Prezumpcia neviny v skupinových trestných veciach

 

Viktor Draškovič, právnická fakulta

Prezumpcia neviny v skupinových veciach

            Na Slovensku sa diskusia o tejto špecifickej podobe uplatnenia princípu prezumpcie neviny začala najmä prípadom p. Róbert Lališ a spol. pri rozhodovaní odvolacieho súdu (teda Najvyššieho súdu SR) v tejto veci. Avšak od tej doby poznáme minimálne niekoľko takýchto prípadov, v ktorých môžeme hovoriť o pomerne zaujímavom právnom spore. Pri skupinových veciach ide o problém, keď organizovaná resp. zločinecká skupina údajne pácha trestnú činnosť, pričom po podaní obžaloby niektorí z obžalovaných pristúpia na dohody o vine a treste alebo urobia vyhlásenie o vine (§232,§257 TP). Pričom však spravidla sa nepriznajú všetci obžalovaní. V rámci slovenskej právnej praxe sa pritom počíta automaticky s tým, že takéto konania budú ako odklony v trestnom konaní vylúčené na samostatné konanie a rozhodne sa, podľa ich názoru, procesne efektívne v parciálnych bodoch obžaloby, tzv. odklonmi v konaní. Tu vyvstáva otázka aj kvality úpravy tejto eventuality v našom Trestnom poriadku, ale tým sa budeme zaoberať až v nasledujúcich častiach článku. V zásade, ale ide problém, kt. ani zďaleka neriešia len slovenské trestné súdy, právne naopak z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vieme, že sú bežne súčasťou skupinových trestných činov a obrany obžalovaných v danom prípade. O čo však presne ide?

Predstavme si situáciu obžalovaného A, ktorý tvrdí že je nevinný a urobí pred súdom vyhlásenie, že sa necíti byť vinným v danej veci. Avšak obžalovaný B (napr. spolupáchateľ) uzná vinu a príjme dohodu o vine a treste s prokurátorom, následne je obžalovaný B prejednávaný v danej veci bez toho, aby obžalovaný A mal možnosť vystupovať v konaní ako strana sporu (čiže bez procesných práv obžalovaného), členmi toho istého senátu, kt. bude pojednávať aj prípad vylúčeného obžalovaného B. Samozrejme na konci konania vydá súd rozhodnutie, pričom ale v rozsudku uvádza aj činnosť obžalovaného A, či už celým menom alebo iba iniciálkami. Je z pohľadu obžalovaného A takýto postup možné považovať za porušenie zásady praesumptio boni viri (prezumpcie neviny) a v širšom kontexte aj ne bis in idem a kontradiktórnosti procesu a prítomnosti na pojednávaní? Nie je takýto postup negáciou procesných práv obžalovaného A? Nemajú sudcovia v mysli už prezumovanú vinu a nemotivuje ich takéto rozhodnutie k tomu, aby sa pridržali posúdenia veci aj vo veci proti obžalovanému A? Nie je narušená minimálne teória zdania nestrannosti súdu, na kt. dôsledne myslí aj judikatúra Ústavného súdu?

Samozrejme judikatúra najmä ESĽP a SDEÚ je tak vyčerpávajúca, že nemáme ambíciu analyzovať všetky rozhodnutia týchto súdov ani prax súdov v zahraničí, pretože na náš účel je dôležitá najmä prax v rámci SR, nie komparatívna analýza všetkých právnych úprav v rámci štátov Európskej únie. V článku by sme chceli načrtnúť systém inštitútu dohody o vine a treste, ale opäť by sme radi zdôraznili, že účel takejto analýzy je obmedzený iba priliehajúc na danú tému, nie je vyčerpávajúci.

Ako sme už spomenuli prelomovým v tomto smere bol prípad p. Róbert Lališ a spol.[1] vedený na Špecializovanom trestnom súde, v kt. boli obžalovaní práve členovia tejto mediálne známej skupiny za obzvlášť závažné trestné činy, inter alia napr. za niekoľkonásobné úkladné vraždy. Bez toho, aby sme rozoberali skutok ako taký, na náš účel je potrebné iba podotknúť, že v tomto rozsiahlom prípade bolo niekoľko obžalovaných vylúčených na samostatné konania, aj v rámci Špecializované trestného súdu. Pritom, ale v pôvodnom skutku zostali obžalovaní tí, kt. odmietli urobiť vyhlásenie o vine  alebo odmietli uzavrieť dohodu o vine a treste. Avšak v rozsudkoch aj pôvodného senátu, aj iných senátov sa v rámci odôvodnenia expressis verbis spomínajú mená obžalovaných, kt. však ešte v tej dobe v rámci zásady prezumpcie neviny boli de jure nevinní. To, že tieto mená boli uvedené iba iniciálkami, je vzhľadom na rozhodnutie napr. ESĽP vo veci Mucha proti SR irelevantné, pretože ten istý senát, kt. pojednával dané odklony v zapätí pojednával aj pôvodný skutok. Na tom sa dokonca zhodujú vzácne aj členovia oboch senátov, apelačného (odvolacieho) aj prvostupňového vo svojich rozhodnutiach. Keďže obžalovaní tento skutok namietali v odvolacom konaní, apelačný senát 4To dané rozhodnutie zrušil, práve na základe odôvodnenia, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu v danom zložení senátu nemohli vec pojednávať, pretože tým, že rozhodli v danej veci už pri vylúčených obžalovaných na samostatné konanie prejudikovali vinu obžalovaných v pôvodnom konaní, čiže v mysli už mali ustálený skutkový dej na základe kt. už iba potvrdili v pôvodnom konaní skutkové okolnosti a subsumovali ich pod jednotlivé ustanovenia Trestného zákona. Senát 5Ndt však zrušil dané rozhodnutie v delegačnom konaní (na čo nie je, podľa nášho názoru, podklad v Trestnom poriadku  ani v iných právnych predpisoch) a danú vec opäť prikázal na prejednanie pôvodnému senátu 4To. Mali by sme sa pozastaviť nad daným procesným postupom. Delegačný senát Najvyššieho súdu nemá na prejednávanie daného skutku ani jeho právne posúdenie oporu v Trestnom poriadku. Je pravdou, o čo sa opiera aj tento senát, že musia existovať zákonne a ústavne relevantné skutočnosti[2] na odňatie a prikázanie veci (§23 TP), avšak vykonávať v tejto fáze opäť prieskum rozhodnutia a hodnotiť judikatúru nie je podľa nášho názoru vhodné vzhľadom na ustanovenia Trestného poriadku a Ústavy SR. Takýto postup by bolo možné a vhodnejšie namietať napr. pri konaní o ústavnej sťažnosti (§122 ZoÚS) alebo pri sťažnosti na ESĽP alebo SDEÚ. Apelačný senát následne opäť, na takom istom základe, zrušuje rozsudok.

Dôležité je najmä to, že apelačný súd zrušil dané rozhodnutie z horeuvedených dôvodov, pričom sa opieral najmä o rozhodnutie ESĽP vo veci Rojas Morales proti Taliansku  a Ferrantellia Santangelo proti Taliansku. Tu ESĽP odkázal dokonca na prípady, kde súdy priamo citujú, odkazujú na niektoré časti z rozsudkov osôb vylúčených na osobitné konanie alebo kategoricky sa vyjadrujú na adresu poškodených. Avšak gro problému v danej veci spočívalo v kvalitne a kvantite rozoberania trestnej činnosti iných osôb, pri posúdení viny osôb vylúčených na samostatné konanie. V týchto prípadoch je ESĽP veľmi prísny a neznesie také zásahy do prezumpcie neviny, kde je nadbytočne a účelovo príliš podrobne, a poprípade napr. aj nadbytočne (zásada ultima ratio) používané označovanie osôb, kt. nemajú v danom konaní procesné práva. Je to zásadný problém najmä vzhľadom na ustanovenia Ústavy SR napr. v čl. 50 ods. 2,5; Smernice 2016/343 - konkrétne body 16, 18, 20 úvodných ustanovení a čl. 3, 4, 5 samotnej smernice, ale aj medzinárodných zmlúv podľa čl. 154c Ústavy. V tomto prípade by boli daným osobám, kt. nemôžu participovať na danom konaní odopreté procesné práva a o nich by bolo rozhodnuté už v „prejudiciálnom konaní“, kde by ich súd odsúdil, pričom v širšom kontexte by bola porušená aj zásada ne bis in idem. Takéto pochybenie nie je možné konvalidovať jednoduchým vyjadrením, kt. poskytol delegačný senát v jeho uznesení, že nemôže byt vina prejudikovaná práve preto, že proces s poškodenými osobami ešte len nasleduje. Takýmto konštatovaním by sme opomenuli význam teórie zdania pri posudzovaní objektívnej stránky nestrannosti súdu. Tá hovorí o tom, že nestačí to, že sudca nie je zaujatý, ale už samotná dôvodná pochybnosť môže stačiť na to, aby bol obligatórne vylúčený z konania (§31 ods. 1 TP). Neobstojí ani argument, na kt. sa zhodlo trestnoprávne kolégiu vo svojom stanovisku[3], z kt. vyplýva, že pri dohode o vine a treste súd nevedie dokazovanie a súd je preto obmedzený pri jej schvaľovaní len dôvodmi podľa §331 TP. To však nie je akceptovateľné a ani akceptované (pozri rozh. o prejudiciálnej otázke SDEÚ C-709/18 v bode 34., kde súdny dvor nepriamo potvrdzuje naše slová o úlohe súdu v konaní o dohode o vine a treste, napriek tomu, že úprava dohôd o vine a treste v otázkach dokazovania je minimálne sporná vzhľadom na právo EÚ), nakoľko aj tu je súd zodpovedný za ustálenie skutkového deja tak, aby zodpovedal skutočnosti. Bolo by absolútne absurdné, keby sme pripustili, že súd je v tejto veci pasívny a iba schvaľuje dohodu prokurátora. Ako by mohol posúdiť jej spravodlivosť, keby vychádzal z nesprávnej skutkovej vety? Ako by posúdil primeranosť trestu, keby nemal ustálený skutkový dej? Čiže postup súdu nemôže byť iba v zmysle aprobovať už dohodnuté znenie prokurátora a obžalovaného, ale materiálne posúdiť v rámci svojich právomocí podľa TP, či došlo alebo nedošlo k danému skutku tak, aby dohoda nebola nespravodlivá alebo úplne mylná.

A za ešte absurdnejšiu konštatáciu musíme považovať bod B zjednocujúceho stanoviska s právnou vetou, v kt. trestnoprávne kolégium obmedzuje prieskum apelačného senátu na už raz rozhodnutú námietku zaujatosti v osobitnom sťažnostnom konaní. Argumentuje tu najmä zásadou res judicata resp. ne bis in idem. Ale v zapätí konštatuje, že je takýto prieskum možný v dovolacom konaní. Tu podľa nášho názoru senát 4To správne vysvetľuje, že zásada ne bis in idem platí pre hmotnoprávne nie procesnoprávne rozhodnutia najmä, keď sa posudzujú rozhodnutia v apelačnom konaní. Avšak tento argument umocňuje ešte ustanovenie §317 ods. 1 TP, kt. vyslovene ukladá odvolaciemu senátu povinnosť zaoberať sa takými chybami v konaní, kt. by odôvodňovali podanie dovolania. Už tento dôvod úplne neguje právnu vetu v bode B zjednocujúceho stanoviska, kde by podľa trestnoprávneho kolégia nebolo možné uskutočniť prieskum v odvolacom konaní, ale bolo by to možné až v konaní dovolacom. To by sa samozrejme priečilo aj základným zásadám procesnej ekonómie konania. Podľa nášho názoru, však problém pri dohodách o vine a treste je hlbší ako len uvedené, kedy súd ponecháva obžalovaného „plne v rukách prokurátora“ až kým dospejú k dohode, ku kt. sa lakonicky vyjadrí v zmysle áno/nie. To je však v prípade, keď nie je ustálený základný skutok v pôvodnom konaní, veľmi zvláštny postup, pričom k takejto praxi majú výhrady viacerí uznávaní odborníci pôsobiaci v oblasti trestného práva (o niektorých aspektoch dohôd o vine a treste pojednávame na konci článku). Advokáti Mgr. Para a JUDr. Mandzák v článku na Právnych listoch[4] pritom správne argumentujú, že ak zákonodarca, možno aj pod vplyvom mediálneho tlaku v kauze Lališ, prijal úpravu §31 ods.3 TP v znení: „Dôvodom vylúčenia sudcu alebo senátu nie je skoršie rozhodnutie sudcu alebo senátu o obvinenom, spoluobvinenom alebo o iných obvinených, ktorých trestné činy spolu súvisia,“ porušuje tým už vyššie spomínané ustanovenia smernice 2016/343, čoho následkom je nedodržanie povinnosti štátov oboznamovať sa s právnymi predpismi a judikatúrou SDEÚ[5] a prípade priamy účinok právneho predpisu, keď štát odmieta transponovať smernicu do svojho právneho poriadku.[6]

Smernica 2016/343 EÚ má zjavne prednosť pred úpravou § 31 ods. 3 TP v intenciách Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. (Čl. 154c ods.1 Ústavy SR Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd).

Vráťme sa ešte k judikatúre ESĽP a SDEÚ, kde môžeme čerpať pochopiteľne z omnoho väčšej množiny rozhodnutí ako v rámci domácej judikatúry, pričom táto činnosť súdov nadnárodných jurisdikcií má priame normatívne účinky resp. pôsobenie, keďže ide o výklad Dohovoru podobný ako výklad Ústavy zo strany ÚS.[7]

Judikatúra ESĽP je pomerne kazuistická, čiže je pomerne náročné vyvodzovať z nej široké závery. Veľmi prehľadne ju spracoval napr. JUDr. Ján Hrubala v článku na Právnych listoch[8], kde podrobne rozobral rozhodovaciu činnosť „Štrasburského súdu.“ Avšak my by sme sa radi pristavili najprv pri judikatúre SDEÚ, kt. rozhodovanie o tomto probléme je podľa nášho názoru pomerne jednoznačné a jednoduché. SDEÚ, tak ako sme už vyššie spomínali, v rozhodnutiach priamo prikazuje členským štátom a ich orgánom, aby sa oboznamovali s jeho judikatúrou a aj judikatúrou ESĽP, inak sa dopúšťajú porušenia práva EÚ[9]. V rámci  tejto problematiky sa SDEÚ napr. aj v prejudiciálnych otázkach vyjadril[10], že existujú 2 základné zásady pri probléme prezumpcie neviny v skupinových veciach, kt. je potrebné dodržať, aby nedošlo k porušeniu ustanovení Charty základných práv EÚ. Sú nimi:

1.     Nevyhnutnosť zmienky o osobe, kt. je posudzovaná v osobitnom konaní, pre účely dokazovania v rámci tzv. odklonov.

2.     Aby súd výslovne uviedol, že dané osoby sú posudzované v inom konaní a hladí sa na ne ako na nevinné až kým nie sú právoplatne odsúdene (v tomto smere napr. aj smernica č. 343/2016 zo dňa 09.02.2016).

Avšak súd upozorňuje v bode 46. rozhodnutia C-377/2018, že takúto okolnosť je nevyhnutné vykladať v materiálnom zmysle slova, to znamená, že nestačí len sucho konštatovať, že na dané osoby nemá rozhodnutie priame účinky, ale je potrebné v celom konaní k nim takto prihliadať a k tomu upraviť aj formuláciu skutku a výroku. A v rámci prvej zásady ustanovil de facto zásadu ultima ratio, keď vyžaduje nevyhnutnosť potreby uviesť takéto odkazy na iné osoby v tomto konaní. Akékoľvek vybočenie z tohto rámca má za následok porušenie záväzkov z pohľadu členského štátu.

V oblasti judikatúry ESĽP takéto jednoduché závery vyvodiť nemožno, alebo možno, ale len za cenu generalizácie a abstrakcie tak, že výsledok nebude úplne presný. Na začiatok si povedzme, že akceptovateľným zásahom do prezumpcie neviny sú procesné rozhodnutia napr. rozhodnutia o väzbe alebo návrh obžaloby. Takéto úkony nemajú povahu meritórneho rozhodnutia a sú akceptované ako rozhodnutia, kt. nemôžu prejudikovať vinu obžalovaného resp. obvineného (bod 16. smernice 2016/343).

Vo veci Karaman proti Nemecku na základe viacerých odkazov v predchádzajúcich rozsudkoch na adresu poškodeného ESĽP vytýka nemeckému vnútroštátnemu súdu to,  že úloha sťažovateľa bola v danej veci rozpracovaná podrobne a integrovaná do tohto skutku veľmi hlboko. Takže dochádza ku kolízii práv jednotlivých osôb, pričom v prípade sťažovateľa je to prezumpcia neviny, tu súd postupuje v zmysle zásady ultima ratio, to znamená spomína sťažovateľa iba na miestach, kde je to nevyhnutné, na to aby bol skutok vyprecizovaný, čo je naopak právo obžalovaného v danej veci vylúčenej na samostatné konanie, aby bol skutok za kt. bol uznaný vinným konkrétny a nezameniteľný s iným skutkom. Ale napriek tomu, v tomto prípade nevníma súd zásah za taký, aby bol v rozpore s Dohovorom.

Ďalším prípadom bola vec Navalij a Ofitserv proti Rusku, ktorý mal ale aj výrazné politické pozadie, čo ho čiastočne znehodnocuje aj pre posudzovanie otázky, kt. sme načrtli v úvode. Relevantnou skutočnosťou z nášho pohľadu je azda iba to, že v tomto prípade boli priamo prečítavané výpovede jednotlivých obvinených v iných veciach a iných procesných postaveniach, čím došlo k narušeniu zásady nemo in propria causa testis esse debet (nie je možné byť vo vlastnej veci svedkom) a takisto obchádza zákaz sebaobviňovania (na porovnanie napr. rozhodnutie generálnej prokuratúry o mimoriadnom opravnom prostriedku vo veci „Pčolinský“[11]). Takisto mal súd výhrady k odkazovaniu na predchádzajúce dohody o vine a treste s inými páchateľmi a ku skutočnosti, že na nich súd chcel založiť rozhodnutie v danej veci. Súd v tomto konaní sumarizoval zásady podobne ako SDEÚ do dvoch bodov:

1.     Povinnosť zdržať sa akýchkoľvek vyjadrení, ktoré môžu mať negatívny vplyv na prebiehajúce konania, a to aj v prípade, že takéto vyjadrenia nie sú záväzné; akékoľvek rozhodnutie prijaté v samostatných konaniach so silnými skutkovými väzbami musí byť založené na starostlivom posúdení všetkých protichodných záujmov a spoluobvinenému musí byť daná možnosť namietať prejednávanie vecí v samostatných konaniach (§105).

2.     Skutkové okolnosti pripustené v trestnom konaní, ktorého sa daná osoba nezúčastnila nesmú mať povahu res iudicata; dôkazná situácia ustálená v jednom konaní musí zostať čisto relatívna a jej účinky prísne limitované k predmetnému konaniu, inými slovami skutkové zistenia z jedného konania môžu byť pripustené v druhom konaní iba v prípade ich úplného a riadneho preskúmania v druhom konaní. Ak ustálený skutkový stav bol výsledkom konania o dohode o vine a treste a nie súdneho prieskumu, v dôsledku čoho skutkové okolnosti, o ktoré sa opiera rozsudok, sú skôr predpokladané než dokázané, ako také nesmú byť prenesené do iného trestného konania bez ich ďalšieho preskúmania v tomto konaní kontradiktórnym spôsobom ako ktorékoľvek iné dôkazy (§ 106).[12]

Je jednoznačné, že problémom v daných prípadoch nie je samotná prax súdov, keď vylúčia vec na samostatné konanie a je vydaný rozsudok separátne, avšak problematická je taká prax, pri ktorej konštatovania súdu smerom k tretej osobe sú kategorické, príliš podrobné a konkrétne alebo kvantitatívne neprimerane časté. Pritom formálne prehlásenia o tom, že rozhodnutie má účinky iba k osobe vylúčenej na osobitné konanie, alebo že tieto vyjadrenia sú nevyhnutné na konkretizáciu skutkového stavu samé o sebe nekonvalidujú porušenie článkov Dohovoru.

V prípade Bauras proti Francúzsku v obdobnom prípade súd pripustil dôkaz zo samostatného konania, navyše použil niektoré kategorické vyjadrenia na adresu poškodeného, ale napriek tomu vzhľadom na opatrnosť vyjadrení v celku a označenia osôb v danej veci, ako aj vzhľadom na to, že otázku, či vyjadrenie je v rozpore s princípom prezumpcie neviny je potrebné hodnotiť v kontexte všetkých skutkových okolností, nezistil porušenie článkov Dohovoru. Na tomto mieste práve narážame na spomínané materiálne poňatie týchto právnych zásad, nie len formalistické odkazy vo forme „buď-alebo“. Súd komplexne hodnotí danú vec takým spôsobom, či je spôsobilá porušiť ustanovenia Dohovoru alebo nie je. Súd apeluje na vnútroštátne orgány, aby sa stránili používania tzv. unfortune language – nešťastné vyjadrenia, ale pričom ani takýto defekt rozhodnutia nemusí byť postačujúci na konštatovanie porušenia článku 6 Dohovoru.

V kauze Schwarzenberg proti Nemecku sťažovateľ namietal rozhodnutie proti obžalovanému v prípade vraždy adoptívnych rodičov, pričom vzhľadom na vydávací proces (extradíciu) bol jeden z obžalovaných odsúdený v osobitnom konaní, a až následne bol obžalovaný aj sťažovateľ. Pritom ale rozsudok obsahoval pomerne podrobnú špecifikáciu úloh aj sťažovateľa, čo ESĽP následne ospravedlnil najmä potrebou uvedenia takejto eventuality, vzhľadom na špecifikáciu skutkových viet. Nebadá však v rozsudku žiadny konkrétny odkaz, kt. by narušil princíp prezumpcie neviny.

Veľmi zaujímavú množinu prípadov tvoria tzv. rozsudky in absentia. Aj náš Trestný poriadok pamätá na prípady, keď obžalovaný je na úteku (§358 a nasl. TP, konanie proti ušlému) a koná sa v jeho neprítomnosti, avšak proti takému rozhodnutiu môže podať návrh na opätovné prejednanie veci v jeho prítomnosti.[13]

Ďalšie rozhodnutie vo veci Miminoshvili ESĽP takisto zamietol sťažnosť s tým, že v predchádzajúcom rozsudku nebol sťažovateľ spomenutý dostatočne určito ani označený ako páchateľ, pričom jeho meno bolo spomenuté len ako reprodukcia svedkov, nie vo výroku rozhodnutia (rozdiel od Ferrantelli a Santangelo).

V týchto a aj iných prípadoch sa posudzuje napríklad aj to, či sú sudcovia sudcami z povolania alebo laici, akým spôsobom súd postupuje v konkrétnom prípade, teda či sa pri konaní skutočne spolieha na výsledky dokazovania z iných konaní alebo vykonáva autonómne dokazovanie.

Naopak vo veci Rojas Morales a Ferrantelli a Santangello súd konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru, pretože spochybnil, či sudcovia sú schopní vykonať nové autonómne posúdenie (tzv. fresh consideration), keďže kvantita a aj spôsob ako označovali poškodených (ako vinných a zodpovedných za trestnú činnosť) bol pomerne ostrý a kategorický. Takisto sa objavili odkazy na iné rozhodnutia a výsledky ich dokazovania.

Na tomto mieste judikatúra ESĽP trocha koliduje s judikatúrou SDEÚ, keďže napr. vo veci Navalyij a Ofitserov proti Rusku konštatuje, že pri dohode o vine a treste sa nevykonáva dokazovanie, preto ide len o dohodu s prokurátorom a súd má byť pasívny (až na určité korektívy napr. pri podozrení z nátlaku alebo zjavnej nespravodlivosti a neúprimnosti), SDEÚ takéto konštatovanie napr. vo veci Gejza Gajdoš a Gabriel Gregor (C-709/18) neakceptuje a vyzýva súd na aktívnejšiu úlohu, tak aby chránil prezumpciu neviny iných obžalovaných, ako sme to spomenuli na úvod.

Ako môžeme vidieť judikatúra je kauzistická a je problematické viazať sa na konkrétne rozhodnutia, ak nemajú veľmi podobné skutkové okolnosti. Britský najvyšší súd sa o tomto probléme vyjadril v rozhodnutí R v. Horncastle a spol. kde okrem viazanosti judikatúrou ESĽP popisuje, ako je potrebné postupovať v prípade jej nekonzistentnosti, teda rozhodne národný súd o jej obsahu a aplikácii. Menovali sme viacero rozhodnutí, pri kt. došlo k porušeniu práva EÚ a naopak minimálne toľko rozhodnutí, kt. takéto dôvody nevzhliadli. Sudca JUDr. Ján Hrubala v už spomínanom článku kritizuje napr. aj tzv. kauzálny pozitivizmus, čo znamená, že právne normy sú nahrádzané právnymi vetami z judikatúry. Preto je pre posudzovanie daného problému prehľadnejšie riadiť sa zásadami, kt. sme priebežne spomínali v texte a to:

       i.          Kvalitatívnu stránku konštatácií, t. j. či sú kategorické, nešťastné pri danej veci.

     ii.          Kvantitatívnu stránku, to znamená ako často sa spomína táto osoba, a či odkaz na ňu spĺňa zásadu ultima ratio.

   iii.          Či danú vec rozhoduje sudca profesionál alebo laik.

   iv.          Či je odkaz na danú osobu veľmi rozpracovaný a integrovaný do daného skutku v miere, kt. prekračuje rámec nevyhnutnosti a spochybňuje schopnosť súdu viesť autonómne dokazovanie.

     v.          Dĺžku konania vo veci, ako skutočnosť, či sa prenášajú a vykonávajú dôkazy aj z iných konaní.

   vi.          Či súd dáva jasne najavo, že konanie s dotknutou osobou ešte neprebehlo, že sa na ňu vzťahuje prezumpcia neviny.

  vii.          Iné okolnosti, kt. nútia vylúčiť vec na samostatné konanie (konanie in absentia, rozdielna rýchlosť dokazovania).

viii.          Pri dohodách o vine a treste ide o špecifické portfólio, pri ktorom je potrebné zvážiť aj väčšiu množinu aspektov (možný nátlak, znenie skutkových viet, aktivitu súdu a pod.)

   ix.          V niektorých prípadoch je dokonca potrebné preskúmať aj systematiku trestného práva procesného (napr. výklad zásady ne bis in idem prípadoch proti Rusku).

Takisto je potrebné zdôrazniť, že tak ako SDEÚ zdôraznil najmä zásadu ultima ratio pri odkazoch na iné osoby a prikazuje súdom označovať osoby vedené v osobitých konaniach opatrne, ESĽP taktiež definuje už spomenuté zásady, a to: zdržať sa neopatrných alebo nepotrebných vyjadrení (obdoba zásady ultima ratio) a zásadu pri ktorej rozhodnutie nemá účinky na iné konania, to znamená nevytvárať prekážku res iudicata. Preto prenos dôkazov do takéhoto konania z iných konaní musí byť podrobený prísnemu prieskumu a pri dohodách o vine a treste je dokonca vylúčený.

Na záver ešte krátko k dohodám o vine a treste. Napriek ich pomerne rozšírenej praxi v európskom a najmä americkom merítku, je potrebné ešte raz zdôrazniť, že jej úprava v Trestnom poriadku je síce pre súdy viažuca, avšak nie vždy má aplikačnú prednosť. Ak by dochádzalo ku kolízii napr. s Dohovorom, čl. 154c uprednostňuje Dohovor (prípadne Chartu EÚ), čo takisto umožňuje aj tzv. eurokonformný výklad. Ide najmä o vyjadrenia niektorých sudcov a príslušníkov OČTK, kt. sa vyslovene skrývajú za to, že pri tzv. dohodách nie je vykonané dokazovanie, preto nemôžu do prezumpcie neviny iných obžalovaných zasahovať. Práve prostredníctvom akceptácie skutkových viet sudca vyjadruje názor, že sa zhoduje s opisom skutku, nakoľko zvažuje, či je spravodlivý daný trest, čoho conditio sine qua non je poznať skutkové okolnosti. To, že slovenská úprava je takto nadstavená, je podľa nášho názoru nesúladne minimálne s výkladom práva EÚ. Dokumentujme si to na prípade p. Beňu, keď prijal dohodu o vine a treste v tom istom skutku (pochopiteľne len v rozsahu jeho činnosti) s iným právnym posúdením veci ako následne osoby, kt. skutky objasňoval ako spolupracujúci obvinený. To iba naznačuje absurdnosť tejto právnej úpravy aj praxe v rámci SR a potvrdzuje to naše tvrdenia, že ak nie je základný skutok ustálený, ani nie sú ustálené „podiely“ na trestnom čine jednotlivých obžalovaných, na základe toho dochádza ku skutkovým, ale aj právnym deformáciám, kt. sú už nereparovateľné obnovou konania[14]. Pomerne nezvyklá, na európske pomery, je v tomto zmysle aj dikcia §257 TP – ktorá dáva možnosť páchateľovi buď sa ku skutku priznať alebo poprieť vinu, ale aj tretiu možnosť nepoprieť vinu.[15] Problém dohôd o vine a treste však budeme rozoberať až v niektorom z nasledujúcich článkov.

 

Diskusia