Nad možnosťou prokurátora využiť pri rozhodovaní v rámci prípravného konania zásadu in dubio pro reo

 

1. Pre­zum­pcia ne­vi­ny

Zá­sa­da „in du­bio pro reo“ (v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho) je jed­nou z kľú­čo­vých zá­sad ap­li­ku­jú­cich sa v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom tá­to zá­sa­da, kto­rá vy­chá­dza z práv­nych my­šlie­nok rím­ske­ho prá­va, je ako tá­ka neod­de­li­teľ­ne spä­tá so zá­sa­dou pre­zum­pcie ne­vi­ny, kto­rá má pre trest­ný pro­ces zá­sad­ný vý­znam. Zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny je to­tiž na­toľ­ko vý­znam­ná, že je pria­mo (expres­sis ver­bis) za­kot­ve­ná v me­dzi­ná­rod­ných do­ku­men­toch ga­ran­tu­jú­cich zá­klad­né ľud­ské prá­va a slo­bo­dy.[1] Sa­moz­rej­me, aj v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky je tá­to zá­sa­da nor­ma­tív­ne vy­jad­re­ná, a to pria­mo v Ústa­ve Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov[2] (ďa­lej len Ústa­va), ale aj v zá­ko­ne č. 301/2005 Z.z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“)[3], pri­čom v rám­ci tres­tné­ho pro­ce­su sa tá­to chá­pe ako jed­na z je­ho „zá­klad­ných zá­sad“. Z uve­de­né­ho te­da mož­no kon­šta­to­vať, že po­ru­še­nie prá­va ga­ran­tu­jú­ce­ho pre­zum­pciu ne­vi­ny v ko­neč­nom dôs­led­ku zna­me­ná po­ru­še­nie zá­klad­né­ho ľud­ské­ho prá­va resp. prá­va ga­ran­to­va­né­ho jed­not­liv­co­vi pria­mo Ústa­vou (ús­tav­né­ho prá­va). To­to prá­vo vy­chá­dza zo zá­klad­né­ho pred­pok­la­du, a to že kaž­dý sa po­va­žu­je za dob­ré­ho a čes­tné­ho, kým nie je preu­ká­za­né inak („prae­sum­ptio bo­ni vi­ri“). To zna­me­ná, že vo vzťa­hu ku kaž­dé­mu jed­not­liv­co­vi pla­tí práv­na fik­cia o je­ho ne­vin­ne (bez­úhon­nos­ti), a to až do mo­men­tu, ke­dy je tá­to oso­ba prá­vop­lat­né od­sú­de­ná (keď na­do­bud­ne prá­vop­lat­nosť od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok). Pre­zum­cpia ne­vi­ny te­da vy­jad­ru­je ob­jek­tív­ny stav, pod­ľa kto­ré­ho o vi­ne ob­vi­ne­né­ho mô­že roz­hod­núť len súd, pri­čom je­ho roz­hod­nu­tie mu­sí vy­chá­dzať z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, v rám­ci kto­ré­ho exis­tu­je jed­noz­nač­ný zá­ver, že ža­lo­va­ný sku­tok spá­cha­la ur­či­tá oso­ba. Pre úpl­nosť je však pot­reb­né uviesť, že ani po­vin­nosť reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny ur­či­tej oso­by ne­vy­jad­ru­je zá­kaz vy­uži­tia zá­kon­ných pros­tried­kov sme­ru­jú­cich nap­rík­lad k ob­me­dzeniu jej slo­bo­dy (za­dr­ža­nie, väz­ba). To­tiž ani z vä­zob­né­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho ne­mô­že v žiad­nom sme­re re­zul­to­vať zá­ver o je­ho vi­ne, av­šak aj pre ta­ký­to pos­tup mu­sí exis­to­vať ur­či­tý stu­peň práv­nej dô­vod­nos­ti (vy­ššia me­ria prav­de­po­dob­nos­ti, že sku­tok, kto­rý vy­ka­zu­je všet­ky zna­ky ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu spá­chal prá­ve ob­vi­ne­ný). K sa­mot­né­mu ob­sa­hu prá­va pre­zum­pcie ne­vi­ny je pot­reb­né uviesť, že to­to v se­be za­kot­vu­je dve zá­klad­né po­žia­dav­ky. Po pr­vé, aby oso­ba, vo­či kto­rej sa ve­die tres­tné stí­ha­nie ne­bo­la ozna­čo­va­ná za „vin­né­ho“, po­kiaľ tak prá­vop­lat­ne ne­roz­hod­ne súd a po dru­hé, pred­met­ná zá­sa­da má svo­je od­zr­kad­le­nie naj­mä v do­ka­zo­va­ní, pri kto­rom sa vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že ob­vi­ne­né­mu sa mu­sí spá­chanie skut­ku re­le­van­tne preu­ká­zať. V tej­to sú­vis­los­ti pre­to mož­no chá­pať pre­zum­pciu ne­vi­ny z dvoch hľa­dísk:

- hmot­no-práv­ne­ho, v zmys­le kto­ré­ho sú jas­ne da­né hra­ni­ce, v me­dziach kto­rých sa mož­no o ob­vi­ne­nom vy­jad­ro­vať vo vzťa­hu k je­ho vi­ne pred prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du,   

- pro­ces­no-práv­ne­ho, v zmys­le kto­ré­ho pla­tia ur­či­té pra­vid­lá súd­ne­ho do­ka­zo­va­nia.[4]

 Ako vy­plý­va z vy­ššie uve­de­né­ho, kým hmot­no-práv­na strán­ka pre­zum­pcie ne­vi­ny vy­jad­ru­je pre­dov­šet­kým vy­jad­ro­va­cie mož­nos­ti iných osôb (sú­du, or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale aj os­tat­nej ve­rej­nos­ti) vo vzťa­hu k vi­ne ob­vi­ne­né­ho[5], tak jej pro­ces­no-práv­na strán­ka vy­jad­ru­je ur­či­té zá­väz­né pra­vid­lá pre do­ka­zo­va­nie vy­ko­ná­va­né v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia. Ide o tie­to pra­vid­lá:

 - ob­vi­ne­ný nie je po­vin­ný do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu (ob­vi­ne­ný nie je po­vin­ný do­ka­zo­vať

    žiad­nu sku­toč­nosť, a to ani sku­toč­nosť sved­čia­cu v je­ho pros­pech)

 - ne­do­ká­za­ná vi­na má rov­na­kú vá­hu ako do­ká­za­ná ne­vi­na (ob­vi­ne­né­mu mu­sí byť vi­na

   preu­ká­za­ná)

 - v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (in du­bio pro reo).

 2. K zá­sa­de „in du­bio pro reo“ 

            Pre úče­ly toh­to prís­pev­ku je re­le­van­tné pre­dov­šet­kým pos­led­ne uve­de­né pra­vid­lo, pod­ľa kto­ré­ho, po­kiaľ exis­tu­jú o otáz­ke vi­ny ob­vi­ne­né­ho na­ďa­lej ro­zum­né po­chyb­nos­ti, kto­ré nie je mož­né od­strá­niť iný­mi dô­kaz­mi, je nut­né roz­hod­núť v je­ho pros­pech (os­lo­bo­diť ho spod ob­ža­lo­by). Uve­de­né pra­vid­lo sa však up­lat­ní len po­kiaľ ide o skut­ko­vé zis­te­nia (otáz­ky skut­ko­vé­ho cha­rak­te­ru) a ne­mož­no ho vzťa­ho­vať na práv­ne otáz­ky, na­koľ­ko súd je po­vin­ný ap­li­ko­vať zá­sa­du „iura no­vit cui­ra“ (súd poz­ná prá­vo).[6] Ako som vy­ššie uvie­dol, po­chyb­nos­ti mu­sia spo­čí­vať v skut­ko­vom sta­ve ve­ci a mu­sia mať ur­či­tý lo­gic­ký zá­klad (napr.: ak sa aj na­priek všet­kým vy­ko­na­ným dô­ka­zom ne­po­da­rí preu­ká­zať za­vi­ne­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­rý mal účasť na dop­rav­nej ne­ho­de, pri kto­rej doš­lo k usmr­te­niu inej oso­by). Nie je pre­to mož­né chá­pať pod po­chyb­nos­ťa­mi aké­koľ­vek nez­rov­na­los­ti v do­ka­zo­va­ní (pod­sta­tu ne­me­nia­ce), kto­ré ne­ma­jú k po­su­dzo­va­nej ve­ci re­le­vant­ný vý­znam (napr. ak si sve­dok pre od­stup ča­su ne­pa­mä­tá pres­ný čas uda­los­ti a pod.). Nao­pak, mu­sí ísť o ta­ké ro­zum­né a dô­vod­né po­chyb­nos­ti, pre exis­ten­ciu kto­rých ne­mož­no spo­ľah­li­vo uz­nať ob­vi­ne­né­ho vin­ným.[7] V prí­pa­de, ak nas­ta­ne ta­ký­to práv­ny stav, te­da že po­chyb­nos­ti o ur­či­tej skut­ko­vej otáz­ke (kto­rá je pre po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho práv­ne vý­znam­nou) ne­mož­no od­strá­niť (vy­pl­niť) iný­mi dos­tup­ný­mi dô­kaz­mi, je ne­vyh­nut­né, aby súd roz­ho­dol v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (naj­mä pos­tu­pom v zmys­le § 285 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku). Pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že pou­ži­tie zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ je prí­pus­tné až vte­dy, keď po­chyb­nos­ti, kto­ré vznik­li v tres­tnom ko­na­ní o ne­ja­kej sku­toč­nos­ti, tr­va­jú aj po vy­ko­na­ní a zhod­no­te­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov.[8] Zá­ro­veň pla­tí pra­vid­lo, že ap­li­ká­cia zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ je vý­luč­nou do­mé­nou sú­du. Pre za­ují­ma­vosť, aj pri poh­ľa­de do uni­ver­zál­nej inter­ne­to­vej en­cyk­lo­pé­die (wiki­pé­dia) je zrej­mé, že „in du­bio pro reo“ je „práv­na zá­sa­da, kto­rá sta­no­vu­je po­vin­nosť sú­du roz­ho­do­vať v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, po­kiaľ o je­ho vi­ne exis­tu­jú po­chyb­nos­ti, kto­ré nie je mož­né od­strá­niť.“[9] Do­vo­lím si však v nas­le­du­jú­cej čas­ti po­le­mi­zo­vať s nas­to­le­ným pra­vid­lom a roz­viesť mož­nosť vy­uži­tia tej­to zá­sa­dy aj pro­ku­rá­to­rom v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia, a to pre­dov­šet­kým s pou­ka­zom na prís­luš­né zá­kon­né us­ta­no­ve­nia a zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia.

 3. Roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra v zmys­le § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku

 Ako bo­lo vy­ššie opí­sa­né, ap­li­ká­cia zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ by ma­la pri­chá­dzať do úva­hy iba v prí­pa­de, ak je tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti kon­krét­nej oso­be. To zna­me­ná, že vy­uži­tie tej­to zá­sa­dy je prí­pus­tné spra­vid­la, až vte­dy po­kiaľ bo­lo ur­či­tej oso­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie v zmys­le § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. V tej­to sú­vis­los­ti je pre­to dô­vod­né roz­vi­núť po­le­mi­ku oh­ľa­dom vy­uži­tia nas­to­le­nej zá­sa­dy naj­mä vo vzťa­hu k roz­hod­nu­tiu, kto­rým pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu pre sku­toč­nosť, že ten­to sku­tok nes­pá­chal (§ 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku).

 

Pod­ľa § 215 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor tres­tné stí­ha­nie za­sta­ví, ak

a) je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie,

b) nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci,

c) je ne­po­chyb­né, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný,

...

 Z di­kcie pís­me­na c) vy­ššie ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že pro­ku­rá­tor je v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia po­vin­ný roz­hod­núť for­mou uz­ne­se­nia (§ 162 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku v spo­je­ní s § 215 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku) o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de, ak neexis­tu­jú po­chyb­nos­ti o sku­toč­nos­ti, že stí­ha­ný sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný. Na tom­to mies­te je však ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že v da­nom prí­pa­de nej­de o me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie o skut­ku, ale iba o roz­hod­nu­tie, že ten­to nes­pá­cha­la ob­vi­ne­ná oso­ba, a pre­to je pot­reb­né uve­do­miť si, že tým­to roz­hod­nu­tím tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci ne­kon­čí. Uz­ne­se­nie pod­ľa § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku svo­jím ob­sa­hom zvá­dza k zá­ve­ru, že to­to roz­hod­nu­tie je svo­jou pod­sta­tou roz­hod­nu­tím o ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho. Ta­ký­to zá­ver však nie je mož­ný z via­ce­rých dô­vo­dov. Prv je však ne­vyh­nut­né poz­na­me­nať, že roz­hod­nu­tím o vi­ne ob­vi­ne­né­ho je ko­neč­né roz­hod­nu­tie sú­du (roz­su­dok), kto­rým buď súd roz­hod­ne o uz­na­ní vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho pre ža­lo­va­ný sku­tok, ale­bo roz­hod­ne o os­lo­bo­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by (§ 285 Tres­tné­ho po­riad­ku). Po­ve­da­né iný­mi slo­va­mi, roz­hod­nu­tím o vi­ne nie je len „uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho a ulo­že­nie tres­tu“, ale aj je­ho os­lo­bo­de­nie spod ob­ža­lo­by.[10] Av­šak roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za roz­hod­nu­tie o vi­ne ob­vi­ne­né­ho pre­dov­šet­kým s pou­ka­zom na čl. 50 ods. 1, ods. 2 Ústa­vy.[11] Uve­de­né rov­na­ko zna­me­ná, že za roz­hod­nu­tie o vi­ne ne­mož­no po­va­žo­vať ani for­my od­klo­nov up­ra­ve­né v ust. § 216, 218 a 220 až 228 Tres­tné­ho po­riad­ku (in­šti­tú­ty pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho a zmie­ru).[12] Je však zrej­mé, že roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku sa svo­jím ob­sa­hom v znač­nej mie­re prib­li­žu­je k roz­hod­nu­tiu sú­du o vi­ne ob­vi­ne­nej oso­by. To­mu sved­čí aj zá­ver, že uve­de­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra (za pred­pok­la­du, že na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť a ne­bo­lo zru­še­né ani v ko­na­ní o mi­mo­riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku) vy­tvá­ra s pou­ka­zom na § 9 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku[13] v spo­je­ní s § 2 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku[14] pre­káž­ku prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­tej ve­ci („res iudi­ca­ta“), na­koľ­ko v da­nom prí­pa­de je ne­vyh­nut­né ap­li­ko­vať zá­sa­du nie dvak­rát v tej is­tej ve­ci („ne bis in dem“). Av­šak ako už bo­lo vy­ššie naz­na­če­né, pred­met­né roz­hod­nu­tie ne­mož­no po­va­žo­vať za roz­hod­nu­tie o vi­ne ob­vi­ne­né­ho v tom zmys­le, ako to pred­pok­la­dá čl. 50 ods. 1 Ústa­vy. Vrá­tim sa však späť k sa­mot­ným dô­vo­dom, pri napl­ne­ní kto­rých je pot­reb­né tres­tné stí­ha­nie v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia vo­či ob­vi­ne­né­mu za­sta­viť. Pre vy­da­nie uz­ne­se­nia pro­ku­rá­to­rom pod­ľa § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né, aby:

 

a)      bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be (te­da exis­ten­cia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré ne­bo­lo pred­pí­sa­ným spô­so­bom zru­še­né) a

b)      aby bo­la vy­lú­če­ná po­chyb­nosť, že ob­vi­ne­ný sku­tok sku­toč­ne spá­chal. 

 

Ad a) pri tom­to bo­de je zrej­mé, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­se­lo byť v ča­se je­ho vy­da­nia zá­kon­né a opod­stat­ne­né, inak by pri­chá­dza­lo do úva­hy je­ho zru­še­nie pro­ku­rá­to­rom pod­ľa § 230 ods. 2 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku[15](even­tuál­ne zru­še­né by moh­lo byť aj za pou­ži­tia mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku v zmys­le § 363 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku[16]).

Ad b) naj­mä za pou­ži­tia gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du po­su­dzo­va­né­ho us­ta­no­ve­nia „je ne­po­chyb­né, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný“ je zrej­mé, že stav po­chyb­nos­tí pri po­su­dzo­va­ní sku­toč­nos­ti, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný, by mal byť mi­ni­mál­ny resp. nu­lo­vý. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né,  exis­ten­cia opač­né­ho zá­ve­ru (te­da, že ob­vi­ne­ný sku­tok s vy­ššou mie­rou prav­de­po­dob­nos­ti spá­chal) by ma­la byť ro­zum­ným spô­so­bom (dô­kaz­mi) pres­ved­či­vo a lo­gic­ky vy­vrá­ti­teľ­ná.

Okol­nos­ťa­mi, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ap­li­ká­ciu pred­met­né­ho roz­hod­nu­tia, je nap­rík­lad si­tuácia, keď po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be (za pred­pok­la­du, že to­to bo­lo pô­vod­ne dô­vod­né a zá­kon­né) vy­ply­nú z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ta­ké sku­toč­nos­ti (dô­ka­zy), kto­ré vo svo­jom súhr­ne vý­slov­ne vy­lu­ču­jú, že stí­ha­ný sku­tok mo­hol ob­vi­ne­ný reál­ne spá­chať.                

 Iná je však si­tuácia keď po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ur­či­tej oso­be exis­tu­jú jed­nak dô­ka­zy v jej nep­ros­pech (tzv. us­ved­ču­jú­ce), ale zá­ro­veň aj dô­ka­zy v jej pros­pech, pri­čom tie dru­hé mož­no po­va­žo­vať za ar­gu­men­tač­ne sil­nej­šie a vie­ro­hod­nej­šie (rov­na­ko je to­mu aj v prí­pa­de, keď pro­ti ob­vi­ne­né­mu (v je­ho nep­ros­pech) exis­tu­jú len ne­pria­me dô­ka­zy a nao­pak, v je­ho pros­pech je k dis­po­zí­cii aj rad pria­mych dô­ka­zov). V ne­pos­led­nom ra­de mož­no spo­me­núť aj si­tuáciu, keď pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia je za­bez­pe­če­né dos­ta­toč­né množ­stvo dô­ka­zov, ale tie­to v ďal­šom ko­na­ní „zos­lab­nú“ (napr. sve­dok zá­sad­ne zme­ní svo­ju vý­po­veď resp. pri kon­tra­dik­tór­nom vý­slu­chu od­miet­ne vy­po­ve­dať, ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho ús­peš­ne na­miet­ne ne­zá­kon­ne vy­ko­na­ný dô­kaz a pod.).  Všet­ky tie­to prí­pa­dy ma­jú spo­loč­né­ho me­no­va­te­ľa a tým je, či je v nich prí­pus­tná ap­li­ká­cia „in du­bio pro reo“? Sa­moz­rej­me ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom na vy­uži­tie tej­to zá­sa­dy je sú­čas­ne sku­toč­nosť, že nie je mož­né vy­ko­nať žiad­ne iné dô­ka­zy (stav tzv. dô­kaz­nej nú­dze), kto­ré by po­chyb­nos­ti vy­vrá­ti­li. Ar­gu­men­tom pro­ti je pre­dov­šet­kým vy­ššie uve­de­ná sku­toč­nosť, a te­da, že vy­uži­tie tej­to zá­sa­dy je do­mé­nou sú­du, keď­že na­ďa­lej pla­tí pra­vid­lo za­ži­té v praxi, že po­kiaľ exis­tu­jú dô­ka­zy aj „pre a pro­ti“ ob­vi­ne­né­mu, je pot­reb­né, aby pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu.[17] Nao­pak, v pros­pech vy­uži­tia toh­to pra­vid­la je k dis­po­zí­cii via­ce­ro ar­gu­men­tov. Skôr ako prej­dem k ich ana­lý­ze, je pot­reb­né upo­zor­niť na fakt, kto­rý prá­ve s roz­hod­nu­tím v zmys­le § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku úz­ko sú­vi­sí, a to, že vo vy­ššie nas­to­le­ných prí­pa­doch pri­chá­dza do úva­hy ok­rem uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia len mož­nosť po­da­nia ob­ža­lo­by. 

 Pod­ľa § 234 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd, pro­ku­rá­tor po­dá ob­ža­lo­bu prís­luš­né­mu sú­du, pri­po­jí k nej spi­sy, ich príl­ohy a dô­kaz­né pred­me­ty. Pre uve­de­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra by ma­li byť dos­ta­toč­ne ob­jas­ne­né nas­le­dov­né sku­toč­nos­ti:

-         že sa stal sku­tok,

-         že ten­to sku­tok má všet­ky ob­li­ga­tór­ne zna­ky ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu a

-         že ten­to spá­chal prá­ve ob­vi­ne­ný ako tres­tne zod­po­ved­ný sub­jekt.

 V prí­pa­de, ak ne­bo­li v dos­ta­toč­nej kva­li­te oz­rej­me­né vy­ššie opí­sa­né sku­toč­nos­ti, ne­mož­no v tom­to sme­re po­tom ho­vo­riť o dô­vod­nos­ti pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho pred súd. Uve­de­né by bo­lo v roz­po­re jed­nak so sa­mot­ným ust. § 234 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale čo je eš­te zá­važ­nej­šie, aj v roz­po­re so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia, naj­mä v roz­po­re s § 2 ods. 1, ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku. To­tiž, ako vy­plý­va zo zá­klad­nej zá­sa­dy ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu vy­jad­re­nej v ust. § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku[18], aj pre pos­tup v zmys­le § 234 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (po­da­nie ob­ža­lo­by ako roz­hod­nu­tia sui ge­ne­ris) mu­sí byť spo­ľah­li­vo zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, pri­čom o tom­to nes­mú exis­to­vať dô­vod­né po­chyb­nos­ti. To zna­me­ná, že v prí­pa­de exis­ten­cie dô­vod­ných (ro­zum­ných) po­chyb­nos­tí nie je ta­ký­to pos­tup opod­stat­ne­ný a zá­kon­ný. Zá­ro­veň, ako som vy­ššie naz­na­čil, pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd na pod­kla­de ob­ža­lo­by, z kto­rej dô­vod na ten­to pos­tup dô­kaz­ne ne­re­zul­tu­je, je mož­né chá­pať aj ako po­ru­še­nie zá­klad­nej zá­sa­dy „stí­ha­nia zo zá­kon­ných dô­vo­dov“ up­ra­ve­nej v § 2 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rú je na­vy­še pot­reb­né chá­pať ako naj­výz­nam­nej­šiu (kľú­čo­vú) zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia. 

             V kon­texte pred­chá­dza­jú­ce­ho je pre­to vhod­né po­lo­žiť si otáz­ku, či je dô­vod­né pos­ta­viť ob­vi­ne­né­ho pred súd aj za si­tuácie, keď nie je dos­ta­toč­ne pod­lo­že­ný zá­ver (dô­kaz­ne), že stí­ha­ný sku­tok spá­chal prá­ve ob­vi­ne­ný, pri­čom z po­va­hy ve­ci je zrej­mé, že ten­to ani v bu­dúc­nos­ti ne­bu­de mož­né dô­kaz­ne „po­sil­niť“. To­tiž za pred­pok­la­du, že bo­li v rám­ci vy­ko­na­né­ho vy­šet­ro­va­nia vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né dô­ka­zy a ne­mož­no v bu­dúc­nos­ti ro­zum­ne oča­ká­vať zme­nu dô­kaz­nej si­tuácie, je tá­to otáz­ka eš­te opod­stat­ne­nej­šia. Pro­ku­rá­tor ako hlav­ný no­si­teľ dô­kaz­né­ho bre­me­na v ko­na­ní pred sú­dom si mu­sí byť pl­ne ve­do­mý, že ob­ža­lo­ba na vy­ššie uve­de­nom zá­kla­de je od­sú­de­ná na neús­pech, na­koľ­ko súd v ta­kom­to prí­pa­de mu­sí roz­hod­núť v ko­neč­nom dôs­led­ku tak, že ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dí. V tej­to sú­vis­los­ti sa vy­ná­ra aj otáz­ka, či je ta­ký­to pos­tup efek­tív­ny, keď­že sa mu­sí na tak­to po­da­nej ob­ža­lo­be vy­ko­nať fi­nan­čne ná­roč­né ko­na­nie pred sú­dom (za pred­pok­la­du, že súd ne­roz­hod­ne napr. v zmys­le § 244 ods. 1 písm. f) - § 244 ods. 1 písm. h) Tres­tné­ho po­riad­ku). Zá­ro­veň je mož­né pou­ká­zať aj na sku­toč­nosť, že v prí­pa­de, ak pro­ku­rá­tor je v zmys­le us­tá­le­nej praxe do­nú­te­ný po­dať ob­ža­lo­bu aj za naz­na­če­nej dô­kaz­nej si­tuácie, moh­lo by ísť v tom­to sme­re aj o vý­raz­ný zá­sah do je­ho he­ge­mó­nie pri roz­ho­do­va­ní o po­da­ní ob­ža­lo­by (ob­ža­lo­va­cia zá­sa­da vy­jad­re­ná v § 2 ods. 15 Tres­tné­ho po­riad­ku). Ob­ža­lo­va­cia zá­sa­da pred­sta­vu­je vý­nim­ku zo zá­sa­dy ofi­cia­li­ty (§ 2 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku) a vy­jad­ru­je vý­luč­né prá­vo pro­ku­rá­to­ra, ako je­di­né­ho sub­jek­tu na po­da­nie ob­ža­lo­by.[19] Ďal­ším ar­gu­men­tom, že ap­li­ká­cia zá­sa­dy „in du­bio pro reo“ by bo­la vhod­ná aj v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia je sku­toč­nosť, že aj za sú­čas­né­ho sta­vu pro­ku­rá­tor (prí­pad­ne aj po­li­cajt) de fac­to tú­to zá­sa­du ne­pria­mo vy­uží­va. Ne­mu­sí pri­tom ísť o vý­slov­nú ap­li­ká­ciu toh­to pra­vid­la, ale v pod­sta­te ide o je­ho ap­li­ká­ciu v mo­di­fi­ko­va­nej for­me. Čas­tým ja­vom je nap­rík­lad si­tuácia, keď or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní roz­hod­ne pri ab­sen­cii poz­nat­ku o sku­toč­nom do­ru­če­ní pí­som­né­ho po­da­nia od od­osie­la­te­ľa - ob­vi­ne­né­ho (napr. pri stra­te obál­ky) tak, že príj­me fik­ciu, že to­to bo­lo do­ru­če­né v zá­kon­nej le­ho­te. Te­da pri po­chyb­nos­ti o sku­toč­nom dá­tu­me do­ru­če­nia pred­met­nej zá­siel­ky roz­hod­ne v je­ho pros­pech.

 Zá­ver

Osob­ne sa prik­lá­ňam k rie­še­niu, aby aj pro­ku­rá­tor v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti bol op­ráv­ne­ný ap­li­ko­vať zá­sa­du „in du­bio pro reo“, a to naj­mä za exis­ten­cie mnou vy­ššie opí­sa­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu. Je zrej­mé, že ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 215 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku je pri da­ných prí­pa­doch znač­ne li­mi­tu­jú­ca, keď­že z je­ho di­kcie vy­plý­va, že ten­to pos­tup je prí­pust­ný iba za si­tuácie, keď je na pod­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­lú­če­ná aká­koľ­vek po­chyb­nosť o sku­toč­nos­ti, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný. To zna­me­ná, že v prí­pa­de, v kto­rom exis­tu­jú dô­ka­zy (dô­kaz) pro­ti ob­vi­ne­né­mu, av­šak dô­ka­zy v je­ho pros­pech mož­no po­va­žo­vať za ar­gu­men­tač­ne sil­nej­šie, je pro­ku­rá­tor nú­te­ný po­dať ob­ža­lo­bu. Na stra­ne dru­hej je však pot­reb­né uviesť, že po­da­nie ta­kej­to ob­ža­lo­by mô­že byť v roz­po­re so zá­klad­nou zá­sa­dou „ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé sta­vu“, zá­sa­dou „stí­ha­nia zo zá­kon­ných dô­vo­dov,“ a v ne­pos­led­nom ra­de, aj zo zá­sa­dou hos­po­dár­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia. Zá­ro­veň je pot­reb­né si  po­lo­žiť otáz­ku, či je vô­bec dô­vod­ný pos­tup v prí­pa­de po­da­nia ob­ža­lo­by aj vte­dy, po­kiaľ si je pro­ku­rá­tor ve­do­mý to­ho, že ko­neč­ný ver­dikt sú­du bu­de os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok. Tak­to po­da­ná ob­ža­lo­ba mô­že byť v ta­kom prí­pa­de chá­pa­ná iba ako „for­ma­li­ta“, kto­rá zby­toč­ne za­ťa­žu­je súd. S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né dô­vo­dy za­stá­vam pre­to ná­zor, že v ta­kých­to prí­pa­doch sa ja­ví ako účel­nej­šie a efek­tív­nej­šie za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia už v štá­diu je­ho príp­rav­nej fá­zy.  

 

Diskusia