Určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov počas konania o určenie otcovstva a procesné aspekty ustanovenia § 109 CMP

Publikované: 16. 08. 2021, čítané: 457 krát
 

 

JUDr. Bo­ris Šiš­ka, PhD.

Hos­ťu­jú­ci sud­ca Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re

pri­de­le­ný na Ok­res­ný súd Nit­ra

Ur­če­nie ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov po­čas ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva a pro­ces­né as­pek­ty us­ta­no­ve­nia § 109 CMP

Ano­tá­cia : Pred­me­tom toh­to člán­ku je rie­še­nie za­ují­ma­vej reál­nej súd­nej ka­zuis­ti­ky. Súd pr­vej in­štan­cie uz­ne­se­ním zo dňa 03.10.2019 roz­ho­dol tak, že ko­na­nie za­sta­vil (§ 109 CMP), keď­že po­čas ko­na­nia priš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov (zo stra­ny iné­ho mu­ža, než navr­ho­va­te­ľa – dom­ne­lé­ho ot­ca). Pro­ti uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu po­dal navr­ho­va­teľ – dom­ne­lý otec od­vo­la­nie. Od­vo­la­cí súd zru­šil roz­hod­nu­tie sú­du pr­vej in­štan­cie, s tým, aby skú­mal plat­nosť súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov ex of­fo. Nás­led­ne súd pr­vej in­štan­cie ko­na­nie opä­tov­ne uz­ne­se­ním zo dňa 08.12.2020 za­sta­vil (prá­vop­lat­ne), pri­čom v sa­mot­nom od­ôvod­ne­ní sa mu­sel vy­spo­ria­dať­nie­len s ko­gen­tným cha­rak­te­rom práv­nej nor­my uve­de­nej v § 109 CMP, od­vo­la­cí­mi ar­gu­men­tmi navr­ho­va­te­ľa, ale aj s otáz­kou práv­no-etic­kej di­le­my reš­pek­to­va­nia ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du, kto­ré­ho zá­väz­ný práv­ny ná­zor však ne­bo­lo mož­né spl­niť z dô­vo­dov uvá­dza­ných v texte sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia (zve­rej­ne­né­ho aj na strán­ke Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky).

Práv­ne ve­ty :

I. Us­ta­no­ve­nie § 109 CMP to­tiž ne­dá­va voľ­nú úva­hu sú­du, aby zvá­žil, či ko­na­nie za­sta­ví ale­bo nie. Pri up­lat­ne­ní te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du, kto­rý vy­chá­dza naj­mä z úče­lu a zmys­lu práv­nej nor­my, tak ako aj úmys­lu zá­ko­no­dar­cu, be­rúc do úva­hy i vý­klad his­to­ric­ký (pô­vod­né us­ta­no­ve­nie § 108 OSP) a inter­pre­tá­ciu dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia, bo­lo zá­me­rom zá­ko­no­dar­cu za­me­dziť, aby opä­tov­ne priš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva k di­eťa­ťu, ku kto­ré­mu už bo­lo ot­cov­stvo ur­če­né na zá­kla­de dru­hej dom­nien­ky ot­cov­stva, a sí­ce súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Inak po­ve­da­né, súd ne­mô­že pre­jed­nať vec a  me­ri­tór­ne roz­hod­núť v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva, v kto­rom už priš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov k ma­lo­le­té­mu (či už zo stra­ny dom­ne­lé­ho ot­ca ale­bo iné­ho mu­ža), er­go dos­pieť ku klad­né­mu ale­bo zá­por­né­mu vý­ro­ku v me­ri­te ve­ci, pre­to­že by tým po­ru­šil zá­kon­né us­ta­no­ve­nie § 109 CMP. Ur­če­nie ot­cov­stva for­mou súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov po­čas ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva ini­cio­va­né­ho navr­ho­va­te­ľom spô­so­bi­lo, že od­pa­dol pred­met ko­na­nia, pri­čom zá­ko­no­dar­ca ref­lek­to­val ta­ký­to skut­ko­vý stav do us­ta­no­ve­nia § 109 CMP. Ra­cio­nál­nou ar­gu­men­tá­ciou súd pri­šiel k jed­noz­nač­né­mu zá­ve­ru, že v da­nej ve­ci ne­mô­že vec me­ri­tór­ne pre­jed­nať a roz­hod­núť, keď­že ob­jek­tív­na pre­káž­ka (súh­las­né vy­hlá­se­nie ro­di­čov) spô­so­bi­la stra­tu  spô­so­bi­lé­ho pred­me­tu ko­na­nia.

II.Pre­dov­šet­kým s oh­ľa­dom na ne­mož­nosť ob­jek­tív­ne­ho skú­ma­nia plat­nos­ti ur­če­nia súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov ako pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky v ko­na­ní o ur­če­ní ot­cov­stva, súd ne­mo­hol dôs­led­ne spl­niť po­kyn od­vo­la­cie­ho sú­du, pre­to­že to­mu brá­ni vy­ššie uve­de­ná sku­toč­nosť, fixné a nep­rek­ro­či­teľ­né po­ra­die dom­nie­nok ot­cov­stva. Fixné a nep­rek­ro­či­teľ­né po­ra­die dom­nie­nok ot­cov­stva zna­me­ná, že ich po­ra­die je sú­čas­ne aj ich prio­ri­tou, er­go nas­le­du­jú­ca dom­nien­ka sa up­lat­ní vý­luč­ne v prí­pa­de, ak ot­cov­stvo ne­mož­no ur­čiť pod­ľa pred­chá­dza­jú­cej dom­nien­ky. Tre­tia dom­nien­ka pri­chá­dza do úva­hy iba v prí­pa­de, ak pr­vá, ani dru­há dom­nien­ka nep­ri­chá­dza do úva­hy.

III. Via­za­nosť práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du však ne­mô­že byť chá­pa­ná ako ab­so­lút­ny a bez­pod­mie­neč­ný zá­kon­ný im­pe­ra­tív, pre­to­že pri prak­tic­kej ap­li­ká­cií prá­va po­cho­pi­teľ­ne nas­ta­nú si­tuácie, kto­ré v oje­di­ne­lých prí­pa­doch vy­lu­ču­jú mož­nosť sú­du pr­vej in­štan­cie ria­diť sa strik­tným práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du. Roz­hod­nu­tie sú­du pr­vej in­štan­cie, kto­ré spĺňa po­žia­dav­ky riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia a nie je svoj­vô­ľou ko­na­jú­ce­ho sú­du, mô­že vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch, oso­bit­ne však v pre­jed­ná­va­nej ve­ci pred­sta­vo­vať ur­či­tý od­klon od práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du. Ta­ké­to roz­hod­nu­tie, ob­sa­hu­jú­ce pod­rob­né a vy­čer­pá­va­jú­ce zdô­vod­ne­nie však ne­mô­že vo svo­jej pod­sta­te pred­sta­vo­vať to­tál­ny a úpl­ný od­klon od práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du. Ur­či­tý od­klon však bol v da­nej práv­nej ve­ci pre­dur­čo­va­ný naj­mä us­tá­le­nou roz­ho­do­va­cou praxou a tren­dom, kto­rý ra­zia roz­hod­nu­tia vy­šších sú­dov.

IV. Ak by súd hypo­te­tic­ky v rám­ci ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva roz­ho­dol po­zi­tív­nym ale­bo ne­ga­tív­nym vý­ro­kom at­ra­ho­val by tým prá­vo­moc, kto­rú mu ús­ta­va nep­riz­ná­va, a te­da by ko­nal mi­mo prá­vo­mo­ci zve­re­nej mu ús­ta­vou (ultra­vi­res). Ho­ci je dok­trí­na ultra­vi­res zná­ma skôr v prá­ve ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, je ap­li­ko­va­teľ­ná i na uve­de­ný prí­pad, pre­to­že jej pod­sta­tou je zá­kaz ko­na­nia nad rá­mec (Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky) zve­re­nej prá­vo­mo­ci. Vzhľa­dom na uve­de­né, súd ne­mo­hol roz­hod­núť nad rá­mec us­ta­no­ve­nia § 109 CMP, pre­to­že by je­ho roz­hod­nu­tie moh­lo byť chá­pa­né ako „ac­tultra­vi­res“.

  

 

UZ­NE­SE­NIE 

            Ok­res­ný súd Nit­ra v práv­nej ve­ci navr­ho­va­te­ľa: Y. H., nar. XX.XX.XXXX, by­tom H. XXX, P., za­stú­pe­ný :. XYZ pro­ti mat­ke: X. Q. (pred­tým X.), nar. XX.XX.XXXX, by­tom W. 4, A., za­stú­pe­ná : XYZ. a ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu: Q. Q. (pred­tým X.), nar. XX.XX.XXXX, by­tom ako mat­ka, za­stú­pe­ná Úra­dom prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny XY, o návr­hu na ur­če­nie ot­cov­stva a úp­ra­vu práv a po­vin­nos­tí, tak­to

r o z h o d o l : 

            I. Ko­na­nie sa za­sta­vu­je.

            II. Žia­den z účas­tní­kov ne­má ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia.

            III. Navr­ho­va­te­ľo­vi sa vra­cia súd­ny pop­la­tok vo vý­ške 59,30 eura po prá­vop­lat­nos­ti toh­to uz­ne­se­nia pros­tred­níc­tvom Slo­ven­skej poš­ty, a.s. - pre­vádz­ko­va­teľ sys­té­mu, IČO: 36631124, so síd­lom Par­ti­zán­ska ces­ta 9, 975 99 Ban­ská Bys­tri­ca.

O d ô v o d n e n i e 

I.         K (pro­ces­né­mu) roz­hod­nu­tiu o za­sta­ve­ní ko­na­nia

1. Navr­ho­va­teľ návr­hom do­ru­če­ným sú­du 18.02.2019 po­ža­do­val, aby súd ur­čil, že je ot­com ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa, pre­to­že s je­ho mat­kou bo­li par­tner­mi a poh­lav­ne sa stý­ka­li v ča­se roz­hod­nom pre je­ho splo­de­nie, pri­čom mat­ka di­eťa­ťa ho od­miet­la uz­nať ako ot­ca ma­lo­le­tej a v rod­nom lis­te je uve­de­ná iba mat­ka. Navr­ho­va­teľ zá­ro­veň navr­hol up­ra­viť vý­kon ro­di­čov­ských práv a po­vin­nos­tí k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu tak, že súd di­eťa zve­rí do osob­nej sta­ros­tli­vos­ti mat­ke a navr­ho­va­te­ľo­vi ur­čí vý­živ­né a up­ra­ví je­ho styk s ma­lo­le­tou. Náh­ra­du trov ko­na­nia navr­hol nep­riz­nať žiad­ne­mu z účas­tní­kov.

            2. Súd vo ve­ci roz­ho­dol uz­ne­se­ním zo dňa 03.10.2019 tak, že ko­na­nie za­sta­vil, a žiad­ne­mu z účas­tní­kom ko­na­nia nep­riz­nal ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia. V roz­hod­nu­tí pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že po­da­ním zo dňa 31.07.2019 sa k návr­hu vy­jad­ri­la mat­ka ma­lo­le­tej, uvá­dza­júc že ot­cov­stvo k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu bo­lo ur­če­né pod­ľa dru­hej dom­nien­ky ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov mat­ky X. X. a ot­ca S. Q.. V zmys­le § 94 ods. 1 zá­ko­na o ro­di­ne je mož­né ot­cov­stvo pod­ľa tre­tej dom­nien­ky ur­čiť iba vte­dy, ak ne­doš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva pod­ľa dru­hej dom­nien­ky súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie sú spl­ne­né pod­mien­ky pre ur­če­nie ot­cov­stva pod­ľa tre­tej dom­nien­ky roz­hod­nu­tím sú­du. Ďalej uvied­la, že sku­toč­nos­ti tvr­de­né navr­ho­va­te­ľom nie sú prav­di­vé. S navr­ho­va­te­ľom ne­ži­li v spo­loč­nej do­mác­nos­ti a in­tím­ne sa nes­tý­ka­li od mar­ca - ap­rí­la 2015. K roz­cho­du doš­lo z dô­vo­du ná­zo­ro­vých roz­die­lov na spo­loč­ný ži­vot a pre­ja­vy ag­re­si­vi­ty navr­ho­va­te­ľa vo­či mat­ke. Mat­ka ži­je us­po­ria­da­ný ži­vot spo­lu s ma­lo­le­tým di­eťa­ťom a je­ho ot­com v spo­loč­nej do­mác­nos­ti, pri­čom spo­loč­ne oba­ja ro­di­čia za­bez­pe­ču­jú sta­ros­tli­vosť o di­eťa a je­ho vý­cho­vu. Zá­ro­veň po­žia­da­la, aby jej súd priz­nal náh­ra­du trov ko­na­nia v pl­nom roz­sa­hu.

            3. Súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí te­da dos­pel k zá­ve­ru, že v da­nej ve­ci bo­lo preu­ká­za­né, že mat­ka a jej par­tner S. Q. súh­las­ným vy­hlá­se­ním na mat­rič­nom úra­de ur­či­li ot­cov­stvo k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu, na zá­kla­de čo­ho je ten­to muž v rod­nom lis­te ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa za­pí­sa­ný ako je­ho otec. Z to­ho dô­vo­du nie je mož­né pok­ra­čo­vať v tom­to ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva. Pre­to súd ko­na­nie za­sta­vil pod­ľa § 109 CMP a to aj s pou­ka­zom na roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 22.6.2016 sp. zn. 5Cdo 492/2015. Roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní ko­na­nia je zá­ro­veň aj v zá­uj­me ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa pod­ľa čl. 3 od­sek 1 a čl. 7 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa, kto­ré má prá­vo na za­cho­va­nie práv­nej is­to­ty mat­ky, práv­ne­ho ot­ca vo­či je­ho prá­vu na ochra­nu ro­din­né­ho ži­vo­ta a to prá­vu poz­nať svo­jich bio­lo­gic­kých ro­di­čov, čo zod­po­ve­dá čl. 6 od­sek 1 a 8 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách (ďa­lej len „Do­ho­vor“).

            4. Pro­ti uve­de­né­mu uz­ne­se­niu po­dal navr­ho­va­teľ v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie. Na­mie­tal, že súh­las­né vy­hlá­se­nie ro­di­čov pred mat­rič­ným úra­dom až po za­ča­tí ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva po­va­žu­je za nep­lat­ný práv­ny úkon v zmys­le § 39 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, za úkon úče­lo­vý, ob­chá­dza­jú­ci zá­kon, prie­čia­ci sa dob­rým mra­vom. Je­ho dôs­led­kom bo­lo zne­mož­niť ur­če­nie bio­lo­gic­ké­ho ot­ca, za kto­ré­ho sa po­va­žu­je na roz­diel od mu­ža, kto­rý uči­nil súh­las­né vy­hlá­se­nie. Na­mie­tal, že súd pr­vej in­štan­cie up­lat­nil len for­mál­ny vý­klad us­ta­no­ve­nia § 84 zá­ko­na o ro­di­ne. Súh­las­né vy­hlá­se­nie bo­lo us­ku­toč­ne­né až po tom, čo sa mat­ka ma­la mož­nosť oboz­ná­miť s je­ho návr­hom na ur­če­nie ot­cov­stva. Súd tak zne­mož­nil ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu doz­ve­dieť sa, kto je je­ho bio­lo­gic­ký otec. Pou­ká­zal na roz­su­dok Ko­mo­ry z 8. de­cem­bra 2016 vo ve­ci L.D. a P.K. pro­ti Bul­har­sku, sťaž­nos­ti č. 7949/11 a č. 45522/13, pod­ľa kto­ré­ho ne­mož­nosť údaj­ných bio­lo­gic­kých ot­cov na­pad­núť ot­cov­stvo iných mu­žov ur­če­né ich vy­hlá­se­ním pred­sta­vo­va­la po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru. Ďalej na­mie­tal, že súd pr­vej in­štan­cie uve­de­ným nes­práv­nym pos­tu­pom za­sta­vil ko­na­nie, ho­ci na to ne­bo­li spl­ne­né pro­ces­né pod­mien­ky, zá­ro­veň nes­práv­nym pro­ces­ným pos­tu­pom zne­mož­nil stra­ne, aby us­ku­toč­ňo­va­la jej pa­tria­ce pro­ces­né prá­va v ta­kej mie­re, že doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, a že roz­hod­nu­tie vy­chá­dza z nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci. Tým, že súd pr­vej in­štan­cie bez ďal­šie­ho za­sta­vil ko­na­nie, neu­mož­nil mu preu­ká­zať svo­je ot­cov­stvo a ne­vy­ko­nal navr­hnu­té dô­ka­zy pot­reb­né na zis­te­nie roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí. Na­mie­tal, že ak by ma­li mat­ka a S. Q. nao­zaj zá­ujem za­bez­pe­čiť ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu sta­bil­nú ro­di­nu, uro­bi­li by úkon súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia z vlas­tnej ini­cia­tí­vy už ove­ľa skôr a nie až po za­ča­tí toh­to ko­na­nia. Na­mie­tal, že uz­ne­se­nie je v čas­ti (v bo­de 18) nep­res­kú­ma­teľ­né a ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né. Súd pr­vej in­štan­cie na zá­kla­de nep­reu­ká­za­ných sku­toč­nos­tí kon­šta­to­val pred­nosť zá­uj­mu di­eťa­ťa na prá­ve na za­cho­va­nie is­to­ty pred prá­vom poz­nať svo­jich ro­di­čov. Ak súd pr­vej in­štan­cie pou­ží­va po­jem práv­na is­to­ta, tak by to mal mať aj preu­ká­za­né, že di­eťa nao­zaj je v sta­bil­nom a je­mu pros­pe­ru­jú­com pros­tre­dí. V tom­to ko­na­ní to preu­ká­za­né ne­mal a vy­chá­dzal iba z pí­som­né­ho vy­jad­re­nia mat­ky. Tvr­dil, že to bol prá­ve on, kto­rý za­čal ako pr­vý rie­šiť si­tuáciu, aby ma­lo­le­té di­eťa ma­lo svoj­ho ot­ca za­pí­sa­né­ho v rod­nom lis­te, pre­to­že do za­ča­tia toh­to ko­na­nia v rod­nom lis­te ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa v ko­lón­ke otec ne­bol za­pí­sa­ný nik­to. Za­sta­ve­ním ko­na­nia by bio­lo­gic­ký otec ne­mal inú mož­nosť len do­má­hať sa nep­lat­nos­ti súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia v inom ko­na­ní. Tvr­dil, že mat­ka ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa dob­re vie, že bio­lo­gic­kým ot­com ne­mô­že byť S. Q., pre­to­že v ča­se na­ro­de­nia di­eťa­ťa ani v ča­se je­ho po­ča­tia ne­bo­la s tým­to mu­žom v in­tím­nom kon­tak­te. Jej par­tne­rom bol v tom ča­se on a spre­vá­dzal ju na niek­to­ré gy­ne­ko­lo­gic­ké pre­hliad­ky. Zá­ve­rom žia­dal, aby od­vo­la­cí súd na zá­kla­de uve­de­né­ho na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sú­du pr­vej in­štan­cie zru­šil a vec vrá­til sú­du pr­vej in­štan­cie na ďal­šie ko­na­nie.

            5. Mat­ka ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa sa pí­som­ne vy­jad­ri­la k od­vo­la­niu navr­ho­va­te­ľa. Uvied­la, že otec ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa S. Q. uro­bil vy­hlá­se­nie o ot­cov­stve k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu slo­bod­ne a váž­ne, ve­do­mý si všet­kých nás­led­kov toh­to práv­ne­ho úko­nu a práv a po­vin­nos­tí ro­di­ča k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu. Spo­lu s ot­com vy­hlá­se­nie uro­bi­la aj mat­ka ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa rov­na­ko slo­bod­ne a váž­ne ve­do­má si všet­kých nás­led­kov toh­to práv­ne­ho úko­nu, pri­čom tak pre­ja­vi­la úmy­sel za­bez­pe­čiť spo­loč­nú sta­ros­tli­vosť o ma­lo­le­té di­eťa s kon­krét­nym mu­žom, ot­com ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa. Uvied­la, že v prí­pa­de ur­če­nia ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov mu­sí prísť k za­sta­ve­niu ko­na­nia aj v prí­pa­de os­vo­je­nia di­eťa­ťa mu­žom, kto­rý nie je účas­tní­kom ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva. Pok­ra­čo­va­nie v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva na­priek je­ho ur­če­niu súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov by na­ru­ši­lo ro­di­čov­ské vzťa­hy s ne­priaz­ni­vým do­pa­dom na naj­lep­ší zá­ujem ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa, pri­čom iba jej, práv­ne­mu ot­co­vi a di­eťa­ťu pris­lú­cha, aby zhod­no­ti­li, či je pre nich pros­peš­né, aby sa za­lo­že­né vzťa­hy me­ni­li. Tvr­di­la, že do­ho­vor o prá­vach di­eťa­ťa, ako i na­ša vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va ne­de­fi­nu­jú ro­di­ča ako vý­luč­ne bio­lo­gic­ké­ho ro­di­ča. Prá­vo di­eťa­ťa poz­nať svo­jich ro­di­čov je prá­vom di­eťa­ťa nie mu­ža, kto­rý tvr­dí, že je bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa. Uvied­la, že na­priek po­le­mi­ke navr­ho­va­te­ľa, je­di­ným mo­tí­vom ro­di­čov práv­ne ur­čiť ot­cov­stvo k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu ich súh­las­ným vy­hlá­se­ním bo­lo zo­sú­la­de­nie fak­tic­ké­ho sta­vu s práv­nym sta­vom, čím sle­do­va­li v pr­vom ra­de naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa. Uvied­la, že ona, otec a ma­lo­le­té di­eťa ži­jú us­po­ria­da­ný har­mo­nic­ký ro­din­ný ži­vot v spo­loč­nej do­mác­nos­ti. Spo­loč­ne oba­ja ro­di­čia riad­ne za­bez­pe­ču­jú sta­ros­tli­vosť o di­eťa a je­ho vý­cho­vu. Ma­lo­le­té di­eťa má vy­tvo­re­né ci­to­vé a ma­te­riál­ne zá­ze­mie. Navr­ho­va­teľ vo svo­jom od­vo­la­ní vy­jad­ril po­chyb­nos­ti o tých­to skut­ko­vých tvr­de­niach, av­šak sám ne­po­nú­kol od­po­ru­jú­ce skut­ko­vé tvr­de­nia, kto­ré by ich spo­chyb­ňo­va­li. Mat­ka ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa navrh­la, aby od­vo­la­cí súd na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sú­du pr­vej in­štan­cie ako vec­ne správ­ne potvr­dil.

            6. O od­vo­la­ní navr­ho­va­te­ľa roz­ho­dol od­vo­la­cí súd uz­ne­se­ním zo dňa 22.01.2020 tak, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sú­du pr­vej in­štan­cie zo dňa 03.10.2019 zru­šil a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie. Vo svo­jom roz­hod­nu­tí pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že ak nie je ot­cov­stvo ur­če­né pod­ľa pr­vej dom­nien­ky ot­cov­stva man­že­la mat­ky, mož­no ho ur­čiť súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. V prí­pa­de toh­to vy­hlá­se­nia zá­kon ne­vy­ža­du­je žiad­ne ďal­šie hmot­nop­ráv­ne pod­mien­ky, pre­to muž vy­hla­su­jú­ci, že je ot­com di­eťa­ťa, sa ním sta­ne v zmys­le prá­va, a te­da ne­mu­sí to byť len bio­lo­gic­ký otec, aj keď sa to pred­pok­la­dá. Dru­há dom­nien­ka vy­chá­dza z reš­pek­to­va­nia slo­bod­nej vô­le mu­ža a že­ny sta­rať sa dob­ro­voľ­ne o spo­loč­né di­eťa. Súh­las­né vy­hlá­se­nie s mat­kou mô­že v pod­sta­te uro­biť kto­rý­koľ­vek muž, aj ke­by s mat­kou v roz­hod­nom ob­do­bí ne­sú­lo­žil (teo­re­tic­ky ju ne­mu­sí ani poz­nať). Tá­to konštruk­cia ur­če­nia ot­cov­stva mô­že po­tom prí­pad­ne viesť k ob­me­dzeniu práv bio­lo­gic­ké­ho ot­ca, kto­rý v da­nom prí­pa­de ne­bu­de mať mož­nosť do­môcť sa svoj­ho ot­cov­stva, pre­to­že ur­čiť ot­cov­stvo tre­ťou dom­nien­kou je mož­né len v prí­pa­de, ak ne­bo­lo ot­cov­stvo za­lo­že­né pr­vou ale­bo dru­hou dom­nien­kou, prí­pa­de ak bo­lo ot­cov­stvo ur­če­né pod­ľa pr­vej ale­bo dru­hej dom­nien­ky za­pre­té prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du. Úče­lom práv­nej úp­ra­vy za­pre­tia ot­cov­stva je od­strá­ne­nie ne­sú­la­du me­dzi práv­nym a bio­lo­gic­kým ot­cov­stvom. Ak­tív­ne le­gi­ti­mo­va­ný­mi sub­jek­tmi na po­da­nie návr­hu na za­pre­tie ot­cov­stva sú však len mat­ka di­eťa­ťa, di­eťa­ťa a muž, kto­rý je ur­če­ný za ot­ca di­eťa­ťa. Bio­lo­gic­ké­mu ot­co­vi te­da zá­kon ne­dá­va žiad­nu mož­nosť do­môcť sa svoj­ho prá­va.

            7. V sú­vis­los­ti s vy­ššie uve­de­ný­mi zá­kon­ný­mi dom­nien­ka­mi a in­šti­tú­tom ur­če­nia ot­cov­stva je však pot­reb­né uviesť, že mu­sia byť v sú­la­de s do­ho­vo­rom o prá­vach di­eťa­ťa, kto­rý má pred­nosť pred vnút­roš­tát­ny­mi pred­pis­mi. Aj Ústav­ný súd SR vo svo­jom roz­hod­nu­tí sp.zn. II. ÚS 83/05 zo dňa 17. mar­ca 2005 ok­rem iné­ho uvie­dol, že otáz­ky ot­cov­stva spa­da­jú do pô­sob­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov, kto­ré sú via­za­né nie­len vnút­roš­tát­nym práv­nym po­riad­kom, ale aj me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi. Pod­ľa Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa je jed­ným zo zá­klad­ných práv di­eťa­ťa prá­vo poz­nať svoj pô­vod a poz­nať svo­ju pri­ro­dze­nú ro­di­nu. Všet­ky me­dzi­ná­rod­nop­ráv­ne pra­me­ne „ro­di­nou“ ro­zu­me­jú v pr­vom ra­de pri­ro­dze­né práv­ne väz­by za­lo­že­né na bio­lo­gic­kom zá­kla­de. Náh­rad­né ro­din­nop­ráv­ne vzťa­hy sa ma­jú reali­zo­vať až vte­dy, ak de­fi­ni­tív­ne a nez­vrat­ne zly­há bio­lo­gic­ká ro­di­na, a to na­priek ak­tív­nej účas­ti štá­tu pri na­po­má­ha­ní jej ob­no­vy (Pa­vel­ko­vá: Zá­kon o ro­di­ne, ko­men­tár, 3. vy­da­nie, 2019, str. 526). Po­ve­da­né iný­mi slo­va­mi, bio­lo­gic­ké ro­di­čov­stvo má pred­nosť pred ro­di­čov­stvom práv­nym. Av­šak v kaž­dom prí­pa­de mu­sí byť za­cho­va­ný naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa, kto­ré­ho po­sú­de­nie mu­sí byť v kaž­dom prí­pa­de kľú­čo­vé a v prí­pa­de roz­po­ru je pot­reb­né sa dôk­lad­ne za­obe­rať okol­nos­ťa­mi kon­krét­ne­ho prí­pa­du. Pre­to ab­so­lút­na sna­ha o prio­ri­tu pri­ro­dze­nej ro­di­ny a poz­na­nie svoj­ho bio­lo­gic­ké­ho ot­ca mu­sí byť v zá­uj­me di­eťa­ťa ži­jú­ce­ho v sta­bi­li­zo­va­nom ro­din­nom pros­tre­dí a dob­rých ži­vot­ných pod­mien­kach. V uve­de­nej sú­vis­los­ti súd upria­mil po­zor­nosť na ko­na­nie L.D. a P.K. pro­ti Bul­har­sku zo dňa 08.12.2016, sťaž­nosť č. 7949/11 a 45522/13, kto­ré sa tý­ka­lo sťa­žo­va­te­ľov, kto­rí tvr­di­li, že sú bio­lo­gic­ký­mi ot­ca­mi de­tí na­ro­de­ných mi­mo man­žel­stva a chce­li spo­chyb­niť vy­hlá­se­nia o ot­cov­stve dvo­ma ďal­ší­mi muž­mi a ne­chať si us­ta­no­viť svo­je vlas­tné ot­cov­stvo. Súd­ny dvor roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu čl. 8 Do­ho­vo­ru (prá­vo na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta). Súd­ny dvor naj­mä zis­til, že prá­vo na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho ži­vo­ta sťa­žo­va­te­ľov bo­lo po­ru­še­né z dô­vo­du ich nes­chop­nos­ti pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va preu­ká­zať, že bo­li ot­ca­mi de­tí, len z dô­vo­du, že os­tat­ní mu­ži už uz­na­li da­né de­ti za vlas­tné, bez zoh­ľad­ne­nia okol­nos­tí kaž­dé­ho prí­pa­du a si­tuácie rôz­nych pro­ta­go­nis­tov (di­eťa­ťa, mat­ky, zá­kon­né­ho ot­ca a mu­ža tvr­dia­ce­ho, že je bio­lo­gic­kým ot­com).

            8. Rov­na­ko ne­mož­no opo­me­núť ani ko­na­nie Pau­lík pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke zo dňa 10.10.2006, sťaž­nosť č. 10699/05, kde súd­ny dvor roz­ho­dol, že doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta pod­ľa čl. 8 Do­ho­vo­ru, keď vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va neu­mož­ni­la pos­tup, kto­rý by umož­ňo­val zo­sú­la­diť práv­ny stav s bio­lo­gic­kým.

            9. S pou­ka­zom na vy­ššie ci­to­va­né ko­na­nia mož­no dos­pieť k práv­ne­mu zá­ve­ru, že čl. 8 Do­ho­vo­ruza­ru­ču­je prá­vo na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta a je ne­po­chyb­né, že ten­to člá­nok je mož­né ap­li­ko­vať na bio­lo­gic­ké vzťa­hy me­dzi ro­dič­mi a deť­mi. Aj Naj­vyš­ší súd SR v ko­na­ní sp. zn. 5 Cdo/492/2015 zo dňa 22. jú­na 2016 ok­rem iné­ho uvie­dol, že je ne­po­chyb­né, že tak v prí­pa­de Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a slo­bôd ako aj Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa ide o ta­ké me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­rých vzťah k zá­ko­nom Slo­ven­skej re­pub­li­ky je pred­me­tom úp­ra­vy čl. 154c ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čo zna­me­ná, že len súd mô­že v pro­ce­se ap­li­ká­cie a roz­ho­do­va­nia spo­ru v in­di­vi­duál­nej ve­ci za­lo­žiť ich pred­nosť pred ap­li­ká­ciou zá­ko­na (ako vnút­roš­tát­ne­ho pred­pi­su). Roz­ho­du­jú­cou je tu te­da úva­ha sú­du o tom, či me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy pos­ky­tu­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd, ako vnút­roš­tát­ne prá­vo. Te­da, či me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy je pot­reb­né ap­li­ko­vať pred­nos­tne pred prís­luš­nou zá­kon­nou úp­ra­vou. Pri rie­še­ní tej­to otáz­ky tre­ba, aby sú­dy zoh­ľad­ni­li prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru sú­dov (naj­mä ESĽP, ESD), me­dzi­ná­rod­nú prax i do­te­raj­šie všeo­bec­né ak­cep­to­va­né pos­tu­py me­dzi­ná­rod­ných or­gá­nov up­lat­ňo­va­né pri vy­ko­ná­va­ní prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní me­dzi­ná­rod­ných zmlúv.

            10. Od­vo­la­cí súd poz­na­me­nal, že ako pr­vé mu­sel rie­šiť kľú­čo­vú otáz­ku, kto­rou je plat­nosť súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia mat­ky di­eťa­ťa a S. Q.. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né za­me­rať sa na oka­mih vzni­ku ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Od­vo­la­cie­mu sú­du sa ko­na­nie mat­ky ja­ví ako úče­lo­vé, pre­to­že otec ma­lo­le­tej S. Q. ot­cov­stvo ur­čil súh­las­ným vy­hlá­se­ním tak­mer po troch ro­koch od na­ro­de­nia ma­lo­le­tej, v ča­se, keď dom­ne­lý otec po­dal návrh na ur­če­nie je­ho ot­cov­stva. Iná by bo­la otáz­ka po­sú­de­nia súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov, ak by ho vy­ko­na­li v ča­se bez­pros­tred­ne po na­ro­de­ní ma­lo­le­tej, resp. v ča­se pred po­da­ným návr­hom na ur­če­nie ot­cov­stva. Tiež je pot­reb­né skú­mať vzťah me­dzi mat­kou ma­lo­le­tej a navr­ho­va­te­ľom, pre­to­že ako už vy­ššie uvied­li, ro­di­čov­stvo sto­jí pri­már­ne na bio­lo­gic­kom zá­kla­de. V prí­pa­doch, ke­dy dôj­de k ur­če­niu ot­cov­stva pod­ľa dru­hej dom­nien­ky mu­žom, kto­rý v sku­toč­nos­ti nie je bio­lo­gic­kým ot­com a ta­ká­to sku­toč­nosť je mu­žo­vi aj mat­ke zná­ma, mož­no ich ko­na­nie po­va­žo­vať za ob­chá­dzanie zá­ko­na, kto­ré ne­po­ží­va práv­nu ochra­nu a kto­ré je nep­lat­né. Po­kiaľ by iš­lo o ob­chá­dzanie zá­ko­na, na tú­to nep­lat­nosť je po­tom pot­reb­né pri­hlia­dať ex of­fo. V uz­ne­se­ní sú­du pr­vej in­štan­cie uve­de­nú sku­toč­nosť súd vô­bec nes­kú­mal a ne­zao­be­ral sa plat­nos­ťou súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov, na­priek to­mu, že bo­la v ko­na­ní na­mie­ta­ná. Rov­na­ko sám súd pr­vej in­štan­cie v uz­ne­se­ní kon­šta­to­val, že návrh na ur­če­nie ot­cov­stva bol po­da­ný v ča­se, keď ot­cov­stvo k ma­lo­le­tej ne­bo­lo ur­če­né, a te­da bol návrh po­da­ný dô­vod­ne.

            11. Od­vo­la­cí súd vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­nú ar­gu­men­tá­ciu zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie sú­du pr­vej in­štan­cie a ulo­žil mu, aby sa v ďal­šom ko­na­ní vy­spo­ria­dal s otáz­kou plat­nos­ti súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia mat­ky a S. Q., pri­čom to­to bu­de pot­reb­né po­su­dzo­vať s oh­ľa­dom na naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa a s oh­ľa­dom na okol­nos­ti toh­to kon­krét­ne­ho prí­pa­du. V prí­pa­de, ak dos­pe­je k zá­ve­ru o nep­lat­nos­ti vy­hlá­se­nia zis­tí sku­toč­ný stav ot­cov­stva a umož­ní dom­ne­lé­mu ot­co­vi preu­ká­zať svo­je ot­cov­stvo v zmys­le Do­ho­vo­ru, pre­to­že vzhľa­dom na to, že vnút­roš­tát­ne práv­ne pred­pi­sy neu­mož­ňu­jú účin­ne sa do­má­hať svo­jej ochra­ny na sú­de, Do­ho­vor v zmys­le čl. 8 umož­ňu­je ochra­nu súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta, kam ne­po­chyb­ne ur­če­nie ot­cov­stva k ma­lo­le­tej pat­rí.

            12. Pred roz­hod­nu­tím súd vy­zval navr­ho­va­te­ľa, či na­ďa­lej tr­vá na po­da­nom návr­hu (ža­lo­be) s vzhľa­dom na kon­štan­tnú ju­di­ka­tú­ru naj­vyš­ších súd­nych auto­rít, pre­dov­šet­kým roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky 5Cdo/492/2015 a 6Cdo/224/2016. Práv­ny zá­stup­ca navr­ho­va­te­ľa uvie­dol, že klient na­ďa­lej tr­vá na po­da­nom návr­hu, pri­čom za pod­stat­né po­va­žu­je to, aby sa súd pr­vej in­štan­cie via­zal ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du.

            13. Súd pred roz­hod­nu­tím vy­zval aj práv­ne­ho zá­stup­cu mat­ky, aby do spi­su dopl­nil ori­gi­nál rod­né­ho lis­tu ma­lo­le­tej. Práv­ny zá­stup­ca mat­ky do spi­su dopl­nil ori­gi­nál rod­né­ho lis­tu a ori­gi­nál so­báš­ne­ho lis­tu. Zá­ro­veň uvie­dol, že mat­ka ma­lo­le­tej uzav­re­la man­žel­stvo s ot­com ma­lo­le­tej S. Q. (oso­ba, kto­rá uči­ni­la súh­las­né vy­hlá­se­nie ro­di­čov), v dôs­led­ku čo­ho priš­lo k zme­ne priez­vis­ka mat­ky a ma­lo­le­tej. Z rod­né­ho­lis­tu vy­plý­va, že ako otec je v sú­čas­nej do­be za­pí­sa­ný S. Q., tak ako v ča­se pr­vé­ho (od­vo­la­cím sú­dom zru­še­né­ho) roz­hod­nu­tia sú­du.

            14. Pod­ľa § 84 zá­ko­na č. 36/2005 Z.z. o ro­di­ne v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ro­di­ne“) ot­cov­stvo sa ur­ču­je na zá­kla­de dom­nie­nok ot­cov­stva us­ta­no­ve­ných v tom­to zá­ko­ne súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo roz­hod­nu­tím sú­du.

            15. Pod­ľa § 90 zá­ko­na o ro­di­ne, ak nie je ot­cov­stvo ur­če­né pod­ľa dom­nien­ky ot­cov­stva man­že­la mat­ky, mož­no ho ur­čiť súh­las­ným vy­hlá­se­ním oboch ro­di­čov.

            16. Pod­ľa § 91 od­sek 1 a 2 zá­ko­na o ro­di­ne, za ot­ca sa po­va­žu­je muž, kto­ré­ho ot­cov­stvo bo­lo ur­če­né súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Súh­las­né vy­hlá­se­nie ro­di­čov mu­sí byť uro­be­né pred mat­rič­ným úra­dom ale­bo pred sú­dom.

            17. Pod­ľa § 94 od­sek 1 a 2 zá­ko­na o ro­di­ne, ak ne­doš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov, mô­že di­eťa, mat­ka ale­bo muž, kto­rý tvr­dí, že je ot­com, navr­hnúť, aby ot­cov­stvo ur­čil súd. Za ot­ca sa po­va­žu­je muž, kto­rý s mat­kou di­eťa­ťa sú­lo­žil v ča­se, od kto­ré­ho nep­reš­lo do na­ro­de­nia di­eťa­ťa me­nej ako stoo­sem­de­siat a viac ako tris­to dní, ak je­ho ot­cov­stvo ne­vy­lu­ču­jú zá­važ­né okol­nos­ti.

            18. Pod­ľa § 109 zá­ko­na č. 161/2015 Z.z. Ci­vil­ný mi­mos­po­ro­vý po­ria­dok (ďa­lej len „CMP“), ak po­čas ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva dôj­de k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo k os­vo­je­niu di­eťa­ťa, súd ko­na­nie za­sta­ví.

            19. Pod­ľa čl. 3 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa, zá­ujem di­eťa­ťa mu­sí byť pr­vo­ra­dým hľa­dis­kom pri akej­koľ­vek čin­nos­ti tý­ka­jú­cej sa de­tí, nech už us­ku­toč­ňo­va­nej ve­rej­ný­mi ale­bo súk­rom­ný­mi za­ria­de­nia­mi so­ciál­nej sta­ros­tli­vos­ti, súd­mi, správ­ny­mi ale­bo zá­ko­no­dar­ný­mi or­gán­mi.

            20. Pod­ľa čl. 7 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa, kaž­dé di­eťa je re­gis­tro­va­né ih­neď po na­ro­de­ní a má od na­ro­de­nia prá­vo na me­no, prá­vo na štát­nu prís­luš­nosť, a po­kiaľ to je mož­né, prá­vo poz­nať svo­jich ro­di­čov a prá­vo na ich sta­ros­tli­vosť.

            21. Pod­ľa čl. 6 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v zne­ní pro­to­ko­lov č. 3, 5 a 8, kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu. Roz­su­dok mu­sí byť vy­hlá­se­ný ve­rej­ne, ale tlač a ve­rej­nosť mô­žu byť vy­lú­če­né buď po do­bu ce­lé­ho, ale­bo čas­ti pro­ce­su v zá­uj­me mrav­nos­ti, ve­rej­né­ho po­riad­ku ale­bo ná­rod­nej bez­peč­nos­ti v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, ale­bo keď to vy­ža­du­jú zá­uj­my ma­lo­le­tých ale­bo ochra­na súk­rom­né­ho ži­vo­ta účas­tní­kov ale­bo, v roz­sa­hu po­va­žo­va­nom sú­dom za úpl­ne ne­vyh­nut­ný, po­kiaľ by, vzhľa­dom na oso­bit­né okol­nos­ti, ve­rej­nosť ko­na­nia moh­la byť na uj­mu zá­uj­mom spo­loč­nos­ti.

            22. Pod­ľa čl. 8 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v zne­ní pro­to­ko­lov č. 3, 5 a 8, kaž­dý má prá­vo na reš­pek­to­va­nie svoj­ho súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta, oby­dlia a ko­reš­pon­den­cie.

            23. Pod­ľa čl. 19 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kaž­dý má prá­vo na ochra­nu pred neop­ráv­ne­ným za­sa­ho­va­ním do súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta.

            24. Pod­ľa čl. 154c od­sek 1 a 2 Ústa­vy, me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku a ma­jú pred­nosť pred zá­ko­nom, ak za­bez­pe­ču­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd. Iné me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku, ak tak us­ta­no­vu­je zá­kon.

            25. Súd reš­pek­tu­júc auto­ri­tu od­vo­la­cie­ho sú­du, ako aj je­ho práv­ny ná­zor, kto­rým je súd v ďal­šom ko­na­ní via­za­ný (nie však ab­so­lút­ne, bez akej­koľ­vek exis­tu­jú­cej vý­nim­ky z toh­to zá­kon­né­ho pra­vid­la - k via­za­nos­ti práv­ne­ho ná­zo­ru vo vý­kla­de v čas­ti III.) vo ve­ci skú­mal pod­mien­ky, za kto­rých mô­že opä­tov­ne ko­nať a roz­hod­núť, pri­čom opä­tov­ne, ne­men­ne a kon­štan­tne zotr­vá­va na svo­jom pô­vod­ne pre­zen­to­va­nom práv­nom ná­zo­re, a sí­ce, že ur­če­nie ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov v prie­be­hu ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva ne­vyh­nut­ne vy­ús­ťu­je do za­sta­ve­nia ko­na­nia pod­ľa § 109 CMP. Us­ta­no­ve­nie § 109CMP to­tiž ne­dá­va voľ­nú úva­hu sú­du, aby zvá­žil, či ko­na­nie za­sta­ví ale­bo nie. Pri up­lat­ne­ní te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du, kto­rý vy­chá­dza naj­mä z úče­lu a zmys­lu práv­nej nor­my, tak ako aj úmys­lu zá­ko­no­dar­cu, be­rúc do úva­hy i vý­klad his­to­ric­ký (pô­vod­né us­ta­no­ve­nie § 108 OSP) a inter­pre­tá­ciu dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia, bo­lo zá­me­rom zá­ko­no­dar­cu za­me­dziť, aby opä­tov­ne priš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva k di­eťa­ťu, ku kto­ré­mu už bo­lo ot­cov­stvo ur­če­né na zá­kla­de dru­hej dom­nien­ky ot­cov­stva, a sí­ce súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Inak po­ve­da­né, súd ne­mô­že pre­jed­nať vec a me­ri­tór­ne roz­hod­núť v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva, v kto­rom už priš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov k ma­lo­le­té­mu (či už zo stra­ny dom­ne­lé­ho ot­ca ale­bo iné­ho mu­ža), er­go dos­pieť ku klad­né­mu ale­bo zá­por­né­mu vý­ro­ku v me­ri­te ve­ci, pre­to­že by tým po­ru­šil zá­kon­né us­ta­no­ve­nie § 109 CMP. Ur­če­nie ot­cov­stva for­mou súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov po­čas ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva ini­cio­va­né­ho navr­ho­va­te­ľom spô­so­bi­lo, že od­pa­dol pred­met ko­na­nia, pri­čom zá­ko­no­dar­ca ref­lek­to­val ta­ký­to skut­ko­vý stav do us­ta­no­ve­nia § 109 CMP. Ra­cio­nál­nou ar­gu­men­tá­ciou súd pri­šiel k jed­noz­nač­né­mu zá­ve­ru, že v da­nej ve­ci ne­mô­že vec me­ri­tór­ne pre­jed­na­ťa roz­hod­núť, keď­že ob­jek­tív­na pre­káž­ka (súh­las­né vy­hlá­se­nie ro­di­čov) spô­so­bi­la stra­tu spô­so­bi­lé­ho pred­me­tu ko­na­nia.

            26. Keď­že súd opä­tov­ne zotr­val na svo­jom pô­vod­nom ná­zo­re, te­da, že v da­nej ve­ci je pot­reb­né ko­na­nie za­sta­viť, pre­to­že bo­la napl­ne­ná hypo­té­za práv­nej nor­my ob­siah­nu­tá v § 109 CMP je je­ho po­vin­nos­ťou svoj práv­ny ná­zor pod­po­riť aj s pou­ka­zom na us­tá­le­nú súd­nu prax v ob­dob­ných (ana­lo­gic­kých) ve­ciach. V naz­na­če­nej sú­vis­los­ti pre­to súd pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tia kraj­ských sú­dov, kto­ré ob­dob­ne rie­ši­li otáz­ku ap­li­ká­cie § 109 CMP a to v prí­pa­doch, kto­ré sú iden­tic­ké s pre­jed­ná­va­nou ve­cou. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve oh­ľad­ne ap­li­ká­cie dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia poz­na­me­nal, že pod­ľa § 109 CMP, ak po­čas ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva dôj­de k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo k os­vo­je­niu di­eťa­ťa, súd ko­na­nie za­sta­ví. Od­vo­la­cí súd za­stá­va ná­zor, že ko­na­nie o ur­če­nie ot­cov­stva mu­sí byť v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia za­sta­ve­né, po­kiaľ bo­lo v prie­be­hu ko­na­nia ur­če­né ot­cov­stvo pod­ľa dru­hej dom­nien­ky, te­da súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Keď je ot­cov­stvo ur­če­né, už nie je mož­né k to­mu is­té­mu di­eťa­ťu ot­cov­stvo ur­čo­vať. Všeo­bec­ne sa pred­pok­la­dá, že súh­las­né vy­hlá­se­nie uro­bí mat­ka a dom­ne­lý otec, kto­rí sú účas­tník­mi pre­bie­ha­jú­ce­ho ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva. Nie je ale vy­lú­če­né, že mat­ka di­eťa­ťa uro­bí súh­las­né vy­hlá­se­nie s iným mu­žom, než kto­rý bol ozna­če­ný za ot­ca v návr­hu na za­ča­tie pre­bie­ha­jú­ce­ho ko­na­nia. Aj ta­ké­to vy­hlá­se­nie má za nás­le­dok za­sta­ve­nie ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva. Súd tak ne­má v prí­pa­de, že mat­ka uro­bí súh­las­né vy­hlá­se­nie o ur­če­ní ot­cov­stva s iným mu­žom, kto­ré napl­ňu­je pot­reb­né ná­le­ži­tos­ti, inú mož­nosť, než ko­na­nie za­sta­viť (uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 9Co/145/2017 zo dňa 19.12.2017). Rov­na­kú pro­ces­nú si­tuáciu, kto­rá nas­ta­la v tom­to ko­na­ní rie­šil aj Kraj­ský súd v Ko­ši­ciach a to v uz­ne­se­ní, sp. zn. 8CoP/223/2018 zo dňa 31.01.2019, uvá­dza­júc, že dôs­led­kom súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov je, že di­eťa má ot­ca ur­če­né­ho, ten sa stá­va no­si­te­ľom všet­kých ro­di­čov­ských práv a po­vin­nos­tí a z to­ho vy­plý­va­jú­cej práv­nej ochra­ny. Sú­čas­ne od­pa­dá dô­vod pre ďal­šie ur­čo­va­nie ot­cov­stva, keď­že di­eťa mô­že mať z práv­ne­ho hľa­dis­ka len jed­né­ho ot­ca. Na da­nú hmot­nop­ráv­nu si­tuáciu ref­lek­tu­je aj pro­ces­ná úp­ra­va us­ta­no­ve­nia § 109 CMP (do 30.6.2016 § 108 OSP), kto­rá sta­no­vu­je oso­bit­nú pre­káž­ku pre pos­tup v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva sú­dom, tou je ur­če­nie ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo os­vo­je­nie di­eťa­ťa. Po­kiaľ bo­lo v prie­be­hu ko­na­nia ur­če­né ot­cov­stvo pod­ľa dru­hej dom­nien­ky, te­da súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov, ko­na­nie o ur­če­nie ot­cov­stva mu­sí byť za­sta­ve­né v zmys­le § 109 CMP. Rov­na­ko aj Kraj­ský súd v Nit­re, vo svo­jom uz­ne­se­ní, sp. zn. 9CoP/11/2020 zo dňa 30.04.2020 dos­pel k zá­ve­ru, že v praxi te­da nie je vô­bec vy­lú­če­né, že mat­ka di­eťa­ťa uro­bí súh­las­né vy­hlá­se­nie s iným mu­žom, než kto­rý sa do­má­hal ur­če­nia ot­cov­stva v súd­nom ko­na­ní. Aj ta­ké­to vy­hlá­se­nie má za nás­le­dok za­sta­ve­nie ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva.

            27. Súd má zá­ro­veň po­zi­tív­nu ve­do­mosť, že tu­naj­ší súd v ko­na­ní ve­de­nom pod spi­so­vou znač­kou 10C/261/2014 roz­ho­dol o za­sta­ve­ní ko­na­nia pri to­tož­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach (ur­če­nie ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov - mat­ky a ot­ca, kto­rý ne­bol navr­ho­va­te­ľom) po­čas ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva, a to na zá­kla­de uz­ne­se­nia, č. k. 10C/261/2014-93 zo dňa 22.05.2017, kto­ré na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť dňa 01.08.2017.

