Niekoľko zamyslení nad disciplinárnou zodpovednosťou generálneho prokurátora

 

JUDr. Marián Prievozník, PhD., advokát

 

  Niekoľko zamyslení nad disciplinárnou zodpovednosťou generálneho prokurátora

Disciplinárna zodpovednosť sa uplatňuje vo všetkých regulovaných právnych profesiách. Majú ju sudcovia, prokurátori, exekútori, notári, a samozrejme aj my advokáti. Hneď v úvode si dovolím vysloviť môj subjektívny názor, s ktorým samozrejme možno nesúhlasiť, že ak niektorá z disciplinárnych zodpovedností v tomto štáte naozaj dlhoročne funguje, tak je to zodpovednosť práve advokátov. Tento môj názor vychádza napríklad z faktu, že všetci advokáti dostávame pravidelne zbierky disciplinárnych rozhodnutí Slovenskej advokátskej komory, ktoré sa týkajú rôznych oblastí výkonu advokácie, napríklad vzťahov advokáta ku klientom, k súdom a iným orgánom, ale aj vzťahov advokátov navzájom. Neviem, sa takéto zbierky vydávajú aj pre iné právne profesie, ja som na ne doposiaľ vo svojej praxi nenarazil.

Podotýkam, že disciplinárna zodpovednosť advokátov funguje dlhoročne len s minimálnou ingerenciou štátu, a pravdepodobne práve aj vďaka nej, hoci tu v nedávnej minulosti boli snahy to zmeniť. Osobne som nikdy nechápal, načo je potrebné meniť niečo, čo funguje, ale to by bola téma na samostatný článok. Rozumiem, že v laickej verejnosti a zrejme aj u niektorých politických predstaviteľov sú často zažité nesprávne predstavy o tom, čo to vlastne disciplinárna zodpovednosť advokátov je, zamieňajúc si ju napríklad s trestnou zodpovednosťou.

Zhodou okolností som tento rok po dvadsiatich rokoch advokátskej praxe čelil prvej sťažnosti. Sťažovala sa na mňa protistrana za to, že som poslal predžalobnú výzvu, a dôvodom sťažnosti bolo, že sa príliš staviam na stranu svojho klienta. Komora si splnila svoju povinnosť a vyzvala ma na vyjadrenie k podnetu a na predloženie všetkých podkladov, ja som si splnil svoju povinnosť, vyjadril som sa k tomu a poslal som k tomu všetky podklady. Napísal som že je pravda, že sa staviam na stranu klienta, a neviem na akú inú by som sa mal ako advokát stavať. Dopadlo to tak, ako sa dalo predpokladať. Napriek istej miere úsmevnosti obsahu toho podnetu mi nebolo príjemné, že to vôbec musím riešiť. Ale skutočne sa desím toho, že by mi raz mohla prísť z komory takáto výzva:

„Pošlite nám všetky žaloby čo ste podali za posledné tri roky, aby sme mohli zvážiť, či Vás budeme disciplinárne stíhať“.

Až doposiaľ som žil v presvedčení, že niečo také nie je možné. Ani neviem, ako by som na takúto výzvu zareagoval. Predpokladám, že by som musel v prvom rade na určité obdobie zamestnať človeka, ktorý by mal v pracovnej náplni len splnenie tejto výzvy. Tiež by som sa zrejme voči takejto výzve bránil, pretože z jej obsahu by mi bolo jasné, že ma budú disciplinárne stíhať, len si hľadajú zámienku, a pri množstve vecí, z ktorých si už niektoré možno ani nepamätám, by pri „dobrej“ vôli možno niečo našli. Zároveň by som bol presvedčený, že by sa jednalo o snahu zneužiť disciplinárne konanie voči mojej osobe.

Mimochodom, snaha zabrániť zneužívaniu disciplinárnych konaní sa v dôvodovej správe k zákonu č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení neskorších predpisov uvádza ako jeden z dôvodov, prečo bol tento zákon navrhnutý. Nepoznám presné podrobnosti toho, ako sa v minulosti zneužívali disciplinárne konania napríklad voči sudcom (zrejme predkladateľ návrhu zákona hovoril o období známom ako tzv. „Harabinizácia justície“), ale ak by sa ma niekto pýtal, ako má postupovať, ak by chcel zneužívať disciplinárne konania, tak by mu určite poradil, aby začal presne takouto výzvou. Našťastie Slovenská advokátska komora nám advokátom takéto výzvy neposiela, a predpokladám (a dúfam), že s takýmito výzvami sa nestretávajú ani príslušníci iných právnych profesií.

Evidentne však existuje príslušník právnej profesie, ktorý presne takúto výzvu dostal. Je ním Generálny prokurátor SR. Na stránke Ústavného súdu SR pribudol dňa 14. septembra 2023 povinne zverejnený návrh prezidentky SR na začatie konania o výklade ústavy Slovenskej republiky podľa článku 128 ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa píše:

Ako prezidentka Slovenskej republiky som listom zo dňa 23. marca 2023 požiadala generálneho prokurátora „pre účely výkonu právomocí prezidentky Slovenskej republiky podľa čl. 101 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s oprávneniami prezidentky Slovenskej republiky vo vzťahu k verejným funkcionárom v zmysle súvisiacich zákonov o zaslanie všetkých rozhodnutí generálneho prokurátora, resp. prvého námestníka generálneho prokurátora konajúceho v zostúpení generálneho prokurátora, vydaných podľa § 363 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov v období od Vášho vymenovania do funkcie generálneho prokurátora (10. decembra 2020) do dňa vybavenia tejto žiadosti, a to tak pozitívnych rozhodnutí, ako oj negatívnych upovedomení o nevyužití právomoci zrušiť právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní vydaných na podklade návrhov oprávnených subjektov“.

Takúto výzvu považujem v kontexte vyššie uvedeného za neprijateľnú, a to dokonca v takej miere, že ma priviedla k napísaniu tohto príspevku. Považujem za potrebné sa k tomu vyjadriť, a to napriek tomu, že by mi to mohlo byť jedno, keďže sa jedná o prokurátora, ktorí obvykle stoja na opačnej strane pojednávacej miestnosti ako my advokáti. Nerád by som sa totiž vo svojej profesionálnej praxi dožil toho, že sa takéto niečo, čo osobne považujem za nehorázne, stane v niektorej právnej profesii štandardom.

Aby sme si mohli predstaviť, o koľko rozhodnutí sa tu pravdepodobne jedná. Podľa zverejnených štatistík bolo v roku 2020 podaných 523 návrhov na tzv. „použitie § 363“, v roku 2021 ich bolo 638, v roku 2022 ich bolo 608, štatistiky za rok 2023 zatiaľ nie sú, ale pravdepodobne pôjde o podobné číslo. Zrejme nebudem ďaleko od pravdy, keď vyslovím predpoklad, že počet rozhodnutí generálneho prokurátora o týchto návrhoch bude približne zodpovedať počtu podaných návrhov, keďže o každom z nich je povinný rozhodnúť. Bavíme sa teda o viac ako 2 000 rozhodnutiach. Ak má každé napríklad 10 strán, čo sa dá predpokladať, bavíme sa o 20 000 stranách. Pomerne rozsiahle čítanie.

Ak niekto potrebuje naštudovať takto rozsiahle podklady, pravdepodobne k tomu musí mať dobrý dôvod. V povinne zverejnenom návrhu na Ústavný súd SR sa uvádzajú v podstate tieto dôvody:

 

-        že prezident SR podľa článku 101 ods. 1 ústavy SR svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov;

-        že z ústavy vyplýva princíp spolupráce a kontroly ústavných orgánov, ktorý sa vzťahuje na vzťah prezidenta a generálneho prokurátora, resp. že generálny prokurátor odvodzuje svoju legitimitu od legitimity o. i. aj prezidenta;

-        že prezident ako aktívne procesne legitimovaný subjekt na podanie disciplinárneho návrhu voči generálnemu prokurátorovi má právo požadovať od generálneho prokurátora primeranú súčinnosť, a odmietnutie tejto súčinnosti by bolo marením efektívneho výkonu ústavnej právomoci prezidenta. 

Tieto dôvody vyzerajú na prvý pohľad relevantne, ale pri hlbšom zamyslení narazíme na niekoľko zásadných problémov. Po prvé, pre účely prijatia akého konkrétneho rozhodnutia prezidenta je potrebné oboznámiť sa s obsahom 2 000 rozhodnutí? Podľa článku 150 ústavy SR prezident SR vymenúva a odvoláva generálneho prokurátora na návrh Národnej rady Slovenskej republiky. Nemám vedomosť o tom, že by bol podaný takýto návrh (napríklad na odvolanie generálneho prokurátora), o ktorom by sa aktuálne rozhodovalo. Ak by bol podaný, potom by som možno chápal, že si prezidentka pre účely svojho rozhodnutia potrebuje zabezpečiť podklady, aj keď v takto neobvyklom rozsahu. Bez takéhoto návrhu však nie je o čom rozhodovať.

Takže zostáva len druhý dôvod, že prezidentka chce voči generálnemu prokurátorovi podať návrh na disciplinárne konanie, ale nevie, za čo, a chce to zistiť podľa obsahu všetkých jeho doposiaľ vydaných rozhodnutí podľa § 363 Trestného poriadku. Ako sa uvádza aj v jej návrhu na Ústavný súd SR:

V prípade, že sa prezidentka nemá ako dostať k spisom a robiť si z nich kópie alebo požadovať súčinnosť od generálneho prokurátora poskytnutím týchto spisov, je právomoc prezidentky podať disciplinárny návrh na generálneho prokurátora iba iluzórna, resp. podanie disciplinárneho návrhu na generálneho prokurátora bez riadneho overenia skutkového a právneho stavu by mohlo byť považované za svojvôľu prezidentky a celá požiadavka na ústavnú spoluprácu orgánov verejnej moci a ich vzájomnú kontrolu a účinný systém protiváh sú v prípade vzťahu generálneho prokurátora a prezidentky nedosiahnuteľné.

Povedané inak, ak má prezidentka na základe § 16 písm. b) disciplinárneho súdneho poriadku (ktorý vychádza z jej ústavnej povinnosti zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov podľa čl. 101 ods. 1 ústavy) zverenú právomoc podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti generálnemu prokurátorovi a má túto právomoc riadne a efektívne uplatňovať, potom musí mať aj oprávnenie vyžadovať od akéhokoľvek subjektu, a predovšetkým od dotknutého ústavného orgánu - v tomto prípade od generálneho prokurátora poskytnutie všetkých dokumentov, podkladov a iných informácií, ktoré potrebuje na to, aby mohla kvalifikovane prešetriť, či sú alebo nie sú dané dôvody na podanie návrhu na disciplinárne konanie voči generálnemu prokurátorov

K takémuto odôvodneniu mám hneď niekoľko výhrad. Po prvé, v úvode uvedená disciplinárna zodpovednosť advokátov je konkrétnym príkladom toho, že je možné ju v praxi uplatňovať (a vydávať pravidelne zbierky obsahujúce desiatky a stovky disciplinárnych rozhodnutí) aj bez toho, aby sme všetci advokáti boli povinní zasielať všetky naše žaloby a iné podania k súdnym konaniam Slovenskej advokátskej komore. Zjavne tu dochádza k zamieňaniu pojmov disciplinárna zodpovednosť a dohľad (ktorý vykonáva napríklad súdna rada vo vzťahu k spĺňaniu predpokladov sudcovskej spôsobilosti alebo predsedovia súdov podľa § 53 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Prezident nie je orgánom dohľadu nad výkonom funkcie generálneho prokurátora. Ak by ním mal byť, nepochybne by to muselo mať oporu v príslušnej právnej úprave. Vzhľadom na požadovaný rozsah súčinnosti (všetky rozhodnutia za posledné tri roky v počte viac ako 2 000 rozhodnutí) tu rozhodne nemožno hovoriť o princípe spolupráce a kontroly ústavných orgánov, ale skôr to vyzerá ako snaha presadiť právomoci dohľadu, ktoré prezident voči generálnemu prokurátorovi jednoducho nemá, pretože mu takáto právomoc nevyplýva ani z ústavy, ani zo zákona.

Po druhé, dohľad súdnej rady sa týka predpokladov sudcovskej spôsobilosti, resp. dohľad predsedov súdov sa týka dodržiavania zásad sudcovskej etiky, zásad dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania, ale vo svojej podstate sa netýka samotnej rozhodovacej činnosti a konkrétnych rozhodnutí sudcov. To isté v zásade platí aj vo vzťahu k nám advokátom – spravidla sa disciplinárne konania advokátov netýkajú obsahu žaloby, a už vôbec nenasledujú automaticky po tom, ako sa napr. konkrétna žaloba ukáže ako nedôvodná a súd ju zamietne. Nemyslím si, že by to malo fungovať inak v prípade prokurátorov, resp. nemám vedomosť o tom, že by prokurátori čelili disciplinárnym konaniam napríklad za to, že podali obžalobu, na základe ktorej súd obžalovaného oslobodil. Ocením komentáre a postrehy, ak mám o tejto veci nesprávne informácie.

Prečo by tomu malo byť inak práve a jedine v prípade generálneho prokurátora? Jeho rozhodovacia činnosť podľa § 363 Trestného poriadku má podliehať disciplinárnemu prieskumu? Chcel by som zdôrazniť, že tieto rozhodnutia vo svojej podstate predstavujú menej významný zásah do práv a slobôd osôb ako napríklad zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože rozhodnutie je možné postupom podľa § 363 len zrušiť, ale nie ho zmeniť alebo vo veci rozhodnúť inak. Čelia prokurátori disciplinárnym postihom za to, ak zamietli sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a následne súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil alebo bolo trestné stíhanie zastavené, v dôsledku čoho sa uznesenie o vznesení obvinenia, aj rozhodnutie prokurátora o zamietnutí sťažnosti stáva nezákonným? Ak generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie iného prokurátora z dôvodu jeho nezákonnosti, stíhajú automaticky tohto prokurátora za to, že vydal nezákonné rozhodnutie? Predpokladám, že odpovede sú vo všetkých prípadoch nie, ale potom prečo sa tu vôbec bavíme o posudzovaní zákonnosti rozhodnutí generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku v rámci disciplinárneho konania?

Po tretie, nemyslím si, že je možné posúdiť, či generálny prokurátor pri rozhodovaní podľa § 363 Trestného poriadku postupoval správne a zákonne len podľa obsahu samotných rozhodnutí. K tomu aby to niekto vedel posúdiť je nepochybne potrebné mať k dispozícii príslušné trestné spisy, ktoré sú v mnohých prípadoch pravdepodobne ešte „živé“ a týkajú sa prebiehajúcich trestných konaní. Možno tá výzva na predloženie 2 000 rozhodnutí je len prvým krokom, po ktorom bude nasledovať výzva na predloženie všetkých spisov, ktorých sa tieto rozhodnutia týkajú? V rámci princípu spolupráce ústavných orgánov? Myslím, že niečo také nie je možné. Zároveň dodávam, že to isté som si donedávna myslel aj o tom, že by si mohol vyžiadať všetky rozhodnutia generálneho prokurátora za posledné tri roky, aby sa mohol rozhodnúť, či resp. za čo ide voči nemu podať návrh na disciplinárne konanie, a bol som v tomto smere nedávno vyvedený z omylu.

Bez toho aby som mal ambíciu posudzovať dôvodnosť návrhu na začatie konania o výklade ústavy podľa článku 128, evidentne sa nejedná o princíp spolupráce ústavných orgánov, ale skôr snahu o presadenie výkonu dohľadu nad činnosťou generálneho prokurátora a uplatnenie vzťahov nadriadenosti prezidenta voči generálnemu prokurátorovi. Generálny prokurátor nie je podriadený prezidenta, nespadá ani pod výkonnú moc. Možnosť prezidenta podať návrh na disciplinárne stíhanie nie je žiadnym spôsobom dotknutá tým, že nie je oprávnený vykonávať dohľad nad činnosťou generálneho prokurátora. Pre výkon tejto právomoci postačí vychádzať z podnetov dotknutých osôb, bez plošného oboznamovania sa s obsahom všetkých rozhodnutí. A uplatňovať celkom jednoduché pravidlo, že keď neviem, za čo mám podať návrh na disciplinárne konanie, tak takýto návrh nepodávam, a ani o jeho podaní neuvažujem.

 

Diskusia