Môže generálny prokurátor zrušiť uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci?

 

Viktor Draškovič, právnická fakulta

Skutočne nemôže generálny prokuratúr zrušiť uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci?

(reakcia na článok sudcu JUDr. Petra Šamka)

 

Existencia a samotná aplikácia ustanovení Trestného poriadku (ďalej len TP) v §363 a nasl. je skutočne pomerne komplexnou problematikou, pričom zaujímavá je najmä z pohľadu systematického zasadenia tohto opravného prostriedku do prípravného trestného konania, jeho medzinárodnej komparácie minimálne v rámci právnych systémov Rady Európy a aj z mnohých iných aspektov, kt. by mohli byť námetom viacerých ďalších článkov, dokonca rozsiahlejších prác.

  Mňa z tohto hľadiska zaujala jedna parciálna polemika ohľadom tejto záležitosti, kt. je v éteri najmä od rozhodnutia GP SR proti „podozrivým osobám“ (tento pojem som sa rozhodol použiť napriek tomu, že si uvedomujem, že tento nie je v rámci Trestného poriadku dobre vyprecizovaný, avšak aj v mojom predchádzajúcom článku[1] som sa tejto problematike podrobne venoval a tento pojem považujem za priliehavý) vo veci mediálne známej ako tím Oblúk. Pritom polienko do pomysleného právne-polemického ohňa vložilo aj rozhodnutie ÚS SR (nález ÚS SR: PL. ÚS 1/2022-270). V tomto rozhodnutí GP SR argumentovala proti návrhu pani prezidentky spôsobom, nad kt. sa pozastavili práve sudcovia ÚS z dôvodu, že argumentácia smerovala k obráteniu princípu legality z pohľadu právomocí štátneho orgánu vo vzťahu k občanovi. Tu plénum, podľa môjho názoru, dôvodne vytýka otáznosť takého spôsobu argumentácie a konštatuje jeho ústavnoprávnu nekonformosť. Avšak dochádza k zamieňaniu pojmov a vyslovenej manipulácií, keď sa do „úst“ pléna ústavného súdu vkladajú slová, kt. nikdy nevyslovil. Pretože iba na základe konštatácie pochybenia v argumentácií nie je možné vylúčiť použitie §363 aj na prípady kedy vznesené obvinenie ešte nie je.

V tomto prípade je potrebné podotknúť, že táto téza nebola jedinou, kt. vyslovil generálny prokurátor SR (ďalej len GP) na svoju obranu, preto je pomerne manipulatívne ju protežovať a vytrhávať z kontextu. ÚS SR v tomto konaní výslovne podotkol, že dané konštatovanie uvádza na okraj (obiter dicta) a toto nie je  hlavným problémom, kt. sa v náleze zaoberá. Skôr to vyzerá tak, že ak podanie ako celok nie je úspešné, vyťahujú sa z neho také časti odôvodnenia, kt. sú vyhovujúce pre jednotlivé strany. Veď pred podaním návrhu na ÚS SR mnoho, najmä politicky činných osôb, sa vyjadrovalo o samotnom ust. §363 a nasl. TP tak, že sú protiústavné a zasahujú do práva na spravodlivý súdny proces, princíp deľby moci, princíp právnej istoty, princípu zákazu svojvôle a iné (čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy). A po tom, čo ich argumentáciu plénum odmietlo, sa snažia vytiahnuť tú jedinú časť, kt. vyznieva v ich prospech. Avšak to iba zdanlivo, keďže ešte raz opakujem, že ÚS SR nekonštatoval nemožnosť použitia mimoriadneho opravného prostriedku v prípravnom konaní, ak žiadna osoba nie je v danej veci obvinená. Odmietol iba spôsob argumentácie. Takýto manipulatívny posun vo výklade, v konštatovaní ÚS SR je spôsobilý zaviesť veľkú časť laickej a niekedy aj členov odbornej verejnosti.

Preto je prípustných hneď niekoľko ďalších argumentačných línií, na kt. je možné také rozhodnutie pri absencií obvinených osôb založiť. Priblížme si iba niektoré z nich, kt. sú dnes v spoločenskom éteri. Pán sudca JUDr. Peter Šamko vo svojom článku na Právnych listoch[2] pracuje s myšlienkou použitia analógie v trestnom procese tak, aby sa zabránilo prílišnému formalizmu na úkor spravodlivosti a vyplnila by sa tak zákonná medzera v Trestnom poriadku, kt. takúto právomoc GP SR nedáva. Pričom na druhej strane by týmto nedochádzalo ani k prekročeniu tých právomocí, kt. GP SR má vo vzťahu k mimoriadnemu opravnému prostriedku podľa §363 a nasl. TP v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Napriek vhodnosti a správnosti použitej argumentácie pána doktora Šamka, použitím analógie kt. je v trestnom práve procesnom jednoznačne uplatniteľná, by sme sa chceli venovať aj iný spôsobom riešenia danej problematiky ohľadne zákonnosti tohto postupu GP.

 GP SR by sa mohol oprieť čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach RE alebo niektoré články Charty základných práv EÚ (napr. čl. 47). Problémom v tomto prípade by mohla byť ale judikatúra ESĽP (pozri napr. medializovanú vec v prípade pána JUDr. Kaliňáka a spol. tzv. kauza Súmrak[3]). ESĽP tu konštatuje, že výklad článkov Dohovoru nie je taký široký, aby sa spravodlivý súdny proces vzťahoval aj na konanie prokuratúry, pričom odkazuje aj na niektoré výkladové metodické materiály k EDĽP. Je to najmä preto, že Rady Európy (ďalej len RE) zastrešuje mimoriadne rozmanité právne systémy v rámci členských krajín, takže postup ESĽP k danej problematike je skôr deferenčný, necháva na voľnej úvahe štátu úpravu postupov v prípravnom konaní. Nie vždy je preto z pohľadu judikatúry ESĽP potrebné nevyhnutne lipnúť na všetkých zásadách spravodlivého súdneho procesu hneď v prípravnom konaní, čo sa ale výrazne zmení pri prejednávaní veci pred súdom. Na takejto argumentácií napr. zlyhávajú aj niektoré sťažnosti pred ESĽP týkajúce sa systematickej zaujatosti niektorých súčastí napr. prokuratúr jednotlivých členských štátov. Vyšetrovanie a dohľad nad vyšetrovaním a prípadným obžalovaním totižto v rámci RE vedú často úplne odlišné štruktúry. Rozdiely sú napr. v tom, pod akú zložku deľby moci sa zaradí štátne zastupiteľstvo resp. prokuratúra, kde dochádza v niektorých štátoch k výraznému vplyvu výkonnej moci na činnosť štátneho zastupiteľstva, na rozdiel od štruktúr prokuratúry na Slovensku, ktorá má aj podľa vyššie citované nálezu, aj podľa ustálenej judikatúry ÚS SR, osobitné postavenie v rámci deľby moci podľa Ústavy SR. Dokonca vo viacerých krajinách napr. vo Francúzsku alebo Španielsku existujú, síce v minorite prípadov ale predsa, prvky inkvizičného procesu, keďže tu pri niektorých prípadoch v prípravnom konaní vystupujú vyšetrovací sudcovia (juge d'instruction). To značí výraznú nekonzistentnosť úpravy v rámci členských štátov Rady Európy a to následne výrazne komplikuje judikovanie a potenciálnu unifikáciu tejto problematiky na európskej úrovni.

 Avšak existujú ustanovenia, kt. sú aplikovateľné na daný prípad a bez takýchto obmedzení, a to sú ustanovenia Ústavy SR, konkrétne čl. 46 a nasl. a čl. 17 ods. 2 Ústavy v spojení s §363 a nasl. Trestného poriadku a v spojení aj s čl. 13 EDĽP a čl. 47 CHZPSEU. Tento koncept by mohol niekomu prísť príliš abstraktný a nekoherentný, avšak podrobne ho objasníme. Miešajú sa tu totiž dve koncepcie, kt. spojením prídeme k záveru, že zrušiť nezákonné rozhodnutie v prípravnom konaní napriek tomu, že gramatický výklad by v tomto prípade nedovoľoval takéto rozhodnutie, je správny a vhodný, v konečnom dôsledku aj nevyhnutný. Je to princíp trestného stíhania iba zo zákonných dôvodov a na druhej strane právo na efektívny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) pri zásahu do základných ľudských práv.

Už v minulosti sa vyskytol prípad na NS SR, keď senát dovolacieho súdu prelomil ustanovenia Trestného poriadku v časti o dovolaní a sám rozhodol danú vec, na prvý pohľad bez opory v zákone. Avšak tu sa súd opieral o spomínaný čl. 6 Dohovoru, keďže sa tu vyskytli argumenty, prečo rozhodnutie sudcovia „kasačného“ súdu zrušili a nahradili vlastným napriek tomu, že zákon im tento postup neumožňoval. Tento článok však nechceme venovať tomuto rozhodnutiu, dôležité je iba to, že senát použil čl. 154c Ústavy a konštatoval, že išlo o taký postup súdov nižšej inštancie, kt. je šikanózny, navyše so slabou dôkaznou situáciou vo vzťahu k obžalovanému a tak rozhodol na platforme Dohovoru, kt. v tomto prípade rozvíjal širší diapazón ľudských práv ako vnútroštátne právo.  Poukazujeme na toto rozhodnutie preto, že právo je potrebné nachádzať v jeho materiálnej podstate, určite nie je vhodné a ústavne konformné sa uspokojiť s formalistickými závermi, kt. nezohľadňujú normatívne účinky judikatúry ESĽP, ale aj rozhodnutí SD EÚ. Ako sme už spomínali vyššie, v tomto prípade vzhľadom na deferenčný prístup ESĽP, nie je možné zatiaľ uplatniť bez ďalšieho čl. 6 t.j. právo na spravodlivý súdny proces. Skôr prichádza do úvahy už spomínaný čl. 13 EDĽP resp. čl. 47 Charty, takže právo na účinný prostriedok nápravy.

Preto na tento prípad sú použiteľnejšie ustanovenia, kt. sú možno odrazom práva na spravodlivý súdny proces (tzv. fair trial, teda čl. 6 Dohovoru) v Ústave SR, tieto sú však koncipované širšie, v tomto prípade čl. 46 Ústavy SR. Ten uvádza nie len súdy, ale aj iné štátne orgány, za predpokladu, že tak ustanoví zákon, na ktoré sa vzťahujú povinnosti vyplývajúce im z obsahu tohto ustanovenia Ústavy SR. Teda, ak Trestný poriadok v tomto prípade ustanoví prokuratúru (konkrétne GP SR) ako príslušný orgán, aj na ňu je plne aplikovateľný čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 Ústavy. V rámci SR je systém trestného konania postavený na princípe akuzačného konania, s dôrazom na silné postavenie prokuratúry pri dohľade nad zákonnosťou prípravného konania. Preto konštatovanie, že súdy sú akosi „nad“ prokuratúrou sú veľmi nepresné a to platí  najmä v prípravnom konaní, kde dominus litis je práve prokurátor, pričom prokurátor nie že nemôže, ale naopak musí hodnotiť dôkazy v danej trestnej veci (to vyplýva expressis vebis aj z §2 ods. 12 TP). Tieto pojmy sú často zamieňané, pretože prokurátor síce o vine a treste nerozhoduje (o nej rozhoduje vždy súd – čl. 50 ods. 1 Ústavy), ale o dôkaznej situácií rozhodovať môže a v konečnom dôsledku aj musí. V systéme prokuratúry v SR je typická črta hierarchickosti (§2 Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre), čo sa odráža aj v nevyhnutnosti GP zjednocovať a metodicky usmerňovať hierarchicky podriadené zložky prokuratúr tak, aby nejednotnosťou v aplikačnej praxi neboli poškodzované práva a právom chránené záujmy jednotlivých občanov a osôb v SR.

Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR: „Nikoho nie je možné stíhať inak, ako zo zákonných dôvodov a spôsobom aký ustanoví zákon“. Preto ak sa vyskytne v prípravnom konaní situácia, kde napr. by OČTK úmyselne oneskorili vznesenie obvinenia tak, aby práva na opravný prostriedok obvineného boli negované, je tu priestor pre GP SR, aby zrušil takéto rozhodnutie práve na základe ustanovení Ústavy SR, s tým, že ak by takto nezasiahol, dochádza k takým pochybeniam, kt. neskôr nie sú neskôr zahojiteľné (napr. nesprávna vecná alebo kauzálna príslušnosť OČTK). Preto napriek tomu, že právo EÚ a RE je opatrné, čo sa týka priznania práva na spravodlivý súdny proces pred orgánmi inými ako sú súdy, vnútroštátny právny poriadok, vzhľadom na koncepciu prokuratúry je v tomto ohľade v rozsahu práv výhodnejší a preto prednostne aplikovateľný. To je viditeľné napríklad aj v názve celého oddielu v Ústave „Právo na súdnu a inú ochranu“. Preto tento problém má aj výrazný ústavnoprávny rozmer a nie je možné len dogmaticky, sucho konštatovať na základe ust. 364 ods. 2 TP, že GP SR takto prekračuje svoje právomoci. Nakoniec ÚS SR sám viackrát konštatoval (pozri napr. nález pléna ÚS: sp. zn. PL. ÚS 105/2011 alebo PL. ÚS 25/2020), že prokuratúra v rámci SR má postavenie sui generis, teda nie je síce súdnym orgánom, ale jej rozhodovanie v prípravnom konaní ma takú povahu, že významne disponuje sporom a je sťažnostnou inštanciou voči vyšetrovateľom resp. policajtovi (podľa §10 ods. 7 TP), dozerá na zákonnosť prípravného konania a má pomerne samostatné postavenie.

Podľa môjho názoru by bolo možné oprieť sa podporne aj napr. o čl. 13 Dohovoru alebo aj o ustanovenia primárneho práva EÚ (napr. čl. 19 Zmluvy o EÚ), tzn. právo na účinný opravný prostriedok. Ako sme spomínali vyššie OČTK môže mať tendenciu taktizovať so vznesením obvinenia vo formálnej rovine, takže úmyselne, napriek kogentnému ustanoveniu §206 TP nevznášať obvinenie, aby náhodou nedošlo k revízií jeho záverov zo strany prokurátora. Keďže bez toho, aby bolo vznesené obvinenie nie je možné podať sťažnosť proti postupu vyšetrovateľa, je nepochybne podozrivému odopreté právo na preskúmanie tohto postupu účinným opravným prostriedkom (sťažnostné konanie, kt. vykonáva prokurátor). Takéto prísne oddeľovanie práv obvineného a podozrivého je v práve EÚ dlhodobo odmietané a je to zreteľné aj na rozsahu práv, kt. dávajú podozrivým osobám napr. Smernice Európskeho parlamentu a rady, oproti Trestnému poriadku. Už v štádiu pred vznesením obvinenia totiž môže dochádzať k nezákonnému postupu nereparovateľnému v ďalšom konaní. Takže ak by sme akceptovali takýto eurokonformný výklad de facto by sa rozšíril aj okruh oprávnených osôb na podanie návrhu podľa §364 TP. Preto OČTK nemôžu argumentovať spôsobom, že ak nie je vznesené obvinenie, tak GP SR nemôže naprávať ich nezákonný postup. Takto by sa zasahovalo do práva podozrivých osôb podať opravný prostriedok vo veci porušenia ich ľudských práv a slobôd.

Už pri začatí trestného stíhania (§199 TP Vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania) totižto môže dochádzať k významným zásahom do rádovo niekoľkých ľudských práv podozrivej osoby (zakotvených v Ústave aj medzinárodných zmluvách). Sú to práva týkajúce sa osobnej slobody (zadržanie osoby podľa TP), majetkové a vlastnícke práva (vydanie a odňatie veci, zaistenie vecí a iných majetkových hodnôt), právo na nedotknuteľnosť obydlia a súkromia (domové prehliadky), takisto vykonávanie operatívno-pátracej činnosti (sledovanie osôb, zámena obsahu zásielok a iné). Tieto prostriedky významne zasahujú do ľudských práv podozrivej osoby, pričom ak sú vykonávané nezákonne, tak neexistuje opravný prostriedok, kt. by spĺňal práve vyššie uvedené kritéria, kt. na neho kladie judikatúra ESĽP aj SD EÚ, tzn. aby bol efektívny a účinný. Ak teda je v záujme ukončenia porušovania zákona využitý inštitút mimoriadneho opravného prostriedku v prípravnom konaní aj v prípade, kde nie je vznesené obvinenie, je to len odraz potreby účinného opravného prostriedku, keďže osoba, kt. nie je obvinená nemôže podať prokurátorovi sťažnosť ako riadny opravný prostriedok. Takto sa chránia práva osôb, kt. formálne nie sú obvinené, ale zásah do ich práv nemôže zostať bez povšimnutia.

Takisto je tomu aj v prípade, ak postupom prokurátora, kt. účelovo nerozhodne o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia až takmer do podania obžaloby, je de facto znegované právo obvineného podať mimoriadny opravný prostriedok GP SR v rámci prípravného konania. Takéto konanie, kt. je v materiálnom právnom štáte neprijateľné, nakoľko voči obvinenému sa používa lesť a uhýbavé manévre tak, aby boli negované jeho procesné právo v trestnom konaní.

Článok 13 EDĽP Právo na účinný opravný prostriedok: Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Článok 47 CHZPEÚ Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces: Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

V tomto prípade samozrejme neobstojí názor, že zákon (Trestný poriadok) osoby vymedzuje taxatívnym výpočtom, bez možnosti rozšírenia, pretože ústavná úprava aj úprava medzinárodných zmlúv, kt. majú prednosť pred Ústavou SR tento postup aprobujú, nakoľko sa ním odstraňujú porušenia ľudských práv podozrivých osôb (aj napriek tomu, že proti ním nie je vznesené obvinenie). Zvláštnosť, kt. je signifikantná pre celý slovenský Trestný poriadok  a spomínali sme ju aj vyššie v článku je, že obvinený má veľmi široký okruh práv, kt. môže využívať a OČTK aj súdy na ne musia primerane dbať, pričom naopak podozrivá osoba (pred vznesením obvinenia) má výrazne zúžené práva, pričom tieto dve procesnoprávne pozície sa z hľadiska materiálneho v niektorých prípadoch líšia iba minimálne. Tak ako v predchádzajúcom článku preto poukazujem na to, že zákonodarca by sa s daným stavom mal vysporiadať tak, aby boli tieto právne záväzné pramene sekundárneho práva EÚ vo veciach práv podozrivých osôb v trestnom konaní, primerane transponované do nášho právneho poriadku.

Na záver iba podotýkam, že týmto príspevkom sa nedotýkam posudzovania jednotlivých prípadov, v kt. GP SR využil mimoriadny opravný prostriedok podľa §363. Nie je mojou ambíciou ani sa vyjadrovať ku konkrétnym okolnostiam využitia tohto inštitútu na jednotlivé prípady, ale iba všeobecne a abstraktne (bez súvsťažnosti na konkrétny prípad) vyjadriť názor k jeho využitiu v prípadoch, kde nie je žiadna osoba obvinená resp. je iba podozrivá z trestnej činnosti. Takisto som sa nevyjadroval a nedotýkal ani problematiky potenciálnych korekcií v právnej úprave tak, aby sa o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodovalo napr. iným spôsobom resp. v inom zložení príslušného orgánu (napr. viacero prokurátorov GP v „senáte“).

 

Diskusia