            28. Na­po­kon, súd v ne­pos­led­nom ra­de pou­ka­zu­je aj na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 5Cdo/492/2015 zo dňa 22.06.2016. Ho­ci sa roz­hod­nu­tie tý­ka­lo ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 108 OSP, kto­ré­ho sé­man­tic­ký vý­klad je o nie­čo šir­ší v po­rov­na­ní so sú­čas­ným, plat­ným a účin­ným us­ta­no­ve­ním § 109 CMP, z hľa­dis­ka je­ho ap­li­ká­cie us­ta­no­vu­je pre súd rov­na­kú po­vin­nosť, t. j. za­sta­viť ko­na­nie o ur­če­nie ot­cov­stva, ak priš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva súh­la­se­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov (bez oh­ľa­du na­to, či dom­ne­lým ot­com ale­bo iným mu­žom). Dôs­led­kom súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov je, že di­eťa má ot­ca ur­če­né­ho, ten sa stá­va no­si­te­ľom všet­kých ro­di­čov­ských práv a po­vin­nos­tí a z to­ho vy­plý­va­jú­cej práv­nej ochra­ny. Sú­čas­ne od­pa­dá dô­vod pre ďal­šie ur­čo­va­nie ot­cov­stva, keď­že di­eťa mô­že mať z hľa­dis­ka práv­ne­ho len jed­né­ho ot­ca. Na da­nú hmot­nop­ráv­nu si­tuáciu ref­lek­tu­je aj pro­ces­ná úp­ra­va us­ta­no­ve­nia §108 OSP (te­raz tak­mer v rov­na­kej po­do­be v § 109 CMP), kto­rá sta­no­vu­je oso­bit­nú pre­káž­ku pre pos­tup v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva sú­dom, tou je ur­če­nie ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo os­vo­je­nie di­eťa­ťa. Po­kiaľ te­da dôj­de k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov, súd ne­mô­že ďa­lej pok­ra­čo­vať v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva a mu­sí i v tom­to prí­pa­de ko­na­nie v zmys­le § 108 OSP (te­raz § 109 CMP) za­sta­viť. Dô­vo­dom je práv­ne pos­ta­ve­nie pu­ta­tív­ne­ho (dom­ne­lé­ho) ot­ca, v kto­rom sa oci­tol po­tom, čo už doš­lo k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov, pre­to­že tu exis­tu­je ur­če­né ot­cov­stvo, kto­ré by mu­se­lo byť naj­skôr op­ráv­ne­ným sub­jek­tom za­pre­té, len po­tom by bo­lo opäť mož­né viesť spor o ur­če­nie ot­cov­stva. Iný­mi slo­va­mi viesť spor o ur­če­nie ot­cov­stva by bo­lo mož­né naj­skôr po­tom, ako doš­lo k ús­peš­né­mu za­pre­tiu exis­tu­jú­ce­ho ot­cov­stva (k “práv­ne­mu uvoľ­ne­niu“ di­eťa­ťa).

            29. S ko­na­ním o ur­če­nie ot­cov­stva je zo zá­ko­na spo­je­né ko­na­nie o úp­ra­vu ro­di­čov­ských práv a po­vin­nos­tí (§ 110 CMP). V zmys­le § 36 ods. 1 Zá­ko­na o ro­di­ne súd up­ra­ví ro­di­čov­ské prá­va a po­vin­nos­ti len ak ro­di­čia ma­lo­le­tých de­tí spo­lu ne­ži­jú a ak sa na ich úp­ra­ve ne­do­hod­nú. V pred­met­nom prí­pa­de z ob­sa­hu spi­su vy­plý­va, že ro­di­čia ma­lo­le­tej Q. spo­lu ži­jú a spo­loč­ne za­bez­pe­ču­jú sta­ros­tli­vosť o jej vý­ži­vu a vý­cho­vu. Ok­rem to­ho, ako už bo­lo vy­ššie uve­de­né, mat­ka ma­lo­le­tej Q. v prie­be­hu ko­na­nia uzav­re­la man­žel­stvo s ot­com ma­lo­le­tej S. Q., pri­čom oba­ja vo vzťa­hu k ma­lo­le­tej ur­či­li ot­cov­stvo súh­la­se­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov. Z vy­jad­re­nia mat­ky (č .l. XX) je zrej­mé, že oba­ja, te­raz už ro­di­čia ma­lo­le­tej spo­lu ži­jú, a svo­ju vô­ľu vy­tvo­riť ro­di­nu pre­zen­to­va­li aj uzat­vo­re­ním man­žel­stva. Keď­že ne­bo­la da­ná pot­re­ba úp­ra­vy ro­di­čov­ských práv a po­vin­nos­tí k ma­lo­le­té­mu di­eťa­ťu, súd nevzhlia­dol dô­vod, pre kto­rý by mal up­ra­viť vý­kon práv a po­vin­nos­tí k ma­lo­le­tej, pre­to ko­na­nie v cel­ku za­sta­vil. Vzhľa­dom na uve­de­né, za­sta­ve­nie ko­na­nia sa vzťa­hu­je aj na ko­na­nie o úp­ra­vu práv a po­vin­nos­tí k ma­lo­le­tej Q., keď­že z ob­sa­hu spi­su preu­ká­za­teľ­ne vy­ply­nu­lo, že to­ho ča­su neexis­tu­je pot­re­ba úp­ra­vy práv a po­vin­nos­tí k ma­lo­le­tej Q., keď­že ro­di­čia ma­lo­le­tej spo­lu ži­jú.

            30. Keď­že mat­ka a muž , kto­rý je uve­de­ný ako otec ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa ži­jú us­po­ria­da­ný ži­vot v spo­loč­nej do­mác­nos­ti spo­lu s ma­lo­le­tým di­eťa­ťom, kto­ré­mu za­bez­pe­ču­jú sta­ros­tli­vosť a vý­cho­vu súd má za to, že roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní ko­na­nia je zá­ro­veň aj v zá­uj­me ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa pod­ľa čl. 3 od­sek 1 a čl.7 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa, kto­ré má prá­vo na za­cho­va­nie práv­nej is­to­ty mat­ky, práv­ne­ho ot­ca vo­či je­ho prá­vu na ochra­nu ro­din­né­ho ži­vo­ta a to prá­vu poz­nať svo­jich bio­lo­gic­kých ro­di­čov, čo zod­po­ve­dá čl. 6 od­sek 1 a 8 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách.

            31. Ok­rem to­ho, súd pou­ka­zu­júc na ci­to­va­né roz­hod­nu­tia kraj­ských sú­dov a Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sle­do­val napl­ne­nie prin­cí­pu práv­nej is­to­ty a prin­cí­pu le­gi­tím­nych oča­ká­va­ní. Aj od­bor­ná li­te­ra­tú­ra pre­zen­tu­je ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho je zá­klad­ným at­ri­bú­tom práv­nej is­to­ty (pod­ľa člán­ku 2CSP) po­žia­dav­ka zá­sad­nej pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí. Uve­de­né v prak­tic­kej ro­vi­ne zna­me­ná, že práv­ne rov­na­ké (ob­dob­né) prí­pa­dy sa ma­jú po­su­dzo­vať rov­na­ko a roz­diel­ne prí­pa­dy roz­diel­ne. Po­sú­de­nie, či ide o rov­na­kú práv­nu vec je de­ter­mi­no­va­né práv­nym po­sú­de­ním ko­na­jú­ce­ho sú­du, pri­čom to­to je ob­siah­nu­té v od­ôvod­ne­ní sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia. Súd v tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­ňu­je, že ci­to­va­né roz­hod­nu­tia rie­ši­li iden­tic­kú pro­ces­nú si­tuáciu s rov­na­kým skut­ko­vým sta­vom, aký je v tej­to pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Iná si­tuácia by nas­ta­la, ak by sa v niek­to­rých as­pek­toch pro­ces­ná si­tuácia v skut­ko­vom a práv­nom sta­ve lí­ši­la, ale­bo o ur­či­tej otáz­ke by sú­dy roz­hod­li di­amet­rál­ne od­liš­ne. K uve­de­né­mu sa vy­jad­ril aj Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pod­ľa kto­ré­ho, po­kiaľ nie je spl­ne­ná pod­mien­ka exis­ten­cie rov­na­ké­ho ale­bo ana­lo­gic­ké­ho skut­ko­vé­ho sta­vu, nie je spl­ne­ný zá­klad­ný pred­pok­lad na to, aby všeo­bec­ný súd na účel dodr­ža­nia prin­cí­pu práv­nej is­to­ty a pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­ne­ho roz­hod­nu­tia mu­sel dať na ur­či­tú práv­nu otáz­ku rov­na­kú od­po­veď (uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR z 09.02. 2018, sp. zn. IV. ÚS 99/2018). Pod­mien­ka rov­na­ké­ho, res­pek­tí­ve ana­lo­gic­ké­ho sta­vu v da­nej ve­ci spl­ne­ná preu­ká­za­teľ­ne bo­la, pre­to je na­mies­te pri rov­na­kých skut­ko­vých okol­nos­tiach dať stra­nám ko­na­nia aj rov­na­kú od­po­veď. Súd pre­to v zá­uj­me us­tá­le­nej súd­nej praxe, s pou­ka­zom na prin­cíp práv­nej is­to­ty a le­gi­tím­nych oča­ká­va­ní roz­ho­dol o za­sta­ve­ní ko­na­nia. Ap­ro­po, zme­na us­tá­le­né­ho vý­kla­du pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia (§ 109 CMP) by na­vy­še zá­sad­ným spô­so­bom za­siah­la do práv­nej is­to­ty ad­re­sá­tov práv­nej re­gu­lá­cie a v ich dô­ve­ru v prá­vo. Ad­re­sá­ti prá­va ma­jú v zá­sa­de le­gi­tím­ne oča­ká­va­nia, že ich v pod­stat­ných ry­soch skut­ko­vo rov­na­ký prí­pad bu­de roz­hod­nu­tý rov­na­ko, ako prí­pa­dy, kto­ré bo­li už skôr prís­luš­ný­mi or­gán­mi (súd­mi) rie­še­né.

            32. Aj na­priek sku­toč­nos­ti, že v kon­ti­nen­tál­nom sys­té­me prá­va nie sú súd­ne roz­hod­nu­tia všeo­bec­ne práv­ne zá­väz­né pre bu­dú­ce roz­hod­nu­tia sú­dov a sub­jek­ty prá­va v ob­dob­ných prí­pa­doch, fak­tic­ky sa však sú­dy pri roz­ho­do­va­ní spra­vu­jú vý­sled­ka­mi roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti naj­mä naj­vyš­ších sú­dov, t.j. ju­di­kát­mi. Ju­di­ká­ty však nie sú (for­mál­ny­mi) pra­meň­mi prá­va de iure, ale len de fac­to. Súd pou­ka­zu­je v tom­to oh­ľa­de na náu­ku o sub­si­diár­nej zá­väz­nos­ti ju­di­ka­tú­ry, kto­rá nie je pre slo­ven­ské práv­ne pros­tre­die cel­kom bez vý­zna­mu. V od­bor­nej li­te­ra­tú­re a v práv­nej dok­trí­ne sa v pos­led­nej do­be vy­ššie uve­de­nej náu­ke ve­nu­je ná­le­ži­tá po­zor­nosť a to z dô­vo­dov, že prá­ve pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tia v rov­na­kých ale­bo v ob­dob­ných ve­ciach ob­sa­hu­jú tzv. ra­tio­de­ci­den­ti (vy­lo­že­né a ap­li­ko­va­né nos­né práv­ne pra­vid­lo - dô­vod roz­hod­nu­tia). Ju­di­ka­tú­re je po­tom pot­reb­né prik­la­dať ur­či­tý vý­znam prá­ve v náh­ľa­de na jej quasip­re­ce­dent­ný (pre­ce­denč­ný) vý­znam.

            33. Pod­ľa § 52 CMP žia­den z účas­tní­kov ne­má ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.

            34. Pod­ľa § 53 CMP v ko­na­ní vo ve­ciach ur­če­nia ro­di­čov­stva a v ko­na­niach vo ve­ciach no­tár­skych ús­chov mô­že súd priz­nať náh­ra­du trov ko­na­nia účas­tní­kom, kto­rí ma­li vo ve­ci ús­pech, pro­ti účas­tní­kom, kto­rí ús­pech ne­ma­li, ak to mož­no spra­vod­li­vo po­ža­do­vať.

            35. Pod­ľa § 55 CMP súd mô­že náh­ra­du trov ko­na­nia priz­nať aj vte­dy, ak je to s oh­ľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du spra­vod­li­vé.

            36. Pod­ľa § 57 CMP o po­vin­nos­ti nah­ra­diť tro­vy ko­na­nia, ak nej­de o tro­vy ko­na­nia štá­tu, roz­ho­du­je súd len na návrh.

