Niekoľko poznámok k jednému z mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní

 

JUDr. Ra­dos­lav Man­da­lík, Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Ban­ská Bys­tri­ca

Nie­koľ­ko poz­ná­mok k jed­né­mu z mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v tres­tnom ko­na­ní

V prís­pev­ku sa autor za­obe­rá prob­le­ma­ti­kou in­šti­tú­tu zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní. V struč­nos­ti ro­zo­be­rá a po­rov­ná­va pred­chá­dza­jú­cu a sú­čas­nú tres­tnop­ro­ces­nú úp­ra­vu, vrá­ta­ne práv­nej úp­ra­vy v Čes­kej re­pub­li­ke. Načr­tá­va ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du SR, niek­to­ré ak­tuál­ne prak­tic­ké otáz­ky sú­vi­sia­ce s up­lat­ňo­va­ním toh­to in­šti­tú­tu a je­ho práv­ne dôs­led­ky pre ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie. Pod­ne­tom na na­pí­sa­nie člán­ku bo­la sú­čas­ná po­le­mi­ka o vy­uží­va­ní pos­tu­pu pod­ľa § 363 ods. 1 a nasl. Tr. por. ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom SR. Z toh­to dô­vo­du je pot­reb­né chá­pať člá­nok ako prís­pe­vok do tej­to dis­ku­sie. 

Úvod

   Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor SR, resp. ná­mes­tník ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR v za­stú­pe­ní ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR na zá­kla­de návr­hu ob­vi­ne­ných zru­šil pod­ľa § 363 ods. 1, § 364 ods. 3, § 366 ods. 1, ods. 2 Tr. por.  v nie­koľ­kých tres­tných ve­ciach uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa špe­cia­li­zo­va­né­ho út­va­ru Pre­zí­dia PZ, kto­rým bo­lo pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. vzne­se­né ob­vi­ne­nie kon­krét­nym oso­bám pre zá­važ­nú tres­tnú čin­nosť, ako aj na ne nad­vä­zu­jú­ce uz­ne­se­nia pro­ku­rá­to­ra jed­nej zo sú­čas­tí pro­ku­ra­tú­ry o za­miet­nu­tí sťaž­nos­tí ob­vi­ne­ných pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., po­da­ných pro­ti tým­to uz­ne­se­niam o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, a vy­šet­ro­va­te­ľo­vi PZ pri­ká­zal, aby o ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol. V ďal­šej tres­tnej ve­ci, ná­mes­tník ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR v za­stú­pe­ní ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR na zá­kla­de vlas­tnej kon­trol­nej čin­nos­ti zru­šil pod­ľa § 363 ods. 1, § 364 ods. 3, § 366 ods. 1, ods. 2 Tr. por. aj uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa špe­cia­li­zo­va­né­ho út­va­ru Pre­zí­dia PZ, kto­rým bo­lo pod­ľa § 199 ods. 1, 2 Tr. por. za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci via­ce­rých kon­krét­nych tres­tných či­nov. Ano­ny­mi­zo­va­né uz­ne­se­nia (vrá­ta­ne ich od­ôvod­ne­nia) bo­li uve­rej­ne­né na webo­vom síd­le Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. V reak­cii na uve­de­né prí­pa­dy od­zne­lo via­ce­ro vy­jad­re­ní z po­li­tic­kej scé­ny, laic­kej i od­bor­nej ve­rej­nos­ti. Pod­ľa niek­to­rých, je tu pot­re­ba zme­ny, ob­me­dzenia tej­to prá­vo­mo­ci ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR v rám­ci no­ve­ly Tres­tné­ho po­riad­ku. Práv­nu ana­lý­zu uz­ne­se­nia ná­mes­tní­ka ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR z 31.8.2021 uve­rej­nil ko­lek­tív pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR. Ne­súh­las­né sta­no­vis­ko k za­mýš­ľa­nej zme­ne ust. § 363 Tr. por. vy­jad­ri­la vo svo­jom sta­no­vis­ku Práv­nic­ká fa­kul­ta UK v Bra­tis­la­ve. Ana­lý­zu in­šti­tú­tu zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní vy­pra­co­va­la pra­cov­ná sku­pi­na pre tres­tné prá­vo Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry. Za­ují­ma­vý prís­pe­vok k mož­né­mu vy­uži­tiu ust. § 363 Tr. por. aj na roz­hod­nu­tie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci na zá­kla­de ana­ló­gie uve­rej­nil P. Šam­ko v inter­ne­to­vom od­bor­nom ča­so­pi­se Práv­ne lis­ty. Na tom­to fó­re bo­li uve­rej­ne­né tak­tiež člán­ky P. Šam­ka, J. So­po­li­gu a J. Dr­gon­ca  rea­gu­jú­ce na návrh sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy SR k jed­né­mu zo „spor­ných“ uz­ne­se­ní ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR. K té­me sa vy­jad­ri­la aj Ra­da pro­ku­rá­to­rov SR vo svo­jom vy­hlá­se­ní zo 14.9.2021.

I.              Mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky, zru­še­nie prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní a sú­vi­sia­ce otáz­ky

   Sú­čas­ný Trest­ný po­ria­dok roz­li­šu­je nie­koľ­ko mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov. Pod­ľa teórie tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky sú dô­le­ži­tý­mi in­šti­tút­mi tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, kto­ré v nad­väz­nos­ti na ce­lé us­po­ria­da­nie tres­tné­ho ko­na­nia za­bez­pe­ču­jú za­cho­vá­va­nie zá­ko­nov a ne­ma­lou mie­rou pris­pie­va­jú k zá­kon­né­mu a spra­vod­li­vé­mu prie­be­hu a vý­sled­ku tres­tné­ho ko­na­nia.¹⁾ Ak­tuál­na ko­men­tá­ro­vá li­te­ra­tú­ra a učeb­ni­ce tres­tné­ho pro­ce­su sa úče­lom a vý­zna­mom mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov za­obe­ra­jú v zá­klad­nom roz­sa­hu. Mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky sa vy­uží­va­jú aj v iných ty­poch ko­na­nia, v ci­vil­nom spo­ro­vom ko­na­ní, správ­nom ko­na­ní, sta­veb­nom či da­ňo­vom ko­na­ní. Pred­me­tom toh­to prís­pev­ku je mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tiam pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta.

   In­šti­tút zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní bol za­ve­de­ný v rám­ci re­ko­di­fi­ká­cie zá­ko­nom č. 301/2005 Z.z. Trest­ný po­ria­dok. Zá­mer návr­hu spo­čí­val v tom, že tre­ba umož­niť vo ve­ciach, v kto­rých súd eš­te ne­ko­nal a vec bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­to­rom pos­tú­pe­ná iné­mu or­gá­nu ale­bo kto­rým bo­lo tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­né ale­bo pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né tres­tné stí­ha­nie, ale­bo kto­ré v tom­to roz­sa­hu spo­čí­va na chyb­nom pro­ces­nom ko­na­ní, aby ne­zá­kon­nosť nap­ra­vil ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor. Zá­ko­no­dar­ca pred­pok­la­dal, že pôj­de jed­nak o ope­ra­tív­nej­šie ko­na­nie a jed­nak o od­bre­me­ne­nie sú­dov, na kto­ré pre­chá­dza­jú ďal­šie no­vé for­my ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia (od­klo­ny), a aj sa­mot­né kon­tra­dik­tór­ne hlav­né po­jed­ná­va­nie bu­de pro­ces­ne ná­roč­nej­šie. ²⁾ Uve­de­ný in­štu­tút (spo­loč­ne s ďal­ším mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom- do­vo­la­ním) nah­ra­dil sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na (§ 266 a nasl. pred­chá­dza­jú­ce­ho Tr. por.).

   Z prá­va na ob­ha­jo­bu, kto­ré pat­rí me­dzi naj­výz­nam­nej­šie prá­va ob­vi­ne­né­ho, za­kot­ve­né­ho v čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, Lis­ti­ne zá­klad­ných práv a slo­bôd a čl. 50 ods. 3 Ústa­vy SR, vy­plý­va­jú jed­not­li­vé čias­tko­vé op­ráv­ne­nia, kto­ré sú kon­kre­ti­zo­va­né vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach Tr. po­riad­ku. V tom­to prí­pa­de prá­vu  po­dá­vať op­rav­né pros­tried­ky zod­po­ve­dá prá­vo ob­vi­ne­né­ho po­dať návrh na zru­še­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia v príp­rav­nom ko­na­ní (§ 364 ods. 1 písm. a) Tr. por.). ³⁾ V šir­šom zmys­le ide o prá­vo ob­vi­ne­né­ho­ho brá­niť sa ob­vi­ne­niu zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, za­ru­če­né vo všet­kých fá­zach tres­tné­ho ko­na­nia.

   Práv­na úp­ra­va zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní bo­la viac ale­bo me­nej ob­siah­nu­tá aj vo väč­ši­ne pred­chá­dza­jú­cich tres­tných kó­dexov. Som pres­ved­če­ný, že pre ná­le­ži­té po­cho­pe­nie prob­le­ma­ti­ky je pot­reb­né poz­nať aj his­tó­riu práv­nej úp­ra­vy na na­šom úze­mí. V nas­le­du­jú­com texte sa pre­to naj­skôr po­kú­sim načr­tnúť vý­voj a zme­ny v us­ta­no­ve­niach tý­ka­jú­cich sa ob­dob­ných in­šti­tú­tov op­rav­né­ho ko­na­nia v ob­do­bí 1. ČSR, po ro­ku 1950 a v pred­chá­dza­jú­com Tres­tnom po­riad­ku účin­nom do 31.12.2005.

II. Z his­tó­rie vý­vo­ja tres­tnop­ro­ces­nej úp­ra­vy

  Tzv. re­cep­čnou nor­mou bo­li do práv­ne­ho po­riad­ku čes­kos­lo­ven­ské­ho štá­tu prev­za­té sta­ré uhor­ské tres­tné zá­ko­ny.

1.    Úpra­vu tres­tné­ho ko­na­nia ob­sa­ho­val zák. čl. XXXIII/1896 (ďa­lej len „tr. p.“).

   V ob­do­bí 1. ČSR (ale aj v ob­do­bí r. 1939- 1945) pred­súd­ne ko­na­nie pre­bie­ha­lo vo for­me príp­rav­né­ho vy­hľa­dá­va­nia, vy­ko­ná­va­né­ho po­li­caj­ný­mi úrad­mi a or­gán­mi (§ 83 a nasl. tr. p.), pá­nom kto­ré­ho bol štát­ny zá­stup­ca ale­bo vy­šet­ro­va­nia u zá­važ­nej­ších tres­tných či­nov (§ 102 a nasl. tr. p.), kto­ré vie­dol vy­šet­ru­jú­ci sud­ca.

Ob­vi­ne­nie v dneš­nom po­ní­ma­ní sa for­mál­ne nev­zná­ša­lo. Za­sta­ve­nie vy­hľa­dá­va­nia (vy­šet­ro­va­nia) zna­me­na­lo ko­niec ce­lé­ho pok­ra­čo­va­nia. V prí­pa­de za­sta­ve­nia vy­hľa­dá­va­nia ve­rej­no­ža­lob­ných de­lik­tov sa mo­hol poš­ko­de­ný sťa­žo­vať na za­sta­vu­jú­ci pos­tup štát­ne­ho zá­stup­cu k hlav­né­mu pro­ku­rá­to­ro­vi. Po skon­če­nom vy­šet­ro­va­ní štát­ny zá­stup­ca po­dal návrh na za­sta­ve­nie pok­ra­čo­va­nia ale­bo po­dal na ob­vi­ne­né­ho ob­ža­lo­bu. V prí­pa­de, že ža­lob­ca po­dal ža­lob­ný spis, za­há­ji­lo sa ob­ža­lo­va­cie štá­dium. Jed­not­li­vé dru­hy mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov sa tý­ka­li v zá­sa­de pres­kú­ma­va­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí sú­dov. Pro­ti roz­hod­nu­tiam po­lí­cie, štát­ne­ho za­stu­pi­teľ­stva sa po­dá­va­li len vý­ni­moč­ne, v rám­ci ob­no­vy. Za ur­či­tých pod­mie­nok bo­lo mož­né v tres­tnom pok­ra­čo­va­ní po od­op­re­tí stí­ha­nia ale­bo za­sta­ve­ní ďa­lej pos­tu­po­vať. ⁴⁾

   Z do­po­siaľ uve­de­né­ho je zrej­mé, že práv­na úp­ra­va skon­če­nia príp­rav­né­ho úse­ku tres­tné­ho pok­ra­čo­va­nia ne­bo­la tak for­ma­li­zo­va­ná, ako je to­mu dnes. Sú­čas­ne však pro­ces­né pred­pi­sy ob­vi­ne­né­mu pos­ky­to­va­li  ur­či­té ga­ran­cie, aby sa pred­me­tom hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia nes­ta­la ná­le­ži­te ne­pod­lo­že­ná ob­ža­lo­ba, po­da­ná na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­ne zoz­bie­ra­né­ho ma­te­riá­lu.

   Tá­to tres­tnop­ro­ces­ná úp­ra­va (s niek­to­rý­mi zme­na­mi a dopl­nka­mi) pla­ti­la až do r. 1950.

   2. Vý­sled­kom ko­di­fi­ká­cie tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho bol a od­strá­ne­nie práv­ne­ho dua­liz­mu me­dzi Slo­ven­skom a čes­ký­mi kraj­mi pred­sta­vo­val Trest­ný po­ria­dok z r. 1950 (zá­kon č. 87/ 1950 Sb. o tres­tnom ko­na­ní súd­nom). No­vý kó­dex „od­stra­ňo­val rad for­mál­nych us­ta­no­ve­ní, kto­ré ob­sa­ho­val bur­žoáz­ny pro­ces“, tý­ka­jú­cich sa za­is­te aj op­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré­mu sa zvlášť vy­tý­ka­la je­ho zlo­ži­tosť a ťaž­ko­pád­nosť. V hla­ve VI. Zme­na prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia, pr­vý di­el up­ra­vo­val sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na a ko­na­nie o nej (§ 216-§ 219). Sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na mo­hol po­dať ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ale­bo pred­se­da Naj­vyš­šie­ho sú­du, ak iš­lo o prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du a iba ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, ak iš­lo o prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra. O sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na roz­ho­do­val Naj­vyš­ší súd. Ak sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na ne­bo­la dô­vod­ná, Naj­vyš­ší súd  ju za­mie­tol ko­neč­ným uz­ne­se­ním. Ak bol po­ru­še­ný zá­kon v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, ale­bo ak to navr­hol op­ráv­ne­ný sub­jekt do šies­tich me­sia­cov po prá­vop­lat­nos­ti na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, Naj­vyš­ší súd vy­slo­vil roz­sud­kom, že bol po­ru­še­ný zá­kon, sú­čas­ne zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie a roz­ho­dol sám vo ve­ci ale­bo na­ria­dil or­gá­nu, o kto­ré­ho roz­hod­nu­tie iš­lo, aby vec zno­va pre­jed­nal a roz­ho­dol. ⁵⁾

   3. Is­té zme­ny a dopl­ne­nie pri­nies­la aj ďal­šia práv­na úp­ra­va- Trest­ný po­ria­dok z r. 1956 (zá­kon č. 64/1956 Zb. o tres­tnom ko­na­ní súd­nom). No­vá práv­na úp­ra­va, zrej­me aj po ne­ga­tív­nych skú­se­nos­tiach z pred­chá­dza­jú­ce­ho ob­do­bia pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy „sme­ro­va­la k to­mu, aby sa ok­rem iné­ho za­bez­pe­či­la vzá­jom­ná pre­vier­ka prá­ce všet­kých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, a tým zá­ro­veň aby sa za­ru­či­la ob­jek­tív­nosť tres­tné­ho ko­na­nia“.

   Trest­ný po­ria­dok up­ra­vo­val sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na a ko­na­nie o nej v tre­tej čas­ti, pät­nás­tej hla­ve (§ 291-§ 299). Sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na ne­bo­lo mož­né po­dať pro­ti roz­hod­nu­tiu vy­šet­ro­va­cie­ho or­gá­nu, pro­ti do­po­siaľ nep­rá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu sú­du ale­bo pro­ku­rá­to­ra. Sťaž­nos­ťou pre po­ru­še­nie zá­ko­na ne­bo­lo mož­né na­pá­dať ani vad­ný pos­tup ko­na­nia, v kto­rom ne­doš­lo k roz­hod­nu­tiu ani vý­rok o tres­te, kto­rý ne­bol v oči­vid­nom ne­po­me­re k stup­ňu ne­bez­peč­nos­ti tres­tné­ho či­nu pre spo­loč­nosť. Ok­ruh op­ráv­ne­ných sub­jek­tov na po­da­nie toh­to pros­tried­ku os­tal nez­me­ne­ný. V prí­pa­doch, keď k po­ru­še­niu zá­ko­na doš­lo v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, zá­kon us­ta­no­vil le­ho­tu na po­da­nie návr­hu op­ráv­ne­ným sub­jek­tom, ako aj le­ho­tu na roz­hod­nu­tie, kto­rým by sa kon­šta­to­va­lo, že bol po­ru­še­ný zá­kon a zru­ši­lo na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie. O sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na ko­nal a roz­ho­do­val Naj­vyš­ší súd. ⁶⁾

   III. Práv­na úp­ra­va pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku z r. 1961

Uve­de­ná práv­na úp­ra­va bo­la nah­ra­de­ná zá­ko­nom č. 141/1961 Zb. o tres­tnom ko­na­ní súd­nom (Trest­ný po­ria­dok).

   Trest­ný po­ria­dok z r. 1961 (ďa­lej aj len „Tr. po­ria­dok“ ale­bo „Tr. por.“) v pod­sta­te nad­via­zal na pred­chá­dza­jú­ce pro­ces­né pred­pi­sy tý­ka­jú­ce sa sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na. Pod­ľa ko­men­tá­ra k Tr. po­riad­ku z r. 1963, sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na ako  (fa­kul­ta­tív­ny) mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tiam sú­dov ale­bo pro­ku­rá­to­ra bo­la ur­če­ná na to, aby sa uro­bi­la náp­ra­va a od­strá­ni­li dôs­led­ky po­ru­še­nia zá­ko­na v prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tiach, a to pre­dov­šet­kým v zá­važ­ných prí­pa­doch, kde to vy­ža­do­val zá­ujem spo­loč­nos­ti ale­bo op­ráv­ne­ný zá­ujem jed­not­liv­ca. Sú­čas­ne sa ma­lo dbať na upev­ňo­va­nie zá­kon­nos­ti a na dru­hej stra­ne, aby sa neos­la­bo­va­la sta­bi­li­ta prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí. ⁷⁾ Pod­ľa teórie tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na (ob­dob­ne ako ob­no­va ko­na­nia) sme­ro­va­la ako pro­ti prá­vop­lat­ným uz­ne­se­niam, tak aj pro­ti roz­sud­kom. Sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na však sme­ro­va­la pre­dov­šet­kým pro­ti práv­nym chy­bám, kto­ré moh­li byť zná­me už v do­be pred prá­vop­lat­nos­ťou roz­hod­nu­tia. Slú­ži­la tiež k náp­ra­ve po­chy­be­ní v skut­ko­vom zá­kla­de roz­hod­nu­tí, ak bo­lo ta­ké po­chy­be­nie dôs­led­kom chyb­né­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia ale­bo vad­né­ho pos­tu­pu ko­na­nia. ⁸⁾

   Úpra­va sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na a ko­na­nia o nej (ko­na­nie o sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na, roz­hod­nu­tie o sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na, event. no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie o ve­ci) bo­la ob­siah­nu­tá v tre­tej čas­ti, se­dem­nás­tej hla­ve (§ 266- § 276). Po­ru­še­ním zá­ko­na sa ro­zu­me­lo pre­dov­šet­kým po­ru­še­nie Tres­tné­ho zá­ko­na ale­bo Tres­tné­ho po­riad­ku, ale aj po­ru­še­nie iné­ho pred­pi­su, kto­rý bol sú­čas­ťou práv­ne­ho po­riad­ku. Ok­ruh osôb le­gi­ti­mo­va­ných na po­da­nie toh­to pros­tried­ku os­tal nez­me­ne­ný.

   Nes­kor­ší­mi zme­na­mi Tr. po­riad­ku sa dopl­ni­la pre­dov­šet­kým mož­nosť po­da­nia sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na zo stra­ny ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra aj pro­ti prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tiam vy­šet­ro­va­te­ľa (vy­hľa­dá­va­cie­ho or­gá­nu). V ta­kom prí­pa­de pri­chá­dza­la sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na do úva­hy len vte­dy, ak prís­luš­ný pro­ku­rá­tor už ne­mo­hol ta­ké roz­hod­nu­tie sám zru­šiť, event. nah­ra­diť vlas­tným roz­hod­nu­tím pod­ľa § 174 ods. 2 písm. e) Tr. por. Pri uz­ne­se­ní o za­sta­ve­ní a pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo o pos­tú­pe­ní tres­tnej ve­ci bo­lo uve­de­né vý­luč­né op­ráv­ne­nie pro­ku­rá­to­ra v zá­uj­me práv­nej is­to­ty ob­me­dze­né (po­mer­ne krát­kou) le­ho­tou 15 dní.  ⁹⁾ Ten­to práv­ny stav sa vo svo­jej pod­sta­te za­cho­val bez väč­ších zmien až do r. 2005. V ob­do­bí účin­nos­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho po­riad­ku doš­lo k vý­vo­ju ju­di­ka­tú­ry aj k us­ta­no­ve­niu § 266 a nasl. Tr. por., uve­rej­ne­nej v ko­men­tá­ro­vej li­te­ra­tú­re ¹⁰⁾ ale­bo dos­tup­nej v sys­té­me AS­PI.

   Pos­tup pro­ku­rá­to­rov pri vy­ba­vo­va­ní pod­ne­tov na po­da­nie sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na pod­ľa § 266 Tr. por. up­ra­vo­val Prí­kaz ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SSR por. č. 2/1970 z 20.10.1970, v zne­ní opat­re­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SSR z 20.2.1989 sp. zn. Spr II 44/89.  Ten­to prí­kaz bol zru­še­ný Prí­ka­zom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR por. č. 4/1999 z 31.3.1999. Uve­de­ný pred­pis pod­rob­ne up­ra­vo­val pos­tup, ak pod­kla­dom na po­da­nie sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na bol pod­net fy­zic­kej ale­bo práv­nic­kej oso­by. Us­ta­no­ve­nia prí­ka­zu pla­ti­li pri­me­ra­ne aj pri pres­kú­ma­va­ní zá­kon­nos­ti prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia z vlas­tnej ini­cia­tí­vy (z pod­ne­tu ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry).  

   IV. Práv­na úp­ra­va pod­ľa sú­čas­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku

   Úpra­va in­šti­tú­tu zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní v zá­ko­ne č. 301/2005 Z.z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej aj len „Tr. por.“) je ob­siah­nu­tá v ôs­mej hla­ve tre­tej čas­ti (§ 363- § 367).

   Za­ve­de­ním toh­to no­vé­ho in­šti­tú­tu sa po­sil­ni­la prá­vo­moc ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR v príp­rav­nom ko­na­ní a zvý­ši­la sa je­ho zod­po­ved­nosť za zá­kon­nosť roz­ho­do­va­nia pro­ku­rá­to­rov a po­li­caj­tov v tom­to štá­diu ko­na­nia. ¹¹⁾

   K dô­le­ži­tej zme­ne v úp­ra­ve in­šti­tú­tu zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní doš­lo no­ve­lou Tr. por., vy­ko­na­nou zák. č. 401/2015 Z.z. v sme­re, že v ust. § 363 ods. 1 Tr. por. sa vy­pus­ti­la dru­há ve­ta „Po­ru­še­ním zá­ko­na sa ro­zu­mie pod­stat­né po­chy­be­nie, kto­ré moh­lo ov­plyv­niť roz­hod­nu­tie vo ve­ci“. Ďalej doš­lo k zme­ne v ust. § 364 ods. 3 Tr. por. tý­ka­jú­cej sa  zjed­no­te­nia le­ho­ty, v kto­rej mô­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor roz­hod­núť o zru­še­ní prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia.

   Z práv­nej úp­ra­vy zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní v sú­čas­nom Tres­tnom po­riad­ku sú zrej­mé ur­či­té zna­ky, cha­rak­te­ri­zu­jú­ce pod­sta­tu a prí­pus­tnosť toh­to in­šti­tú­tu. Zá­kon zve­ril kom­pe­ten­ciu roz­ho­do­va­nia vý­luč­ne do rúk ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR, a to vzhľa­dom na je­ho pos­ta­ve­nie, pô­sob­nosť a pred­met toh­to mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, kto­rým sú prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia. Ďal­ším zna­kom je dô­vod up­lat­ne­nia, t.j. po­ru­še­nie zá­ko­na. Z hľa­dis­ka spô­so­bu vy­ba­ve­nia op­rav­né­ho pros­tried­ku ide o up­lat­ne­nie ka­sač­né­ho prin­cí­pu.

   Ob­dob­ne ako to­mu bo­lo za pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­vy, ani v sú­čas­nom Tr. po­riad­ku nie sú jed­not­li­vý­mi us­ta­no­ve­nia­mi pres­ne vy­me­dze­né roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta, vo­či kto­rým ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný uve­de­ný in­šti­tút vy­užiť. Ok­ruh prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v zmys­le § 363 ods. 1 Tr. por., od účin­nos­ti Tres­tné­ho po­riad­ku, prík­lad­mo uvá­dza­la ko­men­tá­ro­vá li­te­ra­tú­ra. ¹²⁾

   Pos­tup pro­ku­rá­to­rov v ko­na­ní o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch up­ra­vu­je prí­kaz Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR por. č. 4/2006 z 31.1.2006 v zne­ní nes­kor­ších zmien. Pri jed­nej zo zmien a dopl­ne­ní toh­to prí­ka­zu, a to Prí­ka­zom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR por. č. 3/2012 z 29.2.2012 doš­lo ok­rem iné­ho aj k zme­ne roz­sa­hu pou­ži­tia op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR, a to vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu, kto­rým sa pod­ľa § 206 Tr. por. roz­hod­lo o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

   Pod­ľa plat­né­ho práv­ne­ho sta­vu, op­ráv­ne­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR pod­ľa § 363 a nasl. Tr. por. sa te­da neob­me­dzu­je len na roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa­mej, ale aj na roz­hod­nu­tia kto­rý­mi sa neu­kon­ču­je príp­rav­né ko­na­nie, ale kto­rých vy­da­nie je ne­vyh­nut­né pre zá­kon­ný a rých­ly prie­beh príp­rav­né­ho ko­na­nia, a to vrá­ta­ne roz­hod­nu­tia, kto­rým bo­lo roz­hod­nu­té o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. ¹³⁾

   Na tom­to mies­te je pot­reb­né vrá­tiť sa späť a po­rov­nať zá­mer zá­ko­no­dar­cu a kon­cep­ciu in­šti­tú­tu zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­rá sa pre­ja­vi­la  pri­ja­tím zák. č. 301/2005 Z. z. Trest­ný po­ria­dok a od­ôvod­ne­nie nes­kor­ších le­gis­la­tív­nych zmien v r. 2015. Ako bo­lo uve­de­né v úvo­de toh­to prís­pev­ku, uve­de­ným mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom bo­lo pot­reb­né umož­niť, aby ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor nap­ra­vil ne­zá­kon­nosť vo ve­ciach, v kto­rých eš­te ne­ko­nal súd a v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor roz­ho­dol pod­ľa § 214, § 215, § 216 Tr. por., ale­bo doš­lo k chyb­né­mu pos­tu­pu ko­na­nia. Tej­to kon­cep­cii od­ôvod­ne­nie zme­ny ust. § 363 ods. 1 Tr. por. zá­ko­nom č. 401/2015 Z.z., kto­rým sa s účin­nos­ťou od 1.1.2016 zme­nil a dopl­nil aj Trest­ný po­ria­dok ne­zod­po­ve­dá. V dô­vo­do­vej sprá­ve, v čas­ti tý­ka­jú­cej sa zme­ny ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia sa to­tiž ok­rem iné­ho uvá­dza­lo, že „... Je však pot­reb­né, aby mal ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mož­nosť zru­šiť aké­koľ­vek roz­hod­nu­tie (pro­ces­né, me­dzi­tým­ne, me­ri­tór­ne) pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta v príp­rav­nom ko­na­ní, sa­moz­rej­me, za pod­mien­ky, že ide o roz­hod­nu­tie, kto­rým bol po­ru­še­ný zá­kon, resp. je­ho vy­da­niu pred­chá­dzal ne­zá­kon­ný pos­tup.“ ¹⁴⁾

   Je pot­reb­né ob­jek­tív­ne uviesť, že na otáz­ku, či sa má op­ráv­ne­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vzťa­ho­vať aj na uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia od po­čiat­ku bo­li (a sú) me­dzi pro­ku­rá­tor­mi rôz­ne ná­zo­ry. Nie je úče­lom toh­to člán­ku za­obe­rať sa poč­tom návr­hov op­ráv­ne­ných osôb na zru­še­nie prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní, ani poč­tom návr­hov, kto­rým bo­lo vy­ho­ve­né, resp. cel­ko­vým poč­tom zru­še­ných uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a nad­vä­zu­jú­cich roz­hod­nu­tí vy­uži­tím toh­to op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR. Opod­stat­ne­nosť ale­bo neo­pod­stat­ne­nosť to­ho- kto­ré­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia vždy preu­ká­že prax. Za ne­dos­ta­tok práv­nej úp­ra­vy § 363 a nasl. Tr. por. však osob­ne po­va­žu­jem znač­ný po­čet uz­ne­se­ní (do­kon­ca aj prí­ka­zov) pro­ku­rá­to­ra a po­li­caj­ta vy­da­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré mož­no zru­šiť, čím sa tres­tné ko­na­nie znač­ne za­ťa­žu­je a spo­ma­ľu­je. Neob­me­dzu­je sa to­tiž len na roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa­mej, ale aj na roz­hod­nu­tia o inej otáz­ke (napr. o vý­ške náh­ra­dy a od­me­ny tl­moč­ní­ka ale­bo prek­la­da­te­ľa, o ulo­že­ní po­riad­ko­vej po­ku­ty, o vrá­te­ní ve­ci, o prib­ra­tí znal­ca a iné). V tých­to a po­dob­ných prí­pa­doch bý­va je­ho pou­ži­tie mož­no me­nej čas­té, na dru­hej stra­ne pod­ľa všeo­bec­ných us­ta­no­ve­ní Tr. por. sa zá­sad­ne pro­ti kaž­dé­mu uz­ne­se­niu pri­púš­ťa sťaž­nosť, ak ju zá­kon špe­ciál­ne ne­vy­lu­ču­je. Ust. § 363 a nasl. by sa ma­li eli­mi­no­vať zrej­me len zá­važ­né prí­pa­dy a mož­nosť zru­šiť prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie ob­me­dziť len na naj­dô­le­ži­tej­šie (me­ri­tór­ne) roz­hod­nu­tia v príp­rav­nom ko­na­ní, resp. roz­hod­nu­tia, kto­ré vzhľa­dom na ich pro­ces­ný vý­znam a účin­ky sú pred­pok­la­dom ďal­šie­ho prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia. Vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mož­no uviesť, že je uz­ne­se­ním vy­dá­va­ným v úvod­nej fá­ze vy­šet­ro­va­nia (skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia), pri­čom mu­sia byť spl­ne­né zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky. Je pot­reb­né zvý­raz­niť sú­vis toh­to roz­hod­nu­tia aj s niek­to­rý­mi us­ta­no­ve­nia­mi dru­hej a tre­tej čas­ti Tr. por., up­ra­vu­jú­cim do­zor a úko­ny pro­ku­rá­to­ra a súd­ne ko­na­nie. V zmys­le § 234 ods. 2 ve­ta pr­vá Tr. por., ob­ža­lo­bu mož­no po­dať len pre sku­tok, pre kto­rý sa vznie­slo ob­vi­ne­nie. Tres­tné stí­ha­nie pred sú­dom sa ko­ná len na pod­kla­de ob­ža­lo­by ale­bo návr­hu na do­ho­du o vi­ne a tres­te, kto­ré po­dá­va a pred sú­dom za­stu­pu­je pro­ku­rá­tor (§ 237 ods. 1 Tr. por.). Súd mô­že roz­ho­do­vať len o skut­ku, kto­rý je uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu (§ 278 ods. 1 Tr. por.). Ne­me­nej dô­le­ži­tou otáz­kou je, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa spra­vid­la (ak nie je na­ru­še­ný tzv. ve­rej­ný zá­ujem) do­tý­ka aj zá­uj­mov poš­ko­de­né­ho. Pre­to by bo­lo v sú­la­de s po­žia­dav­kou aj je­ho práv­nej is­to­ty, aby na vy­da­nie toh­to dru­hu uz­ne­se­ní bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky. Náp­ra­vu ne­zá­kon­ných roz­hod­nu­tí je však ne­vyh­nut­né reali­zo­vať (zrej­me) v nie príl­iš dl­hej le­ho­te po na­do­bud­nu­tí ich prá­vop­lat­nos­ti.

   Jed­nou z dis­ku­to­va­ných otá­zok je aj vy­uži­tie op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR vo­či uz­ne­se­niu o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods.1 (ale­bo aj pod­ľa ods.2) Tr. por. P. Šam­ko v prís­pev­ku uve­rej­ne­nom 9.9.2021 v inter­ne­to­vom ča­so­pi­se Práv­ne lis­ty pod náz­vom „Sku­toč­ne ne­mô­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zru­šiť uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 363 Tr. por?“ do­chá­dza k zá­ve­ru, že nič neb­rá­ni ana­lo­gic­ké­mu vy­uži­tiu toh­to op­ráv­ne­nia aj na prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré pred­chá­dza­jú vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Pod­mien­kou pod­ľa ne­ho je, aby sa tak sta­lo v prí­pa­doch zis­te­né­ho pod­stat­né­ho (vý­ni­moč­né­ho) po­ru­še­nia zá­ko­na. Auto­ri jed­nej z učeb­níc tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho nap­ro­ti to­mu za­stá­va­jú ná­zor, že uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a naň nad­vä­zu­jú­ce roz­hod­nu­tia vy­da­né v príp­rav­nom ko­na­ní až do vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor nep­res­kú­ma­va v rám­ci mi­mo­riad­ne­ho ko­na­nia a v rám­ci toh­to ko­na­nia ich ne­mô­že zru­šiť. Ta­ké­mu pos­tu­pu brá­ni zne­nie § 366 ods. 1 Tr. por., z kto­ré­ho je evi­den­tné, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor mu­sí v zru­šo­va­com uz­ne­se­ní vy­slo­viť, či zá­kon bol po­ru­še­ný v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. ¹⁵⁾ Osob­ne som ná­chyl­ný prik­lo­niť sa k ná­zo­ru, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor SR vy­užiť uve­de­né op­ráv­ne­nie aj vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia v niek­to­rých, sku­toč­ne zá­važ­ných prí­pa­doch hru­bé­ho po­ru­še­nia zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní (aj za sú­čas­né­ho „ne­jas­né­ho“ práv­ne­ho sta­vu) mô­že a mu­sí. Aj vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pla­tí, že neexis­tu­je žiad­ny iný pro­ces­ný pos­tup, ako nap­ra­viť ne­zá­kon­ný stav v pred­súd­nom ko­na­ní, len za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 Tr. por. Prob­lé­mom je, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je jed­ným zo spô­so­bov skon­če­nia príp­rav­né­ho ko­na­nia, uz­ne­se­nie sa te­da vy­dá­va na kon­ci vy­šet­ro­va­nia, po vy­ko­na­ní všet­kých dos­tup­ných úko­nov. Ďal­ším prob­lé­mom je, kto­rý sub­jekt by za­sta­vo­va­cie uz­ne­se­nie vy­dal.  Prís­luš­ný po­li­cajt ? Zrej­me nie, ten svoj ná­zor na vec vy­jad­ril vy­da­ním uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. Do­zo­ro­vý pro­ku­rá­tor? Ten tiež zrej­me nie, le­bo svoj práv­ny ná­zor vy­jad­ril pres­kú­ma­ním a ak­cep­to­va­ním vy­da­né­ho uz­ne­se­nia. A tzv. ne­ga­tív­ny po­kyn sme­ru­jú­ci k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia na­dria­de­ný pro­ku­rá­tor pod­ľa plat­ných pred­pi­sov o pro­ku­ra­tú­re vy­dať ne­mô­že (§ 6 ods. 8 zák. č. 153/2001 Z.z. o pro­ku­ra­tú­re v zne­ní nesk. pred­pi­sov).

  V. Vzťah k iným us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho zá­ko­na a Tres­tné­ho po­riad­ku

  In­šti­tút zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní sú­vi­sí s iný­mi  hmot­no a pro­ces­no- práv­ny­mi us­ta­no­ve­nia­mi. Po­ru­še­ním zá­ko­na sa ro­zu­mie po­ru­še­nie nie­len us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na (napr. či sku­tok vy­čer­pá­va skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu) ale­bo Tres­tné­ho po­riad­ku (napr. us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú­ce zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia, us­ta­no­ve­nia tý­ka­jú­ce sa prís­luš­nos­ti, za­uja­tos­ti, do­ru­čo­va­nia uz­ne­se­ní, sa­mot­né­ho pos­tu­pu ko­na­nia a roz­hod­nu­tia, ná­le­ži­tos­tí uz­ne­se­ní a pod.), ale aj po­ru­še­nie iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su, z poh­ľa­du kto­rých je pot­reb­né roz­hod­nu­tie pres­kú­mať. Po­jem prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie je up­ra­ve­ný v ust. § 184 Tr. por. Vo vzťa­hu k príp­rav­né­mu ko­na­niu ve­de­né­mu v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci  je nes­por­né (a vy­plý­va to aj z čl. 7 ods. 4 ci­to­va­né­ho prí­ka­zu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR o pos­tu­pe pro­ku­rá­to­rov v ko­na­ní o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch), že v ča­se ko­na­nia pod­ľa § 363 a nasl. Tr. por. nie je mož­né skon­čiť príp­rav­né ko­na­nie niek­to­rým z (me­ri­tór­nych ale­bo pred­bež­ných) roz­hod­nu­tí uve­de­ných v 5. di­eli 2. hla­vy 2. čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku, a ani po­dať ob­ža­lo­bu. Pred­nosť roz­hod­nu­tia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR o návr­hu ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 363 Tr. por. pred roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní je zvlášť vý­znam­ná vo vä­zob­ných tres­tných ve­ciach. 

VI. Z ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du SR k § 363 ods. 1 Tr. por.

      Z dos­tup­nej ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du SR je pot­reb­né prík­lad­mo pou­ká­zať na uz­ne­se­nie sp.zn. III. ÚS 371/2014 zo 17.6.2014, pod­ľa kto­ré­ho reš­pek­to­va­nie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pro­ku­ra­tú­rou ako or­gá­nom do­zo­ru nad zá­kon­nos­ťou príp­rav­né­ho ko­na­nia je pot­reb­né skú­mať s oh­ľa­dom na príp­rav­né ko­na­nie ako ce­lok. Od­ňa­tie mož­nos­ti reali­zo­vať svo­ju ob­ha­jo­bu v príp­rav­nom ko­na­ní je mož­né nap­ra­viť, po­kiaľ stra­na ob­ha­jo­by ta­kú mož­nosť, ho­ci nes­kôr, vo fá­ze príp­rav­né­ho ko­na­nia dos­ta­ne.

   Z ďal­ších roz­hod­nu­tí mož­no uviesť uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. II. ÚS 494/2014 z 22.8.2014 k prin­cí­pu nes­tran­nos­ti roz­ho­do­va­nia vy­lu­ču­jú­ce­mu,  aby ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor pod­ľa § 363 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal na zá­kla­de návr­hu ob­vi­ne­né­ho zá­kon­nosť roz­hod­nu­tia o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré sám vy­dal. Z od­ôvod­ne­nia uz­ne­se­nia je pov­šim­nu­tia­hod­ná úva­ha se­ná­tu, pod­ľa kto­rej sí­ce reš­pek­tu­je prá­vo­moc ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra inter­pre­to­vať § 363 a nasl. Tr. por.,  av­šak s od­ka­zom na vý­klad plat­nej práv­nej úp­ra­vy, dô­vo­do­vú sprá­vu k zák. č. 301/2005 Z.z. a po­dob­nú práv­nu úp­ra­vu v § 174a TrŘ v Čes­kej re­pub­li­ke sa mu vy­uži­tie toh­to op­ráv­ne­nia vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ja­ví ako otáz­ne.

VII. Práv­na úp­ra­va v Čes­kej re­pub­li­ke

   V Čes­kej re­pub­li­ke ne­bo­la do­po­siaľ vy­ko­na­ná re­ko­di­fi­ká­cia tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho. Plat­ný a účin­ný zák. č. 141/1961 Sb. o tres­tním říze­ní soud­ním (tres­tní řád) ve zne­ní pozdějších před­pisů a ná­lezů Ústav­ní­ho sou­du ČR (ďa­lej len „TrŘ“), up­ra­vu­je ob­dob­ný in­šti­tút v § 174a. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia mô­že naj­vyš­ší štát­ny zá­stup­ca v le­ho­te do troch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti zru­šiť ne­zá­kon­né uz­ne­se­nie niž­šie­ho štát­ne­ho zá­stup­cu o nes­tí­ha­ní po­doz­ri­vé­ho pod­ľa § 159d od­st. 1, o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo o pos­tú­pe­ní ve­ci, s vý­nim­kou uz­ne­se­ní vy­da­ných európ­skym po­ve­re­ným ža­lob­com ale­bo európ­skym ža­lob­com. 

   Za­kot­ve­nie mi­mo­riad­ne­ho ka­sač­né­ho op­ráv­ne­nia naj­vyš­šie­ho štát­ne­ho zá­stup­cu no­ve­lou tres­tní­ho řádu z r. 2001 bo­lo od­ôvod­ne­né naj­mä tým, že po­kiaľ by Naj­vyš­ší súd ČR z pod­ne­tu do­vo­la­nia mo­hol ru­šiť prá­vop­lat­né me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tia z príp­rav­né­ho ko­na­nia, za­sa­ho­val by tým, ho­ci ne­pria­mo, do vý­luč­né­ho op­ráv­ne­nia štát­ne­ho zá­stup­cu ako or­gá­nu ve­rej­nej ža­lo­by, príp. do ur­či­tej mie­ry aj do zá­sa­dy le­ga­li­ty v zmys­le § 2 ods. 3 TrŘ. S ur­či­tou dáv­kou „zá­vis­ti“ mož­no kon­šta­to­vať, že čes­ká tres­tnop­ro­ces­ná li­te­ra­tú­ra sa ok­rem všeo­bec­nej cha­rak­te­ris­ti­ky, vzťa­hu uve­de­né­ho in­šti­tú­tu k sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na (§ 266 až § 276) a do­vo­la­niu (§ 265a až § 265s TrŘ), ale aj k vý­ko­nu doh­ľa­du pod­ľa zá­ko­na o štát­nom za­stu­pi­teľ­stve, ďa­lej pod­rob­ne za­obe­rá aj roz­sa­hom op­ráv­ne­nia naj­vyš­šie­ho štát­ne­ho zá­stup­cu, le­ho­tou na je­ho up­lat­ne­nie, pod­klad­mi na vý­kon toh­to op­ráv­ne­nia a pos­tu­pom štát­ne­ho zá­stup­cu po zru­še­ní uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo o pos­tú­pe­ní ve­ci. ¹⁶⁾

   Ko­men­tár k TrŘ pou­ka­zu­je na to, že zmys­lom tej­to úp­ra­vy je sna­ha za­bez­pe­čiť ná­le­ži­té pres­kú­ma­nie vy­me­dze­ných uz­ne­se­ní niž­ších štát­nych zá­stup­cov, kto­ré moh­li byť už pres­kú­ma­né na­dria­de­ným štát­nym zá­stup­com na zá­kla­de sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho ale­bo poš­ko­de­né­ho a dodr­ža­nie ob­ža­lo­va­cej zá­sa­dy v zmys­le § 2 ods. 8 TrŘ. Op­ráv­ne­nie naj­vyš­šie­ho štát­ne­ho zá­stup­cu pod­ľa § 174a sa cha­rak­te­ri­zu­je jed­nak ako mi­mo­riad­ne, pre­to­že sa up­lat­ňu­je pro­ti prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tiam, kto­ré sú v zá­sa­de roz­hod­nu­tia­mi me­ri­tór­ny­mi a ko­neč­ný­mi, jed­nak ako fa­kul­ta­tív­ne.  Z ju­di­ka­tú­ry k § 174a TrŘ mož­no uviesť roz­hod­nu­tie TR NS 15 /2005-T 788, pod­ľa kto­ré­ho otáz­ku, či naj­vyš­ší štát­ny zá­stup­ca pos­tu­po­val zá­kon­ným spô­so­bom pri up­lat­ne­ní svoj­ho op­ráv­ne­nia ru­šiť uz­ne­se­nia niž­ších štát­nych zá­stup­cov o pos­tú­pe­ní ve­ci, ne­mô­žu sú­dy (napr. v rám­ci pred­bež­né­ho pre­jed­na­nia ob­ža­lo­by) rie­šiť ako pred­bež­nú otáz­ku pod­ľa § 9 ods. 1 TrŘ. ¹⁷⁾

VIII. Zá­ver

   Z pred­chá­dza­jú­ce­ho textu je zrej­mé, že práv­na úp­ra­va zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v na­šich pod­mien­kach preš­la ur­či­tým vý­vo­jom. Rov­na­ko ako v Čes­kej re­pub­li­ke, ani v na­šich pod­mien­kach tres­tnop­ro­ces­ná úp­ra­va ne­poz­na­la ob­dob­ný in­šti­tút. V zá­sa­de mož­no uviesť, že sú­čas­ná práv­na úp­ra­va toh­to mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku zod­po­ve­dá kon­cep­cii slo­ven­ské­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia (tres­tné­ho ko­na­nia), kde sa kla­die dô­raz na väč­ší for­mal­izmus, roz­sah pro­ces­ných práv a zá­ruk ob­vi­ne­né­ho. Jed­noz­nač­ne je pot­reb­né uviesť, že vy­uži­tie exis­tu­jú­ce­ho op­ráv­ne­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR v kto­rej­koľ­vek tres­tnej ve­ci je pot­reb­né reš­pek­to­vať. Je to nie­len otáz­ka dodr­žia­va­nia zá­ko­na, ale aj otáz­ka dô­ve­ry v ob­jek­tív­nosť a nes­tran­nosť ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR. Vzhľa­dom na pod­sta­tu toh­to in­šti­tú­tu je bez vý­zna­mu otáz­ka or­ga­ni­zač­né­ho za­ra­de­nia or­gá­nu, kto­rý pô­vod­ne vo ve­ci roz­ho­dol. Ak­tuál­ne di­anie uka­zu­je, že aj s tým­to in­šti­tú­tom sa mô­žu spá­jať niek­to­ré prak­tic­ké, ap­li­kač­né prob­lé­my, ale aj otáz­ky sme­rom do bu­dúc­nos­ti. Má sa za­cho­vať sú­čas­ný kon­cept úp­ra­vy toh­to in­štu­tú­tu? Ma­jú byť taxatív­ne (pre­dov­šet­kým v Tr. po­riad­ku) vy­po­čí­ta­né roz­hod­nu­tia, vo­či kto­rým je ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor op­ráv­ne­ný vy­užiť da­né op­ráv­ne­nie a kto­ré to ma­jú byť? Osob­ne sa prik­lá­ňam k ná­zo­ru o pot­re­be exis­ten­cie ta­ké­ho pro­ces­né­ho in­šti­tú­tu, kto­rý v za­bez­pe­čí náp­ra­vu (taxatív­ne ur­če­ných) ne­zá­kon­ných roz­hod­nu­tí v príp­rav­nom ko­na­ní, v nie príl­iš dl­hej le­ho­te po na­do­bud­nu­tí ich prá­vop­lat­nos­ti. Je to­mu tak pre­to, aby exis­to­val účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy, ak sa v tres­tnop­ráv­nej praxi vy­skyt­ne prí­pad ab­so­lút­ne hru­bé­ho ne­reš­pek­to­va­nia dô­le­ži­tých us­ta­no­ve­ní zá­ko­na. Pre­to tej­to prob­le­ma­ti­ke bu­de pot­reb­né ve­no­vať pri­me­ra­nú po­zor­nosť, resp. o nej ďa­lej dis­ku­to­vať. Prí­pad­né zme­ny by sa ne­ma­li reali­zo­vať na zá­kla­de sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia o nes­práv­nos­ti roz­hod­nu­tia v jed­not­li­vej ve­ci. Bu­de pot­reb­né sa za­my­slieť nad prí­pad­ný­mi zme­na­mi, vec­ne a od­bor­ne pred­ne­se­ný­mi ar­gu­men­tmi v pros­pech ale­bo nep­ros­pech uve­de­né­ho in­štu­tú­tu. V tej­to dis­ku­sii a pri event. nás­led­nej no­ve­li­zá­cii dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku by však ma­li prev­lád­nuť vý­luč­ne od­bor­né sta­no­vis­ká.

Poz­nám­ky:

1) Poz­ri napr. Ivor, J. a kol. Tres­tné prá­vo pro­ces­né. Bra­tis­la­va: Iura Edi­tion, 2006, s. 727.

2) Dô­vo­do­vá sprá­va k zá­ko­nu č. 301/2005 Z.z Trest­ný po­ria­dok.

3) Mi­ná­rik, Š. a kol. Trest­ný po­ria­dok. Struč­ný ko­men­tár. 2. vy­da­nie. Bra­tis­la­va: Iura Edi­tion, 2010, s. 149 a nasl.

4) K to­mu poz­ri Worel, O., Mi­lo­ta, A., Stu­na, S. Tres­tní řád plat­ný na Slo­ven­sku a Pod­kar­pat­ské Ru­si (dopl­ne­ný pozdější­mi zá­ko­ny i zá­sad­ní­mi ná­le­zy bý­va­lé ku­rie v Bu­da­peš­ti Tres­tní­ho řádu dřívě uher­ské­ho). 2. dopl­ne­né vy­da­nie. Kroměříž 1922, s. 26 a nasl., z nes­kor­ších pub­li­ká­cií ob­dob­ne Rá­liš, A.: Tres­tné prá­vo pro­ces­né. 2. vy­da­nie. Bra­tis­la­va: Jus­ti­tia 1942, s. 121 a nasl.

5) Šimák, J. a kol. Trest­ný po­ria­dok a pred­pi­sy s ním sú­vi­sia­ce. Bra­tis­la­va: Slo­ven­ské vy­da­va­teľ­stvo po­li­tic­kej li­te­ra­tú­ry, 1953, s. 222 a nasl.

6) Je­lí­nek, E. a kol. Trest­ný po­ria­dok a pred­pi­sy s ním sú­vi­sia­ce. Bra­tis­la­va: Slo­ven­ské vy­da­va­teľ­stvo po­li­tic­kej li­te­ra­tú­ry, 1958, s. 346 a nasl.

7) To­lar, J. a kol. Trest­ný po­ria­dok. Ko­men­tár. Bra­tis­la­va: Os­ve­ta, 1963, s. 592 a nasl.

8) Sol­nař, V. a kol. Čes­kos­lo­ven­ské tres­tní říze­ní. Pra­ha: Or­bis, 1963, s. 275 a nasl.

9) Růžek, A. a kol.: Trest­ný po­ria­dok. Ko­men­tár. Bra­tis­la­va: Ob­zor, 1977, s. 652 a nasl.

10) K to­mu poz­ri napr. Mat­hern, V. a kol.: Trest­ný zá­kon, Trest­ný po­ria­dok a sú­vi­sia­ce pred­pi­sy. Bra­tis­la­va: Is­ter scien­ce press, 1994, s. 538 a nasl.

11) Čen­téš, J. a kol. Tres­tné prá­vo pro­ces­né. Všeo­bec­ná a oso­bit­ná časť. Šamo­rín: Heu­ré­ka, 2012, s. 633.

12) Po­rov­naj napr. Mi­ná­rik, ref. 3, s. 898 a nasl., Čen­téš, J. a kol. Trest­ný po­ria­dok. Veľ­ký ko­men­tár. 2. ak­tua­li­zo­va­né vy­da­nie. Bra­tis­la­va: Euro­kó­dex 2015, s. 659 a nasl.

13) Čen­téš, ref. 11, s. 633-634.

14) Dô­vo­do­vá sprá­va k zák.č. 401/2015 Z. z., kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 153/2001 Z.z. o pro­ku­ra­tú­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov.

15) Čen­téš, ref. 11, s. 633.

16) Po­rov­naj napr. Šámal, P., No­vot­ný, F., Ru­žič­ka, M., Von­druš­ka, F., No­vot­ná, J. Příp­rav­né říze­ní tres­tní. Pra­ha: C. H. Beck, 2003, s. 1068-1074.

17) Šámal, P. a kol. Tres­tní řád. Ko­men­tář. I. díl. 5. vy­dá­ní. Pra­ha: C. H. Beck, 2005, s. 1342 a nasl.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia