ro­hod­ná, a pre­to ani ne­moh­la byť jed­ným z roz­ho­du­jú­cich pod­kla­dov pre od­su­dzu­jú­ci vý­rok sú­du vo vzťa­hu k to­mu­to čias­tko­vé­mu úto­ku.

  

 sp. zn. 4To/29/2020

  

U Z N E S E N I E

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Vla­di­mí­ra Buch­val­da a Mgr. Mi­cha­la Ka­čá­ni­ho, PhD., v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho D Š, pre pok­ra­čo­va­cí obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c/,  písm. d/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., o od­vo­la­ní pro­ku­rá­to­ra pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV zo 14.01.2020 sp. zn. 6T/32/2018, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom  08. ap­rí­la 2021 tak­to

r o z h o d o l : 

          Pod­ľa § 319 Tr. por. sa od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra   z a m i e t a.

 

O d ô v o d n e n i e (krá­te­né) 

            Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV zo 14.01.2020 sp. zn. 6T/32/2018  bol ob­ža­lo­va­ný D Š pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va IV zo dňa 20.12.2018 (do­ru­če­nej na ok­res­ný súd dňa 21.12.2018) pod č. k.  1Pv 319/17/1104-168, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pok­ra­čo­va­cí obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c/,  písm. d/, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že od pres­ne ne­zis­te­né­ho dňa mi­ni­mál­ne od jú­la do sep­tem­bra 2017, v ok­re­se Bra­tis­la­va IV, si ob­vi­ne­ný Mgr. D Š ob­jed­nal do­voz a kú­pu ko­kaí­nu z Ho­lan­dské­ho krá­ľov­stva, kde ten­to ko­kaín Ch M, D B a M J do­viez­li na úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a nás­led­ne ho pre­da­li ob­vi­ne­né­mu Mgr. D Š, pri­čom v pres­ne ne­zis­te­nom dni me­sia­cov júl – august 2017 pred dňom 19.08.2017, v Bra­tis­la­ve v McDo­nal­de v ná­kup­nom cen­tre Aupark na Eis­tei­no­vej uli­ci v Bra­tis­la­ve – Petr­žal­ke oso­ba me­nom M J pre­dal 500 gra­mov ko­kaí­nu ob­vi­ne­né­mu Mgr. D Š, pri­čom pria­mo na mies­te ob­vi­ne­ný Mgr. D Š vy­pla­til za ten­to ko­kaín oso­be M J su­mu 15.000,- eur, pri­čom ten­to ko­kaín si ob­vi­ne­ný Mgr. D Š vop­red ob­jed­nal pros­tred­níc­tvom Ch M a M J za do­hod­nu­tú su­mu 21.500,- eur a ob­vi­ne­ný D Š ten­to ko­kaín u se­ba dr­žal do do­po­siaľ neus­tá­le­né­ho ča­su a nás­led­ne ho ďa­lej dis­tri­buo­val, nás­led­ne v dňoch od 18.09.2017 do 20.09.2017 Ch M a D B po vzá­jom­nej do­ho­de s ob­vi­ne­ným Mgr. D Š, kto­rý si u nich ob­jed­nal ko­kaín o množ­stve 500 gra­mov a vop­red vy­pla­til na ná­kup ko­kaí­nu su­mu 20.000,- eur, vy­ces­to­va­li Ch M a D B do Ho­lan­dské­ho krá­ľov­stva za úče­lom ná­ku­pu a nás­led­né­ho do­vo­zu ko­kaí­nu, kde ko­kaín o množ­stve 500 g pre D Š kú­pi­li a do­viez­li a od­ov­zda­li ob­vi­ne­né­mu Mgr. D Š v Bra­tis­la­ve na za­dnom von­kaj­šom par­ko­vis­ku OC Euro­vea, pri­čom z vop­red da­nej su­my mu eš­te vrá­ti­li 2.300,- eur a ob­vi­ne­ný D Š ten­to ko­kaín u se­ba dr­žal do do­po­siaľ neus­tá­le­né­ho ča­su a nás­led­ne ho ďa­lej dis­tri­buo­val, pri­čom v tre­ťom štvrťro­ku ro­ku 2017 v bra­tis­lav­skom kra­ji mal je­den gram ko­kaí­nu hod­no­tu mi­ni­mál­ne 70,- eur a te­da jed­no ki­lo ko­kaí­nu sa v da­nom ča­se pre­da­lo na čier­nom tr­hu za 70.000,- eur, pri­čom ko­kaín je v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok, čím pá­cha­te­lia tak­to po­ru­šu­jú všeo­bec­ný zá­ujem spo­čí­va­jú­ci v ochra­ne spo­loč­nos­ti pred ne­do­vo­le­ným pre­da­jom drog a neop­ráv­ne­ne nak­la­da­jú s lát­ka­mi, kto­rí sú v zmys­le Zá­ko­na NS SR č. 139/1998 Z. z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ká­za­né, pri­čom D Š tak­to ko­nal aj na­priek to­mu, že bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV zo dňa 02.09.2013 sp. zn. 2T/10/2013, prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tres­tné­ho zá­ko­na,                         

            pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bol ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku v  le­ho­te uve­de­nej v § 309 ods. 1 Tr. por. bo­lo po­da­né od­vo­la­nie zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra (od­vo­la­nie bo­lo po­da­né ih­neď po vy­hlá­se­ní os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku), pri­čom od­vo­la­teľ bol op­ráv­ne­nou oso­bou pod­ľa § 307 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra bo­lo po­da­né v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho.

Ar­gu­men­tá­cia od­vo­la­cie­ho sú­du:

           Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na pod­kla­de po­da­né­ho od­vo­la­nia op­ráv­ne­nou oso­bou pres­kú­mal v zmys­le § 317 ods. 1 Tr. por. zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku a tiež aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku pred­chá­dza­lo, pri­hliad­nuc pri­tom i na chy­by, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por., pri­čom pos­tu­pom pod­ľa § 326 ods. 5 Tr. por. ko­na­nie dopl­nil dô­kaz­mi ne­vyh­nut­ným na to, aby mo­hol o od­vo­la­ní roz­hod­núť a zis­til, že od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­né.

          Od­vo­la­cí súd po spl­ne­ní pries­kum­nej po­vin­nos­ti zis­til, že pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa bo­li vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tr. por. za reš­pek­to­va­nia tej zá­sa­dy, že s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou sa ob­jas­ňo­va­li okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­či­li v je­ho pros­pech, pri­čom tie­to dô­ka­zy bo­li vy­ko­na­né stra­na­mi v dos­ta­toč­nom roz­sa­hu tak, aby ok­res­ný súd mo­hol spra­vod­li­vo roz­hod­núť.

          Od­ôvod­ne­ním na­pad­nu­té­ho os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 168 ods. 1 Tr. por. pr­vos­tup­ňo­vý súd vy­lo­žil, kto­ré sku­toč­nos­ti vzal za do­ká­za­né ale­bo ne­do­ká­za­né, o kto­ré dô­ka­zy svo­je skut­ko­vé zis­te­nia op­rel a aký­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov v pros­pech či nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho D Š.

          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve si  v pod­stat­ných bo­doch os­vo­jil zá­ve­ry pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a v pod­rob­nos­tiach od­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku bez pot­re­by ho zno­vu opa­ko­vať.

         Od­vo­la­cí súd aj v kon­texte od­vo­la­cích ná­mie­tok pro­ku­rá­to­ra do­dá­va, že vý­rok o vi­ne mu­sí byť za­lo­že­ný len na ta­kých dô­ka­zoch, kto­ré cel­kom vy­lu­ču­jú po­chyb­nosť, že ža­lo­va­ný sku­tok sa sku­toč­ne stal a vy­ka­zu­je aj všet­ky zna­ky tres­tné­ho či­nu po ob­jek­tív­nej a sub­jek­tív­nej strán­ke.

            Vý­rok o vi­ne zo spá­chania skut­ku (či­nu) nie je mož­né za­lo­žiť len na in­dí­ciách, dom­nien­kach, ale­bo len na pred­pok­la­da­ných skut­ko­vých zá­ve­roch. Vý­rok o vi­ne mu­sí byť za­lo­že­ný na skut­ko­vom sta­ve, o kto­rom nie sú dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti a kto­rý ne­po­chyb­ne vy­plý­va z vy­ko­na­ných dô­ka­zov.

            K hod­no­te­niu vý­po­ve­dí spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov v tres­tnom ko­na­ní od­vo­la­cí súd uvá­dza nas­le­dov­né:

            Pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne ko­na­jú­ce­ho sú­du, kto­ré vy­uží­va­jú zá­ko­no­dar­com ukot­ve­ný a te­da úpl­ne le­gál­ny in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka, ne­mož­no po­va­žo­vať a prio­ri za de­fekt­ný pr­vok os­la­bu­jú­ci hod­no­tu dô­kaz­nej si­tuácie, ku kto­rej sa súd s po­mo­cou tých­to vý­po­ve­dí dop­ra­co­val. Re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­sa­da ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu a zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov) v zá­uj­me vy­lú­če­nia po­ten­ciál­ne­ho ne­bez­pe­čen­stva úče­lo­vých, nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí uk­la­da­jú sú­du po­vin­nosť vy­ko­nať dôs­led­nú pre­vier­ku hod­no­ver­nos­ti, a te­da kva­li­ty tak­to po­da­ných sve­dec­tiev, kto­rej prí­pad­né za­ned­ba­nie by moh­lo sig­na­li­zo­vať po­ru­še­nie ga­ran­cií spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v otáz­ke tzv. ko­run­ných sved­kov pos­ky­tu­jú­cich po­moc pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti vý­me­nou za bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy, upo­zor­ni­la na pot­re­bu oso­bit­nej oboz­ret­nos­ti pri pou­ži­tí ta­kých­to vý­po­ve­dí, sú­čas­ne však Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v tom­to kon­texte kon­šta­to­val, že sku­toč­nosť pou­ži­tia vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol zba­ve­ný ob­vi­ne­nia, nie je eš­te sa­ma ose­be dô­vo­dom na vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie a to do­kon­ca ani v ta­kých prí­pa­doch, keď je od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za­lo­že­né v ur­ču­jú­cej mie­re prá­ve na vý­po­ve­di ta­ké­ho­to sved­ka. V zá­uj­me za­is­te­nia spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia je však pri­ro­dze­nou po­žia­dav­kou ad­re­so­va­nou ko­na­jú­ce­mu sú­du dôk­lad­ná ana­lý­za vie­ro­hod­nos­ti tých­to vý­po­ve­dí. Z uve­de­nej kon­šta­tá­cie mož­no na jed­nej stra­ne vy­vo­diť, že vý­po­veď tzv. ka­júc­ni­ka nie je mož­né v tres­tnom ko­na­ní od­miet­nuť iba pre­to, že ide o vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka, resp., že by bo­la ta­ká­to vý­po­veď ne­dô­ve­ry­hod­ná iba z dô­vo­du, že ide o vý­po­veď ka­júc­ni­ka; na stra­ne dru­hej však pla­tí aj to, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka ne­mož­no me­cha­nic­ky po­va­žo­vať za prav­di­vú len pre­to, že ide o vý­po­veď pá­cha­te­ľa, kto­rý spolu­pra­cu­je s po­lí­ciou, ale vý­po­veď ka­júc­ni­ka je nut­né dôs­led­ne (oboz­ret­ne) po­su­dzo­vať (pre­ve­ro­vať a hod­no­tiť) a to nie­len sa­mos­tat­ne, ale aj v spo­je­ní s iný­mi dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi v da­nom tres­tnom ko­na­ní.

            Po­kiaľ ide o sve­dec­kú vý­po­veď M J, ten­to sve­dok, kto­ré­ho tre­ba tiež ozna­čiť za spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka tzv. ka­júc­ni­ka (poz­ri od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV z 01.03.2019 sp. zn. 6T/4/2019), vy­po­ve­dal iba v príp­rav­nom ko­na­ní, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­mie­tol vy­po­ve­dať. Nás­led­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní doš­lo k pre­čí­ta­niu je­ho vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, čo mož­no ozna­čiť za zá­kon­ný pos­tup, na­koľ­ko je­ho vý­po­veď v príp­rav­nom ko­na­ní bo­la vy­ko­na­ná kon­tra­dik­tór­nym  spô­so­bom a ne­vy­ka­zo­va­la žiad­ne pro­ces­né chy­by. Tu však tre­ba zdô­raz­niť, že ko­na­jú­ci súd mal po­mer­ne zú­že­nú mož­nosť po­su­dzo­vať hod­no­ver­nosť toh­to sved­ka, v zmys­le zá­sa­dy bez­pros­tred­nos­ti up­ra­ve­nej v § 2 ods. 19 Tr. por., t. j. hod­no­tiť je­ho vý­po­veď na zá­kla­de vy­tvo­re­nia si bez­pros­tred­né­ho ná­zo­ru z vy­ko­na­né­ho osob­né­ho vý­slu­chu (ok­ra­jo­vo tre­ba pri­po­me­núť, že po­kiaľ by vý­sluch toh­to sved­ka z príp­rav­né­ho ko­na­nia bol za­zna­me­na­ný po­mo­cou tech­nic­kých pros­tried­kov na pre­nos zvu­ku a ob­ra­zu, po­tom aj  súd I. stup­ňa by mal mož­nosť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní  vy­ko­nať dô­kaz oboz­ná­me­ním toh­to ob­ra­zo­vo – zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu, čo by ur­či­te v inom lep­šom svet­le poz­na­či­lo náh­ľad na ta­kú­to vý­po­veď). V naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach tre­ba zdô­raz­niť aj to, že pro­ku­rá­tor vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho vo vzťa­hu k pr­vé­mu čias­tko­vé­mu úto­ku ob­ža­lo­by, za­lo­žil iba na je­di­nom pria­mom dô­ka­ze (prá­ve na vý­slu­chu sved­ka M J), s kto­rou ma­li ko­reš­pon­do­vať vý­po­ve­de  spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov tzv. ka­júc­ni­kov (Ch M  a M L), ako aj os­tat­né za­bez­pe­če­né ne­pria­me dô­ka­zy (vý­pi­sy z ban­ko­vých úč­tov ob­ža­lo­va­né­ho, vý­sled­ky pou­ži­tia in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov, zís­ka­né ste­ry na ru­kách ob­ža­lo­va­né­ho, kde bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť ko­kaí­nu). Na stra­ne dru­hej nie je bez vý­zna­mu ani to, že sved­ky­ňa M L na hlav­nom po­jed­ná­va­ní rov­na­ko od­miet­la vy­po­ve­dať a jej skor­šia vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia bo­la pre­čí­ta­ná. Tá­to sved­ky­ňa v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­da­la o sku­toč­nos­tiach, kto­ré ma­la iba spros­tred­ko­va­né od sved­ka M J, te­da iš­lo o sve­dec­tvo z tzv. dru­hej ru­ky. Sve­dok Ch M sí­ce na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, ale je­ho vý­po­veď  os­ta­la spor­ná, keď­že me­dzi je­ho skor­šou a nes­kor­šou vý­po­ve­ďou vznik­li roz­po­ry, kto­ré ne­do­ká­zal ná­le­ži­te vy­svet­liť. K to­mu eš­te tre­ba pri­ra­diť na­pä­té vzťa­hy me­dzi tým­to sved­kom a ob­ža­lo­va­ným, keď­že v ča­se skut­ko­vé­ho de­ja ma­li ne­do­rie­še­né fi­nan­čné pozdĺžnos­ti a pa­no­va­la me­dzi ni­mi ne­dô­ve­ra až nev­ra­ži­vosť, čo sa eš­te prehĺbi­lo tým, že do tých­to svo­jich spor­ných zá­le­ži­tos­tí vma­név­ro­va­li oso­bu M J. Po­kiaľ ide o sve­dec­kú vý­po­veď M J z príp­rav­né­ho ko­na­nia, na­priek ob­me­dze­ným mož­nos­tiam, kto­ré sú po­pí­sa­né vy­ššie, pr­vos­tup­ňo­vý súd pos­tu­po­val správ­ne, keď tú­to vý­po­veď dôs­led­ne (oboz­ret­ne) po­su­dzo­val (pre­ve­ro­val a hod­no­til). Zá­ve­ry pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du o tom, že nej­de o lo­gic­kú a pres­ved­či­vú vý­po­veď me­no­va­né­ho sved­ka – tzv. ka­júc­ni­ka, si os­vo­jil aj od­vo­la­cí súd a ne­po­va­žu­je za pot­reb­né všet­ky tie­to zá­ve­ry zno­vu opa­ko­vať, či bliž­šie roz­vá­dzať. Iba ich mô­že dopl­niť a pod­po­riť tým, že sve­dok M J  evi­den­tne se­lek­tív­ne po­pi­so­val roz­hod­né sku­toč­nos­ti oh­ľa­dom prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja (t. j. vý­luč­ne v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, nie však aj v nep­ros­pech se­ba ale­bo ďal­ších za­in­te­re­so­va­ných osôb na po­su­dzo­va­nom ob­cho­de s ko­kaí­nom), na otáz­ky ob­haj­cu ob­ža­lo­va­né­ho od­po­ve­dal vy­hý­ba­vo, za­ml­čo­val iden­ti­tu dvoch cu­dzin­cov, kto­rí ho ma­li v ča­se skut­ku pri stret­nu­tí s ob­ža­lo­va­ným spre­vá­dzať (kto­rí moh­li potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť je­ho vý­po­veď), do­kon­ca tvr­dil, že ne­mal ani te­le­fo­nic­ký kon­takt na tých­to cu­dzin­cov, neob­jas­nil, akým spô­so­bom zís­kal ko­kaín a  od kto­rej kon­krét­nej oso­by ten­to ko­kaín kú­pil, kto­rý nás­led­ne mal pre­dať ob­ža­lo­va­né­mu, atď. Vzhľa­dom na uve­de­né, ne­bo­lo mož­né vy­slo­viť, že vý­po­veď toh­to spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka bo­la jas­ná, lo­gic­ká, pres­ved­či­vá a vie­ro­hod­ná, a pre­to ani ne­moh­la byť jed­ným z roz­ho­du­jú­cich pod­kla­dov pre od­su­dzu­jú­ci vý­rok sú­du vo vzťa­hu k to­mu­to čias­tko­vé­mu úto­ku. Po­kiaľ iš­lo o ďal­šie ne­pria­me dô­ka­zy (vý­pi­sy z ban­ko­vých úč­tov ob­ža­lo­va­né­ho, vý­sled­ky pou­ži­tia in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov, zís­ka­né ste­ry na ru­kách ob­ža­lo­va­né­ho, kde bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť stôp ko­kaí­nu), tie­to ne­ma­li ta­kú vý­raz­nú  vý­po­ved­nú hod­no­tu, aby jed­noz­nač­ne preu­ka­zo­va­li, či už sa­mé oso­be, ale­bo v spo­ji­tos­ti s ďal­ší­mi za­bez­pe­če­ný­mi dô­kaz­mi, že sa  pred­met­ný čias­tko­vý útok stal a toh­to sa do­pus­til ob­ža­lo­va­ný.

          Od­vo­la­cí  súd rov­na­ko mu­sí pris­ved­čiť ar­gu­men­tá­cii ok­res­né­ho sú­du, že pro­ku­rá­tor vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho vo vzťa­hu k dru­hé­mu čias­tko­vé­mu úto­ku ob­ža­lo­by za­lo­žil na dvoch vý­po­ve­diach spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov tzv. ka­júc­ni­koch  (Ch M a D B), ako aj na ďal­ších ne­pria­mych dô­ka­zoch (na vý­pi­soch z ban­ko­vých úč­tov ob­ža­lo­va­né­ho, vý­sled­koch pou­ži­tia in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov a zís­ka­ných ste­roch z rúk ob­ža­lo­va­né­ho, kde bo­la zis­te­ná prí­tom­nosť stôp ko­kaí­nu), čo bo­lo aj v tom­to prí­pa­de ne­dos­ta­toč­né, keď­že iné re­le­van­tné  dô­ka­zy v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho D Š sa ne­po­da­ri­lo za­bez­pe­čiť.

          K otáz­ke exis­ten­cii ale­bo neexis­ten­cii zá­sad­ných roz­po­rov me­dzi vý­po­ve­ďou sved­ka Ch M a vý­po­ve­ďou sved­ka D B, ako aj k prí­pad­ným roz­po­rom me­dzi skor­ší­mi a nes­kor­ší­mi vý­po­ve­ďa­mi tých­to spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov, od­vo­la­cí súd vy­slo­vu­je:

 Po­kiaľ ide o od­vo­la­cie ná­miet­ky pro­ku­rá­to­ra spo­čí­va­jú­ce v tom, že  me­dzi vý­po­ve­ďou sved­ka Ch M a vý­po­ve­ďou sved­ka D B, ne­doš­lo k žiad­nym pod­stat­ným roz­po­rom, mož­no pris­ved­čiť iba v tom, že zhod­nosť sve­dec­kej vý­po­ve­de Ch M so sve­dec­kou vý­po­ve­ďou D B bo­la iba v tých naj­zák­lad­nej­ších bo­doch (v hru­bých ry­soch) po­pi­so­va­né­ho skut­ko­vé­ho de­ja (t. j. že pred ces­tou do Ho­lan­dska ma­li dos­tať is­tý ob­nos pe­ňa­zí od D Š, v Ho­lan­dsku ma­li kú­piť ko­kaín a po prí­cho­de na Slo­ven­sko 500 g ko­kaí­nu mal Ch M od­ov­zdať D Š a vrá­tiť mu zvy­šok pe­ňa­zí). Nap­ro­ti to­mu vý­raz­ná roz­diel­nosť me­dzi sve­dec­kou vý­po­ve­ďou Ch M a sve­dec­kou vý­po­ve­ďou D B spo­čí­va­la  pre­dov­šet­kým v po­pi­se už kon­krét­nej­ších uda­los­tí a fak­tov, pri­čom neš­lo o ne­patr­né roz­die­ly, ale o ta­ké, kto­ré ur­čo­va­li sa­mot­ný cha­rak­ter a prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja. Aty­pic­kosť tých­to sve­dec­kých vý­po­ve­dí spo­čí­va­la aj  v tom, že me­no­va­ní sved­ko­via v kaž­dej no­vej (nes­kor­šej) vý­po­ve­di uvá­dza­li vždy no­vé a iné sku­toč­nos­ti a fak­ty, kto­ré pred­tým neu­vá­dza­li, čo ne­mož­no ozna­čiť za cel­kom bež­nú (ob­vyk­lú) si­tuáciu, zvlášť, ak opi­so­va­li uda­los­ti zo sep­tem­bra 2017, keď­že zvy­čaj­ne sved­ko­via v ob­dob­ných tres­tných ve­ciach po ur­či­tom ča­se uvá­dza­jú, že si mno­hé okol­nos­ti ne­pa­mä­ta­jú, čo prá­ve v da­nej ve­ci  (spo­lu  s ďal­ší­mi sku­toč­nos­ťa­mi uve­de­ný­mi niž­šie) skôr in­di­ku­je dô­vod­nú oba­vu o vy­stup­ňo­va­nej  sna­he tých­to spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­né­ho D Š z tres­tnej čin­nos­ti i   nad  rá­mec ich mož­ných (reál­nych) pa­mä­ťo­vých stôp. Na­po­kon vý­raz­né roz­po­ry me­dzi sved­kom M a sved­kom B sa ob­ja­vi­li aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kde od­liš­ne po­pi­so­va­li, kde (na akom mies­te) sve­dok M vy­stú­pil z au­ta, aby od­ov­zdal ko­kaín ob­ža­lo­va­né­mu Š (pô­vod­ne v príp­rav­nom ko­na­ní oba­ja sved­ko­via tvr­di­li, že to bo­lo pri za­dnom par­ko­vis­ku, pri vstu­pe do po­dzem­ných ga­rá­ží; sve­dok M na hlav­nom po­jed­ná­va­ní roz­diel­ne od sved­ka B uvie­dol, že vy­stú­pil už pri ho­te­li She­ra­ton). V ne­pos­led­nom ra­de tre­ba zvý­raz­niť aj to, že roz­po­ry me­dzi skor­šou a nes­kor­šou vý­po­ve­ďou sved­ka D B od­stra­ňo­val na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie­len ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho, ale už na sa­mot­nom za­čiat­ku vý­slu­chu toh­to sved­ka k od­stra­ňo­va­niu roz­po­rov mu­sel pris­tú­piť i pro­ku­rá­tor (iš­lo o us­tá­le­nie vý­šky fi­nan­čnej ho­to­vos­ti, kto­rú sve­dok M zís­kal od ob­ža­lo­va­né­ho Š). Na­vy­še z vý­po­ve­dí me­no­va­ných sved­kov sa dos­ta­toč­ne ne­po­da­ri­lo ob­jas­niť, pre­čo sa sve­dok D B v ča­se od­ov­zdá­va­nia ko­kaí­nu pred ob­ža­lo­va­ným za­ta­jo­val, aké vzťa­hy me­dzi ním a ob­ža­lo­va­ným pa­no­va­li (či už ne­ga­tív­ne ale­bo po­zi­tív­ne), čo ma­lo vý­znam aj z hľa­dis­ka po­sú­de­nia, či sve­dok B mal ale­bo ne­mal ur­či­tý dô­vod pri­ťa­žiť ob­ža­lo­va­né­mu a vo­či ne­mu vy­po­ve­dať úče­lo­vo. Nap­ro­ti to­mu ob­ža­lo­va­ný sa k oso­be sved­ka B vy­jad­ro­val s deš­pek­tom,  tvr­dil, že ho poz­nal ako fe­ťá­ka a gem­ble­ra, ten­to sve­dok pra­co­val v her­ni, kde on (ob­ža­lo­va­ný) ro­bil pre­vádz­ka­ra, pri­čom sve­dok tam dl­ho ne­vydr­žal, le­bo kra­dol pe­nia­ze, resp.  pe­nia­ze preh­ral, ale­bo mi­nul. Od­vo­la­cí súd tiež vy­slo­vu­je, že prav­dov­rav­nosť sved­ka D B bo­la spo­chyb­ne­ná i tým, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na otáz­ky ob­haj­cu, či aj  je­ho mat­ka ma­la ve­do­mosť, že do­ma skla­du­je ko­kaín, prí­pad­ne či je­ho mat­ka ma­la ve­do­mosť, že ob­cho­du­je s ko­kaí­nom, sve­dok od­po­ve­dal, že „nie“. Nap­ro­ti to­mu z pre­pi­su te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru me­dzi D B a J B na č. l. 1242, ako aj z pre­pi­su te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru me­dzi D B a Ch M  na č. l. 1243 sa da­lo ne­po­chyb­ne vy­vo­diť, že J B  ma­la  ve­do­mosť o tom, že jej syn ob­cho­du­je s dro­ga­mi, keď­že ho v ur­či­tých sme­roch vy­strí­ha­la a vy­slo­vi­la oba­vu o mož­ných fi­nan­čných stra­tách.  V ne­pos­led­nom ra­de od­vo­la­cí súd v zho­de s ok­res­ným sú­dom mu­sí kon­šta­to­vať, že sve­dok B buď ne­bol vô­bec prí­tom­ný, resp. ne­bol bez­pros­tred­ne prí­tom­ný pri roz­ho­du­jú­cich  úse­koch ža­lo­va­né­ho skut­ko­vé­ho de­ja (pri od­ov­zdá­va­ní pe­ňa­zí v by­te ob­ža­lo­va­né­ho pred ces­tou do Ho­lan­dska a pri od­ov­zdá­va­ní ko­kaí­nu a zvyš­ku pe­ňa­zí  v Bra­tis­la­ve pri za­dnom par­ko­vis­ku ob­chod­né­ho cen­tra), čo v ko­neč­nom dôs­led­ku zna­me­ná, že toh­to sved­ka ne­mož­no ozna­čiť za pria­me­ho sved­ka všet­kých skut­ko­vých uda­los­tí, kto­ré ma­li nas­tať pod­ľa ob­ža­lo­by, čím tak iba vý­po­ve­di sved­ka Ch M mož­no pri­ra­diť at­ri­bút pria­me­ho dô­ka­zu oh­ľa­dom toh­to čias­tko­vé­ho úto­ku.

