Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku II

Publikované: 27. 08. 2023, čítané: 3537 krát
 

 

JUDr. Katarína Roskoványi, prokurátorka Generálnej prokuratúry SR

 

                        Spolupracujúci obvinení a kajúcnici na Slovensku II

                  „Kajúcnici“ z dohody o vine a treste ako korunní svedkovia

 

Úvod

Prokurátor, ktorý si neuvedomuje nebezpečenstvo využívania opätovne stíhaných „kajúcnikov“ ako svedkov, riskuje, že ohrozí účel nášho systému trestného konania pri hľadaní pravdy. Je to iba a len prokurátor, ktorý rozhoduje o tom, či a v akých prípadoch využije takýchto svedkov a za akú výhodu.

Pojem „kajúcnik“  nenájdeme v žiadnom zo slovenských právnych predpisov. Ak by sme vzhliadli ku sémantickému významu tohto slova, zistili by sme, že ide o osobu, ktorá sa kajá v náboženskom zmysle, čiže koná pokánie. V prenesenom význame slova ide o osobu, ktorá ľutuje svoje previnenia a teda v trestnom konaní by sme mohli povedať, že sa jedná o osobu, ktorá priznáva spáchanie trestného činu a ľutuje jeho spáchanie. Trestný poriadok v takomto prípade umožňuje v prípade prečinov (horná hranica trestnej sadzby max. 5 rokov) použiť rôzne odklony v prípravnom konaní (ale i v konaní pred súdom po podaní obžaloby), ktorými sú zmier, a podmienečné zastavenie trestného stíhania. V konaní pred súdom by sme sem ešte mohli zaradiť aj upustenie od potrestania podľa § 40 Trestného zákona.

V súčasnosti sa však pojem „kajúcnik“ používa najmä v súvislosti s konaním o dohode o vine a treste, účastníkmi ktorého sú prokurátor a obvinený, ktorý spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní a prostredníctvom konania o dohode o vine a treste očakáva zníženie svojho trestu v zmysle ustanovenia § 39 odsek 4 Trestného zákona.[1] Ide teda o „takzvaného“ spolupracujúceho obvineného. „Takzvaného“ preto, lebo týmto spôsobom sa obchádzajú ustanovenia Trestného poriadku, ktoré, aj keď nedostatočne, upravujú tento inštitút (bližšie pozri prvú časť článku)[2]. To spôsobuje pochybnosti o spravodlivosti trestného konania nie iba vo vzťahu k takémuto obvinenému, ale aj vo vzťahu k trestným konaniam, v ktorých vystupuje v procesnom postavení svedka – „kajúcnika“.

V tejto časti môjho článku o právnej úprave spolupracujúcich obvinených som sa zamerala na „kajúcnikov“ v súvislosti s uzatváraním dohôd o vine a treste v našom právnom systéme a pre porovnanie som vybrala právnu úpravu a súvisiacu judikatúru USA, nakoľko práve táto úprava bola v značnej miere, podľa môjho názoru, podkladom pre právnu úpravu konania o dohode o vine a treste na Slovensku.

V Slovenskej republike, podobne ako aj v mnohých iných krajinách Európy, je systém trestného konania vybudovaný na zásade  ex-offo – na princípe povinného trestného stíhania, ktorý vychádza z inkvizičného princípu a predpokladá zistenie materiálnej pravdy. Zásada spravodlivého trestného procesu je upravená v medzinárodných a európskych dokumentoch o ľudských právach a je rozpracovaná v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Keďže sa súčasné trestné konanie stalo pri existencii množstva procesných zásad komplikované, časovo i finančne náročné, mnohé krajiny, vrátane Slovenskej republiky,  hľadali cestu pre účinnejšie, rýchlejšie trestné konanie.

Pre zákonodarcov mnohých európskych krajín sa americký model inštitútu dohody o vine a treste „plea-bargaining“ stal inšpiráciou a tak prijali do svojho zákonodarstva konsenzuálnu teda „dohodnutú“ spravodlivosť. Je to „patteggiamento“ v talianskom práve, „plaider coupable“ vo francúzskom práve, „abgekürztes Verfahren“ vo švajčiarskom práve a „conformidad“ v španielskom práve. Na Slovensku je to „dohoda o vine a treste“.

Vývoj dohody o vine a treste a jej súčasná úprava v USA ako vzor pre Slovenskú republiku

Samotná história vyjednávania o priznaní viny v USA je pomerne nejasná, čiastočne aj preto, že vo väčšine jurisdikcií USA sa vyjednávanie považovalo za nevhodné až do konca 60. rokov 20. storočia. Niektoré z prvých dohôd o priznaní viny sa uskutočnili v koloniálnom období v roku 1692 počas čarodejníckych procesov v Saleme, keď bolo obvineným čarodejniciam povedané, že ak sa priznajú, budú žiť, ale ak sa nepriznajú, budú popravené. Salemskí sudcovia chceli podporiť priznania a v snahe odhaliť ďalšie čarodejnice chceli, aby priznané čarodejnice svedčili proti iným. Priznanie viny zachránilo mnohé obvinené čarodejnice pred popravou. Neskôr sa salemské procesy s čarodejnicami použili na ilustráciu jedného z najsilnejších argumentov proti vyjednávaniu o priznaní viny, z dôvodu, že táto prax niekedy podnecuje nevinných obžalovaných k priznaniu viny.[3] Už v prvopočiatku sa tak vynorili pochybnosti o správnosti používania inštitútu dohody o priznaní viny.

Spočiatku konania o dohode o vine a treste narážali na šiesty dodatok ústavy USA (práva obžalovaných), avšak postupnou judikatúrou Najvyššieho súdu Spojených štátov bolo konštatované, že tieto konania spĺňajú podmienky ústavy. V prípade Boykin vs. Alabama (1969) Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že keď obvinený uzavrie dohodu o priznaní viny, vzdáva sa svojho práva na súdny proces pred porotou podľa šiesteho dodatku. Musí však tak učiniť vedome, dobrovoľne a rozumne. V ďalšom roku Najvyšší súd Spojených štátov v prípade Brady vs. Spojené štáty rozhodol, že je prijateľné odmeniť nižšími trestami tých obvinených, ktorí priznali vinu.

V USA existujú štyri základné typy dohôd:

1./ Dohoda o obvinení:

Obvinený pristupuje na miernejšie obvinenie. Napr. strany sa môžu dohodnúť, že obvinený z pokusu o vraždu sa prizná k menej závažnému obvineniu z útoku s priťažujúcimi okolnosťami, za ktorý sa ukladá miernejší trest ako za pokus o vraždu.

2./ Dohoda o treste:

Výmenou za priznanie viny obvineného sľubuje prokuratúra miernejšie tresty. Najčastejším príkladom je, keď sa obvinený prizná k vražde, aby sa vyhol trestu smrti.

3./ Dohoda o bodoch obvinenia:

K tomuto typu vyjednávania o priznaní viny dochádza vtedy, keď osoba obvinená z viacerých trestných činov, môže mať možnosť priznať vinu v menšom počte obvinení. Prokuratúra môže upustiť od jedného alebo viacerých obvinení výmenou za priznanie viny vo zvyšných obvineniach. Nie je potrebné, aby boli obvinenia totožné. Hovorí sa, že Count Bargaining je najmenej používaným typom, keďže sa vzťahuje len na obvineného z viacerých trestných činov.

4./ Dohoda o skutkových okolnostiach

Obvinený prizná vinu, ak prokuratúra súhlasí s vynechaním určitých skutočností prípadu, ktoré môžu viesť k prísnejším trestom. Napríklad v drogových prípadoch je bežné, že sa strany dohodnú, že obžalovaný prizná vinu len v prípade obvinenia spojeného s určitým množstvom drog, hoci prokurátor môže mať dôkazy, ktoré naznačujú, že bolo možné dokázať väčšie množstvo drog.

V americkom trestnom systéme je prokurátor (pozn. väčšina prokurátorov je volených) najmocnejším úradníkom. Ovláda smerovanie a výsledok všetkých trestných konaní, najmä prostredníctvom svojich rozhodnutí (i) o vznesení obvinenia (pozn. prokurátor nie je povinný vzniesť obvinenie za každý trestný čin, čo znamená, že rozhoduje o tom, či a aké obvinenie bude páchateľovi vznesené) a (ii) o uzavretí dohody o vine a treste.[4]

Obhajcovia systému dohody o priznaní viny v USA poukazujú na rýchlejšie vyriešenie mnohých prípadov a menej zaťažené súdy a flexibilitu ako na ukazovatele pozitívnych prínosov spoliehania sa na dohodu o priznaní viny.

V súčasnosti v USA končí dohodou o priznaní viny viac ako 94 % úspešne stíhaných štátnych trestných vecí a 97 % federálnych trestných vecí.[5]

Výrazná kritika vyjednávania o priznaní viny v USA spočíva v neobmedzenej  voľnosti prokurátora pri výbere obvinení, ktoré vznesie obvineným a v možnosti vytvárať výrazné rozdiely v trestoch medzi podobnými obžalovanými, čo môže viesť k praktikám nadmerného obviňovania a využívaniu hrozieb s cieľom dosiahnuť pre obvineného čo najprísnejší trest. Aj z tohto dôvodu sa obvinení často rozhodnú priznať vinu za miernejšie obvinenie, aby sa vyhli riziku, že sa dostanú pred porotu a bude im uložený mimoriadne prísny trest.[6] Táto skutočnosť výrazne nahlodáva spravodlivosť procesu a práva obvineného na spravodlivý proces a dáva prokurátorovi možnosť byť „neprimeraným vládcom“ nad obvineným.   

Kritici uvedeného inštitútu trestného práva v USA tvrdia, že vyjednávanie o priznaní viny umožňuje prokurátorom vyhnúť sa "prísnym štandardom riadneho procesu a dokazovania, ktoré sa uplatňujú počas súdnych konaní".[7] Namiesto toho, aby sa vina zisťovala a trest ukladal obžalovanému v nestrannom procese s úplným prejednaním veci a možnosťou obhajoby predložiť svoje argumenty, prokurátori preberajú úlohu sudcu a poroty a všetky rozhodnutia prijímajú na základe pravdepodobnosti, či v súdnom konaní vyhrajú alebo prehrajú.[8] Ďalšou kritikou vyjednávania o priznaní viny je, že umožňuje obžalovaným vyhnúť sa plnému trestu tým, že im poskytuje miernejšie tresty, čo vysiela signál ostatným páchateľom, že spravodlivosť sa dá kúpiť a predať a že môžu ľahko "poraziť systém".[9]

Dohoda o vine a treste na Slovensku, vrátane komparácie s USA

Súčasťou slovenského trestného práva sa stal inštitút dohody o vine a treste  zákonom č. 301/2005 Z. z. (Trestným poriadkom). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu  vyplýva, že  uplatnenie tohto inštitútu priamo vyplýva zo základných požiadaviek rekodifikácie trestného práva procesného, predovšetkým z požiadavky zjednodušenia a zefektívnenia trestného konania ako aj z požiadavky skrátenia dĺžky jeho trvania. Súčasne jeho zavedením sa sledovalo odľahčenie činnosti súdu prejednávať vec na hlavnom pojednávaní.

Tak ako v USA, tak aj na Slovensku je hlavným „vyjednávačom“ v konaní o dohode o vine a treste v mene štátu prokurátor. Okrem ustanovenia § 232 odsek 1 TP, podľa ktorého môže prokurátor začať konanie o dohode o vine a treste na podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu, ak výsledky (skráteného) vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania, Trestný poriadok neupravuje bližšie postup prokurátora v tomto konaní.

Na Slovensku existuje v skutočnosti iba dohoda o treste a nie vine, pretože obvinený sa musí priznať k skutku a k jeho právnej kvalifikácii, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia kladie za vinu. Poukazujem na § 4 odsek 2 písmeno a/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 619/2005 Z. z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej iba „vyhláška MS SR“),  ako jednu z podmienok na uzavretie dohody o vine a treste, aby sa obvinený priznal a uznal vinu zo spáchania skutku, ktorý je najzávažnejší z tých, ktoré sú doteraz získanými dôkazmi už preukázateľné. To je však v rozpore s § 232 odsek 6 TP, ktorý upravuje povinnosť prokurátora podať obžalobu (nie návrh na schválenie dohody  o vine a treste) v prípade, ak obvinený v rámci konania o dohode obvinený uzná vinu len sčasti. V tejto obžalobe prokurátor uvedie obvineným priznaný skutok, jeho právnu kvalifikáciu a uznanie viny v tomto rozsahu, ako aj skutok a jeho právnu kvalifikáciu, ktorý obvinený nepriznal, a požiada súd, aby vykonal hlavné pojednávanie v rozsahu, v ktorom obvinený spáchanie skutku nepriznal, a v ďalšom potrebnom rozsahu a aby rozhodol o vine, treste a ďalších výrokoch, ktoré majú podklad vo výroku o vine. Tvorcovia vyhlášky sa pravdepodobne nechali inšpirovať americkým modelom dohody o bodoch obvinenia, no v podmienkach slovenského trestného práva, kde platí zásada legality a nie oportunity, to možné nie je. Prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, iba zákon a medzinárodná zmluva môžu stanoviť výnimky.

Za posledných 17 rokov si konanie o dohode o vine a treste určite našlo svoje  opodstatnenie v prípadoch, kedy podmienečné zastavenie alebo zmier neboli prípustné, no obvinený, ktorý bol jediným páchateľom, sa k skutku priznal a svoje činy oľutoval už v prípravnom konaní, v ktorom bolo vykonané dokazovanie, ktoré jeho priznanie dostatočne potvrdzovalo. Otázne je, podľa môjho názoru, využívanie konania o dohode o vine a treste aj v prípadoch závažných trestných činov. Aj keď táto časť nie je predmetom môjho článku, v stručnosti poukazujem na právnu úpravu francúzskej verzie dohody o vine a treste, ktorá sa nevzťahuje na najzávažnejšie trestné činy zo skupiny stredne závažných trestných činov (délits).[10] Taliansky model vyjednávania o priznaní viny možno uplatniť na trestné činy, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody do sedem a pol roka, pričom niektoré trestné činy vrátane trestných činov organizovaného zločinu a sexuálnych trestných činov sú z vyjednávania výslovne vylúčené.[11] 

Nemal by aj na Slovensku prevyšovať záujem na vedení transparentného trestného konania vrátane verejného hlavného pojednávania a na dodržiavaní záruk spravodlivého procesu, pokiaľ ide o závažnejšie trestné činy, nad záujmom na rýchlosti konania v podobe konania o dohode o vine a treste?

Problematickým sa toto konanie stáva v prípade, ak je obvineným osoba, ktorá je spolupáchateľom trestného činu alebo je členom organizovanej alebo zločineckej skupiny.  Z dôvodovej správy nevyplýva, že by konanie o dohode o vine a treste malo „povzbudzovať“ obvinených zo závažných trestných činov k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní za výhody v podobe zníženia trestov, teda, že by mali byť akýmisi „dohodami o spolupráci“. Nasvedčuje tomu aj právna úprava, ktorá jasne v § 232 odsek 8 TP upravuje obsahové náležitosti dohody o vine a treste, medzi ktorými nenájdeme ako podmienku pre schválenie takejto dohody súdom, povinnosť obvineného pravdivo vypovedať vo vzťahu k iným spoluobvineným alebo členom organizovanej/zločineckej  skupiny, prípadne vo vzťahu k inej závažnej trestnej činnosti (definovanej v ustanoveniach TP pri spolupracujúcom obvinenom) a takouto výpoveďou sa významne podieľať na ich odhalení. Ak by to zákonodarca zamýšľal, musel by minimálne upraviť aj možnosti zrušenia takejto dohody, ak by sa v priebehu trestných konaní zistilo, že obvinený nevypovedá pravdu, resp. že zamlčal podstatné okolnosti vo vzťahu k sebe samému.

Napriek vyššie uvedenému, vyhláška MS SR  v  § 4 odsek 1 písmeno a/ nenápadne upravuje, že prokurátor pri zvažovaní vhodnosti konania o dohode o vine a treste a pri vyjednávaní dohody s obvineným okrem kritérií uvedených v odseku 2 berie do úvahy všetky relevantné skutočnosti, medzi inými aj ochotu obvineného spolupracovať pri vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní iných obvinených. Prijatím uvedenej vyhlášky MS SR podľa môjho názoru došlo k závažnému porušeniu legislatívneho procesu, v dôsledku čoho došlo k nezákonnosti vyhlášky MS SR v uvedenej časti. Touto právnou úpravou minister spravodlivosti totiž rozšíril dôvody na konanie o vine a treste, ktoré nie sú upravené v zákone (TP). Splnomocňovacia norma, ktorá oprávňuje ministra spravodlivosti vydať vyhlášku MS SR totiž neumožňuje ministrovi spravodlivosti svojvoľne rozširovať dôvody na konanie o vine a treste, a to nad rámec TP.  

Tu sa tvorca vyhlášky zjavne nechal inšpirovať Justičnou príručkou pre federálnych prokurátorov vypracovanou Ministerstvom spravodlivosti USA.[12] Chcela by som zdôrazniť, že v jurisdikciách USA rozhodnutie prokurátora o spôsobe získania výpovede spoluobvineného významne ovplyvňuje to, ako bude vnímať takúto výpoveď porota a teda aj to, čo ňou obžaloba (štát) získa. V USA môže prokurátor ponúknuť obvinenému, ktorý chce spolupracovať, uzavretie dohody na priznanie viny alebo poskytnutie imunity (v našich podmienkach ide o inštitút spolupracujúceho obvineného).

V USA poskytuje obvinenému imunitu sudca na písomnú žiadosť prokurátora. Na základe udelenia imunity môže byť takémuto svedkovi nariadené vypovedať, odmietnutie výpovede je kvalifikované ako trestný čin pohŕdania súdom. Všeobecné zákony štátov USA upravujú „imunitu na použitie", ktorú schválil Najvyšší súd Spojených štátov v rozsudku Kastigar proti Spojeným štátom, 406 U.S. 441 (1972). Táto imunita spočíva v prísľube, že svedok nebude stíhaný na základe dôkazov získaných z jeho výpovede alebo akýchkoľvek stôp vyplývajúcich z tejto výpovede, ale stále umožňuje trestné stíhanie svedka vo veciach, ktoré sú predmetom jeho výpovede, pokiaľ prokurátor preukáže, že dôkazy použité na toto trestné stíhanie boli získané nezávisle od informácií poskytnutých svedkom.[13] V následnom trestnom konaní, v ktorom obvinený vypovedá ako svedok, prvostupňový sudca musí informovať porotu o udelení imunity pred tým, ako svedok začne vypovedať, a počas záverečnej reči musí porotu poučiť, že svedok je „zainteresovaným svedkom“[14]. V uznesení o udelení imunity by mali byť "presne uvedené otázky alebo tematická oblasť, v súvislosti s ktorými je svedok povinný vypovedať". [15]

Pre prokurátora v USA je konanie o dohode o vine a treste, v ktorom umožní obvinenému priznať sa k niektorým obvineniam (napr. k menej závažnému trestnému činu pôvodného trestného činu) efektívnejším postupom na získanie potrebného svedectva, než udelenie imunity pre spolupracujúceho obvineného.

Prečo viac efektívnym? Nesmieme zabúdať, že v USA o vine obžalovaného rozhoduje porota a sudca rozhoduje iba o treste. Keďže poroty sú zložené z radových občanov USA (bez ohľadu na ich vzdelanie) prokurátor si je vedomý, že poskytnutie imunity môže spôsobiť u poroty stratu dôveryhodnosti takéhoto svedka. Pri konaniach o dohode o vine sa takáto dohoda schvaľuje až po skončení súdneho konania, v ktorom bolo poskytnuté pravdivé svedectvo. Na rozdiel od poskytnutia imunity si porota pri existencii dohody o vine uvedomuje, že takémuto svedkovu bude na podklade dohody uložený trest súdom, aj keď mu ešte v čase, kedy vypovedá, nie je uložený. Samotná dohoda o priznaní viny musí obsahovať všetky podmienky dohody, ako aj dôvod jej uzavretia. Prokurátor by mal na súde predložiť kópiu dohody o priznaní viny, aby ju svedok mohol v prípade potreby nahlas prečítať počas súdneho konania. V dohode by malo byť jasne uvedené, čo sa môže stať, ak svedok nebude vypovedať pravdivo. Napr. všeobecný zákon štátu Nevada upravuje neplatnosť takejto dohody v prípade, ak je výpoveď nepravdivá. Taktiež prokurátor nesmie s obžalovaným uzavrieť dohodu, ktorá (a) obmedzuje výpoveď obžalovaného na vopred stanovený vzorec, alebo (b) je podmienená tým, že výpoveď obžalovaného prispeje k určitému záveru[16]. Ak vypovedá spolupáchateľ, ktorý uzavrel dohodu o priznaní viny, federálne pravidlo stanovuje, že súd by mal porotu informovať o presnej povahe dohody a poučiť ju, aby dôkladne zvážila výpoveď spolupáchateľa.[17] Federálni prokurátori majú zaužívanú prax, že aj v prípade absencie konkrétnej žiadosti obžaloby podľa rozhodnutia Brady v. Maryland, zverejnia obhajobe dohodu, ktorú uzavreli s obvineným, ktorý v konaní vypovedá ako svedok. V prípade Brady v. Maryland[18] Najvyšší súd Marylandu rozhodol, že  obžalovaný má ústavné právo na prístup k niektorým informáciám v spisoch prokurátora. Súd v tomto prípade zdôraznil tak pozitívnu povinnosť prokuratúry zabezpečiť, aby trestné súdne konania boli spravodlivé, ako aj povinnosť nahradiť škodu spôsobenú obžalovaným, keď prokurátori zlyhajú a túto povinnosť nesplnia.

Vráťme sa k slovenskej právnej úprave konania o dohode o vine a treste. Dohoda, ktorú uzatvára prokurátor s obvineným nepredpokladá jeho spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní, keďže TP takúto možnosť neupravuje.

Podzákonným predpisom upravená „relevantná skutočnosť“ pre konanie o dohode o vine a treste spočívajúca v ochote obvineného spolupracovať pri vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní vyvoláva množstvo otázok, najmä v prípadoch, keď sa vyšetrovanie zužuje na vyhľadávanie obvinených, ktorí budú za výhody pre seba, spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní.  Akým spôsobom vyhodnocuje prokurátor takúto ochotu?  V ktorom vyšetrovaní, ktorých obvinených?

Keďže TP upravuje podmienky (aj keď nedostatočne) za ktorých obvinený získava postavenie spolupracujúceho obvineného vyzerá to tak, že tvorcovia vyhlášky nekontrolovateľne rozšírili možnosti, za ktorých sa obvinený môže stať spolupracujúcim obvineným a to na všetky trestné činy a nie iba tie najzávažnejšie, ako je to v prípadoch spolupracujúceho obvineného. 

Hodnotenie „ochoty spolupracovať“ je iba na zvážení prokurátora a keďže vyhláška MS SR neuvádza, akého vyšetrovania sa táto ochota má týkať a ktorých obvinených, môže takéto „zvažovanie“ vyústiť až do nátlaku na obvineného nie iba priznať sa k vlastnej trestnej činnosti, s prísľubom zníženia trestu, ale aj do obviňovania iných osôb podľa želania orgánov činných v trestnom konaní. Takáto možnosť sa otvára najmä v prípadoch, keď sa obvinený nachádza vo väzbe, ktorá ho oddeľuje od  rodiny, bráni mu pracovať a počas ktorej znáša často traumatizujúce skúsenosti.

Základným účelom zavedenia inštitútu dohody o vine a treste bolo zefektívnenie – teda zrýchlenie - trestného konania. V prípade „kajúcnikov“ to tak nie je, pretože prokurátor miesto toho, aby vyhodnotil priznanie obvineného na podklade dôkazného materiálu a následne podal návrh na jej schválenie, vyčkáva (ako americký prokurátor), pokiaľ „kajúcnik“ vypovie ako svedok v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní v trestnom konaní v ktorom spolupracuje, čím sa stráca zákonodarcom zamýšľaný účel dohody. Prokurátor si musí byť vedomý z povahy veci, že ak by konal prednostne, tak po schválení dohody súdom už odsúdený v postavení svedka môže využiť svoje zákonné právo a nemusí vypovedať, ak by si svojou výpoveďou privodil trestné stíhanie (toto nie je možné v USA) a jeho dohoda schválená súdom ostane nedotknutá, opäť na rozdiel od amerického vzoru.

Dohodu o vine a treste schvaľuje súd, teda by sme mohli povedať, že toto „dohodovacie“ konanie podlieha súdnej kontrole, na rozdiel od rozhodnutia prokurátora o (podmienečnom) zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného.  Dokonca ustanovenie § 331 odsek 1 písmeno b/ TP upravuje možnosť sudcu návrh dohody o vine a treste odmietnuť, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste – presnejšie dohoda o treste - je zrejme neprimeraná.

Ako však môže sudca náležite zistiť primeranosť dohody o treste vo vzťahu ku „kajúcnikovi“, keď súčasťou dohody nemusia byť a ani nie sú všetky informácie o jeho trestnej činnosti, o jeho spolupráci s orgánmi činnými v iných  trestných konaniach, prípadne informácie o trestných konaniach, v ktorých môže mať aj postavenie spolupracujúceho obvineného s možnosťou podmienečného (zastavenia) jeho trestného stíhania. Vyhláška MS SR síce deklaratórne upravuje relevantné skutočnosti, ktoré by mal prokurátor brať do úvahy pri konaní o dohode o vine a treste, avšak tieto nie sú súčasťou žiadneho rozhodnutia. Prokurátor nemusí odôvodniť, prečo priznanie obvineného považuje za preukázané. Mohli by sme argumentovať predložením spisového materiálu súdu, z ktorého by to malo vyplývať, ale ak sa jedná o skutok, v ktorom je jediným relevantným dôkazom iba priznanie obvineného, ktoré v konaní o dohode o vine a treste nemusí obsahovať všetky okolnosti a údaje o spáchaní trestného činu, ako môže sudca (ale i prokurátor) zhodnotiť pravdivosť takejto výpovede? Čo je horšie, výpoveď takéhoto „kajúcnika“, už v procesnom postavení svedka, sa často stáva v iných trestných konania jediným usvedčujúcim dôkazom obžaloby.

Prokurátor nemá povinnosť odôvodňovať prečo a z akých dôvodov sa rozhodol v konaní o dohode o vine a treste znížiť trest „kajúcnikovi“ podľa ustanovenia § 39 odsek 4 Trestného zákona. Ani súd sa touto otázkou vo svojom rozhodnutí, ktorým schvaľuje dohodu o vine a treste, bližšie nezaoberá. Takýmto spôsobom sa v prípade „kajúcnikov“ často stáva, že vďaka dohode o vine a treste sú ich tresty neporovnateľne nižšie, než tresty obžalovaných,  proti ktorým svedčia. Výrazná nerovnováha medzi ukladaním trestov „kajúcnikom“ a obžalovanými v konaní pred súdom proti ktorým svedčia, postupne otriasa piliermi nášho trestného konania. Myslím si, že  pri zavádzaní tohto inštitútu do nášho právneho  poriadku sa nepredpokladalo, že toto konanie bude v tak výraznej miere nahrádzať inštitút spolupracujúceho obvineného. Zatiaľ čo pri inštitúte spolupracujúceho obvineného musí byť splnená požiadavka proporcionality významu výpovede (svedectva) spolupracujúceho obvineného a závažnosti trestného činu, ktorého sa obvinený dopustil, tak v konaní o dohode o vine a treste „kajúcnika“ nie je žiadnym spôsobom definovaný verejný záujem na získaní jeho výpovede a tým ani miera záujmu na jeho spravodlivom potrestaní. Súčasná právna prax uplatňovaná Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR a Špecializovaným trestným súdom naviac ešte viac deformuje slovenský právny systém u dohôd o vine a treste v tom, že obvinenému umožňujú stať sa „kajúcnikom“ nie v jednej veci, ale vo viacerých trestných veciach. V takýchto prípadoch už nie je možné hovoriť o uplatňovaní princípu práva na spravodlivý proces, nakoľko obvinený, ktorý bol odsúdený na základe výpovedi „kajúcnika“ dostane oproti „kajúcnikovi“ neprimeraný trest za jeden, resp. viac skutkov a trestných činov (ktoré spáchal aj „kajúcnik“), ale „kajúcnik“ bol „odmenený“ dohodou o vine a trestne vo viacerých trestných veciach. Samotná skutočnosť, že „kajúcnik“ uzavrel dohodu o vine a treste vo viacerých trestných veciach znamená, že spáchal viac (závažných) trestných činov ako ktorýkoľvek z obvinených, odsúdených vo viacerých trestných veciach na základe výpovedí „kajúcnika“, čo však v konečnom dôsledku výrazne zvyšuje nebezpečenstvo konania „kajúcnika“, oproti ktorémukoľvek obvinenému, ktorý bol v niektorej z týchto trestných vecí odsúdený na základe výpovede „kajúcnika“. Z tohto dôvodu môže byť „kajúcnikom“ v konaní o dohode o vine a treste ktokoľvek, teda aj osoba ktorá spáchala viaceré závažné trestné činy vo viacerých trestných veciach.

Uvedená právna úprava umožňuje „stvoriť“ tzv. večného kajúcnika, pripraveného vypovedať o trestnej činnosti množstva osôb v množstve trestných vecí. Dnes sme na Slovensku svedkami toho, že orgány činné v trestnom konaní už „stvorili“ takýchto „večných kajúcnikov“, ktorí dokonca vypovedajú o niekoľko desiatkach skutkov v rozličných trestných veciach. Dnes už poznáme takýchto  „večných kajúcnikov“ Bernarda S. a Ľudovíta M. Už len samotná táto skutočnosť evokuje základnú otázku, ako môže „večný kajúcnik“ vypovedať o desiatkach skutkov v rôznych trestných veciach, ktoré ani nemusia spolu súvisieť? Zároveň je potrebné si položiť legitímnu otázku, či „kajúcnik“, ktorý má vedomosť o množstve často aj nesúvisiacej trestnej činnosti viacerých obvinených v rôznych trestných veciach nie je práve páchateľom, ktorý spáchal najviac trestnej činnosti a teda jeho trestná činnosť vzhľadom na jej závažnosť a rozsah je práve tá najzávažnejšia?     

                                                                  

Hodnotením výpovede spolupracujúceho obvineného som sa venovala v prvom diele tohoto článku. Aj keď si myslím, že inštitút „kajúcnikov“ v rámci dohody o vine a treste je za súčasného právneho stavu nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces a so samotným účelom trestného konania, v prípadoch, kedy predsa len v trestných konaniach takýto „kajúcnik“ vystupuje ako svedok, malo by byť prvoradou úlohou súdu zhodnotiť kredibilitu takéhoto svedka v súvislosti so všetkými trestnými konaniami v ktorých mu bola schválená dohoda o vine a treste a v ktorých bol spolupracujúcim obvineným, keď už tak neučinil prokurátor a žiadať tieto informácie od prokurátora. Určitým príkladom pre riešenie tohto zásadného nedostatku právnej úpravy inštitútu dohody o vine a treste môže byť inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania, kde v odôvodnení uznesenia prokurátor, resp. sudca uvádza všetky podstatné okolnosti, na základe ktorých je uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania vydať ako zákonné, napr. konštatovanie o priznaní viny, úhrade škody, resp. záväzku uhradiť spôsobenú škodu, konštatovanie o tom, či bol v minulosti odsúdeným a ďalšie skutočnosti, ktoré odôvodňovali podmienečné zastavenie trestného stíhania.    

Je nesporné, že pri inštitúte dohody o vine a treste sa zákonodarca inšpiroval americkou právnou úpravou, avšak iba veľmi povrchne a nie vo vzťahu k spolupracujúcim obvineným. Inak, ak by to mal v úmysle, v TP by výslovne upravil aj možnosť uplatnenia dohody o vine o treste v prípade obvineného, ktorý sa rozhodol s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracovať. Takáto dohoda by mala byť dôsledne sformulovaná a mala by obsahovať aj možnosť zrušenia takejto dohody, ak by sa zistilo, že obvinený klamal[19].  Základným predpokladom by mala byť povinnosť obvineného vypovedať, hneď na začiatku konania, pravdivo a v plnom rozsahu o jeho trestnej činnosti ako aj o inej trestnej činnosti, ktorá mu je známa a pri odhalení ktorej chce spolupracovať. Ak by v neskoršom štádiu boli zistené zásadné nezrovnalosti v jeho výpovedi, znamenalo by to zrušenie dohody ale najmä aj postavenia „kajúcnika“ (spolupracujúceho obvineného), pretože nemožno jeho výpoveď v niektorých trestných konania hodnotiť ako pravdivú a v iných ako nepravdivú. 

V Slovenskej republike hodnotí kredibilitu výpovede „kajúcnika“ na rozdiel od USA samosudca (ktorý má právnické vzdelanie) alebo senát tvorený sudcami, s výnimkou senátov na okresných súdoch. Jeho výpovede by sa mali hodnotiť ako celok, teda mali by brané do úvahy aj jeho výpovede v iných - súvisiacich konaniach. Existujúce „odchýlky“ alebo nezrovnalosti by sa mali náležite vyhodnotiť, či nenarušujú dôveryhodnosť výpovedí takéhoto svedka. V tejto súvislosti by mal mať prokurátor povinnosť oznámiť všetky tieto informácie súdu. Rovnako by mal prokurátor poskytnúť obžalovaným všetky informácie o uzavretých dohodách s takýmito svedkami, prípadne informácie o tom, že im bolo priznané postavenie spolupracujúceho obvineného, aby sa mohli náležite brániť a to už v prípravnom konaní nad ktorým vykonáva dozor prokurátor. Sudcovia by mohli argumentovať tým, že nie je úlohou prokurátora, aby sám vyhodnotil kredibilitu takéhoto svedka už v prípravnom konaní? Áno súhlasím, no v konečnom dôsledku, je to súd, ktorý by mal vyhodnotiť dôveryhodnosť svedka, ak sa už prokurátor rozhodol využiť jeho výpoveď v konaní pred súdom, ktoré má kontradiktórnu povahu.

Obžalovaní a ich obhajcovia by mali mať možnosť konfrontovať takéhoto svedka aj ohľadne motívu, ktorý ho viedol k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní. Tu môžem poukázať na rozsudok vydal Najvyššieho súdu štátu New Jersey  z 2. júla 2020, v ktorom súd potvrdil právo obžalovaného vypočuť svedka, ktorý "uzavrel dohodu" s prokurátorom výmenou za svoju výpoveď aj vo vzťahu k jeho motivácii[20].

Častým „zhodnotením“ pravdivosti výpovede „kajúcnika“ je, že nemá dôvod vypovedať nepravdu, keďže sa aj sám obviňuje. Samotná existencia dohody však nenaznačuje, že prokurátor alebo súd náležite overil výpoveď obvineného – „kajúcnika“.

Ďalším problémom v konaniach o vine a treste s „kajúcnikom“  môže byť aj skutočnosť, že v konaní o návrhu dohody o vine a treste súdy neskúmajú zákonnosť niektorých získaných dôkazov (napr. zákonnosť príkazov na domové prehliadky, na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti, použitie agenta), ktoré môžu byť použité za splnenia zákonom stanovených podmienok aj v iných trestných konaniach.

Zároveň by malo byť súčasťou dohody o vine a treste aj povinnosť „kajúcnika“ nahradiť celú škodu, ktorú spôsobil, aby tak bola zjednaná spravodlivosť aj vo vzťahu k poškodenému, ktorému „kajúcnik“ spôsobil škodu. V tejto súvislosti je potrebné  konštatovať, že „kajúcnikovi“ sa podľa súčasnej právnej úpravy umožňuje dohodou o vine a treste legitimizovať trestnou činnosťou získaný nezákonný prospech (napr. finančné prostriedky a pod.).     

Záver

Zavedenie „konsenzuálneho súdnictva“ v súčasnej legislatívnej úprave začína „búrať“ samotnú štruktúru trestného konania, ktorá predpokladá spravodlivé a verejné hlavné pojednávanie ako jeho hlavnú fázu.

Vyhýbanie sa hlavnému pojednávaniu sťažuje transparentnosť súdnictva, najmä pokiaľ sa jedná o konanie o dohode o vine a treste s „kajúcnikmi“.

Hoci sa zdá, že priznanie viny by malo vždy znamenať vinu, v kontexte nátlakových dohôd o priznaní viny to tak nemusí byť, najmä ak orgány činné v trestnom konaní rezignujú na svoju povinnosť objasňovať s rovnakou starostlivosťou svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.  Spravodlivosť nie je naplnená, ak si prokurátor musí súčasne kupovať svedectvo „kajúcnika“, aby dosiahol odsúdenie iného obžalovaného, ktoré by sa nemuselo dosiahnuť s dôveryhodnými dôkazmi. Už samotné vedomie takéhoto svedka o želaní prokurátora ovplyvňuje jeho výpoveď, preto uzatváranie dohôd s „kajúcnikmi“  súčasným spôsobom porušuje ducha, ak nie literu zákona.

Od zavedenia inštitútu dohody a o vine a treste  do nášho právneho systému nastáva urgentná potreba k jeho legislatívnemu prepracovaniu. Hlavným dôvodom je snaha orgánov činných v trestnom konaní využívať „kajúcnikov“ v rôznych trestných konaniach bez náležitej právnej úpravy a teda bez hraníc. Vyhlasovanie symbolických trestov za najzávažnejšie trestné činy neprispieva k transparentnosti trestného súdnictva a dôvere verejnosti v systém. V rozsudku Deweer proti Belgicku[21] Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že konsenzuálne formy konania nie sú samy osebe v rozpore s právom na spravodlivý proces, keďže obžalovaný sa môže vzdať práv zaručených v článku 6 odsek 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ale tvrdenie o vzdaní sa práva by sa malo podrobiť "obzvlášť starostlivému preskúmaniu". Okrem toho by súdna kontrola mala zaručiť "spravodlivosť dohody " a povinná a aktívna súdna kontrola je obzvlášť dôležitá v prípadoch závažných trestných činov.[22] Napokon, sudca je vlastne "hlavným strážcom" dôveryhodnosti konsenzuálnej justície, a preto by mal mať právomoc prijať alebo odmietnuť dosiahnutú dohodu.[23]

Vyzerá to, akoby niektorí slovenskí prokurátori prevzali spôsob vyhľadávania „kajúcnikov“ z amerického právneho systému, vrátane ich prípravy na výpovede v konaní pred súdom. Tento postup typický pre amerického prokurátora, ktorý „svojich“ svedkov pripravuje na krížový výsluch obhajoby pred porotou, má aj svoj balans v podobe prípravy „svojich“ svedkov obhajobou. Pojednávanie pred porotou a samotný krížový výsluch podlieha množstvu pravidiel, ktoré sú absolútne cudzie pre náš právny systém. Takéto čiastkové (zne)využívanie prvkov z iného právneho systému bez legislatívnej úpravy a existencie bŕzd a protiváh vedie k rozkladu trestného konania na Slovensku a tým aj k rozkladu samotného právneho štátu.

Ako prokurátorka pripomínam, že prokurátori majú významné postavenie v prípravnom konaní, pretože majú vykonávať dozor nad jeho zákonnosťou a nad ochranou základných ľudských práv a slobôd. S tým súvisí aj povinnosť hľadať pravdu a nielen  usvedčovať. Táto povinnosť sa týka nielen zhromažďovania a predkladania dôkazov s cieľom dosiahnuť odsúdenie obžalovaného, ale aj ochrany súdu a obžalovaného pred tým, aby odsúdenie vyplynulo zo zavádzajúcich dôkazov alebo zo svedectva, ktoré nie je pravdivé.  Prokurátori majú na hodnotenie výpovedí  „kajúcnikov“ podstatne viac času ako súd, a z toho im plynie aj jedinečná zodpovednosť, aby sa presvedčili s morálnou istotou, že výpoveď „kajúcnika“ je pravdivá.

 

 

 

 

 


[1] V konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a/ trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.

[4] Angela J. Davis Égalité et Discrimination, Moc a diskrečná právomoc prokurátora, Égalité et Discrimination 49 | 2005-1 strana 55

[6] Jeff Palmer, Note, Abolishing Plea Bargaining: An End to the Same Old Song and Dance, 26 AM. J. CRIM. L. 505, 527 (1999).

[7] Alissa Pollitz Worden, Policymaking by Prosecuors: The Uses of Discretion in Regulating Plea Bargaining, 73 JUDICATURE 335, 336 (1990)

[8] Douglas D. Guidorizzi, Comment, Should We Really "Ban" Plea Bargaining? The Core Concerns of

Plea Bargaining Critics, 47 EMORY L.J. str. 768-769 (1998)

[9] Douglas D. Guidorizzi už citovaný v pozn. č. 7 str. 771

[10] Perrocheau, V., La composition pénale et la comparution sur reconnaissance de culpabilité : quelles, limites à l'omnipotence du parquet? Droit et Société, zv. 74, 2010, s. 60

[11] Vitiello, M., Bargained-for-Justice: M.: Lessons from the Italians, The University of the Pacific Law Review, vol. 48, 2017, s. 260

[13] . Pozri Kastigar, 406 U.S. 441 (1972)

[14] Pozri napr. Všeobecné zákony Severnej Karolíny 15A-1055

[15] Pozri napr. Všeobecné zákony Severnej Karolíny 15A-1052, oficiálny komentár.

[17] Spojené štáty v. Insana, 423 F.2d 1165, 1169 (2d Cir. 1970)

[18] Brady v. Maryland ::373 U.S. 83 (1963)

[22] Garoupa, N.; Stephen, F. H., Why Plea-Bargaining Fails to Achieve Results in So Many Criminal

Justice Systems: A New Framework for Assessment, Maastricht J. Eur. & Comp. L., roč. 15, č. 1, s. 1. 3,2008, p. 355

[23] Jung, H., Plea Bargaining and its Repercussions on the Theory of Criminal Procedure, European Journal of Crime, Criminal Law and Criminal Justice, roč. 5, č. 2, 1997, s.121


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia