Pohľadávky nie sú veci a preto protiprávne útoky voči pohľadávkam nechráni skutková podstata trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák.
Problematika trestnoprávneho postihu protiprávnych konaní voči nematerializovaným peniazom (najmä pokiaľ ide o vklady na účtoch v banke) vyvoláva v praxi nemalé aplikačné problémy. Napriek tomu, že tieto aplikačné problémy sú už dlhšie známe, ako aj možnosti ich odstránenia, zákonodarca zatiaľ neprikročil k zmene príslušných ustanovení Trestného zákona. Len pre úplnosť je potrebné dodať, že takmer pri každej novelizácii Trestného zákona (ktorých počet už pomaly dosiahne počet polovice novelizácií predchádzajúceho Trestného zákona) sa v pripomienkovom konaní objaví návrh aj na zmenu trestnoprávnej úpravy ohľadne nematerializovaných peňazí, avšak doposiaľ bezvýsledne (nie je mi známy dôvod tohto postoja zákonodarcu).
V praxi je nesporné, že peniaze v hotovosti, sa považujú za hnuteľné veci a preto protiprávne útoky voči nim možno podradiť nielen pod skutkové podstaty trestných činov, ktoré chránia majetok ako celok (napríklad trestný čin podvodu podľa § 221 Tr. zák.), ale aj pod skutkové podstaty trestných činov, kde predmetom ochrany je výlučne len vec (napríklad trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák.).
Takáto jednoznačná situácia tu však nie je v prípadoch, ak sú napríklad peniaze vložené na účet do banky. V praxi je pritom pomerne bežná (a rozsiahla) trestná činnosť súvisiaca s neoprávneným nakladaním páchateľa s nematerializovanými peniazmi.
Najčastejčie ide skutkovo o prípady a osoby, ktoré z titulu svojho zamestnania alebo funkcie (napríklad rôzni účtovníci, či ekonomickí pracovníci pracujúci pre obchodné spoločnosti, obce, či štát, prípadne aj priamo štatutárne orgány právnických osôb) majú zákonom, či zmluvou, respektíve interným predpisom právnickej osoby zverené do kompetencie nakladanie s finančnými prostriedkami, ktoré vlastnícky patria právnickej osobe, pričom toto svoje pracovné zaradenie, či funkciu zneužijú tak, že namiesto disponovania s finančnými prostriedkami v súlade s účelom ich zverenia (t. j. najčastejšie hradenia záväzkov právnických osôb a celkovo využívania finančných prostriedkov právnickej osoby v jej prospech) prevádzajú nematerilaizované finančné prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte právnickej osoby na vlastný bankový účet, či bankový účet spriaznenej osoby, pričom využívajú to, že majú dispozičné právo k účtu ako aj možnosť manipulovať s finančnými prostriedkami na účte právnickej osoby do určitej výšky bez súhlasu inej osoby. Ide teda o neoprávnené privlastňovanie si nematerilizovaných peňazí prevodom z jedného bankového účtu na iný bankový účet (či páchateľ následne takto prevedené finančné prostriedky vyberie v hotovosti a tým ich „zmaterializuje“, respektíve ich použije pre vlastnú potrebu tak, že ich prevedie na iné bankové účty ako úhradu za nakúpené tovary či služby je bez významu, nakoľko k prípadnému dokonaniu trestnému činu dochádza už neoprávneným prevodom z bankového účtu právnickej osoby na bankový účet napríklad páchateľa a ďalšie nakladanie s takto neoprávnene prevedenými nematerializovanými finančnými prostriedkami je už v štádiu po dokonaní prípadného trestného činu).
Vzhľadom k tomu, že takéto konania najčastejšie vykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák. a vzhľadom k tomu, že tento trestný čin chráni len útoky proti veciam a nie aj iným majetkovým hodnotám („kto si privojí cudziu vec...“), je nevyhnutné sa zaoberať tým, či nematerializované peniaze možno považovať za veci. Pre úplnosť je nutné dodať, že vo vyššie naznačených prípadoch nemôže ísť o trestný čin podvodu v zmysle § 221 Tr. zák., pretože páchateľ tu je spravidla samostatne oprávnený na disponovanie s finančnými prostriedkami na bankovom účte právnickej osoby a teda pri dispozícii s nimi nikto neuvádza do omylu a nikto ani v omyle nevykonáva majetkové dispozície (t. j. ani príslušná banka).
Trestný zákon obsahuje v ustanovení § 130 ods.1, ods.2 Tr. zák. definíciu pojmu „vec“ (a to na účely Trestného zákona), z ktorej však nemožno vyvodiť, že by sa za vec, v trestno-právnom zmysle, považovali aj „nematerializované“ peniaze na účtoch v bankách. Z logického výkladu ustanovenia § 130 ods.1 Tr. zák. vyplýva, že „nematerializované“ peniaze nemožno podradiť pod žiadne tam uvedené písmeno a taktiež ich nemožno považovať ani za nehmotnú informáciu v zmysle § 130 ods.2 Tr. zák..
Za nehmotné informácie v zmysle § 130 ods. 2 Tr. zák. (presnejšie za nehmotný obsah informácie) je potrebné považovať rôzne údaje, fakty, udalosti, procesy alebo myšlienky, ktoré sú využiteľné a ktoré majú určitú hodnotu a ktoré sú prostredníctvom dát uchovávané na nosiči informácií. Môže ísť napríklad o údaje tvoriace obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, osobné údaje o pacientoch, poistencoch alebo môže ísť napríklad o evidenciu nehnuteľností, obyvateľstva, motorových vozidiel, register trestov a podobne. Pokiaľ ide o bezhotovostný platobný styk tak za takéto informácie je potrebné považovať všetky informácie o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky, ktoré nie sú verejne prístupné, pričom pôjde najmä o informácie o tuzemských a cezhraničných prevodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Útoky voči týmto údajom tvoriacim predmet bankového tajomstva, bude spravidla možné podradiť pod skutkovú podstatu trestného činu poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 247 Tr. zák (prípadne aj v súbehu s iným majetkovým trestným činom). Možno preto uzavrieť, že údaje o „nematerializovaných“ peniazoch a údaje o osobách, ktoré s nimi disponujú možno na účely Trestného zákona považovať za veci, avšak uvedené sa už netýka samotných „nematerializovaných“ peňazí.
Takáto právna úprava je nepochopiteľná aj z toho dôvodu, že napríklad v zmysle § 130 ods.1 písm. c) Tr. zák. sa za vec považujú cenné papiere a to bez ohľadu na ich podobu, z čoho vyplýva, že na účely Trestného zákona sa vecou rozumejú aj zaknihované cenné papiere. Zaknihované cenné papiere existujú len ako záznam v evidencii vedenej centrálnym depozitárom a teda ide o „nematerializované“ cenné papiere. Nie je preto zrejmé čo viedlo zákonodarcu k tomu, že za vec výslovne označil „nematerializované“ cenné papiere, ale už nie „nematerializované“ peniaze.
Trestný zákon teda vklady na účtoch v banke nepovažuje za „veci“ a preto je nevyhnutné vyriešiť otázku, či peniaze na účtoch v banke, ktoré nemajú materializovanú podobu, je možné považovať za vec v právnom zmysle slova aj napriek tomu, že tak nestanovuje Trestný zákon a ak nie, tak akú právnu povahu majú.
Pri posudzovaní otázky či peniaze na účtoch v banke sú alebo nie sú „veci“ a či prechádzajú alebo neprechádzajú do majetku banky je potrebné vychádzať z mimotrestnej úpravy a to hlavne zo zákona o bankách, z Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.
Právna úprava vkladov vychádza z ustanovenia § 778 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva o vklade vzniká medzi fyzickou alebo právnickou osobou a peňažným ústavom zložením vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom, pričom vkladateľ má právo na úroky alebo iné majetkové výhody určené peňažným ústavom. V zmysle § 121 ods.3 sú úroky príslušenstvom pohľadávky a samotnú pohľadávku definuje ustanovenie § 488 tak, že ide o právo veriteľa na plnenie od dlžníka vyplývajúce zo záväzkového právneho vzťahu, čomu zodpovedá povinnosť dlžníka na splnenie záväzku. Záväzok tak spája v jednom slove a pojme pohľadávku veriteľa a dlh dlžníka (1).
Na uvedenú právnu úpravu nadväzuje Obchodný zákonník v tom smere, že upravuje zmluvu o bežnom účte (§ 708 až § 715) a zmluvu o vkladovom účte (§ 716 až § 719a). Zmluvou o bežnom účte sa banka zaväzuje zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa, pričom je povinná prijímať na bežný účet peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok určených v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je povinná pripísať v prospech bežného účtu jeho majiteľa peňažné prostriedky ku dňu, kedy banka získala právo s nimi nakladať, a od tohto dňa patria majiteľovi účtu úroky z týchto prostriedkov. Zmluvou o vkladovom účte sa zaväzuje banka zriadiť vkladový účet v určitej mene pre jeho majiteľa a platiť z peňažných prostriedkov na účte úroky a majiteľ účtu sa zaväzuje vložiť na účet peňažné prostriedky a ponechať ich na využitie banke.
Z uvedených právnych úprav vyplýva, že medzi osobou, ktorá si zriadila v banke účet (vkladateľom) a medzi bankou vzniká záväzkovo-právny vzťah, v ktorom sa vkladateľ zaväzuje, že prenechá banke finančné prostriedky na voľnú dispozíciu, ktorá s nimi môže následne podnikať a banka sa, okrem iného, zaväzuje platiť vkladateľovi za poskytnuté finančné prostriedky úrok. Zjednodušene povedané medzi vkladateľom a bankou ide v danom prípade o určitý špecifický druh pôžičky, v ktorom vkladateľ má postavenie veriteľa poskytujúceho banke finančné prostriedky na využitie a banka má postavenie dlžníka. Na základe tohto záväzkovo-právneho vzťahu má vkladateľ voči banke pohľadávku. Uvedenú skutočnosť zvýrazňuje aj ustanovenie § 5 písm. a) zákona o bankách (č. 483/2011 Z. z.) podľa ktorého sa vkladom rozumie zverenie peňažných prostriedkov, ktoré predstavujú záväzok voči vkladateľovi na ich výplatu.
Vklady na účtoch v banke sú teda pohľadávkami a nie vecami v právnom zmysle slova (alebo povedané inak, ak útočím voči nematerilaizovaným peniazom útočím na pohľadávky). Pohľadávky sú súčasťou majetku vkladateľa, pričom tu treba pripomenúť, že pojem „majetok“ je širší ako pojem „vec“, pretože v sebe zahŕňa nielen veci (napríklad hnuteľné a nehnuteľné veci, peniaze v hotovosti, cenné papiere a podobne), ale aj ďalšie majetkové hodnoty, ktoré sa za veci nepovažujú (napríklad pohľadávky a iné práva a peniazmi oceniteľné iné hodnoty).
Z trestoprávneho hľadiska ide o podstatné zistenie, nakoľko pri neoprávnených bezhotovostných prevodoch z účtu na účet nebude možné použiť právne kvalifikácie, predmetom ktorých je ochrana len vecí. Pri neoprávnenom prevádzaní nematerializovaných finančných prostriedkov z jedného bankového účtu na iný bankový účet osobami, ktorým sú finančné prostriedky na bankovom účte právnickej osoby zverené (vyššie uvedený všeobecný skutkový príklad), ide v podstate o spreneveru pohľadávok a nie vecí s tým, že právne kvalifikácia trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zák. je nepoužiteľná, nakoľko toto ustanovenie nechráni útoky na iné majetkové hodnoty než veci.
Takéto skutky možno spravidla právne kvalifikovať len ako trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák., pretože táto skutková podstata je širšia a chráni celý cudzí majetok a nie len cudzie veci. Táto právna kvalifikácia však zároveň vyžaduje aj to, aby páchateľ mal aj povinnosť opatrovať, či spravovať cudzí majetok a táto povinnosť mu musí vyplývať zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo zo zmluvy. Vo vyššie naznačených prípadoch je niekedy pomerne ťažké dokazovanie práve tohto znaku uvedenej základnej skutkovej podstaty trestného činu s tým, že pri účtovníkoch, či ekonomických pracovníkoch, ktorí môžu disponovať finančnými prostriedkami na účtoch v banke len do určitej sumy (t. j. nie neobmedzene) často takáto povinnosť nie je uvedená ani v ich pracovnej zmluve (nestačí ak je takáto povinnosť stanovená len napríklad v internom predpise právnickej osoby – napríklad vo vnútornom organizačnom poriadku, nakoľko takýto interný všeobecný predpis nie je možné považovať za zmluvu v zmysle § 237 Tr. zák.).
Spreneveru hotovosti (finančných prostriedkov v hotovosti) možno teda dokazovať a právne kvalifikovať (ako trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák.) oveľa ľahšie ako spreneveru pohľadávok (napríklad nematerilaizovaných peňazí), ktorú nieleže nemožno právne kvalifikovať ako trestný čin sprenevery, ale niekedy nemožno právne kvalifikovať ani ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák. (už bolo uvedené vyššie, že v niektorých prípadoch je takmer nemožné nájsť aspoň zmluvu, kde by bola vyjadrená povinnosť pre páchateľa spravovať, či opatrovať cudzí majetok a v niektorých prípadoch nie je možné túto konkrétnu povinnosť vyvodiť ani zo všeobecných ustanovení Zákonníka práce).
Skutočnosť, že nematerializované peniaze nie sú vecami v právnom zmysle slove, a to ani na účely Trestného zákona, spôsobuje aplikačné problémy aj pri iných právnych kvalifikáciách, ktorých predmetom ochrany sú len veci.
Tak napríklad možno spomenúť aj niektoré prípady, keď došlo chybne k bezhotovostnému prevodu peňazí z účtu na iný účet, pričom majitelia účtu, na ktorý boli peniaze prevedené o tejto skutočnosti spočiatku nevedeli (nešlo teda z ich strany o trestný čin podvodu), ale dozvedeli sa o chybnom zápise na ich účet až neskôr a využili toho tak, že opätovne bezhotovostným prevodom na iné účty uhrádzali z týchto peňazí svoje záväzky. Takéto konania sú v praxi nesprávne právne kvalifikované ako trestný čin zatajenia veci podľa § 236 Tr. zák., nakoľko, ako už bolo uvedené, tu nejde o útok na vec. Som toho názoru, že takéto konania nie je možné podradiť pod skutkovú podstatu žiadneho trestného činu.
V tomto smere možno poukázať aj na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR podľa ktorých peniaze, ktoré nemajú materializovanú podobu, nemožno považovať za vec v právnom zmysle slova, ale ide o inú majetkovú hodnotu (pohľadávku) a preto bude vylúčené použitie právnej kvalifikácie skutku ako napríklad trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák., sprenevery podľa § 213 Tr. zák., či zatajenia veci podľa § 236 Tr. zák. (2).
Zaujímavým je rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7.6.2006, kde najvyššia štátna zástupkyňa použila, v rámci dovolacieho konania, vo vzťahu ku vkladom na účtoch argumentáciu, že vec v právnom zmysle je charakterizovaná svojou užitočnosťou a ovládateľnosťou. Tieto vlastnosti nepochybne majú peniaze v hotovosti a prípadným vložením na účet tieto vlastnosti nestrácajú, pretože osoba, ktorá má dispozičné právo k bankovému účtu s nimi môže prevádzať bezhotovostné platby a používať ich k úhrade svojich potrieb. Naviac môžu byť kedykoľvek tieto peniaze jednoducho transformované späť do svojej hmotnej podoby a je v rozpore so spoločenskou a ekonomickou realitou charakterizovať vzťah vkladateľa k peniazom na účte len ako záväzkový vzťah medzi ním a peňažným ústavom. Vyslovila preto názor, že aj peniaze na účte možno považovať za vec. Najvyšší súd ČR túto argumentáciu jednoznačne odmietol a naďalej zotrval na svojom stanovisku, že medzi vkladateľom a bankou vzniká záväzkový vzťah na podklade ktorého má vkladateľ voči banke pohľadávku (3). K argumentom najvyššej štátnej zástupkyne je potrebné dodať, že záväzkový vzťah medzi bankou a vkladateľom vyplýva priamo z ustanovení jednotlivých právnych predpisov a preto je bez významu či táto skutočnosť je alebo nie je v rozpore so spoločenskou alebo ekonomickou realitou.
Pre úplnosť možno uviesť, že Česká republika vyriešila uvedený problém tak, že trestného činu sprenevery podľa § 206 ods. 1 Trestního zákonníku sa už môže páchateľ dopustiť nielen na veciach, ale aj na „iných majetkových hodnotách“ („kto si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu....“), pričom ustanovenie § 134 ods. 2 Trestního zákonníku definuje „inú majetkovú hodnotu“ tak, že sa ňou rozumie majetkové právo alebo iná peniazmi oceniteľná hodnota, ktorá nie je vecou. Rovnako ako trestný čin sprenevery, bola rozšírená aj ochrana pri trestnom čine zatajenia veci podľa § 219 Trestního zákonníka.
Sprenevera podniku ako hromadnej veci
Nad rámec uvedeného možno uviesť jeden zaujímavý príklad, ktorý sa taktiež týkal problematiky definície veci a v ktorom konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným previedol na tretiu osobu podnik vlastnícky patriaci spoločnosti a to na základe zmluvy o predaji podniku, pričom tak urobil za veľmi nízku cenu, spriaznenej osobe, ktorá ho rozpredala (peniaze následne odovzdala konateľovi, t. j. fakticky konateľ predal podnik sám sebe prostredníctvom nastrčenej osoby) a spoločnosť s ručením obmedzeným zostala v podstate „prázdna“, pretože ju takto zbavil jediného reálneho majetku, ktorý mala.
O trestný čin podvodu nemôže zjavne ísť z toho dôvodu, že konateľ ako štatutárny orgán má právo konať vo všetkých veciach spoločnosti, ide o tzv. generálne konateľské oprávnenie, ktoré síce môže obmedziť spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie, avšak ide o obmedzenie vo vnútornom vzťahu medzi konateľom a obchodnou spoločnosťou, ktoré je voči tretím osobám neúčinné. Keďže podnik je súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania a k podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty (§ 5 Obchodného zákonníka) vyvstala otázka podľa akého ustanovenia Trestného zákona je potrebné takéto konanie právne kvalifikovať.
Právnu kvalifikáciu ako trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zák. totiž možno použiť, ako už bolo uvedené vyššie, len vtedy, ak páchateľ útočí proti veciam v zmysle § 130 ods.1, ods.2 Tr. zák.. K podniku však okrem vecí patria aj práva a iné majetkové hodnoty (napríklad pohľadávky, práva duševného vlastníctva – právo k obchodnému menu, know-how a podobne, práva z licenčnej zmluvy, nájomnej zmluvy), ktoré nemožno zaradiť, samé o sebe, pod pojem vec. Útoky na tieto majetkové hodnoty je možné právne kvalifikovať ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák. Ak konateľ neoprávnene prevedie zmluvou o predaji podniku podnik na tretiu osobu mohlo by ísť teoreticky o jednočinný súbeh trestného činu sprenevery (útok voči veciam) s trestným činom porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku (útok voči právam a iným majetkovým hodnotám) a to aj napriek tomu, že tieto dva trestné činy sú vo vzťahu subsidiarity a ich jednočinný súbeh by mal byť vylúčený.
Podľa môjho názoru je však správnejší taký výklad, ktorý sa opiera o ustanovenie § 151d ods.1 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie totiž zaraďuje podnik do kategórie hromadných vecí, teda podnik je chápaný ako tzv. univerzálna samostatná vec, ktorá je spôsobilým predmetom právnych vzťahov. Podnik je preto potrebné chápať ako vec sui generis a nie len ako súhrn vecí, práv a iných majetkových hodnôt. Vyššie uvedené konanie páchateľa preto možno právne kvalifikovať len ako trestný čin sprenevery, nakoľko ide o prisvojenie si hromadnej veci. Takýto výklad je naviac aj v prospech obvinenej osoby, pretože pri určovaní škody, ktorá bola spoločnosti s ručením obmedzeným spôsobená prevodom podniku, je potrebné vychádzať z hodnoty podniku ako hromadnej veci, kde treba vziať do úvahy aj to, že zmluvou o predaji podniku prechádzajú na kupujúceho nielen vlastnícke práva k veciam, iným právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku, ale aj záväzky súvisiace s podnikom (zjednodušene povedané sa preto hodnota podniku stanoví tak, že sa od aktív odpočítajú pasíva). Hodnota podniku a spôsobená škoda bude teda nižšia ako v prípade, ak by sa vychádzalo len z hodnoty jednotlivých vecí a iných majetkových hodnôt.
Koho sú vlastnícky nematerilaizované penaize na účte v banke?
Zaujímavou problematikou s dosahom aj na trestnorpávnu kvalifikáciu rôznych protiprávnych konaní, je posudzovanie otázky, či nematerilaizované peniaze „uložené“ na účte v banke patria vlastnícky vkladateľovi alebo banke, ktorá vedie bankový účet, kde sa „nachádzajú“.
Obchodný zákonník pri úprave zmluvy o bežnom účte používa síce, vo vzťahu ku vkladateľovi peňazí, pojem „majiteľ účtu“, avšak z povahy tohto záväzkového vzťahu je zrejmé, že sa tým má na mysli osoba, ktorá je oprávnená disponovať s peniazmi na príslušnom účte (účet sám o sebe nemá majetkovú hodnotu). V tomto smere treba pripomenúť, že veriteľom banky je aj vkladateľ, ktorý uložil peniaze na účet do banky, respektíve ktorému boli peniaze na účet na podklade platieb pripísané. Vkladateľ teda nie je vlastníkom uložených peňazí, pretože tie nie sú v úschove v banke a ani ich banke nezveruje, ale stávajú sa jej majetkom, s ktorým banka hospodári (podniká) a platí za to vkladateľovi úrok (4)
Skutočnosť, že vkladateľ, ktorý vloží peniaze na účet do banky nie je ich vlastníkom, má podstatný význam v trestnom konaní v prípadoch, keď je zistená trestná činnosť predstaviteľov bánk (štatutárnych zástupcov bánk), ktorá vedie napríklad až k bankrotu bánk (v minulosti napríklad „krach“ Devín banky a.s., Slovenskej kreditnej banky a.s. a podobne). V takýchto prípadoch totiž nemôžu mať jednotliví vkladatelia procesné postavenie poškodených osôb (samozrejme ani akcionári banky), pretože peniaze vlastnícky patrili banke a teda poškodenou osobou je samotná banka.
Konanie predstaviteľov bánk, ktorí zjavne nehospodárne nakladali s majetkom banky (často v priamom rozpore so zákonom o bankách) býva spravidla v praxi právne kvalifikované ako trestný čin sprenevery podľa § 248 Tr. zák. (teraz § 213 Tr. zák.). Mám za to, že táto právna kvalifikácia je aj v tomto prípade nesprávna. Trestne stíhať spreneveru vlastných peňazí banky by bolo možné len výnimočne v prípade, ak by išlo o prisvojenie si finančnej hotovosti pracovníkom banky alebo členom štatutárneho orgánu (prípadne o prisvojenie si vecí, ktoré sú uložené v banke na základe zmluvy o bankovom uložení veci napríklad o prisvojenie šperkov), avšak nemôže ísť o trestný čin sprenevery ak išlo o bezhotovostné prevody z účtu na účet (5). Takéto protiprávne konanie predstaviteľov bánk bude zrejme napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zák., respektíve do úvahy prichádza aj právna kvalifikácia ako trestný čin úverového podvodu podľa § 222 ods.2 Tr. zák. Samotné majetkové záujmy jednotlivých vkladateľov (veriteľov) sú chránené najmä skutkovou podstatou trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. (a až pri tejto právnej kvalifikácii by mali vkladatelia postavenie poškodených osôb).
Problematikou spočívajúcou v tom, kto je majiteľom peňažných prostriedkov na účte v banke sa v Českej republike (ktorá má obdobnú právnu úpravu) zaoberal veľký senát Najvyššieho súdu ČR, ktorý uzavrel, že peňažné prostriedky na účte vedenom peňažným ústavom na základe zmluvy o bežnom účte alebo na základe zmluvy o vkladovom účte nie sú v majetku majiteľa účtu, v ktorého prospech bol tento účet zriadený, ale sú v majetku peňažného ústavu. Oprávnenia majiteľa účtu, spočívajúce v tom, aby na základe jeho príkazu boli vyplatené peňažné prostriedky z účtu v peňažnom ústave, predstavujú pohľadávku z účtu v peňažnom ústave (6).
Internet banking a trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák.
V súvislosti s bezhotovostným platobným stykom je potrebné upozorniť na množiace sa prípady, keď je internet banking použitý neoprávnenou osobou, ktorá prostredníctvom internet bankingu protiprávne prevádza finančné prostriedky z účtu na účet.
Zákon č. 492/2009 o platobných službách za platobné prostriedky považuje najmä platobný príkaz, internet banking, platobnú kartu a iné platobné aplikácie elektronického bankovníctva. Internet banking je teda považovaný za „platobný prostriedok“ v zmysle § 219 ods. 1 Tr. zák., pričom „neoprávneným falšovaním platobného prostriedku“ je možné rozumieť aj prípady, keď sa páchateľ neoprávnene dostane k prístupovým údajom k využitiu internet bankingu a tieto využije na protiprávne prevody finančných prostriedkov z účtu.
V takomto prípade by mohlo ísť o jednočinný súbeh trestných činov podľa § 219 Tr. zák. s trestným činom podvodu podľa § 221 Tr. zák. (vo vzťahu k banke, ktorej sú cez internet banking zadávané príkazy a banka koná v omyle, že príkazy zadáva oprávnená osoba a vykoná majetkovú dispozíciu).
V tomto smere je zaujímavým aj aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (zo dňa 17.08.2011 sp. zn. 3 Tdo 1027/2011, publikované aj v časopise Trestní právo č. 12/2011), ktorý skonštatoval, že za falšovanie platobného prostriedku je možné považovať aj jeho vyhotovenie takým spôsobom, že obsahuje všetky potrebné náležitosti, ktoré sú zdanlivo správne, avšak v skutočnosti ide o falošné údaje, pokiaľ páchateľ s týmto vedomín koná a hodlá tak realizovať platobný styk. Pritom nie je rozhodné, či sa falzifikát týka skutočných alebo fiktívnych osôb, ktorých existenciu páchateľ len predstiera.
Skutkovo išlo o veľmi zaujímavý prípad, v ktorom zamestnanec banky zneužil svojho oprávnenia vstupovať do počítačovej databázy banky ako aj oprávnenia vyhotovovať materiály pre zriadenie alebo zrušenie bankových účtov vrátane povolovania úverov a vydávania platobných kariet a prevodných príkazov k realizovaniu bezhotovostného platobného styku a následne vytvoril sieť vymyslených klientov banky, na ktorých mená a neexistujúce osobné údaje vytvoril bankové účty, na ktoré boli zasielané sumy z úverov poskytnutých bankov a následne peniazmi na účtoch manipuloval práve tento zamestnanec banky a to prostredníctvom prevodných príkazov, internet bankingu a platobnými debetnými kartami. Skutok bol právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu v súbehu s trestným činom, ktorý sa týkal neoprávneného použitia elektronického platobného prostriedku, pričom práve trestný čin neoprávneného použitia elektronického platobného prostriedku sa stal sporným v dovolacom konaní, nakoľko obhajoba namietala, že nemohlo ísť o falšovanie platobného prostriedku, nakoľko páchateľ nefalšoval reálne existujúce osoby a ich platobné prostriedky, ale „vytvoril“ fiktívne osoby, ktoré reálne neexistovali, t. j. falšoval sám seba. Najvyšší súd ČR však tieto námietky odmietol s právnou vetou, ktorá je zvýraznená vyššie (podnetným je najmä to, že sa falzifikát platobného prostiedku môže týkať aj fiktívne vytvorených osôb, nakoľko v praxi sa trestný čin podľa § 219 Tr. zák. využíva výhradne len pri falšovaní, či neoprávnenom používaní platobných prostiedkov, ktoré využívajú reálne existujúce osoby a ich paltobné prostriedky neboli získané za využitia omylu banky).
Záver
Na záver je potrebné uviesť, že aj napriek tomu, že niektoré útoky páchateľov voči peniazom na účtoch v banke je možné chrániť prostredníctvom skutkových podstát trestných činov, ktoré dopadajú na ochranu majetku ako celku, je nutné súčasnú trestnoprávnu ochranu nematerializovaných peňazí považovať za nedostatočnú. Neexistuje totiž žiadny dôvod, aby peniaze v hotovosti alebo zaknihované cenné papiere, požívali širšiu trestnoprávnu ochranu len preto, že buď z ich povahy vyplýva, že ide o hnuteľné veci (peniaze v hotovosti) alebo ide o veci len preto, že ich za veci výslovne označil zákonodarca v ustanovení § 130 Tr. zák. (zaknihované cenné papiere). V rámci prípadnej ďalšej novelizácie Trestného zákona (ktorá určite nenechá na seba dlho čakať) by bolo preto vhodné doplniť ustanovenie § 130 ods.1 Tr. zák. tak, že za veci sa na účely Trestného zákona považujú aj vklady na účtoch v banke a vklady na vkladných knižkách. Prípadne by bolo vhodné niektoré skutkové podstaty (najmä skutkovú podstatu trestného činu sprenevery a zatajenia veci) nepodmieňovať len útokmi proti veci, ale tiež aj voči iným majetkovým hodnotám, podobne ako je to v súčasnosti v Českej republike.
Poznámky pod čiarou:
1. Svoboda, Jaromír a kol.: Občiansky zákonník, I. diel – komentár. Eurounion 1996, s. 361
2. uznesení Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 11 Tdo 40/2004 – zdroj internet – www.epravo.cz, ktoré bolo následne schválené trestným kolégiom a uverejnené v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek č. 3/2006 pod č. 14 a uznesení Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 5 Tdo 1060/2002 – zdroj internet www.nsoud.cz (označenie paragrafov je upravené v zmysle trestných kódexov účinných od 1.1.2006).
3. uznesení Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 3 Tdo 582/2006 – zdroj internet – www.nsoud.cz
4. Šámal, Pavel a i.: Trestní zákon, komentář – I. díl, 6. doplněné a přepracované vydání. Praha: C.H.Beck 2004, s. 1559.
5. Šámal, P. a i. Podnikání a ekonomická kriminalita v České republice. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2001. s. 746.
6. rozsudek velkého senátu Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 35 Odo 801/2002 – zdroj internet – www.ipravnik.cz
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.