Stručne o privatizácii polície a k diskusii o zrušení Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry

Publikované: 22. 07. 2023, čítané: 6636 krát
 

 

Stručne o privatizácii polície a k diskusii o zrušení Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry

V súvislosti so súdnou reorganizáciou, ktorá vstúpila do účinnosti od 01.06.2023, sa akosi pozabudlo na diskusiu ohľadne potrebnosti, či nutnosti zachovania Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry. Viacero okresných a krajských súdov muselo pri príprave tzv. novej súdnej mapy obhajovať zachovanie svojej existencie a je na škodu veci, že takúto možnosť nedostal aj Špecializovaný trestný súd. Viaceré argumenty totiž svedčia o nadbytočnosti tohto osobitného súdu v sústave súdov.

            A/ polícia má byť vzdelaná a špecializovaná, nie „elitná“ a sprivatizovaná

Závažnú trestnú činnosť je problém odhaľovať (zistiť jej páchanie) a vyšetrovať (dokazovať ju zákonným spôsobom a v dostatočnom rozsahu). Z uvedeného vyplýva, že je nutné mať špecializované vyšetrovacie zložky (nie súd, nakoľko ten proti kriminalite nebojuje), ktoré sú určené na odhaľovanie a objasňovanie trestnej činnosti, t. j. vnútorne špecializovanú políciu na jednotlivé druhy kriminality (napríklad policajných špecialistov na daňovú kriminalitu, korupciu, organizovaný zločin a podobne). V tomto smere je teda nevyhnutné mať hlavne špecializovaných vyšetrovateľov, pričom špecializáciou mám na mysli odbornosť konkrétneho vyšetrovateľa na určitý druh kriminality. Polícia nepotrebuje „elitných“ vyšetrovateľov, ale vzdelaných vyšetrovateľov (elitný a vzdelaný vyšetrovateľ nie je to isté), ktorí nielen že poznajú právne predpisy a prípadne aj judikatúru súdov, ale ich aj dodržiavajú, nezneužívajú políciu vo svoj prospech a nevytvárajú z polície svoju súkromnú bezpečnostnú službu.

Polícia preto musí byť pod kontrolou (zákona, prokurátora – nemusí byť špeciálny, ministra vnútra), aby k takýmto stavom v polícii nedochádzalo, pretože od právneho štátu po štát policajný nie je až taká dlhá cesta. Je napríklad neprijateľné, aby došlo k odvolaniu ministra vnútra z dôvodu, že minister odmietne byť sluhom vybraných policajných „elitných“ funkcionárov, ktorí si políciu sprivatizovali na presadzovanie vlastných ambícií; táto epizóda s odvolaním ministra vnútra nasvedčuje tomu, že štát môže riadiť úzka skupinka policajtov, ktorej je nutné vždy vyhovieť lebo inak to bude mať následky (odchod z funkcie je asi najmiernejší z nich). Konštatovanie o odovzdaní štátnej moci úzkej skupine „elitných“ policajtov potvrdzuje nielen konanie prezidentky, ale aj konanie bývalej ministerky spravodlivosti z nedávnej minulosti, keď lokajským spôsobom odvolala predsedu okresného súdu, ktorý postupoval v súlade so zákonom, avšak nevyhovel „elitným“ vyšetrovateľom, ktorí nemali ani základné vedomosti z trestného práva a to sa neodpúšťa (tu malo dokonca nasledovať aj trestné stíhanie týchto „drzých“ sudcov). Každý kto sa postaví do cesty dostane a každý kto živí kult o rozprávkových nekompromisných policajných hrdinoch je vítaný a nedotknuteľný. V tomto smere možno spomenúť napríklad pokus o trestné stíhanie sudcu Kapinaja, či návrh na moje disciplinárne potrestanie, keď som o tom písal, policajné dehonestovanie sudcu Harabina v médiách za to, že tejto „elite“ neodkýval domovú prehliadku, na ktorú neboli splnené zákonné podmienky, umelé účelové vytváranie zločineckých skupín, blúznenie o temných silách, ktoré ich ohrozujú, miešanie sa do politiky alebo vystupňovaná snaha zbaviť sa generálneho prokurátora, ktorý taktiež „drzo“ kontroluje ich postupy cez § 363 Tr. por. a nie je iba pajácom na ich odobrovanie.

Podobnosť odvolania predsedu okresného súdu s terajším odvolaním ministra vnútra nie je náhodná a otázka kto vlastne riadi štát a či náhodou nedošlo k privatizácii polície úzkou skupinou osôb za potlesku vybraných médií je preto plne na mieste a v záujme zachovania právneho štátu je nevyhnutné o tom diskutovať (v policajnom štáte sa však o takýchto veciach nediskutuje, ale prípadní oponenti sa v lepšom prípade dehonestujú a v horšom prípade kriminalizujú).

A teraz späť k hlavnej téme. Existencia Špecializovaného trestného súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry nie je vôbec potrebná.

B/ nie je nutné mať špecializovaný súd - budovu, ale je nutné mať špecializovaného sudcu

Súd (a to ani špecializovaný trestný súd) nie je orgán činný v trestnom konaní, teda nebojuje proti kriminalite, neodhaľuje kriminalitu, nedokazuje ju, ale iba v súdnom konaní zisťuje, či prokurátor ohľadne otázky viny uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno, t. j. ako nezávislý arbiter rozhoduje prípadný spor medzi prokurátorom a obžalovaným. Vzhľadom k uvedenému nie je potrebná existencia Špecializovaného trestného súdu, pretože ak prokurátor unesie na hlavnom pojednávaní dôkazné bremeno, môže bez problémov urobiť výrok o vine aj okresný alebo krajský súd (na ktorých taktiež pôsobia sudcovia špecializujúci sa na trestné právo, tak ako je to aj na špecializovanom trestnom súde) a to aj pri závažnej kriminalite (napríklad v známych veciach Mikuláša Černáka, či Lojza Čističa alebo vo vražde Čongrádyho a množstve ďalších, uznali obžalovaných za vinných okresné a krajské súdy).

            Pripomínam, že špecializácia súdov v rámci trestného práva existuje aj na úrovni okresných súdov, keď najzávažnejšie trestné činy (s výnimkou trestných činov, ktorá patria do právomoci špecializovaného trestného súdu) rozhodujú okresné (mestské) súdy v sídle krajských súdov (t. j. nie všetky okresné súdy). V minulosti rozhodovali ako prvostupňové súdy najzávažnejšie trestné činy krajské súdy, pričom o odvolaniach rozhodoval Najvyšší súd SR.

            Ak teda chce zákonodarca zachovať určitú špecializáciu v rámci výkonu trestného súdnictva môže tak urobiť v rámci klasickej sústavy všeobecných súdov (okresný – mestský súd, krajský súd a najvyšší súd), tak ako to je do určitej miery aj v súčasnosti a ako to bolo aj pred zriadením vtedy špeciálneho súdu a nie je nutné mať v sústave súdov osobitný súd, ktorý je akýmsi krížencom okresného a krajského súdu a do ktorého kompetencie sa vyberajú trestné činy pomerne chaotickým, až náhodným spôsobom. Zákonodarca teda môže zachovať špecializáciu napríklad tak, že o vybraných trestných činoch by rozhodovali iba okresné (mestské) súdy v sídle kraja (tak ako je to aj v súčasnosti), respektíve môže niektoré vybrané trestné činy zveriť krajskému súdu ako súdu prvého stupňa (tak ako to bolo v minulosti a ako je to stále napríklad v ČR). Sudcovia špecializovaného trestného súdu teda môžu pôsobiť ako sudcovia vybavujúci trestnú agendu aj na okresných, či krajských súdoch a nepotrebujú k tomu osobitný súd. Nie je nutné mať špecializovaný súd – budovu, ale je nutné mať špecializovaného sudcu a ten môže pôsobiť aj na okresnom alebo krajskom súde.

           Pôsobnosť osobitného súdu vytvára značné problémy aj v aplikačnej praxi. Napríklad v aplikačnej praxi je častým javom úmyselné (účelové) nadkvalifikovanie skutku z dôvodu, aby konkrétna trestná vec spadala práve pod úrad špeciálnej prokuratúry a následne pod Špecializovaný trestný súd (typickým je nadužívanie trestného činu založenia a zosnovania zločineckej skupiny hádam pri každej skupinovej trestnej veci, čo evokuje dojem, že v SR pôsobí najviac zločineckých skupín na svete a klasická organizovaná trestná činnosť, či spolupáchateľstvo už v SR neexistuje, prípadne existuje len v trestných veciach o ktoré nemá záujem úrad špeciálnej prokuratúry). Napríklad pred pár týždňami pri väzobnom rozhodovaní sa Najvyšší súd SR nestotožnil s úradom špeciálnej prokuratúry, že ide o zločineckú skupinu a vec postúpil na rozhodnutie na okresný súd. S tým sa ale úrad špeciálnej prokuratúry nezmieril a napriek rozhodnutiu najvyššieho súdu žiadal ďalej špecializovaný trestný súd o rozhodovanie väzby; nasledovalo posúvanie spisu medzi špecializovaným trestným súdom na najvyšší súd, potom na okresný a tak dookola, čo spôsobilo prieťahy vo väzobnom rozhodovaní a následne aj prepustenie niektorých obvinených z väzby. Ak by existovala jednotná sústava trestných súdov, bez osobitných prvkov, nič také by sa nestalo (a to nehovorím o viacerých kompetenčných sporoch medzi špecializovaným trestným súdom a okresným súdom v sídle krajského súdu kto by mal rozhodovať konkrétne trestné veci).

            V Českej republike žiadny špecializovaný trestný súd neexistuje a vychádzajú z toho, že špecializované by mali byť hlavne policajné zložky. Pokiaľ ide o súdy, tak v ČR v prvom stupni rozhodujú okresné súdy a o najzávažnejších trestných činoch krajské súdy. Nedá sa pritom ani argumentovať tým, že v ČR nemajú až takú závažnú kriminalitu ako v SR, či kriminalitu na „najvyšších miestach“, nakoľko v ČR boli alebo sú napríklad trestne stíhaní dvaja bývalí predsedovia vlády, bývalá ministerka obrany, sudcovia, poslanci, či hejtman, organizované skupiny a podobne; ani pri rozhovoroch s kolegami z ČR, či zo štúdia rozhodnutí českých vrcholových súdnych orgánov sa nezdá, že by im existencia špecializovaného trestného súdu chýbala alebo, že by sudcovia v ČR neboli schopní závažnú kriminalitu prejednať a rozhodnúť bez toho, aby mali osobitný špeciálny súd (v konečnom dôsledku rozhoduje vždy sudca ako človek a nie budova).

            Pre úplnosť možno uviesť, že v roku 2022 bol v Bulharsku zrušený Špecializovaný trestný súd, ktorý mal podobnú právomoc ako náš špecializovaný trestný súd (Bulharsko poznalo dokonca aj špecializovaný odvolací trestný súd) s tým, že bol zrušený „v rámci prijímania série reforiem bulharského súdnictva“ (skončil pritom aj úrad špecializovanej prokuratúry). Aj tento príklad naznačuje, že ak bol nejaký špeciálny súd v minulosti zriadený, ešte to neznamená, že musí existovať „na veky vekov“ a že nutnosť existencie každého súdu je možné a niekedy aj nutné vyhodnocovať (podobné to bolo u nás napríklad s vojenskými súdmi).

Pokiaľ ide o úrad špeciálnej prokuratúry, tak prokuratúra je v zmysle ústavy ako aj zákona o prokuratúre jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom. Nie je preto nutná existencia akéhosi samostatného špecializovaného úradu, ktorý samostatný aj je aj nie je. Ide o pomerne schizofrenický model, ktorý napriek zneniu ústavy a zákona vytvoril „prokuratúru v prokuratúre“ a  „druhého“ generálneho prokurátora a umožnil tak „súperenie prokurátorov“, napriek tomu, že podľa ústavy by s konečnou platnosťou mal v rezorte prokuratúry a v prípravnom konaní rozhodovať vždy generálny prokurátor. Takáto schizofrenická právna úprava celkom určite neprispieva k upevňovaniu právneho štátu. V rámci špecializácie by postačovalo, ak by sa úrad špeciálnej prokuratúry pretransformoval napríklad na samostatný odbor na generálnej prokuratúre, respektíve, aby bol súčasťou trestného odboru (nebol by to problém, nakoľko prokurátori ÚŠP majú už teraz postavenie prokurátorov GP SR).

Namiesto záveru si dovolím len konštatovanie, že som nenašiel ani jeden zásadný argument, z ktorého by vyplývala nutnosť, či potrebnosť zachovania existencie Špecializovaného trestného súdu, či Úradu špeciálnej prokuratúry. Ak je predsa len nevyhnutné zachovať špecializované budovy (úrady) aj na úrovni súdov, potom je potrebné sa pýtať, prečo ich nemáme viacero a špecializovanejšie (napríklad Špecializovaný daňový trestný súd, Špecializovaný antilegalizačný trestný súd, či Špecializovaný protizločinecký trestný súd, respektíve napríklad prečo nemáme viaceré špecializované ústavné súdy – napríklad ústavný trestný súd, ústavný civilný súd alebo ústavný súd pre politické práva a podobne; pokiaľ nie je takáto špecializácia „úradov - budov“ nutná, ale postačuje len špecializácia osôb, potom nie je nutná ani existencia špecializovaného trestného súdu).

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia