Nahliadanie do spisu podozrivým

Viktor Draškovič, právnická fakulta

Nahliadanie do spisu podozrivým

            Nahliadanie do spisového materiálu a prístup k dôkazom je jedným z najdôležitejších práv v rámci (nie len) trestného konania. Vychádza to zo samotnej podstaty materiálneho právneho štátu, kde každý účastník konania resp. obvinený (podozrivý) musí mať právo „bojovať“ so štátnou mocou primeraným a férovým spôsobom. Ak by sme osobám v takomto procesnom postavení odopierali právo nahliadnuť do spisu, zakladá to napr. dôvod na odmietnutie obžaloby zo strany súdu, dovolacie dôvody a pod (napr. z dôvodu porušenia práva na obhajobu). V rámci systému trestného práva na našom území disponuje právom nahliadať do spisu, samozrejme aj mnohými inými právami (príkladmo §34 Trestného poriadku – ďalej len TP), až obvinená osoba, pričom procesné postavenie podozrivého je vyprecizované minimálne a jeho práva sú výrazne užšie (napr. právo na tlmočníka a prekladateľa, právo odoprieť vypovedať v takom rozsahu ako svedok a právo na právnu pomoc). Avšak právo na nazeranie do spisového materiálu podľa našej právne úpravy nepožíva, pričom aj v praxi je takéto právo podozrivým upierané. Procesné postavenie podozrivého je okrajovo upravené Trestným poriadkom, avšak nie expressis verbis, ale len nepriamo prostredníctvom jemu priznaných práv a povinností. Preto podozrivý je taká osoba, u ktorej existuje podozrenie, že spáchala daný skutok, kt. je potenciálne trestným činom, avšak nie je takej intenzity, aby bolo možné v tejto veci vzniesť podľa §206 obvinenie. Pochopiteľne okruh osôb oprávnených nahliadať do spisu by nemal byť príliš rozsiahly, práve preto ho aj TP obmedzuje najmä v §69 TP, ale aj v iných ustanoveniach, najmä z dôvodu ochrany osobných údajov účastníkov konania a takisto je to prostriedok ochrany súkromia všetkých osôb dotknutých daným konaním. Dochádza však k situáciám, kde už po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania je jasné a nezameniteľné postavenie jednej alebo viacerých osôb, kt. sa približujú postaveniu obvinených. Napriek tomu, že policajt (toto slovo je terminus technicus používaný v celom TP a označuje širší okruh osôb ako iba vyšetrovateľa) je povinný pri naplnení podmienok v ust. §206 ods. 1 TP vzniesť obvinenie, reálne však môže dochádzať k taktizovaniu policajta, v úmysle aspoň na určitý čas odoprieť podozrivému (v materiálnom zmysle slova už obvinenému) právo nahliadnuť do spisového materiálu. Zhmotnime to napr. na prípade osoby A, kt. napadla osobu B, pričom jej úmyselne spôsobila určitú ujmu na zdraví a tým naplnila pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví. Ak je daná osoba zadržaná pri trestnom čine a odovzdaná príslušníkom Policajného zboru, pričom nepopiera spáchanie skutku alebo je napr. z kamerových záznamov (ak sú procesne použiteľné ako dôkaz) nepochybné, že sa jedná o tú-ktorú osobu, je síce nezmyselné a protizákonné nevznášať jej obvinenie, avšak reálne k takejto situácií môže dôjsť. Ak by ste v tejto veci oslovili orgány činné v trestnom konaní (ďalej len OČTK) v (kvázi) postavení podozrivého, s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote by vám odopreli právo nazerania do spisu, s odvolaním sa na ustanovenia Trestného poriadku. Takýto spôsobom prídeme k stavu, kde formálne je postup dodržaný, avšak materiálne dochádza k odopretiu práva na obhajobu a práva na informácie v trestnom konaní. Nie je možné pre podozrivého sa primerane brániť, ak on ako osoba, kt. je v pozícií jediného možného páchateľa skutku a je nezameniteľný s inou osobou, nemá práva kt. mu prislúchajú ako obvinenému, len preto, že napr. vyšetrovateľ z taktických dôvodov nevydá uznesenie o vznesení obvinenia. Pre OČTK je to veľmi výhodná pozícia, pretože podozrivá osoba bez týchto práv je značne obmedzená vo svojej obrane a nemôže sa komplexne vyjadriť k danému skutku ani k dôkazom, a čo viac ani nemá prístup k týmto informáciám. Samozrejme tento stav nemôže trvať až do podania obžaloby, nakoľko §234 ods. 2 výslovne uvádza, že obžaloba sa môže podať iba za skutky, za kt. bolo vznesené obvinenie. Preto OČTK môžu formálne oneskoriť vznesenie obvinenia a získajú tak výhodnejšiu pozíciu v „súboji“ s obvineným. Aj napriek tomu, že si v danej situácií uvedomujeme aj možné riziko, kt. môže vzniknúť zo situácie, keď neskôr obvinený môže namietať také procesné úkony, kt. neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom, avšak to sa týka najmä výsluchov svedkov a aj v takomto prípade je na zvážení OČTK, či takýmto postupom boli narušené princípy trestného konania napr. §2 ods. 10, ods. 14, ods. 21 (rovnosť strán, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní v trestnom konaní). V tejto veci pozri napr. judikatúru R 30/2010 (sp. zn. Tpj 63/2009) trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu. Preto ak sa podozrivý nachádza v takejto situácií, keď je mu úmyselne bránené vo výkone jeho práv na obhajobu, napriek tomu, že podmienky vznesenia obvinenia v §206 sú splnené je to minimálne porušením práva EÚ (nižšie uvedenej smernice), kt. sme podľa ústavy viazaný.

Jednoznačne takýto postup nie je správny, a to hneď v niekoľkých rovinách. Dalo by sa argumentovať aj zložitejšie napr. výkladovo cez články medzinárodných zmlúv (napr. Európsky dohovor o  ľudských právach a iné), pričom nazeranie do spisu je conditio sine qua non spravodlivého konania. Avšak v prostredí Rady Európy aj EÚ ide skôr o spravodlivé súdne konanie a sťažnosti na nezákonné postupy z prípravného konania sú nie vždy považované za také, kt. sú nezlučiteľné s dohovorom. Je to najmä tým, že v jednotlivých štátoch je prípravné konanie pomerne odlišné a aj postavenie prokurátora (resp. štátneho zástupcu alebo napr. vyšetrovacieho sudcu) a ich zaradenie pod jednotlivé zložky deľby moci tiež vykazuje nekonzistentnosti. Preto Dohovor o ochrane ľudských práv v RE v tomto smere nie je tak dobre použiteľný ako napr. právo EÚ. Právo EÚ, presnejšie smernica Európskeho parlamentu a rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní, kt. dáva už podozrivému možnosť nahliadať do spisu. Preto obmedzenie v tomto smere na základe Trestného poriadku neobstojí, keďže podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy majú tieto právne akty prednosť pred zákonmi v rámci SR.

Nebolo by veľmi účelné uvádzať celé znenie ustanovení tejto smernice, avšak aspoň na zvýraznenie vyššie uvedeného uvádzame dôležité výňatky:

Čl. 2 ods. 1: Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.

Čl. 7 ods. 1: Ak je určitá osoba zatknutá a zadržaná počas ktoréhokoľvek štádia trestného konania, členské štáty zabezpečia, aby sa zatknutej osobe alebo jej advokátovi sprístupnili dokumenty týkajúce sa daného prípadu, ktoré majú príslušné orgány v držbe a ktoré sú podstatné pre účinné napadnutie zákonnosti zatknutia alebo zadržania v súlade s vnútroštátnym právom.

Čl. 7 ods. 2: Členské štáty zabezpečia, aby bol podozrivým alebo obvineným osobám alebo ich advokátom zabezpečený prístup aspoň k všetkým dôkazom, ktoré majú v držbe príslušné orgány, svedčiacim v prospech či neprospech týchto osôb, aby sa zaručilo spravodlivé súdne konanie a príprava obhajoby.

Čl. 8 ods. 2: Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou.

            Tento výpočet nemá ambíciu byť konečný a úplný, potrebné je takisto dať do pozornosti napr. čl. 6 tejto smernice, avšak na naše účely postačuje aj vyššie uvedený rozsah. Ten totiž jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností, priznáva právo nahliadať do spisového materiálnu nie len obvinenej osobe, ale osobám aj v procesnom postavení podozrivého. Iný rozsah tejto povinnosti priznáva osobám, ak boli obmedzená na osobnej slobode (viď čl. 7 ods. 1) a iný osobám „iba“ podozrivým alebo obvineným (čl. 7 ods. 2), tým však takisto musí byť poskytnutý minimálne prístup ku všetkým dôkazom, čo je v podstate prístup do spisu. Takisto sú niektoré veľmi dôležité princípy obsiahnuté v úvodných 45 bodoch (najmä bod 16 až 40), kt. predchádzajú normatívnym ustanoveniam smernice. Tieto ale bližšie nerozoberáme práve preto, že obsahujú najmä také ustanovenia, kt. Slovenská republika napĺňa vo vzťahu k podozrivým osobám už znením TP (napr. právo na poskytovanie informácií o opravnom prostriedku pri zatknutí a zadržaní, právo na tlmočníka a prekladateľa, právo na právnu pomoc, právo odmietnuť vypovedať, právo na informácie o skutkových okolnostiach a ich právnom posúdení zo strany OČTK a iné ustanovenia procesného a implementačného charakteru).

            Preto podľa nášho názoru, ak osoba, kt. je blízko postaveniu obvineného podľa ustanovení TP, ak je osobou procesne nezameniteľnou (t. j. napriek tomu, že nebolo vznesené obvinenie, trestné stíhanie smeruje jednoznačne k nej) má právo podľa tejto smernice nahliadať do spisového materiálu. Odopretie tohto práva je jednoznačne porušením práva EÚ, kt. právne akty majú za splnenia podmienok uvedených v čl. 7 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR. Napriek tomu, že SR si zjavne nesplnila „domácu úlohu“ vo forme transpozície danej smernice do nášho právneho poriadku, takýto právny akt (sekundárne právo EÚ) má ta takých okolností priamy účinok. Napriek tomu sa javí ako nevyhnutné, aby SR modifikovala niektoré ustanovenia nie len Trestného poriadku, za účelom splnenia povinnosti transpozície danej smernice, najmä vo forme prijatia nových ustanovení týkajúcich sa definovania procesného postavenia podozrivého v trestnom konaní a doplnení, vyprecizovaní jeho práv aj o právo nahliadať do spisu.

Diskusia