Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka
Úloha advokáta v totalite
„ Advokáciu na základe Obežníka generálneho sekretariátu ÚAV NF č.. 4 z 15.marca 1948 mohli vykonávať od 12.3.1948 iba advokáti s dočasnou legitimáciou vydanou akčným výborom advokátskej komory s fotografiou a podpisom predsedu či podpredsedu tohto výboru. Tzv. vyakčnenie advokátov sa stalo prvým politickým postihom advokátov po prevzatí moci v Československu komunistickou stranou. Je len samozrejmé, že v roku 1948 sa stali predmetom perzekúcie na Slovensku predovšetkým advokáti, ktorí boli členmi či sympatizantmi bývalej Demokratickej strany..“ ( z knihy Organizácia advokátov na Slovensku v rokoch 1948-1989, JUDr. Rudolf Maník, vydala SAK v roku 2020).
Úlohu advokáta v našej spoločnosti formálno-právne ešte stále definuje § 1 zákona číslo 586/2003 Z. z. o advokácii, podľa ktorého
(1) Advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len "klient") v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.
(2) Výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len "právne služby").
Jeho predchodca, zákon číslo 132/1990 Zb., ktorý bol prijatý v Slovenskej národnej rade, ako jeden z prvých zákonov „ na počesť“ víťazstva spoločnosti nad 40 rokov trvajúcim totalitným režimom, ktorého dominantou črtou bolo potláčanie individuálnych práv na úkor celku, definoval úlohu advokácie takto :
(1) Advokácia pomáha uskutočňovať ústavné právo občanov na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy občanov a právnických osôb v súlade s Ústavou a zákonmi.
(2) Úlohy advokácie plnia advokáti najmä tým, že obhajujú občanov v trestnom konaní, zastupujú občanov a právnické osoby pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektami, spisujú listiny, poskytujú právne rady a spracúvajú právne rozbory.
November 1989 mal znamenať obrovský obrat v spoločnosti a to najmä v oblasti plnšieho rozvinutia ľudských práv a slobôd.
Pre účely úvahy o postavení advokáta v totalitnom režime je zaujímavým nielen porovnanie súčasného znenia zákona s jeho posledným znením z čias „ neslobody“, ktorým bol zákon 133/1975 Zb. a o advokácii hovoril :
Advokácia pomáha uskutočňovať ústavné právo občanov na obhajobu a chrániť ostatné práva a oprávnené záujmy občanov, organizácií a orgánov v súlade s právnym poriadkom, socialistickým právnym vedomím a záujmami socialistickej spoločnosti. Prispieva k upevňovaniu socialistickej zákonnosti v živote spoločnosti a k právnej výchove a propagande, pričom dbá na to, aby sa neporušovali právne predpisy.
Ale zaujímavé je aj porovnanie právnych úprav zo 40 rokov trvajúceho obdobia neslobody.
Prvý obrat od výkonu advokácie, ako slobodného povolania, znamenal zákon číslo 322/1948 Sb. z 22.12.1948 o advokácii ( advokátsky poriadok), ktorý prijalo Národné zhromaždenie republiky Československej, ktoré po voľbách 1948 z celkového počtu 300 poslancov, obsadilo 160 poslancov za Komunistickú stranu Čiech ( KSČ), 54 poslancov za Komunistickú stranu Slovenska ( KSS). Volebná účasť bola 92,8 %. Okrem komunistov sa do národného zhromaždenia dostali aj 23 poslanci za Československú stranu lidovú (lidovci, ČSL)5 poslanci za Stranu slobody (SL), 12 poslanci Strana slovenskej obrody ( SSO), 23 poslanci Československej strany národno- sociálnej (ČSS), 23 poslanci Československej strany sociálne demokratickej ( ČSSD).
Úlohu advokácie vtedajší režim videl podľa § 1 s podnadpisom „Úlohy advokácie“ takto :Advokáti sú povinní prispievať na zachovávanie a upevnenie ľudovodemokratického právneho poriadku a napomáhať štátnym orgánom pri vykonávaní zákonov; robia tak poskytovaním právnej pomoci stranám, najmä udieľaním právnych porád, spisovaním právnych listín, zastupovaním strán a činnosťou pred súdmi a pred inými verejnými orgánmi. Hodí sa pripomenúť, že pod zákonom sú podpísaní Gottwald, v učebniciach zo socializmu spomínaný ako prvý socialistický prezident, Dr. John, Zápotocký, Dr. Čepička.
Zákon platil do 20.12.1951, kedy ho nahradil zákon číslo 114/1951 Sb., ktorý už videl úlohu advokáta takto :
Advokácia poskytuje právnu pomoc socialistickým právnickým osobám, iným spoločenským organizáciám, orgánom štátnej správy a občanom, háji ich záujmy v súlade so zásadou materiálnej pravdy a so záujmami spoločnosti a tým prispieva k upevňovaniu socialistickej zákonnosti.
Pretrval 12 rokov, kedy bol nahradený zákonom číslo 57/1963 Zb. o advokácii, podľa ktorého úlohou advokáta bolo :
§ 1
1)Československá advokácia poskytuje podľa právneho poriadku socialistickej republiky a v súlade so socialistickým právnym vedomím právnu pomoc občanom, orgánom a organizáciám.
2) Advokácia napomáha plnému uplatňovaniu socialistickej zákonnosti v živote spoločnosti a prispieva k tomu, aby sa predchádzalo porušovaniu právnych predpisov. Jej činnosť je tiež jednou zo záruk dôsledného uskutočňovania ústavného práva obvineného na obhajobu.
§ 2
Advokácia pomáha všetkou svojou činnosťou pri výchove občanov k zachovávaniu zákonov a iných právnych predpisov, k ochrane socialistického vlastníctva, k dodržiavaniu pracovnej disciplíny, k úcte k právam, cti a vážnosti spoluobčanov, k čestnému plneniu všetkých povinností voči štátu a spoločnosti a k dodržiavaniu pravidiel socialistického spolužitia.
§ 3
(1) Advokáti poskytujú právnu pomoc a obhajujú práva a zákonom chránené záujmy občanov, orgánov a organizácií najmä tým, že im poskytujú právne porady, spisujú podania a iné listiny a že ich zastupujú pri právnych úkonoch a v konaní pred súdmi a inými orgánmi.
(2) Advokáti sú povinní využívať pri uplatňovaní práv a zákonom chránených záujmov občanov, orgánov a organizácií, ktorí ich požiadali o právnu pomoc, všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci.
(3) Advokáti využívajú svoje znalosti a skúsenosti pre politickú a výchovnú činnosť medzi občanmi a tým prispievajú k prehlbovaniu socialistického právneho vedomia pracujúcich.
Málokto z kolegov, aj z tých mladších ročníkov, ktorí ešte prax za predchádzajúceho režimu nevykonávali, ale ani „ nezažili“ , nezaznamenal zásadný obrat v postavení a ponímaní individuálnych ľudských práv v súčasnej (nielen) slovenskej spoločnosti. Azimut našej lode sa opäť mení a pláva k brehom krajiny, kde budú musieť práva jednotlivca ustúpiť skupinám, ktoré svoje mocenské predstavy vydávajú za dobro celku.
Do prvých línií na fronte, na mušky ostreľovačov ľudských práv sa vždy dostávali medzi prvými advokáti. Ich postavenie bolo najnebezpečnejšie, a straty v ich radoch najväčšie, práve v obdobiach, kedy totalita od vystrkovania rožkov prešla k agresívnejším formám presadzovania svojej vôle, ale stále na pôdoryse pôvodnej, zdanlivo demokratickej a slobodu rešpektujúcej právnej úpravy.
Najprv sa forma a obsah zákonov navonok nijako zásadne nemenia, zásadne sa však mení význam a interpretácia objemu a kvality práv, ktoré zákon občanom garantuje.
Tu sa potom ľahko môže stať, že advokát, ktorý trvá na pôvodnom rozsahu ľudských práv, pôvodnej interpretácii obsahu nezmenenej právnej normy, zablúdi na politicky nekorektný výkon svojho povolania a jeho prax narazí na zásadné neporozumenie zo strany vládnucej vrstvy.
Lebo až keď totalitná moc naberie dostatok sebavedomia a ubezpečí sa, že zvyšky občianskeho odporu sú už dostatočne eliminované, prikročí aj k zásadnej zmene znenia zákonov, z ktorých musia advokáti pochopiť, že namiesto obhajcov a ochrancov individuálnych práv a slobôd, panstva práva a materiálneho právneho štátu, sa stali prisluhovačmi vládnucej garnitúry, a ich hlavnou úlohou je poskytovať právne služby tak, aby napomohli udržaniu aktuálnej totalitnej vlády pri moci. Neplnia len úlohu nestranných poradcov, ale aj politické a propagandistické úlohy.
Kolega advokát, JUDr. Rudolf Maník, v knihe „ Organizácia advokácie na Slovensku v rokoch 1948-1989“, vydanej Slovenskou advokátskou komorou v roku 2020, v úvode píše „ Táto monografia prevedie láskavého čitateľa budovateľským obdobím našej štátnosti spojeným s perzekúciou advokátov po roku 1948, ako aj v časoch neskôr označených za dobu dogmatizmu a kultu osobnosti charakteristickú „porušovaním socialistickej zákonnosti a leninských noriem straníckeho života. Nevynecháva ani popravy, dlhoročné tresty odňatia slobody a presídľovania advokátov či ich neprijímanie do novo kreovaných krajských združení advokátov, resp. vymazávanie z advokátskych zoznamov... Pre advokátov pôsobiacich v tomto úseku našej histórie však roky neslobody priniesli marginalizáciu ich povolania, vytláčanie na okraj spoločnosti a mnohokrát aj perzekvovanie rôzneho druhu za poskytovanie právnej pomoci ich klientom či osobné postoje.“
Pri čítaní verejných vyjadrení známych právnikov pôsobiacich v rôznych profesiách, k súčasnej situácii na Slovensku a spôsobu, akým sa v praxi začalo aplikovať (nielen) trestné právo, som si spomenula na oslavné vyjadrenie vtedajšieho advokátskeho koncipienta (osnovníka) JUDr. Jána Feješa, ktorým vyjadril potešenie nad „Februárovým víťazstvom pracujúceho ľudu“, na stránkach Právneho obzoru č. 2 z roku 1950, z ktorého cituje aj JUDr. Rudolf Maník vo vyššie spomínanej monografii na stranách 9 a 10.
„ Hľadám v mysli slová, ktorým by som aspoň čiastočne vyjadril, čo vykonal 25. február 1948 pre právo...A spolu s nimi vystiera svoj chrbát aj ich stáročný sprievodca, buržoáznou právnou vedou umele a schválne prekrúcaný paragraf. Od mája 1945 krútil sa zúrivo, keď ho energické ruky vyťahovali na slnce...Meštiacki právnici síce ronia slzy nad „ úbohosťou“ socialistického práva, ktoré je vraj nespravodlivé preto, lebo nie je založené na požiadavke rovnosti. Pre nás však rovnosťou je rovnosť marxistická, vyjadrená výstižne Stalinom... Socialistická zákonnosť naproti tomu je jedine spravodlivá práve preto, lebo jej fundamentom je hodnotenie práv a povinností človeka podľa významu jeho práce v prospech celku. ..Staré predpisy, ktoré vyrástli ešte z kapitalistickej pôdy oživujeme pritom novým duchom našej Ústavy 9. mája, ktorá obsahuje hlavné zásady nášho nového ľudovodemokratického právneho poriadku.“
Záverom vyberám historickú chuťovku zobrazujúcu osudy advokáta v pohnutých časoch, ktoré v mnohom pripomínajú súčasnosť :
Doc. JUDr. Štefan Kráľ, podpredseda Akčného výboru advokátskej komory na Slovensku, v rokoch 1947 – 1948, obhajoval v období II. svetovej vojny v trestných konaniach komunistov V. Širokého, J. Ďuriša, J. Osohu, Ľ. Benadu a v povojnových retribučných procesoch ministrov F. Ďurčanského, F. Čatloša, J. Stana, A. Kočiša, G. Medrického a M. Pružinského. V období 1938 až 1947 zastával post tajomníka Právnickej jednoty v Bratislave, po kreovaní Ústredného združenia advokátov v Prahe v roku 1949 sa stal podpredsedom jeho správnej komisie. Po roku 1951 bol vylúčený nielen z KSS, ale aj z Krajského združenia advokátov pre kraje Bratislava a Nitra a po preradení do výroby pracoval ak elektrozvárač v podniku Československé stavebné závody, n.p. a ako rezač železa v podniku Kovošrot n. p. Bratislava. V roku 1991 bol Slovenskou advokátskou komorou mimoriadne rehabilitovaný. ( z diela Organizácia advokácie na Slovensku v rokoch 1948-1989, JUDr. Rudolf Maník, vydala SAK v roku 2020).
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.