Už Platón vedel, že bez právneho štátu niet demokracie, pripomínajme si to

JUDr. Pat­rik Šte­vík, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II

Už Pla­tón ve­del, že bez práv­ne­ho štá­tu niet de­mok­ra­cie, pri­po­mí­naj­me si to

V ži­vo­te člo­ve­ka, ako aj v ži­vo­te spo­loč­nos­ti nie je všet­ko sa­moz­rej­mé. Nič uš­ľach­ti­lé a hod­not­né sa ne­de­je bez ná­ma­hy. Bez fy­zic­ké­ho na­sa­de­nia a sta­ros­tli­vos­ti o du­šu za­ne­chá­va člo­vek po se­be iba ne­po­ria­dok, zlo, de­ge­ne­rá­ciu, spros­to­tu či úbo­hosť.

De­ji­ny ako li­neár­no-cyk­lic­ký pro­ces pri­ná­ša­jú člo­ve­ku rov­na­ké té­my, vý­zvy a rie­še­nia. S Ci­ce­ro­no­vým ná­vo­dom His­to­ria est ma­gis­tra vi­tae (his­tó­ria je uči­teľ­kou ži­vo­ta) mô­že­me zvlád­nuť ús­ka­lia spo­lo­čen­ské­ho ži­vo­ta s väč­šou ľah­kos­ťou a bra­vú­rou aj my v dneš­ných tur­bu­len­tných a ri­zi­ko­vých ča­soch.

Osud mi do­prial žiť v ča­soch, keď európ­sky člo­vek stra­til zá­ujem o sta­ros­tli­vosť o du­šu, nás­led­kom čo­ho váž­ne zly­há­va ce­lá spo­loč­nosť. Keď Pla­tón de­fi­no­val kon­cep­ciu sta­ros­tli­vos­ti o du­šu, ne­tu­šil, že sa raz sta­ne vlas­tným jad­rom európ­skej iden­ti­ty. Iba európ­sky kul­túr­ny ok­ruh po­va­žu­je du­šu nie­len za no­si­teľ­ku ži­vo­ta, ale aj za no­si­teľ­ku ve­de­nia a ve­do­mia.

Ucho­pe­ním tej­to gréc­kej my­šlien­ky rep­re­zen­to­va­nej pla­to­niz­mom sa sta­la Euró­pa kul­túr­nym a ci­vi­li­zač­ným he­ge­mó­nom sve­ta. Vy­še dve­ti­síc ro­kov Euró­pa do­mi­no­va­la vo fi­lo­zo­fii, štá­to­ve­de, ume­ní, ve­de a tech­ni­ke.

Pri de­mok­ra­cii sa tre­ba vra­cať do anti­ky

Sta­ros­tli­vos­ťou o du­šu do­sia­hol európ­sky člo­vek aj na pro­jekt de­mok­ra­cie a práv­ne­ho štá­tu. Ako je­di­ný na na­šej pla­né­te. Ideál vlá­dy ľu­du a jej ochran­cu práv­ne­ho štá­tu dod­nes na­po­dob­ňu­je­me s men­ším či väč­ším ús­pe­chom. Je pro­duk­tom pri­ro­dze­né­ho prá­va rov­na­ko ako kon­cept ľud­ských práv.

Už dl­hší čas je zrej­mé, že v 21. sto­ro­čí za­ží­va­jú de­mok­ra­cia a práv­ny štát ťaž­kú krí­zu prá­ve tam, kde vznik­li – v Euró­pe. Pod vply­vom ve­dec­ko-tech­nic­kej re­vo­lú­cie a po­hodl­né­ho spô­so­bu ži­vo­ta európ­ske spo­lo­čen­stvo rok­mi za­bud­lo na se­ba­dis­cip­lí­nu, ro­zum­nosť a zod­po­ved­nosť, kto­ré sú pre exis­ten­ciu a fun­go­va­nie de­mok­ra­cie a práv­ne­ho štá­tu by­tos­tne dô­le­ži­té.

Prá­ve sku­toč­nosť, že de­mok­ra­cia je vlá­da ľu­du, kla­die na to­to vy­sní­va­né štát­ne zria­de­nie veľ­ké ná­ro­ky. Na tých, čo vlád­nu, i na tých, kto­rí man­dát vlá­dy ude­ľu­jú. To­to ri­zi­ko zneu­ží­va­nia mo­ci na jed­nej stra­ne a neu­ve­do­me­los­ti da­vu na dru­hej stra­ne bo­lo pred­me­tom mno­hých fi­lo­zo­fic­kých či štát­no­po­li­tic­kých trak­tá­tov a di­aló­gov.

Po­va­žu­jem za pre­jav neúc­ty ne­ve­dieť, kde má my­šlien­ka svoj do­mov. Pre­to vy­ne­chám no­vo­do­bé a sú­čas­né teórie li­be­ra­liz­mu, de­mok­ra­cie a práv­ne­ho štá­tu a pre­ne­siem sa pria­mo do anti­cké­ho Gréc­ka, ku zdro­ju vzni­ku in­šti­tú­tov de­mok­ra­cie, práv­ne­ho štá­tu a mno­hých ďal­ších pre Euró­pu ne­nah­ra­di­teľ­ných hod­nôt. Ro­bím tak aj pre­to, le­bo star­šia my­šlien­ka ove­re­ná ča­som má ne­po­rov­na­teľ­ne vy­ššiu hod­no­tu ako tá nov­šie­ho dá­ta, kto­rá z nej iba vy­chá­dza.

De­mok­ra­cia mô­že byť nes­ta­bil­ná

Keď­že de­mok­ra­cia vznik­la v Até­nach, je po­cho­pi­teľ­né, že jej vý­ho­dy či ne­vý­ho­dy ako pr­ví opí­sa­li tí, čo ju za­ži­li na vlas­tnej ko­ži. Pod­ro­bi­li ju kri­ti­ke a upo­zor­ni­li na jej ús­ka­lia. Pre člo­ve­ka fi­lo­zo­fic­ky vzde­la­né­ho nie je prek­va­pe­ním, že prá­ve Pla­tó­no­va me­ta­fy­zi­ka te­ma­tic­ky vy­čer­pa­la ce­lý pries­tor by­tia, kto­ré­ho sú­čas­ťou sú aj štát­no­po­li­tic­ké otáz­ky.

Vi­diac, ako de­mok­ra­tic­ký re­žim v Até­nach zba­vil ži­vo­ta Sok­ra­ta, ne­šet­ril Pla­tón kri­ti­kou na de­mok­ra­tic­ký spô­sob vlá­dy. Smrť Pla­tó­nov­ho pria­te­ľa nám bu­de nav­ždy pri­po­mí­nať zly­ha­nie de­mok­ra­tic­ké­ho sys­té­mu vlád­nu­tia pot­la­čo­va­ním slo­bo­dy pre­ja­vu a seg­re­gá­ciou ná­zo­rov na pri­ja­teľ­né a de­zin­for­mač­né či kon­špi­rač­né. Nie je roz­ho­du­jú­ce, že anti­cká de­mok­ra­cia ne­bo­la za­stu­pi­teľ­skou, ale up­lat­ňo­va­la sa pria­mou for­mou.

Pla­tón vo svo­jich skor­ších di­elach ne­po­va­žo­val de­mok­ra­ciu za naj­lep­šiu for­mu vlá­dy. Z vlas­tných skú­se­nos­tí si uve­do­mu­je jej ri­zi­ká a mož­nosť se­baz­ni­če­nia, ak pres­ta­ne byť ro­zum­ná a zod­po­ved­ná. Mys­li­teľ je skep­tic­ký k uve­do­me­los­ti da­vu, kto­rý vo­lí exeku­tí­vu, čo mô­že mať za nás­le­dok nes­chop­ných mo­ci­pá­nov. Z dl­ho­do­bé­ho hľa­dis­ka ju po­va­žu­je za nes­ta­bil­nú.

De­mok­ra­cia pot­re­bu­je cnos­tných vod­cov

Sok­ra­to­vý­mi ús­ta­mi Pla­tón tvr­dí, že de­mok­ra­tic­ké zria­de­nie dop­la­tí na to, že bu­de chcieť vy­ho­vieť všet­kým. Chu­dob­ní bu­dú chcieť časť ma­jet­ku bo­ha­tých a de­mok­ra­cia im to dá. Mla­dí bu­dú chcieť prá­va sta­rých, že­ny bu­dú chcieť prá­va mu­žov a cu­dzin­ci bu­dú chcieť prá­va ob­ča­nov. De­mok­ra­cia im to dá. Zlo­čin­ci bu­dú chcieť ob­sa­diť ve­rej­né fun­kcie a de­mok­ra­cia im to umož­ní. A až zlo­čin­ci de­mok­ra­ciu na­ko­niec ov­lád­nu, pre­to­že zlo­čin­ci od prí­ro­dy ba­žia po po­zí­ciách mo­ci, vznik­ne ty­ra­nia hor­šia, než do­ká­že naj­hor­šia mo­nar­chia ale­bo oli­gar­chia.

Pod­ľa Pla­tó­na je v de­mok­ra­cii naj­vyš­ším dob­rom slo­bo­da. Ľudia mô­žu slo­bod­ne ro­biť to, čo chcú, a žiť tak, ako uz­na­jú za vhod­né. V tom­to vi­dí zá­ro­dok ne­ro­zum­nos­ti a ne­zod­po­ved­nos­ti, kto­rá skôr či nes­kôr de­mok­ra­ciu po­cho­vá.

De­mok­ra­tic­ký člo­vek je pod­ľa je­ho po­zo­ro­va­ní pohl­te­ný ne­pot­reb­ný­mi túž­ba­mi, pri­čas­to sa za­obe­rá my­šlien­ka­mi, čo si kú­pi za svo­je pe­nia­ze, a hro­ma­dí ma­je­tok. Pla­tón tvr­dí, že de­mok­ra­tic­ký člo­vek sa viac sta­rá o svo­je pe­nia­ze než o to, ako mô­že po­môcť dru­hým. Ab­so­lút­na rov­nosť pod­ľa ne­ho pri­ná­ša je­din­cov hľa­da­jú­cich moc, kto­rí sú mo­ti­vo­va­ní osob­ný­mi zá­uj­ma­mi a zis­kom. Do­ká­žu byť ľah­ko sko­rum­po­va­teľ­ní, čo mô­že na­ko­niec pri­viesť spo­loč­nosť k ty­ra­nii.

De­mok­ra­tic­ká for­ma vlá­dy je pod­ľa Pla­tó­na nes­ta­bil­ná, le­bo jej čas­to chý­ba­jú vod­co­via s pot­reb­ný­mi schop­nos­ťa­mi a mo­rál­kou. Bez kon­ti­nuál­ne schop­ných a cnos­tných vod­cov je to ne­bez­peč­ná for­ma vlá­dy.

Bez práv­ne­ho štá­tu niet de­mok­ra­cie

Na­priek to­mu Pla­tón na sklon­ku svoj­ho ve­ku, pod vply­vom svo­jich ži­vot­ných skú­se­nos­tí, pri­pus­til, že de­mok­ra­cia mô­že fun­go­vať. Vždy si dos­ta­toč­ne uve­do­mo­val hod­no­tu slo­bo­dy, ale ako elit­ný je­di­nec mu­sel ne­vyh­nut­ne na­rá­bať aj s iný­mi ka­te­gó­ria­mi, na kto­rých sto­jí člo­vek a spo­loč­nosť. Ce­lý ži­vot sa po­kú­šal vy­tvo­riť ideál­ny mo­del štá­tu, kto­rý by pri­nie­sol har­mo­nic­ký vzťah z poh­ľa­du slo­bo­dy jed­not­liv­ca, zmy­sel pre ce­lok, zod­po­ved­nosť, ro­zum­nosť, múd­rosť a spo­koj­nosť všet­kých.

Vo svo­jom pos­led­nom di­ele Zá­ko­ny vy­tvo­ril mo­del spo­lo­čen­ské­ho zria­de­nia, v kto­rom má de­mok­ra­cia ne­zas­tu­pi­teľ­né mies­to obo­ha­te­né o múd­rosť aris­tok­ra­cie. Ga­ran­tom a ochran­com toh­to zria­de­nia uro­bil zá­ko­ny. De­fi­no­val tak po­jem a vý­znam práv­ne­ho štá­tu, bez kto­ré­ho nie je mož­né uva­žo­vať o de­mok­ra­cii. Úlo­hou práv­ne­ho štá­tu je za­bez­pe­čiť sta­bi­li­tu a tr­vác­nosť de­mok­ra­tic­ké­ho zria­de­nia. Me­cha­niz­my práv­ne­ho štá­tu ma­jú ochrá­niť de­mok­ra­ciu pred kri­mi­nál­nik­mi, ko­rup­čník­mi, pros­pe­chár­mi, pred ľuď­mi s to­ta­lit­ný­mi sklon­mi a nes­chop­ný­mi ľuď­mi.

Mno­ho Pla­tó­no­vých my­šlie­nok v di­ele Zá­ko­ny ob­stá­lo v skúš­ke ča­som. Pos­tre­hy, že ab­so­lút­na moc ab­so­lút­ne ka­zí a že nik­to v štá­te nes­mie byť vy­ňa­tý z pô­sob­nos­ti práv­ne­ho štá­tu, by ma­li byť dnes pre Euró­pu ná­vo­dom. Rov­na­ko ako my­šlien­ka, aby zá­kon spá­jal pres­ved­čo­va­nie s do­nú­te­ním. Účel pres­ved­čo­va­nia ma­jú pl­niť dô­vo­do­vé sprá­vy k zá­ko­nom a ve­rej­ná roz­pra­va pred pri­ja­tím zá­ko­na.

Maj­ster Pla­tón to­ho eš­te ve­ľa na­pí­sal o de­mok­ra­cii a práv­nom štá­te. A po ňom aj je­ho pria­teľ Aris­to­te­les.

Ri­zi­ká vý­vo­ja v de­mok­ra­cii

To, čo bo­lo v Até­nach pr­vým expe­ri­men­tom s náz­vom de­mok­ra­cia, sa v anti­ckom Rí­me sta­lo 400-roč­nou tra­dí­ciou. Rím­sku re­pub­li­ku ria­di­la sús­ta­va vzá­jom­ne sa kon­tro­lu­jú­cich or­gá­nov. Roz­hod­nu­tia vo­le­né­ho aris­tok­ra­tic­ké­ho or­gá­nu se­ná­tu potvr­dzo­val ple­bej­ský snem, kto­rý mo­hol pri­jí­mať aj vlas­tné roz­hod­nu­tia zá­väz­né pre se­nát. Or­gá­ny tri­bú­nov ľu­du so svo­jou zá­ko­no­dar­nou ini­cia­tí­vou a fun­kcie kon­zu­lov dopĺňa­li har­mo­ni­zač­né pr­vky bŕzd a proti­váh.

Ani v do­be ci­sár­stva Rím­ska rí­ša neo­pus­ti­la tra­dí­ciu de­mok­ra­cie. Obo­ha­ti­la ju však pr­vkom aris­tok­ra­tic­kej múd­ros­ti, pres­ne v du­chu Pla­tó­nov­ho di­ela Zá­ko­ny. A pri­nies­la člo­ve­ku prá­vo, po­ria­dok, pros­pe­ri­tu, 250 ro­kov tr­va­jú­ci mier a bez­peč­nosť. Na tie ča­sy pre­lo­mo­vé hod­no­ty, na nich sto­jí aj no­vo­do­bá a sú­čas­ná teória a prax, s kto­rou má­me aj my osob­nú skú­se­nosť.

Rov­na­ko ako Pla­tón, aj my cí­ti­me na vlas­tnej ko­ži ri­zi­ká de­mok­ra­cie, keď pres­tá­va­jú fun­go­vať ochran­né me­cha­niz­my práv­ne­ho štá­tu, ro­zum a zod­po­ved­nosť. A aj my sa sna­ží­me na tie­to ri­zi­ká pou­ka­zo­vať a vzná­šať vý­hra­dy.  

Ten­to člá­nok bol pô­vod­ne pub­li­ko­va­ný v den­ni­ku Štan­dard

https://den­nik­stan­dard.sk/121760/uz-pla­ton-ve­del-ze-bez-prav­ne­ho-sta­tu-niet-de­mok­ra­cie-pri­po­mi­naj­me-si-to/