Etika obhajoby - 2. časť
Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka
Etika obhajoby - 2. časť
Okrem trvalého pnutia medzi stranou zastúpenou štátom, ktorá riadiac sa zásadou oficiality vyšetruje všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedela, a stranou podozrivou alebo už obvinenou z ich spáchania zastúpenou neštátnym subjektom, vykonávajúcim slobodné povolanie, existuje aj trvalé pnutie medzi štátom a advokáciou, v otázke vymedzenia rozsahu jej slobody a nezávislosti.
V riešení tejto otázky má paradoxne hlavné slovo tiež štát, avšak zastúpený inou nezávislou mocou, ktorú reprezentuje súdna moc, napĺňajúca pre demokraciu dôležitý systém bŕzd a protiváh iným dvom mociam – zákonodarnej a výkonnej.
Pokusy o „vtrhnutie“ do sféry nezávislosti advokáta sa zintenzívnili za ostatnej vlády, ktorej členkou je súčasná ministerka spravodlivosti JUDr. Mária Kolíková, paradoxne, tiež advokátka s pozastaveným výkonom advokácie z dôvodu podľa § 8 odsek 1 písmeno a) zákona číslo 586/2003 Z. z. o advokácii, teda pre výkon funkcie v štátnej správe.
Najzásadnejším pokusom o, ak nie ohrozenie, tak zásadné zníženie, rozsahu nezávislosti od štátnej moci, je pokus o odňatie alebo podstatné zúženie disciplinárnej právomoci Slovenskej advokátskej komory, ako nezávislej stavovskej organizácie nad jej vlastnými členmi. Ak opomeniem úvahy o zrušení povinného členstva v advokátskej komore, ergo jej zrušení.
Pre informovaného čitateľa len zhrniem známe fakty.
V programovom vyhlásení, ktoré prijala vláda 30.4. 2020, sa uvažovalo o zriadení Najvyššieho správneho súdu SR, „ktorý bude plniť aj funkciu disciplinárneho súdu pre sudcov, prokurátorov, exekútorov, notárov, správcov, prípadne aj pre iné právnické profesie..“Slovné spojenie „iné právnické profesie“nabralo reálnejšie kontúry koncom roku 2020, kedy bolo v návrhu znenia disciplinárneho poriadku daného do pripomienkového konania pod číslom PI 2020/277 v období nahradené slovom advokáti.
Keďže si advokátska samospráva popri užívaní vianočných sviatkov povšimla aj túto legislatívnu aktivitu iniciovanú výkonnou mocou (pripomienkové konanie prebiehalo od 17.12.2020 do 19.01.2021) a verejne sa voči navrhovanému zneniu ohradila, ministerka spravodlivosti v bezprostrednej reakcii, vo februári 2021 pred médiami uviedla, že sa s otázkou (čiastočného) odňatia disciplinárnej právomoci advokátskej samospráve obrátila na Benátsku komisiu.
Toto vyhlásenie sa stalo pravdivým, až v máji 2021, kedy výkonná moc informovala advokátsku samosprávu listom predsedovi zo dňa 3.5.2021 o tom, aké otázky mieni položiť Benátskej komisii, okrem odňatia disciplinárnej právomoci, pribudla aj úvaha o zrušení povinného členstva advokátov v advokátskej komore.
Z listu ministerstva spravodlivosti Benátskej komisii sa dozvedáme potrebu odňatia disciplinárnej právomoci komore, ktorá od známej kauzy M. M. už síce komunikuje transparentnejšie ( pozn. výkonná moc zabúda na to, že disciplinárne konania nie sú verejné a advokáti sú viazaní mlčanlivosťou, ale aj tak je pre ministerstvo mrzuté, že v rozpore so zákonom nevynášajú zo spisov, ako to bez zábran robia iné zložky štátnej moci), ale „ on the other hand, with the so called „ Kočners Threema“ case and the alleged obstruction of justice by judges, prosecutors, attorneys and other lawyers, there is a pressing social need to make all the disciplinary systems as transparent and as trustworthy as possible“, píše sa v podnete Ministerky spravodlivosti SR Benátskej komisii zo dňa 2.6.2021.
Benátska komisia prijala vo veci stanovisko dňa 18.10.2021 https://www.sak.sk/web/sk/cms/link/doc/995719.
K údajnému zlepšeniu transparentnosti v komunikácii komory o ňou vedených disciplinárnych konaniach došlo v súvislosti s disciplinárnym konaním vedeným voči advokátke, ktorá popri trestnej obhajobe klienta pôsobila ako agentka ustanovená podľa § 88b Trestného poriadku voči obhajcovi spoluobvineného jej klienta.
Dodávam, že vzhľadom na právnu úpravu neverejnosti disciplinárnych konaní, údajná transparentnosť vyplynula len zo širokého mediálneho pokrytia tejto kauzy a rôznych nesúhlasných, až hysterických ,reakcií verejnosti na disciplinárne rozhodnutie komory, ktoré bolo v časti výroku o vine potvrdené aj najvyšším súdom v správnom konaní. Zmiernené bolo vo výroku o treste advokátky.
Nižšie zverejňujem pre čitateľov Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sž/36/2006 v jeho plnom znení.
Obsahuje definíciu rozsahu nezávislosti advokáta, ako jedného z hlavných princípov advokátskeho povolania a nezlučiteľnosti výkonu povolania advokáta s aktivitami civilného agenta ustanoveného v trestnom konaní podľa 88b Trestného poriadku.
