Trestnoprávna zodpovednosť za šírenie nepravdivých informácií

 

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, člen Súd­nej ra­dy SR zvo­le­ný sud­ca­mi (2002-2012), čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska

Navr­ho­va­teľ v pred­kla­da­cej sprá­ve návr­hu  Tres­tné­ho zá­ko­na struč­ne uvá­dza, že pred­met­ným návr­hom rea­gu­je na ak­tuál­ne nep­ri­me­ra­né nás­led­ky ší­re­nia de­zin­for­má­cií.

Zá­ro­veň kon­šta­tu­je, že návrh je v sú­la­de s Ústa­vou SR, me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, ako aj s prá­vom EÚ.

V dô­vo­do­vej sprá­ve (oso­bit­ná časť) špe­ci­fi­ku­je, že cie­ľom je rea­go­vať na čo­raz väč­ší po­čet nep­rav­di­vých in­for­má­cií, kto­ré sa vy­rá­ba­jú a ší­ria naj­mä v sú­vis­los­ti s pan­dé­miou ocho­re­nia CO­VID-19 a kto­ré sú spô­so­bi­lé oh­ro­ziť ži­vo­ty a zdra­vie ľu­dí.

Text navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu (§ 361a, § 362 Tr. zák.) preu­ka­zu­je opod­stat­ne­né zá­sad­né po­chyb­nos­ti o sú­la­de s ús­ta­vou (čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 26 ods. 1, 2, 4 ús­ta­vy) s me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi (Do­ho­vor – čl. 10 ods. 1, 2, čl. 17 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, čl. 19 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach) i s prá­vom EÚ pre­hlia­da­ním prís­luš­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP, pri zá­väz­nom vý­kla­de člán­kov Do­ho­vo­ru.

Ústa­va za­ra­ďu­je me­dzi zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy i prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­vo na in­for­má­cie (čl. 26 ods. 1, 2 ús­ta­vy), kto­ré je prí­pus­tné ob­me­dziť, len pri spl­ne­ní pod­mie­nok uve­de­ných v čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, čo sa ob­sa­ho­vo zho­du­je s úp­ra­vou čl. 10 ods. 1, 2 Do­ho­vo­ru.

Zá­ko­no­dar­ný zbor pri pri­jí­ma­ní kaž­dé­ho zá­ko­na je po­vin­ný reš­pek­to­vať (dodr­žia­vať) jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia ús­ta­vy, t.j. je via­za­ný kri­té­ria­mi ús­tav­nos­ti (čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy – prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci). Pri­ja­tý zá­kon mu­sí byť v sú­la­de so všet­ký­mi us­ta­no­ve­nia­mi ús­ta­vy, kto­ré sú vo vý­zna­mo­vej a prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzťa­hom up­ra­vo­va­ným zá­ko­nom. Len ta­ký­to pos­tup zoh­ľad­ňu­je ús­tav­ný prin­cíp us­ta­no­ve­nia čl. 2 ods. 2 a je napl­ne­ním prin­cí­pu práv­nej is­to­ty, ako ne­de­li­teľ­nej sú­čas­ti práv­ne­ho štá­tu v zmys­le čl. 1 ús­ta­vy (napr. PL.ÚS 32/95, PL.ÚS 19/98, I.ÚS 3/98, II.ÚS 58/2001)

Sú­čas­ne sa mu­sí dôs­led­ne reš­pek­to­vať, že ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ESĽP) pred­sta­vu­je zá­väz­nú vý­kla­do­vú smer­ni­cu i pri inter­pre­tá­cii zá­klad­ných práv a slo­bôd (o čo sa opie­ra ju­di­ka­tú­ra ús­tav­né­ho sú­du), keď­že má vý­luč­nú prá­vo­moc na všet­ky otáz­ky vý­kla­du a ap­li­ká­cie Do­ho­vo­ru a je­ho pro­to­ko­lov (napr. PL.ÚS 55/98, I.ÚS 5/02, PL.ÚS 25/01).

Zá­ro­veň kľú­čo­vé čas­ti od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí ús­tav­né­ho sú­du (naj­mä v ko­na­niach pod­ľa čl. 128, 125 ús­ta­vy) pred­sta­vu­jú zá­väz­né li­mi­ty pre bu­dú­cu zá­ko­no­dar­nú čin­nosť ná­rod­nej ra­dy a ich ne­reš­pek­to­va­nie mô­že spl­niť kri­té­riá svoj­voľ­né­ho ko­na­nia, ho­ci zá­kaz svoj­vô­le je je­den z prin­cí­pov de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu (napr. I.ÚS 575/2017, PL.ÚS 7/2017, PL.ÚS 27/2015). 

Pri tvor­be prá­va je po­žia­dav­kou nie­len sú­lad s ús­ta­vou, ale aj kva­li­ta práv­nej nor­my. Prin­cíp práv­nej is­to­ty si pre­to vy­ža­du­je zro­zu­mi­teľ­nosť práv­nej nor­my a z nej vy­plý­va­jú­ca pred­ví­da­teľ­nosť ko­na­nia or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci. Ne­jas­nosť, viac­výz­nam­nosť a vág­nosť vý­raz­ne vy­tvá­ra stav inter­pre­tač­nej neis­to­ty, vy­tvá­ra pod­mien­ky na svoj­voľ­nú a úče­lo­vú inter­pre­tá­ciu, čo je v roz­po­re s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty za­kot­ve­nej v čl. 1 ods. 1 pr­vej ve­ty ús­ta­vy. 

Pod­ľa ESĽP z po­žia­dav­ky pred­ví­da­teľ­nos­ti vy­plý­va, že má byť for­mu­lo­va­ný s dos­ta­toč­nou pres­nos­ťou, aby umož­nil jed­not­liv­co­vi re­gu­lo­vať svo­je sprá­va­nie a sú­čas­ne mu­sí pos­ky­to­vať práv­nu ochra­nu pro­ti svoj­voľ­ným zá­sa­hom or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci do práv chrá­ne­ných Do­ho­vo­rom, t.j. mu­sí sa vy­jad­riť s dos­ta­toč­nou jas­nos­ťou pri roz­sa­hu úva­hy ude­le­nej prís­luš­ným or­gá­nom.

Ob­sa­ho­vo zhod­ne de­fi­no­val pred­ví­da­teľ­nosť a zro­zu­mi­teľ­nosť práv­nej úp­ra­vy aj ús­tav­ný súd. „... Za práv­ne neur­či­tý ne­mož­no po­va­žo­vať po­jem ... o ob­sa­hu kto­ré­ho si ad­re­sát práv­nej nor­my mô­že uro­biť dos­ta­toč­ne ur­či­tú pred­sta­vu ...po­žia­dav­ka pred­ví­da­teľ­nos­ti ko­na­nia or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci (práv­na is­to­ta), kto­rej zá­kla­dom je jed­noz­nač­ný ja­zyk a zro­zu­mi­teľ­nosť práv­nych no­riem, t.j. aby prie­mer­ný ob­čan do­ká­zal po­ro­zu­mieť ob­sa­hu práv­nej nor­my“ (napr. PL.ÚS 6/04, PL.ÚS 24/2014). Ne­mož­no však od prie­mer­né­ho ob­ča­na oča­ká­vať od­bor­né práv­nic­ké schop­nos­ti vý­kla­du práv­nej nor­my.

Z inter­pre­tá­cie zá­klad­né­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­va na slo­bo­du in­for­má­cií pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ESĽP a ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va­júc via­ce­ré zá­sad­né sku­toč­nos­ti.

Sku­toč­nosť, že in­for­má­cia ale­bo my­šlien­ka úto­čí, šo­ku­je ale­bo zne­po­ko­ju­je, neos­pra­vedl­ňu­je ob­me­dzu­jú­ci zá­sah ok­rem prí­pa­dov, že ide o ne­ná­vist­ný pre­jav ale­bo os­la­vu ná­si­lia (voj­no­vú pro­pa­gan­du).

Štát má po­zi­tív­ny zá­vä­zok vy­tvá­rať ta­ké pod­mien­ky up­lat­ne­nia slo­bo­dy pre­ja­vu,  aby­ne­do­chá­dza­lo k ob­me­dzeniu­slo­bo­dy štát­ny­mi or­gán­mi, ako ani me­dzi súk­rom­nop­ráv­ny­mi sub­jek­tmi nav­zá­jom.

Ústa­va za­ru­ču­je prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­vo na in­for­má­cie, pri­čom slo­bo­da pre­ja­vu sa za­ru­ču­je pros­tred­níc­tvom po­zi­tív­ne­ho zá­väz­ku im­pli­ko­va­né­ho v Do­ho­vo­re, t.j. po­vin­nosť štá­tu pri­jať práv­nu úp­ra­vu za­bez­pe­ču­jú­cu plu­ra­li­tu ná­zo­rov.

V zá­klad­nom prá­ve na slo­bo­du pre­ja­vu je im­pli­ko­va­ná po­vin­nosť os­tat­ných ľud­ských by­tos­tí to­le­ro­vať pre­jav to­ho člo­ve­ka, kto­rý up­lat­ňu­je svo­ju slo­bo­du pre­ja­vu, t.j. umož­niť mu, dať naj­avo my­šlien­ky, ná­zo­ry, s kto­rý­mi iní ne­súh­la­sia.

Za de­mok­ra­tic­kú spo­loč­nosť sa pok­la­dá ta­ká spo­loč­nosť, kto­rá je za­lo­že­ná na plu­ra­liz­me, to­le­ran­cii a li­be­ra­liz­me, v kto­rej slo­bo­da po­li­tic­kej dis­ku­sie tvo­rí sa­mot­nú pod­sta­tu tej­to kon­cep­cie.

Slo­bo­da pre­ja­vu (pod­ľa ESĽP) vy­tvá­ra je­den zo zá­klad­ných pi­lie­rov de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, jed­nu zo zá­klad­ných pod­mie­nok jej roz­vo­ja a se­baus­po­ko­je­nia kaž­dé­ho člo­ve­ka. Vzťa­hu­je sa nie­len na in­for­má­cie ale­bo my­šlien­ky, kto­ré sa­priaz­ni­vo pri­jí­ma­jú ale­bo sa pok­la­da­jú za neut­rál­ne, ale­bo in­di­fe­ren­tné, ale aj tie, kto­ré sú útoč­né, šo­ku­jú­ce ale­bo zne­po­ko­ju­jú­ce pre štát ale­bo ur­či­tú časť po­pu­lá­cie. Ta­ké sú po­žia­dav­ky plu­ra­li­ty, to­le­ran­cie a veľ­ko­ry­sos­ti, bez kto­rých neexis­tu­je „de­mok­ra­tic­ká spo­loč­nosť“.

Z hľa­dis­ka dô­le­ži­tos­ti vý­me­ny ná­zo­rov v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti mož­no sub­jek­ty up­lat­ňu­jú­ce slo­bo­du pre­ja­vu kla­si­fi­ko­vať do via­ce­rých sku­pín. Z ju­di­ka­tú­ry je zrej­mé, že pri­vi­le­go­va­né pos­ta­ve­nie z as­pek­tu ochra­ny slo­bo­dy pre­ja­vu pat­rí no­vi­ná­rom a mas­mé­diám, oso­bit­ne pri in­for­mo­va­ní o ve­ciach ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Slo­bo­da pre­ja­vu za­hŕňa aj prí­pad­né od­chý­le­nie sa k nad­sádz­ke ale­bo do­kon­ca k pro­vo­ká­cii a je prá­vom osob­ným i po­li­tic­kým, te­da zá­klad­ným ľud­ským prá­vom.

Ve­rej­nou ve­cou sú otáz­ky po­li­tic­ké, ako aj otáz­ky sú­vi­sia­ce s ce­los­po­lo­čen­ský­mi té­ma­mi. Štát­na moc mô­že pre­to dis­ku­siu o tých­to otáz­kach re­gu­lo­vať len vý­ni­moč­ne a len v mie­re ne­vyh­nut­nej. Zá­sah do slo­bo­dy pre­ja­vu čle­na opo­zí­cie, kto­rý za­stu­pu­je svo­jich vo­li­čov, vy­slo­vu­je ich oba­vy a brá­ni ich zá­uj­my vy­ža­du­je, aby sa ap­li­ko­va­li prís­nej­šie pra­vid­lá pri roz­ho­do­va­ní ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu.

Pod­po­ra slo­bod­nej po­li­tic­kej dis­ku­sie je veľ­mi dô­le­ži­tým zna­kom de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Prik­la­dá naj­vyš­šiu dô­le­ži­tosť slo­bo­de pre­ja­vu v kon­texte po­li­tic­kej dis­ku­sie, tak­že sa vy­ža­du­jú veľ­mi sil­né dô­vo­dy na to, aby sa os­pra­vedl­ni­lo ob­me­dzenie po­li­tic­ké­ho pre­ja­vu (ESĽP, Fel­dek v. Slo­va­kia, roz­su­dok z 12.7.2001, sťaž­nosť č. 29032/95, § 83).

Úče­lom zá­kon­né­ho ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu mé­dia­mi sú ochra­na kri­té­rií uve­de­ných v čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru len v tom sme­re, že sa má pred­chá­dzať ší­re­niu a uvá­dzaniu jed­nos­tran­ných ná­zo­rov, my­šlie­nok a ideí(ne­za­bez­pe­če­nie via­ce­rých opo­zič­ných ná­zo­rov, my­šlie­nok na kon­krét­nu té­mu)  ... le­bo, čím je viac rôz­no­ro­dých ná­zo­rov (klad­ných, zá­por­ných, opo­zič­ných, súh­las­ných a pod.), tým ob­jek­tív­nej­ší ob­raz sa pos­ky­tu­je, a pre­to mô­že uvá­dzanie jed­nos­tran­ných ná­zo­rov zna­me­nať oh­ro­zo­va­nie prá­va a slo­bo­dy iných, ve­rej­né­ho po­riad­ku, ve­rej­né­ho zdra­via a mrav­nos­ti (II.ÚS 307/2014).

Prá­vo pri­jí­mať in­for­má­cie za­hŕňa prá­vo pri­jí­mať in­for­má­cie prav­di­vé, ove­ri­teľ­né a neut­rál­ne, ako aj fik­tív­ne, neo­ve­ri­teľ­né, nep­rav­di­vé ale­bo prav­du skres­ľu­jú­ce, le­bo aj tie­to pod­ne­cu­jú re­ci­pien­tov (pri­jí­ma­teľ pre­ja­vu) ku kon­fron­tá­cii (os­vet­le­nie proti­chod­ných ná­zo­rov) s in­for­má­ciou pri­jí­ma­nou z iných po­čet­ných zdro­jov in­for­má­cií k tej is­tej té­me ku kri­tic­ké­mu mys­le­niu a po­ten­ciu­jú vô­ľu po vy­hľa­dá­va­ní a os­vo­je­ní si iných ná­zo­rov na da­nú té­mu. Uve­de­né sme­ru­je k se­ba­reali­zá­cii člo­ve­ka a pod­po­ru­je ne­kon­čia­ci spo­lo­čen­ský dis­kurz k té­me, čo je sku­toč­nosť, kto­rá je de­mok­ra­tic­kým pr­vkom slo­bod­nej spo­loč­nos­ti (II.ÚS 307/2014).

Prá­vo na in­for­má­cie (pod­ľa ús­tav­nej de­fi­ní­cie) má tri zlož­ky a to vy­hľa­dá­va­nie, pri­jí­ma­nie a roz­ši­ro­va­nie in­for­má­cie, ako aj ku­mu­lo­va­nú mož­nosť ďa­lej roz­ši­ro­vať pri­ja­té in­for­má­cie. Ide o tri sa­mos­tat­né zlož­ky prá­va na in­for­má­cie - a/ vy­hľa­dá­va­nie (je zis­ťo­va­nie, či in­for­má­cie exis­tu­je, t.j. ide o in­for­má­ciu o in­for­má­cii), b/ pri­jí­ma­nie (je zis­ťo­va­nie in­for­má­cie do vlas­tnej dis­po­zič­nej sfé­ry, t.j. pre vlas­tnú ale­bo pre pot­re­bu iných) a c/ roz­ši­ro­va­nie (je aký­koľ­vek spô­sob od­ov­zdá­va­nia pri­ja­tej in­for­má­cie ďal­šie­mu sub­jek­tu - napr. II.ÚS 28/96, II.ÚS 10/99, I.ÚS 57/2001).

Ústa­va v čl. 26 ods. 2 za­ru­ču­je prá­vo pri­jať akú­koľ­vek in­for­má­ciu, prav­di­vú i nep­rav­di­vú a po­ne­chá­va na op­ráv­ne­nej oso­be, aby si sa­ma vy­hod­no­ti­la pri­ja­tú in­for­má­ciu. Od štá­tu sa vy­ža­du­je v zá­uj­me zvý­še­nia prav­de­po­dob­nos­ti, že ide o prav­di­vú in­for­má­ciu, ochra­na pred tvor­bou mo­no­po­lu na in­for­má­cie.  Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va na pri­jí­ma­nie in­for­má­cií nie je prá­vo dos­tá­vať in­for­má­cie pod­ľa pred­stáv a oča­ká­va­nia pri­jí­ma­te­ľa (II.ÚS 184/03).

Pri kaž­dom ob­me­dze­ní práv­ne­ho pos­ta­ve­nia fy­zic­kých osôb sa mu­sia sú­čas­ne (ku­mu­la­tív­ne) dodr­žať for­mál­na a dve ma­te­riál­ne pod­mien­ky (II.ÚS 94/85, PL.ÚS 15/98, II.ÚS 28/96).

For­mál­nou pod­mien­kou je ur­če­nie ob­me­dzenia v zá­ko­ne. Ma­te­riál­ny­mi pod­mien­ka­mi­sú - a/ pod­mien­ka le­gi­tím­nos­ti úče­lu (zá­uj­mu) a b/ pod­mien­ka ne­vyh­nut­nos­ti.

Práv­ny sys­tém, kto­rý up­lat­ní ob­me­dzenie ľud­ských práv kvô­li to­mu, aby us­po­ko­ji­li di­ktát po­ci­tov ve­rej­nos­ti – sku­toč­ných ale­bo ima­gi­nár­nych – ne­mož­no pok­la­dať za spl­ňu­jú­ci na­lie­ha­vú so­ciál­nu pot­re­bu uz­na­nú v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, na­koľ­ko ta­ká spo­loč­nosť mu­sí zos­tať ro­zum­ná vo svo­jom roz­hod­nu­tí. Ne­mož­no pok­la­dať za „na­lie­ha­vú so­ciál­nu pot­re­bu“ ani oh­ro­ze­nie iba špe­ku­la­tív­nym ne­bez­pe­čen­stvom ako pre­ven­tív­ne opat­re­nie na ochra­nu de­mok­ra­cie(ESĽP – Vaj­nar v. Hun­ga­ry, roz­su­dok z 8.7.2008 – sťaž­nosť č. 33629/06).

Pla­tí zá­sa­da, že bo­lo by ne­ro­zum­né ob­me­dziť slo­bo­du pre­ja­vu iba na všeo­bec­ne uz­na­né my­šlien­ky (ESĽP, Her­fel v. Swit­zerland, 59/1997/843/1049- str. 25, § 50).

Jed­ným z dô­vo­dov le­gi­tím­ne­ho zá­uj­mu na ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu (čl. 26 ods. 4) je i ochra­na ve­rej­né­ho zdra­via.

Pla­tí zá­sa­da, že všet­ky zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa chrá­nia len v ta­kej mie­re a roz­sa­hu, do­kiaľ up­lat­ne­ním jed­né­ho prá­va ne­dôj­de k nep­ri­me­ra­né­mu ob­me­dzeniu či do­kon­ca k pop­re­tiu iné­ho prá­va (PL.ÚS 7/96).

Sku­toč­nosť, že exis­tu­je le­gi­tím­ny zá­ujem, kto­rý tre­ba chrá­niť, nes­ta­čí na to, aby sa v sú­la­de s ús­ta­vou ob­me­dzi­la slo­bo­da pre­ja­vu. Inak po­ve­da­né, exis­ten­cia práv­ne­ho prob­lé­mu chrá­ne­né­ho zá­uj­mu bez prí­čin­nej sú­vis­los­ti s vý­ko­nom prá­va slo­bo­dy pre­ja­vu sa ne­mô­že stať ús­tav­ne ak­cep­to­va­nou zá­mien­kou pre za­ve­de­nie opat­re­nia ob­me­dzu­jú­cich slo­bo­du pre­ja­vu.

Slo­bo­du pre­ja­vu je po­tom (v prí­pa­de exis­ten­cie le­gi­tím­ne­ho zá­uj­mu) mož­né ob­me­dziť je­di­ne (vý­luč­ne) vte­dy, ak je to ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, le­bo inak ide o po­ru­še­nie ús­ta­vy (dru­há ma­te­riál­na pod­mien­ka).

Ob­me­dzenie je ne­vyh­nut­né, len ak cieľ ob­me­dzenia nie je mož­né do­siah­nuť inak. V de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti nie je ne­vyh­nut­né ob­me­dziť prá­vo jed­né­ho, ak sa up­lat­ne­nie prá­va ale­bo slo­bo­dy za­ru­če­nej ta­kej­to oso­be mô­že do­siah­nuť bez pri­ja­tia ob­me­dzenia (PL.ÚS 15/98, IV.ÚS 40/03).

K po­ru­še­niu slo­bo­dy pre­ja­vu (k po­ru­še­niu ús­ta­vy) mô­že dôjsť vždy, keď ob­me­dzenie nie je ne­vyh­nut­né, bez oh­ľa­du na to, ako veľ­mi bol oh­ro­ze­ný ale­bo po­ru­še­ný chrá­ne­ný kon­flikt­ný zá­ujem. Ter­mín ne­vyh­nut­ný zna­me­ná, že ide o na­lie­ha­vú spo­lo­čen­skú pot­re­bu.Pop­re­tie zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov v me­ne zá­uj­mov po­li­tic­kých síl a hnu­tí je zá­ro­veň pop­re­tím de­mok­ra­cie (PL.ÚS 15/98).

Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ESĽP sú da­né dve po­žia­dav­ky na úp­ra­vu tres­tnej zod­po­ved­nos­ti v prí­pa­de up­lat­ne­nia slo­bo­dy pre­ja­vu. Pr­vá po­žia­dav­ka vy­ža­du­je, aby sa tres­tná san­kcia vy­uží­va­la vý­luč­ne vte­dy, keď dôj­de k zneu­ži­tiu slo­bo­dy pre­ja­vu, tak­že nie je prí­pus­tné tres­tať sa­mot­né up­lat­ne­nie slo­bo­dy pre­ja­vu, ak sa us­ku­toč­ne­ný pre­jav svo­jim ob­sa­hom ne­pá­či vplyv­ným dr­ži­te­ľom ve­rej­nej mo­ci.

Dru­há po­žia­dav­ka je pri­me­ra­nosť san­kcie. Po­su­dzo­va­nie pro­por­cio­na­li­ty zá­sa­hu zá­vi­sí naj­mä od to­ho, či sa or­gá­ny štá­tu moh­li uchý­liť aj k iným pros­tried­kom ako sú tres­tné san­kcie, t.j. ako sú ob­čian­skop­ráv­ne a dis­cip­li­nár­ne pros­tried­ky náp­ra­vy. San­kcia ne­má spo­čí­vať v ulo­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ok­rem reali­zá­cie pre­ja­vov o roz­ši­ro­va­ní ne­ná­vis­tných pre­ja­vov, či pri pod­ne­co­va­ní ná­si­lia (voj­no­vá pro­pa­gan­da). Štát mu­sí zo­sú­la­ďo­vať tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť s de­mok­ra­tic­ký­mi me­tó­da­mi ria­de­nia štá­tu. Pla­tí zá­sa­da, že len trest­ný zá­kon ne­de­mok­ra­tic­ké­ho ty­pu štá­tu ur­ču­je skut­ko­vé pod­sta­ty slú­žia­ce na úče­lo­vý (vý­straž­ný) pos­tih za up­lat­ne­nie slo­bo­dy pre­ja­vu či na pre­nas­le­do­va­nie ne­po­hodl­ných kri­ti­kov re­ži­mu, pri­čom zá­ko­no­dar­ca mu­sí dbať, aby san­kcia bo­la pri­me­ra­ná. Do­mi­nan­tná po­zí­cia vlá­dy jej pri­ka­zu­je pre­ja­vo­vať zdr­žan­li­vosť pri pou­ží­va­ní tres­tných san­kcií zrej­me, ak exis­tu­jú iné pros­tried­ky.

ZÁVER

Navr­ho­va­ný text § 361a, § 362 Tres­tné­ho zá­ko­na nie je for­mu­lo­va­ný s dos­ta­toč­nou pres­nos­ťou (je vág­ny – práv­ne neur­či­tý), kto­rý by za­bez­pe­čil, aby prie­mer­ný ob­čan do­ká­zal po­ro­zu­mieť ob­sa­hu práv­nej nor­my a sú­čas­ne vy­tvá­ra ne­bez­pe­čen­stvo svoj­voľ­nej a úče­lo­vej inter­pre­tá­cii or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci. Spĺňa to kri­té­riá reál­nej mož­nos­ti ne­reš­pek­to­va­nia ús­tav­né­ho prin­cí­pu práv­nej is­to­ty (čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy) pri tvor­be prá­va.

Z navr­ho­va­ných textov „spô­so­bi­lá vy­vo­lať ne­bez­pe­čen­stvo váž­ne­ho zne­po­ko­je­nia as­poň čas­ti oby­va­teľ­stva... oh­ro­ziť ... ov­plyv­niť oby­va­teľ­stvo pri roz­ho­do­va­ní o zá­važ­ných otáz­kach ce­los­po­lo­čen­ské­ho vý­zna­mu“ je zrej­mé, že nie je spl­ne­né po­ža­do­va­né kri­té­rium jed­noz­nač­nosť ja­zy­ka a zro­zu­mi­teľ­nos­ti pre prie­mer­né­ho ob­ča­na  (po­ro­zu­mieť ob­sa­hu práv­nej nor­my), u kto­ré­ho ne­mož­no oča­ká­vať od­bor­né práv­nic­ké ucho­pe­nie vý­kla­du práv­nej nor­my. Sú­čas­ne je vy­tvo­re­ný pries­tor (pod­mien­ky) na svoj­voľ­né zá­sa­hy or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci pri inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii uve­de­né­ho textu navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, čo vy­lu­ču­je pred­ví­da­teľ­nosť ich ko­na­nia (ob­chá­dzanie prin­cí­pu práv­nej is­to­ty).

Návrh uve­de­ných tres­tných či­nov vy­vo­lá­va opod­stat­ne­né po­chyb­nos­ti o ich sú­la­de s ús­ta­vou (pre­hlia­da­nie zá­väz­ných práv­nych ná­zo­rov ús­tav­né­ho sú­du, kto­ré sú sú­čas­ťou ús­tav­né­ho po­riad­ku), ako aj s me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi (čl. 10 ods. 1, 2 Do­ho­vo­ru, čl. 19, 20 Me­dzi­ná­rod­né­ho do­ho­vo­ru o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach, čl. 17 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd) i s prá­vom EÚ (ob­chá­dzanie inter­pre­tá­cie čl. 10 ods. 1, 2 Do­ho­vo­ru uve­de­né­ho v zá­väz­nej ju­di­ka­tú­re ESĽP). Ne­reš­pek­tu­je sa, že Do­ho­vor je sú­čas­ťou náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku pod­ľa čl. 154c ods. 1 ús­ta­vy.

Oh­ro­zu­jú sa (po­ru­šu­jú) zá­sad­né po­žia­dav­ky exis­ten­cie de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti (plu­ra­li­ta, to­le­ran­cia, veľ­ko­ry­sosť) naj­mä z dô­vo­du, že prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­vo na in­for­má­cie sa bez­pod­mie­neč­ne vzťa­hu­je nie­len na in­for­má­cie a my­šlien­ky, kto­ré sa pri­jí­ma­jú priaz­ni­vo ale­bo sa pok­la­da­jú za neut­rál­ne ale­bo in­di­fe­ren­tné, ale aj tie, kto­ré sú útoč­né, šo­ku­jú­ce, zne­po­ko­ju­jú­ce pre štát ale­bo ur­či­tú časť po­pu­lá­cie. Oh­ro­zu­je sa tým ne­vyh­nut­ná pod­po­ra neu­kon­če­né­ho spo­lo­čen­ské­ho dis­kur­zu, kto­rá je de­mok­ra­tic­kým pr­vom slo­bod­nej spo­loč­nos­ti.

Zá­kon­ným ob­me­dze­ním slo­bo­dy pre­ja­vu sa má pred­chá­dzať i ší­re­niu a uvá­dzaniu jed­nos­tran­ných ná­zo­rov, my­šlie­nok a ideí na kon­krét­nu té­mu. Jed­nos­tran­nosť uvá­dzania ná­zo­rov zna­me­ná ne­za­bez­pe­če­nie via­ce­rých opo­zič­ných ná­zo­rov na kon­krét­nu té­mu, zne­mož­ňu­je vy­tvo­re­nie ob­jek­tív­nej­šie­ho ob­ra­zu o da­nej té­me a mô­že zna­me­nať vo svo­jich dôs­led­koch oh­ro­ze­nie práv a slo­bôd iných, ako aj ve­rej­né­ho zdra­via (II.ÚS 307/2014, II.ÚS 184/03).

V čl. 26 ods. 1, 2 sa za­ru­ču­je prá­vo vy­hľa­dá­vať, pri­jí­mať a roz­ši­ro­vať idey a in­for­má­cie a ku­mu­lo­va­nú mož­nosť ďa­lej roz­ši­ro­vať pri­ja­tú in­for­má­ciu (PL.ÚS 57/2000).

Ob­me­dziť uve­de­né prá­vo (čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru) je mož­né len pri sú­čas­nom (ku­mu­la­tív­nom) spl­ne­ní for­mál­nej pod­mien­ky (ob­me­dzenie v zá­ko­ne) a dvoch ma­te­riál­nych pod­mie­nok – pod­mien­ka le­gi­tím­ne­ho úče­lu, kto­rý je vy­me­dze­ný v čl. 26 ods. 4 a sú­čas­ne ne­vyh­nut­nosť ob­me­dzenia v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.

Pred­kla­da­te­ľom nie je jed­noz­nač­ne (nes­po­chyb­ni­teľ­ne) preu­ká­za­ná exis­ten­cia práv­ne­ho prob­lé­mu ochra­ny ve­rej­né­ho zdra­via v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním prá­va  na slo­bo­du pre­ja­vu (ma­te­riál­na pod­mien­ky  le­gi­tím­ne­ho úče­lu).

Návrh na ob­me­dzenie prá­va na in­for­má­cie (oh­ľad­ne pan­dé­mie ocho­re­nia CO­VID-19) sú­čas­ne nespĺňa ani dru­hú ma­te­riál­nu pod­mien­ku o ne­vyh­nut­nos­ti ob­me­dzenia v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, kto­rá sa mu­sí pres­ved­či­vo preu­ká­zať, le­bo nie je vy­lú­če­né (je mož­né), že cieľ ob­me­dzenia sa dá do­siah­nuť inak, resp. bez pri­ja­tia ob­me­dzenia (IV.ÚS 40/03, PL.ÚS 15/98, ju­di­ka­tú­ra ESĽP).

Sú­čas­ne pla­tí, že za­kot­ve­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti s návr­hom na ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ig­no­ru­je (po­ru­šu­je) po­vin­nosť štá­tu prio­rit­ne sa uchý­liť k iným pros­tried­kom, ako sú tres­tné san­kcie (ob­čian­skop­ráv­ne ale­bo dis­cip­li­nár­ne pros­tried­ky náp­ra­vy) a aby zá­sad­ne san­kcie nes­po­čí­va­la v ulo­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (ju­di­ka­tú­ra ESĽP).

Pred­kla­da­teľ pre­hlia­da (ig­no­ru­je) aj to, že  kri­té­riá pre ur­če­nie prav­di­vos­ti in­for­má­cií sú ne­raz sub­jek­tív­ne a pre­to štát ne­mô­že (nes­mie) za­ru­čo­vať prá­vo jed­not­liv­ca na in­for­má­cie vy­tvo­re­ním štát­ne­ho or­gá­nu s prá­vo­mo­cou roz­ho­do­vať o prav­di­vos­ti in­for­má­cie, keď­že čl. 26 ods. 2 ús­ta­vy po­ne­chá­va prá­vo pre op­ráv­ne­nú oso­bu (pri­jí­mať in­for­má­cie), aby si sa­ma vy­hod­no­ti­la akú­koľ­vek in­for­má­ciu, čo pod­ne­cu­je re­ci­pien­ta k vy­hľa­dá­va­niu iných ná­zo­rov a tým i ku kri­tic­ké­mu mys­le­niu, čím sa sme­ru­je k se­ba­reali­zá­cii člo­ve­ka v slo­bod­nej spo­loč­nos­ti (PL.ÚS 15/98, II.ÚS 307/2014, ju­di­ka­tú­ra ESĽP).

Z uve­de­ných práv­ne vý­znam­ných sku­toč­nos­tí vy­plý­va, že je ne­vyh­nut­né pred­kla­da­ný návrh vy­tvo­re­nia no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ší­re­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie (§ 361a, § 362 Tr. zák.) v tres­tnom zá­ko­ne vy­pus­tiť­pre vec­ne opod­stat­ne­né po­chyb­nos­ti o je­ho sú­la­de s prin­cíp­mi de­mok­ra­tic­ké­ho a ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­te, keď­že by moh­lo zni­žo­va­nie (eli­mi­ná­cia) štan­dar­du kon­cep­tu ka­ta­ló­gu zá­klad­ných práv a slo­bôd zna­me­nať i pos­tup­nú eró­ziu de­mok­ra­cie a plu­ra­liz­mu sme­rom k to­ta­li­ta­riz­mu a di­kta­tú­re (napr. PL.ÚS 25/01, PL.ÚS 24/2014). 

 

 

                                                                                         

 

Diskusia