K výkladovému stanovisku generálneho prokurátora o trestnom čine úverového podvodu

 

Dňa 1.5.2007 na­do­bud­lo účin­nosť sta­no­vis­ko ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR por. č. 1/2007 z 23.4.2007 k ap­li­ká­cii § 222 Tres­tné­ho zá­ko­na o tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du (ďa­lej len sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de) (1).

 Vzhľa­dom k to­mu, že v zmys­le § 10 ods.2 zá­ko­na č. 153/2001 Z. z. o pro­ku­ra­tú­re sú sta­no­vis­ká ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR zá­väz­né pre všet­kých pro­ku­rá­to­rov, mož­no pred­pok­la­dať up­lat­ňo­va­nie sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de v príp­rav­nom ko­na­ní a v pod­sta­te jed­not­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v zmys­le práv­nych viet to­ho­to sta­no­vis­ka. Sta­no­vis­ko má tak sí­ce zá­väz­nosť len „do vnút­ra“ pro­ku­ra­tú­ry, av­šak ne­pria­mo (pros­tred­níc­tvom do­zo­ru pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní) bu­de ov­plyv­ňo­vať aj ap­li­kač­nú prax po­li­caj­tov a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných a poš­ko­de­ných osôb.

 Úvo­dom je pot­reb­né uviesť, že trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 Tr. zák. ob­sa­hu­je dve sa­mos­tat­né zá­klad­né skut­ko­vé pod­sta­ty, kto­ré sú up­ra­ve­né v od­se­koch 1 a 2. Z náz­vu sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de sí­ce nie je zrej­mé, kto­rej zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu sa ma­jú tý­kať v ňom ob­siah­nu­té práv­ne ve­ty (ale­bo či sa ma­jú tý­kať obid­voch), av­šak z od­ôvod­ne­nia sta­no­vis­ka mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že pôj­de len o zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 222 ods.1 Tr. zák..

 Sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de po­zos­tá­va zo šies­tich zov­šeo­bec­ňu­jú­cich práv­nych viet, pri­čom zá­ve­ry pri­naj­men­šom troch z nich (uve­de­né pod bod­mi 3,4 a 5 sta­no­vis­ka) vy­vo­lá­va­jú op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti a mož­no ich ozna­čiť za veľ­mi spor­né a do­kon­ca idú­ce nad rá­mec zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák..

 Vzhľa­dom na uve­de­né je nut­né sa pod­rob­nej­šie za­obe­rať, naj­skôr prob­lé­mo­vý­mi bod­mi sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de, a na zá­ver aj sa­mot­nou opod­stat­ne­nos­ťou in­šti­tú­tu vý­kla­do­vých sta­no­vísk.

 K  bo­dom 3 až 5 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de

 Práv­na ve­ta uve­de­ná v bo­de 3 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de má nas­le­dov­né zne­nie:

 Pre úve­ro­vé­ho dl­žní­ka, kto­rý sí­ce uvie­dol ban­ke nep­rav­di­vé úda­je o je­ho bo­ni­te, av­šak úver riad­ne splá­ca, su­ma zís­ka­né­ho úve­ru nep­red­sta­vu­je pre dl­žní­ka neop­ráv­ne­ne zís­ka­ný pros­pech. Pre ta­ké­ho­to dl­žní­ka su­ma pos­kyt­nu­té­ho úve­ru zna­me­ná iba do­čas­né na­vý­še­nie je­ho ak­tív, čo na dru­hej stra­ne ko­reš­pon­du­je s je­ho po­vin­nos­ťou úve­ro­vé pros­tried­ky svoj­mu ve­ri­te­ľo­vi v ur­či­tej le­ho­te spla­tiť. Úve­ro­vý dl­žník pri­tom ve­ri­te­ľo­vi vrá­ti su­mu pos­kyt­nu­té­ho úve­ru zvý­še­nú o prís­luš­nú úro­ko­vú sadz­bu a pre­to tu ne­do­chá­dza k tr­va­lé­mu od­ňa­tiu ak­tív ve­ri­te­ľa ani k úbyt­ku na je­ho ma­jet­ku. V ta­kých­to prí­pa­doch ne­pôj­de o úve­ro­vý trest­ný čin.

 Tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. sa do­pus­tí ten, kto od iné­ho vy­lá­ka úver ale­bo za­bez­pe­če­nie úve­ru tým, že ho uve­die do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru ale­bo na splá­ca­nie úve­ru a tak mu spô­so­bí ma­lú ško­du.

 Z tej­to le­gál­nej de­fi­ní­cie tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du mož­no, za po­mo­ci gra­ma­tic­ké­ho a lo­gic­ké­ho vý­kla­du, us­tá­liť, že ak úve­ro­vý dl­žník uvá­dza ban­ke nep­rav­di­vé úda­je o svo­jej bo­ni­te (nap­rík­lad pred­kla­dá ban­ke fa­loš­né potvr­de­nia o za­mes­tna­ní, o vý­ške príj­mu a po­dob­ne s cie­ľom zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky z úve­ru) tak napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. v tom sme­re, že „uvá­dza iné­ho do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“.

 Pre ban­ky je to­tiž tak­mer vždy pod­stat­nou pod­mien­kou na pos­kyt­nu­tie úve­ru prav­di­vé zis­te­nie tý­ka­jú­ce sa bo­ni­ty žia­da­te­ľa o úver, t. j. preu­ká­za­nie žia­da­te­ľa, že má za­mes­tna­nie a to­mu zod­po­ve­da­jú­ci prí­jem, kto­rý op­ráv­ňu­je na vy­vo­de­nie pred­bež­né­ho zá­ve­ru o mož­nos­ti (schop­nos­ti) žia­da­te­ľa uh­rá­dzať zmluv­ne do­hod­nu­té splát­ky. Pri po­su­dzo­va­ní „otáz­ky spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“ ban­ka (cel­kom lo­gic­ky) mô­že vy­chá­dzať len z dok­la­dov, kto­ré má k dis­po­zí­cii pred uzat­vo­re­ním úve­ro­vej zmlu­vy, pre­to­že len v tom­to štá­diu mô­že po­su­dzo­vať úve­ro­vé ri­zi­ko oh­ľad­ne náv­rat­nos­ti fi­nan­čných pros­tried­kov zo stra­ny žia­da­te­ľa o úver. Ban­ka pri­tom po­su­dzu­je „spl­ne­nie pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“ spra­vid­la z dl­ho­do­bé­ho hľa­dis­ka, t. j. z hľa­dis­ka nie­koľ­ko­roč­nej náv­rat­nos­ti a to bez oh­ľa­du na to, či žia­da­teľ o úver má, nap­rík­lad v ča­se roz­ho­do­va­nia o úve­re, nas­po­re­nú znač­nú fi­nan­čnú čias­tku, z kto­rej by teo­re­tic­ky mo­hol spla­tiť, do­kon­ca ih­neď, väč­šiu časť pos­kyt­nu­té­ho úve­ru.

 Úve­ro­vý dl­žník pri­tom vie, že pred­kla­dá ban­ke fa­loš­né dok­la­dy o svo­jej bo­ni­te a že ak by ban­ka poz­na­la všet­ky roz­hod­né okol­nos­ti, cel­kom ur­či­te by mu úver ne­pos­kyt­la. Vý­ška pos­kyt­nu­té­ho úve­ru zo stra­ny ban­ky, tak pred­sta­vu­je jej ško­du, pre­to­že sku­toč­ne (reál­ne) doš­lo vy­pla­te­ním úve­ru k zmen­še­niu ma­jet­ku ban­ky a ten­to úby­tok na jej ma­jet­ku chcel vy­vo­lať (a vy­vo­lal) svo­jím ko­na­ním prá­ve úve­ro­vý dl­žník. Tak­to spô­so­be­ná ško­da je pre­to pok­ry­tá úmy­sel­ným za­vi­ne­ním úve­ro­vé­ho dl­žní­ka, pri­čom nas­ta­la hlav­ne v dôs­led­ku pod­vod­né­ho ko­na­nia zo stra­ny úve­ro­vé­ho dl­žní­ka pri pres­kú­ma­va­ní je­ho bo­ni­ty (z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia prí­čin, kto­ré vied­li k nás­led­ku re­le­van­tné­mu z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va, bo­lo ko­na­nie úve­ro­vé­ho dl­žní­ka roz­ho­du­jú­cou prí­či­nou, kto­rá ho spô­so­bi­la). Úve­ro­vý dl­žník te­da nás­le­dok nie­len spô­so­bil, ale ho aj za­vi­nil.

 Ak nás­led­ne, po obdr­ža­ní fi­nan­čných pros­tried­kov z úve­ru, poj­me úve­ro­vý dl­žník úmy­sel úver splá­cať (nap­rík­lad z dô­vo­du neod­ha­le­nia je­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia pri pres­kú­ma­va­ní je­ho bo­ni­ty), prí­pad­ne nás­led­ne za­čne úver splá­cať, na­koľ­ko sa mu po­da­ri­lo zís­kať le­gál­nou, či ne­le­gál­nou čin­nos­ťou fi­nan­čné pros­tried­ky na je­ho spla­te­nie (nap­rík­lad z ďal­ších pod­vod­ne vy­lá­ka­ných úve­rov) ale­bo úver za­čne splá­cať len pre­to, že si „vstú­pil do se­ba“, ne­ma­jú tie­to okol­nos­ti na napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. žiad­ny vplyv, pre­to­že nas­ta­li až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu a ide tu v pod­sta­te len o náh­ra­du spô­so­be­nej ško­dy zo stra­ny úve­ro­vé­ho dl­žní­ka.

 Spor­ným mô­že byť to, či ide o ško­du v prí­pa­doch, keď úve­ro­vý dl­žník uvá­dzal nep­rav­di­vé úda­je o svo­jej bo­ni­te a tak vy­lá­kal od ban­ky úver, av­šak zá­ro­veň, v ča­se pod­pi­su úve­ro­vej zmlu­vy, ko­nal v pres­ved­če­ní (v úmys­le), že úver splá­cať bu­de. Aj tu je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že pri­már­nym úmys­lom (cie­ľom) úve­ro­vé­ho dl­žní­ka je vy­lá­kať od ban­ky úver a to pred­stie­ra­ním svo­jej bo­ni­ty. Úve­ro­vý dl­žník sa pre­to chce obo­ha­tiť na úkor ban­ky, te­da je­ho ko­na­nie je za­me­ra­né na vy­vo­la­nie neop­ráv­ne­né­ho pre­su­nu ma­jet­ku z ban­ky na ne­ho. Vy­pla­te­nie fi­nan­čných pros­tried­kov zo stra­ny ban­ky je po­tom prá­ve tým mo­men­tom, ke­dy dôj­de k reál­ne­mu úbyt­ku na ma­jet­ku ban­ky. Ten­to „úby­tok“ mož­no ozna­čiť za ško­du a tá­to ško­da je pok­ry­tá úmy­sel­ným za­vi­ne­ním úve­ro­vé­ho dl­žní­ka a vzni­ká mo­men­tom vy­pla­te­nia fi­nan­čnej čias­tky. To, že úve­ro­vý dl­žník má zá­ro­veň aj se­kun­dár­ny úmy­sel (cieľ), t. j. neop­ráv­ne­ne zís­ka­ný úver splá­cať, na tom ne­mô­že nič zme­niť, pre­to­že trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. bol už do­ko­na­ný a ten­to se­kun­dár­ny úmy­sel mož­no ozna­čiť len za tzv. úmy­sel nah­ra­diť spô­so­be­nú ško­du (2). Ban­ka sí­ce ne­bo­la uve­de­ná do omy­lu v otáz­ke, že fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré pos­kyt­la jej bu­dú vrá­te­né v ur­či­tej do­be, ale ban­ka pos­kyt­la úver za ta­kých okol­nos­tí, ke­dy by ich ob­jek­tív­ne ne­bo­la pos­kyt­la, ak by bo­la prav­di­vo in­for­mo­va­ná. Z hľa­dis­ka súk­rom­nop­ráv­ne­ho mož­no kla­ma­nie ban­ky zo stra­ny žia­da­te­ľa ozna­čiť za ta­ké ko­na­nie, kto­ré sa vo všeo­bec­nos­ti me­dzi poc­ti­vý­mi ľuď­mi po­va­žu­je za nep­rí­pus­tné, te­da za úmy­sel­né ko­na­nie od­po­ru­jú­ce dob­rým mra­vom. Na­viac na vy­vo­de­nie tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. ne­vy­ža­du­je, aby spô­so­be­nie ško­dy bo­lo tr­va­lé (te­da, aby iš­lo o tr­va­lé od­ňa­tie ma­jet­ku ve­ri­te­ľa), ale na napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov pos­ta­čí prí­pad­ne aj do­čas­né od­ňa­tie ma­jet­ku ve­ri­te­ľa.

 Mož­no pre­to us­tá­liť, že prav­di­vé, res­pek­tí­ve nep­rav­di­vé in­for­mo­va­nie ban­ky zo stra­ny žia­da­te­ľa o úver, kto­ré sa tý­ka je­ho bo­ni­ty je ta­kou pod­stat­nou sku­toč­nos­ťou, kto­rá v ko­neč­nom dôs­led­ku má vý­raz­ný (ak nie roz­ho­du­jú­ci) vplyv na ko­neč­né sta­no­vis­ko ban­ky v tom sme­re, či pos­kyt­ne ale­bo ne­pos­kyt­ne žia­da­te­ľo­vi úver. Ve­do­mé nep­rav­di­vé in­for­mo­va­nie ban­ky žia­da­te­ľom o úver o svo­jej bo­ni­te, v dôs­led­ku kto­ré­ho je s ním uzat­vo­re­ná úve­ro­vá zmlu­va, a sú mu nás­led­ne pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky, napĺňa znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. (kon­krét­ne znak tý­ka­jú­ci sa uve­de­nia ban­ky do omy­lu „v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“) a pre­to su­ma zís­ka­né­ho úve­ru pred­sta­vu­je pre úve­ro­vé­ho dl­žní­ka neop­ráv­ne­ne zís­ka­ný pros­pech (pros­pech zís­ka­ný tres­tným či­nom je vždy neop­ráv­ne­ný, na­koľ­ko ide o neop­ráv­ne­nú ma­jet­ko­vú vý­ho­du žia­da­te­ľa na kto­rú by inak ne­mal ná­rok). Bez lži­vé­ho in­for­mo­va­nia ban­ky by to­tiž žia­da­te­ľo­vi úver ne­bol pos­kyt­nu­tý a pre­to zís­ka­nie úve­ru je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s uvá­dza­ním nep­rav­di­vých úda­jov ban­ke.

 V kaž­dej jed­not­li­vej tres­tnej ve­ci však bu­de ne­vyh­nut­né sta­ros­tli­vo skú­mať, či uve­de­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ju bo­lo v ob­jek­tív­nej po­lo­he vô­bec spô­so­bi­lé oh­ro­ziť zá­ujem chrá­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom a to z hľa­dis­ka reál­ne­ho vply­vu nep­rav­di­vé­ho úda­ju na úva­hu pos­ky­to­va­te­ľa úve­ru o náv­rat­nos­ti fi­nan­čných pros­tried­kov.

 Ak úve­ro­vý dl­žník tres­tným či­nom do­siah­ne vy­lá­ka­nie čias­tky od úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa, na kto­rú znie úve­ro­vá zmlu­va, tak napl­ní for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. a nás­led­né splá­ca­nie úve­ru na tom ne­mô­že nič zme­niť (splá­ca­nie, res­pek­tí­ve nes­plá­ca­nie úve­ru už ban­ka ne­mô­že ov­plyv­niť). Splá­ca­nie úve­ru zo stra­ny úve­ro­vé­ho dl­žní­ka (nap­rík­lad na na­lie­ha­nie zo stra­ny ban­ky) mô­že mať vplyv len na náh­ra­du ško­dy, kto­rá bo­la spô­so­be­ná už do­ko­na­ným tres­tným či­nom, prí­pad­ne, ak pôj­de o pre­čin, mô­že spô­so­biť, že zá­važ­nosť pre­či­nu bu­de ne­patr­ná.

 Sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de pre­to vy­chá­dza z nes­práv­nych zá­ve­rov, keď ne­be­rie vô­bec do úva­hy oka­mih do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du a zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty na vy­vo­de­nie tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti nep­rí­pus­tne roz­ši­ru­je o ďal­šie okol­nos­ti (zna­ky), kto­ré nas­ta­nú až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu.

 V tom­to sme­re je pot­reb­né pri­po­me­núť, že trest­ný čin je do­ko­na­ný, ak sú napl­ne­né všet­ky zna­ky je­ho skut­ko­vej pod­sta­ty. Z hľa­dis­ka do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du je pre­to pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že po­kiaľ je pá­cha­te­ľo­vi (dl­žní­ko­vi) vy­pla­te­ná čias­tka, na kto­rú bo­la úve­ro­vá zmlu­va uzat­vo­re­ná, a vý­sled­ka­mi do­ka­zo­va­nia bol preu­ká­za­ný zá­ver o za­vi­ne­ní pá­cha­te­ľa ako je­ho vnú­tor­né­ho vzťa­hu k pod­stat­ným zlož­kám tres­tné­ho či­nu, je trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. do­ko­na­ný oka­mi­hom vzni­ku ško­dy, te­da oka­mi­hom vy­pla­te­nia pod­vod­ne vy­lá­ka­nej čias­tky zo stra­ny ve­ri­te­ľa.

 Sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de však nes­práv­ne vy­chá­dza prá­ve z to­ho, či úve­ro­vý dl­žník úver splá­ca ale­bo nes­plá­ca (pou­ži­tie slov­né­ho spo­je­nia „av­šak úver riad­ne splá­ca“ v bo­de 3 sta­no­vis­ka) a pod­ľa to­ho ur­ču­je, či pôj­de ale­bo ne­pôj­de o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du a to bez oh­ľa­du na to, či úve­ro­vý dl­žník uvá­dza nep­rav­di­vé úda­je o svo­jej bo­ni­te. Z ta­ké­ho­to vý­kla­du však vô­bec nie je zrej­mé, ako sa po­tom ma­jú po­su­dzo­vať prí­pa­dy, keď úve­ro­vý dl­žník nes­pla­tí ce­lý úver, ale uh­ra­dí nap­rík­lad 80% je­ho vý­šky. Pod­ľa sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­du by v ta­kom­to prí­pa­de ma­lo ísť o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du, na­koľ­ko dl­žník úver riad­ne nes­plá­ca, av­šak nie je jas­né čo by sa tu po­va­žo­va­lo za ško­du a ke­dy by mal byť trest­ný čin do­ko­na­ný.

 V prí­pa­de, ak by sme do­vied­li tie­to úva­hy až do ab­sur­dných zá­ve­rov (t. j. za po­mo­ci me­tó­dy lo­gic­ké­ho vý­kla­du ar­gu­men­tum ad ab­sur­dum) mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu ko­nať po­čas do­by úve­ro­vé­ho vzťa­hu (spra­vid­la aj nie­koľ­ko ro­kov), pre­to­že o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du by iš­lo až vte­dy, ak by úve­ro­vý dl­žník úver pres­tal riad­ne splá­cať, pri­čom by bo­lo bez vý­zna­mu, že úve­ro­vý dl­žník (eš­te ako žia­da­teľ o úver) zís­kal úver na pod­kla­de fa­loš­ných dok­la­dov. Ak by úve­ro­vý dl­žník te­da pres­tal úver splá­cať, iš­lo by o trest­ný čin (a o neop­ráv­ne­ný pros­pech), av­šak ak by nás­led­ne (nap­rík­lad po nie­koľ­kých me­sia­coch) opä­tov­ne za­čal zmluv­ne do­hod­nu­té splát­ky uh­rá­dzať, už by opä­tov­ne neš­lo o trest­ný čin (pros­pech by už ne­bol neop­ráv­ne­ný) a tak by to moh­lo pok­ra­čo­vať neus­tá­le. Sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de tak nep­rí­pus­tne vy­chá­dza len z nás­led­ku, kto­rý ume­lo od­de­ľu­je od ko­na­nia úve­ro­vé­ho dl­žní­ka v ča­se pres­kú­ma­va­nia je­ho bo­ni­ty zo stra­ny ban­ky.

 To, či sú ale­bo nie sú napl­ne­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du a ke­dy je ten­to trest­ný čin do­ko­na­ný by tak, pod­ľa sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de, neur­čo­val Trest­ný zá­kon, ale sám úve­ro­vý dl­žník pod­ľa to­ho, či by hra­dil (ale­bo mal) fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du zmluv­ne do­hod­nu­tých splá­tok.

 V tom­to sme­re je pot­reb­né uviesť, že ak za pou­ži­tia vy­ššie uve­de­nej me­tó­dy vý­kla­du (t. j. do­ve­de­ním ve­ci do ab­sur­dných zá­ve­rov) sa dos­pe­je lo­gic­ky k zjav­ne nes­práv­nym zá­ve­rom, je po­tom pot­reb­né (nut­né) ta­ké­to zá­ve­ry od­miet­nuť (3). Práv­ny zá­ver uve­de­ný v pr­vej ve­te bo­du 3 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de je pre­to neak­cep­to­va­teľ­ný.

 V sú­vis­los­ti s po­su­dzo­va­ním neop­ráv­ne­nos­ti, res­pek­tí­ve op­ráv­ne­nos­ti pros­pe­chu, kto­rý mal zís­kať úve­ro­vý dl­žník, doš­lo v sta­no­vis­ku o úve­ro­vom pod­vo­de k zá­me­ne poj­mov „ško­da“ a „pros­pech“ a to hlav­ne v tom sme­re, kto­rý z tých­to poj­mov je zá­klad­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák., t. j. kto­rý z tých­to poj­mov je nut­né do­ka­zo­vať a us­tá­liť v tres­tnom ko­na­ní (4).

 Pri rie­še­ní uve­de­nej prob­le­ma­ti­ky je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. je tzv. po­ru­cho­vým tres­tným či­nom. Nás­led­kom pri po­ru­cho­vých tres­tných či­noch je vždy spô­so­be­nie ško­dy na ob­jek­te, pri­čom pri po­su­dzo­va­nom tres­tnom či­ne to bu­de vždy spô­so­be­nie ško­dy (po­ru­chy) na cu­dzom ma­jet­ku (chrá­ne­ný tu je cu­dzí ma­je­tok v ob­las­ti pos­ky­to­va­nia úve­rov). Tá­to ško­da vzni­ká te­da to­mu, kto úver pos­ky­tu­je a pre­ja­vu­je sa v sku­toč­nom zmen­še­ní ma­jet­ku ve­ri­te­ľa, kto­rý úver pos­ky­tol. Z hľa­dis­ka zá­klad­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du je pre­to bez vý­zna­mu o akú čias­tku sa pá­cha­teľ obo­ha­til (t. j. aký mal pros­pech zo svoj­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia). Vý­ška sku­toč­nej ško­dy na jed­nej stra­ne (na ma­jet­ku úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa) ne­mu­sí (a spra­vid­la ani nie je) to­tož­ná s vý­škou pros­pe­chu (obo­ha­te­nia) na stra­ne dru­hej (na ma­jet­ku úve­ro­vé­ho dl­žní­ka) a pre­to tie­to poj­my ne­mož­no sto­tož­ňo­vať a ani za­mie­ňať (5).

 Pre dopl­ne­nie uve­de­né­ho mož­no uviesť, že Trest­ný zá­kon chá­pe ško­du v pr­vom ra­de ako uj­mu, kto­rá nas­ta­la (pre­ja­vu­je sa) v ma­jet­ko­vej sfé­re poš­ko­de­né­ho a to v zmen­še­ní je­ho ma­jet­ku ale­bo v uš­lom zis­ku (§ 124 ods.1 ve­ta pr­vá a § 124 ods.2 Tr. zák.). Prá­ve z tých­to zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní je pot­reb­né vy­chá­dzať pri ob­jas­ňo­va­ní poj­mu ško­da v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák..

 Pod po­jem „ško­da“ sí­ce zá­ko­no­dar­ca za­ra­dil aj zís­ka­nie pros­pe­chu (§ 124 ods.1 ve­ta dru­há Tr. zák.), av­šak uro­bil tak len pre zjed­no­du­še­nie skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov uve­de­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (6). Zo slov­né­ho spo­je­nia, že ško­dou sa ro­zu­mie „aj“ zís­ka­nie pros­pe­chu mož­no vy­vo­diť len to, že sku­toč­ná ško­da a pros­pech nie je to is­té, av­šak ne­mož­no z tej­to všeo­bec­nej de­fi­ní­cie ško­dy vy­vo­diť to, že pri tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. je pri­már­ne pot­reb­né vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­nia § 124 ods.1 ve­ta dru­há Tr. zák. a až se­kun­dár­ne (ak vô­bec) z us­ta­no­ve­nia § 124 ods.1 ve­ta pr­vá v spo­je­ní s § 124 ods.2 Tr. zák..

 V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né uviesť, že spô­so­be­nie ško­dy na jed­nej stra­ne spra­vid­la zna­me­ná zís­ka­nie pros­pe­chu na stra­ne dru­hej. Pros­pe­chom žia­da­te­ľa o úver sa po­tom, pri tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du, ro­zu­mie sa­mot­né zís­ka­nie úve­ru, pre­to­že v prí­pa­de, ak by žia­da­teľ pred­lo­žil prav­di­vé dok­la­dy o svo­jej bo­ni­te úver by ne­zís­kal (7).

 Pod­stat­ným pri zis­ťo­va­ní nás­led­ku tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák.  nie je pre­to vý­ška pros­pe­chu úve­ro­vé­ho dl­žní­ka, ale pod­stat­ným je spô­so­be­nie sku­toč­nej ško­dy ve­ri­te­ľo­vi. Pod­por­ne mož­no vy­chá­dzať aj z to­ho, že poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods.3 Tr. por. je ten, kto má pro­ti ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy, kto­rá mu bo­la spô­so­be­ná tres­tným či­nom (poš­ko­de­ným mô­že byť v da­nom prí­pa­de vý­hrad­ne sub­jekt, kto­ré­ho ma­je­tok bol proti­práv­nym ko­na­ním skrá­te­ný, t. j. pôj­de o ban­ku). Ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy pri­tom zod­po­ve­dá len náh­ra­da sku­toč­nej ško­dy a uš­lé­ho zis­ku. Nap­ro­ti to­mu, pros­pe­chu, kto­rý bol zís­ka­ný neop­ráv­ne­ne, zod­po­ve­dá po­vin­nosť na vy­da­nie bez­dô­vod­né­ho obo­ha­te­nia. Pros­pech je pre­to pot­reb­né po­vin­ne do­ka­zo­vať len vte­dy, ak ide o znak skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, res­pek­tí­ve ak je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty po­jem obo­ha­te­nie (pôj­de naj­mä o tzv. obo­ha­co­va­cie de­lik­ty ako trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho obo­ha­te­nia, po­diel­nic­tva, le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti a po­dob­ne).

 V bo­de 3 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de sa na­viac pou­ží­va­jú poj­my ako „do­čas­né na­vý­še­nie ak­tív“ a „tr­va­lé od­ňa­tie ak­tív“, čo sú ter­mí­ny, kto­ré mož­no ozna­čiť za úč­tov­né. Ško­du z tres­tno-práv­ne­ho hľa­dis­ka pri­tom nik­dy ne­mož­no chá­pať v úč­tov­nom (bi­lan­čnom) vy­jad­re­ní, pre­to­že ak je bi­lan­cia ak­tív a pa­sív vy­rov­na­ná, nez­na­me­ná to, že nev­znik­la sku­toč­ná ško­da (8). Účtov­nú ško­du Trest­ný zá­kon ne­poz­ná a ne­mož­no ňou nah­rá­dzať ško­du sku­toč­nú (t. j. sku­toč­ný úby­tok na ma­jet­ku úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa). Ak by sme po­su­dzo­va­li ško­du len pod­ľa úč­tov­né­ho vy­jad­re­nia, zrej­me by k nej nik­dy ne­bo­lo doš­lo, pre­to­že, ak nap­rík­lad ve­ri­teľ pos­kyt­ne dl­žní­ko­vi fi­nan­čné pros­tried­ky, má vo­či dl­žní­ko­vi poh­ľa­dáv­ku. Poh­ľa­dáv­ka sa pri­tom za­ra­ďu­je me­dzi ak­tí­va a pre­to sa úč­tov­ne ma­je­tok ve­ri­te­ľa vô­bec nez­men­šu­je.

 Nad rá­mec uve­de­né­ho je pot­reb­né skon­šta­to­vať, že bod 3 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de sa, a cel­kom ne­po­cho­pi­teľ­ne, vô­bec ne­zao­be­rá po­me­re­ne čas­to sa vy­sky­tu­jú­ci­mi ap­li­kač­ný­mi prob­lé­ma­mi spo­čí­va­jú­ci­mi v tom, či je mož­né po­va­žo­vať za trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. prí­pa­dy, keď pá­cha­teľ vy­lá­ka od ve­ri­te­ľa úver tak, že mu pos­kyt­ne nep­rav­di­vé úda­je tý­ka­jú­ce sa spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru, av­šak na za­is­te­nie svo­jich zá­väz­kov vy­plý­va­jú­cich z úve­ro­vej zmlu­vy pos­kyt­ne pá­cha­teľ ve­ri­te­ľo­vi zá­loh (nap­rík­lad zá­lož­né prá­vo na neh­nu­teľ­nosť), kto­ré­ho hod­no­ta je rov­na­ká ale­bo vy­ššia ako vý­ška pos­kyt­nu­té­ho úve­ru.

 Ak by sme v ta­kých­to prí­pa­doch pos­tu­po­va­li pod­ľa bo­du 3 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de bo­lo by ved­ľaj­šie, či je úver za­bez­pe­če­ný zá­lož­ným prá­vom, pre­to­že pod­stat­ným by bo­lo len to, či úve­ro­vý dl­žník úver riad­ne a včas splá­ca. Bod 3 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de však vý­slov­ne o za­bez­pe­če­ní úve­ru ne­ho­vo­rí a pre­to sa mož­no dom­nie­vať, že sa na ta­ké­to prí­pa­dy vô­bec nev­zťa­hu­je a že ich rie­še­nie po­ne­chá­va aj na­ďa­lej ne­jed­not­nej ap­li­kač­nej praxi. Pri rie­še­ní uve­de­né­ho prob­lé­mu sa v praxi to­tiž vy­sky­tu­jú (a nie­len na úze­mí SR, ale aj nap­rík­lad na úze­mí ČR) a pou­ží­va­jú dva cel­kom od­liš­né práv­ne ná­zo­ry.

 Pr­vý práv­ny ná­zor vy­chá­dza z to­ho, že ak je úver za­bez­pe­če­ný ta­kou hod­no­tou (nap­rík­lad neh­nu­teľ­nos­ťou), kto­rá umož­ňu­je ve­ri­te­ľo­vi do­siah­nuť jej reali­zá­ciou v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka zís­ka­nie dl­žnej čias­tky späť, ne­mô­že byť napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák., pre­to­že ne­mô­že vznik­núť ško­da na cu­dzom ma­jet­ku, kto­rá je zna­kom tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty (9).

 Dru­hý, úpl­ne od­liš­ný práv­ny ná­zor, kto­rý po­va­žu­jem za správ­ny, vy­chá­dza zo sú­čas­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý vo svo­jich roz­hod­nu­tiach dos­pel k zá­ve­ru, že trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du je do­ko­na­ný už tým, že ban­ka vy­pla­tí pá­cha­te­ľo­vi úver na pod­kla­de nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí a to bez oh­ľa­du na to, že pá­cha­teľ pos­ky­tol ban­ke za úče­lom za­is­te­nia svo­jich zá­väz­kov zá­loh, kto­ré­ho hod­no­ta je rov­na­ká ale­bo do­kon­ca vy­ššia ako vý­ška pos­kyt­nu­té­ho úve­ru. Zá­lož­né prá­vo to­tiž aj v prí­pa­de spe­ňa­že­nia zá­lo­hu slú­ži len ako náh­ra­da ško­dy, kto­rá už bo­la spô­so­be­ná do­ko­na­ným tres­tným či­nom úve­ro­vé­ho pod­vo­du. Tie­to zá­ve­ry pla­tia ob­dob­ne aj vte­dy, ak bol pod­vod­ne vy­lá­ka­ný úver za­bez­pe­če­ný za pou­ži­tia iných za­is­ťo­va­cích in­šti­tú­tov ako za­is­te­ním neh­nu­teľ­nos­ti (nap­rík­lad ru­če­ním a po­dob­ne). Vy­chá­dza sa tu z to­ho, že k reali­zá­cii zá­lož­né­ho prá­va ne­do­chá­dza auto­ma­tic­ky vždy v sú­vis­los­ti so vzni­kom zá­väz­ku, ale až vte­dy, ak nie je riad­ne a včas zá­vä­zok uh­ra­de­ný, pre­to­že zá­lož­né prá­vo pred­sta­vu­je len mož­nosť vy­nú­tiť si od dl­žní­ka spl­ne­nie po­vin­nos­ti. Mož­no pod­por­ne pou­žiť aj ob­dob­ný prí­pad, keď pri tres­tnom či­ne krá­de­že je spô­so­be­nou ško­dou ce­lá sku­toč­ná hod­no­ta od­cu­dze­nej ve­ci a to aj v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ dá na­mies­to od­cu­dze­nej ve­ci inú vec rov­na­ké­ho dru­hu (ju­di­ka­tú­ra R 2/1963). Na­viac pred­me­tom čin­nos­ti bánk je ob­chod s pe­niaz­mi a nie ob­chod so za­lo­že­ný­mi neh­nu­teľ­nos­ťa­mi, kto­ré zís­ka­va­jú pri nes­pla­te­ných úve­roch. Ban­ky pre­to ob­vyk­le pris­tu­pu­jú k reali­zá­cii zá­lož­né­ho prá­va až v kraj­ných prí­pa­doch, pre­to­že prio­rit­ne po­ža­du­jú úh­ra­du v pe­ňaž­nom pl­ne­ní (10).

 Práv­na ve­ta uve­de­ná v bo­de 4 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de znie:

 Ak žia­da­teľ o pri­de­le­nie úve­ru uve­die sub­jekt pos­ky­tu­jú­ci úver do omy­lu v otáz­ke bo­ni­ty klien­ta pred­lo­že­ním nep­rav­di­vých či fa­loš­ných potvr­de­ní o príj­me či o za­mes­tna­ní, v dôs­led­ku čo­ho k vy­pla­te­niu úve­ru ne­dôj­de, ta­ké­to ko­na­nie žia­da­te­ľa o úver ne­mož­no bez preu­ká­za­nia ďal­ších okol­nos­tí po­su­dzo­vať ako po­kus tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du. V ta­kom­to prí­pa­de je pot­reb­né skú­mať cel­ko­vé ma­jet­ko­vé po­me­ry žia­da­te­ľa o úver a zis­ťo­vať, či v ča­se žia­dos­ti o úver mal dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na je­ho riad­ne a včas­né splá­ca­nie, prí­pad­ne či mo­hol dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že úver riad­ne spla­tí.

 V sú­vis­los­ti s bo­dom 4 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de je pot­reb­né uviesť, že trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. je vy­jad­re­ný tzv. al­ter­na­tív­nou skut­ko­vou pod­sta­tou(11). Uve­de­né zna­me­ná to, že pre napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. pos­ta­čí, ak pá­cha­teľ uve­die iné­ho do omy­lu „v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“ a ne­vy­ža­du­je sa zá­ro­veň, aby pá­cha­teľ aj uvie­dol iné­ho do omy­lu „v otáz­ke splá­ca­nia úve­ru“.

 Zne­nie zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. mô­že vy­vo­lá­vať ur­či­té po­chyb­nos­ti a pre­to je pot­reb­né us­tá­liť, čo sa ro­zu­mie pod „otáz­kou spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“.

 Vo všeo­bec­nos­ti spra­vid­la ban­ky vy­ža­du­jú pri žia­dos­tiach o úver prav­di­vé preu­ka­zo­va­nie to­tož­nos­ti žia­da­te­ľa a je­ho bo­ni­ty. To­tož­nosť sa ove­ru­je pred­lo­že­ním as­poň dvoch preu­ka­zov to­tož­nos­ti (nap­rík­lad ob­čian­ske­ho preu­ka­zu a ces­tov­né­ho pa­su) a nie­ke­dy sa vy­ža­du­je aj pred­lo­že­nie dok­la­du za úče­lom pre­ve­re­nia ad­re­sy žia­da­te­ľa (nap­rík­lad te­le­fón­ny účet, účet za elek­tri­nu a po­dob­ne).

 Bo­ni­ta žia­da­te­ľa o úver sa sta­no­vu­je pod­ľa je­ho príj­mov, pri­čom ban­ka vô­bec ne­zis­ťu­je, či žia­da­teľ má ale­bo ne­má ma­je­tok (nap­rík­lad či je vlas­tní­kom neh­nu­teľ­nos­tí, ak­cií, fi­nan­čných pros­tried­kov a po­dob­ne). Ban­ka zis­ťu­je prí­jem z potvr­de­nia o vý­ške príj­mu zo zá­vis­lej čin­nos­ti (ak ide o za­mes­tnan­ca), res­pek­tí­ve z potvr­de­nia o vý­ške da­ňo­vej po­vin­nos­ti a z da­ňo­vé­ho priz­na­nia za pred­chá­dza­jú­ci rok (ak ide o pod­ni­ka­te­ľa), prí­pad­ne pos­ta­čí, že už žia­da­teľ má zria­de­ný účet v ban­ke, od kto­rej žia­da pos­kyt­nu­tie úve­ru a ide o účet, na kto­rý mu je za­sie­la­ná pra­vi­del­ne mzda.

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pres­kú­ma­va­ním pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru sa ro­zu­mie hlav­ne (a vo väč­ši­ne prí­pa­dov vý­hrad­ne) zis­ťo­va­nie, či má žia­da­teľ reál­ne ta­ký prí­jem, z kto­ré­ho bu­de schop­ný úver pos­tup­ne splá­cať, t. j. pre ban­ku je pod­stat­ný pra­vi­del­ne sa opa­ku­jú­ci prí­jem. „Spl­ne­nie pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“ pre­to za­hŕňa a zna­me­ná aj spl­ne­nie pod­mie­nok na splá­ca­nie úve­ru. Aby niek­to mo­hol úver obdr­žať, mu­sí preu­ká­zať, že je schop­ný ho v bu­dúc­nos­ti spla­tiť. Ale­bo po­ve­da­né inak, „spl­ne­ním pod­mie­nok na splá­ca­nie úve­ru“ sa ro­zu­mie prav­di­vé preu­ká­za­nie vý­šky príj­mu žia­da­te­ľa za ur­či­té ča­so­vé ob­do­bie. Pre­to ak ne­má­me po­va­žo­vať znak skut­ko­vej pod­sta­ty „spl­ne­nie pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“ a znak „na splá­ca­nie úve­ru“ za to­tož­ný (a zá­ko­no­dar­ca by ich nek­lá­dol ved­ľa se­ba, ak by ma­lo ísť o to­tož­né zna­ky a neod­de­ľo­val by ich spoj­kou ale­bo) mu­sí­me dos­pieť k zá­ve­ru, že znak „na splá­ca­nie úve­ru“ sa tý­ka prí­pa­dov, keď žia­da­teľ o úver sí­ce neu­vá­dza ban­ku do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru, te­da ban­ku „nek­la­me“ v otáz­ke svo­jej bo­ni­ty, ale ide o prí­pa­dy, keď žia­da­teľ o úver uvá­dza ban­ku do omy­lu v otáz­ke splá­ca­nia úve­ru, te­da ko­ná v úmys­le vô­bec nepl­niť zmluv­ne do­hod­nu­té pod­mien­ky tý­ka­jú­ce sa opa­ko­va­né­ho hra­de­nia splá­tok. Ta­ký­to vý­klad nep­rek­ra­ču­je zmy­sel práv­nej nor­my a pre­to nej­de o nep­rí­pust­ný roz­ši­ru­jú­ci vý­klad. V ko­neč­nom dôs­led­ku ban­ku oh­ro­zu­jú v ob­las­ti pos­ky­to­va­nia úve­rov len dva dru­hy úmy­sel­ných ko­na­ní. V pr­vom ra­de ide o prí­pa­dy, keď žia­da­teľ vy­lá­ka od ban­ky úver uvá­dza­ním nep­rav­di­vých úda­jov o svo­jej bo­ni­te a v dru­hom ra­de pôj­de o prí­pa­dy, keď úve­ro­vý dl­žník vy­lá­ka od ban­ky úver tak, že pred­stie­ra úmy­sel ho splá­cať, ho­ci vie, že tak neu­ro­bí (prí­pad­ne mô­že ísť o vzá­jom­nú ku­mu­lá­ciu obid­voch ta­kých­to ko­na­ní).

 Pre napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. pre­to pos­ta­čí, ak pá­cha­teľ uve­die iné­ho do omy­lu „v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“, pri­čom (ako už bo­lo uve­de­né) ta­kou­to pod­mien­kou je prav­di­vé uvá­dzanie sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa bo­ni­ty žia­da­te­ľa.  To, že to­to „pres­kú­ma­va­nie“ bo­ni­ty žia­da­te­ľa o úver je pre ban­ku pod­stat­né zvý­raz­ňu­je to, že ak ban­ka prí­de na to, že žia­da­teľ uvá­dzal nep­rav­di­vé ale­bo skres­le­né úda­je, úver ne­pos­kyt­ne (pres­nej­šie neu­zat­vo­rí so žia­da­te­ľom úve­ro­vú zmlu­vu na pod­kla­de kto­rej by mu nás­led­ne vy­pla­ti­la fi­nan­čné pros­tried­ky). Ta­ké­to ko­na­nie žia­da­te­ľa mož­no pre­to, z hľa­dis­ka for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák., po­va­žo­vať za po­kus toh­to tres­tné­ho či­nu (t. j. ak ne­dôj­de k vy­pla­te­niu žia­da­nej su­my). Žia­da­teľ o úver už to­tiž za­čal napĺňať ob­jek­tív­nu stán­ku tres­tné­ho či­nu po­pí­sa­nú v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a bez­pros­tred­ne oh­ro­zo­val pred­met svoj­ho úto­ku, pri­čom je­ho ko­na­nie je aj v bez­pros­tred­nej ča­so­vej spo­ji­tos­ti s nás­led­kom, kto­rý má nas­tať, te­da tres­tná čin­nosť je už tak roz­vi­nu­tá, že mož­no oča­ká­vať do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu (žia­da­teľ o úver už pod­ni­kol všet­ky kro­ky, kto­ré bo­li ne­vyh­nu­té na spô­so­be­nie nás­led­ku).

 V tom­to sme­re je pot­reb­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, že sám zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ril skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. al­ter­na­tív­ne a pre­to zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­mož­no roz­ši­ro­vať tak, že o trest­ný čin pôj­de len vte­dy, ak žia­da­teľ v ča­se žia­dos­ti o úver ne­mal dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na je­ho riad­ne a včas­né splá­ca­nie, prí­pad­ne či mo­hol dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že úver riad­ne nes­pla­tí. Ak žia­da­teľ o úver pred­lo­ží fa­loš­né (nep­rav­di­vé) úda­je o svo­jej bo­ni­te s cie­ľom vy­lá­kať od ban­ky fi­nan­čné pros­tried­ky na pod­kla­de úve­ro­vej zmlu­vy, napl­ní for­mál­ne zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák., pri­čom, či pôj­de o do­ko­na­ný trest­ný čin ale­bo o trest­ný čin v štá­diu po­ku­su bu­de zá­vi­sieť od to­ho, či ban­ka uver pos­kyt­ne ale­bo ne­pos­kyt­ne (t. j. od okol­nos­tí, kto­ré ne­zá­vi­sia na vô­li žia­da­te­ľa, ale zá­vi­sia od pre­ve­ro­va­cej čin­nos­ti ban­ky, pre­to­že sa­mot­ný žia­da­teľ pred­pok­la­dá, že sa tak nes­ta­ne a že ban­ka ne­zis­tí sku­toč­ne prav­di­vé úda­je o je­ho bo­ni­te). Mož­nosť žia­da­te­ľa „riad­ne a včas splá­cať pos­kyt­nu­tý úver“ je pre­to, z hľa­dis­ka napl­ne­nia zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, bez vý­zna­mu (12).

 Na­viac z bo­du 4 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de ani nie je zrej­mé aká su­ma fi­nan­čných pros­tried­kov sa bu­de po­va­žo­vať za dos­ta­toč­nú na „riad­ne a včas­né splá­ca­nie“ úve­ru (nap­rík­lad v prí­pa­doch ak pôj­de o úver so splát­ka­mi roz­lo­že­ný­mi na nie­koľ­ko de­sia­tok ro­kov), res­pek­tí­ve, či „ma­jet­ko­vé po­me­ry žia­da­te­ľa“ za­hŕňa­jú aj nap­rík­lad ma­je­tok je­ho blíz­kych osôb, kto­rý by teo­re­tic­ky mo­hol byť tiež pou­ži­tý na úh­ra­du splá­tok.

 Práv­na ve­ta uve­de­ná v bo­de 5 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de znie:

 Ak úve­ro­vý dl­žník sí­ce neu­ve­die sub­jekt pos­ky­tu­jú­ci úver do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok pre priz­na­nie úve­ru ale­bo na je­ho splá­ca­nie, ale úve­ro­vú zmlu­vu uzat­vo­rí v úmys­le úver vô­bec nes­plá­cať, ta­ké­to prí­pa­dy bu­de pot­reb­né po­su­dzo­vať ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na a nie ako trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 222 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Po­kiaľ ide o bod 5 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de je pot­reb­né skon­šta­to­vať, že v prí­pa­de ak úve­ro­vý dl­žník neu­ve­die úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa do omy­lu „v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru“, t. j. úve­ro­vý dl­žník uve­die prav­di­vo všet­ky pod­stat­né úda­je, kto­ré ma­jú roz­ho­du­jú­ci vplyv na roz­ho­do­va­nie ve­ri­te­ľa o pos­kyt­nu­tí úve­ru, av­šak už v ča­se pod­pi­su úve­ro­vej zmlu­vy vie, že úver splá­cať ne­bu­de a te­da, že uzat­vo­re­nie úve­ro­vej zmlu­vy je len pros­tried­kom na do­siah­nu­tie fi­nan­čných pros­tried­kov, pôj­de o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák..

 Úve­ro­vý dl­žník to­tiž uvie­dol úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa do omy­lu „v otáz­ke splá­ca­nia úve­ru“, te­da aj na­priek to­mu, že sa v úve­ro­vej zmlu­ve za­via­zal, že úver bu­de riad­ne splá­cať, ko­nal s úmys­lom vô­bec ne­dodr­žať zmluv­ne do­hod­nu­té pod­mien­ky. Ten­to zá­ver vy­plý­va aj z vy­ššie uve­de­né­ho kon­šta­to­va­nia, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. je al­ter­na­tív­na a z práv­nych úvah uve­de­ných k bo­du 4 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de.

 Roz­lí­še­nie, ke­dy, pri uzat­vá­ra­ní úve­ro­vých zmlúv, pôj­de o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. a ke­dy o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. ne­zá­vi­sí od to­ho, či úve­ro­vý dl­žník má úmy­sel úver riad­ne splá­cať ale­bo nie, ale sa od­ví­ja od to­ho, kto mô­že byť pá­cha­te­ľom (spolu­pá­cha­te­ľom) tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák..

 Pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák. spá­cha­né­ho pod­vod­ným ko­na­ním pri uzat­vá­ra­ní úve­ro­vej zmlu­vy mô­že byť len účas­tník ta­kej­to zmlu­vy, nap­rík­lad dl­žník ale­bo fy­zic­ká oso­ba ko­na­jú­ca za dl­žní­ka (ak je dl­žník práv­nic­kou oso­bou). Oso­ba, kto­rá účas­tní­ko­vi úve­ro­vej zmlu­vy len za­bez­pe­čí pot­reb­né nep­rav­di­vé pod­kla­dy, ne­mô­že byť spolu­pá­cha­te­ľom, ale mô­že byť len účas­tní­kom v zmys­le § 21 ods.1 písm. d) Tr. zák., pri­čom o po­moc mô­že ísť len v tom prí­pa­de, ak ko­na­nie účas­tní­ka úve­ro­vej zmlu­vy do­siah­ne štá­dia po­ku­su ale­bo do­ko­na­né­ho tres­tné­ho či­nu (13). Pod­ľa okol­nos­tí kon­krét­ne­ho prí­pa­du mô­že ísť aj o iné for­my účas­tníc­tva.

 Po­kiaľ pá­cha­teľ, kto­rý nie je účas­tní­kom úve­ro­vej zmlu­vy, ako tzv. ne­pria­my pá­cha­teľ uve­die do omy­lu úve­ro­vé­ho ve­ri­te­ľa pros­tred­níc­tvom účas­tní­ka úve­ro­vé­ho vzťa­hu, kto­rý sám ne­ko­ná za­vi­ne­ne (nap­rík­lad ko­ná v skut­ko­vom omy­le) ne­mô­že ísť o trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.1 Tr. zák., pre­to­že pá­cha­teľ­stvo je tu vy­lú­če­né ne­dos­tat­kom ná­le­ži­tos­tí v oso­be pá­cha­te­ľa a účas­tníc­tvo je tu vy­lú­če­né v dôs­led­ku zá­sa­dy ak­ce­so­ri­ty. Ko­na­nie ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa mož­no pre­to po­sú­diť len ako všeo­bec­ný trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák..

Práv­ne vý­hra­dy uve­de­né k bo­dom 3 až 5 sta­no­vis­ka o úve­ro­vom pod­vo­de sú pod­ľa môj­ho ná­zo­ru zá­sad­né­ho cha­rak­te­ru a ak sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de zos­ta­ne v nez­me­ne­nej po­do­be pla­tiť aj na­ďa­lej, spô­so­bí znač­né ap­li­kač­né ťaž­kos­ti a hlav­ne uve­die do praxe vý­klad, kto­rý je v roz­po­re so zmys­lom (ob­sa­hom) práv­nej nor­my. Nech­cem tvr­diť, že vy­ššie uve­de­ný vý­klad us­ta­no­ve­nia § 222 ods.1 Tr. zák. je je­di­ný mož­ný a za­ru­če­ne správ­ny, av­šak som to­ho ná­zo­ru, že sta­no­vis­ku o úve­ro­vom pod­vo­de ma­la pred­chá­dzať šir­šia dis­ku­sia v rám­ci pro­ku­ra­tú­ry, prí­pad­ne aj nap­rík­lad se­mi­ná­re na tú­to té­mu. Až zá­ve­ry tej­to dis­ku­sie ma­li byť nás­led­ne pre­miet­nu­té pria­mo v práv­nych ve­tách sta­no­vis­ka, pri­čom sta­no­vis­ko o úve­ro­vom pod­vo­de ma­lo byť roz­hod­ne kom­plexnej­šie a ma­lo pok­rý­vať väč­ší ok­ruh ap­li­kač­ných prob­lé­mov (nap­rík­lad už naz­na­če­ný prob­lém so zá­lož­ným prá­vom).

 

 Poz­nám­ky pod čia­rou:

 

1.      vý­kla­do­vé sta­no­vis­ká ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR sú ve­rej­ne dos­tup­né na inter­ne­to­vej strán­ke Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR www.gen­pro.gov.sk

2.      úmy­sel ško­diť mô­že ne­pria­mo vy­chá­dzať naj­avo z úmys­lu pá­cha­te­ľa zís­kať pros­pech na uj­mu nie­ko­ho iné­ho, poz­ri Draš­tík, An­to­nín a kol.: Přeh­led ju­di­ka­tu­ry, Tres­tné či­ny pro­ti ma­jet­ku, Pod­vod. AS­PI Pub­lis­hing s.r.o. 2003, s. 4

3.      Bo­gus­zak, J. a i.: Teorie prá­va. Pra­ha: AS­PI Pub­lis­hing, 2004, s. 185

4.      s po­ja­tím pod­vo­du a je­ho oso­bit­ných dru­hov ako čis­to obo­ha­co­va­cích de­lik­tov sa ne­dá súh­la­siť, pre­to­že aj v ich prí­pa­de mož­no uva­žo­vať o úmys­le pá­cha­te­ľa obo­ha­tiť sa a zá­ro­veň spô­so­biť ško­du na cu­dzom ma­jet­ku. Ško­dou sa pri­tom ro­zu­mie len ma­jet­ko­vá uj­ma, poz­ri aj Sou­kup, P.: Zpu­so­be­ní ško­dy u pod­vo­du a je­ho zvláš­tních dru­hu. Tres­tní prá­vo, 4/2007, s. 16 - 23

5.      pri­me­ra­ne aj ju­di­ka­tú­ra R 71/1971

6.      Sa­maš, O. a i.: Trest­ný zá­kon. Struč­ný ko­men­tár. Bra­tis­la­va: IURA EDI­TION, 2006, s. 262

7.      poz­ri aj sta­no­vis­ko ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR por. č. 2/2004 z 27.2.2004 k ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­ní § 250 Tres­tné­ho zá­ko­na o tres­tnom či­ne pod­vo­du a § 250a Tres­tné­ho zá­ko­na o tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du, kto­ré bo­lo účin­né do 1.5.2007

8.      Šámal, P. a i. Pod­ni­ká­ní a eko­no­mic­ká kri­mi­na­li­ta v Čes­ké re­pub­li­ce. 1. vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2001. s. 140.

9.      pri­me­ra­ne aj ju­di­ka­tú­ra R 93/2002

10. uz­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 8 Tdo 51/2004 – zdroj inter­net – www.nsoud.cz

11.  ta­ké­to skut­ko­vé pod­sta­ty mož­no ozna­čiť aj ako skut­ko­vé pod­sta­ty s al­ter­na­tív­ny­mi znak­mi.

12.  do­te­raj­šia súd­na prax vy­chá­dza­la správ­ne z to­ho, že ak ob­vi­ne­ný pri žia­da­ní o úver pril­oží k svo­jej žia­dos­ti nep­rav­di­vé potvr­de­nie o svo­jich príj­moch spá­cha po­kus tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du, ak mu úver eš­te ne­bol vy­pla­te­ný, prí­pad­ne poz­ri aj Pú­ry, F a i. Sou­bor tres­tních roz­hod­nu­tí Nej­vyš­ší­ho sou­du ČR, 2006, č. 29. Pra­ha: C.H.Beck, s. 32 – 34.

13.  Draš­tík, An­to­nín a kol.: Přeh­led ju­di­ka­tu­ry, Tres­tné či­ny pro­ti ma­jet­ku. AS­PI Pub­lis­hing s.r.o. 2004, s. 48

 

 

 

 

Diskusia