3Sž 36/2006
Rozsudok
v mene Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr Marianny Reiffovej a právnej veci navrhovateľky JUDr. M. M. právne zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom proti odporcovi 1) Slovenská advokátska komora 2)V. disciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory, zložený z predsedu senátu JUDr. Dušana Pohoveja a členov senátu JUDr. Olivera Baláža a JUDr. Jána Ikrényiho, obom právne zastúpeným advokátkou JUDr. Alžbetou Darinou Michalkovou, za účasti Predsedu Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory JUDr. Jána Smetanu, právne zastúpeného JUDr. Alžbetou Darinou Michalkovou, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu 1) sp. zn. : DS V. 49-478/2005 zo dňa 28.3.2006 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu 1) Slovenskej advokátskej komory sp. zn. : DS V. – 49-478/2005 zo dňa 28.3.2006 vo výroku, ktorým bola navrhovateľka JUDr. M. M. uznaná za vinnú z disciplinárneho previnenia potvrdzuje,
vo výroku, ktorým bolo navrhovateľke JUDr. M. M. uložené disciplinárne opatrenie – vyčiarknutie zo zoznamu advokátov rozhodnutie odporcu 1) mení tak, že upúšťa od potrestania navrhovateľky,
vo výroku, ktorým bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi 1) paušálne trovy konania 6900,-Sk rozhodnutie odporcu 1) potvrdzuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie proti odporcovi 2) V. disciplinárnemu senátu Slovenskej advokátskej komory zastavuje.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím odporca 1) konajúc prostredníctvom svojho orgánu odporcu 2) uznal navrhovateľku za vinnú, pretože potom, čo koncom mája alebo začiatkom júna 2004 ju JUDr. P. P. ako obhajca obvineného S. kontaktoval ako obhajkyňu spoluobvineného Z. s návrhom an ich osobné stretnutie, túto skutočnosť, ako aj to, že od nej JUDr. P. P. ako obhajca obvineného S. žiadal o opis zápisnice výpovede jej klienta telefonicky ako aj faxom a ďalej to, že pri osobných stretnutiach s JUDr. P. P. začiatkom júla 2004 v hoteli Eden v Piešťanoch ju JUDr. P. P. požiadal o spoluprácu v súvislosti so zmenou výpovede jej klienta obvineného Z. pri konfrontácii s obvineným S. 16. júla 2004 za peňažnú odplatu, postupne v časovej následnosti oznámila orgánom činným v trestnom konaní, nie však aj svojmu klientovi obvinenému Z. Orgány činné v trestnom konaní jej navrhli spoluprácu s tým, aby vo veci vystupovala ako agentka, s čím ona súhlasila a následne príkazom Krajského súdu v Bratislave sa stala agentkou v zmysle § 88b Trestného poriadku a ako advokátka- obhajkyňa vykonávala príkazy orgánov činných v trestnom konaní , podľa ich potreby čím sa dopustila disciplinárneho previnenia v zmysle § 56 odsek 1 zákona číslo 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona číslo 455/1991 zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoA“), pretože porušila povinnosti advokáta uvedené v § 2 odsek 2, § 18 odsek 1 a odsek 3 a § 23 odsek 1 ZoA, ako aj § 2 odsek 4, § 9 odsek 1 a § 29 prvej vety Advokátskeho poriadku účinného od 19. júna 2004 ( ďalej len „AP“), za čo sa jej ukladá disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu advokátov. Zároveň bola Disciplinárne obvinená zaviazaná uhradiť paušálne trovy disciplinárneho konania v čiastke 6900,-Sk na účet SAK do 15 dní od právoplatnosti.
Proti tomuto rozhodnutiu navrhovateľka podala včas návrh na preskúmanie rozhodnutia na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Namietala, že z ustanovenia § 2 odsek 2 ZoA jednoznačne vyplýva, že advokát je nezávislý „ pri poskytovaní právnych služieb“. Vychádzajúc z ustanovenia § 1 odsek 2 ZoA je zrejmé, že „ poskytovaním právnych služieb“ sa rozumie vykonávanie úkonov uvedených v tomto ustanovení pre klientov advokáta. Podľa názoru navrhovateľky, ak sa v danom prípade rozhodla spolupracovať ako agentka s OČTK pri odhaľovaní trestného činu korupcie, ktorého sa mal dopustiť iný advokát – JUDr. P. P. ( ktorý nie je jej klientom) nejde tu o „ poskytovanie právnych služieb“ jej klientovi. To potom znamená, že ak v danom prípade ako agentka postupovala podľa pokynov OČTK, ktoré boli nevyhnutné pre odhalenie, zistenie a usvedčenie advokáta JUDr. P. P. ( ktorý nie je jej klientom) z trestného činu korupcie, nemožno tvrdiť, že porušila svoju povinnosť postupovať „ pri poskytovaní právnych služieb“ nezávisle, pretože tu nešlo o „ poskytovanie právnych služieb“ jej klientovi. Pri výkone funkcie agentky v danom prípade, nedostala žiadny pokyn od OČTK, ako má vykonávať obhajobu svojho klienta Z., resp. obhajobu iných svojich klientov, a teda ani žiadny takýto pokyn nevykonala. Navrhovateľa dostala čisto technické pokyny, ako postupovať pri odhaľovaní trestného činu korupcie iného advokáta, JUDr. P. P. ( ktorý nie je jej klientom). Disciplinárny senát vôbec nerozlišuje výkon funkcie agenta advokátom vo veci trestného činu korupcie, ktorého sa má dopustiť klient tohto advokáta, a výkon funkcie agenta voveci trestného činu korupcie, ktorého sa má dopustiť tretia osoba, ktorá nie je klientom advokáta ( ako je tomu aj v danom prípade). V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že navrhovateľka v danom prípade pôsobila ako agentka jednorázovo pri odhaľovaní trestného činu korupcie. V súvislosti s časťou skutku, ktorý sa kladie navrhovateľka za vinu, v rozsahu vymedzenom vo výroku napadnutého rozhodnutia „ ...oznámila...nie však aj svojmu klientovi“, u viedla, že v danom prípade nemal Disciplinárny senát právo rozhodovať o skutku, ktorý mal spočívať v tom, že Disciplinárne obvinená neinformovala svojho klienta, pretože tento skutok nebol uvedený v návrhu predsedu RK na začatie disciplinárneho konania. Napriek tomu navrhovateľka považuje za potrebné uviesť, že podľa jej názoru v danom prípade neporušila žiadnu informačnú povinnosť“ pri výkone obhajoby“ svojho klienta- obvineného. Z. ani povinnosť postupovať pri „ výkone obhajoby“ podľa jeho pokynov, ako to vyplýva z nižšie uvedeného. Advokát je povinný riadiť sa pokynmi, resp. príkazmi svojho klienta „ pri výkone advokácie „/ „poskytovaní právnych služieb“ ä viď § 1 odsek 2 ZoA) , a to vždy len v medziach všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípade plnenia oznamovacej povinnosti vyplývajúcej z § 167 odsek 3 TZ s cieľom prekaziť spáchanie niektorého z trestných činov uvedených v § 167 odsek 1 TZ nejde o „ výkon advokácie“, pri ktorom by bol advokát povinný sa riadiť pokynmi klienta. Pokiaľ ide o informačnú povinnosť advokáta vo vzťahu k jeho klientovi z príslušných ustanovení ZoA vyplýva, že advokát je povinný informovať klienta o postupe pri „ vybavovaní jeho veci“, pričom pri plnení tejto povinnosti musí advokát postupovať tak, aby chránil a presadzoval jeho práva a jeho záujmy, konal čestne a svedomito a nespôsobil svojmu klientovi ujmu alebo nezabezpečil tretej osobe prospech na ujmu svojho klienta. To znamená, že advokát nie je povinný oznamovať svojmu klientovi všetky skutočnosti, ktoré sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ale len tie, ktoré sa priamo týkajú „vybavovania jeho veci“ a v súvislosti s ktorými je potrebné, aby bol klient o nich informovaný. Navrhovateľka ďalej namietala neprimeranosť uloženej sankcie. Z ustanovenia § 56 odsek 2 ZoA vyplýva, že za disciplinárne previnenie možno uložiť päť rôznych druhov disciplinárnych opatrení, ktoré sú uvedené od najmiernejšieho až po najprísnejší, ktorým je vyčiarknutie zo zoznamu advokátov. Podľa § 56 odsek 3 ZoA disciplinárny senát pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliada najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, na spôsob konania, následok a mieru zavinenia. V zmysle § 24 odsek 2 DP pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliadne na závažnosť previnenia, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, na osobu disciplinárne obvineného a na jeho osobné a rodinné pomery. Navrhovateľka navrhovala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 250q odsek 2 OSP zrušil rozhodnutie V. disciplinárneho senátu SAK, sp. zn. DS V-49-478/2005, a vrátil vec odporcovi 1) na ďalšie konanie. Odporca 1) vo vyjadrení navrhoval, aby súd žalobu v súlade s ust. § 250 j O. s. p. zamietol. K námietke JUDr. M. M., že jej neboli oznámené dôkazné prostriedky poukazuje na skutočnosť že všetky dôkazy, ktoré má Disciplinárny senát k dispozícii tvoria súčasť disciplinárneho spisu. Navrhovateľka mala v súlade s § 10 disciplinárneho poriadku SAK právo do disciplinárneho spisu nahliadať a robiť si z neho výpis. Uvedené práva disciplinárne obvinená nevyužila, pretože sa pojednávaní nezúčastnila s tým, že sa má pojednávať bez nej. K veci samej uviedol, že nezávislosť je podstatnou črtou advokátskeho povolania, Nevyhnutným predpokladom dôvery verejnosti v presadzovanie spravodlivosti a nestrannosť súdu. Je vecou spoločenského záujmu. Funkcia advokáta a teda aj obhajcu je inkompatibilná s aktivitami, ktoré by mohli ohroziť jeho nezávislosť. Uvedená zásada nezávislosti nachádza konkrétnu podobu v § 2 odsek 2 ZoA, podľa ktorého „ advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý“. JUDr. M. M. vo svojom podaní tvrdí, že povinnosť stanovenú v citovanom ustanovení neporušila pretože ak „ako agentka“ postupovala podľa pokynov OČTK ( strana , 3.odse. 4 veta podania JUDr. M. M. ) nešlo o poskytovanie právnych služieb. JUDr. M. M. bola v polovici mája 2004 ustanovená za obhajkyňu obvineného S. Z. Príkazom sudcu Krajského súdu v Bratislave bolo prikázané použitie agenta v osobe JUDr. M. M., s čím ona súhlasila. V tomto čase obhajovala obvineného S.Z. Pôsobenie JUDr. M. M. ako agentky priamo súviselo práve s obhajobou obvineného Z., čo sama JUDr. M. M. potvrdzuje vo svojej výpovedi, ktorú urobila 1. októbra 2004 na Generálnej prokuratúre, Úrad Špeciálnej prokuratúry. Uložené disciplinárne opatrenie je v súlade s ust. § 56 odsek 2 a 3 ZoA. Ak je povolanie advokáta nezlučiteľné s činnosťou agenta, o čom je SAK presvedčená, potom nemohol disciplinárny senát uložiť iné opatrenie ako vyčiarknutie zo zoznamu advokátov. Navyše JUDr. M. M. ani v rámci disciplinárneho konania, ani potom neprejavila ani minimálnu mieru sebareflexie. Naopak, je presvedčená, že advokát môže súčasne obhajovať a súčasne vykonávať činnosť agenta. Je presvedčená, že konala správne, keď ako advokátka uprednostnila spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní pred právom klienta na nezávislosť.
Odporca 2) vo vyjadrení zo dňa 11.1.2007 navrhoval, aby súd návrh navrhovateľky zamietol, keďže nie je splnená podmienka pasívnej legitimácie. Napadnuté rozhodnutie vydala Slovenská advokátska komora ako samosprávna stavovská organizácia ( § 66 odsek 2 ZoA).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ďalej NS SR) ako súd vecne príslušný podľa § 246 odsek 2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 59 odsek 5 ZoA a § 250l odsek 1 O. s. p. , preskúmal neprávoplatné rozhodnutie odporcu 1) podľa III. Hlavy, V. časti O. s. p. a prejednal vec na pojednávaní 18.1.2007.
Senát z obsahu návrhu zistil a dopytom na právneho zástupcu navrhovateľky na pojednávaní mal potvrdené, že navrhovateľka nevzniesla návrhy na doplnenie skutkového stavu novými dôkazmi. Senát preto konštatoval, že procesné návrhy na doplnenie dokazovania v systéme plnej jurisdikcie podľa § 250i ods. 2 O. s. p. neboli vznesené a bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného správnym orgánom – odporcom 1).
Predmetom konania vzhľadom na uvedené bolo posúdenie, či skutok tak ako je uvedený v napadnutom rozhodnutí možno právne kvalifikovať ako porušenie uvedených ustanovení povinnosti advokáta uvedených v § 2 ods.2, § 18 ods. 1 a ods. 3 a § 23 ods. 1 ZoA ako aj § 2 ods.4, § 9 ods.1 a § 29 prvej vety Advokátskeho poriadku účinného od 19. júna 2004.
Medzi účastníkmi konania v rozsahu ich právnych dôvodov, vznikol spor o výklad uvedených ustanovení ZoA. Každá sporová strana pristupovala k výkladu zo svojho uhla pohľadu a s dôsledkom aplikovateľnosti, respektíve neaplikovateľnosti dotknutých ustanovení na daný skutkový stav. Senát v danom prípade, vzhľadom na porušenie ustanovení, ktoré majú charakter základných zásad a princípov výkonu advokácie a aplikoval systematický a logický výklad.
„ Systematický výklad je založený na tom, že právna norma je základným, elementárnym prvkom celého zložito štruktúrovaného systému práva. Aby bol právny systém funkčný, aby tvoril logickú jednotu, mali by byť právne normy súladne usporiadané , vzájomne prepojené, nerozporné, nielen v rámci právneho predpisu, ale aj právneho odvetvia a celého právneho systému. Zmysel právnej normy preto nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia práva, ku ktorému patrí, či celého právneho systému. Pre systematický výklad majú osobitný význam jeho základné zásady, ktoré sú zvyčajne vyjadrené v úvodnej časti kódexov, ale aj spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia normatívnych právnych aktov.“
Podľa § 2 ods. 2 ZoA advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý, je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.
Podľa § 1 ods. 2 ZoA výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu ( ďalej len „právne služby“).
Z ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o advokácii vyplýva, že výkon advokácie je totožný s pojmom právne služby.
Senát konštatuje, že ustanovenie § 2 ods. 2 ZoA ako úvodné ustanovenie zákona upravuje status, postavenie advokáta v právnom systéme. „Nezávislosť pri výkone advokácie“ je v danom prípade základným vyjadrením, deklaráciou všeobecného právneho princípu, ktorý má prirodzenoprávnu povahu. Skutočnosti, že ide o všeobecný princíp nasvedčuje, že nezávisle na normotvornej právomoci Slovenskej republiky ako suverénneho štátu, je tento princíp deklarovaný i v právnych úpravách iných štátov ( napr. v Českej republike podľa§ 3 ods. 1 zák. č. 85/1996 Sb. „ advokát je při poskytování právních služeb nezávislý; je vázán právními předpisy a v jejich mezích příkazy klienta“).
Právny princíp existuje pritom nezávisle na normatívnej úprave a v jej forme nachádza iba svoje vyjadrenie. V normatívnej úprave sa nachádzajú i čiastkové prejavy princípu nezávislosti advokáta pri poskytovaní služieb medzi ktoré môžeme zaradiť zachovávanie povinnosti mlčanlivosti - § 23 ods. 1 ZoA „ advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie“, ochrana záujmov klienta podľa § 18 ZoA „ advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi“ a ďalej sa prejavuje i v ustanoveniach upravujúcich nezlučiteľnosť výkonu advokácie s inými činnosťami ako základným predpokladom výkonu advokácie – podľa § 3 ods. 1, písm. h) „ komora zapíše do zoznamu advokátov na písomnú žiadosť do dvoch mesiacov odo dňa jej doručenia toho, kto nie je v čase zápisu v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti a vykonáva činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi advokátskeho povolania.“
Statusová právna norma, ako je ust. § 2 ods. 2 ZoA má absolútny charakter, pôsobí erga omnes a zodpovedá povinnosti všetkých ostatných právnych subjektov toto postavenie rešpektovať a zdržať sa všetkého čím by bolo narušené. Advokátovi z neho vyplýva povinnosť odmietnuť, akékoľvek postavenie, zamestnanie, povolanie alebo funkciu, ktoré je spôsobilé narušiť jeho nezávislosť. Nastolenú právnu otázku zlučiteľnosti činnosti agenta s výkonom advokácie preto senát považovať za právne relevantnúk predmetu konania. Zo systematického a logického výkladu uvedených relevantných ustanovení ZoA vyplýva, že postavenie agenta nie je zlučiteľné s výkonom advokácie.
Navrhovateľka v opravnom prostriedku toto statusové postavenie advokáta implicitne potvrdzovala, zdôrazňovala však, že nešlo o jej pôsobenie ako agentky v právnom vzťahu advokát – klient, ( respektíve obhajkyňa vo vzťahu k obvinenému ), ale v danom prípade sa rozhodla spolupracovať ako agentka s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní trestného činu korupcie, ktorého sa mal dopustiť iný advokát obhajca spoluobvineného S. JUDr. P. P. ( ktorý nie je klientom). Nešlo o činnosť pri poskytovaní právnych služieb klientovi, pretože advokát JUDr. P. P. nebol jej klientom a jemu žiadne právne služby ako advokátka neposkytovala.
Senát zistil, že v danom prípade išlo medzi navrhovateľkou ako obhajkyňou a obvineným S. Z. o poskytovanie právnych služieb vo forme výkonu obhajoby v trestnom konaní. Výkon obhajoby nepochybne zahŕňa i rokovania s obhajcami ostatných spoluobvinených. Z obsahu skutku vyplýva, že navrhovateľka v čase, keď bola v právnom postavení obhajkyne v trestnom konaní sa stala príkazom Krajského súdu v Bratislave v zmysle § 88b Trestného poriadku agentkou a počas trvania jej právneho postavenia obhajkyne obvineného Z., konala súčasne ako agentka vo vzťahu k obhajcovi spoluobvineného JUDr. P. P. , ktorý ju požiadal o spoluprácu v súvislosti so zmenou výpovede jej klienta. Senát uvedené skutočnosti vyhodnotil ako priamo súvisiace a na základe nich konštatoval priamo súvislosť s výkonom obhajoby. Senát za rozhodujúcu okolnosť považoval skutočnosť, že navrhovateľka sa stala agentkou v čase, keď obhajovala klienta a z tohto dôvodu jej konaním boli potenciálne dotknuté oprávnené záujmy obvineného a ďalších jej klientov, formálne nezúčastnených a neinformovaných o jej prebiehajúcej utajenej činnosti agenta. Činnosť agenta je totiž dokumentovaná políciou, a preto je priamo dotknutá dôvernosť informácií klientov, obzvlášť v prípadoch nutnej ( povinnej ) obhajoby, ktorí nevediac o tejto skutočnosti, advokátovi oznamujú dôverné skutočnosti súdiac, že sú chránené štátom uznanou povinnosťou mlčanlivosti. Skutočnosť, že klient nevie, že jeho obhajca pôsobí ako agent, síce nie priamo v jeho veci, ale vo veci spoluobvineného, alebo obhajcu jeho spoluobvineného môže potencionálne sťažiť výkon jeho obhajoby, prípadne priamo viesť k začatiu trestného stínania, pretože podľa § 88b ods. 12 Trestného poriadku ( účinného v čase spáchania skutku) „ skutočnosti týkajúce sa trestných činov nesúvisiacich s vecou, v ktorej bol agent použitý, môžu sa v inom konaní použiť ako dôkaz iba vtedy, ak ide o obzvlášť závažný trestný čin, korupciu a trestný čin podľa § 158 Trestného zákona.“ Skutočnosti týkajúce sa trestných činov nesúvisiacich s vecou, v ktorej bol agent použitý sa môžu použiť v inom konaní. Z tohto dôvodu senát nemohol akceptovať reštriktívny výklad prezentovaný navrhovateľkou, že advokát nemôže pôsobiť ako agent iba vo vzťahu ku klientovi, pretože činnosť agenta sa nevyhnutne dotýka i jeho ostatných klientov. Teoreticky by bolo možné pripustiť, že advokát, ktorý nemá žiadnych klientov by mohol pôsobiť ako agent napr. vo vzťahu k iným advokátom a podieľať sa na odhaľovaní korupcie v advokácii. Advokácia sa však nevykonáva samoúčelne, ale pre klientov a za odplatu. Podľa § 18 ods. 1 ZoA „advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.“ Advokát, ktorý pôsobí ak agent nemôže klientovi zaručiť, že jeho záujmy nebudú jeho činnosťou ako agenta dotknuté, pretože o použití skutočností získaných agentom advokátom nerozhoduje advokát, ale orgán činný v trestnom konaní, ktorý ho riadi. Navrhovateľka v zápisnici o výsluchu svedka zo dňa 1.10.2004 na Generálnej prokuratúre vo veci obvineného JUDr. P. P. uviedla „ potom ako som sa dozvedela o príkaze sudcu Krajského súdu v Bratislave o mojom ustanovení za agenta, tak moja činnosť v tejto veci bola usmerňovaná príslušníkmi Polície. Ja by som sama od seba nevedela, ako sa mám správať.“ Právny vzťah medzi obhajcom (advokátom) a obvineným (klientom) je vzťahom priameho právneho zastúpenia, v ktorom obhajca vykonáva úkony v mene obvineného a účinky sa viažu priamo na osobu, ktorú zastupuje. Pokiaľ advokát koná v mene klienta, a prijíma informácie od obhajcu spoluobvineného, ide o výkon advokácie. Vzťah medzi klientom a advokátom je dôverný a ako taký je zákonom chránený tým, že nielen informácie získané priamo od klienta, ale i informácie získané v súvislosti s ním, sú predmetom štátom uznanej povinnosti mlčanlivosti advokáta podľa § 23 ods. 1 ZoA, podľa ktorého ustanovenia „ advokát je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie.“ Táto povinnosť je limitovaná iba výnimkou podľa § 23 ods. 9 ZoA, kedy sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu. Základným logickým výkladovým pravidlom je, že výnimky nemožno vykladať extenzívne. Preto konanie nad rámec prekazenia trestného činu, týkajúce sa informácií získaných v súvislosti s výkonom obhajoby nie je v súlade s ust. 23 ods. 1 ZoA. Okrem princípu nezávislosti advokáta podľa § 2 ods.2 boli preto skutkom dotknuté i ust. § 18 ods. 1 a 3 ZoA a23 ods.1 ZoA, chrániace záujmy klienta.
Obhajca v postavení priameho zástupcu obvineného počas trestného konania nemôže súčasne pôsobiť ak agent, pretože formálne u neho vzniká konflikt záujmov v časovom úseku trestného konania, respektíve počas poskytovania právnych služieb. Ten sa v danom prípade i prejavil, pretože navrhovateľka ako advokátka selektovala pri výkone obhajoby získané informácie adresované obvinenému a neoznámila mi tie, ktoré podľa jej názoru mohli viesť k spáchaniu trestného činu korupcie obvineným vo forme prijímania úplatku, s tým, že ponuka JUDr. P. P. celkom zrejme nebola v záujme klienta – obvineného. Súd poukazuje na to, že i o excesnom konaní obhajcu spoluobvineného mal byť jej klient upovedomený a dané mu právne poučenie k veci a k ďalšiemu postupu, ktorý by bol v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Povinnosť prekaziť trestný čin pritom zostáva dotknutá rovnako i jej právo ako obhajkyne požiadať o oslobodenie spod povinnosti obhajoby, ak by klient neakceptoval navrhnutý postup. Obhajobu v zmysle § 41 ods.4 Tr. por. arg. a contrario nemožno totiž vykonávať proti vôli obvineného. Neexistencia konfliktu záujmov zástupcu je všeobecným právnym princípom akéhokoľvek zastupovania, ktorý vylučuje možnosť zastupovania osobou, u ktorej objektívne vznikol stret záujmov ( § 22 ods.2 Obč. zák.), bez ohľadu na to, že zástupca ho subjektívne ako konflikt záujmov nevníma. Preto obhajcovia (advokáti) a na druhej strane orgány činné v trestnom konaní (prokurátori a orgány polície ) sú dve navzájom záujmovo oddelené skupiny, z ktorých jedna háji záujmy obvinených a druhá verejný záujem ( záujem štátu). Obhajcovia a prokurátori preto nie sú v európskom právnom prostredí menovaní z jednej skupiny právnikov (komora obhajcov a prokurátorov), ad hoc pre konkrétne trestné konania.
Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy SR „ výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“
Podľa § 1 ods.1 ZoA „ advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb ( ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.“
Senát pri výklade zohľadnil ústavou zaručené právo občanov na obhajobu podľa čl. 50 ods.3 Ústavy SR, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods.2 Ústavy SR, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života ( klientov advokáta agenta) a to s prihliadnutím na okolnosť, že poskytovanie právnych služieb advokátom vo forme výkonu obhajoby v trestnom konaní je jediným právnym prostriedkom daným ústavou obvinenému ( podľa § 35 ods.1, veta prvá Trestného poriadku, účinného v čase spáchania skutku obhajcom v trestnom konaní môže byť len advokát), zatiaľ čo agent ( civilná osoba) je len jedným z množstva operatívno-pátracích prostriedkov polície.Pritom v zásade agentom má byť príslušník polície. Nemožno pritom prehliadnuť potenciálne riziká, vyplývajúce z použitia agenta civilnej osoby ( tým viac agenta advokáta). Rizikom pre uvedené ústavou zaručené práva je Trestným poriadkom daná možnosť agentovi (civilnej osobe) iniciatívne navádzať iné osoby na spáchanie trestného činu, tzv. provokácia (§ 88b ods.2, veta druhá Tr. Por.) I túto okolnosť senát vzal do úvahy. Ide o nezlučiteľné prvky s účelom advokácie podľa § 1 ods.1 ZoA. Preto zákonom o advokácii zaručená nezávislosť advokáta pri výkone advokácie nemôže byť vykladaná reštriktívne. Vzhľadom na to teóriu zdania považuje súd za plne aplikovateľnú na nezávislosť advokáta pri výkone advokácie. Senát poukazuje na to, že z hľadiska zlučiteľnosti inštitútu agenta a výkonu advokácie ide o posudzovanie právnych inštitútov ako takých, normatívne upravených, a preto sa berú o úvahy potenciálne právne možnosti dané dikciou ustanovení § 88b Tr. por. účinného v čase spáchania skutku ( od 1.1.2006 § 117 Tr.por.).
Súd sa stotožnil s odporcom 1), že teória zdania(théorie des apparences), aplikovaná na nezávislosť a nestrannosť súdov, je aplikovateľná i na nezávislosť advokátov. Aplikovanie tejto teórie totiž objektívne odstraňuje vznik potenciálnych pochybností klientov na rozsah možného konfliktu záujmov advokáta pôsobiaceho ako agenta, ktorého činnosť je utajená. Keďže ide o utajenú činnosť orgánov polície, klient nemôže objektívne zistiť a posúdiť mieru, či a v akom rozsahu sa činnosť jeho advokáta agenta môže dotknúť jeho oprávnených záujmov, ktoré má advokát chrániť. Preto prístup vo forme teórie zdania je namieste. Eliminuje všetky faktory, ktoré sú čo i len potencionálne spôsobilé vyvolať (zdanie) pochybnosti o nezávislosti advokáta pri výkone advokácie.
Senát dospel k záveru, že advokát pri výkone advokácie nemôže pôsobiť ako agent. Keďže ide o princíp, v prípade vzniku pochybností musí byť vykladaný v prospech statusu, ktorý deklaruje.
Na základe horeuvedených skutočností senát konštatuje, že nezistil porušenie zákona napadnutým rozhodnutím vo výroku, ktorým uznalo navrhovateľku vinnou z disciplinárneho previnenia v zmysle § 56 ods.1 ZoA pre porušenia § 2 ods.2, § 18 ods.1 a ods.3 a § 23 ods.1 ZoA, ako aj § 2 ods.4, § 9 ods.1 a §29 prvej vety AP, skutkom uvedeným v napadnutom rozhodnutí.
Senát sa stotožnil s námietkami navrhovateľky o neprimeranosti uloženej sankcie. Odporca 1) sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré ZoA a DP demonštratívne uvádzajú ako kritériá pre uloženie disciplinárneho opatrenia.
Podľa § 56 ods. 3 ZoA Disciplinárny senát pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliada najmä na rozsah a povahu porušenej povinnosti, na spôsob konania, následok a mieru zavinenia.
Z možných disciplinárnych opatrení, medzi ktoré podľa § 56 ods.2 ZoA podľa závažnosti patria, - písomné napomenutie- verejné napomenutie- peňažná pokuta až do výšky stonásobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom- pozastavenie výkonu advokácie uložené od šiestich mesiacov do troch rokov- vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu advokátskych koncipientov, zoznamu euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu medzinárodných advokátov, bolo navrhovateľke uložené najzávažnejšie disciplinárne opatrenie.
Na mieru zavinenia navrhovateľky výrazne vplýva okolnosť, že povaha porušenej povinnosti má povahu zákonom o advokácii deklarovaného všeobecného princípu, ktorého rozsah nebol doteraz judikatúrou ustálený. Senát v tejto časti akceptoval námietky navrhovateľky, že „...keby existovali rozhodnutia, resp. výklady zo strany NS SR, resp. SAK o tom, že advokát za žiadnych okolností nemôže vystupovať ako agent, navyše s možnosťou uloženia najprísnejšej sankcie vyčiarknutia zo zoznam advokátov SAK, nepochybne by sa navrhovateľka nikdy nebola stala agentkou, ak by mohla očakávať takýto postup zo strany SAK.“ Navrhovateľka v konala v legitímnom očakávaní, že v prípade, ak ako agentka pomôže pri odhalení trestného činu korupcie inej osoby ako je jej klient, napomôže k neplneniu účelu trestného konania.
Senát konštatuje, že Trestný poriadok pozitívne ani negatívne nevymedzil okruh civilných osôb, u ktorých je daná ich nezlučiteľnosť s činnosťou agenta. Napriek tomu je všeobecne uznávanou skutočnosťou, že takouto osobou nemôže byť advokát vo vzťahu ku klientovi. Túto skutočnosť uznáva i navrhovateľka. Z uvedeného je zrejmé, že i keď Trestný poriadok výslovne neustanovil zákaz určitým osobám pôsobiť ako agenti je tento zákaz implicitne obsiahnutý vo všeobecných právnych princípoch, medzi ktoré patrí i princíp nezávislosti advokáta pri výkone advokácie podľa § 2 ods.2 ZoA. Uvedené ustanovenie však nehovorí o nezávislosti advokáta iba vo vzťahu ku klientovi, ale všeobecne pri výkone advokácie ( poskytovaní právnych služieb). Vzhľadom na to, že rozsah platnosti tohto princípu nebol judikatúrou ustálený, Najvyšší súd s prihliadnutím na systematický logický výklad práva určil výkladom jeho medze i prístup v prípade vzniku pochybností. Zavinenie navrhovateľky možno v danom prípade hodnotiť vo forme nedbanlivosti, pretože ako advokátka, uvažujúca o právnych súvislostiach, musí si byť vedomá šírky možných výkladov a z toho plynúce riziká obhájiť svoj výklad zákona v konečnom dôsledku v konaní pred súdom.
Základný princíp-nezávislosť advokáta pri poskytovaní právnych služieb je pritom ustanovených predovšetkým na ochranu dôvery v právnom vzťahu advokát – klient, v najširšom rozsahu. Podnet na začatie disciplinárneho konania pritom však nepodal klient navrhovateľky, ale obhajca spoluobvineného, voči ktorému navrhovateľka vystupovala ako agentka. Podnet podal advokát, ktorého excesné konanie pri výkone advokácie viedlo k vzniku danej situácie, ktorú navrhovateľka riešila so súhlasom s ustanovením za agentku. Obvinenému podľa obsahu disciplinárneho spisu konaním jeho obhajkyne žiadne škodlivé následky nevznikli, to však nevylučuje, že potencionálne vzniknúť mohli. Zákon chráni klienta i pred vznikom potencionálnych následkov, pretože tie v prípade agenta, ktorý pracuje utajeným spôsobom klient nemôže zistiť ani preukázať.
Podľa § 250i ods.2 O. s. p. „ ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods.1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.“
Podľa § 250j ods.5 O. s. p. „ vo veciach uvedených v § 250i ods.2 môže súd rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, peňažnom plnení alebo o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu v takom rozsahu, v akom je rozsudkom súdu rozhodnutie správneho orgánu dotknuté. Tento rozsah musí byť uvedený vo výroku rozsudku, pričom súd dotknutý výrok zmení. Súd rozhodne o trovách konania vrátane trov, ktoré vznikli v konaní pred správnym orgánom.“
Senát dospel k záveru, že prejednanie veci v disciplinárnom konaní i v konaní pred súdom vzhľadom na horeuvedený rozsah a povahu porušenej povinnosti, na spôsob konania, následok a mieru zavinenia navrhovateľky, postačujúce, a preto podľa § 250l ods.2 O.s.p., § 250j ods.5 O.s.p. arg. A maiori ad minus v spojení s § 250i ods.2 O. s. p. napadnuté rozhodnutie odporcu 1) vo výroku, ktorým navrhovateľke bolo uložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutie zo zoznamu advokátov zmenil tak, že podľa § 56 ods.5 ZoA upustil od potrestania. Upustenie od potrestania nemožno chápať ako súčasť princípu, ktorý bol rozhodnutím deklarovaný, ale vyplýva z konkrétnych okolností prípadu.
Senát zdôrazňuje, že v tomto konaní neposudzoval zákonnosť použitia agenta ako dôkazu v trestnom konaní, ale výlučne zlučiteľnosť agenta civilnej osoby- advokáta so zákonom o advokácii, a teda posudzoval vznik osobitných právnych dôsledkov v prípade porušenia ZoA, pretože plnením úlohy agenta je Trestným zákonom vylúčená iba jeho trestná zodpovednosť ( § 15c, § 15a v spojení s § 88b ods.2 Trestného zákona a § 163a Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ale nie je vylúčená jeho zodpovednosť za disciplinárne správne delikty podľa zákona o advokácii a advokátskeho poriadku.
Obiter dicta
( nezáväzná časť právneho názoru súdu)
Senát vyjadruje presvedčenie, že žiadna zákonná úprava nie je spôsobilá vyčerpávajúcim spôsobom upraviť všetky možné modality jej praktickej aplikácie. Preto zákonná úprava je vždy pri aplikácii sprevádzaná prirodzenoprávnymi princípmi a zásadami, pravidlami logického a systematického výkladu, ktoré obsahujú implicitné obmedzenia aplikácie zákona.
Podľa § 12 ods.14 Trestného poriadku prostriedkami operatívno – pátracej činnosti sa na účely tohto zákona rozumejú kontrolovaná dodávka (§ 88a), agent (§ 88b), predstieraný prevod (§ 88c) a sledovanie osôb a vecí ( § 88d).
Podľa § 12 ods. 12 Trestného poriadku (účinného v čase spáchania disciplinárneho previnenia) agentom je príslušník Policajného zboru, ktorý na základe príkazu príslušného orgánu činného v trestnom konaní prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov obzvlášť závažných trestných činov, korupcie a trestného činu podľa § 158 Trestného zákona; pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľom korupcie môže byť agentom aj osoba ustanovená Ministerstvom vnútra SR.
Boj proti korupcii, zameraný na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych noriem ako pravidiel správania sa osôb v oblasti verejného práva ( do ktorej patrí i advokácia ako orgán záujmovej samosprávy) a vo veciach všeobecného záujmu, je hlavne úlohou špecializovaných zložiek Policajného zboru a agentov príslušníkov polície. U civilných osôb – agentov ( mimo výkonnej moci štátu) je daný potencionálny vznik konfliktu záujmov ak je súčasne u nich zákonom uznaná povinnosť mlčanlivosti ( advokát, kňaz..).
Senát pri ustaľovaní právnej povahy inštitútu agenta a jeho zlučiteľnosti s výkonom advokácie sa oboznámil s článkom autora Repík, B: Niektoré problémy spojené s použitím agenta, Justičná revue 53,2001,č.2,s.146-155 a dovoľuje si citovať „ Ide o to, nájsť rovnováhu medzi protichodnými požiadavkami a záujmami, ktoré sú tu v hre, a to na úrovni zákona, ako aj v každej jednotlivej veci. To nie je vždy ľahké. Je obtiažne zistiť, od ktorého bodu je táto rovnováha porušená, inak povedané, ktoré metódy sú už v právnom štáte neprijateľné.“
Senát vychádza z názoru, že zásadné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri preskúmavaní zákonnosti nachádzajú a ustaľujú obsah a rozsah všeobecných právnych princípov pri výklade a aplikácii normatívnych právnych aktov, v zmysle koncepcie dotvárania práva nielen v konkrétnej právnej veci, ale i pre druhovo rovnaké veci.
O náhrade trov koania súd rozhodol podľa § 250k ods.1 O. s. p. v spojení s § 250l ods.2 O. s. p. Navrhovateľ a odporca 1) mali vo veci úspech sčasti. Odporca 2) sa nároku na náhradu trov vzdal. Súd preto rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, dňa 15.februára 2007
JUDr. Ivan Rumana
predseda senátuDiskusia
Najčítanejšie články
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.