Môžu orgány činné v trestnom konaní vykonať obhliadku miesta činu v obydlí bez súdneho príkazu?

 

pplk. Mgr. Peter Brndiar, vedúci 1. oddelenia vyšetrovania, odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru  v Bratislave, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

 

 

Môžu orgány činné v trestnom konaní vykonať obhliadku miesta činu v obydlí bez súdneho príkazu?

 

            V druhej polovica roka 2023 bola zo strany odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave predložená Krajskej prokuratúre Bratislava žiadosť o zaujatie stanoviska k viacerým aplikačným problémom, zo záverov ktorého (pozn. Stanovisko zo dňa 13.11.2023, sp. zn. 1/1 Spr 250/23/1100-11) sú podnetom pre tento článok východiskové hľadiská uvedené v bode č. 3 pod názvom „Vykonanie obhliadky miesta činu v obydlí bez príkazu na domovú prehliadku“, ktoré sa autor pokúsi konkrétnejšie rozviesť.

 

            Nastolená problematika spočíva v tom, či právna úprava obhliadky (pozn. pod pojmom obhliadka bude v tomto článku myslená výlučne obhliadka miesta činu) v § 154 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“), poprípade v spojení s inými ustanoveniami Tr. por. či iného právneho predpisu, dovoľuje orgánu činnému v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) vykonať obhliadku v obydlí bez súhlasu oprávnenej osoby, príp. v akom rozsahu, a to v súlade so všeobecnými princípmi určujúcimi hranice prípustnosti zásahu orgánu verejnej moci do ústavne zaručených základných ľudských práv a slobôd.

 

            Základné medze pre zásah tohto charakteru stanovuje predovšetkým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej iba „Listina“), ktorá je súčasťou ústavného poriadku Slovenskej republiky, zhodne vymedzujúca, že štátnu moc je možné uplatňovať iba v prípadoch a medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Okrem toho je nutné brať ohľad i na hranice vyplývajúce z ústavne zaručenej nedotknuteľnosti vlastníctva (čl. 11 ods. 3 Listiny), taktiež z ústavne garantovanej ochrany nedotknuteľnosti súkromia (čl. 7 ods. 1 a čl. 10 Listiny), najmä však – práve v týchto súvislostiach – ústavne chráneného práva na nedotknuteľnosť obydlia (čl. 12 Listiny).

 

            Tr. por. obsahuje viacero ustanovení upravujúcich postupy orgánov činných v trestnom konaní, ktoré tieto ústavne zaručené základné práva a slobody prelamujú. Neobsahuje však žiadny inštitút, ktorý by sa nielen výslovne, ale ani striktne, bez akýchkoľvek pochybností, aspoň obsahovo vzťahoval na všetky (a to i jednotlivé, dielčie) úkony vykonávané v rámci obhliadky.

 

            Obhliadka je, popri všeobecne vymedzenom účele v § 154 ods. 1 Tr. por. (prvá veta), charakterizovaná predovšetkým v odbornej literatúre ako kriminalistická metóda, pri ktorej sa priamym pozorovaním zisťujú stopy (a následne i zaisťujú vecné stopy) trestného činu, ktorý už bol uskutočnený a odhalený, nachádzajúcich sa na (predpokladanom) mieste jeho spáchania.

 

Je nepochybné, že zásah do ústavne garantovaného práva na ochranu súkromia, najmä obydlia, je možné v rámci trestného konania pripustiť iba za predpokladu, že to zákon vyslovene dovoľuje a realizovať ju iba spôsobmi, ktoré Tr. por. taxatívne stanovuje. Z úpravy vymedzujúcej postupy smerujúce vo výsledku k obdobnému cieľu, resp. ktoré môžu viesť k rovnakému cieľu, avšak ich úprava stojí mimo obhliadky miesta činu, t. j. bez priameho vzťahu k samotnej obhliadke miesta činu, je to hlavne úprava dvoch významných procesných úkonov – domová prehliadka a prehliadka iných priestorov a pozemkov (§ 99 a nasl. Tr. por.) a úkon majúci faktickú povahu bezprostredného zákroku, t. j. vstupu do obydlia, iných priestorov alebo na pozemok (§ 103 a nasl. Tr. por.). Pre všetky tieto tri úkony je spoločná tak zákonom uložená povinnosť osobe, voči ktorej úkon smeruje, tieto úkony strpieť (§ 106 ods. 1 Tr. por.), ako aj súčasné obmedzenie zakazujúce orgánom činným v trestnom konaní využiť (zneužiť) tieto úkony k inému účelu, než k akému sú explicitne určené. Ten v prípade domovej prehliadky a prehliadky iných priestorov (obdobne i pri osobnej prehliadke) vyplýva zo striktného vymedzenia účelu týchto úkonov, v prípade vstupu do obydlia, iných priestorov a na pozemok, okrem povahy samotného úkonu ako bezprostredného zákroku, je ešte i výslovne vyjadrený zákonom (§ 103 ods. 3 Tr. por.). Úspešné zaisťovanie dôkazov, resp. využívanie dôkazných prostriedkov pomocou taxatívne vymedzených špeciálnych postupov, zabezpečuje spoločné ustanovenie § 107 Tr. por., výpočet ktorého obsahuje i dôkazný prostriedok „obhliadka miesta“, navodzujúci hypotézu, že aj vykonaniu obhliadky v obydlí, iných priestoroch a na pozemku, v prípade neudelenia súhlasu toho, u koho sa má taký úkon uskutočniť, musí nevyhnutne predchádzať vydanie súdneho príkazu.

 

Je teda na vykonanie obhliadky v obydlí potrebný predchádzajúci príkaz súdu, napr. v prípade nápadu trestného činu vraždy, ku ktorej dôjde v byte a výlučný vlastník tejto nehnuteľnosti, ktorý je súčasne páchateľom sa následne sám usmrtí, príp., že obhliadku v byte nepovolí jeho existujúci majiteľ?

 

            Obhliadka ako dôkazný prostriedok je vo svojej podstate praktická metóda kriminalistickej činnosti, ktorej konečným cieľom je objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Z jej povahy vyplýva, že ide o procesný úkon zásadnej dôležitosti, ktorý spravidla nie je možné nahradiť vykonaním iných procesných úkonov, z dôvodu čoho je preto tiež pravidelne zaraďovaná medzi tzv. neodkladné a neopakovateľné úkony (pričom obhliadka miesta činu je len jedným z druhov obhliadky). Teória i prax kriminalistických postupov rozlišuje niekoľko fáz obhliadok miesta činu. Neoddeliteľnou súčasťou prvej fázy je zaistenie dôkazov na mieste činu, ktorej úlohou je zabrániť ich znehodnoteniu či zničeniu. Tento, pre zabezpečenie dôkaznej situácie v prípade začatia trestného stíhania, kľúčový postup, nepochybne predpokladá osobnú prítomnosť orgánu činného v trestnom konaní na mieste činu. Aj keď uvedené osobitosti nie sú súčasťou výslovnej úpravy v Tr. por. a je možné sa s nimi oboznámiť predovšetkým štúdiom odboru kriminalistiky, je nevyhnutné sa o nich zmieniť, nakoľko majú pre riešenie problematiky zásadný význam. Práve fázovosť obhliadky a jej charakter ako jediného úkonu pozostávajúceho z celého komplexu rozličných dielčích činností (napr. odoberanie odtlačkov stôp, zbieranie vzoriek, meranie a zaznamenávanie situácie na vhodné médiá rôznymi technickými postupmi, orientačné a zbežné overenie možných variantov deja bez toho, aby došlo k porušeniu stôp a charakteristiky miesta ako takého a pod.), vedie nutne k úvahe, že tento, v zákone síce všeobecne a relatívne jednoducho upravený postup (§ 154 Tr. por.), je nevyhnutné vnímať tak z hľadiska významu pre trestné konanie, ako aj možného zásahu do chránených práv a slobôd dotknutých osôb, nielen v jeho súhrne, ale i v jeho podrobnostiach (v jednotlivých dielčích činnostiach). Inak by totiž nastolený problém vzťahu obhliadky miesta činu a ochrany základných práv a slobôd dotknutých osôb nemal reálne praktické riešenie.

 

            Po predchádzajúcej úvahe, ktorá vyúsťuje do záveru, že práve z hľadiska položenej otázky je nutné obhliadku miesta činu vnímať nielen ako jeden úkon v celku, ale predovšetkým v  štruktúrovanosti jeho rozličných činností smerujúcich síce k jedinému cieľu, ale prostredníctvom rôznych postupov s rozdielnymi funkciami, je potrebné zodpovedať aj ďalšiu otázku, a to, či tento prvotný úkon nie je možné vykonať ešte v intenciách úpravy postupov polície uskutočňovaných vo fáze pred začatím trestného stíhania, konkrétne, či takáto možnosť nevyplýva z ustanovenia § 29 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, ktoré taxatívne stavuje podmienky, za ktorých je policajt oprávnený otvoriť byt alebo iný uzavretý priestor (t. j. ak existuje dôvodná obava, že je ohrozený život alebo zdravie osoby, hrozí závažná škoda na majetku a vec neznesie odklad alebo ak sa v byte alebo inom uzavretom priestore zdržuje páchateľ úmyselného trestného činu a nerešpektuje výzvy polície na jeho opustenie, prípadne ak vznikne dôvodné podozrenie, že sa v byte nachádza zomretá osoba). Iba v týchto prípadoch je totiž policajt oprávnený vstúpiť do obydlia a vykonať potrebné služobné zákroky, služobné úkony alebo iné opatrenia, a to výlučne za účelom odvrátenia bezprostredného nebezpečenstva. Zo systematického zaradenia i zo znenia tejto úpravy nie je možné vyvodzovať oprávnenie polície na vstup do obydlia proti vôli oprávnenej osoby (majiteľa či užívateľa), aj keby sa v ňom, podľa predbežných zistení, nachádzalo miesto trestného činu, za účelom vykonania akýchkoľvek úkonov smerujúcich k zaisteniu (v zmysle zabezpečenia miesta a následného zbierania, odoberania, odnímania, vzatia do úschovy atď.) dôkazov pre trestné konanie. Takéto oprávnenie OČTK nie je možné vyvodzovať ani zo všeobecne formulovaného ustanovenia § 154 Tr. por., ak je chápané izolovane.

 

Výkladom ustanovenia § 107 Tr. por., ktoré upravuje vykonávanie dôkazov v obydlí, iných priestoroch a na pozemku, je zase nutné dospieť k záveru, že medze (dôvody) prielomu do ústavne zaručeného práva na ochranu súkromia, ktoré nie je možné rozširovať výkladom pomocou analógie, predstavujú podmienky obsiahnuté v ustanoveniach §§ 100, 101, 104 až 106 Tr. por., nakoľko enumeratívny výpočet § 107 Tr. por. zahŕňa medzi dôkaznými prostriedkami i „obhliadku miesta“.

 

Základný problém teda spočíva v nedostatočnej zákonnej úprave inštitútu obhliadky, či presnejšie, v chýbajúcom vymedzení pravidiel, za ktorých je možné vykonať tento úkon i proti vôli oprávnených osôb, ak má byť zasiahnuté (v určitej intenzite, podľa povahy vykonaného úkonu vyplývajúceho z účelu, ku ktorému má vo výsledku viesť, i charakteru miesta a stupňa ochrany práva na súkromie, ktoré mu ústava priznáva) do ich ústavne garantovaného práva na ochranu súkromia.

 

To však neznamená, že by OČTK nemohli využiť prostriedky, ktorými má byť zabezpečený účel trestného konania. Využitie týchto prostriedkov je však striktne obmedzené len na nevyhnutnú mieru zásahu do nedotknuteľnosti spomínaných ústavne zaručených práv, v miere nevyhnutnej pre zaistenie sledovaného účelu a v proporcii zodpovedajúcej tak tomuto účelu, ako aj významu chráneného záujmu.

 

            Ustanovením, pomocou ktorého je možné aspoň v nevyhnutnom rozsahu preklenúť doterajšiu medzeru v zákone (v § 154 Tr. por.), je ustanovenie § 103 Tr. por. Námietka, že vstup do obydlia je cielený na úplne iné prípady, je síce relevantná (z jeho obsahu je zrejmý jeho úmysel ako opatrenie povahy bezprostredného zákroku, nie však ako úkonu smerujúceho k zisteniu, zaisteniu a zberu stôp zanechaných na mieste trestného činu), avšak predsa predmetné ustanovenie Tr. por. (trestno-procesná norma) výslovne dovoľuje policajtovi vstúpiť do obydlia, iných priestorov alebo na pozemok aj vtedy, ak vec neznesie odklad a vstup na uvedené miesta je nevyhnutný okrem iného aj na ochranu života alebo zdravia osôb alebo na ochranu štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu majetku, alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody, najmä ak ide o obydlie alebo iné priestory, alebo pozemok osoby pristihnutej pri trestnom čine, s obmedzením sa na zabránenie hroziacemu nebezpečenstvu (po vstupe na uvedené miesta možno vykonať iba také úkony, ktoré neznesú odklad, alebo úkony na predvedenie osoby vrátane jej osobnej prehliadky, ak je tu podozrenie, že má pri sebe zbraň alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby, prípadne ďalších variantov účelu). Z dikcie ustanovenia § 103 Tr. por. teda vyplýva – avšak bez priameho odkazu na úkony vykonávané pri obhliadke – že jeho zmyslom je umožniť taký postup OČTK, ktorým sa zabezpečuje splnenie účelu trestného konania v tom najzákladnejšom rozsahu, pričom uvedené ustanovenie odkazuje na charakter i intenzitu verejného záujmu ako jeden z dôvodov (podmienku), pre ktorý je tento zásah prípustný a súčasne ho limituje vykonaním výlučne iba tých opatrení, ktoré sú k splneniu v ňom vyjadreného účelu nevyhnutné. Vo všeobecnej rovine tak spĺňa požiadavky na ústavne konformné zásahy orgánov verejnej moci (OČTK) do základných práv a slobôd z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti a poriadku (zjednodušené povedané ako normatívne upravený poriadok spoločnosti, ktorého dodržiavanie štát eventuálne vynucuje i mocenskými prostriedkami v záujme ochrany všetkých ostatných osôb a ďalších subjektov), ktorých limity sú v súčasnosti celkom zrozumiteľne a jasne definované v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a nadväzujúcej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Preto je možné ich aplikovať i na postupy používané v rámci obhliadky (na niektoré z týchto postupov vo vzťahu k úvahe o štruktúrovanosti obhliadky), ak nie je možné podľa iného ustanovenia Tr. por. pre neodkladnosť vykonať celý (v jeho komplexe) úkon, alebo ak dovoľuje vykonať aspoň bezprostredné a nevyhnutné opatrenia smerujúce k zabezpečeniu jej základných funkcií, čím súčasne napĺňa i jeho základný účel, ak je chápaný ako zaistenie stôp trestného činu. K nemu nepochybne primárne patrí zabezpečenie ich neporušiteľnosti v stave, v akom boli po čine zanechané, a to až do momentu, kedy ich bude možné štandardnými procesnými postupmi v trestnom konaní zaistiť, analyzovať a prípadne tiež v dôkaznom konaní využiť.

 

            Hranice využitia § 103 Tr. por. pre vyššie uvedený účel (obhliadku, resp. zabezpečenie zmyslu a účelu trestného konania v jeho počiatočnom štádiu) je nutné striktne dodržať, t. j vykonať len tie úkony, ktoré slúžia pri naznačenom postupe k odstráneniu naliehavého nebezpečenstva, a ktoré môžu viesť k odhaleniu, prípadne i zaisteniu dôkazov jedine za predpokladu, že dôkazy boli získané v bezprostrednej súvislosti s týmito úkonmi a iba do okamihu, než bolo hroziace nebezpečenstvo zničenia stôp na mieste činu odstránené, či možno presnejšie povedané, v súvislosti s týmito „zabezpečovacími“ úkonmi je možné zbierať dôkazy či využívať dôkazné prostriedky len dovtedy, kým je na jednej strane ich fyzické zabezpečenie skutočne z hľadiska uvedeného základného účelu nevyhnutné, a ak pritom zvolený postup excesívne nevybočuje z účelu tohto „zabezpečovacieho“ opatrenia. Alebo inak, konkrétna podoba postupu (jeho obsah, náplň prejavujúca sa v konkrétnych činnostiach) smerujúca k zaisteniu účelu obhliadky v prípade, že osoba, do ktorej súkromia má byť pritom zasiahnuté, odmietne také úkony strpieť a je nutné preto využiť podporné opatrenia, ktoré § 103 Tr. por. ponúka, je limitovaná nevyhnutnosťou (neodkladnosťou) týchto opatrení, účelom (zabezpečiť miesto, poprípade určitú konkrétnu stopu pred aktuálne hroziacim zničením a teda jej nenahraditeľnou stratou) i časom (pokým nebezpečenstvo trvá).

 

Pozitívne vymedzenie týchto postupov bude veľmi náročné, ak nie úplne nemožné. Avšak v zmysle negatívneho vymedzenia je možné celkom nepochybne tieto hranice určiť. Nie je ale prípustné nimi (postupmi) obchádzať ustanovenia o domovej prehliadke, príp. o prehliadke iných priestorov a pozemkov. Napokon, ani pre prípad tzv. „priamej“ aplikácie § 103 Tr. por. (teda bez väzby na obhliadku vo vyššie vyjadrenom zmysle) zákon taxatívnym spôsobom nekonkretizuje, a ani to nie je z podstaty veci možné, všetky situácie, ktoré je možné posudzovať ako naliehavé nebezpečenstvo hroziace v ňom uvedeným záujmom. Ak sa v rámci všeobecne akceptovaného výkladu pripustí možnosť aplikácie tohto ustanovenia na prípady ohrozenia existujúcich dôkazov, čo predstavuje ohrozenie záujmu štátu na efektívnom priebehu trestného konania, nie je primárne rozhodujúce, aký je zdroj tohto konkrétneho ohrozenia, ale jeho intenzita; obe ustanovenia (§§ 103 aj 154 Tr. por.) spája spoločný všeobecný účel a význam verejného záujmu, ktorý je takto konfrontovaný so záujmom na ochrane súkromia dotknutej osoby. Preto pri nedostatku výslovnej právnej úpravy, nakoľko ustanovenie § 154 Tr. por. nielenže neobsahuje žiadne zákonné splnomocnenie OČTK na prelomenie ústavného práva na ochranu súkromia (najmä obydlia), ale nedefinuje ani všetky úkony, ktoré sa na mieste činu celkom bežne v rámci obhliadky vykonávajú, je to práve ustanovenie § 103 Tr. por., ktoré prináša OČTK legitímny i legálny prostriedok, ako zaistiť (aj keď iba pri jeho subsidiárnom použití) splnenie účelu trestného konania a umožňuje tak naplniť za danej situácie základný zmysel inštitútu obhliadky postupmi vyvážene zasahujúcimi do súkromia občanov.

 

V situácii, kedy má OČTK (príp. aj iný policajt, napr. poriadkovej služby za účelom zabezpečenia miesta činu a ochrany dôkazov) k dispozícii vierohodné informácie zakladajúce dôvodné podozrenie nasvedčujúce existencii bezprostredného nebezpečenstva zničenia alebo znehodnotenia stôp alebo iných dôkazov, ktoré sa na mieste činu nachádzajú, je preto oprávnený vstúpiť do obydlia i proti vôli jeho vlastníka alebo užívateľa a zotrvať tam až do času, kedy nie je nebezpečenstvo zničenia stôp odstránené. Nie je však oprávnený vykonať žiadne iné úkony smerujúce k vyhľadaniu ďalších dôkazov, ani zadokumentovanie dôkazov už zjavne existujúcich, ibaže by hrozilo priame, reálne a nepochybne rozpoznateľné nebezpečenstvo, že bez ich bezprostredného fyzického zabezpečenia by došlo k ich zničeniu, a tým i k zmareniu účelu trestného konania. Pôjde najmä o prípady neočakávaného nápadu trestnej činnosti (ktorá je spáchaná v obydlí či v iných neverejných priestoroch a pozemkoch), kedy je potrebné vykonať obhliadku za účelom vyhľadania a zaistenia  všetkých kriminalisticky relevantných stôp trestného činu. V takýchto prípadoch by mala obhliadka trvať až do momentu, ktorému predchádzala kvalitná, precízna, detailná a odborná činnosť spojená s obhliadnutím, zadokumentovaním a fixáciou všetkých podstatných stôp či vecných dôkazov vzťahujúcich sa k dokumentovanej trestnej činnosti. Miesto činu je totiž zdrojom informácií o spáchanom čine a mnohokrát i o samotnom páchateľovi, nakoľko zachytáva rad zmien, ktoré sú výsledkom jeho konania (správania). Odovzdaním miesta činu (obydlia, nebytových priestorov) oprávnenej osobe (vlastníkovi, užívateľovi, správcovi) po ukončení obhliadky už nepochybne dochádza k riziku znehodnotenia alebo zničenia dôkazov, vytvorenia nových stôp či kontaminácii samotného miesta činu.

 

Vykonanie obhliadky proti vôli oprávnenej osoby (vlastníka, užívateľa obydlia) za iných okolností, je OČTK oprávnený realizovať iba vtedy, ak má k dispozícii príkaz súdu na vykonanie domovej prehliadky (§ 100 Tr. por.) či prehliadky iných priestorov a pozemkov (§ 101 Tr. por.). Bez splnenia týchto podmienok by bolo nutné každý úkon vykonaný nad rámec zákonných splnomocnení vyplývajúcich z § 103 Tr. por. v tom duchu, ako boli vyššie vyjadrené, považovať za nezákonný s dôsledkom znamenajúcim nepoužiteľnosť (absolútnu neúčinnosť) takto získaných dôkazov v ďalšom priebehu trestného konania.

Ako príklad je možné uviesť napr. situáciu, kedy sa obvinený počas prípravného konania s odstupom niekoľkých týždňov dozná, na akom mieste držal zneužívanú osobu, pričom ide o obydlie inej osoby či neverejné priestory a pozemky. Práve  na takéto a obdobné prípady (ďalej to môže byť napr. potreba vykonania rekonštrukcie v obydlí v neskoršom štádiu prípravného konania, t. j. už po vykonanej obhliadke, ktorou sa začínalo trestné stíhanie), ktoré, zjednodušene a veľmi nadnesene povedané, znesú odklad, je vymedzené ustanovenie § 107 Tr. por., obsahujúce demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, na aplikáciu ktorých je nevyhnutné použitie ustanovení §§ 100, 101, 104 až 106 Tr. por. v prípade, že na ne nedá súhlas osoba, u ktorej sa majú vykonať.

Pripustenie odlišného výkladu by fakticky znamenalo popretie základných princípov, na ktorých stojí ochrana základných práv a slobôd v trestnom konaní, nakoľko OČTK by bol potom oprávnený dosiahnuť v niektorých aspektoch rovnakého účelu, ktorý sa predpokladá pri ustanovení o domovej prehliadke rozhodnutím súdu, prakticky rovnakým postupom, ale podľa iného ustanovenia totožného zákona, t. j. Tr. por., ktorý žiadnu takúto podmienku v podobe rozhodnutia súdu nestanovuje (§ 154 Tr. por.).

           

Záverečná poznámka: autor čerpal podnet pre zverejnený článok zo záverov Stanoviska Najvyššieho štátneho zastupiteľstva Českej republiky zo dňa 05. júna 2008, sp. zn. SL 707/2008, k zjednoteniu výkladu zákonov a iných právnych predpisov k otázke možnosti policajného orgánu vstúpiť do obydlia za účelom vykonania obhliadky miesta činu, publikovaného v Zbierke výkladových stanovísk Najvyššieho štátneho zastupiteľstva Českej republiky pod por. č. 1/2008, s právnou vetou v znení: „Ohledání místa činu (§ 113 tr. ř.) není podmíněno předchozím souhlasem osob, jimž přísluší vlastnické, užívací či jiné právo k místům (prostorům), v nichž se ohledání provádí a do jejichž soukromí má být těmito úkony zasahováno. Odmítne-li taková osoba uvedený úkon strpět, zabezpečí policejní orgán, a to případně i s využitím donucovacích prostředků (§ 83c tr. ř.) místo činu a stopy na něm se nacházející tak, aby nedošlo k jejich porušení, ztrátě nebo zničení a tím ke zmaření účelu ohledání, a další úkony nezbytné k dokončení ohledání místa činu, pokud jejich provedení snese odkladu (tj. zejména náležitou dokumentaci místa, vyhledání a ohledání stop a jejich fyzické zajištění) provede za podmínek stanovených v § 82 nebo 83a tr. ř. podle povahy místa, v němž mají být tyto úkony provedeny.“

K uvedenej problematike pozri aj tento príspevok:

https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1011-rozdiel-medzi-obhliadkou-miesta-cinu-v-obydli-a-domovou-prehliadkou-a-k-ne-zakonnosti-dokazov

 

Diskusia