Fruit of the poisonous tree alebo doktrína plodov z otráveného stromu

 

    Viktor Draškovič, študent

     Fruit of the poisonous tree alebo doktrína plodov z otráveného stromu

V poslednom období sa, na pozadí trestného stíhania niektorých osôb (príkladmo v rámci kauzy tzv. „chata“ a mnohé iné), čoraz viac diskutuje o trestnoprávnych inštitútov a ich aplikácií v rámci trestného konania. Takáto popularizácia trestného práva (z pohľadu laickej i odbornej verejnosti) síce môže tomuto právnemu odvetviu aj výrazne prospievať, avšak to so sebou prináša prirodzene aj isté rozpory a protichodnosti ktoré,najmä pre laickú verejnosť, môžu byť metúce. Preto s takouto popularizáciu sú spojené aj čiastočne manipulatívne praktiky a pokusy o účelové vykladanie práva, čo sú prostriedky signifikantné skôr pre politický súboj, než pre právnu vedu a prax. Obeťou týchto sporov sa toho roku stala aj doktrína tzv. „plodov z otráveného stromu“. Je to teória vychádzajúce čiastočne z právnej zásady „ex iniuria jus non oritur“ so slovenským ekvivalentom „z bezprávia nevzniká právo,“ ktorá je síce známa najmä z oblasti medzinárodného práva, avšak ma významný presah do vnútroštátneho práva (porovnaj napr. judikatúru NS SR alebo ÚS SR[1]). Niektoré z týchto rozhodnutí sú uverejnené aj v zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR, a to naprieč právnymi odvetviami. Práve z tejto právnej zásady sa vyvinul terminus technicus (alebo možno čiastočne aj poetický výraz), ktorý použil sudca Najvyššieho súdu USA Felix Frankfurter, v prípade Nardone v. United States,[2] teda výraz „plody z otráveného stromu“. Je preto nepochybné, že táto (najmä) procesnoprávna doktrína má hlboké korene v rámci viacerých právnych zásad, teda nie je ani v rámci právnej praxe výraznejšie popieraná. Je efektívnym prostriedkom na reguláciu spravodlivého súdne procesu, aj napriek tomu, že jej zákonné zakotvenie je spravidla len nepriame (nie je uvedená v právnych predpisoch expressis verbis, ale vyplýva z iných ustanovení alebo zásad toho-ktorého predpisu), čo bude predmetom rozboru aj nižšie v článku.

            Ako to už v rámci právnej polemiky často býva, vytvorili sa aj pri riešení tejto problematiky zástancovia dvoch táborov, kt. niekedy bezmyšlienkovite a dogmaticky lipnú na bezpodmienečnom uplatnení svojej pravdy. Pritom prax nás často učí, že prienik a posudzovanie tzv. prípad od prípadu (kauzisticky), sú omnoho prijateľnejšou alternatívou. Ak ale chceme hlbšie analyzovať aplikačné problémy, musíme najprv ustáliť, že daná doktrína je procesnoprávneho charakteru a v zásade sa aplikuje nie len v rámci trestného procesu, ale okrem iného  najmä na civilné sporové konania, pričom nie je vylúčené ani uplatnenie v rámci napr. správneho súdneho konania.[3]

            V našej analýze sa budeme zaoberať prevažne uplatnením tejto doktríny v rámci trestného procesu, pričom ale budeme porovnávať aj jej presah do civilného procesu. Azda najdôležitejším faktorom determinujúcim jej uplatniteľnosť je prirodzene právny systém, v rámci ktorého sa uplatňuje. My sa budeme zaoberať, a naše výstupy sa budú vzťahovať, výlučne na právo SR, ak nebude uvedené v texte inak, pričom je možno vhodné len na okraj konštatovať, že viaceré právne systémy takúto právnu zásadu nerešpektujú takmer vôbec (napríklad indické právo pripúšťa aj dôkazy ukradnuté a získané neprocesným postupom, pričom tieto rozhodnutia súdov majú veľmi starú tradíciu).[4] Na druhej strane v podmienkach SR je priamo procesnými kódexmi proklamované, že: „[z]a dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.“ Trestný poriadok tiež ďalej v texte precizuje, že: „[d]ôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila“. (§119 TP)

            Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že v našich podmienkach je výslovne zakázané dokazovať trestnú činnosť nezákonnými alebo neprocesnými dôkazmi, to znamená takými, ktoré sú obstarané v rozpore s Trestným poriadkom alebo inými osobitými predpismi vzťahujúcimi sa na trestný proces (napr. Zákon č. 166/2003 o ochrane pred odpočúvaním). Ak však spomíname pojem neprocesný a nezákonný, tieto pojmy majú niektoré významové rozdiely. Dokaz, ktorý aj môže byť získaný zákonne, sa môže stať dôkazom neprocesným a to napríklad v dôsledku toho, že nie je vykonaný na hlavnom pojednávaní (preto naň sudca nemôže prihliadať) alebo nastane zmena procesného postavenia u niektorej z osôb, proti ktorej následne nesmie byť použitý (napr. výpoveď obvineného, kt. bol vypočúvaný pred vznesením obvinenia v procesnom postavení svedka).

            Pán sudca Peter Šamko vo svojej predchádzajúcej analýze[5] poukazuje, okrem iného, na pomerne bohatú judikatúru súdov, kt. reagujú na rôzne „excesy“ orgánov činných v trestnom konaní, keď sa snažili viesť dokazovanie na základe nezákonných resp. neprocesných dôkazov. Práve na týchto príkladoch demonštruje dichotomické členenie nezákonných dôkazov na: (1)absolútne neúčinné alebo (2)relatívne neúčinné.

V tomto smere je potrebné najmä nadväzovať na ustálenú judikatúru slovenských a aj československých súdov, ktorá siaha dokonca až do 70.-tych rokov minulého storočia, kde sa formovali základné zásady zákonnosti a prípustnosti dôkazov[6]. Relatívna neúčinnosť je taká, ktorú je možné procesne napraviť, a to napr. tak, že s vykonaním niektorého neúčinného dôkazu súhlasí sám obvinený (pri prelomení zásady kontradiktórnosti v prípravnom konaní), alebo je z dôkazu vyextrahovaná len časť, kt. zodpovedá zákonnému dôkazu (napr. pri znaleckých posudkoch). Absolútne neplatné sú dôkazy vykonané napríklad v súvislosti s porušením zásady „nemo tenetur se ipsum accurase“ (nikoho nemožno nútiť aby obviňoval/usvedčoval sám seba) alebo pri použití dôkazu, na kt. trestný poriadok nepamätá (napr. detektor lži - R 38/2003), teda je zákonite neprocesný.

Nakoniec považujeme za vhodné pozastaviť sa aj nad judikatúrou ESĽP, ktorý takisto vo viacerých prípadoch judikoval a zároveň usmerňoval aj národné súdy v otázke použiteľnosti dôkazov vo vzťahu k čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na spravodlivé súdne konanie alebo tiež známe pod anglickým ekvivalentom tzv. fair trial). S úmyslom relativizovať túto dôležitú procesnoprávnu doktrínu viacerí zástupcovia, aj odbornej verejnosti, upriamujú pozornosť na izolovaný prípad v rámci judikatúry ESĽP[7] v prípade Gäfgen v. Germany, kde síce ESĽP túto doktrínu na prvý pohľad použil iba obmedzene, avšak v tejto súvislosti uplatnil výklad racionálny a proporčný, čiže nie v intenciách prílišného dogmatizmu a prísnej skostnatenej doktríny, ale v rámci použitia Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len dohovor) ako tzv. živého nástroja[8]. To znamená vyčiarkol iba dôkazy bezprostredne spojené s mučením, ale dôkazy nadväzujúce už v zásade hodnotil individuálne (a nakoniec ich zachoval v platnosti), to však nijako existenciu tejto doktríny neneguje. Ďalším príkladom je prípad Berlizev v. Ukraine, kde sa v rámci dokazovania použili prostriedky, ktoré vnútroštátna právna úprava nepripúšťa (vyhotovovanie videozáznamov v trestnom konaní bez súhlasu poškodeného alebo súdu). Na tomto mieste je ale potrebné podotknúť, že súd konštatoval nesúlad s čl. 8 (právo na súkromie a rodinný život) a takéto rozhodnutie síce uznalo len nemajetkovú ujmu na právach, avšak je priamo podkladom na obnovu konania (resp. uplatnenia dotknutého práva) na vnútroštátnom súde (porovnaj napr. rozhodnutia vo veci Harabin v. Slovensko alebo Lungoci proti Rumunsku). Posledný zo série prípadov bol Straisteanu and Sgachi v. The republic of Moldova, kde takisto dochádzalo kumulatívne aj k porušeniu článku 8 a aj čl. 3, čiže zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a právo na súkromie. Poškodenému bola priznaná náhrada škody vo výške 200 000 eur za 6 rokov nezákonnej väzby, práve na základe doktríny plodov otráveného stromu, napriek tomu, že ESĽP tento pojem priamo nepoužíva v judikatúre (táto doktrína vyplýva z kombinácie ochrany, ktorú poskytuje jednotlivým právam v dohovore ESĽP).

Na dôvetok v inom prípade (rozhodnutie vo veci Schenk proti Švajčiarsku) konštatuje ESĽP nasledujúce:

"Aj keď článok 6 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivý proces, neustanovuje žiadne pravidlá týkajúce sa prijateľnosti dôkazov ako takých; táto problematika patrí v prvom rade vnútroštátnemu právu. Súd teda nemôže v princípe a in abstracto vylúčiť prípustnosť dôkazu získaného nezákonným spôsobom. Prislúcha mu iba zistiť, či konanie ako celok bolo spravodlivé."[9]

Takže ak ESĽP posúdi dôkaz ako rozporný s právami garantovanými dohovorom, sám nekonštatuje nezákonnosť celého konania. Spravidla odškodní sťažovateľa a vnútroštátne orgány musia v určitej forme toto rozhodnutie zohľadniť. Najčastejšie prehodnotiť tieto dôkazy (ich použiteľnosť), poprípade tieto rozhodnutia zakladajú právo na obnovu konania podľa §394 ods. 4 písm. a TP.

V rámci súkromnoprávnej oblasti sú takéto dôkazy prípustnejšie najmä preto, že existujú spory so záujmom na ochrane slabšej strany (napr. §290 a nasl. CSP), kde napríklad Najvyšší súd ČR a Ústavný súd ČR síce en bloc nelegalizujú nezákonné dôkazy, ale ich vo vybraných prípadoch pripúšťajú do konania, pričom tu favorizujú riešenie prostredníctvom testu proporcionality, za účelom zistenia použiteľnosti dôkazu.[10] ÚS ČR napríklad konštatoval:

„Základním kritériem, jež má v konečném důsledku vést k rozhodnutí o použitelnosti či nepoužitelnosti záznamu rozhovoru pořízeného soukromou osobou bez vědomí nahrávané osoby jako důkazu v příslušném řízení, je poměřování chráněných práv a zájmů, které se v této soukromé sféře střetávají, a kde se stát stává arbitrem (zpravidla prostřednictvím soudu) rozhodujícím o tom, který z těchto zájmů bude v daném konkrétním střetu převažujícím, přičemž hodnocení použitelnosti či nepoužitelnosti takto opatřených (a státu tím či oním způsobem předložených, předaných) informací se bude provádět podle norem procesních, které však jen vymezují pravidla pro to, jak zjistit náležitým způsobem skutkový stav a nalézt „materiální“ právo, tedy rozhodnout o vlastním předmětu sporu.“ [11]

Slovenský zákonodarca s takýmto prípadom vysporiadal v dôvodovej správe k návrhu Civilného sporového poriadku nasledovne (na dôvetok je žiaduce uviesť, že znenie dôvodovej správy k návrhu právneho predpisu nie je právne záväzné):

„Celkom výnimočne môže odôvodnenosť postupu mimo rámca princípu legality vyplývať z tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. V tomto zmysle napr. súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme do úvahy elektronickú komunikáciu či zaznamenanie obrazu a zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).“[12]

Avšak objektívne je potrebné uviesť, že úprava dôkazných prostriedkov v ČR je odlišná od tej v SR, čo je možné demonštrovať na nasledujúcich paragrafoch ustanovení procesnoprávnych poriadkov pre civilné a trestné procesy:

 

„Civilný sporový poriadok (160/2015 Z. z.)

§ 187 Dôkazné prostriedky

(1) Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

 

Občanský soudní řád (Z. č. 99/1963 Sb.)

§ 125   Důkazní prostředky

Za důkaz mohou sloužit všechny prostředky, jimiž lze zjistit stav věci, zejména výslech svědků, znalecký posudek, zprávy a vyjádření orgánů, fyzických a právnických osob, notářské nebo exekutorské zápisy a jiné listiny, ohledání a výslech účastníků. Pokud není způsob provedení důkazu předepsán, určí jej soud.

Trestný poriadok (301/2005 Z. z.)

Dokazovanie

§119 Všeobecné ustanovenia

(3) Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

(5) Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.

 

Zákon o trestním řízení soudním (Zákon č. 141/1961 Sb.)

Dokazování

§ 89 Obecné ustanovení

 (2) Za důkaz může sloužit vše, co může přispět k objasnění věci, zejména výpovědi obviněného a svědků, znalecké posudky, věci a listiny důležité pro trestní řízení a ohledání. Každá ze stran může důkaz vyhledat, předložit nebo jeho provedení navrhnout. Skutečnost, že důkaz nevyhledal nebo nevyžádal orgán činný v trestním řízení, není důvodem k odmítnutí takového důkazu.

(3) Důkaz získaný nezákonným donucením nebo hrozbou takového donucení nesmí být použit v řízení s výjimkou případu, kdy se použije jako důkaz proti osobě, která takového donucení nebo hrozby donucení použila.“

 

Takéto vymedzenie v práve SR je prísnejšie a užšie definované ako v rámci ČR, kde je následne výklad súdov pri používaní tzv. nezákonných dôkazov miernejší a nenaráža na kogentnú zákonnú úpravu.

Na záver výpočtu judikatúry v rámci nášho rozboru využijeme závery ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 255/2010: „[o]rgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu“.[13]

 

Záverom sa žiada zdôrazniť niekoľko zásad, kt. vytvárajú teoretický podklad pre uplatnenie a aplikáciu doktríny „plodov z otráveného stromu“ v praxi.

 

Ako vyplýva z vyššie uvedeného:

                          i.          Uplatnenie opisovanej doktríny nie je možné viazať na prísne kritéria a dogmaticky presadzovať jej použitie resp. ho odmietať na základe prísne formalistických kritérií. Kauzistický prístup a starostlivé zváženie okolností prípadu je iste vhodnejším a priechodnejším prístupom.

                         ii.          Použitie tejto zásady je flexibilné a neviaže sa výlučne na žiadne právne odvetvia ani na konkrétne ľudské práva. Dokonca jeho použitie je možné rovnako v súkromnoprávnych ako aj v verejnoprávnych odvetviach.

                       iii.          Kritéria použiteľnosti sa vždy viažu na konkrétnu právnu úpravu konkrétneho štátu, takže napríklad aj ESĽP k tejto problematike pristupuje deferenčne a ponecháva svoju úpravu na subsidiárne použitie v prípade absencie vnútroštátnej úpravy alebo v prípade zjavného excesu danej úpravy.

                       iv.          Napriek tomu, že nadnárodné súdne inštancie nezasahujú do právnej úpravy národných súdov, nedáva to jednotlivým stranám dohovoru taký priestor na voľnú úvahu, aby postupovali pri aplikácií excesívne a zjavne svojvoľne (napr. poškodzovaním práv obvinených osôb).

                         v.          Ak by aj právna úprava dohovoru túto doktrínu nezakotvila (čo sme vyššie v texte vyvrátili práve tým, že tak robí prostredníctvom ochrany iných ľudských práv a ESĽP ju tak nepriamo judikuje), tak napriek tomu platí, že ak naše zákony zakotvujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd než dohovor uplatní sa podľa čl. 154c Ústavy SR vnútroštátna úprava.

 

 

Diskusia