Trestné oznámenie za korupciu, sloboda prejavu advokáta a advokátska etika

 

JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry SR

Trestné oznámenie za korupciu, sloboda prejavu advokáta a advokátska etika

V jednom z najnovších rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba ESĽP) Rogalski proti Poľsku (č. 5420/16)[1] sa súd zaoberal otázkou práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru o ľudských právach (ďalej iba „Dohovor“) advokáta v súvislosti s ním podaným trestným oznámením na prokurátora pre trestný čin prijímania úplatku.

Prípad sa týka disciplinárneho konania vedeného proti sťažovateľovi - advokátovi, ktorému bola uložená pokutaza neetické správanie z dôvodu podania trestného oznámenia na prokurátora bez náležitého skutkového základu, miernosti, primeranosti a opatrnosti. ESĽP konštatoval porušenia jeho práva na slobodu prejavu upraveného v článku 10 Dohovoru vnútroštátnymi súdmi, ktorými boli Disciplinárny súd advokátskej komory (Sąd Dyscyplinarny Izby Adwokackiej) a Najvyšší disciplinárny súd advokátskej komory (Wyższy Sąd Dyscyplinarny Adwokatury).

Dvaja sudcovia ESĽP, rozhodujúci vo veci, Krzysztof Wojtyczek a Alena Poláčková publikovali k rozsudku spoločné nesúhlasné stanovisko, v ktorom rozviedli dôvody, prečo, podľa ich názoru nedošlo k porušeniu článku 10 Dohovoru v tomto prípade.

Skutkové okolnosti prípadu

Podaniu trestného oznámenia na prokurátora predchádzalo zastavenie trestného konania vedeného pre podozrenie z falšovania zmlúv. Sťažovateľ – advokát tvrdil, že zastavenie bolo predčasné a neodôvodnené a jediným vysvetlením takéhoto iracionálneho rozhodnutia bolo, že dozorujúci prokurátor  prijal úplatok od neznámych osôb, pravdepodobne zamestnancov podozrivej spoločnosti. Trestné oznámenie neobsahovalo ďalšie podrobnosti ohľadne osôb, ktoré mali úplatok poskytnúť, okrem názvu spoločnosti, v ktorej mali byť zamestnané.

Trestné oznámenie bolo v januári 2011 Okresnou prokuratúrou vo Varšave odmietnuté,pretože neobsahovalo žiadne skutkové okolnosti a ani dôkazy, ktoré by obvinenie z podplácania odôvodňovali. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ nepodal opravný prostriedok.

V máji 2011 oboznámil prokurátor krajskej prokuratúry vo Varšave Regionálnu advokátsku komoru (Okręgowa Rada Adwokacka)s trestným oznámením sťažovateľa - advokáta za účelom zistenia, či neporušil pravidlá profesionálnej etiky. Na základe tohto „podnetu“ podal príslušný orgán advokátskej komory návrh na disciplinárne konanie sťažovateľa, pretože  pri výkone svojej profesijnej činnosti nekonal  zdržanlivo a trestné oznámenie podal bez „dôvodného podozrenia“.

V priebehu disciplinárneho konania  bol vypočutý sťažovateľ, ktorý uviedol, že bol presvedčený o tom, že prokurátor bol podplatený, pretože ukončil vyšetrovanie bez toho, aby pribral do konania znalca. Tvrdil, že sprevádzal svojho klienta na stretnutia s bližšie nešpecifikovanými príslušníkmi Ústredného protikorupčného úradu (Centralne Biuro Antykorupcyjne), nevedel však špecifikovať ani približné dátumy týchto stretnutí. Klient sťažovateľa poprel, že by vedel o tom, že prokurátor mal zobrať úplatok, alebo že by o tom hovoril s príslušníkmi Ústredného protikorupčného úradu. Ďalej uviedol, že nikdy vo svojom živote by nepovedal, “že prokurátor zobral nejaké peniaze“. Nepamätal si, či dal sťažovateľovi pokyn na podanie trestného oznámenia, no súčasne uviedol, že by sťažovateľ nekonal proti jeho vôli.

Disciplinárny súd advokátskej komory analyzoval najmä jazyk, obsah, kontext trestného oznámenia, ako aj jednotlivé výsluchy a dospel k záveru, že verzia udalostí žalobcu sa nepotvrdila. Sťažovateľa uznal vinným z toho, že ako advokát podal trestné oznámenie bez "akýchkoľvek dôkazov alebo objektívne overiteľných okolností, ktoré by mohli odôvodniť podozrenie formulované žalobcom". Toto konanie bolo v rozpore s § 80 Zákona o advokácii v spojení s bodmi 14 a 17 Kódexu profesionálnej etiky advokáta a uložil mu pokutu vo výške dvadsiatich základných príspevkov advokátskej komore t.j. približne 535 EUR. Najvyšší disciplinárny súd advokátskej toto rozhodnutie potvrdil a zdôraznil, že advokát by mal bez ohľadu na očakávania svojho klienta svedomito dodržiavať profesijnú etiku pri sledovaní vyššieho všeobecného záujmu.V júli 2015 trestný senát Najvyššieho súdu  zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

Disciplinárny súd advokátskej komory vo svojom rozhodnutí uviedol, že sloboda prejavu advokáta sa odlišuje od ústavného chápania tohto práva v tom, že je obmedzená na ochranu tretích osôb pred neodôvodnenými, nadmernými a zbytočnými útokmi na ich vlastné práva. Konštatoval, že sťažovateľ bol nepochybne zodpovedný za podanie predmetnej sťažnosti, a teda mal profesionálnu povinnosť konať s mierou (umiar), primeranosťou (współmierność) a opatrnosťou (oględność) v zmysle bodu 17 Kódexu profesionálnej etiky advokáta. Podľa disciplinárneho súdu sa advokáti majú vyhýbať nepodloženým sťažnostiam; musia uvádzať zdroje informácií, o ktoré sa opierajú, a pri formulovaní svojich tvrdení používať podmieňovací čas. Disciplinárny súd sa domnieval, že jazyk, ktorý sťažovateľ použil vo svojej sťažnosti, bol zjavne v rozpore s týmito zásadami a znevažoval dôstojnosť prokurátora a prokuratúry ako celku.

Konanie pred ESĽP

Sťažovateľ tvrdil, že disciplinárny trest bol nezákonný, neprimeraný a neodôvodnený a že jeho právo na slobodu bolo nezákonne a neoprávnene obmedzenétým, že ho vnútroštátne súdy uznali za vinného pre podanie, podľa nich, neopodstatneného trestného oznámenia Sťažovateľ sa tiež sťažoval, odvolávajúc sa na článok 6 Dohovoru, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené tým, že dvaja sudcovia Najvyššieho disciplinárneho súdu mohli byť zaujatí a jeho návrhy na vykonanie dôkazov boli nespravodlivo zamietnuté.

Vláda tvrdila, že zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol zákonný, odôvodnený a primeraný. Zatiaľ čo ako právnik, mal sťažovateľ konať obozretne, jeho napadnuté výroky boli nepodložené a hanlivé.

ESĽP rozhodol, že sťažnosť je potrebné preskúmať podľa článku 10 Dohovoru – práva na slobodu prejavu.

V tomto bode poukazujem na úvod nesúhlasného stanoviska, v ktorom sudcovia poukázali na skutočnosť, že "orgány", na ktoré sa rozsudok ESĽP odvoláva a ktoré považuje za zodpovedné za porušenie Dohovoru, sú profesijné orgány nezávislé od štátu - profesijný orgán poľskej advokácie. Podľa ich názoru sa tento prípad týka aj práva niektorých kvalifikovaných nezávislých povolaní v oblasti služieb, ktoré sú v niektorých jurisdikciách známe ako "slobodné povolania", na samosprávu a samoreguláciu. Aj keď samotné právo týchto profesií na samosprávu nie je chránené Dohovorom, pri posudzovaní zlučiteľnosti opatrení zasahujúcich do práv vyplývajúcich z Dohovoru sa musia, podľa názoru disentujúcich sudcov, zohľadniť rôzne verejné hodnoty, ktoré sú jeho základom. Práve tento prípad, podľa ich názoru, odhaľuje rozmanitosť tradícií a prístupov, ktoré existujú v oblasti profesijnej samoregulácie.

Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval na porušenie článku 10 Dohovoru. V tomto ohľade sudcovia vo svojom stanovisku poznamenali, že sporný prejav bol prejavom advokáta konajúceho v mene svojho klienta. „Ochrana, ktorú článok 10 Dohovoru poskytuje advokátom konajúcim v mene svojich klientov, existuje predovšetkým preto, aby slúžila záujmom týchto klientov. Sloboda prejavu advokátov je preto obmedzená tým, že sú viazaní záujmami svojich klientov a pokynmi, ktoré im títo klienti dávajú. Advokát, ktorý zastupuje klienta, vystupuje v mene tohto klienta a na účely účinnej obhajoby jeho záujmov - nie svojich vlastných záujmov. Okrem toho majú klienti advokáta nárok na právne služby určitej kvality a môžu odôvodnene očakávať, že tvrdenia obsiahnuté v dokumentoch predložených v ich mene budú podložené určitými dôkazmi alebo argumentmi. Skutočnosť, že advokáti poskytujú služby vo forme prejavu ich nevyníma z kontroly, ktorá má zabezpečiť ich súlad s odbornými normami. Vyvažovanie hodnôt podľa článku 10 Dohovoru, ktoré sa vzťahuje na prejavy advokátov, musí zohľadňovať tieto úvahy a musí byť tomu primerane prispôsobené.“, uviedli sudcovia vo svojom spoločnom stanovisku.

Odôvodnenie rozsudku ESĽP verzus nesúhlasné stanovisko sudcov

ESĽP vo svojom rozhodnutí pripomenul, že osobitné postavenie advokátov im dáva ústredné postavenie pri výkone spravodlivosti ako sprostredkovateľom medzi verejnosťou a súdmi. Takéto postavenie vysvetľuje obvyklé obmedzenia týkajúce sa správania členov advokátskej komory. Vzhľadom na kľúčovú úlohu advokátov v tejto oblasti je legitímne očakávať, že budú prispievať k riadnemu výkonu spravodlivosti, a tým k udržaniu dôvery verejnosti v ňu.[2]

Na druhej strane ESĽP poukázal na preambulu Trestnoprávneho dohovoru Rady Európy o korupcii. V tejto súvislosti uviedol, že „tento dohovor, ktorý Poľsko ratifikoval, vyžaduje, aby zmluvné štáty poskytli účinnú a primeranú ochranu osobám, ktoré oznámia trestný čin korupcie“. ESĽP odkázal aj na článok 33 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii, podľa ktorého musia signatárske štáty, ktorým je aj Poľsko, zabezpečiť ochranu pred akýmkoľvek neoprávneným zaobchádzaním pre každú osobu, ktorá v dobrej viere a na základe primeraných dôvodov oznámi príslušným orgánom akékoľvek skutočnosti týkajúce sa korupcie.

Následne ESĽP analyzovalo či bol zásah do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu "predpísaný zákonom" a či "sledoval jeden z legitímnych cieľov" v zmysle článku 10 odsek 2 Dohovoru a napokon, či bol zásah "nevyhnutný v demokratickej spoločnosti". (vo väčšine prípadov je táto posledná otázka smerodajná a určuje záver ESĽP v konkrétnom prípade).

Kritérium „zákonnosti zásahu“

ESĽP konštatoval, na rozdiel od tvrdenia sťažovateľa, že zásah bol predpísaný zákonom, keďže požiadavka, aby advokáti formulovali svoje vyjadrenia umiernene, primerane a obozretne, dopĺňa ustanovenia zákona o advokácii upravujúce výkon slobody prejavu a disciplinárnu zodpovednosť advokátov.

Kritérium "legitímnosti cieľa sledovaného zásahom"

ESĽP konštatoval, že cieľom zásahu bolo prispieť k riadnemu výkonu spravodlivosti a poznamenal, že hoci sa sloboda prejavu vzťahuje aj na advokátov, obvyklé pravidlá správania sa, ktoré sú uložené členom advokátskej komory - ako sprostredkovateľom medzi verejnosťou a súdmi – najmä pokiaľ ide o "dôstojnosť, česť alebo bezúhonnosť" alebo "rešpektovanie spravodlivého výkonu spravodlivosti", prispievajú k ochrane súdnictva pred bezdôvodnými a nepodloženými útokmi.[3]V tejto súvislosti poukázal na poľský Kódex profesionálnej etiky advokáta,  ktorý stanovuje, že advokáti, ktorí majú zaručenú slobodu prejavu pri výkone svojej profesionálnej činnosti, by mali pri svojich vyjadreniach voči štátnym orgánom postupovať zdržanlivo a opatrne, aby chránili dôstojnosť povolania.

Kritérium či bol zásah "nevyhnutný v demokratickej spoločnosti"

Pre naplnenie tohto kritéria ESĽP skúmal, či bol zásah primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody uvedené vnútroštátnymi orgánmi boli relevantné a dostatočné. ESĽP v tejto súvislosti konštatoval, že sťažovateľ svoje obvinenie neuviedol verejne,že sa nedopustil žiadnych osobných útokov na prokurátoraa neodvolával sa ani na žiadne jeho osobné vlastnosti. Naopak, podľa názoru ESĽP, sa riadil postupom pre oznámenie trestného činu podľa Trestnoprávneho dohovoru Rady Európy proti korupcii a poznamenal, že „ak sú, tak ako v tomto prípade, obvinenia obsiahnuté vo formálnom oznámení adresovanom príslušnému nadriadenému verejnému činiteľovi (okresnému prokurátorovi), v zmysle článku 10 Dohovoru len za najvýnimočnejších okolností môže byťopodstatnené použitie trestného alebo disciplinárneho konania proti osobe, ktorá takéto oznámenie podala.[4]„Žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali zlý úmysel zo strany sťažovateľa, ani žiadny iný prvok, ktorý by bolo možné považovať za výnimočné okolnosti odôvodňujúce použitie disciplinárneho konania,však predložené neboli“, konštatoval ESĽP.

V tejto súvislosti  sudcovia v nesúhlasnom stanovisku poznamenali, že slovné spojenie "najvýnimočnejšie okolnosti" sa neobjavuje v žiadnom rozsudkov, na ktoré sa väčšina odvoláva (pozri poznámku pod čiarou ⁴). Uviedli, že existujúca judikatúra nepoužíva ani nenaznačuje test "najvýnimočnejších okolností" a z uvedeného dôvodu ide o nový štandard vytvorený ad hoc a nepodložený existujúcou judikatúrou. Prijatý prístup sa podľa ich názoru odchyľuje od existujúcej judikatúry a výrazne znižuje dôkazný prah, ktorý musí splniť profesionálny právny zástupca, ktorý chce v mene svojho klienta oznámiť trestný čin. „Takýto prístup môže prispieť k rozvoju kultúry podozrievania a nedôvery, ktorá je typická pre nedemokratické režimy“, uviedli.

ESĽP ďalej poukázal na jeden z princípov právneho štátu, ktorým je, že občania by mali mať možnosť upozorniť príslušných štátnych úradníkov na konanie štátnych zamestnancov, ktoré sa im zdá byť nesprávne alebo nezákonné.

ESĽP poznamenal, že podľa poľského práva má každý, kto sa dozvedel, že bol spáchaný trestný čin stíhaný ex offo, občiansku povinnosť takýto trestný čin oznámiť. „Okrem toho advokáti nie sú zodpovední za pravdivosť skutočností, ktoré im predložili ich klienti. Zdá sa, že žalobca konal na pokyn alebo prinajmenšom s vedomím a súhlasom svojho klienta, hoci ten následne poprel, že by mal akékoľvek vedomosti, ktoré by mu umožnili formulovať predmetné obvinenie“, uviedol vo svojom rozsudku ESĽP.

Vo svojom nesúhlasnom stanovisku sudcovia v tejto súvislosti zdôraznili, že podľa článku 304 odsek 1 Trestného poriadku (pozn. Poľskej republiky) táto občianska povinnosť vzniká v situácii, keď sa osoba "dozvie", že bol spáchaný trestný čin, a nie v situácii, keď má len nejasné podozrenie, že mohol byť spáchaný trestný čin. Určitý stupeň subjektívnej vedomosti o skutočnostiach a okolnostiach, ktoré zakladajú skutkovú podstatu trestného činu, je podľa ich názoru nevyhnutnou podmienkou. Sťažovateľ sa v tomto prípade podľa ich názoru "nedozvedel" alebo "nevedel", že bol spáchaný trestný čin.

ESĽP akceptoval argumentáciu sťažovateľa o komplikovanej situácii osôb, oznamujúcich korupciu, pretože tieto osoby nemajú prístup k dôkazom o trestnom činepokiaľ sa nepokúsili ponúknuť úplatok alebo neboli svedkami takejto udalosti. „Zatiaľ čo informácie o stretnutiach s príslušníkmi Ústredného protikorupčného úradu boli nepresné a ukázali sa ako nepotvrdené, sťažovateľ uviedol zamestnancov istej spoločnosti, ktorých označil za pravdepodobné osoby, ktoré ponúkli úplatok.“ uvádza sa v rozsudku. Podľa názoru ESĽP sa oznámenie sťažovateľa o korupcii posudzovalo len osem dní, čo ponecháva určitý priestor na pochybnosti o tom, či orgány dôkladne preverili nepriame dôkazy poskytnuté žiadateľom. Vzhľadom na tieto prvky nemožno tvrdiť, uviedol ESĽP, že sťažovateľ v rozsahu, v ktorom to okolnosti umožňovali, nedokázal preukázať, že informácie, ktoré poskytol, boli presné a spoľahlivé. [5]

Sudcovia vo svojom nesúhlasnom stanovisku v tejto súvislosti zdôraznili, že sťažovateľ  nezverejnil žiadne informácie a teda test založený na preverení informácií, ktorý navrhovali sudcovia v rozsudku, sa podľa ich názoru nezdá byť relevantný  v prípade oznamovania trestného činu, pretože to je úplne odlišná situácia.

„Každé trestné oznámenie musí byť založené na určitom dôkaze, že oznámený trestný čin bol skutočne spáchaný“, uviedli disentujúci sudcovia a poukázali na bod 97 rozsudku ESĽP vo veci Wojczuk proti Poľsku (č. 52969/13, 9. decembra 2021), kedy ESĽP vyjadril nasledujúci názor, na ktorý obaja odkázali:

97. Súd nestráca zo zreteľa skutočnosť, že ohováranie príslušných orgánov môže mať za následok vyšetrovacie opatrenia a môže mať veľmi vážne škodlivé účinky pre dotknuté osoby a spôsobiť im zbytočný stres a úzkosť. Okrem toho ohováračské udania znamenajú, že príslušné vyšetrovacie alebo kontrolné orgány môžu použiť obmedzenejšie zdroje na účely vyšetrovania alebo kontroly iných nezrovnalostí vo fungovaní orgánov verejnej moci.

„Podobne aj trestné oznámenia, ktoré nie sú dostatočne odôvodnené, môžu mať škodlivé účinky pre dotknuté osoby a môžu zbytočne zaťažovať už aj tak obmedzené zdroje, ktoré majú orgány činné v trestnom konaní k dispozícii.“, uviedli sudcovia.

Pri posudzovaní primeranosti zásahu ESĽP poznamenal, že sťažovateľovi bola uložená pokuta a že jej výška nebola neprimeraná; nešlo o najmiernejšiu, ale ani o najprísnejšiu sankciu za profesionálne pochybenie. Na druhej strane prisvedčil sťažovateľovi, že v dôsledku disciplinárneho konania veľmi utrpela jeho profesionálna povesť, stratil odhodlanie pracovať ako advokát a jeho advokátska prax bola finančne ovplyvnená, keďže finančné prostriedky boli odklonené na disciplinárne konanie. Okrem toho mu bol na jeden rok zakázaný výkon funkcie odborného školiteľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy ESĽP konštatoval, že disciplinárne orgány neuviedli relevantné a dostatočné dôvody pre svoje rozhodnutie a prekročili rámec svojej voľnej úvahy, keď uznali pochybenie sťažovateľa a uložili mu pokutu za neetické správanie, čím odôvodnil porušenie článku 10 Dohovoru.

„Tento prípad odhaľuje rozmanitosť tradícií a prístupov, ktoré existujú v oblasti profesijnej samoregulácie.Zo záveru väčšiny vyplýva, že advokát, ktorý oznámi trestný čin bez toho, aby predložil aspoň trochu dôkazov na podporu svojich tvrdení, koná takpovediac v rámci pravidiel právnej hry. Orgány poľskej advokácie naopak považovali takéto konanie za nečistú hru, a teda za porušenie profesijnej etiky. Rôznorodosť tradícií a prístupov v Európe jezdrojom obohatenia a mala by sa zohľadniť pri uplatňovaní dohovoru“, uvádzajú sudcovia vo svojom nesúhlasnom stanovisku.

Na záver.....

V kontraste s vyššie prezentovaným rozhodnutím ESĽP poukazujem narozhodnutie ESĽP vo veci Fuchs proti Nemecku (č. 29222/11 a 64345/11), v ktorom  vyhlásil ESĽP sťažnosť nemeckého advokáta podanú pre údajné porušenie článku 10 Dohovoru za neprípustnú a v ktorej zdôraznil, že obhajoba záujmov sťažovateľovho klienta neumožňovala sťažovateľovi vo všeobecnosti naznačiť, že by znalec falšoval dôkazy. Rovnako súhlasil s vnútroštátnym súdom v disciplinárnom konaní, že urážlivé výroky sťažovateľa neobsahovali žiadnu objektívnu kritiku práce znalca vo veci jeho klienta, ale boli zamerané na všeobecné zneváženie jeho práce a vyhlásenie jeho záverov za nepoužiteľné. Aj v tomto prípade neboli výroky sťažovateľa urobené verejne, ale v písomnej forme v rámci konkrétneho trestného konania, v ktorom sťažovateľ zastupoval svojho klienta obvineného zo stiahnutia detskej pornografie z jeho počítača a písomne tvrdil pred vnútroštátnym súdom, že súkromný znalec, ktorého si prokuratúra najala na dešifrovanie dátových súborov, s nimi manipuloval, aby dosiahol výsledok požadovaný prokuratúrou, a mal osobný záujem na falšovaní dôkazov. Toto rozhodnutie naznačuje, že aj kritika práce znalcov v akomkoľvek bode, musí mať určité rozumné hranice.

Ak sa vrátime k rozhodnutiu Rogalski proti Poľsku, ESĽP v ňom s odkazom na rozhodnutie Nikula proti Fínsku č. 31611/96 zdôraznil, že hranice prijateľnej kritiky môžu byť za určitých okolností širšie vo vzťahu k štátnym zamestnancom vykonávajúcim svoje právomoci ako vo vzťahu k súkromným osobám.Podľa jeho názoru mala kritika podobu formálneho trestného oznámenia, že prokurátor prijal úplatok, čím sa dopustil závažného trestného činu vo funkcii.

V rozhodnutí Nikula proti Fínsku č. 31611/96, na ktorý ESĽP v tejto súvislosti  poukazuje,  je konštatované,  že prokurátor musí znášať veľmi značnú kritiku zo strany obhajcu, ktorá sa týka výkonu jeho funkcie. Sťažovateľka v tomto prípade kritizovala stratégiu obžaloby prokurátora, ktorá podľa jej názoru predstavovala "manipuláciu s úlohami ... a porušenie jeho služobných povinností". ESĽP uviedol, že hoci niektoré výrazy boli nevhodné, jej kritika sa striktne obmedzovala na profesijný výkon prokurátora vo veci proti jej klientovi, na rozdiel od kritiky zameranej na všeobecné odborné alebo iné kvality prokurátora. Sťažovateľka bolavnútroštátnym súdom odsúdená za to, že ako obhajca kritizovala prokurátora za rozhodnutia, ktoré prijal ako účastník trestného konania. ESĽP v tomto prípade konštatoval porušenie článku 10 Dohovoru.

Dovolím si otázku, je podanie trestného oznámenia advokátom (osobou znalou práva) za korupciu bez zdôvodnenia naozaj oprávnenou kritikou, ktorú musí dotknutá osoba znášať?

Môžeme tvrdiť, že subjektívny názor, zaťažený nespokojnosťou s výsledkom konania, ktorý sa nás týka, je dôkazom o spáchanej trestnej činnosti? Môže advokát v mene záujmov svojho klienta všeobecne konštatovať, že osoba rozhodujúca v spore zobrala úplatok a preto rozhodla v jeho neprospech?

Kde sú hranice medzi povinnosťou oznamovať trestný čin korupcie a svojvoľným obvinením?

 

Diskusia