            37. O náh­ra­de trov ko­na­nia roz­ho­dol súd pod­ľa § 52 CMP tak, že žiad­ne­mu z účas­tní­kov ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia nep­riz­nal, pre­to­že ko­na­nie bo­lo za­sta­ve­né a te­da sa ne­dá zis­tiť mie­ra ús­pe­chu, resp. neús­pe­chu účas­tní­kov ko­na­nia a tak ap­li­ko­vať § 53 CMP . Zá­ro­veň má súd za to, že vzhľa­dom na okol­nos­ti prí­pa­du (ur­če­nie ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čom v prie­be­hu ko­na­nia iným mu­žom ako navr­ho­va­te­ľom), by ani ne­bo­lo mož­né od navr­ho­va­te­ľa spra­vod­li­vo po­ža­do­vať návr­hu trov ko­na­nia.

            II. K ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov (2. dom­nien­ka ot­cov­stva)

            38. Ako bo­lo vy­ššie uve­de­né, od­vo­la­cí súd vo svo­jom zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní ulo­žil sú­du pr­vej in­štan­cie po­vin­nosť, aby sa v ďal­šom ko­na­ní vy­spo­ria­dal s otáz­kou plat­nos­ti súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia mat­ky a (ot­ca) S. X., kto­ré je pot­reb­né po­su­dzo­vať s oh­ľa­dom na naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa a na okol­nos­ti toh­to kon­krét­ne­ho prí­pa­du. Rov­na­ko od­vo­la­cí súd poz­na­me­nal, že ko­na­nie mat­ky sa ja­ví ako úče­lo­vé, keď­že otec ma­lo­le­tej S. Q. ot­cov­stvo ur­čil súh­las­ným vy­hlá­se­ním tak­mer po troch ro­koch od na­ro­de­nia ma­lo­le­tej, v ča­se, keď dom­ne­lý otec po­dal návrh na ur­če­nie je­ho ot­cov­stva.

            39. Ot­cov­stvo k di­eťa­ťu sa pod­ľa § 84 zá­ko­na o ro­di­ne ur­ču­je na zá­kla­de troch dom­nie­nok ot­cov­stva a to dom­nien­kou sved­čia­cou man­že­lo­vi mat­ky, súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov ale­bo roz­hod­nu­tím sú­du na zá­kla­de poh­lav­né­ho sty­ku v roz­hod­nom ob­do­bí. Pre­to­že ma­lo­le­té di­eťa sa v da­nom prí­pa­de ne­na­ro­di­lo man­že­lom nes­ved­ča­la dom­nien­ka ot­cov­stva man­že­lo­vi mat­ky, ale do úva­hy pri­chá­dza­li iba dru­há a tre­tia dom­nien­ka ot­cov­stva. Z ich umies­tne­nia v Zá­ko­ne o ro­di­ne, zo zne­nia § 84 Zá­ko­na o ro­di­ne a § 94 od­sek 1 Zá­ko­na o ro­di­ne vy­plý­va, že zá­kon pre­fe­ru­je dru­hú dom­nien­ku pred tre­tou dom­nien­kou, pre­to­že dom­nien­ka súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ot­cov­stva vy­chá­dza z reš­pek­to­va­nia slo­bod­nej vô­le dvoch ľu­dí, kto­rí sa dob­ro­voľ­ne roz­hod­nú sta­rať sa o spo­loč­né di­eťa, čím je vy­ššia mie­ra ga­ran­cie, že di­eťa bu­de mať vy­tvo­re­né sta­bil­né, bez­peč­né a har­mo­nic­ké ro­din­né zá­ze­mie, ho­ci ta­ká­to konštruk­cia ur­če­nia ot­cov­stva ne­mu­sí za kaž­dých okol­nos­tí zod­po­ve­dať sku­toč­né­mu sta­vu ro­di­čov­stva a mô­že prí­pad­ne viesť aj k ob­me­dzeniu práv bio­lo­gic­ké­ho ot­ca. Ta­ká­to konštruk­cia však vy­chá­dza z up­red­nos­tňo­va­nia práv­nej is­to­ty a zá­uj­mov di­eťa­ťa v zmys­le Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa. Ur­če­ním ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním mat­ky a mu­ža, kto­rý ne­mu­sí byť bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa (§ 91 od­sek 1 Zá­kon a ro­di­ne), tak od­pa­dá sú­čas­ne aj dô­vod pre ďal­šie ur­čo­va­nie ot­cov­stva, keď­že di­eťa mô­že mať z hľa­dis­ka prá­va len jed­né­ho ot­ca. Ak dôj­de k ur­če­niu ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním, kto­ré mô­žu uro­biť aj iní účas­tní­ci, ako účas­tní­ci ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva, súd pod­ľa § 109 CMP za­sta­ví ko­na­nie o ur­če­nie ot­cov­stva. Ta­ká­to pro­ces­ná úp­ra­va vy­chá­dza z lo­gic­kých dôs­led­kov, kto­ré vy­plá­va­jú z hmot­nop­ráv­nej úp­ra­vy ro­di­čov­ských vzťa­hov pod­ľa zá­ko­na o ro­di­ne, kto­ré v dos­ta­toč­nej mie­re ref­lek­tu­jú po­žia­dav­ky me­dzi­ná­rod­ných zmlúv, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ky via­za­ná a pre­to nie je pot­reb­né dať im pred­nosť pred vnút­roš­tát­nou úp­ra­vou (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 22.6.2016 sp. zn. 5 Cdo 492/2015).

            40. Súd vo vzťa­hu k dru­hej dom­nien­ke ot­cov­stva (súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov) poz­na­me­ná­va, že ta­ké­to mož­no us­ku­toč­niť len vte­dy, ak di­eťa ne­má práv­ne­ho ot­ca, tzn. neup­lat­ni­la sa dom­nien­ka pr­vá sved­čia­ca man­že­lo­vi mat­ky (resp. bo­la vy­vrá­te­ná). Uz­na­nie ot­cov­stva sa mô­že reali­zo­vať pred prís­luš­ným mat­rič­ným úra­dom ale­bo sú­dom. Zá­sad­nou sa ja­ví otáz­ka, kto­rú si už ro­ky kla­die práv­na teória aj prax, či mu­sí práv­ne ot­cov­stvo za­lo­že­né dru­hou dom­nien­kou byť v sú­la­de s ot­cov­stvom bio­lo­gic­kým. Or­gán pri­jí­ma­jú­ci vy­hlá­se­nie ro­di­čov o ot­cov­stve, prav­di­vosť toh­to vy­hlá­se­nia nes­kú­ma, v praxi nie je te­da vy­lú­če­né, že ot­cov­stvo tak­to uz­ná muž, kto­rý nie je bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa. V dôs­led­ku uve­de­né­ho mô­že vznik­núť do­jem, že ur­če­nie ot­cov­stva sup­lu­je niek­to­ré in­šti­tú­ty ro­din­né­ho prá­va, napr. os­vo­je­nie. Aj keď tá­to vec nie je vý­slov­ne rie­še­ná zá­ko­nom, je pot­reb­né v zá­sa­de vy­chá­dzať zo sku­toč­nos­ti, že úp­ra­va ro­di­čov­stva sto­jí pre­dov­šet­kým na bio­lo­gic­kom pokr­vnom zväz­ku, pre­to slú­ži ten­to in­šti­tút v pr­vom ra­de k zo­sú­la­de­niu bio­lo­gic­ké­ho sta­vu so sta­vom práv­nym, a nie k pri­ja­tiu cu­dzieho (ne­bio­lo­gic­ké­ho) di­eťa­ťa za vlas­tné, čo prá­vo umož­ňu­je do­siah­nuť os­vo­je­ním. V prí­pa­de dru­hej dom­nien­ky, ke­dy nie je pres­kú­ma­va­né, či muž, kto­rý uz­nal ot­cov­stvo je aj bio­lo­gic­kým ot­com di­eťa­ťa, sa up­red­nos­tňu­je tzv. so­ciál­ne ro­di­čov­stvo. S pou­ka­zom na čl. 7 Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťavšak tre­ba poz­na­me­nať, že reali­zá­ciou ta­ké­ho­to „chce­né­ho ro­di­čov­stva“ sa os­la­bu­jú prá­va di­eťa­ťa poz­nať svoj pô­vod a svo­ju bio­lo­gic­kú ro­di­nu. V ne­pos­led­nom ra­de je tre­ba uviesť prá­vo kaž­dé­ho, te­da nie­len di­eťa­ťa, ale aj bio­lo­gic­ké­ho ot­ca di­eťa­ťa na ochra­nu svoj­ho ro­din­né­ho ži­vo­ta (čl. 8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru).

            41. Po­kiaľ ide o ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, v mno­hých po­su­dzo­va­ných ve­ciach tý­ka­jú­cich sa kon­ku­ren­cie práv­ne­ho, bio­lo­gic­ké­ho a so­ciál­ne­ho ot­cov­stva Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vy­slo­vil zá­ve­ry, s kto­rý­mi ne­mož­no ne­súh­la­siť, že ku kaž­dej ve­ci je pot­reb­né pris­tu­po­vať s oh­ľa­dom na jej špe­ci­fi­ká a kon­ku­ru­jú­ce zá­uj­my vy­va­žo­vať. V praxi to­tiž mô­že dôjsť k to­mu, že v dôs­led­ku ply­nu­tiu ča­su sa na zá­kla­de uz­na­nia ot­cov­stva, kto­ré ne­má opo­ru v bio­lo­gic­kej reali­te ut­vo­rí sil­né so­ciál­ne pu­to zo stra­ny di­eťa­ťa. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va pri­pus­til, že v ur­či­tých si­tuáciách ne­mu­sí mať ani bio­lo­gic­ká reali­ta pred­nosť pred práv­nou dom­nien­kou, kto­rá zod­po­ve­dá reali­te so­ciál­nej. V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie vo ve­ci Ah­rens pro­ti Ne­mec­ku, v kto­rom Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vy­slo­vil ná­zor, že roz­hod­nu­tie ne­mec­ké­ho sú­du pos­kyt­núť ochra­nu a dať pred­nosť exis­tu­jú­ce­mu so­ciál­ne­mu a ro­din­né­mu po­me­ru me­dzi di­eťa­ťom a je­ho práv­nym ot­com pred bio­lo­gic­kým ot­cov­stvom nie je po­ru­še­ním prá­va na ochra­nu ro­din­né­ho ži­vo­ta pod­ľa čl. 8 v spo­je­ní s čl. 14 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv (ďa­lej len „Do­ho­vor“).

            42. K člán­ku 8 Do­ho­vo­ru súd zdô­raz­ňu­je, že je na mies­te pri­po­me­núť, že op­ro­ti prá­vam navr­ho­va­te­ľa sto­jí na dru­hej stra­ne prá­vo ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa, mat­ky a práv­ne­ho ot­ca na ich ro­din­ný ži­vot v zmys­le člán­ku 8 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­ré je chrá­ne­né rov­na­kou in­ten­zi­tou. V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v Štras­bur­gu, kto­rá je vo vzťa­hu k prob­le­ma­ti­ke spo­rov o ot­cov­stvo, ne­po­chyb­ne spa­da­jú­cej pod ochra­nu súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta jed­not­liv­ca po­mer­ne bo­ha­tá a s jej všeo­bec­ný­mi prin­cíp­mi je mož­né pra­co­vať ne­zá­vis­le na tom, k akej kon­krét­nej dom­nien­ke ot­cov­stva sa vzťa­hu­jú. Po­va­ha stre­tu práv­ne­ho (,,fik­tív­ne“) vzťa­hu a vzťa­hu bio­lo­gic­ké­ho je vo všet­kých prí­pa­doch rov­na­ká a EĽSP zdô­raz­ňu­je, že vý­ber pros­tried­kov k za­is­te­niu sú­la­du s člán­kom 8 Do­ho­vo­ru v ob­las­ti vzťa­hov jed­not­liv­cov je v zá­sa­de zá­le­ži­tosť, kto­rá spa­dá do pries­to­ru voľ­nos­ti po­sú­de­nia zmluv­ných strán.

            43. K od­vo­la­cej ná­miet­ke navr­ho­va­te­ľa oh­ľa­dom po­ru­še­nia prá­va di­eťa­ťa na poz­na­nie svo­jich sku­toč­ných ro­di­čov v zmys­le člán­ku 7 Do­ho­vo­ru o prá­vach di­eťa­ťa súd kon­šta­tu­je, že ide o prá­vo di­eťa­ťa a nie navr­ho­va­te­ľa. To­to prá­vo za­ru­ču­je di­eťa­ťu aj vnút­roš­tát­na úp­ra­va v Slo­ven­skej re­pub­li­ke us­ta­no­ve­ním § 96 Zá­ko­na o ro­di­ne, kto­ré di­eťa­ťu bez ča­so­vé­ho ob­me­dzenia umož­ňu­je po­dať návrh na súd, aby ten­to (ne)pri­pus­til po­da­nie za­pie­ra­cej ža­lo­by pro­ti práv­ne­mu ot­co­vi. Dô­vo­dy, pre kto­ré pu­ta­tív­nyo­tec ne­má pria­mu zá­ko­nom priz­na­nú mož­nosť za­prieť ot­cov­stvo tre­ba hľa­dať v sa­mot­nej hmot­nop­ráv­nej úp­ra­ve ro­di­čov­ských vzťa­hov, kto­rá vy­chá­dza z to­ho, že tre­tie oso­by spra­vid­la ne­ma­jú vec­nú le­gi­ti­má­ciu spo­chyb­ňo­vať vzťa­hy me­dzi mat­kou, di­eťa­ťom a práv­nym ot­com, po­kiaľ sa zme­ny tých­to vzťa­hov ne­do­vo­lá­va­jú sa­mot­ní účas­tní­ci tých­to vzťa­hov (mat­ka, di­eťa, práv­ny otec). Vo vzťa­hu k uve­de­né­mu súd eš­te poz­na­me­ná­va, že ani Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v Štras­bur­gu napr. ne­po­va­žu­je nep­riz­na­nie prá­va na po­da­nie za­pie­ra­cej ža­lo­by pu­ta­tív­ne­mu (resp. bio­lo­gic­ké­mu) ot­co­vi za po­ru­še­nie čl. 8 Do­ho­vo­ruo ochra­ne ľud­ských prá­va a zá­klad­ných slo­bôd, keď kla­die pr­vo­ra­dý dô­raz na „naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa“, a to aj pred prá­vom ot­ca na ur­če­nie je­ho bio­lo­gic­ké­ho ro­di­čov­stva (viď roz­hod­nu­tie vo ve­ci Kaut­zor pro­ti Ne­mec­ku sťaž­nosť č.23338/09, Ah­rens pro­ti Ne­mec­ku sťaž­nosť č.45071/09 ale­bo Ny­lund pro­ti Fín­sku sťaž­nosť č.27110/95).

            44. Na pod­po­ru svo­jej ar­gu­men­tá­cie súd pou­ka­zu­je na zá­ve­ry uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn, 6Cdo/224/2016 zo dňa 31.10.2017, kto­rý uvie­dol, že práv­ny po­ria­dok Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­vy­lu­ču­je mož­nosť, aby sa ten, kto o se­be tvr­dí, že je bio­lo­gic­kým ot­com ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa, do­má­hal ur­če­nia nep­lat­nos­ti súh­la­se­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov pod­ľa § 91 ods. 1 zá­ko­na o ro­di­ne. V ko­na­ní má však kľú­čo­vý vý­znam naj­lep­ší zá­ujem di­eťa­ťa. Naj­lep­ším zá­uj­mom di­eťa v pre­jed­ná­va­nom­prí­pa­de je prá­vo na ro­din­ný ži­vot, kto­ré di­eťa to­ho ča­su reali­zu­je pros­tred­níc­tvom svo­jich ro­di­čov mat­ky a ot­ca, kto­rý je za­pí­sa­ný v rod­nom lis­te ma­lo­le­tej. Vo svo­jej ar­gu­men­tá­cií Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ďa­lej uvie­dol, že zá­kon o ro­di­ne otáz­ku plat­nos­ti práv­nych úko­nov, akým je aj súh­las­né vy­hlá­se­nie ro­di­čov o ot­cov­stve, neup­ra­vu­je, pre­to je po­tom pot­reb­né pou­žiť prís­luš­né us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. mož­no pri­me­ra­ne pou­žiť tiež us­ta­no­ve­nia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 OZ.

            45. Pre úpl­nosť vo ve­ci ko­na­jú­ci súd upria­mu­je po­zor­nosť na ná­zor pre­zen­to­va­ný v uz­ne­se­ní Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 22.6.2016 sp. zn. 5 Cdo 492/2015, kto­rý kon­šta­to­val, že mož­nosť po­sú­de­nia plat­nos­ti ur­če­nia ot­cov­stva súh­las­ným vy­hlá­se­ním ro­di­čov nie je otáz­kou, kto­rá by moh­la byť ako pred­bež­ná rie­še­ná v ko­na­ní o ur­če­ní ot­cov­stva (tre­tia dom­nien­ka) le­bo to­to mož­no viesť iba vte­dy, ak di­eťa­ťu nes­ved­čí žiad­na dom­nien­ka ot­cov­stva, ale­bo ak bo­lo ot­cov­stvo účin­ne za­pre­té.

            46. Pre­dov­šet­kým s oh­ľa­dom na ne­mož­nosť ob­jek­tív­ne­ho skú­ma­nia plat­nos­ti ur­če­nia súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov ako pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky v ko­na­ní o ur­če­ní ot­cov­stva, súd ne­mo­hol dôs­led­ne spl­niť po­kyn od­vo­la­cie­ho sú­du, pre­to­že to­mu brá­ni vy­ššie uve­de­ná sku­toč­nosť, fixné a nep­rek­ro­či­teľ­né po­ra­die dom­nie­nok ot­cov­stva. Fixné a nep­rek­ro­či­teľ­né po­ra­die dom­nie­nok ot­cov­stva zna­me­ná, že ich po­ra­die je sú­čas­ne aj ich prio­ri­tou, er­go nas­le­du­jú­ca dom­nien­ka sa up­lat­ní vý­luč­ne v prí­pa­de, ak ot­cov­stvo ne­mož­no ur­čiť pod­ľa pred­chá­dza­jú­cej dom­nien­ky. Tre­tia dom­nien­ka pri­chá­dza do úva­hy iba v prí­pa­de, ak pr­vá, ani dru­há dom­nien­ka nep­ri­chá­dza do úva­hy. Po­kiaľ bo­lo ot­cov­stvo ur­če­né pod­ľa dru­hej dom­nien­ky, ne­mož­no ur­čiť ot­cov­stvo pod­ľa dom­nien­ky tre­tej, pre­to­že ich po­ra­die je zá­väz­né a to­to ne­mož­no prek­ro­čiť. K up­lat­ne­niu tre­tej dom­nien­ky v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva pri­chá­dza iba po ús­peš­nom za­pre­tí dru­hej dom­nien­ky ot­cov­stva (res­pek­tí­ve pr­vej dom­nien­ky). Ho­ci navr­ho­va­teľ, ako bo­lo pre­zen­to­va­né vo vy­ššie uve­de­nom vý­kla­de, nie je ak­tív­ne le­gi­ti­mo­va­ný na po­da­nie návr­hu na za­pre­tie ot­cov­stva, nič mu neb­rá­ni, aby ini­cio­val ko­na­nie o ur­če­nie nep­lat­nos­ti súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov. Súd cit­li­vo vní­ma prá­vo a po­žia­dav­ku navr­ho­va­te­ľa pát­rať po sto­pách bio­lo­gic­kej reali­ty svoj­ho ro­di­čov­stva, ani mu to­to neupie­ra, av­šak ta­ké­to prá­vo ne­mô­že reali­zo­vať v tom­to ko­na­ní (v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva), ale v ko­na­ní o ur­če­nie nep­lat­nos­ti súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov.

            III. K zá­väz­nos­ti práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du

            47. Z dô­vo­dov vec­ne, pod­rob­ne a ob­šír­ne uve­de­ných v čas­ti I. a II. toh­to roz­hod­nu­tia mu­sel súd opä­tov­ne roz­hod­núť o za­sta­ve­ní ko­na­nia, pre­to mu ok­rem to­ho vy­plý­va­la aj po­vin­nosť vy­spo­ria­dať so zá­väz­nos­ťou práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du pre súd pr­vej in­štan­cie, neo­po­mí­na­júc pri­tom zá­sa­du tzv. ka­sač­nej(in­štan­čnej) zá­väz­nos­ti. Ka­sač­ná zá­väz­nosť je pred­me­tom úp­ra­vy § 391 ods. 2 CSP, kto­rý pre­ci­zu­je via­za­nosť sú­du pr­vej in­štan­cie práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du.

            48. Od­bor­ná li­te­ra­tú­ra vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch pri­púš­ťa, aby sa prin­cíp via­za­nos­ti práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du ne­mu­sel up­lat­niť ab­so­lút­ne a pau­šál­ne. Ide naj­mä o si­tuácie, ak prí­de k zme­ne skut­ko­vých zis­te­ní, z kto­rých od­vo­la­cí súd vy­chá­dzal, ale­bo vo vzťa­hu k zis­te­né­mu skut­ko­vé­mu sta­vu priš­lo k od­liš­né­mu vy­rie­še­niu pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky v inom ko­na­ní. Ďal­ším dô­vo­dom, kto­rým je mož­né od­ôvod­niť ne­reš­pek­to­va­nie práv­ne­ho ná­zo­ru je i zme­na práv­nej úp­ra­vy, ku kto­rej doš­lo po zru­še­ní roz­hod­nu­tia ale­bo v dôs­led­ku zme­ny roz­ho­do­va­cej praxe naj­vyš­ších súd­nych auto­rít po roz­hod­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du. V da­nej ve­ci však ide o špe­ci­fic­kú pro­ces­nú si­tuáciu, kto­rá spa­dá do uve­de­ných vý­ni­miek len par­ciál­ne, či­že nie v ce­lom roz­sa­hu.

            49. Via­za­nosť práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du však ne­mô­že byť chá­pa­ná ako ab­so­lút­ny a bez­pod­mie­neč­ný zá­kon­ný im­pe­ra­tív, pre­to­že pri prak­tic­kej ap­li­ká­cií prá­va po­cho­pi­teľ­ne nas­ta­nú si­tuácie, kto­ré v oje­di­ne­lých prí­pa­doch vy­lu­ču­jú mož­nosť sú­du pr­vej in­štan­cie ria­diť sa strik­tným práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du. Roz­hod­nu­tie sú­du pr­vej in­štan­cie, kto­ré spĺňa po­žia­dav­ky riad­ne­ho od­ôvod­ne­nia a nie je svoj­vô­ľou ko­na­jú­ce­ho sú­du, mô­že vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch, oso­bit­ne však v pre­jed­ná­va­nej ve­ci pred­sta­vo­vať ur­či­tý od­klon od práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du. Ta­ké­to roz­hod­nu­tie, ob­sa­hu­jú­ce pod­rob­né a vy­čer­pá­va­jú­ce zdô­vod­ne­nie však ne­mož­no vo svo­jej pod­sta­te pred­sta­vo­vať to­tál­ny a úpl­ný od­klon od práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du. Ur­či­tý od­klon však bol v da­nej práv­nej ve­ci pre­dur­čo­va­ný naj­mä us­tá­le­nou roz­ho­do­va­cou praxou a tren­dom, kto­rý ra­zia roz­hod­nu­tia vy­šších sú­dov. Roz­hod­nu­tie sú­du v tej­to ve­ci po­tom pri­ro­dze­ne ne­mož­no chá­pať ako ne­reš­pek­to­va­nie práv­ne­ho ná­zo­ru sú­du vy­ššej in­štan­cie, ale len vy­slo­ve­nie vec­ne a ar­gu­men­tač­ne pod­lo­že­né­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré ref­lek­tu­je na ak­tuál­nu a kon­zis­ten­tnú ju­di­ka­tú­ru vy­šších sú­dov. Aj Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­šta­to­val, že súd má poz­nať svo­ju vlas­tnú ju­di­ka­tú­ru, t.j. aj roz­hod­nu­tia iných sud­cov (resp. se­ná­tu) to­ho is­té­ho sú­du, a tú­to ju­di­ka­tú­ru mu­sí zoh­ľad­niť bez oh­ľa­du na to, či na ňu sa­mot­né stra­ny spo­ru pou­ka­zu­jú. Nao­pak, pos­toj všeo­bec­ných sú­dov vy­zna­ču­jú­ci sa od­liš­nos­ťou prís­tu­pu k pre­jed­ná­va­ným ve­ciam, kto­ré sú v pod­sta­te iden­tic­ké, bez to­ho, aby svoj od­klon od­ôvod­ni­li, je pre­ja­vom svoj­vô­le, kto­rá od­po­ru­je zá­klad­né­mu prin­cí­pu ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu (Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21. no­vem­bra 2017). Pa­ra­lel­ne, tak ako je súd po­vin­ný poz­nať ju­di­ka­tú­ru iných sud­cov to­ho is­té­ho sú­du, je po­vin­ný pri­hliad­nuť aj na roz­hod­nu­tia sú­dov vy­ššej in­štan­cie, kto­ré vo svo­jej pod­sta­te vy­tvá­ra­jú us­tá­le­nú súd­nu prax. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci je súd­na prax vzác­ne jed­not­ná v otáz­ke ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia §109 CMP, keď uni­so­no pre­zen­tu­je rov­na­ký vý­klad spo­me­nu­té­ho us­ta­no­ve­nia. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci za­lo­žil súd svo­je opä­tov­né a rov­na­ké roz­hod­nu­tie, vy­slo­vu­jú­ce rov­na­ké sku­toč­nos­ti a práv­ne po­sú­de­nie, ako v je­ho pred­chá­dza­jú­com zru­še­nom roz­hod­nu­tí od­vo­la­cím sú­dom na pod­stat­ne dopl­ne­nej a dôk­lad­nej ar­gu­men­tá­cii, vo vzťa­hu ku sku­toč­nos­tiam, na kto­ré upria­mil po­zor­nosť od­vo­la­cí súd vo svo­jom uz­ne­se­ní. Súd tak vo svo­jom roz­hod­nu­tí uvie­dol práv­nu ar­gu­men­tá­ciu, kto­rá ne­bo­la ob­siah­nu­tá v je­ho pô­vod­nom roz­hod­nu­tí, pre­to opä­tov­né roz­hod­nu­tie sú­du ne­mož­no po­va­žo­vať za svoj­voľ­né a ar­bit­rár­ne, pri­čom to­to sú­čas­ne dá­va účas­tní­kom ko­na­nia od­po­veď na spor­né otáz­ky, kto­ré sú v da­nej ve­ci kľú­čo­vé (pre­dov­šet­kým ap­li­ká­cia § 109 CMP, fixné a nep­rek­ro­či­teľ­né po­ra­die dom­nie­nok ot­cov­stva a ne­mož­nosť ob­jek­tív­ne­ho skú­ma­nia plat­nos­ti súh­las­né­ho vy­hlá­se­nia ro­di­čov v ko­na­ní o ur­če­nie ot­cov­stva ako pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky). Otáz­kou ne­reš­pek­to­va­nia práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du sa za­obe­ral aj Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý na mar­go tej­to prob­le­ma­ti­ky kon­šta­to­val, že pos­tup sú­du niž­šej in­štan­cie spo­čí­va­jú­ci v ne­reš­pek­to­va­ní zá­väz­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, vy­slo­ve­né­ho v zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní sú­du vy­ššej in­štan­cie, a to len na zá­kla­de vlas­tné­ho uvá­že­nia, je nep­rí­pus­tným pos­tu­pom, kto­rý na­rú­ša prin­cíp práv­nej is­to­ty (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 3 Cdo 12/2016 zo dňa 31. mar­ca 2016). Na mar­go roz­hod­nu­tia v tej­to ve­ci, však súd ne­za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie na zá­kla­de svoj­ho voľ­né­ho uvá­že­nia, ale na ju­di­ka­tú­re sú­dov vy­ššej in­štan­cie, bez aké­ho­koľ­vek spo­chyb­ňo­va­nia práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du.

            50. Aby vy­ššie uve­de­ný vý­klad sú­du ne­bol iba v abstrak­tnej ro­vi­ne, bo­lo pr­vo­ra­dou úlo­hou sú­du v tej­to čas­ti roz­hod­nu­tia za­me­rať sa na otáz­ku, pre­čo ne­bol zo stra­ny sú­du pr­vej in­štan­cie dôs­led­ne a úpl­ne dodr­ža­ný zá­väz­ný po­kyn od­vo­la­cie­ho sú­du (ok­rem ar­gu­men­tá­cie spo­me­nu­tej v čas­ti I. a II.), kto­rým je v zá­sa­de súd pr­vej in­štan­cie via­za­ný. V pr­vom ra­de, súd ne­vyh­nut­ne pou­ka­zu­je na člá­nok 2 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Ústav­ný súd už ju­di­ko­val, že ko­na­nie or­gá­nov štá­tu v roz­sa­hu zá­ko­na nie je je­di­ným ús­tav­ným prí­ka­zom ob­siah­nu­tým v ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie sú­čas­ne ur­ču­je, že ko­na­nie or­gá­nu štá­tu v roz­sa­hu zá­ko­na sa mu­sí us­ku­toč­ňo­vať aj „spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon“. Po­dob­ne ako prá­vo­mo­ci, tak aj spô­sob ko­na­nia or­gá­nov štá­tu, mô­že byť up­ra­ve­ný len zá­ko­nom; ur­ču­je spô­sob ko­na­nia or­gá­nov štá­tu. Vý­klad ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia  čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy a oso­bit­ne slov­né­ho spo­je­nia „v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon“ potvr­dzu­je, že ús­ta­vo­dar­ca pred­pok­la­dal sú­bež­né (sú­čas­né) spl­ne­nie oboch prí­ka­zov ús­tav­ných no­riem v nej ob­siah­nu­tých (roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. I. ÚS 3/98 zo dňa 5. feb­ruára 1998). Ak by súd hypo­te­tic­ky v rám­ci ko­na­nia o ur­če­nie ot­cov­stva roz­ho­dol po­zi­tív­nym ale­bo ne­ga­tív­nym vý­ro­kom at­ra­ho­val by tým prá­vo­moc, kto­rú mu ús­ta­va nep­riz­ná­va, a te­da by ko­nal mi­mo prá­vo­mo­ci zve­re­nej mu ús­ta­vou (ultra­vi­res ). Ho­ci je dok­trí­na ultra­vi­res zná­ma skôr v prá­ve ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, je ap­li­ko­va­teľ­ná i na uve­de­ný prí­pad, pre­to­že jej pod­sta­tou je zá­kaz ko­na­nia nad rá­mec (Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky) zve­re­nej prá­vo­mo­ci. Vzhľa­dom na uve­de­né, súd ne­mo­hol roz­hod­núť nad rá­mec us­ta­no­ve­nia § 109 CMP, pre­to­že by je­ho roz­hod­nu­tie moh­lo byť chá­pa­né ako „ac­tultra­vi­res“

            51. Nad rá­mec uve­de­né­ho, súd eš­te pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, keď­že slo­ven­ská práv­na úp­ra­va má množ­stvo spo­loč­ných čŕt s čes­kou práv­nou úp­ra­vou. Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky ju­di­ko­val, že :„Vá­za­nostpráv­ním­ná­zo­rem­vy­jádřeným v roz­hod­nu­tí od­vo­la­cí­ho či do­vo­la­cí­ho­sou­du je sou­čás­típ­rin­ci­pup­ráv­ní­hos­tá­tu za­kot­ve­né­ho v čl. 1 od­st. 1 Ústa­vy Čes­ké re­pub­li­ky. Ta­to zá­sa­da však ne­za­po­ví­dá na­lé­za­cí­mu sou­du, aby na zá­kladě vlas­tní­ho po­sou­ze­ní ne­mohl přih­léd­nout i k ji­ným zá­věrům a úva­hám, popř. se­ji­mi ne­chal in­spi­ro­vat na cestě k do­sa­že­nís­práv­né­ho roz­hod­nu­tí věci, jes­tli­že to ná­le­žitě od­ůvod­ní; v ta­ko­vém případě nej­sou splně­ny pod­mín­ky pro pos­tup pod­le § 262 tres­tní­ho řádu a opač­ný pos­tup od­vo­la­cí­ho sou­du za­klá­dá po­ru­še­ní čl. 36 od­st. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ních práv a svo­bod­ve spo­je­ní s čl. 38 od­st. 1 a čl. 2 od­st. 2 Lis­ti­ny zá­klad­ních práv a svo­bod.“ (Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, sp. zn. IV. Ú 4091/2018 zo dňa 5. feb­ruára 2019).

            52. Zá­ve­rom súd už len uvá­dza, že aj keď zme­na skor­šie­ho, pre súd pr­vé­ho stup­ňa zá­väz­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du, je v zá­sa­de ne­žia­du­ca, ne­mož­no ju po­va­žo­vať za ne­pat­rič­nú, pre­dov­šet­kým s oh­ľa­dom na ús­tav­nop­ráv­ny prin­cíp ne­zá­vis­los­ti sud­cu, kto­rý je vo všeo­bec­nos­ti via­za­ný len zá­ko­nom. Opod­stat­ne­ným dô­vo­dom od­liš­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru mô­že byť ok­rem iné­ho ov­plyv­ne­nie praxe niž­ších sú­dov ju­di­ka­tú­rou naj­vyš­šie­ho sú­du ale­bo ús­tav­né­ho sú­du (ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. III. ÚS 46/2013 zo dňa 3. sep­tem­bra 2013). Z uve­de­né­ho ná­le­zu re­zul­tu­je, že nie je úpl­ne vy­lú­če­ná mož­ná zme­na práv­ne­ho ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du v ďal­šom ko­na­ní, kto­rý tak nie je via­za­ný svo­jím pred­chá­dza­jú­cim roz­hod­nu­tím a to pod vply­vom no­vé­ho roz­hod­nu­tia sú­du pr­vej in­štan­cie, kto­rý svo­ju ar­gu­men­tá­ciu spres­nil, pre­ci­zo­val ta­kým spô­so­bom, že je­ho no­vé roz­hod­nu­tie ob­sa­hu­je no­vé sku­toč­nos­ti, kto­ré ne­bo­li pred­me­tom ar­gu­men­tá­cie v pô­vod­nom roz­hod­nu­tí.

            53. O vrá­te­ní súd­ne­ho pop­lat­ku súd roz­ho­dol pod­ľa § 11 ods. 3, 4 zá­ko­na č. 71/1992 Zb., pre­to­že v da­nej ve­ci priš­lo k za­sta­ve­niu ko­na­nia a vrá­til navr­ho­va­te­ľo­vi ním za­pla­te­ný súd­ny pop­la­tok za návrh vo vý­ške 66 eur, krá­te­ný o 6,70 eura, t. j. 59,30 eura ces­tou pre­vádz­ko­va­te­ľa sys­té­mu.

P o u č e n i e  : Pro­ti vý­ro­ku I. a II. toh­to uz­ne­se­nia je mož­né po­dať od­vo­la­nie v le­ho­te 15 dní odo dňa je­ho do­ru­če­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra na Kraj­ský súd v Nit­re. (§ 362 ods. 1 CSP)

V od­vo­la­ní sa uve­die, kto­ré­mu sú­du je ur­če­né, kto ho ro­bí, kto­rej ve­ci sa tý­ka, čo sa ním sle­du­je, pod­pis a spi­so­vá znač­ka toh­to ko­na­nia. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V od­vo­la­ní sa pop­ri všeo­bec­ných ná­le­ži­tos­tiach po­da­nia uve­die, pro­ti kto­ré­mu roz­hod­nu­tiu sme­ru­je, v akom roz­sa­hu sa na­pá­da, z akých dô­vo­dov sa roz­hod­nu­tie po­va­žu­je za nes­práv­ne (od­vo­la­cie dô­vo­dy) a čo­ho sa od­vo­la­teľ do­má­ha (od­vo­la­cí návrh). ( § 363 CSP)

Od­vo­la­nie mož­no od­ôvod­niť len tým, že a) ne­bo­li spl­ne­né pro­ces­né pod­mien­ky, b) súd nes­práv­nym pro­ces­ným pos­tu­pom zne­mož­nil stra­ne, aby us­ku­toč­ňo­va­la jej pa­tria­ce pro­ces­né prá­va v ta­kej mie­re, že doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, c) roz­ho­do­val vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo nes­práv­ne ob­sa­de­ný súd, d) ko­na­nie má inú va­du, kto­rá moh­la mať za nás­le­dok nes­práv­ne roz­hod­nu­tie vo ve­ci, e) súd pr­vej in­štan­cie ne­vy­ko­nal navr­hnu­té dô­ka­zy, pot­reb­né na zis­te­nie roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí, f) súd pr­vej in­štan­cie dos­pel na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov k nes­práv­nym skut­ko­vým zis­te­niam, g) zis­te­ný skut­ko­vý stav neob­sto­jí, pre­to­že sú prí­pus­tné ďal­šie pros­tried­ky pro­ces­nej ob­ra­ny ale­bo ďal­šie pros­tried­ky pro­ces­né­ho úto­ku, kto­ré ne­bo­li up­lat­ne­né, ale­bo h) roz­hod­nu­tie sú­du pr­vej in­štan­cie vy­chá­dza z nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Od­vo­la­nie mož­no od­ôvod­niť aj tým, že súd pr­vej in­štan­cie nes­práv­ne ale­bo neúpl­ne zis­til sku­toč­ný stav ve­ci. (§ 62 ods. 1 CMP)

Od­vo­la­cie dô­vo­dy mož­no me­niť a dopĺňať až do roz­hod­nu­tia o od­vo­la­ní. ( § 62 ods. 2 CMP)

Pro­ti vý­ro­ku III. toh­to uz­ne­se­nia od­vo­la­nie nie je prí­pus­tné (§ 355 od­sek 2 CSP v spo­je­ní s  § 357 CSP).

V Nit­re, dňa 8. de­cem­bra 2020

 

 

 

JUDr. Bo­ris Šiš­ka, PhD.

                                                                                               sud­ca


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia