Úvaha o interpretácii a aplikácii ustanovení o konaní Súdnej rady SR vo veciach majetkových pomerov sudcov

 

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, člen Súd­nej ra­dy SR zvo­le­ný sud­ca­mi (2002-2012), čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska

Úva­ha o al­ter­na­tív­nych prís­tu­poch k inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cií zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní o ko­na­ní Súd­nej ra­dy SR vo ve­ciach ma­jet­ko­vých po­me­rov sud­cov

Zá­ko­no­dar­ca za­kot­vil pô­sob­nosť Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre­ve­ro­vať ma­jet­ko­vé po­me­ry sud­cov (§ 27h a nasl. zák. č. 185/2002 Z.z.).

Z us­ta­no­ve­nia § 27 ha ods. 3 uve­de­né­ho zá­ko­na vy­plý­va, že ko­mi­sia súd­nej ra­dy je op­ráv­ne­ná vy­zvať sud­cu aj na to, aby preu­ká­zal pô­vod zdro­jov, z kto­rých na­do­bu­dol ma­je­tok. Ak komisia ne­po­va­žu­je spl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti za dos­ta­toč­né a má dôvod­né po­chyb­nos­ti o sta­toč­nos­ti pô­vo­du ma­jet­ko­vé­ho prí­ras­tku, o hod­no­ver­nos­ti ním preu­ká­za­ných sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa pô­vo­du ich ma­jet­ko­vé­ho prí­ras­tku, má prá­vo sud­cu vy­po­čuť (§ 27 ha ods. 5 cit. zák.).

V prí­pa­de, že sud­ca hod­no­ver­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že sta­toč­nosť pô­vo­du ma­jet­ko­vé­ho prí­ras­tku ale­bo pô­vo­du sa­mot­né­ho ma­jet­ku, po­dá pred­se­da súd­nej ra­dy dis­cip­li­nár­ny návrh na zá­kla­de sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy (§ 27 ha ods. 8 cit. zák.).

Pri inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii kaž­dé­ho zá­ko­na pla­tí, že sa mu­sí pos­tu­po­vať pod­ľa ús­tav­né­ho prí­ka­zu čl. 152 ods. 4 Ústavy, t.j. že tá­to mu­sí byť v sú­la­de s ús­ta­vou. Ide o všeo­bec­né vý­kla­do­vé pra­vid­lo (ge­ne­rál­ny prí­kaz vý­kla­du práv­ne­ho po­riad­ku), kto­rý sa up­lat­ňu­je u všeobec­ne zá­väz­ných právnych pred­pi­sov s práv­nou si­lou niž­šou ako ús­ta­va sa­ma, t.j. aj zá­konov (napr. I. ÚS 30/99).

V situácii, keď mož­no práv­nu nor­mu vy­svet­ľo­vať dvo­ma spô­sob­mi, pri­čom je­den vý­klad je v súla­de s ús­ta­vou a me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ho­vor­mi a dru­hý vý­klad je s ni­mi v ne­sú­la­de, nejes­tvu­je ús­tavný dô­vod na zru­še­nie ta­kej práv­nej nor­my. Všet­ky štát­ne or­gá­ny ma­jú vte­dy ús­ta­vou ur­če­nú po­vin­nosť up­lat­ňovať práv­nu nor­mu v sú­la­de s ús­tavou v zmys­le čl. 152 ods. 4 ú sta­vy (napr. PL.ÚS 15/98).

Vý­luč­ne to­tiž ús­tav­né­mu sú­du pris­lú­cha prá­vo­moc vy­kla­dať ús­ta­vu, je­ho roz­hod­nu­tia sú integrálnou sú­čas­ťou ús­tavy, ma­jú ús­tavnú hod­no­tu, a pre­to je rešpek­tovanie rozhod­nu­tí ústavného sú­du dô­le­ži­tým sub­prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu. Nerešpek­tovanie ús­tavy a jej všeo­bec­ne záväz­nej inter­pre­tá­cie po­da­nej v ko­na­ní pod­ľa čl. 128 ústavy (výklad ús­ta­vy) i kľú­čových čas­tí odôvod­ne­nia rozhod­nu­tí v ko­na­niach pod­ľa čl. 125 ods. 1 ústavy (súlad záko­nov s ús­tavou) i v ko­na­niach pod­ľa čl. 127 ús­ta­vy (sťažnosť pre po­rušenie zák­ladných práv a slo­bôd) preukazuje exis­ten­ciu prvkov svojvôle or­gá­nu verej­nej mo­ci (svoj­voľ­né ko­na­nie), pričom zákaz svoj­vôle je jedným z prin­cí­pov právne­ho štá­tu ga­ran­to­va­né­ho v čl. 1 ods. 1 ústavy (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27,2015, I.ÚS 575/2016).

Neod­de­li­teľ­nou súčas­ťou prin­cí­pu právneho štá­tu (čl. 1 ods. 1 ús­tavy) je prin­cíp práv­nej is­toty, ktorý spo­číva aj v tom, že všetky štát­ne orgány bu­dú správ­ne vykladať a ap­li­kovať platné právne pred­pi­sy (napr. II.ÚS 48/97).

Podľa kon­štan­tnej ju­di­ka­túry ústavné­ho sú­du pla­tí zásada, že or­gán verejnej mo­ci nie je dos­lovným znením zákon­né­ho usta­novenia viazaný absolútne, ale nielen môže, ale do­kon­ca sa musí od ne­ho od­chý­liť v prí­pa­de, keď to vyža­du­je aj požiadav­ka ús­tavne súladné­ho výkla­du zá­ko­nov pod­ľa čl. 152 ods. 4 ús­tavy. Pre­to sa mu­sí up­red­nos­tniť výklad e ra­tio­ne legis pred dos­lov­ným gra­matickým (jazykovým) výkla­dom, t.j. up­red­nos­tniť výklad materiálny a nevychá­dzať iba z for­ma­lis­tic­ké­ho výkla­du usta­no­ve­nia. Súčasne sa mu­sí rešpek­to­vať (dodržiavať), že viazanosť štátnych orgánov záko­nom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústa­vy nep­redstavuje iba viazanosť štátnych or­gá­nov textom, ale aj zmyslom a úče­lom zákona (napr. III.ÚS 341/07, II.ÚS 426/2012, I.ÚS 351/2010).

Zákonná úp­rava pre­ve­rovania majetkových po­me­rov sud­cov (§ 27 h a nasl. zák. Č. 185/2002
Z.z o Súd­nej rade SR) má zabez­pe­čiť napĺňanie na­liehavého ve­rej­né­ho záuj­mu, aby sa ma­je­tok na­do­bú­dal len le­gálnym spô­so­bom ( z legálnych príj­mov) aj u sud­cov všeobec­né­ho súd­nictva.

Pod­ľa dô­vo­do­vej sprá­vy súd­na ra­da na­do­bú­da prá­vo­moc pre­ve­riť prav­di­vosť ma­jet­ko­vých priz­na­ní sud­cov, keď­že sa sle­du­je le­gi­tím­ny cieľ ve­rej­nej kon­tro­ly súd­nic­tva a za­bez­pe­če­nia ne­zá­vis­lé­ho vý­ko­nu súd­nic­tva. Ak na zá­kla­de vy­hod­no­te­nia ma­jet­ko­vé­ho priz­na­nia sud­cu na­do­bud­ne ko­mi­sia súd­nej ra­dy dô­vod­né po­chyb­nos­ti o sta­toč­nos­ti pô­vo­du sa­mot­né­ho ma­jet­ku, je sud­ca po­vin­ný na zá­kla­de jej vý­zvy preu­ká­zať ich pô­vod. Ak sud­ca hod­no­ver­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že sta­toč­nosť pô­vo­du ma­jet­ku, po­dá dis­cip­li­nár­ny návrh pred­se­da súd­nej ra­dy na zá­kla­de sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy (§ 27ha ods. 8 cit. zák.).

Vlas­tníc­ke práva a právo vlastniť ma­je­tok je základné (pri­rodzené) ľudské právo (čl. 20 ods. 1, 4. ústavy, čl. 1 ods. 1 Do­dat­ko­vé­ho pro­to­ko­lu Do­hovoru).

Fun­kcia vlas­tníctva spo­číva v tom, že ako pr­vok zabezpe­čenia osob­nej slo­body v právnom
štáte požíva oso­bit­nú ochra­nu a je ne­dot­knu­teľ­né. Ústavnú ochra­nu má iba le­gál­ne nadobudnuté vlas­tníctvo a nie je ústavne chránený ma­je­tok nado­bud­nutý z nelegálnych príjmov pri spl­ne­ní ús­tavných kri­té­rií zakotvených v čl. 20 ods. 1, 5 ús­tavy.

Ľudia sú si  rov­ní v prá­vach, zá­klad­né prá­va sú neod­ňa­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né, za­ru­ču­jú sa všet­kým na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky a ni­ko­ho ne­mož­no zne­vý­hod­ňo­vať pre iné pos­ta­ve­nie (čl. 12 ods.1,2 ús­ta­vy).

Pos­ta­ve­nie sud­cu všeo­bec­né­ho súd­nic­tva, ako ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa, spĺňa ús­tav­né kri­té­rium „iné pos­ta­ve­nie“ pri po­rov­na­ní s práv­nym pos­ta­ve­ním bež­né­ho ob­ča­na,  tak­že sud­cu z toh­to dô­vo­du ne­mož­no dis­kri­mi­no­vať (viď ana­ló­gia III. ÚS 64/2000). Zá­ro­veň ús­ta­va za­ka­zu­je spô­so­be­nie uj­my na prá­vach pre up­lat­ňo­va­nie zá­klad­né­ho  prá­va a slo­bo­dy v zmys­le čl. 12 ods.4 ús­ta­vy (napr. PL  ÚS 18/97).

Interpretácia a ap­li­ká­cia uvedených us­ta­novení zák. č. 185/2002 Z.z. o preverovaní
majetkových pomerov sud­cov mu­sí byť preto bezpod­mie­neč­ne v súla­de s ús­tavnou úp­ravou
čl. 20 ods. 5 ústavy na zák­la­de gene­rálneho ús­tavné­ho prí­ka­zu čl. 152 ods. 4 ús­tavy.

Pod­ľa čl. 20 ods. 5 ús­ta­vy iné zá­sa­hy do vlas­tníc­ke­ho prá­va mož­no do­vo­liť iba vte­dy, ak ide o ma­je­tok na­do­bud­nu­tý ne­zá­kon­ným spô­so­bom ale­bo z ne­le­gál­nych príj­mov a ide o opat­re­nia ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ...

Člá­nok 20 ods. 5 ústavy bol do ús­tavy zakotvený ústavným záko­nom č. 100/2010 Z.z.
a up­ra­vu­je pod­mienky prí­pus­tnos­ti zásahu do ma­jet­ku, ktorý ne­bol na­do­bud­nutý v súlade
s právnym po­riadkom.

Účel (zmy­sel) tej­to ús­tav­nej úp­ra­vy (e ra­tio­ne con­sti­tu­tio­nis) vy­plý­va ne­po­chyb­ne z dôvodo­vej sprá­vy ús­ta­vo­dar­cu (všeo­bec­ná a oso­bit­ná časť). Vý­klad a up­lat­ňo­va­nie zá­ko­na nes­mie byť pre­to v roz­po­re so zre­teľ­ne pre­ja­ve­nou vô­ľou ús­ta­vo­dar­cu (ana­ló­gia PL. ÚS 14/1998).

Ústa­vo­dar­ca vo všeo­bec­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 100/2020 Z.z. zdô­raznil (vý­slov­ne uvie­dol) zá­sad­nú sku­toč­nosť, že dopl­ne­ním ús­ta­vy uve­de­ným ús­tav­ným zá­ko­nom sa nep­ri­púš­ťa (je vy­lú­če­né) za­kot­ve­nie rov­na­ké­ho zne­nia, ako má zák. č. 335/2005 Z.z. o preu­ka­zo­va­ní pô­vo­du ma­jet­ku, kde ús­tav­ný súd v ko­na­ní PL.ÚS 29/2005 ná­le­zom zo dňa 3.9.2008 roz­ho­dol, že ten­to zá­kon nie je v sú­la­de s čl. 1 ods. 1 pr­vá ve­ta v spo­je­ní s čl. 20 ods. 1 a 4 ús­ta­vy (vy­slo­ve­ná proti­ús­tav­nosť uve­de­né­ho zá­ko­na ako cel­ku).

Pri­ja­tím rov­na­ké­ho zne­nia by sa to­tiž (pod­ľa ús­ta­vo­dar­cu) ve­do­me ob­chá­dza­lo pos­ta­ve­nie ús­tavného sú­du a je­ho roz­hod­nu­tie.

Inak po­ve­da­né čl. 20 ods. 5 ús­ta­vy je nep­rí­pus­tné inter­pre­to­vať a ap­li­ko­vať v ob­sa­ho­vej zhode (v sú­la­de) s proti­ús­tav­nou zá­kon­nou úp­ra­vou zák. č. 335/2005 Z.z.

Z uve­de­né­ho ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va su­ma­ri­zo­va­ný zá­ver, že pred­met­ný proti­ús­tav­ný zá­kon po­ru­šo­val ús­tav­ný prin­cíp práv­nej is­to­ty, pro­por­cio­na­li­ty, bol ret­roak­tív­ny, pri­pus­til nad­mer­né za­sa­ho­va­nie do prá­va vlas­tniť ma­je­tok i ulo­že­ním ne­dos­ta­toč­ne iden­ti­fi­ko­va­teľ­nej po­vin­nos­ti ad in­fi­ni­tí­va (do ne­ko­neč­na) ve­dieť preu­ká­zať pô­vod ma­jet­ku a sú­čas­ne nep­ri­me­ra­ným spô­so­bom pre­su­nul dô­kaz­né bre­me­no z or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci i na fy­zic­ké oso­by.

Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du (ko­na­nie pod­ľa čl. 125 ús­ta­vy) kon­cep­cia uve­de­né­ho proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na je za­lo­že­ná na kľú­čo­vom poj­me „ma­je­tok na­do­bud­nu­tý z ne­le­gál­nych príj­mov“. Ten­to po­jem je sám o se­be vnú­tor­ne ne­kon­zis­tent­ný (ne­súdrž­ný), resp. roz­por­ný. Zna­me­ná to, že at­ri­bút (zá­klad­ný znak) ne­le­gál­nos­ti nev­zni­ká v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ur­či­tým ko­na­ním v mies­te a ča­se, ale ako in­dí­cia, resp. pre­mi­sa (pred­pok­lad, vý­cho­dis­ko), kto­rá je slab­šia ako ar­gu­ment (ne­pria­my dô­kaz), t.j. vy­stu­pu­je v po­do­be dom­nien­ky ale­bo práv­nej fik­cie. Vzhľa­dom na cha­rak­ter a účel toh­to zá­ko­na, resp. dôs­led­ky, kto­ré mô­že je­ho up­lat­ne­nie vy­vo­lať, ne­mož­no uve­de­ný prís­tup zá­ko­no­dar­cu po­va­žo­vať za ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný, t.j. ta­ký, kto­rý vy­ho­vu­je po­žia­dav­ke práv­nej is­to­ty vy­plý­va­jú­cej z prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu.

Z dô­vo­do­vej sprá­vy návr­hu toh­to proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na vy­plý­va, že ak oso­bám ne­mož­no z rôz­nych dô­vo­dov preu­ká­zať kon­krét­nu proti­práv­nu čin­nosť zá­kon vy­tvá­ra pre štát mož­nosť spý­tať sa osôb, ako zís­ka­li zdro­je a uk­la­dá im po­vin­nosť preu­ká­zať, že ho na­do­bud­li le­gál­ne, t.j. z le­gál­ne na­do­bud­nu­tých príj­mov. Ta­ký­to zá­klad zá­ko­na do znač­nej mie­ry de­val­vu­je (zne­hod­no­cu­je) pod­sta­tu chá­pa­nia a vy­me­dzenia ur­či­té­ho sprá­va­nia ako proti­práv­ne­ho sprá­va­nia (ne­le­gál­ne­ho sprá­va­nia) a pre­to je v zá­sad­nom roz­po­re nie­len s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty, ale aj pro­por­cio­na­li­ty (ús­tav­né prin­cí­py tvo­ria­ce in­teg­rál­nu sú­časť ge­ne­rál­ne­ho prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu). Zá­ro­veň nep­ri­me­ra­ným spô­so­bom pre­sú­va dô­kaz­né bre­me­no z or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci na fy­zic­ké oso­by.

Ná­lez konšta­to­val aj sku­toč­nosť, že účel úp­ra­vy ma­jet­ko­vých priz­na­ní sud­cov je po­rov­na­teľ­ný s úče­lom uve­de­né­ho proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na.

Pod­ľa ús­tav­né­ho sú­du za­kot­ve­ná ret­roak­ti­vi­ta (spät­ná účin­nosť) o po­vin­nos­ti ve­dieť preukázať svo­je ma­jet­ko­vé prí­ras­tky, t.j. do­ká­zať le­gál­nosť na­do­bud­nu­tia svoj­ho ma­jet­ku v mi­nu­los­ti je nep­ri­me­ra­ne za­ťa­žu­jú­cim a neo­dô­vod­ne­ným zá­sa­hom, kto­rý by sa mo­hol stať svoj­voľ­ným nás­tro­jom v ru­kách or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci.

V oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy ús­ta­vo­dar­cu (dopl­ne­nie ús­ta­vy o čl. 20 ods. 5 ús­tav­ným zá­ko­nom) je zvý­raz­ne­né, že štát by mal za­siah­nuť naj­mä vte­dy, ak exis­tu­je extrém­na dis­pro­por­cia me­dzi le­gál­ny­mi príj­ma­mi a hod­no­tou ma­jet­ku, ale­bo sa do­ká­že exis­ten­cia ne­le­gál­ne­ho  spô­so­bu na­do­bud­nu­tia znač­ných zdro­jov na zís­ka­nie ma­jet­ku, kto­rý pre­to ne­bu­de po­ží­vať rov­na­kú ochra­nu vlas­tníc­tva, ako  u oso­by, kto­rá na­do­bud­la ma­je­tok z le­gál­nych a preu­ká­za­teľ­ných zdro­jov príj­mov.

Inak po­ve­da­né, ide o exis­ten­ciu (zis­te­nie) hra­nič­nej neú­mer­nos­ti (ne­po­me­ru) me­dzi roz­sa­hom le­gál­nych príj­mov a hod­no­tou ma­jet­ku ale­bo preu­ká­za­nie ne­le­gál­ne­ho spô­so­bu na­do­bud­nu­tia veľ­kých (oh­rom­ných) zdro­jov na zís­ka­nie ma­jet­ku.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že účel (zmy­sel) ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 20 ods. 5 spo­čí­va jed­noz­nač­ne v nep­rí­pus­tnos­ti zá­sa­hu do vlas­tníc­ke­ho prá­va pos­tu­pom, kto­rý ne­reš­pek­tu­je ok­rem iné­ho prin­cíp právnej is­to­ty, zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty, i nep­rí­pus­tnosť pre­sú­va­nia dô­kaz­né­ho bre­me­na nep­ri­me­ra­ným spô­sobom z or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci na fy­zic­ké oso­by.

Výklad a up­lat­ňo­va­nie  uve­de­ných  us­ta­no­ve­ní  zák. č.  185/2002  Z. z.  mu­sí  byť  pre­to,  v zmysle ús­tav­né­ho prí­ka­zu čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy, v pl­nom sú­la­de s ús­tav­nou úp­ra­vou čl. 20 ods. 5 (t.j, s ús­ta­vou).

Kri­té­riá § 27 ha ods. 3, 5 cit. zák. (preu­ká­za­nie pô­vo­du zdro­ja o na­do­bud­nu­tí ma­jet­ku sudcom, ne­dos­ta­toč­né spl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti a z to­ho vy­plý­va­jú­ce dô­vod­né po­chyb­nos­ti o statočnos­ti pô­vo­du a hod­no­ver­nos­ti preu­ká­za­ných sku­toč­nos­tí) sa mu­sia jed­noz­nač­ne in­terpre­to­vať a ap­li­ko­vať v sú­la­de s úče­lom (zmys­lom) ús­ta­vo­dar­com za­kot­ve­nej úp­ra­vy čl. 20 ods. 5 ús­ta­vy a nie pod­ľa dos­lov­né­ho gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du textu zá­ko­na (t.j. up­red­nos­tniť ma­teriál­ny a nie for­ma­lis­tic­ký vý­klad).

Vy­ššie uve­de­né tex­ty sú ob­sa­ho­vo zhod­né s texta­mi proti­ús­tav­né­ho zák. č. 335/2005 Z.z. Uve­de­ný zá­kon za­kot­vil op­ráv­ne­nie pro­ku­rá­to­ra po­žia­dať oso­bu o po­da­nie vy­svet­le­nia ale­bo pred­lo­že­nia dô­ka­zov o tom, akým spô­so­bom na­do­bud­la ma­je­tok.

Ak uve­de­né vy­svet­le­nie pro­ku­rá­tor ne­po­va­žu­je za dos­ta­toč­né, po­dá návrh na za­ča­tie ko­na­nia o vy­slo­ve­nie na­do­bud­nu­tia ma­jet­ku z ne­le­gál­nych príj­mov (§ 7 ods. 2, § 8 ods. 1 písm. b/ cit. zák.).

Je pre­to neak­cep­to­va­teľ­ný vý­klad i up­lat­ňo­va­nie uve­de­nej pô­sob­nos­ti súd­nej ra­dy za­kot­ve­nej v § 27ha zá­ko­na, kto­rý by ob­chá­dzal zá­väz­né práv­ne ná­zo­ry ús­tav­né­ho sú­du o proti­ús­tav­nos­ti uve­de­ných us­ta­no­ve­ní zák. č. 335/2005 Z.z.

Od­liš­ný (iný) vý­klad by bol zrej­me v roz­po­re so zre­teľ­ne pre­ja­ve­nou vô­ľou ús­ta­vo­dar­cu aj z dôvodu, že ten­to nev­lo­žil do čl. 20 ods. 5 ús­ta­vy po­žia­dav­ku pre­no­su dô­kaz­né­ho bre­me­na na vlastní­ka, tak­že úp­ra­vu člán­ku 20 ods. 5 tre­ba inter­pre­to­vať v spo­je­ní s us­ta­no­ve­ním pr­vej ve­ty čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy (ma­te­riál­ny práv­ny štát), v kto­rej je im­pli­ko­va­ná prezum­pcia ne­vi­ny a spo­lu s ňou za­ťa­že­nie or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci dô­kaz­ným bre­me­nom o na­do­bud­nu­tí ma­jet­ku fy­zic­kou oso­bou ne­zá­kon­ným spô­so­bom ale­bo z ne­le­gál­nych príj­mov (viď Veľ­ký ko­men­tár Ústa­va SR, C.H. Beck rok 2015 - J. Dr­go­nec str. 550 - 551). Zrej­mé je to i z textu všeo­bec­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy ús­ta­vo­dar­cu o po­vin­nos­ti reš­pek­to­vať závery ná­le­zu PL.ÚS 29/05.

Pri za­kot­ve­ní dô­kaz­né­ho bre­me­na pre sud­cu zá­ko­no­dar­ca (zhod­ne ako u proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 335/2005 Z.z.) up­ra­vil, že „at­ri­bút ne­le­gál­nos­ti nev­zni­ká v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ur­či­tým kon­krét­nym sprá­va­ním v mies­te a ča­se, ale ako in­dí­cia (ne­pria­my dô­kaz), kto­rý vy­stu­pu­je v po­do­be práv­nej fik­cie“. Ide te­da o zá­kon­nú konštruk­ciu ur­či­té­ho sta­vu, z kto­ré­ho sa vy­chá­dza, aj keď je zrej­mé, že ne­zod­po­ve­dá sku­toč­nos­ti (viď Veľ­ký slov­ník cu­dzích slov – Sa­mo Šalin­ga a spol., Vy­da­va­teľ­stvo Sa­mo, Bra­tis­la­va – Veľ­ký Šariš, r. 2000, str. 379).

Ústav­ný súd kon­šta­to­val, že vzhľa­dom i na dôs­led­ky, kto­ré mô­že up­lat­ne­nie proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na vy­vo­lať, ne­mož­no prís­tup zá­ko­no­dar­cu po­va­žo­vať za ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný (ne­vy­ho­vu­je ús­tav­nej po­žia­dav­ke práv­nej is­to­ty).

Je ne­vyh­nut­né nep­re­hliad­nuť (zoh­ľad­niť), že dôs­led­kom je po­da­nie návr­hu na dis­cip­li­nár­ny pos­tih sud­cu súd­nou ra­dou (§ 27ha ods.. 8 cit. zák.). Ide o zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie nez­lu­či­teľ­né s fun­kciou sud­cu (§ 116 ods. 3 písm. c/ zák. č. 385/2000 Z.z.), kde vždy je dis­cip­li­nár­nym opat­re­ním len od­vo­la­nie z fun­kcie  sud­cu, t.j. zá­nik ús­tav­nej fun­kcie pred­sta­vi­te­ľa ne­zá­vis­lej súd­nej mo­ci, kto­ré­mu ús­ta­va (na roz­diel od pred­sta­vi­te­ľov vý­kon­nej a zá­ko­no­dar­nej mo­ci) ga­ran­tu­je ne­zá­vis­losť (čl. 144 ods. 1 ús­ta­vy).

Keď­že k zá­ni­ku sud­cov­skej fun­kcie mô­že dôjsť (je prí­pus­tné) na zá­kla­de roz­hod­nu­tia dis­cip­li­nár­ne­ho sú­du, vzni­ká otáz­ka, či dis­cip­li­nár­ny súd je bez ďal­šie­ho via­za­ný sta­no­vis­kom súd­nej ra­dy o nep­reu­ká­za­ní sta­toč­nos­ti pô­vo­du ma­jet­ku sud­com hod­no­ver­ným spô­so­bom, keď­že zá­klad­nou zá­sa­dou dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia (zhod­ne ako tres­tné­ho ko­na­nia) je dôs­led­né reš­pek­to­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny stí­ha­nej oso­by, čo zna­me­ná, že len štát (súd­na ra­da i dis­cip­li­nár­ny súd) zná­ša dô­kaz­né bre­me­no o preu­ká­za­ní za­vi­ne­nia sud­cu (opak zá­sa­dy ko­na­nia súd­nej ra­dy vo ve­ciach ma­jet­ko­vých po­me­rov sud­cu).

Pre­zum­pcia ne­vi­ny (čl. 50 ús­ta­vy) je zá­klad­ným prá­vom ga­ran­to­va­ným ús­ta­vou i zá­väz­ným Do­ho­vo­rom (čl. 6 ods. 2), v dôs­led­ku čo­ho pla­tí práv­na fik­cia o ne­vi­ne, do oka­mi­hu prá­vop­lat­nos­ti od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku, pri­čom má aj šir­ší do­sah, le­bo sa neob­me­dzu­je len na tres­tné ko­na­nie (napr. PL.ÚS 12/98, III.ÚS 116/01).

Dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie je tres­tným či­nom všeo­bec­né­ho cha­rak­te­ru v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP pri zá­väz­nom vý­kla­de čl. 6 ods. 1, 2 Do­ho­vo­ru (viď PL.ÚS 12/97). Dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pod­ľa zá­ko­na o sud­coch je svo­jou pod­sta­tou ko­na­nie, kto­ré má spo­loč­né zna­ky s tres­tným pro­ce­som, le­bo sa ko­ná a roz­ho­du­je o vi­ne a ulo­že­ní dis­cip­li­nár­ne­ho opat­re­nia, t.j. oso­bit­ný pro­ces ur­če­ný pre no­si­te­ľov súd­nej mo­ci (PL ÚS 10/05).

Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ESĽP me­dzi zá­klad­né prin­cí­py tres­tné­ho ko­na­nia (a tým aj dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia) pat­rí i prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny (čl. 6 ods. 2 Do­ho­vo­ru), z kto­ré­ho je od­vo­de­ná je­ho pro­ces­nop­ráv­na strán­ka, kde zá­sad­ným pro­ces­nop­ráv­nym pra­vid­lom je pre­dov­šet­kým to, že dô­kaz­né bre­me­no v zá­sa­de zná­ša ob­ža­lo­ba. Inak po­ve­da­né, aj dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie vy­ža­du­je dôs­led­né reš­pek­to­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny, zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty a dô­kaz­né­ho bre­me­na na stra­ne štá­tu.

ZÁVER

Je opod­stat­ne­ný na­lie­ha­vý ve­rej­ný zá­ujem, aby sa ma­je­tok v štá­te na­do­bú­dal len z le­gál­nych príj­mov, t.j. le­gál­nym spô­so­bom.

Rie­še­nie práv­nej prob­le­ma­ti­ky do­vo­le­nej kon­tro­ly pou­ží­va­nia ma­jet­ku v sú­la­de so všeo­bec­ným zá­uj­mom mu­sí ale ga­ran­to­vať ochra­nu ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd za­kot­ve­ných v na­šej ús­ta­ve i Do­ho­vo­re. Tý­mi­to kri­té­ria­mi je li­mi­to­va­ný zá­ko­no­dar­ca, tak­že zá­ko­nom je prí­pus­tné up­ra­viť len ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný spô­sob kon­tro­ly pou­ží­va­nia ma­jet­ku, le­bo me­dzi zá­klad­né prá­va ús­ta­va aj Do­ho­vor za­ra­ďu­jú prá­vo kaž­dé­ho vlas­tniť ma­je­tok.

 

Reali­zá­cia aj toh­to zá­klad­né­ho prá­va po­ží­va ús­tav­nú ochra­nu, kto­rá za­ka­zu­je po­ru­še­nie ús­tav­nej zá­sa­dy rov­nos­ti v prá­vach, ako aj dis­kri­mi­ná­ciu sud­cu pre „iné pos­ta­ve­nie“ (čl. 12 ods.1,2 ús­ta­vy).

 Zá­sah do vlas­tníc­tva (pod­ľa čl. 20 ods.5 ús­ta­vy) pred­sta­vu­je up­lat­ne­nie zod­po­ved­nos­ti za proti­práv­ne sprá­va­nie sa v sú­vis­los­ti s na­do­bú­da­ním ma­jet­ku.

V prí­pa­de exis­ten­cie dô­vod­ných  po­chyb­nos­tí o sú­la­de zá­ko­na s ús­ta­vou sa ten­to práv­ny prob­lém prio­rit­ne rie­ši roz­ho­do­va­ním ús­tav­né­ho sú­du pri reali­zá­cii je­ho prá­vo­mo­ci pod­ľa čl. 125 ods.1 písm.a/ ús­ta­vy (sú­lad resp. ne­sú­lad s ús­ta­vou).

Práv­na prob­le­ma­ti­ka ús­tav­nej prí­pus­tnos­ti kon­tro­ly na­do­bú­da­nia ma­jet­ku le­gál­nym, resp. ne­le­gál­nym spô­so­bom na zá­kla­de zá­kon­nej úp­ra­vy je už vy­rie­še­ná ná­le­zom PL ÚS 29/2005 (roz­hod­nu­tie plé­na sú­du v ko­na­ní pod­ľa čl. 125 ods.1 písm.a/ ús­ta­vy), kde ús­tav­ný súd jed­noz­nač­ne  kon­šta­to­val aj to, že účel úp­ra­vy ma­jet­ko­vých po­me­rov sud­cov je po­rov­na­teľ­ný s úče­lom uve­de­né­ho  proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na.

Pod­ľa zre­teľ­ne pre­ja­ve­nej vô­le ús­ta­vo­dar­cu (ra­tio con­sti­tu­tio­nis) ús­tav­né kri­té­riá toh­to us­ta­no­ve­nia ús­ta­vy preu­ka­zu­je jas­ný účel (zmy­sel) ús­ta­vo­dar­cu prio­rit­ne o nep­rí­pus­tnos­ti (zá­ka­ze) kon­tro­ly na­do­bú­da­nia ma­jet­ku spô­so­bom  (pos­tu­pom), kto­rý bol za­kot­ve­ný v proti­ús­tav­nom zá­ko­ne č. 335/2005 Z.z.

Pod­ľa ús­tav­né­ho sú­du at­ri­bút ne­le­gál­nos­ti vy­stu­pu­je v po­do­be práv­nej dom­nien­ky (fik­cie), čo je zjed­no­du­šu­jú­cim dô­ka­zom sto­tož­ňu­jú­cim nep­reu­ká­za­teľ­nosť príj­mov s ne­le­gál­nos­ťou na­do­bú­da­nia ur­či­té­ho ek­vi­va­len­tu ma­jet­ku, čo pred­sta­vu­je nep­ri­me­ra­né za­ťa­že­nie a neo­dô­vod­ne­ný zá­sah do vlas­tníc­tva, kto­rý by sa mo­hol reál­ne stať svoj­voľ­ným nás­tro­jom v ru­kách or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci.

Vy­ššie uvá­dza­né práv­ne sku­toč­nos­ti (ná­lez ús­tav­né­ho sú­du a dopl­ne­nie  ús­ta­vy o čl. 20 ods.5 ús­tav­ným zá­ko­nom) preu­ka­zu­jú práv­nu si­tuáciu o pot­re­be pos­tu­po­vať pri inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii § 27ha zá­ko­na o súd­nej ra­de v úpl­nej zho­de s práv­ne zá­väz­ným ju­di­ká­tom, že pri mož­nos­ti vy­svet­ľo­vať práv­nu nor­mu dvo­ma spô­sob­mi, kde len je­den je v sú­la­de s ús­ta­vou, vy­lu­ču­je to dô­vod na zru­še­nie zá­ko­na, ale je za­kot­ve­ná po­vin­nosť všet­kých or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci up­lat­ňo­vať  práv­nu nor­mu v sú­la­de s ús­ta­vou (ge­ne­rál­ny prí­kaz vý­kla­du zá­ko­nov za­kot­ve­ný v čl.152 ods.4 ús­ta­vy).

Pla­tí zá­ro­veň prin­cíp o pred­nos­ti ma­te­riál­ne­ho (nie for­ma­lis­tic­ké­ho) vý­kla­du spo­čí­va­jú­ce­ho  vo via­za­nos­ti štát­nych or­gá­nov prio­rit­ne úče­lom a zmys­lom zá­ko­na a nie je­ho  textom.

Pri pre­ve­ro­va­ní ma­jet­ko­vých po­me­roch sud­cov ko­mi­siou  súd­nej ra­dy a sta­no­vis­kom súd­nej ra­dy ku sku­toč­nos­tiam zis­te­ných uve­de­nom ko­mi­siou je te­da neak­cep­to­va­teľ­né vy­chá­dzať z reš­pek­to­va­nia (dodr­žia­va­nia) za­kot­ve­né­ho pre­no­su dô­kaz­né­ho bre­me­na zo štá­tu na sud­cu a tým aj z práv­nej fik­cie o sta­toč­nos­ti (nes­ta­toč­nos­ti) pô­vo­du je­ho ma­jet­ku, zoh­ľad­ňu­júc aj zá­sad­nú práv­nu sku­toč­nosť, že sa­mot­ná ús­ta­va v čl. 20 ods.5 ne­za­kot­vi­la pre­nos tej­to po­vin­nos­ti zo štá­tu na vlas­tní­ka.

Tex­ty zá­ko­na „ak sud­ca hod­no­ver­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že sta­toč­nosť pô­vo­du ma­jet­ko­vé­ho prí­ras­tku ale­bo sta­toč­nosť pô­vo­du sa­mot­né­ho ma­jet­ku... ak ko­mi­sia súd­nej ra­dy ne­po­va­žu­je spl­ne­nie pri­ká­za­ných po­vin­nos­tí pod­ľa ods.2 a 3 za dos­ta­toč­né a má dô­vod­né po­chyb­nos­ti o sta­toč­nos­ti pô­vo­du ma­jet­ko­vé­ho prí­ras­tku sud­cu, o hod­no­ver­nos­ti ním preu­ká­za­ných sku­toč­nos­tí...“ nie je prí­pus­tné vy­kla­dať pod­ľa dos­lov­né­ho textu (gra­ma­tic­ký vý­klad). Vec­ne správ­ny je pos­tup pod­ľa ge­ne­rál­ne­ho prí­ka­zu o inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii práv­ne­ho po­riad­ku v zmys­le čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy, kto­rý uk­la­dá po­vin­nosť up­red­nos­tniť vý­klad pod­ľa zmys­lu a úče­lu zá­ko­na t.j. v tom­to prí­pa­de ús­ta­vy (čl. 20 ods.5 ús­ta­vy).

Ústa­vo­dar­ca pri­púš­ťa zá­sah štá­tu pri exis­ten­cii (preu­ká­za­ní) naj­mä extrém­nej dis­pro­por­cie (hra­nič­nej neú­mer­nos­ti) me­dzi le­gál­nym príj­mom a hod­no­tou ma­jet­ku ale­bo ak sa do­ká­že exis­ten­cia ne­le­gál­ne­ho spô­so­bu na­do­bud­nu­tia znač­ných (veľ­kých, oh­ro­mu­jú­cich) zdro­jov na zís­ka­nie ma­jet­ku.

Text § 27ha zá­ko­na o súd­nej ra­de sa má te­da vy­kla­dať a ap­li­ko­vať nie na zá­kla­de dos­lov­né­ho textu,  ale v sú­la­de s úče­lom čl. 20 ods. 5 ús­ta­vy, čo zna­me­ná, že sa ne­pos­ky­tu­je ús­tav­ná ochra­na vlas­tníc­tva vte­dy, keď sú skut­ko­vo zis­te­né (preu­ká­za­ná exis­ten­cia) ús­ta­vo­dar­com uvá­dza­né kri­té­ria o ne­le­gál­nos­ti na­do­bud­nu­tia ma­jet­ku.  

Text zá­ko­na „má dô­vod­né po­chyb­nos­ti o sta­toč­nos­ti“ je te­da spl­ne­ný len pri zis­te­ní uve­de­ných skut­ko­vých okol­nos­tí.

Zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 27ha pri­tom vy­tvá­ra úp­ra­vou pos­tu­pu ko­mi­sie súd­nej ra­dy pri­me­ra­ný pries­tor pre une­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na súd­nou ra­dou, t.j. reš­pek­to­vať ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny.

Je to­tiž da­ný dos­ta­toč­ný pries­tor na zá­kla­de dok­la­dov,  kto­ré má pred­kla­dať sud­ca (da­ňo­vé priz­na­nie k da­ni z príj­mov fy­zic­kej oso­by,  dok­la­dy o da­roch, o zde­de­ní ma­jet­ku), reali­zá­cie op­ráv­ne­nia ko­mi­sie sa­mos­tat­ne si za­ob­sta­rať všet­ky pod­kla­dy dô­le­ži­té pre vý­kon jej pô­sob­nos­ti vrá­ta­ne in­for­má­cii o exis­ten­cii ban­ko­vých úč­tov a tran­sak­ciách na tých­to úč­toch (§ 27ha ods.4, ods.6) a sú­čas­né­ho vy­ko­na­nia vý­slu­chu sud­cu prí­pad­ne i je­ho pí­som­né­ho vy­jad­re­nia k zis­te­ným in­for­má­ciám, zod­po­ved­ne skut­ko­vo us­tá­liť (zis­tiť) exis­ten­ciu, resp. neexis­ten­ciu práv­ne vý­znam­nej pod­stat­nej sku­toč­nos­ti, že je preu­ká­za­ná naj­mä extrém­na dis­pro­por­cia me­dzi le­gál­ny­mi príj­ma­mi a hod­no­tou ma­jet­ku ale­bo ne­le­gál­ny spô­sob na­do­bud­nu­tia znač­ných zdro­jov na zís­ka­nie ma­jet­ku.

Za uvá­dza­nej (sú­čas­nej) práv­nej si­tuácie  by prí­pad­ný pos­tup súd­nej ra­dy pod­ľa (v sú­la­de) us­ta­no­ve­ní uve­de­né­ho proti­ús­tav­né­ho zá­ko­na zna­me­nal ve­do­me ob­chá­dzanie pos­ta­ve­nia ús­tav­né­ho sú­du, ako je­di­né­ho (vý­luč­né­ho)  ne­zá­vis­lé­ho  súd­ne­ho or­gá­nu ochra­ny ús­tav­nos­ti a tým  aj exis­ten­ciu pr­vkov svoj­vô­le v čin­nos­ti súd­nej ra­dy (svoj­voľ­ný nás­troj v jej ru­kách), pri­čom zá­kaz svoj­vô­le je je­den z prin­cí­pov de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu ga­ran­to­va­né­ho v čl. 1 ods.1 ús­ta­vy.

 

                    

 

Diskusia