Od­vo­la­cí súd rov­na­ko v ná­zo­ro­vej zho­de s pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom mu­sí vy­slo­viť, že hod­no­ver­nosť vý­po­ve­dí oboch spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov tzv. ka­júc­ni­kov (Ch M a D B), spo­chyb­ni­li sved­ko­via P P a A G, pri­čom  vô­bec neš­lo o ok­ra­jo­vé, ale­bo bez­výz­nam­né vý­po­ve­de me­no­va­ných sved­kov, ale o vý­po­ve­de, kto­ré si za­slú­ži­li oso­bit­nú po­zor­nosť.  Sve­dok P P na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že sve­dok M sa v ce­le učil zo zo­ši­ta o veľ­kos­ti A5  tex­ty, čo má vy­po­ve­dať. Sve­dok do­dal, že M sa ho opý­tal, že čo má ro­biť, aby si nep­ri­ťa­žil, ale on mu nič ne­po­ra­dil, bol z to­ho dosť dep­ri­mo­va­ný, ce­lý deň sa pre­chá­dzal po vä­zen­skej ce­le. Sve­dok P ne­ve­del uviesť, čo bo­lo pres­ne v zo­ši­te na­pí­sa­né, ve­del len to, že sa s ním M ra­dil, ako má pos­tu­po­vať. M mu ho­vo­ril, že je stí­ha­ný za ne­ja­ký ko­kaín a rov­na­ko mu po­ve­dal, že dl­ží Š ne­ja­ké pe­nia­ze a vy­šet­ro­va­te­lia ho „na­mo­ta­li“, aby vy­po­ve­dal pro­ti Š. Sve­dok A G na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že bol vo väz­be s D B, kto­rý mu po­ve­dal, že ho NA­KA pri­nú­ti­la, aby vy­po­ve­dal pro­ti Š a za to ne­zo­be­rú je­ho mat­ku do väz­by. Na vy­chádz­kach mu B po­ve­dal, že ho po­li­caj­ti nú­tia, aby vy­po­ve­dal pro­ti Š, le­bo inak zo­be­rú je­ho mat­ku do väz­by a ona by tam ne­vydr­ža­la. Po­ve­dal mu tiež, že je­ho mat­ka asi dva ro­ky za­bez­pe­čo­va­la ko­kaín a pros­tred­níc­tvom ne­ho ho pre­dá­va­la. B sa vo väz­be vy­chva­ľo­val aj tým, koľ­ko pe­ňa­zí ut­ra­til na auto­ma­toch, pri­čom to bo­li pe­nia­ze z pre­da­ja drog. B sa mu poch­vá­lil, že vy­po­ve­dal na NA­KA a za svo­ju vý­po­veď po­ža­do­val, aby mu za­sta­vi­li tres­tné stí­ha­nie.

Ho­ci pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v rám­ci vý­slu­chov sved­kov P P a A G, vy­vi­nul sna­hu ako spo­chyb­niť vý­po­ve­de me­no­va­ných sved­kov a to pros­tred­níc­tvom kla­de­ných otá­zok (iš­lo o štan­dard­ný pos­tup pro­ces­nej stra­ny pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov v súd­nom ko­na­ní), na­priek to­mu ich hod­no­ver­nosť  spo­chyb­ne­ná ne­bo­la. Ani od­vo­la­cí súd po­tom ne­mal dô­vod ko­ri­go­vať hod­no­te­nie tých­to sve­dec­kých vý­po­ve­dí ok­res­ným sú­dom. Rov­na­ko i od­vo­la­cí súd im pri­su­dzu­je znač­nú dô­kaz­nú si­lu dos­ta­toč­nú na spo­chyb­ne­nie ob­jek­tív­nos­ti vý­po­ve­dí spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov tzv. ka­júc­ni­kov (Ch M a D B). Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­vyp­ly­nu­lo nič ta­ké, z čo­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že sved­ko­via P P a A G vy­po­ve­da­li úče­lo­vo, aby na­po­moh­li ob­ža­lo­va­né­mu D Š zba­viť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Od­vo­la­cie ar­gu­men­ty pro­ku­rá­to­ra, že sved­ko­via P P a A G sú ab­so­lút­ne ne­hod­no­ver­ní sved­ko­via, se­nát kraj­ské­ho sú­du ne­mo­hol v žiad­nom prí­pa­de ak­cep­to­vať.

         V ne­pos­led­nom ra­de od­vo­la­cí súd zvý­raz­ňu­je, že v súd­nej praxi nie je vy­lú­če­né, aby bol pá­cha­teľ prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za trest­ný čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi, spo­čí­va­jú­ci v dis­tri­bú­cii omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky kon­co­vým uží­va­te­ľom (di­ler­stvo), a to len na pod­kla­de sve­dec­kých vý­po­ve­dí a zá­zna­mov in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, bez to­ho, aby sku­toč­ne doš­lo k za­is­te­niu omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky (poz­ri uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3T­do 33/2018, roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 1To/75/2018, Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re sp. zn. 1To/88/2017). Av­šak  aj v ta­kých­to prí­pa­doch vy­ko­na­né dô­ka­zy (napr. vý­slu­chy sved­kov – uží­va­te­ľov drog) mu­sia jed­noz­nač­ne preu­ka­zo­vať, že omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka ma­la dos­ta­toč­nú účin­nosť t. j. účin­ná lát­ka bo­la  v dos­ta­toč­nej kon­cen­trá­cii, aby bo­la schop­ná ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka. Bez účin­nej lát­ky dos­ta­toč­nej kon­cen­trá­cie niet omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky. Naz­na­če­nej otáz­ke však ne­bo­la nie­len v príp­rav­nom ko­na­ní, ale aj v ko­na­ní pred sú­dom, ve­no­va­ná dos­ta­toč­ná po­zor­nosť. Ne­bo­lo mož­né sa us­po­ko­jiť iba s jed­no­du­chým vy­jad­re­ním, či už sved­ka Ch M z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, že „ko­kaín z Ho­lan­dska bol vždy kva­lit­ný,“ ale­bo sved­ka D B z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, že „bol to ta­ký v po­ho­de ko­kaín, bol lep­ší než bež­ný, čo sa ku­pu­je na uli­ci“ zvlášť, ak zís­ka­né in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky (tzv. od­pos­lu­chy) naz­na­čo­va­li, že mi­ni­mál­ne sve­dok Ch M za­kú­pe­ný ko­kaín z Ho­lan­dska „rie­dil“ (poz­ri pre­pi­sy zá­zna­mov z te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky na č. l. 1242-1243). Zos­ta­la te­da ne­zod­po­ve­da­ná kľú­čo­vá otáz­ka, v akej kva­li­te, resp. v akej  kon­cen­trá­cii účin­nej lát­ky bol ko­kaín, kto­rí zís­ka­li sved­ko­via Ch M a D B z Ho­lan­dska, s kto­rým nás­led­ne ma­ni­pu­lo­va­li (de­li­li ho na 500 g a 200 g), pri­čom jed­nu časť (500 g) ma­li od­ov­zdať ob­ža­lo­va­né­mu D Š a dru­hú časť (200 g) si ma­li po­ne­chať pre svo­ju pot­re­bu, prí­pad­ne pre­dať ďal­ším oso­bám. Rov­na­ko ne­bo­lo mož­né sa us­po­ko­jiť iba s jed­no­du­chým vy­jad­re­ním sved­ka M J z príp­rav­né­ho ko­na­nia, že „to bol ko­kaín, le­bo ja som ho ku­po­val, ja som ho chut­nal.“ Ani z ta­ké­ho­to  tvr­de­nia sved­ka M J sa ne­da­lo ná­le­ži­te zis­tiť ale­bo vy­vo­diť, či iš­lo sku­toč­ne o psy­chot­rop­nú lát­ku v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. t. j. ta­kú lát­ku, kto­rá je schop­ná ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka. V tom­to sme­re aj súd I. stup­ňa v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia správ­ne kon­šta­to­val, že os­ta­lo spor­ným, či iš­lo vô­bec o ko­kaín, aké bo­lo je­ho množ­stvo a kva­li­ta, na­koľ­ko ani pri do­mo­vej pre­hliad­ke u ob­ža­lo­va­né­ho ne­bol vy­ko­na­ný zá­chyt čo i len jed­né­ho gra­mu ko­kaí­nu a na žiad­nych vec­ných sto­pách sa ko­kaín ne­na­chá­dzal, pri­čom sto­po­vé znám­ky ko­kaí­nu na ste­roch rúk ob­ža­lo­va­né­ho ne­pos­ta­čo­va­li na je­ho us­ved­če­nie z tak zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti.

            Kraj­ský súd na­po­kon uzat­vá­ra, že od­vo­la­cie ná­miet­ky pro­ku­rá­to­ra pred­sta­vu­jú len inú hla­di­nu hod­no­te­nia dô­ka­zov, čo je pre ob­ža­lo­bu po­cho­pi­teľ­né. Ta­ké­to hod­no­te­nie dô­ka­zov však kraj­ský súd ne­mo­hol ak­cep­to­vať a to z dô­vo­dov, kto­ré sú vy­ššie po­pí­sa­né a roz­ve­de­né. Nap­ro­ti to­mu hod­no­te­nie vy­ko­na­ných dô­ka­zov v roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa, zod­po­ve­dá zá­kon­ným kri­té­riám uve­de­ným v § 2 ods. 12 Tr. por. na pod­kla­de úpl­né­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a úva­hám, kto­rý­mi sa k tým­to zá­ve­rom doš­lo a pre­to  im ne­mož­no vy­tknúť vý­raz­nú ne­dôs­led­nosť ale­bo vnú­tor­né roz­po­ry.

         Po oboz­ná­me­ní sa s dô­kaz­nou si­tuáciou a zá­ver­mi, ku kto­rým dos­pel súd pr­vé­ho stup­ňa vy­hod­no­te­ním dô­ka­zov, bol aj od­vo­la­cí súd to­ho ná­zo­ru, že ne­bo­lo bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bol ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný, na zá­kla­de čo­ho bo­lo ne­vyh­nut­né ob­ža­lo­va­né­ho D Š pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va IV z 21.12.2018 sp. zn. 1Pv 319/17/1104, pre sku­tok v nej uve­de­ný os­lo­bo­diť.

        Vzhľa­dom na vy­jad­re­né úva­hy, kraj­ský súd roz­ho­dol na zá­kla­de od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra spô­so­bom, vy­plý­va­jú­cim z vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

         Roz­hod­nu­tie pri­jal se­nát kraj­ské­ho sú­du po­me­rov hla­sov 3:0 (§163 ods. 4 Tr. por. v spo­je­ní s § 180 Tr. por.).

              

P o u č e n i e:            Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

                                   V Bra­tis­la­ve 08. ap­rí­la 2021

 

 

JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                                                 pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia