Otázky vyplývajúce z druhej vety článku 1 ods. 1 Ústavy SR

Publikované: 15. 09. 2023, čítané: 2717 krát
 

 

Mgr. Gabriela Uhlárová, prekladateľka a facilitátorka metód One Brain a rodinných konštelácií podľa B. Hellingera

 

                 OTÁZKY VYPLÝVAJÚCE Z DRUHEJ VETY ČL. 1 ODS. 1 ÚSTAVY SR

V nasledujúcom článku kladiem otázky, aby som otvorila problém, ktorý sa obvykle rieši vyhýbaním sa odpovediam. Ako facilitátorku „alternatívnych“ metód ma zaujíma, prečo sa uplatňuje dvojitý meter na základe vierovyznania, aj prečo by som mala povinne zatvárať oči pred tým, čo považujem za vyslovené klamstvo.

            „Člověk nemusí všem těmto mystifikacím věřit. Musí se však chovat tak, jako by jim věřil, anebo je musí aspoň mlčky tolerovat, nebo aspoň vycházet dobře s těmi, kteří jimi operují. Už proto však musí žít ve lži.“

Havel, V.: Moc bezmocných; Praha; Lidové noviny; 1990; s. 11.

ÚVOD

     Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ V slovenskej právnickej literatúre nie je núdza o literárne príspevky poukazujúce na rozdiely medzi slovami a činmi pri interpretácii a aplikácii prvej vety čl. 1 ods. 1 o demokratickom a právnom štáte na Slovensku. Svojím článkom chcem upozorniť, že slová sa nie vždy napĺňajú činmi, aj pokiaľ ide o druhú vetu čl. 1 ods. 1 Ústavy o vzťahu štátu a náboženstva. Zvlášť, keď ide o kresťanské náboženstvo.

     Zo záväzného príkazu svetonázorovo-náboženskej neutrality štátu v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR   „(Slovenská republika) ... sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ vyplýva, že početnosť (početná sila) alebo spoločenský význam určitého vierovyznania nemôže zohrávať nijaký význam. „Z hľadiska teórie demokratického vládnutia možno povedať, že ľudské práva vytvárajú neprekročiteľné medze uplatnenia vôle menšiny, pretože ani prejav vôle ľudu (väčšiny) nimi nemôže disponovať. To je napríklad dôvod, prečo sú ľudské práva vyňaté z pôsobnosti referenda.“ (Hodás, M.: Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy), Bratislava: História ľudských práv, o.z., 2016, s. 39). Štát má zákaz privilegovať určité vierovyznania, ako aj zákaz hodnotiť vieru svojich občanov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/08). Čo teda robí katolícka stránka na stránkach Ministerstva vnútra SR? Toto považujem za jednoznačné privilegovanie katolíckeho vierovyznania.

     Vzťah náboženstva, cirkví a štátu sa zanedbáva. Vládne predstieranie, že ide o jedinú tému, ktorá nenastoľuje otázky, pretože všetko je jednoznačné a samozrejmé. Pohľad je jednostranný, jednofarebný a jednosmerný. Za takého stavu (ne)objasnenosti témy nastoliť otázku, prejaviť pochybnosť, vyvoláva údiv, úľak, rozhorčenie. No téma je samozrejmá iba v rozsahu viery, jej právd a predstáv o pravde. Vzťah náboženstva, cirkví a štátu však nie je iba vecou viery. Je aj súhrnom právnych otázok. Spájajú sa s nimi právne účinky, podmienky uplatnenia práv a povinností, právna zodpovednosť za rôzne modality ľudského správania. Právne významné otázky si vyžadujú hľadanie aj tam, kde sa viera nepýta, iba spokojne mlčí. Lebo bez hľadania „vznikajú polotovary, nedorobky, ba aj nepodarky“ poškodzujúce právny štát.

     Rovnako nerozmyslené interpretácie vo vzťahu k cirkvám a náboženstvám dostávajú početné medzinárodné dohovory o ľudských právach a základných slobodách. Od Paktov OSN cez Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“). V právnom ponímaní, či už ide o ústavu ako základný zákon štátu, alebo o medzinárodné dohovory, nemožno otázky účelovo potláčať. Treba na ne poctivo hľadať správne odpovede. Nejde o to vyvolať nevraživosť, či dokonca nenávisť voči neveriacim aj inak veriacim, ale zamyslieť sa nad mnohými čiastkovými otázkami, aby sa slová, niekedy skreslené, inokedy pomýlené, naplnili dôvodným obsahom. Veď ide o slová vymedzujúce zákaz diskriminácie, účel a obsah ľudských práv a všeličo ďalšie, z čoho vyrastá právny štát i celá súčasná civilizácia na Zemi.

PRIRODZENÁ DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ BYTOSTI

     V Dohovore sa uvádza: „znovu potvrdzujúc svoju hlbokú vieru v tie základné slobody, ktoré sú základom spravodlivosti a mieru vo svete a ktoré sú najlepšie zachovávané na jednej strane účinnou politickou demokraciou a na strane druhej spoločným poňatím a dodržiavaním ľudských práv, od ktorých závisia;

     Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach uvádza „podľa zásad vyhlásených v Charte Organizácie Spojených národov je uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete,

     uznávajúc, že tieto práva sa odvádzajú od prirodzenej dôstojnosti ľudskej bytosti.“

            Je možné tvrdenie veriacich, že človek sa rodí zlý, hriešny a skazený, a preto potrebuje spasiteľa, považovať za tvrdenie degradujúce ľudskú hodnotu a dôstojnosť?

            Je možné takéto obvinenia bez vedeckého dôkazu považovať za hrubý zásah do osobnej integrity jednotlivca?

            Je pri takýchto tvrdeniach možné konštatovať, že kresťanstvo je vybudované na degradácii ľudskej hodnoty a dôstojnosti?

            Je možné považovať vynucovanie, aby sa jednotlivec takýmto obvineniam prispôsobil a žil, akoby boli pravdivé, za neetické zaobchádzanie s ľuďmi?

            Je možné na kresťanstvo nahliadať aj ako na túžbu po moci, ktorá je taká veľká, že sa neštíti použiť fiktívny príbeh na degradovanie hodnoty a dôstojnosti človeka, aby ho následne mohla pozdvihovať, pomáhať mu a zachraňovať ho pred vlastnými fikciami?

            Je prezentovanie vlastnej nadradenosti nad ostatnými a vynucovanie špeciálneho zaobchádzania na základe vierovyznania kvalitatívne odlišné od prezentovania vlastnej nadradenosti nad ostatnými a vynucovaním špeciálneho zaobchádzania, napríklad, na základe farby pleti?

            Ostáva kresťanstvo aj za takýchto okolností právne prijateľným systémom?

            Má občan nárok na právnu ochranu pred ľuďmi a autoritami na takejto úrovni?

            Má štát právo mlčať, keď sa stúpenci určitého vierovyznania, nech je akokoľvek početné a akokoľvek dlho prítomné v spoločnosti, prezentujú ako nadradení ostatným a vynucujú si od zvyšku spoločnosti špeciálne zaobchádzanie a ohľady?

            Má štát právo vynucovať od občana, aby financoval, podporoval, či akokoľvek inak pomáhal inštitúciám a skupinám, ktoré žijú z degradácie jeho hodnoty a dôstojnosti?

            Majú veriaci bez príslušnej odbornosti právo obmedzovať určitú odbornosť preto, lebo nevyhovuje ich vierovyznaniu?

          Majú veriaci právo žiadať od neveriacich, aby sa vzdali svojich práv a slobôd a obmedzili sa na úroveň veriacich?    

           Dáva človeku prirodzenú ľudskú dôstojnosť a hodnotu až príslušnosť ku kresťanskému vierovyznaniu? Je prirodzená dôstojnosť a hodnota ľudskej bytosti akokoľvek závislá od kresťanského vierovyznania, ak kresťan je vlastne ľudská bytosť s kresťanským vierovyznaním? Majú kresťania právo viazať prirodzenú ľudskú dôstojnosť a hodnotu na kresťanstvo s tým, že hodnotu a dôstojnosť ľudskej bytosti dáva až kresťanstvo a bez kresťanského vierovyznania nie je hodnota alebo prirodzená dôstojnosť ľudskej bytosti úplná?

            Je dôstojné, aby ktokoľvek stanovoval inému povinnosť dokazovať svoju hodnotu, alebo ho presviedčal, že bez neho, či jeho vierovyznania, dostatočnú hodnotu nemá?

            Je dôstojné, aby ktokoľvek o inom rozhodoval vo veciach, o ktorých vie, chce a má právo rozhodovať sa sám?

            Má každý jednotlivec právo rozhodnúť sa, či chce alebo nechce veriť v Boha, alebo v akého Boha chce veriť, alebo je povinný prenechať právo rozhodovať o sebe v náboženských otázkach vonkajším autoritám?

           Je dôstojné, aby o človeku rozhodoval a jeho život sa snažil zmeniť niekto, kto nedokáže odlíšiť fikciu od faktov? Existuje zákonná povinnosť vzdávať sa reality v prospech náboženských fikcií?

            Je dôstojné obmedzovať právne spôsobilým jedincom slobodu myslenia a stanoviť im povinnosť pristupovať k Biblii, či iným náboženským fikciám ako k historicky pravdivým udalostiam? Má počet veriacich a dĺžka existencie náboženstva v spoločnosti vplyv na povinnosť pristupovať k náboženským fikciám ako k faktom?

            Je dôstojné, aby veriaci bez vedomia alebo proti vôli ostatných ich vtláčali do svojich náboženských fikcií a žiadali od nich, aby na ne reagovali tak, akoby tieto ich náboženské fikcie boli pravdivé?

            Je dôstojné, aby ktokoľvek nútil iného „hrať“ v jeho náboženskom príbehu rolu zloducha, pretože podľa daného náboženského príbehu je ten človek zloduch, hriešnik a pôvodca zla na svete?

EURÓPSKY DOHOVOR O ĽUDSKÝCH PRÁVACH

ČLÁNOK 6 - Právo na spravodlivé súdne konanie

     Jedným z pilierov židovsko-kresťanskej tradície je prezumpcia viny. Podľa Biblie sme vinní všetci a neexistuje proti tomu nijaké odvolanie. Ostáva židovské a kresťanské vierovyznanie aj za takýchto okolností právne prijateľným systémom? Majú veriaci nárok vťahovať celú spoločnosť, vrátane tých, ktorí to výslovne odmietajú, do svojich náboženských príbehov? Majú právo vyžadovať od ostatných, aby s nimi participovali na vytváraní ich náboženskej reality? Má ľudská bytosť s určitým vierovyznaním právo stanoviť inej ľudskej bytosti, či už s vierovyznaním alebo bez, povinnosť žiť v súlade so svojimi náboženskými dogmami a hodnotami a konať, akoby boli pravdivé? Má ktokoľvek povinnosť obhajovať pred veriacimi, prečo hodnoty ich vierovyznania neuznáva a v súlade s ním žiť nechce?

     Je možné vznášanie takýchto nárokov považovať za hnutie smerujúce k obmedzovaniu ľudských práv? Prípadne za hnutie, ktoré ľudské práva už teraz obmedzuje?

ČLÁNOK 2 - Právo na život

     Kto je vlastníkom práva človeka na život a života ako takého? Je vlastníkom týchto práv rímskokatolícka cirkev, SR, alebo EÚ? Majú veriaci právo stanoviť komukoľvek povinnosť naplniť svoj život určitým vierovyznaním a jeho hodnotami, alebo ho prežiť v súlade s týmto vierovyznaním? Alebo má každý právo so svojím životom nakladať ako sám uzná za vhodné, za podmienky, že to neobmedzuje zákon? Má ktokoľvek právo zasahovať do života iného človeka proti jeho vôli, v prípade, že tak nestanovuje zákon?

ČLÁNOK 3 - Zákaz mučenia

     Je možné považovať vynucovanie popierania reality v prospech náboženských, alebo akýchkoľvek iných fikcií, za psychické týranie?

     Je možné považovať donucovanie, aby ktokoľvek rozmýšľal v súlade s určitým vierovyznaním, pristupoval k náboženským dogmám ako k pravdivým, považoval spôsob, akým myslia veriaci určitého vierovyznania za jediný správny, alebo sa vzdával svojho vlastného spôsobu myslenia a názorov v prospech náboženského myslenia a dogiem, za psychické týranie?

     Je možné považovať nátlak na to, aby ktokoľvek rozmýšľal v súlade s náboženskými fikciami a dogmami, či prijal určité vierovyznanie, za psychické týranie?

ČLÁNOK 4 - Zákaz otroctva a nútenej práce.

     Je možné považovať donucovanie, aby sa ktokoľvek prispôsobil náboženskej ideologickej konštrukcii a pohyboval sa v obmedzeniach vytvorených touto umelo vytvorenou mentálnou konštrukciou, za nanucovanie mentálneho otroctva? Je možné považovať vnucovanie určitého názoru či vierovyznania, alebo povinnosti prisudzovať fikcii hodnotu faktu, za donucovanie k mentálnej prostitúcii?

ČLÁNOK 5 - Právo na slobodu a bezpečnosť

     Podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.

     Podľa čl. 9 ods. 2 Dohovoru sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

     Znamená slovo „každý“ v tomto kontexte, že privilégium rozhodovať o práve vyznávať aj iné než stanovené vierovyznanie, alebo nevyznávať nijaké vierovyznanie, má iba stanovené vierovyznanie? Znamená to, že určité vierovyznanie má právo iným zasahovať do slobody vierovyznania, alebo žiadať vysvetlenie, prečo niekto toto vierovyznanie ignoruje alebo vyslovene odmieta? Je cirkev kompetentná autorita, ktorá udeľuje povolenie nebyť stúpencom jej vierovyznania, patriť k inému vierovyznaniu, prípadne nebyť veriacim?

     Je možné považovať skutočnosť, že niekto nevie odlíšiť náboženskú fikciu od reality, vnucuje túto fikciu ostatným a vynucuje, aby sa verejnosť takémuto narušenému vnímaniu reality prispôsobila a nijako proti nemu neprotestovala, za ohrozovanie verejnej bezpečnosti?

     Povinnosť zveriť zodpovednosť za svoj život niekomu, kto nevie odlíšiť fikciu od reality považujem za rovnako nerozumné a nebezpečné ako považovanie alkoholu za volantom za poľahčujúcu okolnosť.

ČLÁNOK 10 - Zákaz diskriminácie

     Ak majú náboženstvá ako jediná zložka spoločnosti právo šíriť nepravdivé informácie a prezentovať ich ako pravdivé, pričom iné zložky spoločnosti, prípadne fyzické či právnické osoby, sú za takéto isté konanie trestané, nejde o diskrimináciu na základe vierovyznania?

     Náhodne som sa dozvedela, že istý bývalý kresťanský minister zdravotníctva počas svojho mandátu na ministerstve zavádzal teóriu, že „každému z nás Ježiš Kristus dal niečo do vienka, niekomu aj chorobu, a to má účel. Preto liečiť netreba.“ Je možné toto považovať za vyzývanie k obmedzovaniu zdravotnej starostlivosti na základe vierovyznania?

AK BOH STVORIL NA SVOJ OBRAZ ČLOVEKA A NIE BIBLIU, MÁ SA ČLOVEK PRISPÔSOBOVAŤ BIBLII, ALEBO BIBLIA ČLOVEKU?

    Starozákonný príbeh o vyhnaní z raja považujem za najväčší, najrozsiahlejší a najvplyvnejší hoax v našej spoločnosti. Tento príbeh je pravdivý ako Harry Potter, Snehulienka, Gulliverove cesty, alebo akákoľvek iná rozprávka alebo román. Stanovuje skutočnosť, že veriaci tento príbeh považujú za fakt, povinnosť pristupovať k nemu ako k faktu aj všetkým ostatným členom spoločnosti? Vzhľadom na to, že náboženstvá sú jediná zložka spoločnosti, ktorá má právo vydávať domnienky za fakty a veriaci si častokrát celkom neúprosne vynucujú, aby k týmto fikciám aj ostatní pristupovali ako k faktom, nejde tu o diskrimináciu na základe vierovyznania? Bolo by možné na to nazrieť aj tak, že SR takto svojich občanov donucuje, aby privilegovali určité fikcie a v ich prospech sa vzdávali faktov?

     Je možné označiť vydávanie fikcií za fakty za neetické zaobchádzanie s informáciami? Je logické, aby rímskokatolícka cirkev, ktorá s informáciami takto zaobchádza, dohliadala na dodržiavanie etického konania iných?

     Sú veriaci oprávnení stanoviť iným povinnosť pristupovať k ich náboženským fikciám ako k faktom, považovať ich za pravdu, nahliadať na svet a Boha z ich náboženskej perspektívy, alebo vynucovať, aby sa s ich vierovyznaním stotožnili a žili tak, akoby bolo pravdivé? Sú veriaci oprávnení stanoviť komukoľvek inému povinnosť žiť v súlade s náboženskými fikciami preto, lebo tieto fikcie považujú za fakty?

    Sú náboženské fikcie pravdivé? Je možné označiť náboženské fikcie za zákonom chránené dezinformácie, financované zo štátnych prostriedkov? V spoločnosti, v ktorej je proti všetkým ostatným dezinformáciám vyhlásený neľútostný boj a ich šíritelia sú trestaní? Je spravodlivé, aby boli všetci povinní otrocky sa držať faktov, zatiaľ čo veriaci vyžadujú právo slobodne a beztrestne šíriť svoje fikcie? Nenastáva tu úplne nelogická situácia, v ktorej je privilegovaná dezinformácia zákonom chránená a problém so zákonom si spôsobí ten, kto na ňu upozorní?

POCTIVÝ VZŤAH K SPRAVODLIVOSTI

     Podmienkou viery je neprítomnosť dôkazu o pravdivosti predmetu viery. Veriť v pravdu a spravodlivosť je potrebné len tam, kde sa tieto hodnoty nevyskytujú, tam, sú zabezpečené, je viera, že raz zavládnu, úplne zbytočná. Veriť, že je niečo pravda a vedieť s istotou, že je to pravda, sú vzájomne sa vylučujúce skutkové stavy.

     Ak si máme vytvoriť skutočne poctivý vzťah k spravodlivosti, je dôležité pristupovať poctivo aj k pravde? Je možné za poctivý vzťah k pravde považovať aj to, keď sa za pravdu označí fikcia, domnienka či názor, napríklad preto, lebo ich za pravdu považuje väčšina ľudí, alebo sú za pravdu považované už dlho?

     „Zriecť sa faktov znamená zriecť sa slobody. Ak nič nie je pravda, potom nikto nemôže kritizovať moc, pretože niet základu, na ktorom sa to dá robiť. Ak nič nie je pravda, potom je všetko divadlo. … Tyranii sa človek podrobuje vo chvíli, keď odmieta rozdiel medzi tým, čo chce počuť a  ako je to v skutočnosti. Toto odmietanie reality možno pociťuje ako prirodzené a príjemné, no znamená to jeho rozklad ako individuality – a následkom toho nastáva kolaps akéhokoľvek politického systému, ktorý závisí od individualizmu.“ Snyder, T: O tyranii, 20 ponaučení z 20. storočia.; Bratislava; Premedia; 2017; s. 54.

     „Z filozofického aspektu postpravda presne obnovuje fašistický postoj k pravde…“ tamže; s. 58.

     Ignorovanie faktov v prospech fikcie, čo je de facto postpravda, je ďalšou zo základných náboženských hodnôt. Majú veriaci právo od ostatných vyžadovať, aby ich fikciám prisudzovali hodnotu faktov? Je ktokoľvek oprávnený stanoviť inému povinnosť vzdať sa faktov v prospech fikcií alebo vyžadovať, aby žil vo fiktívnom svete?

     Mohli by sme túto situáciu prirovnať k filmu Truman show, kde autor vytvoril paralelný svet a hlavný hrdina, ktorý autorovi zarábal nemalé peniaze, ani netušil, že žije vo fiktívnom svete?

     Sú veriaci, ktorí žijú v náboženskej fikcii, obeťou neveriacich, ktorých táto fikcia označuje za zlých? Ak náboženstvo tvrdí, že veriaci sú lepší, než neveriaci, majú veriaci právo si vynucovať, aby k nim neveriaci pristupovali ako k lepším? Majú právo trestať tých, ktorí na to odmietnu pristúpiť? Je možné na základe fiktívneho náboženského príbehu obviniť a trestať všetkých členov spoločnosti, vrátane tých, ktorí sa s touto fikciou vôbec nestotožňujú a chcú žiť mimo nej?

     Nepatrí za týchto okolností aj Biblia na konšpiračné a dezinformačné weby? Ak je zakázané popierať holokaust, ktorý historicky pravdivý je, nebolo by logické, aby bolo zakázané vydávať za pravdivú Bibliu, či iné náboženské fikcie, keďže pravdivé nie sú? Je takéto zvýhodňovanie náboženstiev v súlade s požiadavkou, že pravda a spravodlivosť majú platiť pre každého bez výnimky, alebo s výrokom, že pravda (a láska) majú zvíťaziť nad lžou (a nenávisťou)?

SLOBODA VIEROVYZNANIA

     So slobodou určitého konania je nerozlučne späté právo nikomu nevysvetľovať príčiny, dôvody alebo úmysly tohto konania. Povinnosť vysvetľovať, zdôvodňovať alebo obhajovať jeho oprávnenosť je popretím slobody, pričom miera popierania tejto slobody je priamo úmerná rozsahu požadovanej argumentácie. Ak je ktokoľvek pri kritizovaní, alebo odmietnutí vierovyznania povinný poskytnúť vyčerpávajúcu argumentáciu, aby svoj postoj dostatočne podoprel, potom je tvrdenie, že sloboda viery je u nás zaručená, nepravdivá. Proti sebe tu stoja náboženská nesloboda a povinnosť patriť k určitému vierovyznaniu, ktorého existencia je založená na degradácii hodnoty človeka na základe fiktívneho príbehu a základné ľudské právo jednotlivca slobodne, bez vysvetľovania  a následkov akékoľvek vierovyznanie a jeho postuláty odmietnuť.

     Patrí k slobode vierovyznania aj právo vytvoriť si na Boha, Ježiša Krista, či akúkoľvek inú náboženskú postavu svoj názor, alebo platí povinnosť prispôsobovať sa a preberať všeobecne prijaté, či najrozšírenejšie predstavy o týchto bytostiach? Má každý právo vysvetľovať si náboženské texty v súlade so svojimi životnými postojmi, alebo je povinný držať sa interpretácií, ktoré predkladajú náboženstvá a ich predstavitelia?

     Ak sa náboženská sloboda člení na dve zložky slobodu mať svoje vnútorné presvedčenie (forum internum) a slobodu prejaviť toto svoje presvedčenie navonok (forum externum) a vnútorná sloboda má byť bezpodmienečne chránená a je zásadne neobmedziteľná, aj v mimoriadnych prípadoch ako je vojna, je možné považovať vynucovanie, aby jednotlivec navonok prejavil svoj vzťah k Bohu, za neprípustný zásah do fora interna jednotlivca?

     Boh, v ktorého verím ja, nikdy nikoho nevyhodil z raja, ani nepovažuje ľudí za ľudský odpad, ktorý ho musí bezpodmienečne poslúchať. Ježiš Kristus všetky zázraky vykonával sám, vlastnými rukami a nebral za to nijaké peniaze, ani nehromadil majetky. Za veľmi presný opis Boha považujem pojem „vyššia moc“ a tiež slová Ježiša Krista, že Boh je dobrý otec.

     Náboženstvá označili svoj názor za pravdu a iné názory za klamstvo. Je možné toto považovať za šikovný politický manéver? Je možné považovať kresťanstvo s jeho potrebou neobmedzene vnucovať svoju víziu sveta ostatným za najvplyvnejšiu politickú silu v spoločnosti? Má náboženstvo pri zasahovaní do riadenia demokratickej spoločnosti nárok na nedotknuteľnosť a nespochybniteľnosť svojich dogiem, názorov a presvedčení, inak povedané, má právo vynucovať si názorovú totalitu, alebo je povinné prispôsobiť sa demokratickej požiadavke na rešpektovanie názorovej plurality? 

PRAVDA A KLAMSTVO NARUBY

     I keď právna definícia pravdy neexistuje, existuje všeobecne prijatá predstava o tom, čo pojem pravda znamená. Rozdiel medzi svetskou a biblickou predstavou o pravde spočíva v tom, že zatiaľ čo zo svetského hľadiska sa za pravdu považuje fakt, ktorý je obsiahnutý v určitej informácii, Biblia za pravdu považuje to, čo vysloví tá „správna“ autorita, bez ohľadu na obsah poskytnutej informácie.

     V príbehu o vyhnaní z raja Boh Adamovi povedal, že keď zje ovocie zo stromu poznania dobra a zla, v ten deň zomrie. Had, označený za najľstivejšie zo všetkých zvierat, povedal Eve, že nezomrú, ale otvoria sa im oči, budú takí, ako Boh a budú poznať dobro a zlo. Čo sa stalo po tom, ako Eva a Adam zjedli ovocie? Zomreli, alebo sa im otvorili oči? Dal im pravdivú informáciu Boh, alebo had? Je tento Boh predvídateľný a drží sa faktov, alebo bez problémov klame, keď sa mu to hodí a navyše bez zaváhania obviní a potrestá obeť? Môžeme tohto Boha považovať za dôveryhodný zdroj informácií, keďže vôbec nie je isté, či hovorí pravdu? Ak sa niekto s takýmto konaním stotožňuje, alebo ho považuje za správne, máme právo predpokladať, že k pravde a klamstvu pristupuje rovnako  ako tento Boh? Môžeme dôverovať veriacim, ktorí podľa vzoru tejto „neomylnej“ bytosti vyhlasujú nepravdu za pravdu a naopak? Je správne snažiť sa im prispôsobovať, ak ich hodnotový rebríček predkladá klamstvo zo strany autority ako správne a poslúchanie bez nároku pochybovať, či mať vlastný názor, za morálnu povinnosť jednotlivca? Je v tomto kontexte pravdovravnosť prezentovaná ako najvyššia etická hodnota, alebo ako arogancia, pýcha a trestuhodný čin ľstivého zvieraťa? Je možné prevrátenie hodnôt pravdy a klamstva považovať za najgeniálnejší politický manéver, s ktorým sa nijaký iný politický manéver nemôže rovnať?

ŠARLATÁNI, MASTIČKÁRI A INÍ „EZOŠMEJDI“

     V minulosti došlo k snahe presadiť zákon, aby všetci liečitelia, bylinkári, naprávači či mastičkári neboli potrestaní len v prípade, že niekomu spôsobia ujmu, ale trest im mal hroziť už aj za to, že si dohodnú odmenu za budúci úkon. V odôvodnení stálo: „Zásah osôb bez príslušnej odbornosti do telesnej alebo duševnej integrity osoby má v prevažnej väčšine prípadov za následok neodstrániteľné negatívne následky na zdraví, preto je nevyhnutné takýmto snahám predchádzať.“ Má každý veriaci automaticky príslušnú odbornosť, ktorá by mu dávala odbornú spôsobilosť zasahovať do duševnej integrity jednotlivcov alebo spoločnosti? Je dostatočnou odbornosťou pri riešení iných než náboženských problémov vyznávanie určitého vierovyznania? Vznikli náboženské problémy prirodzene, alebo sú viazané na to ktoré náboženstvo? Je tvrdenie, že všetci sa rodíme hriešni, vinní, zlí a skazení, objektívne pravdivé, alebo ide o náboženské presvedčenie? Pomáhajú veriaci so skutočnými problémami, ktoré by existovali aj bez vierovyznania, alebo ide o vyfabulované problémy, ktoré vznikajú, až keď ich do ľudí začnú vštepovať zástupcovia tohto vierovyznania?

POCIT VINY AKO ZÁKLADNÝ ZDROJ PRÍJMOV

     Biblia, starozákonný príbeh o vyhnaní z raja, aj tvrdenie, že sme všetci potomkami vraha, sú umelo vytvorené skutočnosti a nebyť týchto fabulácií, neexistovali by ani problémy s nimi spojené. Ak niekto trpí pocitmi viny alebo iným problémom, ktorý šíri určité vierovyznanie, je príčina jeho problému fiktívna alebo reálna? Môžeme považovať človeka, ktorý uverí, že fikcia, ktorá ho z niečoho obviňuje, je fakt, za mentálne a emocionálne zneužitého človeka, do ktorého duševnej integrity zasiahla samozvaná autorita so svojimi náboženskými fikciami? Mala by takáto autorita komu pomáhať, keby nikto problémy vytvorené fiktívnymi príbehmi nemal? Je morálne prijateľné, aby človek trpel celý život pocitom viny za niečo, čo nikdy neurobil, lebo náboženstvo doňho od detstva vbíja presvedčenie, že je zlý, skazený a hriešny? Existujú ľudia, ktorí prežili celý život v presvedčení, že sú potomkami vraha, aj takí, ktorí odmietli vierovyznanie práve pre takéto manipulácie a obvinenia, ktorých hlavným cieľom je dosiahnuť, aby sa ľudia báli a trpeli.

ÚMYSELNÉ POŠKODZOVANIE A ZARÁBANIE NA ĽUDSKOM NEŠŤASTÍ

     „Snění divotvůrce (miracle worker reverie) oslabuje skutečnou podstatu léčebného spojenectví založeného na vzájemném porozumění, důvěře a úctě. Toto spojenectví podrývá potřeba pomáhajícího profesionála získat moc, kontrolu a nadřazenost, aby snění mohlo pokračovat. …Vytváří v klientech přesvědčení, že pokud budou propuštěni, nezvládnou sami situaci a že k přežití a správnému rozhodování potřebují pomáhajícího profesionála. Jinými slovy, zachrání je, protože se nedokážou zachránit sami. Pro pomáhající profesionály je eticky důležité vidět klienta jako silného, pomáhat mu, aby nabyl pocitu, že je schopen přežít na vlastní pěst.“ (Izzová, E., Carpelová Millerová V., Předané trauma, druhotný traumatický stres, zprostředkovaný šok, jak pomoci sobě a druhým, Praha, Stanislav Juhaňák – TRITON, 2019, s. 74)

     Úlohou psychológov, terapeutov či facilitátorov je pomáhať klientovi odstraňovať existujúce problémy a nevytvárať problémy tam, kde nijaké nie sú. Náboženstvá fungujú odlišne. Vytvárajú plejádu problémov, vyúsťujúcich do ucelenej reality, do ktorej ostatných vtláčajú, pričom mnohí veriaci ani netušia, že nejde o skutočnosť, ale fabuláciu. Nemali by aj veriaci v prípade vnucovania týchto fabulácií iným, podliehať rovnakým sankciám, ako tzv. liečitelia, bylinkári, naprávači, či mastičkári? Bol by, bez vyfabulovaných náboženských problémov, dôvod na to, aby cirkev pomáhala tým, ktorí by bez nej takéto problémy nemali? Aké sankcie by sme dostali my, facilitátori, ak by sme urobili to isté, teda umelo vytvorili nejaký problém a presvedčili ostatných, že ide o skutočný problém a skutočné nebezpečenstvo, a preto k nám všetci musia chodiť, aby sme ich pred týmto naším výmyslom zachraňovali?

   23. mája 2017 prvostupňový súd v Paríži udelil kineziterapeutke Marie-Catherine Phanekhamovej podmienečný trest odňatia slobody na jeden rok, 20 000 eur pokuty a povinnosť zaplatiť odškodné vyše 300 000 eur za to, že šiestim klientkam vsugerovala, že utrpeli traumy, ktoré im potom za peniaze „pomáhala“ odstraňovať.

     Všetkým, ktorí o „alternatívnych“ metódach tvrdia, že sú to výmysly, podvod, čierna mágia, či okultizmus, alebo tvrdia, že to funguje len tým, ktorí tomu veria, lebo to je pravda iba v ich hlave, môžeme odpovedať podobne: „Aj Biblia,  aj starozákonný príbeh o vyhnaní z raja sú výmysly, ktoré sú pravdivé iba v hlavách tých, ktorí im veria.“ Má ktokoľvek právo obmedzovať iných na základe svojich náboženských fikcií, lebo je presvedčený, že jeho náboženské fikcie sú pravdivé? Alebo vyzývať k tolerovaniu náboženských fikcií, pretože „tie sú tu odjakživa“, ale bojovať proti „alternatíve“ a všetkému ostatnému, lebo to je nové? Nedopúšťajú sa v tomto prípade diskriminácie aj tí, ktorí veriacich a kostoly tolerujú, lebo sú tu už dlho, ale proti „alternatívnym metódam“ bojujú, lebo tie sú tu len krátko?

VÝHRADA SVEDOMIA A SEX

     Okrem skutočnosti, že veriaci neeticky zaobchádzajú s ľuďmi a informáciami, najťažšiu prácu Ježiša Krista nechali na iných a pre seba si vyhradili oslavovanie Ježiša Krista, moja najväčšia výhrada svedomia voči kresťanstvu sa týka pedofílie. Je pedofília jediný sex, ktorý cirkvi neprekáža? Zatiaľ čo akýkoľvek iný sex, s výnimkou manželského, ktorého cieľom je splodiť dieťa, je zakázaný, trestuhodný a človek po ňom skončí v pekle? Patrí pedofília v radoch cirkvi k beztrestnému konaniu, pretože sa ráta s tým, že obete, podobne ako Adam a Eva v starozákonnom príbehu o vyhnaní z raja, si za to môžu samy?

TRANSGENDER A TRANSPRAVDA

     „Som transočkovaný, lebo síce očkovaný nie som, ale ako očkovaný sa identifikujem,“ znel komentár k očkovaniu proti Covid-19.

      Ak je k genderu pripomienka, že pohlavie je určené biologicky a osoba, ktorá sa identifikuje v rozpore so svojím biologickým pohlavím, popiera realitu, potom sa ani Biblia a iné náboženské fikcie nemôžu vyhlasovať za pravdu, lebo aj v tom prípade ide o popieranie reality. Starozákonný príbeh o vyhnaní z raja aj Biblia sú teda transpravdivé, pretože pravdivé nie sú, iba veriaci ich ako pravdivé identifikujú. 

SLOBODA MYSLENIA

     Otázkou je aj to, či pri vnucovaní  určitého vierovyznania ako jediného správneho  nejde, okrem obmedzovania slobody vierovyznania, aj o obmedzovanie niektorých ďalších ľudských práv.

     1. Je možné vynucovanie toho, aby sme považovali (náboženské) fikcie za rovnocenné objektívnej pravde a historických faktom považovať za porušovanie ľudských práv, konkrétne slobody myslenia?

     2. Môže mať náboženská, alebo akákoľvek iná fikcia akejkoľvek záujmovej skupiny nárok vyžadovať od ľudu ako celku, aby jej prisudzoval rovnakú hodnotu ako objektívnej pravde či historickým faktom?

     3. Má náboženstvo právo od kohokoľvek vyžadovať, aby sa „tváril“ a „hral“ na to, že náboženské fikcie a domnienky sú pravdivé?

     4. Keďže sme povinní brať katolícku cirkev a kresťanské vierovyznanie vážne, prečo nemáme právo žalovať ich za krivé obvinenie a uplatňovanie prezumpcie viny?

     5. Je možné, aby mali všetky náboženské fikcie, vrátane Biblie, uloženú povinnosť paušálne informovať verejnosť, aj veriacich, že nejde o dokázateľné fakty, ale o domnienky, fikcie, či názory?

     6. Ak existuje trest za verejné hanobenie vierovyznania, je možné pokladať tvrdenie, že neexistuje povinnosť brať vieroučenie katolíckej cirkvi vážne, za objektívne pravdivé?

PRÁVNA OCHRANA VERIACICH PRED PRAVDOU

     K bodu číslo 5 môžeme vzniesť námietku, že v prípade, ak veriaci nemajú povinnosť uvádzať, že ich vierovyznanie nie je fakt, ale len domnienka, či názor, ocitajú sa v rovnakej pozícii ako obvinení z trestného činu, ktorí nie sú povinní usvedčovať sami seba z jeho spáchania, a teda, môžu beztrestne pred súdom klamať, zavádzať a nehovoriť (celú) pravdu. Nie sú teda veriaci z podstaty tohto práva ako zdroj informácií nedôveryhodní? Ak má ktokoľvek zo zákona právo nehovoriť pravdu, nedochádza okrem diskriminácie aj k nebezpečenstvu, že pri orientovaní sa jeho „pravdou“ môže dôjsť nielen k zmätku, ale dokonca k nesprávnemu vyhodnoteniu situácie, lebo jeho základným právom je nedržať sa faktov a slobodne šíriť dezinformácie? Pričom ani nemusí tušiť, že to, čo za pravdu považuje, vôbec pravdivé byť nemusí?

ZÁVER

            (Ne)veriť v Boha, alebo mať na Boha odlišný názor od väčšinového, nie je ani trestný čin, ani prejav duševnej poruchy. Vnucovanie určitého názoru alebo viery však patrí medzi obmedzovanie základných práv iných a neschopnosť odlíšiť fikciu od reality môže byť jedným z príznakov duševnej poruchy. Podobné platí na úmyselné poškodzovanie iných, či už pre získanie hmotného prospechu, alebo moci nad druhými. Ak sú cirkvi v súlade s ods. 3 čl. 24 Ústavy SR chránené pred zasahovaním do svojich vnútorných záležitostí zo strany štátu, mali by byť aj inak veriaci či neveriaci občania chránení pred zasahovaním do svojich vnútorných záležitostí zo strany cirkví.

      Vzhľadom na skutočnosť, že „...Šírenie kresťanstva zodpovedá skutočnému evanjelizmu, ktorý správa zo Svetového koncilu cirkví označila za hlavné poslanie a povinnosť každého kresťana a každej cirkvi….“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky, Teória a prax, 2. prepracované a doplnené vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 584), môžeme skonštatovať, že hlavným poslaním ani povinnosťou kresťanov nie je rešpektovať náboženskú slobodu iných, preto to od nich nie je možné žiadať, a zároveň im nie je možné priznať pozíciu objektívnych pozorovateľov spoločnosti, či spravodlivých sudcov v otázke rešpektovania základných ľudských práv a slobôd.

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia