Prerušenie premlčania trestného stíhania

 
Trest­ný zá­kon účin­ný od 1.1.2006 up­ra­vu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 Tr. zák., pri­čom ob­dob­ne ako Trest­ný zá­kon účin­ný do 31.12.2005 sta­no­vu­je dve pod­mien­ky, kto­rých napl­ne­nie po­čas ply­nu­tia zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­by spô­so­bu­je jej pre­ru­še­nie a tým aj jej predĺže­nie, na­koľ­ko pre­ru­še­ním preml­ča­nia za­čí­na ce­lá no­vá preml­ča­cia do­ba ply­núť zno­va (§ 87 ods.4 Tr. zák.). Tie­to dve zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky spô­so­bu­jú­ce pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by sú na se­be nav­zá­jom sa­mos­tat­né (vy­plý­va to z pou­ži­tia spoj­ky „ale­bo“, kto­rá ich v § 87 ods.3 Tr. zák. spo­ju­je), čo zna­me­ná, že kaž­dá z nich mô­že, sa­ma o se­be, spô­so­biť pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by, av­šak pod­ľa okol­nos­tí kaž­dé­ho jed­not­li­vé­ho prí­pa­du mô­že dôjsť aj k ich vzá­jom­nej ku­mu­lá­cii.

Pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by te­da spô­so­bu­je:

1) vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o kto­ré­ho preml­ča­nie ide, ako aj po ňom nas­le­du­jú­ce úko­ny or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ale­bo sú­du sme­ru­jú­ce k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa (§ 87 ods.3 písm. a) Tr. zák.)

Uve­de­né us­ta­no­ve­nie vy­chá­dza z to­ho, že pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je sí­ce in­šti­tút hmot­no-práv­nej po­va­hy, av­šak je pod­mie­ne­ný pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Pr­vým úko­nom, kto­rý spô­so­bu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, je pre­to vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be pod­ľa § 206 ods.1 Tr. por. (zá­znam o do­čas­nom od­lo­že­ní vzne­se­nia ob­vi­ne­nia v zmys­le § 205 Tr. por. ply­nu­tie preml­ča­cej do­by nep­re­ru­šu­je, ale spô­so­bu­je spo­čí­va­nie preml­ča­cej do­by pod­ľa  § 87 ods.2 písm. d) Tr. zák.).

Trest­ný zá­kon sí­ce pou­ží­va spo­je­nie „vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o kto­ré­ho preml­ča­nie ide“, av­šak tú­to di­kciu zá­ko­na je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa mu­sí tý­kať to­ho is­té­ho skut­ku o akom je nás­led­ne me­ri­tór­ne roz­ho­do­va­né. Vy­plý­va to z to­ho, že pod­sta­tou uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (ako aj ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia) je opis skut­ku, kto­rý sí­ce vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, av­šak, na roz­diel od práv­nej kva­li­fi­ká­cie, sa to­tož­nosť skut­ku ne­mô­že zme­niť po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia (sku­tok sa mô­že rôz­nym spô­so­bom up­ra­vo­vať, ale to­tož­nosť ko­na­nia, prí­pad­ne to­tož­nosť nás­led­ku mu­sí zos­tať za­cho­va­ná, t. j. vy­chá­dza sa zo zá­sa­dy, že tres­tné stí­ha­nie sa ve­die o skut­ku a nie o je­ho opi­se). To, že pod­stat­ným pre pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by tres­tné­ho stí­ha­nia je vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre kon­krét­ny sku­tok a nie pre kon­krét­ny trest­ný čin mož­no te­da vy­vo­diť z to­ho, že Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je zme­niť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia a pre­to ne­mož­no vi­dieť len v zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie pre­káž­ku pre­ru­še­nia preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia (1). V opač­nom prí­pa­de, by bo­lo pot­reb­né vzniesť ob­vi­ne­nie vždy, keď dôj­de k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie, aby sa tak pre­ru­ši­lo ply­nu­tie preml­ča­cej do­by kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

Nap­rík­lad, ak bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák. tak tým­to pro­ces­ným úko­nom doš­lo k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (oh­ľad­ne skut­ku vy­me­dze­nom v uz­ne­se­ní) a ak v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia prí­de k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie nap­rík­lad na pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods.1 Tr. zák. je ta­ká­to zme­na, z hľa­dis­ka pre­ru­še­nia preml­ča­cej do­by, bez­výz­nam­ná, na­koľ­ko k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by už doš­lo pred­chá­dza­jú­ci­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi, kto­ré sa tý­ka­li pre­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák..

V praxi sa vy­skyt­li ur­či­té prob­lé­my v tom, či dôj­de k pre­ru­še­niu preml­ča­nia v prí­pa­doch, ak v prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia doš­lo k zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší v tom sme­re, že sa zme­ní práv­na kva­li­fi­ká­cia na mier­nej­šiu ako bol sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pri­čom k tej­to mier­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cii sa vzťa­hu­je krat­šia preml­ča­cia do­ba. Nap­rík­lad ak bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie po šty­roch ro­koch od spá­chania skut­ku pre pre­čin s preml­ča­cou do­bou päť ro­kov a po­čas tres­tné­ho stí­ha­nia dôj­de k ta­kej zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na, že sku­tok je mož­né kva­li­fi­ko­vať len ako mier­nej­ší pre­čin s preml­ča­cou do­bou tri ro­ky. Je po­tom otáz­kou či je ten­to mier­nej­ší pre­čin už preml­ča­ný (vzhľa­dom k to­mu, že doš­lo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia až po šty­roch ro­koch od spá­chania skut­ku) ale­bo bo­la preml­ča­cia do­ba účin­ne pre­ru­še­ná pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi pred zme­nou Tres­tné­ho zá­ko­na a k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­moh­lo prísť.  

Rie­še­nie je pot­reb­né vi­dieť opä­tov­ne v tom, že pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je sí­ce in­šti­tút hmot­no-práv­nej po­va­hy, av­šak je pod­mie­ne­ný pro­ces­ný­mi úkon­mi vy­ko­na­ný­mi v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku. Pro­ces­né úko­ny sa vždy vy­ko­ná­va­jú a po­su­dzu­jú pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho v ča­se, ke­dy bo­li tie­to úko­ny vy­ko­na­né, pri­čom pla­tí to, že po­kiaľ bo­li pro­ces­né úko­ny vy­ko­na­né spô­so­bom, kto­rý zod­po­ve­dal zá­kon­nej úp­ra­ve, ich účin­ky zos­ta­nú za­cho­va­né. Ak te­da doš­lo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia v prie­be­hu zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­be (po šty­roch ro­koch od spá­chania skut­ku pre pre­čin s preml­ča­cou do­bou päť ro­kov) doš­lo aj k pre­ru­še­niu preml­ča­nia a nes­kor­šia, pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šia, zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na a zme­na práv­nej kva­li­fi­ká­cie na tom nič ne­mô­že zme­niť, pre­to­že pô­so­bí až do bu­dúc­nos­ti. Us­ta­no­ve­nie o ča­so­vej pô­sob­nos­ti Tres­tných zá­ko­nov (§ 2 ods.1 Tr. zák.) ne­mož­no vy­kla­dať tak ši­ro­ko, aby sa s od­ka­zom na to­to us­ta­no­ve­nie fak­tic­ky spät­ne anu­lo­va­li účin­ky pro­ces­ných úko­nov uve­de­ných v § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák., kto­ré bo­li riad­ne vy­ko­na­né za účin­nos­ti skor­šie­ho zne­nia Tres­tné­ho zá­ko­na.(2) Pri vy­ššie pou­ži­tom prík­la­de však bu­de pot­reb­né, v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia nas­le­du­jú­com po zme­ne práv­nej úp­ra­vy, vy­chá­dzať už z troj­roč­nej preml­ča­cej do­by a ak by me­dzi jed­not­li­vý­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du up­ly­nu­la le­ho­ta dlh­šia ako tri ro­ky doš­lo by k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia.  

Ak však pôj­de o si­tuáciu, keď súd dos­pe­je k zá­ve­ru, že ža­le­va­ný sku­tok je tres­tným či­nom s mier­nej­šou tres­tnou sadz­bou v po­rov­na­ní s tres­tným či­nom, pre kto­rý bo­lo za­ča­té a do­po­siaľ ve­de­né tres­tné stí­ha­nie (t. j. nej­de o zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne spô­so­bu­jú­ce zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii, ale ide o zme­ny v práv­nej kva­li­fi­ká­cii vy­ko­na­né na zá­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia), pri­čom tá­to zme­na sa pre­miet­ne aj do inej, krat­šej preml­ča­cej do­by či­nu, po­tom sa mu­sí za­obe­rať aj otáz­kou preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo vzťa­hu k tej­to mier­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku. Je te­da po­vin­ný po­sú­diť aj okol­nosť, či bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie eš­te v tej­to krat­šej do­be (ju­di­ka­tú­ra NS ČR R 6/2007).

Po­kiaľ však pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu už za­nik­la tres­tnosť či­nu up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, za­tiaľ čo pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na nes­kor­šie­ho, kto­rý za ta­ký is­tý trest­ný čin (aj s rov­na­ký­mi tres­tný­mi sadz­ba­mi) sta­no­vu­je dlh­šiu preml­ča­ciu do­bu, by sa tak nes­ta­lo, ne­mož­no so zre­te­ľom na us­ta­no­ve­nie § 2 ods.1 Tr. zák. ap­li­ko­vať nes­kor­ší Trest­ný zá­kon.

Nad rá­mec uve­de­né­ho mož­no do­dať, že ak je už raz trest­ný čin pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na preml­ča­ný (t. j. preml­ča­cia do­ba up­ly­nu­la bez pre­ru­še­nia v zmys­le § 87 ods.3 Tr. zák.) je­ho do­da­toč­né preh­lá­se­nie za čin nep­reml­ča­ný (ale­bo do­da­toč­né ne­za­po­čí­ta­nie už ubeh­nu­tej preml­ča­cej do­by) ne­mô­že zna­me­nať opä­tov­ný vznik preml­ča­ním za­nik­nu­tej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a to ani vte­dy, ak sa tak sta­ne zá­ko­nom. Zá­kaz ret­roak­ti­vi­ty ne­priaz­ni­vej­šie­ho zá­ko­na to­tiž pla­tí bez­výh­rad­ne (3).

Prob­lé­mo­vým sa mô­že ja­viť sta­no­ve­nie oka­mi­hu, ke­dy pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia do­chá­dza k pre­ru­še­niu preml­ča­nia, te­da či úči­nok pre­ru­še­nia preml­ča­nia nas­tá­va už dňom vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia po­li­caj­tom ale­bo pro­ku­rá­to­rom, prí­pad­ne či ten­to úči­nok nas­tá­va až dňom do­ru­če­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ob­vi­ne­né­mu. Čes­ká od­bor­ná li­te­ra­tú­ra, kto­rá má, aj na­priek niek­to­rým od­liš­nos­tiam, po­dob­nú práv­nu úp­ra­vu pre­ru­še­nia preml­ča­nia sa prik­lá­ňa k ná­zo­ru, že úči­nok pre­ru­še­nia preml­ča­nia nas­tá­va až sku­toč­ným do­ru­če­ním uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­mu (ide o ob­do­bu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) (4).

Ten­to práv­ny ná­zor však ne­mož­no pou­žiť a ap­li­ko­vať na úze­mí SR, pre­to­že Trest­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. vý­slov­ne sta­no­vu­je, že preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa pre­ru­šu­je vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, čím sa má zjav­ne na mys­li vy­da­nie (vy­ho­to­ve­nie) uz­ne­se­nia or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní bez oh­ľa­du na to ke­dy bu­de ozná­me­né ob­vi­ne­né­mu. V opač­nom prí­pa­de by zá­ko­no­dar­ca mu­sel v § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. vý­slov­ne uviesť, že preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa pre­ru­šu­je ozná­me­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a až po ňom nas­le­du­jú­ci­mi úkon­mi (te­da sa­mot­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a úko­ny, kto­ré bo­li vy­ko­na­né do je­ho ozná­me­nia ob­vi­ne­né­mu by preml­ča­nie nep­re­ru­šo­va­li), čo evi­den­tne nie je mož­né vy­vo­diť zo zne­nia § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák.

K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­má od­klad­ný úči­nok a pre­to je ta­ké­to uz­ne­se­nie vy­ko­na­teľ­né (§ 184 ods.2 Tr. por.) dňom je­ho vy­da­nia a úči­nok pre­ru­še­nia preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia nas­ta­ne aj na­priek to­mu, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je eš­te prá­vop­lat­né. V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né do­dať, že účin­ky vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sú len „pred­bež­né“, na­koľ­ko pred­pok­la­dom ich ďal­šie­ho tr­va­nia je to, aby uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zos­ta­lo aj na­ďa­lej v plat­nos­ti. Ak op­ráv­ne­ný or­gán, buď na pod­kla­de sťaž­nos­ti ale­bo pos­tu­pom pod­ľa § 230 ods.2 písm. e) Tr. por. (prí­pad­ne ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor pos­tu­pom pod­ľa § 363 Tr. por. a nas­le­du­jú­ce), zru­ší uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pôj­de, z hľa­dis­ka pro­ces­no-práv­ne­ho, už o neexis­tu­jú­ce uz­ne­se­nie, kto­ré na­ďa­lej ne­mô­že mať a ani ne­má žiad­ne práv­ne účin­ky. V ta­kom­to prí­pa­de bu­de pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že preml­ča­cia le­ho­ta ply­nu­la bez pre­ru­še­nia, ako­by k vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nik­dy ne­bo­lo doš­lo.

V Čes­kej re­pub­li­ke sa však vy­skyt­lo aj roz­hod­nu­tie, kto­ré vy­chá­dza z práv­ne­ho ná­zo­ru, že aj uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia za­ťa­že­né ur­či­tý­mi for­mál­ny­mi ne­dos­tat­ka­mi, kro­ré je nes­kôr, po je­ho zru­še­ní, nah­ra­de­né no­vým uz­ne­se­ním, má účin­ky spo­čí­va­jú­ce v pre­ru­še­ní preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia pre ten is­tý sku­tok (roz­hod­nu­tie NS 56/2009 – T), pri­čom pod­stat­ným je to, aby pô­vod­ným uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré bo­lo nes­kôr zru­še­né, ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie len čis­to for­mál­ne a úče­lo­vo len v zá­uj­me pre­ru­še­nia ply­nu­tia prel­mča­cej le­ho­ty. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru sa však len cel­kom vý­ni­moč­ne dá spät­ne zis­tiť, či zru­še­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bo­lo ale­bo ne­bo­lo vy­da­né len for­mál­ne a to len za úče­lom pre­ru­še­nia ply­nu­tia preml­ča­cej do­by. Z toh­to dô­vo­du je sú­lad­nej­šie s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty a zá­ka­zom ľu­bo­vô­le štát­nych or­gá­nov to, ak sa k zru­šu­jú­ce­mu uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bu­de pris­tu­po­vať tak, ako­by nik­dy vy­da­né ne­bo­lo a ak ani ne­bu­de za­kla­dať žiad­ne práv­ne účin­ky.

Na­priek uve­de­né­mu mô­žu nas­tať si­tuácie, keď vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nes­pô­so­bí pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (prí­pad­ne keď preml­ča­cia do­ba za­čne v pod­sta­te ply­núť až ozná­me­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia). Ide o si­tuácie, keď je vzne­se­né ob­vi­ne­nie bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu (za­čia­tok ply­nu­tia preml­ča­cej do­by a vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tu v pod­sta­te sply­nú do jed­né­ho oka­mi­hu), prí­pad­ne ide o pok­ra­čo­va­nie v tres­tnej čin­nos­ti a trest­ný čin eš­te ne­bol do­kon­če­ný. Pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by to­tiž mô­že zá­sad­ne nas­tať len vte­dy, ak preml­ča­cia do­ba za­ča­la aj sku­toč­ne ply­núť.

V tom­to sme­re tre­ba pri­po­me­núť, že Trest­ný zá­kon sí­ce vô­bec nes­ta­no­vu­je oka­mih, od kto­ré­ho za­čí­na ply­núť preml­ča­cia do­ba (je chy­bou, že zá­ko­no­dar­ca opo­me­nul v no­vom Tres­tnom zá­ko­ne up­ra­viť ta­kú pod­stat­nú otáz­ku), av­šak súd­na prax a práv­na ve­da vy­chá­dza­jú z ná­zo­ru, že preml­ča­cia do­ba za­čí­na ply­núť od spá­chania tres­tné­ho či­nu, te­da od oka­mi­hu, ke­dy bol trest­ný čin do­ko­na­ný, res­pek­tí­ve v prí­pa­de pok­ra­ču­jú­cich, tr­va­jú­cich a hro­mad­ných tres­tných či­nov, od oka­mi­hu, ke­dy bo­la tres­tná čin­nosť do­kon­če­ná. Roz­hod­ná je do­ba ukon­če­nia ko­na­nia, av­šak po­kiaľ je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty úči­nok, prí­pad­ne ťaž­ší úči­nok, po­tom preml­ča­cia do­ba za­čí­na bež­ať od vzni­ku účin­ku ale­bo ťaž­šie­ho účin­ku. Pri po­čí­ta­ní preml­ča­cej do­by je pri­tom pot­reb­né vy­chá­dzať zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 136 Tr. zák. s tým, že preml­ča­cia do­ba za­čne ply­núť nas­le­du­jú­ce­ho dňa po tom, ke­dy nas­ta­la uda­losť vý­znam­ná pre jej za­čia­tok. Pri ur­čo­va­ní dĺžky preml­ča­cej do­by je nut­né vy­chá­dzať z tres­tných sa­dzieb uve­de­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom kon­krét­na dĺžka preml­ča­cej do­by sa od­ví­ja len od tres­tnej sadz­by uve­de­nej v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a to bez oh­ľa­du na to, aký kon­krét­ny trest bu­de mož­né pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť (nap­rík­lad ak pá­cha­teľ spá­cha po tre­tík­rát zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods.1  Tr. zák. tak pri po­su­dzo­va­ní dĺžky preml­ča­cej do­by sa bu­de vy­chá­dzať z tres­tnej sadz­by uve­de­nej v § 188 ods.1 Tr. zák. a nie z to­ho, že pá­cha­te­ľo­vi hro­zí ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie pod­ľa § 47 Tr. zák.). Pri sú­be­hu tres­tných či­nov ply­nie preml­ča­cia do­ba pre kaž­dý trest­ný čin sa­mos­tat­ne.

Ak te­da bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie nap­rík­lad pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods.1 Tr. zák. a ob­vi­ne­ný sa po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia do­púš­ťa ďal­ších čias­tko­vých úto­kov, kto­ré spo­lu tvo­ria je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, ne­má vzne­se­nie ob­vi­ne­nia ten úči­nok, že by pre­ru­šo­va­lo ply­nu­tie preml­ča­cej do­by, na­koľ­ko v ta­kom­to prí­pa­de ne­bol pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin eš­te do­kon­če­ný a preml­ča­cia do­ba ani ne­za­ča­la ply­núť. Ply­núť za­čne až od spá­chania pos­led­né­ho čias­tko­vé­ho úto­ku, prí­pad­ne až od ozná­me­nia vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, kto­rým bu­de je­ho ko­na­nie ukon­če­né a ďal­šie prí­pad­né úto­ky už bu­dú po­va­žo­va­né, z hľa­dis­ka hmot­no-práv­ne­ho, za no­vý sku­tok (§ 122 ods.13 Tr. zák.). Z hľa­dis­ka pro­ces­no-práv­ne­ho sa pod­ľa § 10 ods.15 Tr. por. kaž­dý je­den čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu po­va­žu­je za sa­mos­tat­ný sku­tok a pre­to us­ta­no­ve­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vy­ža­du­je, aby bo­lo uz­ne­se­ním vzne­se­né ob­vi­ne­nie za kaž­dý je­den čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu (§ 206 ods.5 Tr. por.). Vzhľa­dom k to­mu je pot­reb­né, aby za všet­ky čias­tko­vé úto­ky bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie v prie­be­hu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by, kto­rá sa (ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie) po­čí­ta od oka­mi­hu, ke­dy bo­la pok­ra­čo­va­cia tres­tná čin­nosť do­kon­če­ná. Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre je­den čias­tko­vý útok te­da nep­re­ru­šu­je ply­nu­tie preml­ča­cej do­by pre dru­hý čias­tko­vý útok. Tá­to roz­pol­te­ná práv­na úp­ra­va pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pre­to spô­so­bu­je to, že dĺžka preml­ča­cej do­by vy­chá­dza z hmot­no-práv­nej úp­ra­vy a te­da z to­ho, že pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin je je­den sku­tok, kto­rý len po­zos­tá­va z čias­tko­vých úto­kov. Ak sa te­da pá­cha­teľ do­pus­tí nap­rík­lad šty­roch čias­tko­vých úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­rých súhr­nná vý­ška ško­dy do­sa­hu­je väč­šiu ško­du bu­de sa dĺžka preml­ča­cej do­by od­ví­jať od práv­nej kva­li­fi­ká­cie pod­ľa § 221 ods.2 Tr. zák. a v zmys­le § 87 ods.1 písm. d) Tr. zák. bu­de či­niť päť ro­kov a za­čne ply­núť od spá­chania pos­led­né­ho čias­tko­vé­ho úto­ku. Z pro­ces­no-práv­ne­ho hľa­dis­ka sa však ob­vi­ne­nie vzná­ša vždy pre kon­krét­ny sku­tok a pre­to mu­sí or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, pri pou­ži­tom prík­la­de, vzniesť ob­vi­ne­nie za všet­ky šty­ri čias­tko­vé úto­ky v prie­be­hu päť­roč­nej preml­ča­cej do­by. Ak by sa tak nes­ta­lo, moh­lo by dôjsť k preml­ča­niu niek­to­ré­ho z čias­tko­vých úto­kov, kto­rý by nás­led­ne mu­sel byť „za­sta­ve­ný“. „Vy­pad­nu­tím“ niek­to­ré­ho z čias­tko­vých úto­kov z tých­to dô­vo­dov, by po­tom moh­lo dôjsť aj k zní­že­niu vý­šky spô­so­be­nej ško­dy a prí­pad­ne aj k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie na mier­nej­šiu.

Špe­ci­fic­kým je v tom­to sme­re trest­ný čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák., pre­to­že v ta­kom­to prí­pa­de ide o pok­ra­čo­va­nie ko­na­nia až do do­by, kým je vy­hlá­se­ný roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa ale­bo po­kiaľ sa súd dru­hé­ho stup­ňa neo­dob­ral na zá­ve­reč­nú po­ra­du. Ak sa te­da pá­cha­teľ neus­tá­le (tr­va­le) do­púš­ťa uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu ne­dôj­de k za­ča­tiu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by vô­bec, pre­to­že trest­ný čin ne­bol do­kon­če­ný a vy­da­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tu ne­má účin­ky pred­pok­la­da­né v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák.. Ta­ké­to účin­ky by tu bo­li len vte­dy, ak by pá­cha­teľ ukon­čil tres­tnú čin­nosť a za­čal riad­ne uh­rá­dzať dl­žné vý­živ­né, prí­pad­ne ak by mu za­nik­la vy­ži­vo­va­cia po­vin­nosť. Od tých­to oka­mi­hov by po­tom za­ča­la ply­núť preml­ča­cia do­ba.

Ok­rem sa­mot­né­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia pre­ru­šu­jú ply­nu­tie preml­ča­cej do­by aj úko­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a sú­du, kto­ré ča­so­vo nas­le­du­jú po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (vy­plý­va to z pou­ži­tých slov „po ňom nas­le­du­jú­ci­mi úkon­mi“), z čo­ho je zrej­mé, že úko­ny vy­ko­na­né pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia nes­pô­so­bu­jú pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia (pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia te­da nes­pô­so­bu­je vy­da­nie uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a ani úko­ny od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia do vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, nap­rík­lad vý­slu­chy sved­kov, vy­da­nie prí­ka­zu na vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky, vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky, vy­da­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky nes­pô­so­bu­jú pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia ako bo­li vy­ko­na­né pred vy­da­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia).

Úko­ny, kto­ré spô­so­bu­jú pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia mu­sia nas­le­do­vať nie­len ča­so­vo po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale zá­ro­veň mu­sia aj sme­ro­vať k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa, pri­čom mu­sí ísť o úko­ny vy­ko­na­né v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (úko­ny vy­ko­na­né nap­rík­lad pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re by nep­re­ru­šo­va­li ply­nu­tie preml­ča­cej do­by). Za úko­ny, kto­ré sme­ru­jú k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa sa v praxi po­va­žu­jú nap­rík­lad pred­vo­la­nie ale­bo pred­ve­de­nie ob­vi­ne­né­ho, vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, návrh pro­ku­rá­to­ra na vy­da­nie prí­ka­zu na za­tknu­tie ob­vi­ne­né­ho, prí­kaz na za­tknu­tie ob­vi­ne­né­ho, kon­fron­tá­cia s ob­vi­ne­ným, re­konštruk­cia, vy­šet­ro­va­cí po­kus, vy­da­nie uz­ne­se­nia o prib­ra­tí znal­cov na vy­šet­re­nie du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho, ob­ža­lo­ba, trest­ný roz­kaz, uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho (5), uz­ne­se­nie o pred­lo­že­ní ve­ci k roz­hod­nu­tiu o prís­luš­nos­ti sú­du, uz­ne­se­nie o od­ňa­tí a pri­ká­za­ní ve­ci (6), uz­ne­se­nie o spo­je­ní ve­ci, uz­ne­se­nie o vy­lú­če­ní ob­vi­ne­né­ho na sa­mos­tat­né ko­na­nie a po­dob­ne.

Na dru­hej stra­ne sa po­mer­ne čas­to v od­bor­nej li­te­ra­tú­re vy­sky­tu­jú ná­zo­ry (7), že za úko­ny, kto­ré nes­me­ru­jú k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa a pre­to ani nep­re­ru­šu­jú pre­ru­še­nie preml­ča­nia tre­ba po­va­žo­vať nap­rík­lad vý­sluch sved­kov a znal­cov. S tým­to ná­zo­rom sa mož­no sto­tož­niť len v tom sme­re, že vý­slu­chy sved­kov a znal­cov nep­re­ru­šu­jú preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia vte­dy, ak bo­li vy­ko­na­né pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia. V prí­pa­de ak bo­li tie­to vý­slu­chy vy­ko­na­né až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je pot­reb­né ich po­su­dzo­vať, z hľa­dis­ka či sme­ru­jú, res­pek­tí­ve nes­me­ru­jú k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa, pod­ľa kon­krét­nych okol­nos­tí za akých bo­li vy­ko­na­né a pod­ľa ich ob­sa­hu. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je evi­den­tné, že vý­po­ve­de sved­kov, kto­rí pria­mo us­ved­ču­jú ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad sve­dok vy­po­ve­dá, že vi­del ob­vi­ne­né­ho úto­čiť na poš­ko­de­né­ho ale­bo že si dl­ho­do­bo ku­po­val od ob­vi­ne­né­ho dro­gy) sme­ru­jú k je­ho tres­tné­mu stí­ha­niu a te­da aj pre­ru­šu­jú preml­ča­nie. Rov­na­ko je to aj v prí­pa­doch ak nap­rík­lad znal­ci vo svo­jom vý­slu­chu dopĺňa­jú pí­som­ne po­da­ný zna­lec­ký po­su­dok a ob­jas­ňu­jú tak ne­jas­nos­ti oh­ľad­ne du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho.

Nad rá­mec uve­de­né­ho však tre­ba upo­zor­niť, že úkon­mi „sme­ru­jú­ci­mi k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa“, v zmys­le § 87 ods. 3 písm. a) Tr. zák., je nut­né ro­zu­mieť aj úko­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du, kto­ré sved­čia v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad vý­slu­chy sved­kov, kto­rí pos­ky­tu­jú ob­vi­ne­né­mu ali­bi, prí­pad­ne zna­lec­ký po­su­dok, kto­ré­ho zá­ve­ry vy­znie­va­jú v pros­pech ob­vi­ne­né­ho), na­koľ­ko pred­met­né us­ta­no­ve­nie spá­ja pro­ces­ný in­šti­tút (vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, kto­ré spô­so­bu­je pre­ru­še­nie preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia) s hmot­nop­ráv­nou ka­te­gó­riou (tres­tné stí­ha­nie pá­cha­te­ľa, kto­rým sa pod­ľa § 19 ods. 1 Tr. zák. ro­zu­mie ten, kto trest­ný čin spá­chal sám), t. j. úko­ny pre­ru­šu­jú­ce preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ma­jú sme­ro­vať k to­mu, kto trest­ný čin spá­chal, čo sa­moz­rej­me ne­mu­sí byť prá­ve ob­vi­ne­ná oso­ba. Vo vzťa­hu k ob­vi­ne­nej oso­be te­da ta­ké­to úko­ny zna­me­na­jú pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, av­šak tý­ka­jú sa len tej­to kon­krét­nej ob­vi­ne­nej oso­by. Ak ta­ké­to úko­ny bu­dú ta­kej kva­li­ty, že spô­so­bia za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či ob­vi­ne­né­mu, či bu­dú zna­me­nať je­ho os­lo­bo­de­nie spod ob­ža­lo­by a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia inej oso­be, nez­na­me­ná to, že by zá­ro­veň moh­li spô­so­biť pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia aj vo­či tej­to no­vej ob­vi­ne­nej oso­be z to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu. Ale­bo po­ve­da­né inak, ob­vi­ne­nie sa vzná­ša vždy kon­krét­nej oso­be, čo zna­me­ná, že preml­ča­cia do­ba za kon­krét­ny trest­ný čin sa vzťa­hu­je vždy ku kon­krét­nej ob­vi­ne­nej oso­be a je pot­reb­né ju skú­mať vždy sa­mos­tat­ne oh­ľad­ne kaž­dej jed­nej ob­vi­ne­nej oso­by. De le­ge fe­ren­da bu­de neut­né nah­ra­diť po­jem „pá­cha­teľ“ uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 87 ods. 3 písm. a) Tr. zák. poj­mom „ob­vi­ne­ný“.

Tak­mer kaž­dý úkon or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní (a sú­du, či sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie) mô­že, až na vý­nim­ky (nap­rík­lad priz­na­nie zna­leč­né­ho ale­bo sve­doč­né­ho), sme­ro­vať k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa, ale tak­tiež mô­že byť uro­be­ný len for­mál­ne bez to­ho, aby je­ho vy­ko­na­nie sku­toč­ne sle­do­va­lo tres­tné stí­ha­nie pá­cha­te­ľa a bo­lo pre je­ho prie­beh pod­stat­né. V ta­kom­to prí­pa­de by for­mál­ne uro­be­ný úkon preml­ča­ciu do­bu nep­re­ru­šo­val (8). V tom­to sme­re tre­ba hlav­ne od­miet­nuť ta­ké úko­ny, kto­ré len zdan­li­vo sme­ru­jú k tres­tné­mu stí­ha­niu, pri­čom v sku­toč­nos­ti sú za­me­ra­né len na zma­re­nie preml­ča­nia (nap­rík­lad pe­rio­dic­ké for­mál­ne pát­ra­nie po po­by­te ob­vi­ne­né­ho) (9).

Po­kiaľ je v spo­loč­nom ko­na­ní stí­ha­ných via­ce­ro osôb tak úko­ny vy­ko­na­né len vo­či jed­né­mu zo spolu­pá­cha­te­ľov (účas­tní­kov) nep­re­ru­šu­jú ply­nu­tie preml­ča­cej do­by aj vo vzťa­hu k dru­hé­mu zo spolu­pá­cha­te­ľov (účas­tní­kov). Ak by sa však úkon tý­kal via­ce­rých spolu­pá­cha­te­ľov (nap­rík­lad vzá­jom­ná kon­fron­tá­cia me­dzi ob­vi­ne­ný­mi) pre­ru­šo­val by ply­nu­tie preml­ča­cej do­by vo vzťa­hu k obid­vom ob­vi­ne­ným.

Za úko­ny, kto­ré nas­le­du­jú po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a pre­ru­šu­jú ply­nu­tie preml­ča­cej do­by sa po­va­žu­jú len úko­ny slo­ven­ských or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (t. j. po­li­caj­ta v zmys­le  § 10 ods.8 Tr. por. a pro­ku­rá­to­ra) sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a sú­du, pri­čom úko­ny zá­stup­cu prís­luš­né­ho or­gá­nu cu­dzieho štá­tu pre­ru­šu­jú preml­ča­nie len vte­dy, ak ten­to zá­stup­ca je za­ra­de­ný do spo­loč­né­ho vy­šet­ro­va­cie­ho tí­mu vy­tvo­re­né­ho na zá­kla­de do­ho­dy (§ 10 ods.9 Tr. por.). Zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák. ne­mož­no vy­vo­diť, že by ply­nu­tie preml­ča­cej do­by pre­ru­šo­va­li aj úko­ny cu­dzích or­gá­nov vy­ko­ná­va­ných v cu­dzi­ne na zá­kla­de do­žia­da­nia slo­ven­ských or­gá­nov a to ani vte­dy, ak sú tie­to úko­ny vy­ko­na­né v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 535 Tr. por. a sú účin­né. Ak nap­rík­lad po­žia­da pro­ku­rá­tor prís­luš­né or­gá­ny Čes­kej re­pub­li­ky o vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kto­rý sa tam zdr­žia­va, mož­no tú­to je­ho žia­dosť po­va­žo­vať za úkon sme­ru­jú­ci k tres­tné­mu stí­ha­niu ob­vi­ne­né­ho a ten­to úkon pre­ru­šu­je preml­ča­nie, av­šak nás­led­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­ný or­gán­mi Čes­kej re­pub­li­ky v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom Slo­ven­skej re­pub­li­ky už ta­ké­to účin­ky ne­má aj keď tak­tiež sme­ru­je k je­ho tres­tné­mu stí­ha­niu. V bu­dúc­nos­ti by te­da bo­lo vhod­né priz­nať ta­ké­to účin­ky aj úko­nom cu­dzích or­gá­nov v cu­dzi­ne, ak sme­ru­jú k tres­tné­mu stí­ha­niu ob­vi­ne­né­ho a bo­li vy­ko­na­né na zá­kla­de do­žia­da­nia slo­ven­ských or­gá­nov.

Za­do­va­žo­va­nie dô­ka­zov zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho (je­ho ob­haj­cu) ale­bo poš­ko­de­né­ho (nap­rík­lad za­bez­pe­če­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku sme­ru­jú­ce­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa) ne­bu­de spô­so­bo­vať pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by, pre­to­že nej­de o úko­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a ani sú­du.

2) ak pá­cha­teľ spá­chal v preml­ča­cej do­be úmy­sel­ný trest­ný čin (§ 87 ods.3 písm. b) Tr. zák.)

Na roz­diel od pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­vy doš­lo v Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom od 1.1.2006 k zme­ne uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia v tom sme­re, že pod­mien­kou na pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by už nie je zá­važ­nosť, ale for­ma za­vi­ne­nia spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­stat­ným pre pre­ru­še­nie preml­ča­nia te­da je len spá­chanie no­vé­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu po­čas ply­nu­tia preml­ča­cej do­by (v ta­kom prí­pa­de sa pre­ru­ší ply­nu­tie preml­ča­cej do­by vždy) a je bez­výz­nam­né, či ten­to no­vý trest­ný čin je prís­nej­ší, rov­na­ko prís­ny ale­bo mier­nej­ší ako trest­ný čin o preml­ča­nie kto­ré­ho ide. Na dru­hej stra­ne spá­chanie ned­ban­li­vos­tné­ho tres­tné­ho či­nu nes­pô­so­bí pre­ru­še­nie preml­ča­nia nik­dy a to ani vte­dy, ak ide o prís­nej­ší trest­ný čin ako ten o preml­ča­nie kto­ré­ho ide. Vzhľa­dom na uve­de­né bu­de nut­né sa dôs­led­ne za­obe­rať for­mou za­vi­ne­nia pri no­vom tres­tnom či­ne a to naj­mä v prí­pa­doch, ak prí­de k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, kto­rý je mož­né spá­chať tak úmy­sel­ne ako aj z ned­ban­li­vos­ti (nap­rík­lad trest­ný čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák., oh­ro­zo­va­nia mrav­nej vý­cho­vy mlá­de­že pod­ľa § 211 Tr. zák. a po­dob­ne).

Prob­lé­mo­vým sa v us­ta­no­ve­ní § 87 ods.3 písm. b) Tr. zák. ja­ví de­fi­ní­cia slo­va „spá­chal“, te­da to, čo je pot­reb­né ro­zu­mieť pod tým, že pá­cha­teľ v prie­be­hu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by spá­chal no­vý trest­ný čin úmy­sel­ne. V tom­to sme­re sa vy­sky­tu­jú dva cel­kom od­liš­né práv­ne ná­zo­ry:

a) pr­vý práv­ny ná­zor vy­chá­dza z to­ho, že vzhľa­dom na ús­tav­ný prin­cíp vy­jad­re­ný v člán­ku 50 ods.1 Ústa­vy SR, že len súd roz­ho­du­je o vi­ne a tres­te za tres­tné či­ny, pod­mien­ka uve­de­ná v § 87 ods.3 písm. b) Tr. zák. mô­že byť napl­ne­ná len vte­dy, ak exis­tu­je prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tie o tom, že kon­krét­ny ob­vi­ne­ný spá­chal v preml­ča­cej do­be iný, no­vý trest­ný čin. Nes­ta­čí len zis­te­nie, že sa ve­die tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin, za úmy­sel­ný trest­ný čin, le­bo by to zjav­ne od­po­ro­va­lo prin­cí­pu pre­zum­pcie ne­vi­ny. Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pro­ti kon­krét­nej oso­be te­da nie je roz­hod­nu­tím o tom, že tá­to oso­ba trest­ný čin spá­cha­la, pri­čom vy­lú­če­né je skú­mať otáz­ku spá­chania no­vé­ho tres­tné­ho či­nu v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­ných otá­zok, pre­to­že o no­vom tres­tnom či­ne mož­no ko­nať a roz­hod­núť len zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným spô­so­bom, t. j. pred vec­ne a mies­tne prís­luš­ným sú­dom, na pod­kla­de ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra a po vy­ko­na­ní pot­reb­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (10).

Uve­de­ný práv­ny ná­zor má opo­ru aj v star­šej ju­di­ka­tú­re Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSR z ro­ku 1928 pod­ľa kto­rej k pre­ru­še­niu preml­ča­nia nes­ta­čí, že sa ob­vi­ne­ný do­pus­til v preml­ča­cej do­be tres­tné­ho či­nu, ale tá­to sku­toč­nosť mu­sí byť zis­te­ná vý­ro­kom prís­luš­né­ho sú­du. Nie je mož­né, aby súd roz­ho­du­jú­ci o preml­ča­ní, te­da súd iný, mal a mo­hol skú­mať a roz­ho­do­vať, či tu sú ob­jek­tív­ne a sub­jek­tív­ne ná­le­ži­tos­ti tres­tné­ho či­nu, spá­cha­né­ho v preml­ča­cej do­be a for­mál­ne pred­pok­la­dy je­ho stí­ha­nia, keď­že čin ne­bol vô­bec pred­me­tom vý­ro­ku (11)

b) dru­hý, úpl­ne od­liš­ný, práv­ny ná­zor vy­chá­dza z to­ho, že pri po­su­dzo­va­ní pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia nie je dô­le­ži­té, či pá­cha­teľ bol za trest­ný čin už prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný, ale roz­ho­du­jú­ce je „spá­chanie“ no­vé­ho (úmy­sel­né­ho) tres­tné­ho či­nu v preml­ča­cej do­be. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní (ale­bo súd) mu­sí tú­to otáz­ku po­sú­diť ako otáz­ku pred­bež­nú, pre­to­že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­su­dzu­jú pred­bež­né otáz­ky, kto­ré sa v ko­na­ní vy­skyt­nú, sa­mos­tat­ne, pri­čom ne­mô­žu vy­čká­vať na prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du. Po­sú­de­niu tej­to otáz­ky ako otáz­ky pred­bež­nej nie je na pre­káž­ku ús­tav­ná zá­sa­da, pod­ľa kto­rej kaž­dý, pro­ti ko­mu je ve­de­né tres­tné ko­na­nie, je po­va­žo­va­ný za ne­vin­né­ho, po­kiaľ prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom sú­du ne­bo­la je­ho vi­na vy­slo­ve­ná. Ide to­tiž o otáz­ku roz­hod­nú pre ve­de­nie ko­na­nia, bez zod­po­ve­da­nia, kto­rej pred tým, než je o vi­ne pá­cha­te­ľa prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té sú­dom, by v ce­lom ra­de prí­pa­dov mo­hol byť zma­re­ný účel tres­tné­ho ko­na­nia (12)

Pri rie­še­ní pred­met­né­ho prob­lé­mu sa prik­lá­ňam skôr k ná­zo­ru uve­de­né­mu pod pís­me­nom b). V da­nom prí­pa­de otáz­ka, či pá­cha­teľ spá­chal v preml­ča­cej do­be úmy­sel­ný trest­ný čin, je ta­ké­ho cha­rak­te­ru, že nie je sí­ce pred­me­tom vy­ko­ná­va­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia (to sa tý­ka tres­tné­ho či­nu o preml­ča­nie kto­ré­ho ide), ale od jej vy­rie­še­nia zá­vi­sí roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej. Ide te­da o rie­še­nie pred­bež­nej otáz­ky, kto­ré or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd po­su­dzu­jú zá­sad­ne sa­mos­tat­ne a roz­hod­nu­tia­mi sú­dov ale­bo iných štát­nych or­gá­nov sú via­za­né len vte­dy, ak nej­de o po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho (§ 7 ods.1 Tr. por.). Us­ta­no­ve­nie § 7 ods.2 a ods.3 Tr. por. sí­ce sta­no­vu­je oso­bit­né prí­pa­dy, v kto­rých or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd nie sú op­ráv­ne­né sa­mos­tat­ne rie­šiť pred­bež­né otáz­ky, av­šak uve­de­né prí­pa­dy sa ne­tý­ka­jú da­nej prob­le­ma­ti­ky.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ide v pred­met­nom prí­pa­de o otáz­ku, kto­rá sa tý­ka po­sú­de­nia vi­ny ob­vi­ne­né­ho, pri­čom po­kiaľ ide o otáz­ku vi­ny, mu­sí ju or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd po­sú­diť sa­mos­tat­ne a nie je via­za­ný roz­hod­nu­tia­mi iných or­gá­nov. Za otáz­ku vi­ny je nut­né po­va­žo­vať kaž­dú jed­not­li­vú pod­mien­ku pot­reb­nú pre to, aby iš­lo o trest­ný čin. Ide tu pre­to nie­len o kaž­dý znak tres­tné­ho či­nu, uve­de­ný či už vo všeo­bec­nej ale­bo oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale aj o kaž­dú inú jed­not­li­vú pod­mien­ku nut­nú pre zá­ver či trest­ný čin mož­no stí­hať a pá­cha­te­ľa od­sú­diť. Pod­stat­ným pre po­sú­de­nie vi­ny pá­cha­te­ľa te­da nie je len to či tres­tná zod­po­ved­nosť vznik­la, ale aj to, či tres­tná zod­po­ved­nosť ne­za­nik­la.

Me­dzi dô­vo­dy, kto­ré spô­so­bu­jú zá­nik tres­tnos­ti a tým aj zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, je za­ra­de­ná aj úp­ra­va preml­ča­nia, pri­čom dô­vo­dy zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa ozna­ču­jú aj ako tzv. ne­ga­tív­ne pod­mien­ky tres­tnos­ti, pre­to­že tres­tná zod­po­ved­nosť nas­tu­pu­je len vte­dy, ak tie­to pod­mien­ky ne­nas­ta­li. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že aby moh­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd pá­cha­te­ľa stí­hať a prí­pad­ne aj od­sú­diť, mu­sia mať vy­rie­še­nú otáz­ku, či ne­doš­lo k zá­ni­ku tres­tnos­ti a v prí­pa­de, že up­ly­nu­la preml­ča­cia do­ba bez vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, mu­sia mať vy­rie­še­nú otáz­ku, či pá­cha­teľ spá­chal v preml­ča­cej do­be úmy­sel­ný trest­ný čin.

V naz­na­če­nom sme­re je pot­reb­né zdô­raz­niť, že, ok­rem prá­vop­lat­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku ale­bo tres­tné­ho roz­ka­zu sú­du, kde je vi­na zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kon­šta­to­va­ná jed­noz­nač­ne a auto­ri­ta­tív­ne, poz­ná Trest­ný po­ria­dok via­ce­ré me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tia, v kto­rých sa sí­ce vý­slov­ne ne­kon­šta­tu­je vi­na zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, av­šak z ich cha­rak­te­ru je zrej­mé, že ob­vi­ne­ný sa do­pus­til skut­ku, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, pri­čom k od­su­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku sú­du (ale­bo k vy­da­niu tres­tné­ho roz­ka­zu) ne­doš­lo len pre­to, že zá­kon­ná úp­ra­va umož­ňu­je od­klon od štan­dar­tné­ho spô­so­bu tres­tné­ho ko­na­nia. V tom­to sme­re ide naj­mä o uz­ne­se­nie o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 216 Tr. por., uz­ne­se­nie o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 218 Tr. por. a o uz­ne­se­nie o schvá­le­ní zmie­ru a za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 220 Tr. por.. Po­kiaľ sa ta­ké­to uz­ne­se­nia pro­ku­rá­to­ra ale­bo sú­du tý­ka­jú úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa pá­cha­teľ do­pus­til v prie­be­hu preml­ča­cej do­by je nut­né dos­pieť k zá­ve­ru, že doš­lo k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by v zmys­le § 87 ods.3 písm. b) Tr. zák., pre­to­že pá­cha­teľ „spá­chal úmy­sel­ný trest­ný čin“.

Trest­ný po­ria­dok po­čí­ta aj s ďal­ší­mi roz­hod­nu­tia­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du, v kto­rých sa pred­pok­la­dá, že bo­lo do­ka­zo­va­ním s ur­či­tou vy­ššou prav­de­po­dob­nos­ťou us­tá­le­né, že sa stal sku­tok, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a že sa ho do­pus­til ob­vi­ne­ný, av­šak v tres­tnom ko­na­ní nie je mož­né pok­ra­čo­vať až do prí­pad­né­ho oča­ká­va­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sú­du, na­koľ­ko nas­ta­ne zá­ko­nom sta­no­ve­ná a pred­pok­la­da­ná sku­toč­nosť, kto­rá spô­so­bí po­vin­nosť za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie. Ide hlav­ne o uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia z dô­vo­du preml­ča­nia pod­ľa § 215 ods.1 písm. d) Tr. por. (pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pre­ru­še­niu preml­ča­cej do­by neb­rá­ni, ak spá­cha­ný no­vý trest­ný čin je sám preml­ča­ný) a uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia z dô­vo­du, že za­nik­la tres­tnosť či­nu pod­ľa § 215 ods.1 písm. g) Tr. por..

Tak­tiež aj uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods.2, ods.3 Tr. por. sú ta­ké­ho cha­rak­te­ru, že pred­pok­la­da­jú spá­chanie tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Som to­ho ná­zo­ru, že aj tie­to uz­ne­se­nia v pod­sta­te „dek­la­ru­jú“, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu tak ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 87 ods.3 písm. b) Tr. por.. Mož­no sem za­ra­diť aj niek­to­ré tres­tné ve­ci, v kto­rých je za­tiaľ pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie nap­rík­lad pod­ľa § 228 ods.2 písm. b),  ale­bo ods.3 Tr. por..

K vy­ššie uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že ne­zá­le­ží na tom, či no­vý trest­ný čin pre­ru­šu­jú­ci preml­ča­nie mož­no pot­res­tať ale­bo stí­hať (13). Sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ spá­chal sku­tok, kto­rý má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný sú­dom sú dve roz­diel­ne uda­los­ti, s kto­rý­mi sa spá­ja­jú od­liš­né práv­ne nás­led­ky pre pá­cha­te­ľa (14).

Sám Trest­ný zá­kon roz­li­šu­je me­dzi „spá­chal trest­ný čin“ a „bol už za trest­ný čin od­sú­de­ný“ nap­rík­lad v us­ta­no­ve­ní § 37 Tr. zák., v kto­rom sú up­ra­ve­né pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti. V pís­me­nách a) až l) sa pou­ží­va spo­je­nie „spá­chal trest­ný čin“ a je evi­den­tné, že sa tým mys­lí spá­chanie ur­či­tej uda­los­ti vo von­kaj­šom sve­te, kto­ré zá­le­ží v ko­na­ní člo­ve­ka (te­da spá­chanie skut­ku) a vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, pri­čom oka­mi­hom do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu sú už všet­ky pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti da­né a via­žu  sa ku skut­ku ale­bo k oso­be pá­cha­te­ľa a to bez oh­ľa­du či na­po­kon dôj­de k od­sú­de­niu pá­cha­te­ľa roz­sud­kom sú­du. Nap­ro­ti to­mu zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 37 písm. m) Tr. zák. vý­slov­ne pou­ží­va slov­né spo­je­nie „bol už za ta­ký čin od­sú­de­ný“, čím má na mys­li re­ci­dí­vu pá­cha­te­ľa, te­da sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu aj na­priek to­mu, že už bol za iný trest­ný čin prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný. Tým­to spo­je­ním dal zá­ko­no­dar­ca naj­avo, že pre pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť v zmys­le § 37 písm. m) Tr. zák. nes­ta­čí len „spá­chanie tres­tné­ho či­nu“ v mi­nu­los­ti, ale je pot­reb­né aj od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa. Rov­na­ko tak za­hla­de­nie toh­to od­sú­de­nia zna­me­ná len práv­ny zá­nik sku­toč­nos­ti od­sú­de­nia (práv­na fik­cia neod­sú­de­nia), ale nez­na­me­ná to aj zá­nik sku­toč­nos­ti, že pá­cha­teľ spá­chal trest­ný čin.

Mož­no pre­to uza­vrieť, že spá­chanie úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu v prie­be­hu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by je šir­ší po­jem ako prá­vop­lat­né od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za spá­cha­ný trest­ný čin a za­hŕňa v se­be aj prí­pa­dy, ke­dy z rôz­nych dô­vo­dov ne­doš­lo k roz­sud­ku ale­bo tres­tné­mu roz­ka­zu sú­du (nap­rík­lad tres­tné stí­ha­nie bo­lo pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né) ako aj prí­pa­dy, ke­dy pá­cha­te­ľa ne­mož­no stí­hať (nap­rík­lad uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia z dô­vo­du zá­ni­ku tres­tnos­ti či­nu).

V prí­pa­doch, ak už doš­lo k vy­da­niu niek­to­ré­ho z roz­hod­nu­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du, nez­na­me­ná sku­toč­nosť, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd mu­sia rie­šiť pred­bež­nú otáz­ku tý­ka­jú­cu sa preml­ča­nia sa­mos­tat­ne a to aj na­priek to­mu, že je už o nej prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té prís­luš­ným or­gá­nom, že by roz­hod­nu­tia prís­luš­ných or­gá­nov ne­ma­li brať vô­bec do úva­hy. Spi­sy o ko­na­niach o tej­to otáz­ke sú pre ne dô­kaz­ným ma­te­riá­lom (kto­rý si mu­sia za­bez­pe­čiť) a od­chyl­ný pos­toj k rie­še­nej otáz­ke, po­kiaľ by k ne­mu doš­lo (ide skôr len o teo­re­tic­kú mož­nosť), by mu­se­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd ná­le­ži­te od­ôvod­niť (15).

No­vý úmy­sel­ný trest­ný čin, kto­rý by spô­so­bil pre­ru­še­nie preml­ča­cej do­by, mu­sí byť spá­cha­ný v prie­be­hu jej ply­nu­tia, av­šak pos­ta­čí, ak v preml­ča­cej do­be bo­la spá­cha­ná len časť ko­na­nia, kto­ré vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty da­né­ho tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad pos­ta­čí, ak len pr­vý z čias­tko­vých úto­kov jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu bol spá­cha­ný v preml­ča­cej do­be a zvyš­né až po jej up­ly­nu­tí). No­vý trest­ný čin te­da ne­mu­sí byť v prie­be­hu preml­ča­cej do­by aj do­kon­če­ný ale­bo do­ko­na­ný a sta­čí aj to, ak sa pá­cha­teľ v prie­be­hu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by do­pus­til príp­ra­vy na zlo­čin (§ 13 Tr. zák.), po­ku­su tres­tné­ho či­nu (§ 14 Tr. zák.) ale­bo účas­ti na tres­tnom či­ne (§ 21 Tr. zák.). Pri účas­tníc­tve na tres­tnom či­ne te­da pos­ta­čí, ak sa pá­cha­teľ do­pus­tí ko­na­nia uve­de­né­ho v § 21 ods.1 Tr. zák. v prie­be­hu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by, pri­čom k sa­mot­né­mu po­ku­su ale­bo do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu zo stra­ny hlav­né­ho pá­cha­te­ľa mô­že prísť až po jej up­ly­nu­tí.

Pri spá­cha­ní no­vé­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu za­čí­na preml­ča­cia do­ba zno­va ply­núť dňom, ke­dy bol no­vý trest­ný čin spá­cha­ný a nie dňom, ke­dy bol nap­rík­lad vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok. Trest­ný čin je spá­cha­ný vte­dy, keď sú napl­ne­né je­ho zna­ky a z to­ho poh­ľa­du (z poh­ľa­du ply­nu­tia preml­ča­cej do­by a jej pre­ru­še­nia) je bez vý­zna­mu, ke­dy bo­lo o ňom roz­ho­do­va­né sú­dom.

V sú­vis­los­ti s preml­ča­ním tres­tné­ho stí­ha­nia a je­ho pre­ru­še­ním je pot­reb­né sa za­obe­rať aj us­ta­no­ve­ním § 437 ods.4 Tr. zák., na­koľ­ko pred­met­né us­ta­no­ve­nie vy­vo­lá­va v praxi op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti.

Z § 437 ods.4 ve­ta pr­vá Tr. zák. vy­plý­va, že ak doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia pred účin­nos­ťou toh­to zá­ko­na pod­ľa do­te­raj­ších pred­pi­sov (t. j. ak doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia do 31.12.2005 pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov), us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia sa pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006 ne­pou­ži­jú. Lo­gic­kým vý­kla­dom uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no dos­pieť k to­mu, že ak k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ne­doš­lo do 31.12.2005, us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa pou­ži­jú (§ 437 ods.4 ve­ta pr­vá Tr. zák. ar­gu­men­tum a con­trá­rio). Preml­ča­cie do­by, us­ta­no­ve­nia o spo­čí­va­ní a pre­ru­še­ní preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia sa te­da bu­dú, v ta­kých­to prí­pa­doch, po­su­dzo­vať pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na a to aj vte­dy ak sa­mot­ná tres­tnosť či­nu sa bu­de po­su­dzo­vať pod­ľa us­ta­no­ve­ní pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na (ak preml­ča­cia do­ba ply­nie aj po 1.1.2006 up­lat­nia sa na po­su­dzo­va­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vždy us­ta­no­ve­nia no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na).

Z pred­met­né­ho vý­kla­du je zjav­né, že us­ta­no­ve­nie § 437 ods.4 Tr. zák. pria­mo od­po­ru­je zá­sa­de vy­jad­re­nej v § 2 ods.1 Tr. zák. a člán­ku 40 ods.6 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd. Zá­sa­da, že tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný a že pod­ľa nes­kor­šie­ho zá­ko­na sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je vte­dy, ak je to pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie sa up­lat­ní aj pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či je ale­bo nie je tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né (te­da aj pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či preml­ča­cia do­ba bo­la pre­ru­še­ná ale­bo či spo­čí­va). Vždy sa pri­tom pou­ži­je, vo všet­kých sme­roch, buď len prá­va účin­né­ho v ča­se spá­chania či­nu ale­bo len prá­va nes­kor­šie­ho (R 32/1951), pri­čom vždy je pot­reb­né pou­žiť súhrn tres­tnop­ráv­nych no­riem ako ce­lok. Nie je pre­to mož­né po­su­dzo­vať tres­tnosť či­nu, t. j. všet­ky pod­mien­ky re­le­van­tné pre vý­rok o vi­ne a tres­te pod­ľa pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 s vý­nim­kou preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré sa bu­de po­su­dzo­vať pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006. Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu by tak bo­lo nut­né pou­žiť obid­va Tres­tné zá­ko­ny na­raz, čo je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­né. Na­viac v no­vom Tres­tnom zá­ko­ne doš­lo k predĺže­niu preml­ča­cích dôb, k roz­ší­re­niu pod­mie­nok spô­so­bu­jú­cich spo­čí­va­nie preml­ča­cej do­by a k sprís­ne­niu pod­mie­nok na pre­ru­še­nie preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a pre­to no­vý Trest­ný zá­kon evi­den­tne zhor­šu­je pos­ta­ve­nie pá­cha­te­ľa v tom­to sme­re. Us­ta­no­ve­nie § 437 ods.4 Tr. zák. tak nep­rí­pus­tne a do­da­toč­ne sta­no­vu­je prís­nej­šie pod­mien­ky spô­so­bu­jú­ce zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a umož­ňu­je ich ap­li­ko­vať do­da­toč­ne a spät­ne aj na prí­pa­dy, kto­ré bu­dú inak po­su­dzo­va­né pod­ľa pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. Ide tu o zjav­né po­ru­še­nie zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa. Tú­to ret­roak­ti­vi­tu nes­kor­šie­ho prís­nej­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no de­monštro­vať na prík­la­de, keď sa nap­rík­lad pá­cha­teľ do­pus­til v ro­ku 2004 tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 235 ods.1 Tr. zák., pri­čom od spá­chania skut­ku mu za­ča­la ply­núť päť­roč­ná preml­ča­cia do­ba, kto­rá by ma­la up­ly­núť v ro­ku 2009. Od 1.1.2006 však už ide o zlo­čin, pri kto­rom no­vý Trest­ný zá­kon sta­no­vu­je de­sať­roč­nú preml­ča­ciu do­bu a pre­to sa pá­cha­te­ľo­vi, za pou­ži­tia § 437 ods.4 Tr. zák., predĺži preml­ča­cia do­ba až do ro­ku 2014 a spá­chanie aké­ho­koľ­vek mier­nej­šie­ho úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu po 1.1.2006 spô­so­bí pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by.

K pred­met­nej prob­le­ma­ti­ke je pot­reb­né uviesť, že pod­ľa roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, zá­kaz ret­roak­ti­vi­ty prís­nej­šie­ho zá­ko­na sa nev­zťa­hu­je na pro­ces­né nor­my a pre­to sa neup­lat­ní v prí­pa­doch, ak preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je in­šti­tú­tom pro­ces­ným. To však nep­la­tí v prí­pa­doch, ak preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia je in­šti­tú­tom hmot­nop­ráv­nym (tak je to aj v Slo­ven­skej re­pub­li­ke) a kde je tzv. ne­ga­tív­nou pod­mien­kou tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Zá­kaz spät­nej pô­sob­nos­ti prís­nej­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa vzťa­hu­je na všet­ky pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sta­no­ve­né vnút­roš­tát­nym prá­vom prís­luš­né­ho štá­tu, te­da aj na preml­ča­nie, po­kiaľ vy­lu­ču­je tres­tnú zod­po­ved­nosť. Ret­roak­tív­na, prís­nej­šia úp­ra­va preml­ča­nia je pre­to z hľa­dis­ka Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach prí­pus­tná len pri vý­nim­ke uve­de­nej v člán­ku 7 ods.2 (16). Us­ta­no­ve­nie 437 ods.4 Tr. zák. je pre­to v roz­po­re aj s člán­kom 7 ods.1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je pre­to pot­reb­né, v rám­ci prip­ra­vo­va­nej no­ve­li­zá­cie Tres­tné­ho zá­ko­na, vy­pus­tiť us­ta­no­ve­nie § 437 ods.4 Tr. zák. a pri po­su­dzo­va­ní preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia pri skut­koch, kto­ré bo­li spá­cha­né za účin­nos­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na a pri kto­rých preml­ča­cia do­ba neup­ly­nu­la do kon­ca ro­ku 2005, je aj na­ďa­lej nut­né vy­chá­dzať buď len z práv­nej úp­ra­vy uve­de­nej v Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom do 31.12.2005 ale­bo len z práv­nej úp­ra­vy uve­de­nej v Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom od 1.1.2006 a to pod­ľa to­ho, kto­rý z uve­de­ných Tres­tných zá­ko­nov je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší ako ce­lok.


Poz­nám­ky pod čia­rou:

1.    Sol­nař, Vla­di­mír a i.: Zá­kla­dy tres­tní od­povědnos­ti, pod­statně přep­ra­co­va­né a doplněné vy­dá­ní. Pra­ha: nak­la­da­tel­ství Orac 2003, s. 427.
2.    uz­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 6 Tdo 584/2004 – zdroj inter­net – www.nsoud.cz, (ozna­če­nie pa­rag­ra­fov je up­ra­ve­né v zmys­le tres­tných kó­dexov účin­ných od 1.1.2006).
3.    Pú­ry, Fran­ti­šek a i.: Sou­bor roz­hod­nu­tí Nej­vyš­ší­ho sou­du, sva­zek 19. Pra­ha: C.H.Beck 2003, s. 134 – 142.
4.    Šámal, Pa­vel a i.: Tres­tní zá­kon, ko­men­tář – I. díl, 6. doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck 2004, s. 597.
5.    R 24/1972
6.    R 39/1984
7.    Ma­dliak, Jo­zef a i.: Tres­tné prá­vo hmot­né, Všeo­bec­ná časť, I. zá­kla­dy tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Ko­ši­ce: ATOM com­pu­ters 2000, s. 332. Tak­tiež  No­vot­ný, Oto a i.: Tres­tní prá­vo hmot­né I. obec­ná část, 3. přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: Co­dex 1996, s. 193.
            
8.    Šámal, Pa­vel a i.: Tres­tní zá­kon, ko­men­tář – I. díl, 6. doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck 2004, s. 598.
9.    Sol­nař, Vla­di­mír a i.: Zá­kla­dy tres­tní od­povědnos­ti, pod­statně přep­ra­co­va­né a doplněné vy­dá­ní. Pra­ha: nak­la­da­tel­ství Orac 2003, s. 428.
10.    uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 2 Tz 18/2003, pub­li­ko­va­né v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe č. 2/2004, (ozna­če­nie pa­rag­ra­fov je up­ra­ve­né v zmys­le tres­tných kó­dexov účin­ných od 1.1.2006).
11.    Fe­nyk, J. a i.: Roz­hod­nu­tí a sta­no­vis­ka k tres­tní­mu zá­ko­nu – Vý­ňat­ky z hmotněpráv­ních roz­hod­nu­tí a sta­no­vi­sek, 1918 – 1995, Vy­dá­ní 1. Pra­ha: C.H.Beck 1995, s. 284 – 285.
12.    uz­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 8 Tdo 768/2005 – zdroj inter­net – www.nsoud.cz, Zhod­ne aj Šámal, Pa­vel a i.: Tres­tní zá­kon, ko­men­tář – I. díl, 6. doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck 2004, s. 600.
13.    Sol­nař, Vla­di­mír a i.: Zá­kla­dy tres­tní od­povědnos­ti, pod­statně přep­ra­co­va­né a doplněné vy­dá­ní. Pra­ha: nak­la­da­tel­ství Orac 2003, s. 427.
14.    R 10/1974
15.    Ru­žek, An­to­nín a i.: Tres­tní řád, ko­men­tář, I. díl. Pra­ha: Pa­no­ra­ma 1979, s. 69
16. Re­pík, Bo­hu­mil: Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech a tres­tní prá­vo, 1. vy­dá­ní, Pra­ha: Orac 2002, s. 42

Diskusia