Trestnoprávna problematika predaja majetku právnických osôb a riziko v komerčnej sfére

 

Po­mer­ne veľ­kú časť ná­pa­du or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov tvo­rí po­su­dzo­va­nie tres­tných ozná­me­ní (a nás­led­ne ob­ža­lôb), kto­ré sú po­dá­va­né v sú­vis­los­ti s pre­da­jom ma­jet­ku, kto­rý vlas­tníc­ky pat­rí práv­nic­kej oso­be (naj­mä štá­tu, ob­ciam ale­bo ob­chod­ným spo­loč­nos­tiam).

Tres­tné ozná­me­nia sú po­dá­va­né naj­mä v prí­pa­doch, keď sa zme­ní ob­sa­de­nie šta­tu­tár­nych or­gá­nov práv­nic­kých osôb, pri­čom „no­vé ve­de­nie“ je ná­zo­ru, že ma­je­tok práv­nic­kej oso­by bol pre­da­ný pod ce­nu, za ne­vý­hod­ných pod­mie­nok ale­bo bez súh­la­su op­ráv­ne­né­ho or­gá­nu práv­nic­kej oso­by. Po­kiaľ ide o štát, či ob­ce, tak tres­tné ozná­me­nia sú po­dá­va­né prak­tic­ky po kaž­dých voľ­bách, či už parla­men­tých, res­pek­tí­ve ko­mu­nál­nych, pri kto­rých prí­de k zme­ne v or­gá­noch štá­tu ale­bo v or­gá­noch sa­mos­prá­vy. V ta­kých­to prí­pa­doch sa pri hod­no­te­ní pre­da­ja ma­jet­ku štá­tu, či ob­ce na­mie­ta hlav­ne ta­kým spô­so­bom, že pri pre­da­ji bol po­ru­še­ný zá­kon (nap­rík­lad zá­kon o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu), pre­daj bol reali­zo­va­ný bez vý­be­ro­vé­ho ko­na­nia a ne­bo­la zis­ťo­va­ná naj­vyš­šia mož­ná po­nu­ka, prí­pad­ne, že štát (obec) kú­pil ma­je­tok, kto­rý vô­bec ne­pot­re­bo­val. (1)

Tak­mer kaž­dá dis­po­zí­cia s ma­jet­kom práv­nic­kej oso­by, kto­rú vy­ko­na­lo bý­va­lé ve­de­nie práv­nic­kej oso­by a s kto­rou no­vé ve­de­nie práv­nic­kej oso­by do­da­toč­ne ne­súh­la­sí, je ozna­če­ná za po­doz­ri­vú, prí­pad­ne rov­no za trest­ný čin, nás­led­ne ozná­me­ná or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a čas­to aj me­diál­ne pre­zen­to­va­ná ako od­ha­le­nie ne­ka­lých prak­tík zo stra­ny bý­va­lé­ho ve­de­nia. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní tak pô­so­bia v úlo­he za­mes­tnan­cov (či audí­to­rov) práv­nic­kej oso­by, kto­rá tres­tné ozná­me­nie po­da­la a v pod­sta­te slú­žia na vy­ko­ná­va­nie práv­nych roz­bo­rov jed­not­li­vých ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií pred­chá­dza­jú­ce­ho ve­de­nia práv­nic­kej oso­by (2). Tie­to tres­tné ozná­me­nia sú pri­tom po­dá­va­né bez to­ho, aby no­vé ve­de­nie práv­nic­kej oso­by vô­bec poz­na­lo reál­nu hos­po­dár­sku si­tuáciu v práv­nic­kej oso­be, bliž­šie po­za­die ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií, kto­ré bo­li vy­ko­na­né a po­mer­ne čas­to aj bez to­ho, aby v práv­nic­kej oso­be naj­skôr pre­beh­la vnú­tor­ná kon­tro­la hos­po­dá­re­nia, z kto­rej by sa da­lo usu­dzo­vať, či je vô­bec mož­né pod­ra­diť niek­to­rú z ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií pod skut­ko­vú pod­sta­tu kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, res­pek­tí­ve, či ide o ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu, kto­rá bo­la sí­ce ri­zi­ko­vá a v ko­neč­nom dôs­led­ku stra­to­vá, av­šak je tres­tnop­ráv­ne bez­prob­lé­mo­vá, prí­pad­ne, či ide o ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu, kto­rú je mož­né „na­pad­núť“ v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní.

Skut­ky tý­ka­jú­ce sa pre­da­ja ma­jet­ku práv­nic­kých osôb sú v tres­tných ozná­me­niach rôz­ne práv­ne kva­li­fi­ko­va­né, spra­vid­la je pou­ži­té množ­stvo práv­nych kva­li­fi­ká­cií, pri­čom uni­ver­zál­ne pou­ží­va­nou práv­nou kva­li­fá­ciou je vždy práv­na kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. (3). Pod­por­ne, k tres­tné­mu či­nu pod­vo­du, sú v tres­tných ozná­me­niach uvá­dza­né aj práv­ne kva­li­fi­ká­cie tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák., spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., zneu­ží­va­nia in­for­má­cií v ob­chod­nom sty­ku pod­ľa § 265  Tr. zák., či ma­chi­ná­cií pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní a ve­rej­nej draž­be pod­ľa § 266 Tr. zák..

Pri roz­bo­re ta­kých­to tres­tných ozná­me­ní a pri ich nás­led­nom práv­nom po­sú­de­ní je ne­vyh­nut­né si naj­skôr ujas­niť zá­klad­né skut­ko­vé okol­nos­ti oh­ľad­ne ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií, kto­ré sú ob­siah­nu­té v tres­tných ozná­me­niach. Poz­na­nie tých­to zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­tí mô­že na­po­môcť zo­rien­to­vať sa v prob­le­ma­ti­ke pre­da­ja ma­jet­ku práv­nic­kých osôb a prí­pad­ne dať aj od­po­veď na to, či v ozna­mo­va­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach mô­že ale­bo ne­mô­že ísť aj o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Tý­mi­to zá­klad­ný­mi skut­ko­vý­mi otáz­ka­mi sú:

a) kto v me­ne práv­nic­kej oso­by pre­dá­val ma­je­tok, kto­rý práv­nic­ká oso­ba vlas­tni­la, či ma­jet­ko­vá dis­po­zí­cia spô­so­bi­la práv­nic­kej oso­be ško­du a či bo­la ale­bo ne­bo­la pok­ry­tá prí­pus­tným ri­zi­kom v ko­mer­čnej sfé­re,

b) či na pre­daj ma­jet­ku bol ale­bo ne­bol pot­reb­ný súh­las op­ráv­ne­né­ho sub­jek­tu „z vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by,

c) či pri pre­da­ji ma­jet­ku bol ale­bo ne­bol po­ru­še­ný zá­kon a či je to vý­znam­né pre prí­pad­né  tres­tnop­ráv­ne po­sú­de­nie skut­ku.

 Od­po­ve­de na tie­to zá­klad­né skut­ko­vé otáz­ky po­mô­žu po­mer­ne rých­lo vy­lú­čiť niek­to­ré práv­ne kva­li­fi­ká­cie skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, prí­pad­ne aj tres­tné prá­vo ako ce­lok. Pri ta­kom veľ­kom množ­stve ozna­mo­va­ných ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií a práv­nych kva­li­fi­ká­cií, kto­ré bý­va­jú uve­de­né v tres­tných ozná­me­niach, je vhod­né sa ob­me­dziť len na pres­kú­ma­va­nie tých skut­ko­vých okol­nos­tí a práv­nych kva­li­fi­ká­cií, kto­ré aj reál­ne mô­žu pri­chá­dzať do úva­hy. Je nut­né pos­tu­po­vať vy­lu­čo­va­cou me­tó­dou a okam­ži­te eli­mi­no­vať tie práv­ne kva­li­fi­ká­cie, kto­ré nep­ri­chá­dza­jú do úva­hy už z poz­na­nia zis­te­ných zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­ti po­su­dzo­va­ných prí­pa­dov.

 a) kto v me­ne práv­nic­kej oso­by pre­dá­val ma­je­tok, kto­rý práv­nic­ká oso­ba vlas­tni­la, či ma­jet­ko­vá dis­po­zí­cia spô­so­bi­la práv­nic­kej oso­be ško­du a či bo­la ale­bo ne­bo­la pok­ry­tá prí­pus­tným ri­zi­kom v ko­mer­čnej sfé­re

 Tak­mer vo všet­kých prí­pa­doch reali­zu­je pre­daj ma­jet­ku šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by (nap­rík­lad ko­na­teľ, pred­se­da pred­stva­ven­stva, mi­nis­ter, pri­má­tor a po­dob­ne), te­da sub­jekt, kto­ré­ho ko­na­nie je práv­ne po­va­žo­va­né za ko­na­nie sa­mot­nej práv­nic­kej oso­by. Je všeo­bec­ne zná­me, že práv­nic­ká oso­ba, ako ume­lá práv­na konštruk­cia, mu­sí mať zá­ko­nom sta­no­ve­ný me­chan­izmus svoj­ho ko­na­nia (na­koľ­ko bez fy­zic­kých osôb by ne­do­ká­za­la ko­nať, keď­že fak­tic­ky neexis­tu­je), s tým, že ko­na­nie zá­ko­nom sta­no­ve­ných osôb, kto­ré ko­na­jú v me­ne práv­nic­kej oso­by sa práv­ne po­va­žu­je za ko­na­nie práv­nic­kej oso­by (ide te­da o ko­na­nie, kto­ré je pri­čí­ta­né sa­mot­nej práv­nic­kej oso­be). Na­priek tým­to sku­toč­nos­tiam, sú po­doz­ri­vé ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie vy­ko­na­né šta­tu­tár­nym or­gá­nom práv­nic­kej oso­by, tak­mer vý­hra­de, práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák..

Vzhľa­dom k to­mu je pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že ak ma­je­tok práv­nic­kej oso­by pre­dá­va šta­tu­tár­ny or­gán tej­to oso­by, je evi­den­tné, že ne­pôj­de o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. vo vzťa­hu k tej­to práv­nic­kej oso­be, pre­to­že pri pre­da­ji ma­jet­ku nie je nik­to uvá­dza­ný do omy­lu. Šta­tu­tár­ny or­gán je op­ráv­ne­ný aj na pre­daj ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by (ale­bo po­ve­da­né inak, práv­nic­ká oso­ba pre­dá­va ma­je­tok vo svo­jom vlas­tníc­tve pros­tred­níc­tvom šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu), pri­čom spra­vid­la na to ne­pot­re­bu­je ani súh­las inej oso­by. Ak šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by nak­la­dá s ma­jet­kom práv­nic­kej oso­by tak, že si pris­vo­ju­je fi­nan­čné pros­tried­ky práv­nic­kej oso­by (t. j. pou­ží­va ich pre svo­ju súk­rom­nú pot­re­bu ale­bo si pros­tred­níc­tvom nich fi­nan­cu­je svo­je vlas­tné ob­chod­né ak­ti­vi­ty), prí­pad­ne uzat­vá­ra s tre­tí­mi oso­ba­mi ne­vý­hod­né zmlu­vy na úkor práv­nic­kej oso­by, v me­ne kto­rej ko­ná a pre­vá­dza tak hnu­teľ­ný ale­bo neh­nu­teľ­ný ma­je­tok spo­loč­nos­ti na iné sub­jek­ty, res­pek­tí­ve bez­dô­vod­ne pre­vez­me na spo­loč­nosť zá­väz­ky iné­ho sub­jek­tu a tým zvý­ši pa­sí­va spo­loč­nos­ti, ne­mô­že ísť nik­dy o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., pre­to­že práv­nic­ká oso­ba (t. j. v jej me­ne šta­tu­tár­ny or­gán) ne­vy­ko­nal ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie v omy­le. Sám šta­tu­tár­ny or­gán, ako oso­ba op­ráv­ne­ná ko­nať v me­ne práv­nic­kej oso­by a vy­ko­ná­vať v jej me­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, mal to­tiž svo­jim proti­práv­nym ko­na­ním spô­so­biť práv­nic­kej oso­be ško­du, te­da ve­del (poz­nal) všet­ky roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti a ko­na­nie v omy­le je tu vy­lú­če­né. Mož­no pre­to zhr­núť, že ak je pá­cha­te­ľom šta­tu­tár­ny or­gán, ne­mô­že byť zá­ro­veň aj oso­bou, kto­rá je v omy­le. Spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. zo stra­ny šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu, v ta­kých­to prí­pa­doch, te­da nep­ri­chá­dza do úva­hy. (4)

 Ku ko­na­niu práv­nic­kej oso­by je nut­né, as­poň v struč­nos­ti, do­dať, že v jej me­ne ne­ko­ná vždy len tzv. práv­ny or­gán práv­nic­kej oso­by (t. j. or­gán, kto­rý je sta­no­ve­ný zá­ko­nom, nap­rík­lad ko­na­teľ, sta­ros­ta a po­dob­ne), ale v jej me­ne mô­že ko­nať aj tzv. fak­tic­ký or­gán práv­nic­kej oso­by. Ide o oso­by, kto­ré ko­na­jú v me­ne práv­nic­kej oso­by na pod­kla­de pl­nej mo­ci ude­le­nej práv­nym or­gá­nom práv­nic­kej oso­by (prí­pad­ne aj na pod­kla­de sub­sti­tuč­nej pl­nej mo­ci), res­pek­tí­ve ide o oso­by, kto­ré fak­tic­ky ria­dia práv­nic­kú oso­bu a to bez to­ho, aby bo­li aj za­pí­sa­né v ob­chod­nom re­gis­tri (nap­rík­lad ge­ne­rál­ny ria­di­teľ, kto­rý mô­že byť oso­bou od­liš­nou od ko­na­te­ľa). Ko­na­nia tzv. práv­nych ako aj fak­tic­kých or­gá­nov práv­nic­kých osôb je pot­reb­né po­va­žo­vať za ko­na­nie sa­mot­nej práv­nic­kej oso­by a ko­na­nie tých­to fy­zic­kých osôb je nut­né pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be. Po­kiaľ ide o ko­na­nie na zá­kla­de ude­le­ných pl­ných mo­cí, či sub­sti­tuč­ných pl­ných mo­cí, tak ko­na­nie ta­kých­to spl­no­moc­nen­cov bu­de mož­né pri­čí­tať práv­nic­kej oso­be vte­dy, ak ich ko­na­nie bo­lo v me­dziach (roz­sa­hu) ude­le­nej pl­nej mo­ci. (5) Tie­to sku­toč­nos­ti zna­me­na­jú, že ani rôz­ne proti­práv­ne ko­na­nia tzv. fak­tic­kých or­gá­nov práv­nic­kej oso­by vy­ko­na­ných v roz­sa­hu ich ude­le­ných op­ráv­ne­ní (naj­čas­tej­šie ko­na­jú­cich na zá­kla­de ude­le­ných pl­ných mo­cí, či or­gá­nov ko­na­jú­cich na pod­kla­de sta­nov – nap­rík­lad už spo­me­nu­tý ge­ne­rál­ny ria­di­teľ ale­bo ria­di­teľ sek­cie a po­dob­ne) ne­bu­de spra­vid­la mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin pod­vo­du a to z rov­na­kých dô­vo­dov, aké bo­li uve­de­né pri šta­tu­tár­nom or­gá­ne práv­nic­kej oso­by. (6)

 Ho­ci sú tie­to sku­toč­nos­ti dos­ta­toč­ne zná­me, je v praxi aj na­ďa­lej pou­ží­va­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. tak­mer na všet­ky zdan­li­vo, či sku­toč­ne po­doz­ri­vé pre­vo­dy ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by, kto­ré reali­zu­je jej šta­tu­tár­ny or­gán, či iná oso­ba, kto­rá je op­ráv­ne­ná ko­nať v me­ne práv­nic­kej oso­by.

 Mož­no uviesť prík­lad z praxe, keď bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, vzne­se­né ob­vi­ne­nie a nás­led­ne po­da­ná ob­ža­lo­ba pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal ob­vi­ne­ný do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de (krá­te­né), že

 Ing. L. B. ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti R. s.r.o., op­ráv­ne­ný ko­nať sa­mos­tat­ne v me­ne tej­to spo­loč­nos­ti, uzat­vo­ril dňa 09.08.2007 kúp­nu zmlu­vu so spo­loč­nos­ťou O. s.r.o., kto­rej pred­me­tom bol pre­vod neh­nu­teľ­nos­tí, kto­ré bo­li vo vlas­tníc­tve spo­loč­nos­ti R. s.r.o. za kúp­nu ce­nu, kto­rá ne­zod­po­ve­da­la ce­ne tr­ho­vej v ča­se pre­vo­du neh­nu­teľ­nos­tí, do­hod­nu­tá kúp­na ce­na bo­la vý­raz­ne niž­šia než by bo­la ce­na ob­vyk­lá na realit­nom tr­hu, čím spo­loč­nos­ti R. s.r.o. spô­so­bil ško­du vo vý­ške hod­no­ty pre­ve­de­ných neh­nu­teľ­nos­tí, na­koľ­ko spo­loč­nosť O. s.r.o. vô­bec pre­dá­va­jú­cej spo­loč­nos­ti kúp­nu ce­nu ne­zap­la­ti­la.

Už z po­pi­su skut­ko­vej ve­ty je zrej­mé, že o trest­ný čin pod­vo­du ísť ne­mô­že. Skut­ko­vá ve­ta vô­bec neob­sa­hu­je po­pis ko­na­nia, kto­rým by niek­to uvá­dzal inej oso­be nep­rav­di­vé sku­toč­nos­ti a neob­sa­hu­je ani to, kto mal byť ok­la­ma­nou oso­bou, kto­rá by v dôs­led­ku omy­lu vy­ko­na­la ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu. Ob­vi­ne­ný, ako ko­na­teľ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, ko­nal v me­ne práv­nic­kej oso­by, t. j. ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu vy­ko­ná­va­la sa­ma práv­nic­ká oso­ba, jej ko­na­teľ bol na ta­kú­to ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu op­ráv­ne­ný. Pri reali­zá­cii ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie te­da nik­to ni­ko­ho neu­vá­dzal do omy­lu a nik­to ani v omy­le ne­vy­ko­nal ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu. Z po­pi­su skut­ko­vej ve­ty vy­plý­va, že práv­nic­ká oso­ba v me­nej kto­rej ob­vi­ne­ný ko­nal, ma­la byť poš­ko­de­ná a to z dô­vo­du pre­da­ja neh­nu­teľ­nos­tí „pod ce­nu“, res­pek­tí­ve za ta­kých okol­nos­tí, že práv­nic­ká oso­ba neobdr­ža­la do svoj­ho ma­jet­ku ani do­hod­nu­tú ce­nu.

 Sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ozna­mo­va­te­ľa (poš­ko­de­né­ho) o spô­so­be­ní ško­dy je okol­nos­ťou, kto­ré je čas­to zá­kla­dom tres­tných ozná­me­ní a prá­ve zo sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia ozna­mo­va­te­ľa (nap­rík­lad, že ma­je­tok bol pre­da­ný „pod ce­nu“) bý­va čas­to vy­vo­dzo­va­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Po­su­dzo­va­nie ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií z poh­ľa­du vý­hod­nos­ti ich pre­da­ja a z poh­ľa­du ich ce­ny, či spô­so­be­nia ško­dy je zá­sad­ne (pri­már­ne) ob­čian­skop­ráv­nou prob­le­ma­ti­kou a spor­né prí­pa­dy by ma­li byť po­su­dzo­va­né hlav­ne v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní.

 V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť, že ani sku­toč­ný pre­daj ma­jet­ku „pod ce­nu“ ne­mu­sí zna­me­nať auto­ma­tic­ky spá­chanie tres­tné­ho či­nu. Pri pre­da­ji aké­ho­koľ­vek ma­jet­ku je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že ce­na sa vždy od­ví­ja od po­nu­ky a do­py­tu s tým, že po­nu­ka a do­pyt ne­ma­jú kon­štan­tnú hod­no­tu (po­do­bu) a pra­vi­del­ne sa me­nia. Na­vy­še, ce­na zá­vi­sí aj od iných sku­toč­nos­tí, nap­rík­lad ce­na neh­nu­teľ­nos­ti aj od lo­ka­li­ty, v kto­rej sa na­chá­dza, od to­ho, či pre­dá­va­jú­ci pot­re­bu­je okam­ži­te fi­nan­čné pros­tried­ky a po­dob­ne. Pre­to, ak pre­dá­va­jú­ci pre­dá nap­rík­lad neh­nu­teľ­nosť za ur­či­tú su­mu, za kto­rú sa ob­dob­né neh­nu­teľ­nos­ti pre­dá­va­jú, (te­da ce­na je v ur­či­tom ce­no­vom roz­pä­tí pre­da­ja ob­dob­ných neh­nu­teľ­nos­tí) ne­pôj­de o spá­chanie tres­tné­ho či­nu a to ani v prí­pa­de, ak sa nás­led­ne zis­tí, že exis­to­val aj iný sub­jekt, kto­rý by bol schop­ný za­pla­tiť vy­ššiu ce­nu. Uve­de­né vy­plý­va zo sku­toč­nos­ti, že ani od šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu ne­mož­no vy­ža­do­vať aby pred­ví­dal všet­ko, t. j. ce­no­vé po­nu­ky neob­me­dze­né­ho množ­stva sub­jek­tov, pre­to­že vždy sa mô­že náj­sť niek­to, kto by prí­pad­ne ve­del po­núk­nuť viac. Na­po­kon, pre pre­dá­va­jú­ce­ho mô­že byť, pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du, vý­hod­nej­šou po­nu­kou niž­šia su­ma, kto­rá sa má za­pla­tiť ih­neď ako su­ma vy­ššia, kto­rá sa má pla­tiť pos­tup­ne v splát­kach v prie­be­hu nie­koľ­kých ro­kov.

 V prí­pa­de, ak op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by, roz­hod­ne o pre­da­ji ma­jet­ku tej­to práv­nic­kej oso­by so zna­los­ťou všet­kých vý­znam­ných okol­nos­tí za ce­nu, kto­rá sa tvo­rí do­ho­dou me­dzi pre­dá­va­jú­cim a ku­pu­jú­cim a nie je re­gu­lo­va­ná (tzv. zmluv­ná ce­na), ne­mož­no šta­tu­tár­ne­mu or­gá­nu klásť za vi­nu, že ne­do­sia­hol priaz­ni­vej­šiu ce­nu. Sa­mot­ný pre­daj ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by za zod­po­ve­da­jú­cu tr­žnú ce­nu, kto­rá je ek­vi­va­len­tom sku­toč­nej hod­no­ty pre­da­né­ho ma­jet­ku, ne­mož­no po­va­žo­vať za ško­du a to ani v prí­pa­de, ak by doš­lo pri pre­da­ji k po­ru­še­niu ur­či­tej po­vin­nos­ti, nap­rík­lad do­hod­nu­té­ho ob­me­dzenia s nak­la­da­ním neh­nu­teľ­nos­tí (nap­rík­lad pre­daj neh­nu­teľ­nos­tí za reál­nu tr­žnú hod­no­tu tzv. fak­tic­kým or­gá­nom práv­nic­kej oso­by, kto­rá však pri pre­da­ji prek­ro­či­la prá­vo­mo­ci, kto­ré jej vy­plý­va­li z ude­le­nej pl­nej mo­ci, ne­bu­de mož­né po­va­žo­vať za spô­so­be­nie ško­dy tej­to práv­nic­kej oso­be, na­koľ­ko práv­nic­ká oso­ba v pod­sta­te len „pre­me­ni­la“ neh­nu­teľ­ný ma­je­tok na fi­nan­čné pros­tried­ky, t. j. ma­je­tok práv­nic­kej oso­by sa nez­men­šil) ale­bo, ak by sa až po reali­zá­cii pre­da­ja ob­ja­vil sub­jekt, kto­rý by bol ochot­ný, či schop­ný za­pla­tiť vy­ššiu ce­nu. (7)

 Pod­stat­ným pre ko­na­nie práv­nych, ale aj fak­tic­kých or­gá­nov práv­nic­kej oso­by, kto­rých ko­na­nie sa pri­čí­ta­va sa­mot­nej práv­nic­kej oso­be, je to, aby iš­lo o ko­na­nie vy­ko­ná­va­né s ná­le­ži­tou od­bor­nou sta­ros­li­vos­ťou (8), av­šak, v ta­kom­to ko­na­ní spra­vid­la je za­hr­nu­té  aj ur­či­té prí­pus­tné ri­zi­ko (nej­de o do­vo­le­né ri­zi­ko v zmys­le § 27 Tr. zák. a pre­to na od­lí­še­nie pou­ži­je­me ter­mín „prí­pus­tné“ ri­zi­ko). Prí­pus­tné ri­zi­ko je do­mé­nou naj­mä pod­ni­ka­teľ­ské­ho pros­trie­dia, keď le­gál­nym cie­ľom (úče­lom) pod­ni­ka­nia je do­siah­nu­tie zis­ku, kto­ré­ho do­siah­nu­tie je čas­to spre­vá­dza­né rôz­ny­mi ma­jet­ko­vý­mi dis­po­zí­cia­mi s men­šou, či väč­šou mie­rou ri­zi­ka, kto­ré sú sí­ce vy­ko­ná­va­né pre­to, aby vied­li k zis­ku, ale  mô­žu spô­so­biť aj stra­tu (t. j. ško­du na ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by). Je pre­to sa­moz­rej­mým, že ur­či­té ri­zi­ko, naj­mä v ko­mer­čnej sfé­re, je nut­né pri­pus­tiť a to­le­ro­vať a tým je ne­vyh­nu­té pri­pus­tiť a to­le­ro­vať (zo stra­ny štá­tu, kto­rý vy­ko­ná­va tres­tnú po­li­ti­ku) aj prí­pad­né ško­dy, kto­ré z ri­zi­ko­vých ope­rá­cií mô­žu vznik­núť ale­bo aj vznik­nú práv­nic­kej oso­be. Ide o ri­zi­ko (ako ur­či­tý stav neis­to­ty), kto­ré je práv­nym po­riad­kom pred­pok­la­da­né, pre­to­že vy­plý­va zo sa­mot­nej pod­sta­ty ko­mer­čnej sfé­ry (o pod­ni­ka­nie ide to­tiž aj v prí­pa­doch ak pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt ne­vy­ká­že klad­ný hos­po­dár­sky vý­sle­dok, pri­čom prí­pad­ná stra­ta, ško­da, je tak v ko­mer­čnej sfé­re sí­ce prá­vom nech­ce­ným, ale pred­ví­da­teľ­ným a ak­cep­to­va­teľ­ným nás­led­kom). Ku kon­krét­nym ri­zi­kám v ko­mer­čnej sfé­re, kto­ré je nut­né zoh­ľad­niť pri ma­jet­ko­vých dis­po­zí­ciách pa­tria naj­mä tr­ho­vé ri­zi­ko (vy­plý­va z to­ho, že hos­po­dár­stvo SR je orien­to­va­né na tr­ho­vú eko­no­mi­ku, pri­čom sa sem za­ra­ďu­je nap­rík­lad ri­zi­ko od­by­tu, ri­zi­ko zme­ny ce­no­vých re­lá­cií, ri­zi­ko bo­ni­ty ob­chod­né­ho par­tne­ra a mož­nos­ti nespl­ne­nia zá­väz­kov), kur­zo­vé ri­zi­ko (mož­nosť, že v dôs­led­ku po­hy­bu kur­zu dôj­de k zme­ne oča­ká­va­né­ho vý­sled­ku ob­chod­nej ope­rá­cie a to tak, že vznik­ne kur­zo­vá stra­ta ale­bo kur­zo­vý zisk), in­flač­né ri­zi­ko, či práv­ne ri­zi­ko (nap­rík­lad vy­plý­va­jú­ce z chýb pri uzat­vá­re­ní ma­jet­ko­vých ope­rá­cií). (9) Je pot­reb­né si uve­do­miť, že ur­či­tá mie­ra ne­bez­pe­čen­stva (ri­zi­ko­vos­ti), naj­mä v pod­ni­ka­tes­kej sfé­re, je nut­ná, na­koľ­ko pod­ni­ka­nie by sa „za­sta­vi­lo“, ak by bo­lo, pri kaž­dej ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cii, ne­vyh­nut­né, aby ko­na­jú­ca oso­ba pred­ví­da­la a bra­la do úva­hy všet­ky mož­né škod­li­vé nás­led­ky, kto­ré mô­žu (teo­re­tic­ky, či sku­toč­ne) pri­chá­dzať do úva­hy (ide o po­su­dzo­va­nie „nor­mál­nej mie­ry ne­bez­pe­čen­stva – ri­zi­ko­vos­ti“, kto­rá sa mô­že v jed­not­li­vých si­tuáciách od­li­šo­vať). Bo­lo by pre­to ab­sur­dným pos­ti­ho­vať tres­tnop­ráv­ne aké­koľ­vek ri­zi­ko v pod­ni­ka­teľ­skom pros­tred­ní, či pri sprá­ve ma­jet­ku štá­tu ale­bo ob­cí, kto­ré ne­vie­dlo k zis­ku, ale vie­dlo ku stra­te (ško­de), pre­to­že ri­zi­ko je jed­ným zo zá­klad­ných pred­pok­la­dov pod­ni­ka­nia, či sna­hy o na­vý­še­nie ma­jet­ko­vých ak­tív. V ko­neč­nom dôs­led­ku, kaž­dá ma­jet­ko­vá dis­po­zí­cia ob­sa­hu­je v se­be ur­či­tú mie­ru ri­zi­ka. Ri­zi­ko pri vy­ko­ná­va­ní ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií sa tak vy­sky­tu­je nie­len v pod­ni­ka­teľ­skej sfé­re, ale aj pri reali­zá­cii ma­jet­ko­vých pre­vo­dov zo stra­ny štá­tu, ob­ce, či bež­nej fy­zic­kej oso­by, kto­ré nie sú reali­zo­va­né za úče­lom pod­ni­ka­nia.

 Na­priek to­mu, že Trest­ný zá­kon neup­ra­vu­je vy­slo­ve­ne prí­pus­tné ri­zi­ko v hos­po­dár­skej, či ma­jet­ko­vej (ko­mer­čnej) sfé­re ako oso­bit­nú okol­nosť vy­lu­ču­jú­cu proti­práv­nosť či­nu (za ur­či­tých okol­nos­tí by bo­lo mož­né príp­sut­né ri­zi­ko v ko­mer­čnej sfé­re po­va­žo­vať za vý­kon prá­va v zmys­le § 28 ods. 1 Tr. zák.), nez­na­me­ná to, že by Trest­ný zá­kon k ta­ké­mu­to prí­pus­tné­mu ri­zi­ko­vé­mu ko­na­niu nep­ri­hlia­dal, na­koľ­ko sú­čas­ťou tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho sú aj zá­sa­dy ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie, kto­ré vy­lu­ču­jú tres­tnop­ráv­ny pos­tih v prí­pa­doch, keď vznik­ne ško­da na ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by, av­šak po ko­na­ní, kto­ré je pok­ry­té prí­pus­tným ri­zi­kom v ko­mer­čnej sfé­re. (10)

 Prí­pus­tné ri­zi­ko v ko­mer­čnej sfé­re však má svo­je hra­ni­ce, pri­čom prí­pus­tným ri­zi­kom sú pok­ry­té len ta­ké roz­hod­nu­tia op­ráv­ne­né­ho or­gá­nu, kto­ré sú pri­me­ra­né (t. j., kto­ré sú vy­ko­na­né po dôs­led­nom, pre­mys­le­nom zhod­no­te­ní si­tuácie, nap­rík­lad zis­ťo­va­ní prí­pad­ných kup­cov pre­dá­va­né­ho ma­jet­ku, ce­ny v da­nej lo­ka­li­te, po­ra­de s od­bor­ník­mi, ak op­ráv­ne­ný or­gán ne­dis­po­nu­je dos­ta­toč­ný­mi od­bor­ný­mi ve­do­mos­ťa­mi a po­dob­ne) a ide o roz­hod­nu­tia s ur­či­tou mie­rou reál­nej prav­de­po­dob­nos­ti do­siah­nu­tia za­mýš­la­né­ho le­gál­ne­ho vý­sled­ku. Ide o zvá­že­nie mie­ry prav­de­po­dob­nos­ti za­mýš­ľa­né­ho pros­pe­chu a mie­ry prav­de­po­dob­nos­ti neús­pe­chu s vý­be­rom va­rian­ty, kto­rá je od­ôvod­ne­ná pri­me­ra­ný­mi dô­vod­mi, sa­moz­rej­me sem spa­da­jú len le­gál­ne ope­rá­cie a zá­me­ry práv­nic­kej oso­by (ale­bo po­ve­da­né inak, ide o reál­ne po­sú­de­nie to­ho, aké ko­mer­čné ri­zi­ká sú eš­te pri­ja­teľ­né a či sa im mož­no vy­hnúť ale­bo ich mi­ni­ma­li­zo­vať, pôj­de o op­ti­ma­li­zá­ciu ri­zi­ka v ko­mer­čnej sfé­re). Prí­pus­tným ri­zi­kom ne­mô­žu byť pok­ry­té ko­na­nia, kto­rých pod­sta­ta spo­čí­va v proti­práv­nom ko­na­ní (nap­rík­lad tzv. py­ra­mí­do­vé hry, kde nej­de o sku­toč­né pod­ni­ka­nie, sku­toč­ný pod­ni­ka­teľ­ský zá­mer, ale ide len o spô­sob zís­ka­va­nia fi­nan­čných pros­tried­kov pod zá­mien­kou po­nu­ky vy­so­kých vý­no­sov). Do prí­pus­tné­ho ri­zi­ka v ko­mer­čnej sfé­re ne­mož­no za­hr­núť ani ko­na­nie op­ráv­ne­né­ho or­gá­nu práv­nic­kej oso­by s od­bor­nou nez­na­los­ťou, niz­kou kva­li­fi­ko­va­nos­ťou, či nes­chop­nos­ťou ko­na­jú­cej oso­by, keď op­ráv­ne­ný or­gán ri­zi­ko­vo, bez ná­le­ži­tej opatr­nos­ti, ko­nal v si­tuáciách, keď ve­del, že ne­má od­bor­né zna­los­ti, schop­nos­ti, či kva­li­fi­ká­ciu na zhod­no­te­nie ri­zi­ko­vej ope­rá­cie, res­pak­tí­ve, keď si ani ne­vy­žia­dal pot­reb­né in­for­má­cie o za­mýš­ľa­nej ri­zi­ko­vej ope­rá­cii, prí­pad­ne ris­ko­val nie za úče­lom, aby zisk do­siah­la práv­nic­ká oso­ba, ale z ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie chcel ale­bo do­sia­hol neop­ráv­ne­ný pros­pech sám. (11) V ta­kých­to prí­pa­doch nej­de o prí­pus­tné ri­zi­ko práv­nic­kej oso­by, s kto­rej ma­jet­kom sa nak­la­dá, ale ide o tzv. osob­né ri­zi­ko tej fy­zic­kej oso­by, kto­rá v me­ne práv­nic­kej oso­by ko­ná a kto­rá sa v pod­sta­te spo­lie­ha len na ná­ho­du a aj to čas­to na ná­ho­du ne­reál­nu. Ani spô­so­be­nie ško­dy v ta­kých­to si­tuáciách však nez­na­me­ná, sa­mo o se­be, že by ma­lo ale­bo mu­se­lo ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu. (12)

 Úva­hy o prí­pus­tnom ri­zi­ku ma­jú svo­ju dô­le­ži­tosť nie­len sme­rom „do vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by, ale aj sme­rom k tre­tím oso­bám a to oso­bit­ne v rám­ci pod­ni­ka­teľ­ské­ho pros­tre­dia, kde nap­rík­lad pod­ni­ka­teľ­ské plá­ny, či zá­me­ry, sú čas­to spre­vá­dza­né preh­na­ný­mi oča­ká­va­nia­mi, či pred­sta­va­mi aj zo stra­ny inej oso­by (nap­rík­lad in­ves­to­ra), kto­ré ne­mu­sia byť vždy napl­ne­né. In­ves­tor, kto­ré­ho op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by o svo­jom pod­ni­ka­teľ­skom pro­jek­te pres­ved­čil, tak skon­čí v stra­te s tým, že čas­to sa pod­ni­ka­teľ­ský pro­jekt, až do­da­toč­ne, uká­že ako ne­reál­ny a nez­reali­zo­va­teľ­ný. V ta­kých­to prí­pa­doch je nut­né dôs­led­ne vy­hod­no­co­vať ri­zi­ko v ko­mer­čnej sfé­re, kto­ré pod­stú­pil in­ves­tor, pre­to­že neús­pech pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru mô­že byť pok­ry­tý prí­pus­tnou mie­rou ri­zi­ka (ne­bez­pe­čen­stva) a mô­že byť od­ra­zom aj nes­práv­ne­ho po­sú­de­nia ri­zík zo stra­ny in­ves­to­ra  (nap­rík­lad ne­dos­ta­toč­né vy­hod­no­te­nie pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru, preh­na­né oča­ká­va­nia z má­lo reál­ne­ho a vy­so­ko ri­zi­ko­vé­ho zá­me­ru a po­dob­ne). Stra­ta (ško­da) na stra­ne in­ves­to­ra pre­to vô­bec ne­mu­sí zna­me­nať spá­chanie tres­tné­ho či­nu (13).

 Vy­slo­ve­ne spor­né prí­pa­dy pri po­su­dzo­va­ní prí­pus­tné­ho ri­zi­ka v ko­mer­čnej sfé­re (z to­ho poh­ľa­du či ide o dodr­ža­nie ná­le­ži­tej opatr­nos­ti a prí­pus­tnej mie­ry ri­zi­ka ale­bo už o ri­zi­ko nep­ri­ja­teľ­né), kto­ré sú „na hra­ni­ci“ me­dzi ob­čian­skop­ráv­nou a tres­tnop­ráv­nou zod­po­ved­nos­ťou bu­de pot­reb­né po­sú­diť v zmys­le zá­sa­dy ul­ti­ma ra­tio a sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va a ne­vy­vo­dzo­vať tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť.

 b) či na pre­daj ma­jet­ku bol ale­bo ne­bol pot­reb­ný súh­las op­ráv­ne­né­ho sub­jek­tu „z vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by

 Pri ma­jet­ko­vých dis­po­zí­ciách šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by spra­vid­la mô­že ko­nať  a aj ko­ná sa­mos­tat­ne a ne­pot­re­bu­je súh­las nie­ko­ho iné­ho „z vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je bez vý­zna­mu, či nap­rík­lad ko­na­teľ spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným neu­vá­dzal do omy­lu spo­loč­ní­kov, pre­to­že spo­loč­ní­ci nie sú op­ráv­ne­ní ro­biť v me­ne spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným žiad­ne práv­ne úko­ny a te­da ani ne­mô­žu uro­biť v omy­le dis­po­zí­ciu s ma­jet­kom práv­nic­kej oso­by v dôs­led­ku kto­rej by spo­loč­nos­ti vznik­la ško­da a iná oso­ba sa obo­ha­ti­la. Rov­na­ko ne­mô­že ísť o spá­chanie (uni­ver­zál­ne­ho) tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, keď šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by vy­ko­ná niek­to­ré ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie bez súh­la­su kom­pe­ten­tné­ho or­gá­nu „z vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by, kto­rý si od­súh­la­se­nie prí­pad­ných ma­jet­ko­vých pre­vo­dov vy­hra­dil do svo­jej kom­pe­ten­cie (14). Ak to­tiž šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu bez súh­la­su ta­ké­ho­to op­ráv­ne­né­ho or­gá­nu „z vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by, ne­pôj­de o trest­ný čin pod­vo­du, na­koľ­ko šta­tu­tár­ny or­gán ni­ko­ho „vo vnút­ri“ spo­loč­nos­ti neu­vá­dzal do omy­lu a nik­to iný (ok­rem ne­ho) ani v me­ne spo­loč­nos­ti ne­vy­ko­ná­val ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu (ta­ký­to kom­pe­tent­ný or­gán spra­vid­la ani ne­vie, že doš­lo k ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cii a to bez je­ho súh­la­su).

 V ta­kých­to prí­pa­doch by moh­lo ísť o trest­ný čin pod­vo­du len vo vzťa­hu k tre­tej oso­be, na kto­rú bol ma­je­tok práv­nic­kej oso­by pre­ve­de­ný a to v prí­pa­de, ak by šta­tu­tár­ny or­gán kla­mal tú­to tre­tiu oso­bu v tom, že ide o ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu so súh­la­som kom­pe­ten­tné­ho or­gá­nu „z vnút­ra“ spo­loč­nos­ti (nap­rík­lad šta­tu­tár­ny or­gán fal­šu­je zá­pis­ni­cu z val­né­ho zhro­maž­de­nia do kto­rej ta­ký­to súh­las za­chy­tí), res­pek­tí­ve kla­me tre­tiu oso­bu, že súh­las vô­bec nie je pot­reb­ný (nap­rík­lad sta­ros­ta pre­vá­dza ma­je­tok ob­ce a ku­pu­jú­ce­mu uve­de­nie nep­rav­du, že pre­vod ne­po­dlie­ha pred­chá­dza­jú­ce­mu schá­va­le­niu obec­ným za­stu­pi­teľ­stvom). V tom­to pos­led­nom prí­pa­de však bu­de ne­vyh­nut­ným, za­obe­rať sa aj prí­pad­ným spolu­za­vi­ne­ním poš­ko­de­né­ho, te­da tým, či si tá­to pod­ve­de­ná tre­tia oso­ba moh­la, bez väč­šej ná­ma­hy, zis­tiť, na kto­ré ma­jet­ko­vé pre­vo­dy pot­re­bu­je sta­ros­ta súh­las (t. j. či poš­ko­de­ný, za vy­na­lo­že­nia ur­či­tej mi­ni­mál­nej opatr­nos­ti, mo­hol om­yl eli­mi­no­vať, te­da, či ko­nal v zmys­le § 415 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, a po­čí­nal si tak, aby ne­do­chá­dza­lo ku ško­dám na ma­jet­ku).

 V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­ným uviesť, že ak ide o súk­rom­nop­ráv­ny vzťah, je nut­ným tr­vať na tom, aby pre­dov­šet­kým sa­mot­ní účas­tní­ci ta­ké­ho­to vzťa­hu dba­li na ochra­nu svo­jich ma­jet­ko­vých zá­uj­mov. Od nich je pot­reb­né žia­dať, aby pos­tu­po­va­li oboz­ret­ne a aby dodr­žia­va­li as­poň ele­men­tár­ne zá­sa­dy opatr­nos­ti, obzvlášť, keď sú k dis­po­zí­cii ľah­ko do­siah­nu­teľ­né pros­tried­ky (nap­rík­lad vý­pis z ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí, vý­pis z ob­chod­né­ho re­gis­tra a po­dob­ne). Ak sa poš­ko­de­ný svo­jou zjav­nou neo­patr­nos­ťou, kto­rej sa mo­hol ľah­ko vy­va­ro­vať, oci­tol v si­tuá­cii, keď v rám­ci súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu pris­tú­pil k neis­té­mu ob­cho­du a vy­na­lo­žil fi­nan­čné pros­tried­ky, po­tom sa s dôs­led­ka­mi tej­to neis­to­ty mu­sí vy­spo­ria­dať sám, a to za vy­uži­tia súk­rom­nop­ráv­nych inštru­men­tov. Z hľa­dis­ka prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu, na kto­rých je za­lo­že­ný de­mok­ra­tic­ký štát, je nep­ri­ja­teľ­né, aby tres­tným pos­ti­hom jed­né­ho účas­tní­ka súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu bo­la nah­ra­dzo­va­ná ne­vyh­nut­ná mie­ra opatr­nos­ti dru­hé­ho účas­tní­ka pri ochra­ne je­ho vlas­tných práv a ma­jet­ko­vých zá­uj­mov. (15)

 V praxi sa vy­sky­tu­jú aj prí­pa­dy, keď šta­tu­tár­ny or­gán ne­za­ta­ju­je ma­jet­ko­vé pre­vo­dy pred op­ráv­ne­ným or­gá­nom „z vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by, po­žia­da o pred­chá­dza­jú­ci súh­las s ma­jet­ko­vým pre­vo­dom, kto­rý vy­slo­ve­ne pred­chá­dza­jú­ce­mu súh­la­su po­dlie­ha, av­šak op­ráv­ne­né­mu or­gá­nu neu­ve­die prav­di­vé okol­nos­ti oh­ľad­ne ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie, res­pak­tí­ve neu­ve­die všet­ky pod­stat­né sku­toč­nos­ti, kto­ré sa tý­ka­jú ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie a kto­ré by moh­li byť re­le­van­tné pri roz­ho­do­va­ní sa op­ráv­ne­né­ho or­gá­nu práv­nic­kej oso­by. Op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by je tak oh­ľad­ne prip­ra­vo­va­nej ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie uvá­dza­ný do omy­lu a to buď z čas­ti ale­bo úpl­ne. (16) Ta­ké­to ko­na­nia bý­va­jú tak­tiež v praxi čas­to práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du. Je sí­ce prav­dou, že op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by ko­nal z čas­ti ale­bo úpl­ne s nez­na­los­ťou všet­kých re­le­van­tných sku­toč­nos­tí oh­ľad­ne prip­ra­vo­va­nej ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie a bez toh­to omy­lu by ne­bo­lo ude­le­nie pred­chá­dza­jú­ce­ho súh­la­su mož­né, res­pek­tí­ve len s ur­či­tý­mi ob­tia­ža­mi, av­šak pod­stat­ným je to, že ude­le­nie súh­la­su nie je, sa­mo o se­be, ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou a pre­to ok­la­ma­nie op­ráv­ne­né­ho or­gá­nu, kto­rý ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie ne­vy­ko­ná­va (nap­rík­lad val­né­ho zhro­maž­de­nia) ne­mož­no po­va­žo­vať za ok­la­ma­nie sub­jek­tu, kto­rý v omy­le vy­ko­ná­va ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu, na­koľ­ko na ta­kú­to dis­po­zí­ciu, v me­ne práv­nic­kej oso­by, je op­ráv­ne­ný len šta­tu­tár­ny or­gán (17).

 K sa­mot­né­mu vnút­ro­né­mu ob­me­dzeniu op­ráv­ne­ní šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu práv­nic­kej oso­by je pot­reb­né uviesť, že nap­rík­lad ko­na­teľ, ako šta­tu­tár­ny or­gán, má prá­vo ko­nať vo všet­kých ve­ciach spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným. Ide o tzv. ge­ne­rál­ne ko­na­teľ­ské op­ráv­ne­nie, pri­čom ob­me­dziť to­to ge­ne­rál­ne op­ráv­ne­nie mô­že iba spo­lo­čen­ská zmlu­va ale­bo val­né zhro­maž­de­nie. Ide však o ob­me­dzenie vo vnú­tor­nom vzťa­hu me­dzi ko­na­te­ľom a ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou, kto­ré je však vo­či tre­tím oso­bám neú­čin­né a to aj v prí­pa­de, ak by bo­lo za­pí­sa­né v ob­chod­nom re­gis­tri a nás­led­ne zve­rej­ne­né v Ob­chod­nom ves­tní­ku. Po­kiaľ ko­na­teľ prek­ro­čí ta­ké­to vnú­tor­né ob­me­dzenie ko­na­teľ­ské­ho op­ráv­ne­nia, je na­priek to­mu spo­loč­nosť ta­kým­to ko­na­ním via­za­ná. V prí­pa­de prek­ro­če­nia vnú­tor­né­ho ob­me­dzenia ko­na­teľ­ské­ho op­ráv­ne­nia by moh­lo dôjsť ku vzni­ku zod­po­ved­nos­tné­ho vzťa­hu ko­na­te­ľa vo­či spo­loč­nos­ti a tá­to by sa moh­la do­má­hať od ko­na­te­ľa náh­ra­dy ško­dy (18)

 V tej­to sme­re mož­no uviesť prík­lad z praxe, keď pr­vos­tup­ňo­vý súd os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, kto­rá bo­la na ne­ho po­da­ná pre spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de (krá­te­né), že

 poš­ko­de­ný H.K. po tom, ako pre­dal pros­tred­níc­tvom obž. I. B. byt, kto­rý mal vo svo­jom vlas­tníc­tve, spl­no­moc­nil I. B. na prev­za­tie fi­nan­čných pros­tried­kov za je­ho pre­daj, uve­de­né pe­nia­ze po do­ho­de s ob­ža­lo­va­ným I. B., za do­hod­nu­tý úrok, dňa 07.03.2006 po­ži­čal spo­loč­nos­ti B. s.r.o., v kto­rej ob­ža­lo­va­ný I. B. pô­so­bil ako je­den z ko­na­te­ľov, pri­čom o pos­kyt­nu­tej pô­žič­ke dňa 09.10.2006 vy­ho­to­vi­li pí­som­nú zmlu­vu s tým, že uve­de­né fi­nan­čné pros­tried­ky po­ži­čal poš­ko­de­ný pred­met­nej spo­loč­nos­ti za úče­lom ur­či­té­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru, pri­čom k reali­zá­cii pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru ne­doš­lo. Za spo­loč­nosť bo­li op­ráv­ne­ní ko­nať vždy len dva­ja ko­na­te­lia spo­loč­ne, pri­čom obž. I. B. uzat­vo­ril zmlu­vu o pô­žič­ke za spo­loč­nosť len sám s tým, že dru­hý ko­na­teľ o nej ne­bol vô­bec in­for­mo­va­ný a in­for­mo­va­ný ne­bol ani spo­loč­ník tej­to ob­chod­nej spo­loč­nos­ti. Spo­loč­nosť po­ži­ča­né fi­nan­čné pros­tried­ky nev­rá­ti­la a ani ne­pou­ži­la na do­hod­nu­tý účel, pri­čom tak bo­la poš­ko­de­né­mu spô­so­be­ná ško­da vo vý­ške pos­kyt­nu­tej pô­žič­ky.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by a to v pod­sta­te s pou­ka­zom na už kon­štan­tnú a us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá sa tý­ka zá­väz­ko­vo-práv­nych vzťa­hov. (19) Od­vo­la­cí súd zru­šil os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa s tým, že ide o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ný ok­la­mal poš­ko­de­né­ho v tom, že zmlu­vu o pô­žič­ke uzat­vá­ra s poš­ko­de­ným spo­loč­nosť, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný ne­bol sa­mos­tat­ne op­ráv­na­ný ko­nať v me­ne spo­loč­nos­ti a na­vy­še fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré bo­li na pod­kla­de zmlu­vy o pô­žič­ke pos­kyt­nu­té, ne­pou­žil ob­ža­lo­va­ný na účel, kto­rý bol do­hod­nu­tý.

 S uve­de­ný­mi práv­ny­mi ar­gu­men­ta­mi ne­mož­no súh­la­siť, pre­to­že, tak ako to už bo­lo uve­de­né vy­šše, ob­me­dzenia ko­na­teľ­ské­ho op­ráv­ne­nia (nap­rík­lad ta­ké, že za spo­loč­nosť ko­na­jú a pod­pi­su­jú vždy dva­ja ko­na­te­lia spo­loč­ne) sú len vnú­tor­né ob­me­dzenia, kto­ré sa tý­ka­jú vzťa­hu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu a spo­loč­nos­ti, av­šak vo­či tre­tím oso­bám sú neú­čin­né. Ob­ža­lo­va­ný, ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti, uzat­vo­ril, v me­ne spo­loč­nos­ti, zmlu­vu o pô­žič­ke s poš­ko­de­ným, a tým práv­ne účin­ne za­via­zal svo­jím ko­na­ním spo­loč­nosť a to aj na­priek to­mu, že iš­lo o prek­ro­če­nie vnú­tor­né­ho ob­me­dzenia ko­na­teľ­ské­ho op­ráv­ne­nia. Ak spo­loč­nos­ti, v me­ne kto­rej ob­ža­lo­va­ný ko­nal, vznik­la tým­to ko­na­ním ško­da, spo­loč­nosť má prá­vo žia­dať od ko­na­te­ľa náh­ra­du ško­dy (vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch mô­že ísť až o vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku). Len zo sku­toč­nos­ti, že ko­na­teľ prek­ro­čil vnú­tor­né ob­me­dzenie ko­na­teľ­ské­ho op­ráv­ne­nia, kto­ré je vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám zo zá­ko­na neú­čin­né, nie je mož­né vy­vo­dzo­vať spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Skut­ko­vá ve­ta ob­ža­lo­by na­vy­še vy­vo­dzo­va­la, cel­kom nes­práv­ne, proti­práv­ne ko­na­nie aj v tom, že ob­ža­lo­va­ný ko­nal tak, že nein­for­mo­val spo­loč­ní­ka. Tak ako už bo­lo uve­de­né, šta­tu­tár­ny or­gán, v tom­to prí­pa­de ko­na­teľ, ne­má po­vin­nosť in­for­mo­vať spo­loč­ní­ka o za­mýš­la­ných, či už us­ku­toč­ne­ných ma­jet­ko­vých dis­po­zí­ciách a už vô­bec ne­mu­sí ča­kať na súh­las spo­loč­ní­ka. Na­po­kon, uve­de­né vnú­tor­né ob­me­dzenie ko­na­teľ­ské­ho op­ráv­ne­nia bo­lo za­pí­sa­né v ob­chod­nom re­gis­tri a poš­ko­de­ný mo­hol to­to vnú­tor­né obe­dzenie ke­dy­koľ­vek zis­tiť a to bez väč­šej ná­ma­hy. Tak­tiež aj ar­gu­ment, že ob­ža­lo­va­ný ne­pou­žil po­ži­ča­né fi­nan­čné pros­tried­ky na do­hod­nu­tý účel ne­mož­no, sám o se­be, po­va­žo­vať za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, pre­to­že po­ži­ča­né fi­nan­čné pros­tried­ky sa stá­va­jú vlstníc­tvom dl­žní­ka mo­men­tom ich prev­za­tia a ten mô­že so svo­jím vlas­tníc­tvom dis­po­no­vať akým­koľ­vek spô­so­bom.

 c) či pri pre­da­ji ma­jet­ku bol ale­bo ne­bol po­ru­še­ný zá­kon a či je to vý­znam­né pre prí­pad­né  tres­tnop­ráv­ne po­sú­de­nie skut­ku.

 Veľ­ká sku­pi­na tres­tných ozná­me­ní vi­dí spá­chanie tres­tné­ho či­nu už v tom, že sa dis­po­zí­cie s pre­vo­dom ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by us­ku­toč­ni­li v roz­po­re so zá­ko­nom (naj­mä zá­ko­nom o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu), prí­pad­ne v roz­po­re s inter­ný­mi pra­vid­la­mi (nap­rík­lad v roz­po­re so sta­no­va­mi). Tu tre­ba opä­tov­ne uviesť, že sa­mot­ný pre­daj ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by za zod­po­ve­da­jú­cu pri­hod­no­tu nie je tres­tným či­nom vo vzťa­hu k tej­to práv­nic­kej oso­be a to ani vte­dy nie, ak sú prí­pad­ne po­ru­še­né zá­ko­nom sta­no­ve­né, či inter­ne sta­no­ve­né pra­vid­lá na pre­daj ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že vo­či tre­tým oso­bám, za ur­či­tých pod­mie­nok, mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu.

 Len po­ru­še­nie zá­ko­na pri dis­po­zí­ciách s ma­jet­kom práv­nic­kej oso­by auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu. Proti­práv­ne ko­na­nie ne­mu­sí a ani nie je auto­ma­tic­ky ko­na­ním tres­tnop­ráv­nym, pre­to­že po­ru­še­nie práv­nych pred­pi­sov čas­to za­kla­dá len ob­či­nas­kop­ráv­nu zod­po­ved­nosť.

 Nap­rík­lad, v kon­krét­nom prí­pa­de bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa  § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal pá­cha­teľ do­pus­tiť tak (krá­te­né), že

 v Bra­tis­la­ve, pri pre­da­ji ma­te­riá­lu, a to met­ráž­ne­ho rez­né­ho texti­lu z mo­bi­li­zač­ných re­zerv, v ob­do­bí ...., po­ve­ril oce­ne­ním vy­čle­ne­né­ho texti­lu spo­loč­nosť T. a.s., kto­rá oce­ni­la to­var na 100.000 Euro, nás­led­ne po­nu­ko­vé ko­na­nie vy­hra­la spo­loč­nosť A. s.r.o., kto­rá však od­stú­pi­la zo sú­ťa­že, pri­čom po jej od­stú­pe­ní bo­la zní­že­ná pre­daj­ná ce­na po­nú­ka­né­ho to­va­ru o 50%, bo­li vy­dné no­vé pod­mien­ky po­nu­ko­vé­ho ko­na­nia, a to  v ce­ne 50.000 Euro, nás­led­ne spo­loč­nosť T. a.s. sú­ťaž vy­hra­la s po­nu­kou 50.000 Euro, čím bo­la S. š. h. r. SR v za­stú­pe­ní Slo­ven­skej re­pub­li­ky spô­so­be­ná ško­da vo vý­ške 50.000 Euro (ško­da te­da bo­la vi­de­ná v tom, že sa to­var, kto­rý mal mať hod­no­tu 100.000 Euro pre­dal len za po­lo­vič­nú ce­nu).

 Tres­tné stí­ha­nie sa vie­dlo z dô­vo­du, že správ­co­via ma­jet­ku štá­tu ne­pos­tu­po­va­li v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi § 8 a § 8a zá­ko­na č. 278/1993 Z. z. o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu v zne­ní účin­nom v ča­se spá­chania skut­ku, pre­to­že ma­je­tok štá­tu mal byť po­núk­nu­tý naj­skôr štát­nym roz­poč­to­vým ale­bo štát­nym prís­pev­ko­vým or­ga­ni­zá­ciám v re­gió­ne, v kto­rom sa ten­to pre­by­toč­ný ma­je­tok na­chá­dzal, a kto­rým by ten­to ma­je­tok mo­hol účel­ne slú­žiť na pl­ne­nie úloh v rám­ci pred­me­tu ich čin­nos­ti ale­bo v sú­vis­los­ti s ním. V prí­pa­de ne­záuj­mu sub­jek­tov uve­de­ných v § 8 sa ma­lo nás­led­ne pos­tu­po­vať pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 8a cit. zá­ko­na, for­mou oso­bit­né­ho po­nu­ko­vé­ho ko­na­nia, a zve­rej­niť po­nu­ky v pe­rio­dic­kej tla­či s ce­loš­tát­nou pô­sob­nos­ťou. (20) 

 V prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia bo­lo zis­te­né, že po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu bo­li správ­com ma­jet­ku štá­tu po­ru­še­né. Po­nu­ka na pre­daj ma­te­riá­lu ne­bo­la zve­rej­ne­ná v pe­rio­dic­kej tla­či s ce­loš­tát­nou pô­sob­nos­ťou a ma­te­riál tak­tiež ne­bol naj­skôr po­núk­nu­tý štát­nym roz­poč­to­vým a štát­nym prís­pev­ko­vým or­ga­ni­zá­ciám.

 Pri skú­ma­ní, či bo­li napl­ne­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., je však pod­stat­né zis­ťo­vať sku­toč­ne do­siah­nu­teľ­nú (tr­ho­vú) ce­nu, za kto­rú by bo­lo mož­né spra­vo­va­ný (opat­ro­va­ný) ma­je­tok pre­dať. Ško­dou na spra­vo­va­nom (opat­ro­va­nom) ma­jet­ku by po­tom mo­hol byť len roz­diel me­dzi vy­ššou do­siah­nu­teľ­nou ce­nou pre­da­né­ho ma­jet­ku a niž­šou ce­nou, kto­rá bo­la za je­ho pre­daj fak­tic­ky zís­ka­ná. Opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že sa­mot­ný pre­daj spra­vo­va­né­ho (opat­ro­va­né­ho) cu­dzieho ma­jet­ku za pri­me­ra­nú tr­ho­vú ce­nu, kto­rá je ek­vi­va­len­tom sku­toč­nej hod­no­ty pre­da­né­ho ma­jet­ku, a kto­rú ten, kto­ré­mu ma­je­tok pat­ril, za je­ho pre­daj obdr­ží do svoj­ho ma­jet­ku, ne­mož­no po­va­žo­vať za ško­du, a to ani v prí­pa­de, že pri pre­da­ji ma­jet­ku doš­lo k po­ru­še­niu ur­či­tej po­vin­nos­ti, prí­pad­ne k po­ru­še­niu zá­ko­na. Uve­de­né zna­me­ná, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti je pot­reb­né nie­len to, že bo­lo pos­tu­po­va­né v roz­po­re s práv­nym pred­pi­som, ale ta­ký­to pos­tup mu­sí byť v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so spô­so­be­ním ško­dy. Ho­ci for­mál­ne doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na č. 278/1993 Z. z. pri pre­da­ji pred­met­né­ho ma­jet­ku štá­tu, ne­bo­lo zis­te­né, že by Slo­ven­ská re­pub­li­ka bo­la ta­kým­to ko­na­ním reál­ne poš­ko­de­ná. Ne­bo­li zis­te­ní žiad­ni iní zá­ujem­co­via, kto­rí by chce­li ale­bo moh­li po­núk­nuť v ča­se pre­da­ja ma­jet­ku štá­tu vy­ššiu su­mu (zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním bo­lo na­vy­še preu­ká­za­né, že pre­dá­va­ný to­var mal v ča­se pre­da­ja sku­toč­ne reál­nu hod­no­tu za kto­rú bol pre­da­ný). V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť, že su­ma 100.000 Euro bo­la tzv. úč­tov­ná hod­no­ta, kto­rá však ne­mu­sí a v praxi čas­to ani ne­zod­po­ve­dá sku­toč­ne reál­nej hod­no­te spra­vo­va­né­ho ma­jet­ku, za kto­rú by bol to­var zob­cho­do­va­teľ­ný v da­nom ča­se na tr­hu. Len sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ozna­mo­va­te­ľa, že roz­diel me­dzi úč­tov­nou ce­nou texti­lu a ce­nou, za kto­rú bol textil na­ko­niec pre­da­ný, je spô­so­be­nou ško­dou, ne­pos­ta­ču­je na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti.

 Pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že, v da­nom prí­pa­de, správ­ca ma­jet­ku štá­tu ozná­mil oso­bit­né po­nu­ko­vé ko­na­nie na svo­jej inter­ne­to­vej strán­ke, av­šak aj na­priek to­mu iš­lo for­mál­ne o po­ru­še­nie zá­ko­na o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu, na­koľ­ko zá­kon vy­ža­do­val, aby sa tak sta­lo „zve­rej­ne­ním po­nu­ky v den­nej tla­či s ce­loš­tát­nou pô­sob­nos­ťou“. V praxi sa však tá­to zá­ko­nom sta­no­ve­ná všeo­bec­ná po­vin­nosť čas­to a ľah­ko ob­chá­dza­la tak, že oso­bit­né po­nu­ko­vé ko­na­nie sa zve­rej­ni­lo v den­ní­ku, kto­ré­ho nák­lad nie je veľ­ký, kto­rý nie je ani bež­ne dos­tup­ný vo všet­kých no­vi­no­vých strán­koch a kto­rý má ok­ruh či­ta­te­ľov po­mer­ne špe­ci­fic­ký a úz­ky (nap­rík­lad zve­rej­ne­nie po­nu­ky v Roľ­níc­kych no­vi­nách).

 Evi­den­tné po­ru­še­nie zá­ko­na o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu zo stra­ny správ­cu ma­jet­ku štá­tu (ne­po­núk­nu­tie ma­jet­ku iným štát­nym or­ga­ni­zá­ciám a neu­ve­rej­ne­nie po­nu­ko­vé­ho ko­na­nia v tla­či) te­da vô­bec nez­na­me­na­lo aj vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, na­koľ­ko ne­doš­lo k spô­so­be­niu ško­dy na spra­vo­va­nom ma­jet­ku. Evi­den­tné po­ru­še­nie zá­ko­na (či inter­né­ho pred­pi­su) ne­mu­sí byť pre­to vô­bec vý­znam­né (re­le­van­tné) pre prí­pad­né tres­tnop­ráv­ne po­sú­de­nie skut­ku (21).

 Zá­ver

 Na zá­ver mož­no zhr­núť, že zá­klad­ný­mi zis­te­nia­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, po po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia oh­ľad­ne ma­jet­ko­vých dis­po­zíc práv­nic­kých osôb, by ma­lo byť zis­te­nie, kto ma­je­tok pre­dá­val (t. j., či iš­lo o tzv. práv­ny, či fak­tic­ký or­gán ria­de­nia práv­nic­kej oso­by, res­pek­tí­ve o inú oso­bu z „vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by), či vy­ko­na­ná ma­jet­ko­vá dis­po­zí­cia spô­so­bi­la práv­nic­kej oso­be ško­du (zmen­še­nie ale­bo nez­väč­še­nie ma­jet­ku) a či tá­to ško­da je pok­ry­tá prí­pus­tným ri­zi­kom v ko­mer­čnej sfé­re. Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že ak ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu vy­ko­na­la oso­ba, kto­rej ko­na­nie je po­va­žo­va­né za ko­na­nie práv­nic­kej oso­by a z toh­to ko­na­nia vznik­la práv­nic­kej oso­be ško­da, nep­ri­chá­dza do úva­hy (vo vzťa­hu k tej­to oso­be) pou­ži­tie „uni­ver­zál­nej“ práv­nej kva­li­fi­ká­cie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a ak je spô­so­be­nie ško­dy pok­ry­té prí­pus­tným ri­zi­kom v ko­mer­čnej sfé­re, ne­pôj­de vô­bec o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Len po­ru­še­nie zá­ko­na, či vnú­tor­ných ob­me­dze­ní šta­tu­tár­nych or­gá­nov, eš­te vô­bec ne­mu­sí zna­me­nať spá­chanie tres­tné­ho či­nu a pri pre­ve­ro­va­ní tres­tných ozná­me­ní tre­tích osôb (poš­ko­de­ných osôb, kto­ré bo­li v ur­či­tom zá­väz­ko­vop­ráv­nom vzťa­hu s práv­nic­kou oso­bou) by ma­lo byť ne­vyh­nut­ným aj pres­kú­ma­va­nie ko­na­nia sa­mot­né­ho poš­ko­de­né­ho a to hlav­ne v tom sme­re, či poš­ko­de­ný dos­tál svo­jej pre­ven­čnej po­vin­nos­ti, či z je­ho stra­ny neš­lo o po­ru­še­nie mi­ni­mál­nej mie­ry opatr­nos­ti vy­ža­do­va­nej v zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hoch (po­ru­še­nie prí­pus­tné­ho ri­zi­ka) a či tres­tné ozná­me­nie nie je len kom­pen­zá­ciou za je­ho ned­ba­lé ko­na­nie. Len dom­nien­ky, či ni­čím ne­pod­lo­že­né sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nia ozna­mo­va­te­ľa (no­vé­ho ve­de­nia práv­nic­kej oso­by, tre­tích osôb, či po­li­ti­kov) o tom, že bol spá­cha­ný trest­ný čin, by zá­sad­ne ne­ma­li sta­čiť na ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia (22).

 

Poz­nám­ky pod čia­rou:

 

1.    po­kiaľ ho­vo­rí­me o ma­jet­ku práv­nic­kých osôb, tak naj­čas­tej­šie ide o pre­daj neh­nu­teľ­nos­tí a poh­ľa­dá­vok (pred­me­tom pre­da­ja však bý­va­jú aj rôz­ne hnu­teľ­né ve­ci, kto­ré sa čas­to pre­dá­va­jú ako ne­pot­reb­né pre ďal­šiu čin­nosť práv­nic­kej oso­by).

2.    tres­tné ozná­me­nia sú tak ne­zried­ka pou­ží­va­né ako tzv. fil­ter všet­kých pod­stat­ných ma­jet­ko­vých dis­po­zí­cií, kto­ré vy­ko­na­lo pred­chá­dza­jú­ce ve­de­nie s tým, že v tres­tných ozná­me­niach sú za tres­tné či­ny ozna­če­né spra­vid­la všet­ky pod­stat­né ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie pred­chá­dza­jú­ce­ho ve­de­nia, pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní si ma­jú vy­brať tie, kto­ré by moh­li napĺňať skut­ko­vú pod­sta­tu niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov. Ak nás­led­ne or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­zis­tia žiad­ne po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, sú ozna­mo­va­teľ­mi (čas­to po­li­tik­mi a mé­dia­mi, kto­rí ne­ma­jú žiad­ne od­bor­né zna­los­ti a schop­nos­ti) kri­ti­zo­va­né a ob­vi­no­va­né z nes­chop­nos­ti a ne­záuj­mu o vy­šet­ro­va­nie tres­tných či­nov.

3.    ide o ur­či­tý mý­tus „ži­ve­ný“ čas­to aj mé­dia­mi a po­li­tik­mi, kto­rý spo­čí­va v tom, že aké­koľ­vek sku­toč­ne, či zdan­li­vo po­doz­ri­vé pre­vo­dy ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by, res­pek­tí­ve pre­vo­dy, pri kto­rých ma­la ale­bo moh­la vznik­núť ško­da ale­bo obo­ha­te­nie sú ozna­čo­va­né za pod­vod­né.

4.        k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a i. Pod­ni­ká­ní a eko­no­mic­ká kri­mi­na­li­ta v Čes­ké re­pub­li­ce. 1. vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2001. s. 266 a nasl., pri­me­ra­ne aj nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5 Tdo 648/2003 – zdroj inter­net – www.ep­ra­vo.cz

5.    k pri­čí­ta­teľ­nos­ti ko­na­nia fy­zic­kej oso­by práv­nic­kej oso­be a to z hľa­dis­ka tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb poz­ri nap­rík­lad Gi­ba­lo­vá, D. Ap­li­ka­ce tres­tní od­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osob ve Fran­cii. Tres­tnep­ráv­ni re­vue č. 5/2011 stra­na 137 – 141.

6.        oso­bit­nou prob­le­ma­ti­kou je po­su­dzo­va­nie prí­pa­dov, keď tzv. fak­tic­ký or­gán práv­nic­kej oso­by prek­ro­čil pri ko­na­ní roz­sah svo­jích prá­vo­mo­cí, či kom­pe­ten­cií a ko­nal nad rá­mec, nap­rík­lad ude­le­nej pl­nej mo­ci, res­pek­tí­ve iš­lo o ko­na­nie oso­by, kto­rá vô­bec ne­bo­la na ur­či­té ko­na­nie spl­no­moc­ne­ná práv­nic­kou oso­bou – nap­rík­lad za­mes­tnan­ca práv­nic­kej oso­by. V ta­kých­to prí­pa­doch tak­tiež ne­pôj­de o trest­ný čin pod­vo­du spá­cha­ný „do vnút­ra“ práv­nic­kej oso­by. Moh­lo by ísť, čis­to teo­re­tic­ky, o trest­ný čin pod­vo­du len vo vzťa­hu k tre­tej oso­be, kto­rej oso­ba, prek­ra­ču­jú­ca svo­je kom­pe­ten­cie, ma­je­tok práv­nic­kej oso­by pre­dá­va­la, pri­čom, vo vzťa­hu k práv­nic­kej oso­be v me­ne kto­rej sa neop­ráv­ne­ne ko­na­lo, by moh­lo ísť, za spl­ne­nia aj ďal­ších zá­kon­ných pod­mie­nok, o po­doz­re­nie zo spá­chania iné­ho tres­tné­ho či­nu, nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry.

7.        poz­ri pri­me­ra­ne aj roz­su­dek Nej­vyš­ší­ho sou­du ČR ze dne 24. 5. 2000 sp. zn. 5 Tzn 97/2000.

Ak by však iš­lo o pre­daj neh­nu­teľ­nos­tí za vý­raz­ne niž­šiu ce­nu než v ča­se pre­da­ja sku­toč­ne ma­li, moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. ták. (prí­pad­ne o ned­ban­li­vos­tnú for­mu toh­to tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 238 Tr. zák.) s tým, že ško­dou by mo­hol byť len roz­diel vo vý­ške ce­ny, za kto­rú bo­li neh­nu­teľ­nos­ti pre­da­né a za kto­rú moh­li byť reál­ne pre­da­né. Ško­dou by te­da ne­bo­la hod­no­ta (ce­na) ce­lej neh­nu­teľ­nos­ti, pre­to­že do­hod­nu­tá a ne­zap­la­te­ná kúp­na ce­na je poh­ľa­dáv­ka vo­či ku­pu­jú­ce­mu, t. j. ak­tí­vum práv­nic­kej oso­by a jej neuh­ra­de­nie zna­me­ná pos­tup pod­ľa prís­luš­ných ci­vil­ných pred­pi­sov. To všet­ko za pred­pok­la­du, že op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by, kto­rý neh­nu­teľ­nos­ti pre­dá­val, ne­ve­del, že ku­pu­jú­ci mô­že mať prob­lé­my s úh­ra­dou kúp­nej ce­ny. Ak pre­dá­va­jú­ci ve­del, že ku­pu­jú­ci ne­má žiad­ne fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du kúp­nej ce­ny a aj na­priek to­mu pre­daj reali­zo­val, aby nap­rík­lad prip­ra­vil práv­nic­kú oso­bu, v me­ne kto­rej ko­nal, o neh­nu­teľ­nos­ti, moh­la by byť za ško­du po­va­žo­va­ná aj ce­lá reál­na hod­no­ta neh­nu­teľ­nos­tí.

 

8.        pri ná­le­ži­tej od­bor­nej sta­ros­tli­vos­ti je pot­reb­né pri­hliad­nuť aj k zna­los­tiam, kva­li­fi­ká­cii a skú­se­nos­tiam kon­krét­nej ko­na­jú­cej oso­by, pri­čom je nut­né zoh­ľad­niť aj to, či op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­jej oso­by vy­ko­ná­val svo­ju fun­kciu v sú­la­de so zá­uj­ma­mi práv­nic­kej oso­by, kto­ré poz­nal, či mal poz­nať (či op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by poz­nal zá­uj­my práv­nic­kej oso­by sa po­su­dzu­je prá­ve pod­ľa to­ho, či vy­na­lo­žil ná­le­ži­tú od­bor­nú sta­ros­tli­vosť k to­mu, aby ich poz­nal). K uve­de­né­mu poz­ri blž­šie nap­rík­lad Ko­ran­da, V. Po­ru­šo­va­nie po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku. Pra­ha: Euro­lex Bo­he­mia s.r.o., 2005, s 24 a nasl.

9.        k ri­zi­kám poz­ri pod­rob­nej­šie nap­rík­lad Ja­nat­ka, F. A kol. Ri­zi­ka v ko­mer­ční praxi. Pra­ha: Wol­ters Kluwer ČR, a.s., 2011

10.     po­kiaľ ide o okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­ce proti­práv­nosť, tak ich ok­ruh sa us­ta­no­ve­nia­mi § 24 až § 30 Tr. zák. ne­vy­čer­pá­va, pre­to­že okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­ce proti­práv­nosť mô­žu byť aj ana­lo­gic­ky roz­ši­ro­va­né, na­koľ­ko sa tým zu­žu­jú pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, ide te­da o do­vo­le­nú ana­ló­giu, kto­rá je v pros­pech pá­cha­te­ľa. K uve­de­né­mu poz­ri nap­rík­lad aj Šámal, P. a kol. Tres­tní zá­kon­ník I. § 1 až § 139. Ko­men­tář. 1. Vy­dá­ní. Pra­ha: C. H. Beck, 2009, s 314 a nasl.

11.     tu však tre­ba pri­po­me­núť, že žiad­ny práv­ny pred­pis ne­vy­ža­du­je, aby mal op­ráv­ne­ný or­gán práv­nic­kej oso­by vždy všet­ky od­bor­né zna­los­ti, kto­ré sú­vi­sia s je­ho pos­ta­ve­ním, pri­čom pos­ta­čí, ak má zá­klad­né zna­los­ti umož­ňu­jú­ce ro­zoz­nať reál­ne hro­zia­cu ško­du a za­brá­niť jej spô­so­be­niu na ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by – pri­me­ra­ne poz­ri nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 18. 10. 2006, sp. zn. 5 Tdo 1224/2006.

12.     k uve­de­né­mu pri­mer­na­ne poz­ri nap­rík­lad Peš­ta, K. O hos­po­dářské tres­tné čin­nos­ti. Pra­ha: Pa­no­ra­ma, 1985, s 194 a nasl. Kuch­ta, J. Dek­ri­mi­na­li­za­ce hos­po­dářské a ma­jet­ko­vé tres­tné čin­nos­ti pod­le ak­tuál­ní­ho návr­hu re­ko­di­fi­ka­ce tres­tní­ha prá­va hmot­né­ho. Zbor­ník No­vé je­vy v hos­po­dářské kri­mi­na­litě. Br­no, Ma­sa­ry­ko­va uni­ver­zi­ta 2007, s 110 – 119.

13.     v ta­kých­to prí­pa­doch bý­va­jú spra­vid­la po­dá­va­né tres­tné ozná­me­nia pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du s tým, že in­ves­tor bol pod­ni­ka­te­ľom uve­de­ný do omy­lu v otáz­ke reali­zá­cie pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru a ak by in­ves­tor ve­del, že je pro­jekt ne­reál­ny ur­či­te by in­ves­tí­ciu ne­pos­ky­tol. Opä­tov­ne tu tre­ba zdô­raz­niť, že tak zisk ako aj stra­ta sú v pod­ni­ka­teľ­skej ob­las­ti ne­roz­luč­ne spo­je­né a dop­re­du spra­vid­la nie je mož­né zis­tiť, aký bu­de vý­sle­dok pod­ni­ka­tes­ké­ho zá­me­ru (plá­nu). Pre­to je vý­sle­dok pod­ni­ka­nia (prí­pad­ne aj ma­jet­ko­vých dis­po­zi­cií vy­ko­na­ná­va­ných mi­mo pod­ni­ka­teľ­ských úče­lov) vždy do ur­či­tej mie­ry neis­tý (ri­zi­ko­vý). Ak pod­ni­ka­teľ pres­ved­čí in­ves­to­ra o svo­jom pod­ni­ka­teľ­skom plá­ne, kto­rý sa nás­led­ne ne­vy­da­rí (t. j. nie je zis­ko­vý) nez­na­me­ná to, že pod­ni­ka­teľ kla­mal in­ves­to­ra v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, na­koľ­ko moh­lo ísť, a spra­vid­la aj ide, o prí­pus­tné ri­zi­ko v ko­mer­čnej sfé­re, kto­ré ne­sie in­ves­tor. Len nespl­ne­nie oča­ká­va­ní, prí­pad­ne preh­na­né oča­ká­va­nia ne­mož­no po­va­žo­vať za om­yl v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

14.     nap­rík­lad na zá­kla­de zá­ko­na, či sta­nov, mô­žu mať niek­to­ré or­gá­ny práv­nic­kej oso­by v kom­pe­ten­cii od­súh­la­so­vať šta­tu­tár­nym or­gá­nom vy­bra­né ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie. Nap­rík­lad val­né zhro­maž­de­nie ale­bo obec­né za­stu­pi­teľ­stvo mô­žu dis­po­no­vať op­ráv­ne­ním dá­vať pred­chá­dza­jú­ci súh­las na kon­krét­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, spra­vid­la pôj­de o pred­chá­dza­jú­ci súh­las, kto­rý sa tý­ka  nak­la­da­nia s neh­nu­teľ­ným ma­jet­kom ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, či ob­ce.

15.     poz­ri pri­me­ra­ne nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 25. 5. 2010, sp. zn. 7 Tdo 486/2010). Mož­no do­dať, že us­ta­no­ve­nie § 415 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka má cha­rak­ter ge­ne­rál­nej pre­ven­cie, z kto­rej vy­plý­va, že ak si niek­to­rý účas­tník ob­čian­skop­ráv­ne­ho vzťa­hu nepl­ní svo­ju všeo­bec­nú pre­ven­čnú po­vin­nosť, nepl­ní si práv­nu po­vin­nosť a te­da ko­ná proti­práv­ne. Zod­po­ve­dá pre­to za ško­du vznik­nu­tú v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tým­to opo­me­nu­tím (ide tu do ur­či­tej mie­ry o vy­jad­re­nie zá­sa­dy „prá­vo pat­rí bde­lým“, kto­rá zdô­raz­ňu­je, aby sa kaž­dý o svo­je prá­va sta­ral pri­már­ne sám a sám si ich aj strá­žil). Sa­moz­rej­me, aj pre­ven­čná po­vin­nosť má svo­je hra­ni­ce, od poš­ko­de­né­ho mož­no žia­dať len ta­ké pre­ven­tív­ne ko­na­nie, kto­ré aj reál­ne pri­chá­dza­lo do úva­hy a kto­ré mo­hol vy­ko­nať bez väč­ších ťaž­kos­tí, či nák­la­dov.

16.  ide nap­rík­lad o si­tuácie, keď je po­vin­nos­ťou pred­sta­ves­tva ak­cio­vej spo­loč­nos­ti, na zá­kla­de sta­nov, po­žia­dať pri vy­bra­ných ma­jet­ko­vých dis­po­zí­ciách val­né zhro­maž­de­nie o pred­chá­dza­jú­ci súh­las. Ob­dob­ne mô­že ísť aj o vzá­jom­ný vzťah sta­ros­tu a obec­né­ho za­stu­pi­teľ­stva.

17.  tro­chu iná je si­tuácia nap­rík­lad v prí­pa­doch, keď v me­ne spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným mô­žu, pod­ľa zá­pi­su v ob­chod­nom re­gis­tri, ko­nať len spo­loč­ne dva­ja ko­na­te­lia. Oba­ja spo­loč­ne te­da vy­ko­ná­va­jú ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie v me­ne práv­nic­kej oso­by. Je­den z ko­na­te­ľov pres­ved­čí dru­hé­ho ko­na­te­ľa o vý­hod­nos­ti ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie, pri­čom mu za­ta­jí pod­stat­né sku­toč­nos­ti o tej­to ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cii (nap­rík­lad to, že nej­de o vý­hod­nú tran­sak­ciu pre spo­loč­nosť, ale pr­vý z ko­na­te­lov len chce „pre­liať“ ma­je­tok a to „pod ce­nu“ do inej spo­loč­nos­ti, v kto­rej chce nás­led­ne pô­so­biť a po­dob­ne). Ok­la­ma­ný dru­hý ko­na­teľ pris­tú­pi na tú­to ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu, kto­rá sa nás­led­ne aj reali­zu­je a to už za účas­ti obid­voch ko­na­te­ľov. Tu si tre­ba uve­do­miť, že ten­to dru­hý ok­la­ma­ný ko­na­teľ bol v omy­le nie­len v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ko­na­ním pr­vé­ho ko­na­te­ľa, kto­rý ho evi­den­tne kla­mal, ale aj v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tým, že riad­ne ne­vy­ko­ná­val svo­ju fun­kciu ko­na­te­ľa, pre­to­že ako ko­na­teľ mal nie­len mož­nosť zis­tiť si všet­ky re­le­van­tné in­for­má­cie o chys­ta­nom pre­vo­de, ale iš­lo zá­ro­veň aj o je­ho po­vi­nosť ko­nať v me­ne spo­loč­nos­ti s ná­le­ži­tou od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou. Spra­vid­la tu tak­tiež ne­pôj­de o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Vo vzťa­hu k obid­vom ko­na­te­ľom by pre­to moh­lo ísť (pri­már­ne) o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák. (po­kiaľ ide o prík­lad pou­ži­tý vy­ššie v zá­tvo­re, tak pri pr­vom ko­na­te­ľo­vi by pri­chá­dza­lo do úva­hy naj­mä po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia in­for­má­cií v ob­chod­nom sty­ku pod­ľa § 265 ods. 2 Tr. zák.)

18.     k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad § 133 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, prí­pad­ne  Pa­ta­kyo­vá, M. a kol. Ob­chod­ný zá­kon­ník. Ko­men­tár. 1. vy­da­nie. Pra­ha: C.H.Beck, 2006, s. 326 a nasl.

19.  ide o ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rá je v teó­rii ako aj v praxi dl­ho­do­bo reš­pek­to­va­ná a kto­rá sa tý­ka nepl­ne­nia si zmluv­ných po­vin­nos­tí niek­to­rou zo zmluv­ných strán (pri­me­ra­ne nap­rík­lad roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 3 Tz 5/67 z 14.2.1967, sp. zn. 4 Tz 76/68 z 15.10.1968, sp. zn. 1 Tz 1/77 z 27.1.1977, nap­rík­lad aj roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5 Tz 146/2000 a 6 Tdo 1038/2005). Uve­de­ná ju­di­ka­tú­ra vy­chá­dza z to­ho, že sa­mot­ná sku­toč­nosť, že jed­na zmluv­ná stra­na nespl­ni­la svoj zá­vä­zok vo­či dru­hej zmluv­nej stra­ne, eš­te ne­do­ka­zu­je, že dru­há zmluv­ná stra­na bo­la uve­de­ná do omy­lu s úmys­lom obo­ha­tiť sa na úkor jej ma­jet­ku. Sku­toč­nosť, že jed­na zmluv­ná stra­na nepl­ni­la zo zmlu­vy vô­bec ale­bo pl­ni­la zo zmlu­vy len čias­toč­ne, sved­čí len o tom, že tá­to oso­ba nie je schop­ná riaad­ne spl­niť svo­je zmluv­né zá­väz­ky, ne­zahr­ňu­je však, sa­ma o se­be, vnú­tor­ný vzťah pá­cha­te­ľa k pod­stat­ným zlož­kám tres­tné­ho či­nu. Nes­chop­nosť zmluv­nej stra­ny dos­táť svo­jim zá­väz­kom nie je a ani ne­mô­že byť tres­tným či­nom. Na­vy­še úmy­sel pá­cha­te­ľa uviesť nie­ko­ho do omy­lu a obo­ha­tiť sa na je­ho úkor mu­sí byť da­ný už v ča­se pod­pi­su prís­luš­nej zmlu­vy (v da­nom prí­pa­de v ča­se fy­zic­ké­ho  pos­kyt­nu­tia fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré pred­chá­dza­lo uzat­vo­re­niu pí­som­nej zmlu­vy). Po­kiaľ pre­káž­ky, kto­ré brá­nia zmluv­nej stra­ne spl­niť svoj zá­vä­zok vznik­nú až v ča­se po uzat­vo­re­ní zmlu­vy, prí­pad­ne ak zmluv­ná stra­na z rôz­nych dô­vo­dov od­kla­dá spl­ne­nie svoj­ho zá­väz­ku ale­bo až do­da­toč­ne poj­me úmy­sel zá­vä­zok vô­bec nespl­niť, ne­mož­no ta­ké­to ko­na­nie po­va­žo­vať za pod­vod­né.

20.     v tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť, že zá­kon č. 278/1993 Z. z. o sprá­ve ma­jet­ku štá­tu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov v ča­se pre­da­ja pred­met­né­ho ma­te­riá­lu up­ra­vo­val nak­la­da­nie s ma­jet­kom štá­tu tak, že správ­ca bol po­vin­ný pre­by­toč­ný ma­je­tok štá­tu pí­som­ne po­núk­nuť tým štát­nym roz­poč­to­vým or­ga­ni­zá­ciám ale­bo štát­nym prís­pev­ko­vým or­ga­ni­zá­ciám v re­gió­ne, v kto­rom sa ten­to pre­by­toč­ný ma­je­tok štá­tu na­chá­dza a kto­rým by ten­to ma­je­tok mo­hol účel­ne slú­žiť na pl­ne­nie úloh v rám­ci pred­me­tu ich čin­nos­ti ale­bo v sú­vis­los­ti s ním. Ak o po­núk­nu­tý ma­je­tok štá­tu nep­re­ja­vi­la zá­ujem žiad­na štát­na roz­poč­to­vá or­ga­ni­zá­cia ale­bo štát­na prís­pev­ko­vá or­ga­ni­zá­cia, bol správ­ca po­vin­ný vy­ko­nať oso­bit­né po­nu­ko­vé ko­na­nie pod­ľa vy­ššie spo­mí­na­né­ho zá­ko­na. Oso­bit­né po­nu­ko­vé ko­na­nie sa za­čí­na­lo zve­rej­ne­ním po­nu­ky v pe­rio­dic­kej tla­či s ce­loš­tát­nou pô­sob­nos­ťou. Po­nu­ka mu­se­la ob­sa­ho­vať naj­mä iden­ti­fi­ká­ciu ma­jet­ku štá­tu s uve­de­ním je­ho cha­rak­te­ris­ti­ky, pri­me­ra­nú ce­nu, le­ho­tu na do­ru­če­nie ce­no­vých po­núk zá­ujem­cov, kto­rá nes­me­la byť krat­šia ako 10 ka­len­dár­nych dní odo dňa nas­le­du­jú­ce­ho po zve­rej­ne­ní po­nu­ky. Správ­ca pre­vie­dol ma­je­tok štá­tu zá­ujem­co­vi, kto­rý v oso­bit­nom po­nu­ko­vom ko­na­ní po­nú­kol naj­vyš­šiu ce­nu. Ak zá­ujem­ca, kto­rý po­nú­kol v oso­bit­nom po­nu­ko­vom ko­na­ní naj­vyš­šiu ce­no­vú po­nu­ku, od­stú­pil od uzav­re­tia zmlu­vy o pre­vo­de ma­jet­ku štá­tu, správ­ca mo­hol vy­zvať na uzav­re­tie zmlu­vy o pre­vo­de ma­jet­ku štá­tu v po­ra­dí ďal­šie­ho zá­ujem­cu s ce­no­vou po­nu­kou vo vý­ške as­poň pri­me­ra­nej ce­ny. Ak ce­no­vá po­nu­ka žiad­ne­ho zá­ujem­cu ne­do­siah­ne vý­šku pri­me­ra­nej ce­ny, je správ­ca po­vin­ný opa­ko­vať oso­bit­né po­nu­ko­vé ko­na­nie.

21.     poz­ri pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 19.10.2010, sp. zn. 5 Tdo 1138/2010, pod­ľa kto­ré­ho k napl­ne­niu sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí, ak pá­cha­teľ úmy­sel­ne po­ru­šil po­vin­nosť ulo­že­nú mu zá­ko­nom, ale mu­sí byť preu­ká­za­né, že je­ho úmy­sel sme­ro­val k spô­so­be­niu nás­led­ku, res­pek­tí­ve účin­ku, t. j. k spô­so­be­niu ško­dy na opat­ro­va­nom, či spra­vo­va­nom ma­jet­ku.

22.  ku kaž­dé­mu tres­tné­mu ozná­me­niu by ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pris­tu­po­vať ob­jek­tív­ne a uve­do­miť si, že v pred­súd­nom ko­na­ní za­stu­pu­jú zá­uj­my štá­tu a nie zá­uj­my sku­toč­ných, čí dom­ne­lých poš­ko­de­ných (ich zá­uj­my za­stu­pu­je spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­né­ho).         

 

 

 

 

Diskusia