Skutočne možno podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. zrušiť rozhodnutie o (ne)vylúčení policajta v trestnom konaní?

Publikované: 07. 02. 2024, čítané: 1198 krát
 

 

Skutočne možno podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. zrušiť rozhodnutie o (ne)vylúčení policajta v trestnom konaní? 

Aktuálne prebieha v odborných kruhoch zaujímavá diskusia, či môže prokurátor podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. zrušiť uznesenie policajta, ktorý rozhodoval ako nadriadený orgán v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por. o sťažnosti podanej proti uzneseniu o (ne)vylúčení policajta v zmysle § 32 ods. 3 Tr. por.

K tejto problematike sa nedávno v článku vyjadril napríklad prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR tu:

https://beta.ucps.sk/k-problematike-procesnych-ucinkov-rozhodnutia-o-vyluceni-policajta-a-k-otazke-dozorovych-opravneni-prokuratora-v-tejto-zalezitosti

Vzhľadom k tomu, že som v minulosti pôsobil ako prokurátor a považujem túto diskusiu za odborne zaujímavú, rozhodol som sa uviesť pár úvah k rozoberanej problematike.

Podľa § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por. o sťažnosti proti uzneseniu podľa § 32 ods. 3 Tr. por. rozhoduje bezprostredne nadriadený policajta, ak ide o rozhodnutie policajta. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že v tomto špecifickom konaní má bezprostredne nadriadený policajt postavenie druhostupňového orgánu, pretože rozhoduje v sťažnostnom konaní.

Keď som začínal ako prokurátor, tak nás vo vzťahu k ustanoveniu § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. učili, že prokurátor môže podľa tohto ustanovenia postupovať iba vtedy, ak ho využíva vo vzťahu k rozhodnutiu policajta, ktoré môže nahradiť svojím vlastným rozhodnutím (t. j. nemusí, ale ak by chcel tak môže). Toto je základná podmienka na využitie ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. a vyplýva priamo zo znenia toho ustanovenia, podľa ktorého je prokurátor oprávnený pri výkone dozoru zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami. Z uvedeného vyplýva, že ak prokurátor nemôže nahradiť rozhodnutie policajta svojím vlastným rozhodnutím, potom neprichádza aplikácia ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. vôbec do úvahy (§ 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. argumentum a contrário; osobitným konaním je tu rozhodovanie prokurátora o sťažnosti, kde sa ustanovenie § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. neuplatní, nakoľko sa rozhoduje podľa ustanovení upravujúcich konanie o sťažnosti).

Možno preto zhrnúť a zopakovať, že oprávnenie prokurátora postupovať podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. je využiteľné iba v prípadne ak prokurátor vystupuje ako procesne nadriadený druhostupňový orgán voči rozhodnutiu policajta, nakoľko len v takomto prípade môže rozhodnutia policajta ako prvostupňového orgánu, nahradiť rozhodnutím vlastným.

Pokiaľ tento záver prenesieme na uznesenie policajta, ktorý rozhodoval o svojom (ne)vylúčení z úkonov trestného konania ako prvostupňový orgán, tak zistíme, že toto prvostupňové uznesenie preskúmava na základe podanej sťažnosti bezprostredne nadriadený policajt v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por., ktorý tu vystupuje ako druhostupňový orgán a nie prokurátor. Nie je celkom pochopiteľné, prečo prvostupňové uznesenie policajta o (ne)vylúčení z úkonov trestného konania nepreskúmava v rámci výkonu dozoru, či na podklade sťažnosti prokurátor, avšak taká je súčasná právna úprava. Rozhodovanie o námietke zaujatosti voči policajtovi (ustanovenie § 32 ods. 3 Tr. por. v spojení s ustanovením § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por.) je teda osobitným (špecifickým) konaním, ktoré je v pomere špeciality k ustanoveniu § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por., pretože ak je prvostupňové uznesenie policajta nezákonné, či neopodstatnené, môže ho zrušiť v sťažnostnom konaní iba bezprostredne nadriadený policajt. Namiesto prokurátora vykonávajúceho dozor v prípravnom konaní povoláva teda zákonodarca na rozhodovanie v pozícii nadriadeného druhostupňového orgánu bezprostredne nadriadeného policajta.

Okrem toho, že tu prokurátor nevystupuje ako druhostupňový (procesne) nadriadený orgán vo vzťahu k policajtovi, ktorý vydal uznesenie o svojom (ne)vylúčení sa z úkonov trestného konania, nemôže ani nahradiť uznesenie policajta v tomto osobitnom konaní svojím vlastným rozhodnutím. Nie je teda splnená podmienka uvedená v ustanovení § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por., z ktorej vyplýva, že prokurátor tu môže zrušiť len také rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím.

Pri posudzovanej problematike to tak nie je, nakoľko ak by sme aj pripustili, že prokurátor môže zrušiť druhostupňové rozhodnutie vydané bezprostredne nadriadeným policajtom (napríklad uznesenie o zamietnutí sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.), potom by aj tak nemohol takéto rozhodnutie nahradiť rozhodnutím vlastným, nakoľko by opätovne musel rozhodovať bezprostredne nadriadený policajta. Prokurátor a jeho oprávnenie podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. by tu teda bolo využívané už ako akýsi tretí stupeň prieskumu, pričom takéto oprávnenie prokurátora nemožno z ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. vyvodiť. Ustanovenie § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. nie je možné využívať ako mimoriadny opravný prostriedok vo vzťahu k rozhodnutiam policajta, ktorý rozhodoval ako nadriadený orgán v sťažnostnom konaní alebo namiesto neho.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. nie je možné využiť na zrušenie rozhodnutia bezprostredne nadriadeného policajta, ktorý v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por. rozhodoval v sťažnostnom konaní.

Pokiaľ sa v odbornej debate ohľadne možností využitia ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por., vo vyššie naznačenom smere, uvádza aj to, že je možné využiť toto prokurátorské dozorové oprávnenie za pomoci analógie, tak s týmto názorom sa nemožno stotožniť.

Analógiu možno použiť len tam, kde možno skutočne hovoriť o medzere v zákone, o podobnosti prípadu v zákone neriešeného s konkrétnym ustanovením zákona. Analógia teda predstavuje nachádzanie práva (dotváranie práva, či vypĺňanie medzier v práve) a to v oblasti mimo rozsah pojmu a to tak, že spája právne následky konkrétnych v zákone uvádzaných noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia. Od analógie je nutné odlíšiť argumentum a contrario (dôkaz opaku) s tým, že argumentum a contrario odmieta spojiť právne následky s určitým skutkovým stavom a to práve preto, že nie sú predmetom výslovnej právnej úpravy. Použitie analógie teda vylučuje argumentum a contrario. Jeho možné použitie teda v konkrétnom prípade vypovedá o tom, že analógia nie je prípustná.

Už bolo uvedené vyššie, že z jazykového vyjadrenia, ale aj z účelu ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. je zrejmé, že toto ustanovenie je využiteľné len tam, kde prokurátor vystupuje ako druhostupňový nadriadený orgán voči policajtovi a iba v prípade, že rozhodnutie policajta môže nahradiť vlastním rozhodnutím. Za použitia argumentu a contrario teda dospeje k záveru, že tam kde prokurátor nemôže nahradiť rozhodnutie policajta rozhodnutím vlastním, nemôže využiť ustanovenie § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. To platí o to viac, keď sám zákonodarca vytvoril osobitné konanie o rozhodovaní sťažnosti voči uzneseniam policajta o (ne)vylúčení sa z úkonov trestného konania, v ktorom rozhodovanie o sťažnosti nezveril prokurátorovi, ale výhradne bezprostredne nadriadenému policajtovi.

Z uvedeného vyplýva, že pri ustanovení § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. nejde o žiadnu medzeru v zákone a ani o mlčanie zákonodarcu, ale v spojení s ustanovením § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por. a argumentom a contrário ide o jednoznačné znenie právnej normy, ktoré nie je možné rozširovať pomocou analógie.

Na záver možno dodať, že ak rozhodnutie bezprostredne nadriadeného policajta, ktorý rozhodoval v zmysle § 32 ods. 5 pís. a) Tr. por. je nezákonné, môže byť zrušené postupom podľa § 363 Tr. por., ak sú splnené všetky zákonné podmienky. Pokiaľ nie sú, potom je nutné vychádzať z tzv. prezumpcie správnosti a zákonnosti rozhodnutí štátnych orgánov, z ktorej vyplýva, že ak nie je právoplatné rozhodnutie v predpísanom konaní zrušené, považuje sa za správne a zákonné (len výnimočne by sa mohli vyskytnúť tzv. paakty, kde by sa dalo argumentovať proti prezumpcii správnosti a zákonnosti rozhodnutí štátnych orgánov, avšak to sa týka skutočne len raritních prípadov).

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia