Svojvoľné konanie zákonodarcu v procese prijímania zákonov (legislatívny proces)

 

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska, pred­se­da Le­gis­la­tív­ne­ho vý­bo­ru Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska 

Svoj­voľ­né ko­na­nie zá­ko­no­dar­cu v pro­ce­se pri­jí­ma­nia zá­ko­nov (le­gis­la­tív­ny pro­ces)

Pra­vid­lá le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su v parla­men­te sú zá­ko­nom up­ra­ve­né v ro­ko­va­com po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy SR(zák. č. 350/1996 Z.z. v plat­nom zne­ní).

De­sia­ta časť toh­to zá­ko­na up­ra­vu­je ro­ko­va­nie o návr­hu zá­ko­nov (§§ 67-97 zá­ko­na).

Pod­ľa § 69 ods. 1 spô­sob tvor­by zá­ko­nov, pod­rob­nos­ti o pos­tu­pe pri ich príp­ra­ve, pred­kla­da­ní a pre­ro­kú­va­ní a o ich for­me up­ra­via le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá, kto­ré schvá­li ná­rod­ná ra­da uz­ne­se­ním. Ná­rod­ná ra­da uz­ne­se­ním z 18.12.1996 č.  519 schvá­li­la le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá tvor­by zá­ko­nov, kto­ré je pub­li­ko­va­né v Zbier­ke zá­ko­nov pod č. 19 v roč­ní­ku 1997. 

Le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá ur­ču­jú pre navr­ho­va­te­ľov zá­ko­nov aj pod­rob­nos­ti o pos­tu­pe príp­ra­vy, pred­kla­da­nia a pre­ro­ko­va­nia návr­hov (čl. 1 uz­ne­se­nia). Uz­ne­se­nie (v člán­ku 9) up­ra­vu­je po­dá­va­nie návr­hov zá­ko­na, kde sa vý­slov­ne kon­šta­tu­je, že sa pos­tu­pu­je pod­ľa § 67 zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku. Pos­tup pri pre­ro­ko­va­ní zá­ko­na v ná­rod­nej ra­de up­ra­vu­jú §§ 67-90 zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku (čl. 10 uz­ne­se­nia).

Pod­ľa § 69 ods. 2 cit. zák. le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá sú pre navr­ho­va­te­ľa zá­ko­na zá­väz­né.

Zá­kon up­ra­vu­je v de­sia­tej čas­ti (ro­ko­va­nie o návr­hoch zá­ko­nov) tri štá­diá ro­ko­va­nia - pr­vé čí­ta­nie (§ 71 až 74), dru­hé čí­ta­nie (§ 75 až 83), tre­tie čí­ta­nie (§ 84 až 86) a sú­čas­ne spo­loč­né us­ta­no­ve­nia k de­sia­tej čas­ti (§§ 91 až 97).

V rám­ci pr­vé­ho čí­ta­nia je v zá­ko­ne uve­de­né, že „O návr­hu zá­ko­na, naj­mä o je­ho pod­sta­te, sa ko­ná všeo­bec­ná roz­pra­va. V nej ne­mož­no pred­kla­dať návr­hy na je­ho zme­ny a dopl­nky (§ 73 ods. 2).

Pod­ľa § 73 ods. 3 sa ná­rod­ná ra­da v tom­to štá­diu uz­ne­sie tak, že buď a/ vrá­ti návrh zá­ko­na je­ho navr­ho­va­te­ľom na dop­ra­co­va­nie ale­bo b/ ne­bu­de pok­ra­čo­vať v ro­ko­va­ní o návr­hu zá­ko­na, ale­bo c/ ho pre­ro­ku­je v dru­hom čí­ta­ní.

Ak ná­rod­ná ra­da nep­rij­me uz­ne­se­nie pod­ľa ods. 3, zna­me­ná to, že ne­bu­de ro­ko­vať o návr­hu zá­ko­na (§ 73 ods. 4).

Pri pre­ro­ko­va­ní návr­hu zá­ko­na ne­mož­no po­dať návrh, kto­rým sa me­ní ale­bo dopĺňa iný zá­kon, kto­rý ob­sa­ho­vo ne­sú­vi­sí s pre­ro­kú­va­ným návr­hom zá­ko­na (§ 94 ods. 3).

Pod­ľa § 96 ods. 3, ak ná­rod­ná ra­da návrh zá­ko­na neschvá­li­la, no­vý návrh zá­ko­na v tej is­tej ve­ci mož­no po­dať naj­skôr o 6 me­sia­cov odo dňa neschvá­le­nia návr­hu zá­ko­na. To sa nev­zťa­hu­je na návrh zá­ko­na, kto­rým ná­rod­ná ra­da vrá­ti­la navr­ho­va­te­ľo­vi zá­kon na dop­ra­co­va­nie (§ 73 ods. 3 písm. a/).

Ústav­ný súd SR v ju­di­ka­tú­re rie­šil aj otáz­ku mož­nej proti­ús­tav­nos­ti schvá­le­nia zá­ko­na parla­men­tom pre ne­dodr­ža­nie pra­vi­diel le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su.

Je kon­šta­to­va­né, že z hľa­dis­ka čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy je pod­stat­né, že ná­rod­ná ra­da pri pre­ro­ko­va­ní návr­hu na­pad­nu­té­ho zá­ko­na ko­na­la v sú­la­de s tým­to člán­kom, pre­to­že nep­rek­ro­či­la rá­mec ús­tav­ne vy­me­dze­nej čin­nos­ti je­di­né­ho zá­ko­no­dar­né­ho a ús­ta­vo­dar­né­ho or­gá­nu v SR (čl. 72 ús­ta­vy).

Ústav­ný súd pri­po­me­nul, že po­ru­še­nie no­riem ús­tav­né­ho pro­ce­su pred ná­rod­nou ra­dou je v prí­pa­doch hru­bé­ho a svoj­voľ­né­ho ne­reš­pek­to­va­nia pra­vi­diel zá­ko­no­dar­né­ho zbo­ru zá­sad­ne spô­so­bi­lé vy­ús­tiť do roz­po­ru pri­ja­té­ho zá­ko­na s ús­ta­vou. Ma­jú byť te­da dodr­ža­né všet­ky zá­klad­né zá­ru­ky riad­ne­ho le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su v práv­nom štá­te, vzťa­hu­je sa to naj­mä na pro­ces schva­ľo­va­nia zá­ko­na v plé­ne ná­rod­nej ra­dy, t.j. aby sa ne­ko­na­lo v pro­ce­se pri­jí­ma­nia zá­ko­na svoj­voľ­ne (viď. PL.ÚS 48/03, ob­dob­ne PL ÚS 14/2014).

Ústav­ný súd zdô­raz­nil (PL.ÚS 29/05) aj to, že ne­reš­pek­to­va­nie zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných pra­vi­diel le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su mô­že mať v kon­krét­nom prí­pa­de v ko­neč­nom dôs­led­ku nie­len ne­za­ned­ba­teľ­ný vplyv na cel­ko­vú kva­li­tu schvá­le­né­ho zá­ko­na, ale mô­že sa stať aj dô­vo­dom,  kto­rý spô­so­bí neús­tav­nosť zá­ko­na ako cel­ku, pri­čom pou­ká­zal na ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du ČR (PL.ÚS 77/06, PL.ÚS 21/01).

Je te­da zrej­mé, že náš ús­tav­ný súd ak­cep­tu­je vec­nú správ­nosť práv­nej ar­gu­men­tá­cie ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du ČR.

Súd za pod­stat­né po­va­žo­val,  či zis­te­né po­ru­še­nia zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku pri schva­ľo­va­ní zá­ko­na na­do­bud­li ta­kú in­ten­zi­tu, že by na ich zá­kla­de bo­lo mož­né vy­slo­viť je­ho ne­sú­lad s čl. 1 ods. 1 pr­vou ve­tou ús­ta­vy z dô­vo­du ne­reš­pek­to­va­nia zá­ka­zu svoj­vô­le v zá­ko­no­dar­nom pro­ce­se. Zá­ro­veň upo­zor­nil ná­rod­nú ra­du na reš­pek­to­va­nie zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných pra­vi­diel le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su ako po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­cej z prin­cí­pu de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu ga­ran­to­va­né­ho čl. 1 ods. 1 pr­vou ve­tou ús­ta­vy.

Z ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du ČR, na kto­rý pou­ka­zu­je v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti aj náš ús­tav­ný súd (t.j. sa s ňou sto­tož­ňu­je) vy­plý­va­jú via­ce­ré pod­stat­né ar­gu­men­ty o mož­nos­ti vy­slo­ve­nia proti­ús­tav­nos­ti schvá­le­né­ho zá­ko­na pre po­ru­še­nie le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su (PL.ÚS 5/02, PL.ÚS 77/06, PL.ÚS 21/01).

Pod­ľa tých­to ju­di­ká­tov, us­tá­le­ná roz­ho­do­va­cia prax ús­tav­né­ho sú­du doš­la k zá­ve­ru, že len v pro­ces­ne bez­chyb­nom pro­ce­se (ús­tav­ne sú­lad­nom ko­na­ní) je mož­né dos­pieť k zá­kon­né­mu a ús­tav­ne sú­lad­né­mu vý­sled­ku (roz­hod­nu­tiu) a pre­to pro­ces­nej čis­to­te roz­ho­do­va­cie­ho pro­ce­su (ko­na­nia) je ne­vyh­nut­né ve­no­vať zvý­še­nú po­zor­nosť a pos­kyt­núť jej dô­raz­nú ochra­nu.

V zá­ko­no­dar­nom pro­ce­se vy­stu­pu­je do pop­re­dia po­žia­dav­ka stá­los­ti, pres­ved­či­vos­ti a ne­vyh­nut­nos­ti práv­nych ak­tov, na kto­rom práv­ny štát spo­čí­va. Do­siah­nu­tie pot­reb­nej auto­ri­ty zá­ko­no­dar­ných zbo­rov nie je mož­né však do­siah­nuť inak, než reš­pek­tom k pra­vid­lám (zá­sa­dám le­gis­la­tív­nej čin­nos­ti), kto­ré si parla­ment ako vý­znam­ný no­si­teľ zá­ko­no­dar­nej mo­ci pre tú­to svo­ju čin­nosť zá­ko­nom sám se­be up­ra­vil (za­kot­vil).

V parla­men­tnej de­mok­ra­cii po­li­tic­ké roz­hod­nu­tia vy­chá­dza­jú z vô­le väč­ši­ny vy­jad­re­nej slo­bod­ným hla­so­va­ním... za­is­ťu­jú ús­tav­nú le­gi­ti­mi­tu a le­ga­li­tu pri­ja­té­ho roz­hod­nu­tia, kto­ré re­le­van­tné väč­ši­ny v prie­be­hu zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su vy­tvá­ra­jú. Ochra­na skôr pri­ja­tých roz­hod­nu­tí ale pred­sta­vu­je, ako dôs­le­dok do­siah­nu­tej zho­dy v da­nom ča­se (kom­pro­mis­ná po­li­tic­ká vô­ľa) tiež jed­nu zo zá­ruk ús­tav­nos­ti, kto­rá vy­lu­ču­je z roz­ho­do­va­nia svoj­vô­ľu.

Oka­mih, ke­dy roz­ho­do­va­cí pro­ces v da­nej fá­ze zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su pri­ja­tím roz­hod­nu­tia nez­vrat­ne skon­čil, je nie­len pre le­ga­li­tu pri­ja­té­ho roz­hod­nu­tia, ale tiež pre je­ho stá­losť na­toľ­ko vý­znam­ný, že tak­to da­ná hra­ni­ca je ús­tav­ne nep­rek­ro­či­teľ­ná a ako ta­ká svo­jou pod­sta­tou má brá­niť vzni­ku po­ten­ciál­ne­ho ne­bez­pe­čen­stva uzur­pá­cie mo­ci.

V práv­nom štá­te pla­tí, že „štát­na moc slú­ži všet­kým ob­ča­nom a je mož­né up­lat­ňo­vať len v prí­pa­doch, v me­dziach a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon v zmys­le čl. 2 ods. 3 Ústa­vy ČR“, tak­že nie kaž­dá vô­ľa parla­men­tné­ho or­gá­nu, ale len ta­ká, kto­rá zá­kon či už ús­tav­ný ale­bo bež­ný (o jej ro­ko­va­com po­riad­ku) reš­pek­tu­je a z je­ho me­dzí vy­chá­dza, sa mô­že stať zá­ko­nom. Prek­ro­če­nie (vy­kro­če­nie) z hra­níc nez­me­ni­teľ­nos­ti pri­ja­té­ho roz­hod­nu­tia (uz­ne­se­nia), kto­rým s pre­jed­na­ným zá­ko­nom bol vy­slo­ve­ný súh­las a zo zá­sad skôr vy­lo­že­ných je po­ru­še­ním ús­tav­nos­ti zá­ko­no­dar­né­ho zbo­ru.

V tej­to sú­vis­los­ti je ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že je ob­sa­ho­vá zho­da me­dzi ús­tav­nou úp­ra­vou čl. 2 ods. 3 zák. č. 1/1993 Sb., t.j. Ústa­vou ČR a čl. 2 ods. 2 na­šej ús­ta­vy, kto­rý za­kot­vu­je ús­tav­ný prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci.

Na uz­ne­se­nie pos­la­nec­kej sne­mov­ne, vy­slo­vu­jú­com s návr­hom zá­ko­na súh­las, je pre­to nut­né pri­hlia­dať ako na roz­hod­nu­tie ob­sa­hu­jú­ce (v da­nej pro­ces­nej fá­ze) vý­rok o ko­neč­nej plat­nos­ti, kto­rým bol zá­ko­no­dar­ný pro­ces ukon­če­ný.

Ne­na­pad­nu­té vy­hlá­se­nie vý­sled­kov hla­so­va­nia o uz­ne­se­ní, je vec­nou a ča­so­vou hra­ni­cou, za kto­rou už re­vo­ká­cia toh­to uz­ne­se­nia a nás­led­ne no­vé pre­jed­na­nie zá­ko­na nie sú prí­pus­tné tiež pre­to, že v tom­to nás­led­nom no­vom pre­jed­ná­va­ní návr­hu ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky riad­ne­ho le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su, inak vy­jad­re­né, úpl­ne chý­bal ten­to pro­ces v ús­tav­ných me­dziach. Ak pos­la­nec­ká sne­mov­ňa... na inej schô­dzi pris­tú­pi­la k re­vo­ká­cii svoj­ho uz­ne­se­nia a tak­to v no­voot­vo­re­nom zá­ko­no­dar­nom pro­ce­se už skôr schvá­le­ný návrh zá­ko­na pre­jed­na­la a nás­led­ne ho pri­ja­la v inom je­ho zne­ní, za­ťa­ži­la zá­ko­no­dar­ný pro­ces, ta­kou va­dou, kto­rú nie je mož­né z hľa­dis­ka je­ho pro­ces­nej čis­to­ty pre­hliad­nuť.

Je pot­reb­né tes­to­vať otáz­ku, či v kon­krét­nom prí­pa­de ide o riad­ny poz­me­ňo­va­ní návrh ale­bo o návrh, pre kto­rý sa už vži­lo ozna­če­nie tzv. príl­epok. V tom­to prí­pa­de sa tech­ni­kou poz­me­ňo­va­cie­ho návr­hu k návr­hu zá­ko­na pri­po­jí úp­ra­va úpl­ne iné­ho zá­ko­na, s le­gis­la­tív­nou pred­lo­hou ne­sú­vi­sia­cou. Iným slo­va­mi je zrej­mé, že iš­lo len o tzv. poz­me­ňo­va­cí návrh, kto­rý ním mo­hol byť len v zmys­le for­mál­nom a v žiad­nom prí­pa­de nie v zmys­le ma­te­riál­nom.

V kon­krét­nom prí­pa­de uva­žo­va­niu o svoj­vô­li sved­čí aj to, že bol sa­mot­ný návrh zá­ko­na naj­skôr za­miet­nu­tý, aby bol nás­led­ne v ob­do­bí tes­ne pred­vo­leb­nom pri­ja­tý vo for­me ne­sú­vi­sia­ce­ho poz­me­ňo­va­cie­ho návr­hu.

Pre ús­tav­ne kon­form­ný vý­klad us­ta­no­ve­ní up­ra­vu­jú­cich prá­vo po­dá­vať poz­me­ňo­va­cie návr­hy k pre­jed­ná­va­né­mu návr­hu zá­ko­na sa vy­ža­du­je, aby poz­me­ňo­va­cí návrh sku­toč­ne len me­nil pred­kla­da­nú práv­nu úp­ra­vu, to zna­me­ná v sú­la­de s po­žia­dav­kou tzv. pra­vid­la úz­ke­ho vzťa­hu, pod­ľa kto­ré­ho sa poz­me­ňo­va­cí návrh mu­sí tý­kať to­ho is­té­ho pred­me­tu návr­hu, kto­rý je v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se prá­ve pre­jed­ná­va­ný, poz­me­ňo­va­cí návrh by te­da ne­mal vy­bo­čiť z vy­me­dze­né­ho pries­to­ru vy­hra­de­né­ho poz­me­ňo­va­cím návr­hom v po­do­be exten­zív­ne­ho prek­ro­če­nia pred­me­tu pre­jed­ná­va­né­ho návr­hu zá­ko­na.

Keď­že Ústav­ný súd ČR vy­vo­dzu­je proti­ús­tav­nosť le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su pri schva­ľo­va­ní návr­hov zá­ko­nov zá­ko­no­dar­com z po­ru­še­nia (ne­reš­pek­to­va­nia) čl. 2 ods.3 ús­ta­vy (zák. č. 1/1993 Sb.), kto­rý je ob­sa­ho­vo zhod­ný (to­tož­ný) s čl. 2 ods.2 na­šej ús­ta­vy (prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci) je pot­reb­né uviesť práv­nu ar­gu­men­tá­ciu náš­ho ús­tav­né­ho sú­du ke­dy je ko­na­nie or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci v roz­po­re s tým­to člán­kom ús­ta­vy.

Z ar­gu­men­tá­cie ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va aj to, že „ús­tav­ný prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci vy­jad­re­ný v čl. 2 ods.2 ús­ta­vy ho­vo­rí o via­za­nos­ti štát­nych or­gá­nov ús­ta­vou a zá­kon­mi. Štát­ne or­gá­ny nie sú op­ráv­ne­né ko­nať, ak ich na to nespl­no­moc­nil zá­kon a ak ko­na­jú, sú po­vin­ní ko­nať iba spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon. Čl. 2 ods.2 a čl. 1 ods.1 ús­ta­vy sú zá­klad­ný­mi či všeo­bec­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, kto­ré li­mi­tu­jú ko­na­nie štá­tu. Ná­rod­ná ra­da je via­za­ná ús­ta­vou v rov­na­kej mie­re ako všet­ky štát­ne or­gá­ny a má v pr­vom ra­de dbať na za­cho­vá­va­nie ús­ta­vy a zá­ko­nov“ (napr. II. ÚS 58/2011, II. ÚS 360/2014, I. ÚS 76/2011, PL ÚS 32/95).

Rá­mec ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu ga­ran­tu­je práv­nu is­to­tu a zá­kaz svoj­vô­le v čin­nos­ti or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, parla­ment z to­ho ne­vy­ní­ma­júc (napr. PL ÚS 33/09, PL ÚS 12/05, PL ÚS 16/06).

Prí­ka­zu čl. 2 ods.2 ús­ta­vy ne­zod­po­ve­dá ko­na­nie or­gá­nu štá­tu, kto­ré sa neus­ku­toč­ni­lo v roz­sa­hu zá­ko­na a ani ko­na­nie, kto­ré sa us­ku­toč­ni­lo v roz­sa­hu zá­ko­na, ale nie zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom,  t.j. neu­mož­ňu­je ko­nať iným ako pos­tu­pom up­ra­ve­ným zá­ko­nom. Práv­nej is­to­te pre­to ne­zod­po­ve­dá ta­ký stav, kto­rý by umož­ňo­val ko­nať pod­ľa vlas­tnej úva­hy aj iným, ako zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom (napr. I. ÚS 3/98).

Zo spo­je­nia čl. 152 ods.4 ús­ta­vy a čl. 2 ods.2 ús­ta­vy vy­plý­va po­vin­nosť vy­svet­ľo­vať a up­lat­ňo­vať práv­nu úp­ra­vu tak, aby bo­la v sú­la­de s ús­ta­vou (ge­ne­rál­ny prí­kaz inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie  zá­ko­nov a všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov).

V tej­to sú­vis­los­ti je ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci sú po­vin­né strik­tne dodr­žia­vať ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du, le­bo ne­reš­pek­to­va­nie všeo­bec­ne zá­väz­nej inter­pre­tá­cie ús­ta­vy ús­tav­ným sú­dom preu­ka­zu­je exis­ten­ciu pr­vkov svoj­vô­le or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, čo je v roz­po­re aj s čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy. Pod­ra­de­ním sa prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du sa bu­du­je dô­ve­ra v ús­tav­nosť a reš­pekt k auto­ri­te ús­tav­né­ho sú­du, le­bo or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci ne­ma­jú kom­pe­ten­ciu ob­chá­dzať ich roz­hod­nu­tia, resp. po­le­mi­zo­vať s od­ôvod­ne­ním roz­hod­nu­tia (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015, PL.ÚS 17/2019, PL.ÚS 7/2017, I.ÚS 575/2016).

Zá­sad­nou práv­nou sku­toč­nos­ťou pri le­gis­la­tív­nom pro­ce­se v ná­rod­nej ra­de je bez­pod­mie­neč­ne (bez­vý­ni­moč­né) dodr­žia­va­nie ús­tav­né­ho prin­cí­pu le­ga­li­ty štát­nej mo­ci (čl. 2 ods.2 Ústa­vy SR , čl. 2 ods.3 Ústa­vy ČR).

Mu­sí pre­to aj zá­ko­no­dar­ný zbor za­bez­pe­čiť, že v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se sa bu­de ko­nať v roz­sa­hu zá­ko­na a sú­čas­ne len zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným spô­so­bom (tým sa napl­ní aj ús­tav­ný prin­cíp práv­nej is­to­ty vy­plý­va­jú­ci z čl.1 ods.1 Ústa­vy SR).

Inak po­ve­da­né neu­mož­ňu­je sa (je za­ká­za­né) ko­nať iným ako zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom.

Zá­ko­no­dar­ný zbor je po­vin­ný reš­pek­to­vať pra­vid­lá (zá­sa­dy) svo­jej le­gis­la­tív­nej čin­nos­ti, kto­ré si sám pre se­ba za­kot­vil (up­ra­vil) zá­ko­nom.

Pla­tí zá­sa­da, kto­rá brá­ni vzni­ku po­ten­cio­nál­ne­ho ne­bez­pe­čen­stva uzur­pá­cie mo­ci, že oka­mihke­dy roz­ho­do­va­cí pro­ces v da­nej fá­ze zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su pri­ja­tím roz­hod­nu­tia nez­vrat­ne skon­čil, je vý­znam­ný pre le­ga­li­tu pri­ja­té­ho roz­hod­nu­tia a tak­to da­ná hra­ni­ca je ús­tav­ne nep­rek­ro­či­teľ­ná.

Ne­na­pad­nu­té vy­hlá­se­nie vý­sled­kov hla­so­va­nia o uz­ne­se­ní je vec­nou a ča­so­vou hra­ni­cou, za kto­rou už re­vo­ká­cia toh­to uz­ne­se­nia a nás­led­né no­vé pre­jed­na­nie zá­ko­na nie sú prí­pus­tné,  tak­že ak zá­ko­no­dar­ca na inej schô­dzi pris­tú­pi k re­vo­ká­cii svoj­ho uz­ne­se­nia, ide o zá­sad­nú pro­ces­nú va­du.

V zmys­le zá­kon­nej úp­ra­vy pr­vé­ho čí­ta­nia návr­hu zá­ko­na (§§ 71-74) je jed­noz­nač­né, že v úvod­nej fá­ze zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su parla­men­tu (pr­vé čí­ta­nie) sa schvá­le­ním plat­né­ho uz­ne­se­nia roz­ho­do­va­cí pro­ces nez­vrat­ne skon­čil v tej­to pro­ces­nej fá­ze le­gis­la­tív­ne­ho ko­na­nia.

Pri­ja­tím plat­né­ho uz­ne­se­nia plé­na ná­rod­nej ra­dy, že sa ne­bu­de pok­ra­čo­vať v ro­ko­va­ní o návr­hu zá­ko­na o zria­de­ní Mest­ských sú­dov v Bra­tis­la­ve a Ko­ši­ciach, o zme­ne sí­diel od­vo­la­cích (kraj­ských) sú­dov, je da­ná zá­kon­ná pre­káž­ka pre nez­me­ni­teľ­nosť pri­ja­té­ho uz­ne­se­nia akým­koľ­vek spô­so­bom v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se ro­ko­vať o tom­to návr­hu v dru­hom čí­ta­ní.

Sú­čas­ne zá­kon za­kot­vil, že ak ná­rod­ná ra­da zá­kon neschvá­li,  no­vý návrh zá­ko­na o tej is­tej ve­ci mož­no po­dať naj­skôr o 6 me­sia­cov odo dňa neschvá­le­nia zá­ko­na (§ 96 ods.3 cit. zák.). Uve­de­né us­ta­no­ve­nie je sú­čas­ťou spo­loč­né­ho us­ta­no­ve­nia k 10. čas­ti zá­ko­na (§§ 67 až 97), t.j. tý­ka sa jed­noz­nač­ne aj štá­dia pr­vé­ho čí­ta­nia (§§ 72 až 74 cit. zák.).

Po­jem „návrh zá­ko­na neschvá­li­la“, vzhľa­dom na zá­kon­nú konštruk­ciu spo­loč­né­ho us­ta­no­ve­nia (§§ 91-97 cit. zák.), nie je prí­pus­tné vy­kla­dať for­ma­lis­tic­ky, že ide len o práv­nu si­tuáciu hla­so­va­nia o návr­hu zá­ko­na (ako cel­ku) až v tre­ťom čí­ta­ní (§ 86 cit. zák.).

Ob­sa­ho­vo k zhod­nej práv­nej si­tuá­cii neschvá­le­nia návr­hu do­chá­dza už v úvo­de le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su (pr­vé­ho čí­ta­nia), ke­dy sa vra­cia návrh na dop­ra­co­va­nie ale­bo sa ne­bu­de pok­ra­čo­vať v ro­ko­va­ní o návr­hu (§ 73 ods.3 písm.a/, b/ cit. zák.).

Zá­ko­no­dar­ca vý­slov­ne za­kot­vil vý­nim­ku pre za­bez­pe­če­nie pok­ra­čo­va­nia le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su len v prí­pa­de, ak v pr­vom čí­ta­ním ná­rod­ná ra­da vrá­ti­la návrh na dop­ra­co­va­nie (§ 96 ods.3 cit. zák.).

Pri roz­hod­nu­tí plé­na o ne­pok­ra­čo­va­ní v ro­ko­va­ní o návr­hu, ale zá­kon vý­slov­ne ne­za­kot­vil zhod­ný pos­tup, tak­že ta­ký­to pos­tup zá­ko­no­dar­ca za­ka­zu­je (nep­ri­púš­ťa).

Zá­ko­no­dar­ca pri svo­jej le­gis­la­tív­nej čin­nos­ti si sám zá­ko­nom za­kot­vil zá­kaz roz­ho­do­va­nia o tom is­tom návr­hu zá­ko­na pred up­ly­nu­tím 6-me­sač­nej le­ho­ty.

Pos­tup zá­ko­no­dar­cu pri dôs­led­nom reš­pek­to­va­ní ús­tav­né­ho prin­cí­pu le­ga­li­ty štát­nej mo­ci (čl. 2 ods.2 ús­ta­vy) bu­de pre­to dodr­ža­ný len reali­zá­ciou op­ráv­ne­nia ro­ko­vať o no­vom návr­hu naj­skôr po up­ly­nu­tí uve­de­né­ho 6-me­sač­né­ho ob­do­bia. Spl­ní sa tým prí­kaz čl. 2 ods.2 (prin­cíp le­ga­li­ty), le­bo sa za­bez­pe­če­ní ko­na­nie len zá­ko­no­mus­ta­no­ve­ným pos­tu­pom.

Ná­rod­ná ra­da v praxi dôs­led­ne dodr­ža­la uve­de­nú zá­kon­nú úp­ra­vu napr. v prí­pa­de, keď roz­hod­la v pr­vom čí­ta­ní, že sa ne­bu­de pok­ra­čo­vať v ro­ko­va­ní o návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na pred­lo­že­né­ho pos­lan­com To­má­šom Ta­ra­bom (uz­ne­se­ním č. 849 z 29.6.2021). O ob­sa­ho­vo zhod­nom návr­hu pri­pus­ti­la ná­rod­ná ra­da ro­ko­va­nie až po up­ly­nu­tí toh­to ob­do­bia (o uz­ne­se­nie č. 1252 z 15.2.2022).

Zá­ko­nom za­kot­ve­ná uve­de­ná 6-me­sač­ná le­ho­ta preu­ka­zu­je exis­ten­ciu ob­li­ga­tór­ne­ho pre­ru­še­nia ko­na­nia pre opä­tov­né ro­ko­va­nie o zhod­nom návr­hu zá­ko­na vždy, ak v pr­vom čí­ta­ní plé­num ná­rod­nej ra­dy (po ukon­če­ní všeo­bec­nej roz­pra­vy) prá­vop­lat­ným uz­ne­se­ním roz­hod­ne o ne­pok­ra­čo­va­ní v ro­ko­va­ní o pred­lo­že­nom návr­hu zá­ko­na.

Od­liš­ný pos­tup preu­ka­zu­je svoj­voľ­né ne­reš­pek­to­va­nie pra­vi­diel zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su. Je nep­rí­pus­tným ko­na­ním, kto­ré ne­dodr­žia­va kri­té­ria le­gi­tím­ne­ho a le­gál­ne­ho zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su, tak­že do­chá­dza k roz­po­ru pri­ja­té­ho zá­ko­na s ús­ta­vou.

V le­gis­la­tív­nom pro­ce­se sa v dru­hom čí­ta­ní má ro­ko­vať o návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch.

Prí­pad­né prič­le­ne­nia (tzv. príl­epok) poz­me­ňo­va­cím návr­hom pos­lan­cov ro­ko­vať pri tom­to návr­hu zá­ko­na sú­čas­ne o návr­hu zá­ko­nov o Mest­ských sú­doch Bra­tis­la­va a Ko­ši­ce a no­vých od­vo­la­cích (kraj­ských) sú­doch, kde bo­lo roz­hod­nu­té o ne­pok­ra­čo­va­ní v ro­ko­va­ní v štá­diu pr­vé­ho čí­ta­nia, nie je prí­pus­tné (je svoj­voľ­né) pre zrej­mý ne­sú­lad so zá­ko­nom up­ra­ve­ným pos­tu­pom vy­plý­va­jú­cim z us­ta­no­ve­nia § 96 ods.3 zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku (neup­ly­nu­tie le­ho­ty 6 me­sia­cov).

O svoj­vô­ľu pri vý­kla­de a ap­li­ká­cii zá­kon­né­ho pred­pi­su ide v prí­pa­de, ak sa štát­ny or­gán na­toľ­ko od­chý­li od zne­nia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní, že by zá­sad­ne pop­rel ich účel a vý­znam (napr. PL.ÚS 10/05, I.ÚS 115/02, IV.ÚS 308/04).

Zá­sad­ne by sa pop­rel účel a vý­znam vy­ššie uvá­dza­ných textov zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku ná­rod­nej ra­dy i uz­ne­se­nia ná­rod­nej ra­dy o le­gis­la­tív­nych pra­vid­lách (všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis),  ak by sa pri­pus­ti­lo no­vé ro­ko­va­nie o návr­hu tých zá­ko­nov v ob­las­ti jus­tí­cie v rám­ci tzv. príl­ep­ku (kto­ré bo­li od­miet­nu­té), t.j. ako poz­me­ňo­va­cie­ho návr­hu k návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch.

Plat­né uz­ne­se­nie plé­na ná­rod­nej ra­dy schvá­le­né­ho v pr­vom čí­ta­ní (o ne­pok­ra­čo­va­ní v ro­ko­va­ní) vy­tvá­ra zá­kon­nú pre­káž­ku (zá­kaz) ro­ko­vať o návr­hu zá­ko­na o mest­ských a od­vo­la­cích sú­doch v rám­ci poz­me­ňo­va­cie­ho návr­hu (tzv. príl­epok) pri ro­ko­va­ní o návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch v dru­hom čí­ta­ní. Ta­ký­to pos­tup preu­ka­zu­je nep­rí­pus­tnú re­vo­ká­ciu plat­né­ho uz­ne­se­nia zá­ko­no­dar­cu.

Opä­tov­né pre­ro­ko­va­nie v rám­ci tzv. príl­ep­ku zá­ro­veň nespĺňa ani po­ža­do­va­né kri­té­rium tzv. pra­vid­la úz­ke­ho vzťa­hu me­dzi uve­de­ný­mi zá­kon­mi, čo je da­né len vte­dy, ak poz­me­ňo­va­cí návrh sku­toč­ne me­ní pred­lo­že­ný návrh zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch.

Z dô­vo­do­vých správ pred­kla­da­te­ľa (mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti) v zá­ko­noch o ok­res­ných sú­doch, mest­ských sú­doch Bra­tis­la­va i Ko­ši­ce a kraj­ských sú­doch vy­plý­va­jú sku­toč­nos­ti o vý­raz­nej od­liš­nos­ti ich kon­cep­cií.

Pod­sta­tou úče­lu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch je re­duk­cia poč­tu ok­res­ných sú­dov, pri­čom je to sú­čas­ne od­de­le­né od no­vé­ho us­po­ria­da­nia kraj­ských sú­dov, kto­ré sú od­vo­la­cí­mi a nie pr­vos­tup­ňo­vý­mi súd­mi, čo umož­ňu­je (pod­ľa mi­nis­ter­stva) schvá­le­nie zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch bez oh­ľa­du na schvá­le­nie ale­bo neschvá­le­nie no­vé­ho us­po­ria­da­nia kraj­ských sú­dov. Mes­tské sú­dy v Bra­tis­la­ve a v Ko­ši­ciach sa vy­tvá­ra­jú spo­je­ním do­te­raj­ších ob­vo­dov ok­res­ných sú­dov sí­dlia­cich v tých­to mes­tách a to sa­mos­tat­ný­mi (no­vý­mi) zá­kon­mi.

Je te­da zrej­mé, že návr­hy vy­ššie uve­de­ných zá­ko­nov (ako príl­epok) vô­bec ne­me­nia ob­sah návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch (ob­sa­ho­vo bez­pros­tred­ne ne­sú­vi­sia).

Inak po­ve­da­né, ide o od­liš­né pred­me­ty návr­hov, čo preu­ka­zu­je neak­cep­to­va­teľ­né exten­zív­ne prek­ro­če­nie pred­me­tu návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch (roz­por s § 94 ods. 3 zá­ko­na).

Pla­tí to aj pre prí­pad­nú si­tuáciu, že by sa ako príl­epok pri­po­jil i k návr­hu zá­ko­na o správ­nych sú­doch. Správ­ne sú­dy spo­lu s naj­vyš­ším správ­nym sú­dom ma­jú to­tiž tvo­riť sú­dy správ­ne­ho súd­nic­tva, kto­ré sa in­šti­tu­cio­nál­ne od­čle­ňu­jú od sús­ta­vy všeo­bec­ných sú­dov a stá­va­jú sa pl­ne auto­nóm­nou sú­čas­ťou sús­ta­vy sú­dov (di­cho­to­mic­ká – dvoj­člen­ná sús­ta­va).

                                                        Z Á V E R

Prič­le­ne­nie návr­hu zá­ko­nov o mest­ských sú­doch a kraj­ských sú­doch, ako poz­me­ňo­va­cie­ho návr­hu (príl­ep­ku) k návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch (v štá­diu dru­hé­ho čí­ta­nia) po­ru­šu­je ús­tav­ný prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci (čl. 2 ods. 2 v spo­je­ní s čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy) pre ne­reš­pek­to­va­nie zá­ko­nom us­ta­no­ve­né­ho zá­väz­né­ho pos­tu­pu­pod­ľa § 96 ods. 3 zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku, že no­vý návrh zá­ko­na v tej is­tej ve­ci mož­no po­dať naj­skôr o 6 me­sia­cov odo dňa neschvá­le­nia návr­hu zá­ko­na.

Neschvá­le­ním návr­hu zá­ko­na je aj prá­vop­lat­né uz­ne­se­nie plé­na ná­rod­nej ra­dy v zmys­le § 73 ods. 3 písm. b/ zá­ko­na schvá­le­né­ho hla­so­va­ním v pr­vom čí­ta­ní (ne­bu­de sa pok­ra­čo­vať v ro­ko­va­ní o návr­hu zá­ko­na), v dôs­led­ku čo­ho je nep­rí­pus­tné ro­ko­vať o tom­to návr­hu v dru­hom čí­ta­ní.

Od­liš­ný pos­tup je ne­do­vo­le­nou re­vo­ká­ciou plat­né­ho uz­ne­se­nia plé­na ná­rod­nej ra­dy schvá­le­né­ho zá­ko­nom pred­pí­sa­ným pos­tu­pom a spĺňa kri­té­ria o uzur­pá­cii mo­ci i svoj­voľ­né­ho ko­na­nia.

Sú­čas­ne nie je spl­ne­ný zá­sad­ný pred­pok­lad, že poz­me­ňo­va­cí návrh (príl­epok) je návr­hom v ma­te­riál­nom zmys­le a nie­len vo for­mál­nom zmys­le, le­bo sa po­ru­šu­je po­žia­dav­ka tzv. pra­vid­la úz­ke­ho vzťa­hu, kto­rý je da­ný vte­dy, ak poz­me­ňo­va­cí návrh sku­toč­ne len me­ní navr­ho­va­nú práv­nu úp­ra­vu, čo preu­ka­zu­je exten­zív­ne prek­ro­če­nie pred­me­tu návr­hu zá­ko­na o ok­res­ných sú­doch.

Pri ta­kom­to ko­na­ní ide o ne­le­gál­ny a ne­le­gi­tím­ny pos­tup zá­ko­no­dar­cu, čím sa po­ru­šu­je ús­tav­ný prin­cíp zá­ka­zu svoj­vô­le v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se ná­rod­nej ra­dy a má za nás­le­dok proti­ús­tav­nosť schvá­le­né­ho zá­ko­na (roz­por s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy). 

 

 

Diskusia