Keď nie je kontrola ako kontrola....

 

Mgr. Erika Krutková

 

Keď nie je kontrola ako kotrola.....

„Člověk prochází přítomností se zavázanýma očima. Smí pouze tušit a hádat, co vlastně žije. Teprve později mu odvážou šátek z očí a on, pohlédnuv na minulost, zjistí co žil a jaký to mělo smysl.“

Směšné lásky, Milan Kundera

Keď kontroluje ministerstvo financií...

Dňa 09.07.2010 prezident vymenoval novú vládu pozostávajúcu z politických strán SDKÚ-DS, SaS, Most-Híd a KDH. Ministerkou spravoodlivosti sa stala Doc. JUDr. Lucia Žitňanská, PhD. za stranu SDKÚ-DS, ministrom financií Ing. Ivan Mikloš za SDKÚ-DS a ministrom vnútra sa stal JUDr. Daniel Lipšic za KDH. Predsedom Najvyššieho súdu SR a súčasne predsedom Súdnej rady SR bol JUDr. Štefan Harabin. Toľko k spoločensko-politickým reáliam v rozsahu nevyhnutnom pre tento príspevok a zasadenie niektorých udalostí do kontextu danej doby.

V dňoch 29.07.2010 a následne opakovane v dňoch 2., 3., a 4. augusta predseda najvyššieho súdu neumožnil audítorskej skupine Ministerstva financií SR vykonať na Najvyššom súde SR vládny audit zameraný na „overenie a hodnotenie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami, efektívnosti a účinnosti finančného riadenia a ďalších skutočností ustanovených osobitnými predpismi a nakladania s majetkom štátu, vrátane overenia splnenia prijatých opatrení na nápravu nedostatkov zistených predchádzajúcim vládnym auditom“ s tým odôvodnením, že výkon kontroly predstavuje zásah do nezávislosti justície a na jej vykonanie je oprávneý výlučne Najvyšší kontrolný úrad SR.

V tejto súvislosti bola najvyššiemu súdu dňa 29.09.2010 Ministerstvom financií SR uložená pokuta v maximálnej možnej výške 33.193,91 eur za porušenie povinnosti vytvoriť ministerstvu ako auditujúcemu orgánu podmienky na vykonanie vládneho auditu a zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho začatie a riadny priebeh. Minister financií podal na predsedu najvyššieho súdu aj trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Následne na predsedu najvyššieho súdu dňa 18.11.2010 podala ministerka spravodlivosti návrh na Ústavný súd SR na disciplinárne konanie pre pokračovanie v porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie a takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, a uloženie disciplinárneho opatrenia zníženia funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka.

Výsledkom tohto sporu medzi najvyšším súdom a predsedom najvyššieho súdu na jednej strane a ministerstvom financií na strane druhej sú dve vzájomne protichodné rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 29.06.2011 sp. zn. 5 Sžf/18/2011 zamietol odvolanie Ministerstva financií voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.01.2011 sp. zn. 3S/314/2010, ktorým zrušil rozhodnutia ministerstva financií o uložení pokuty najvyššiemu súdu.

V odôvodnení rozsudku sa najvyšší súd stotožnil so závermi krajského súdu, že Ministerstvo financií SR je orgánom oprávneným vykonávať vládny audit výlučne vo vzťahu k orgánom verejnej správy avšak najvyšší súd je orgánom súdnej moci, ktorý verejnú správu nevykonáva, a to ani vtedy, ak nakladá s majetkom štátu. Kontrola hospodárenia najvyššieho súdu je podľa názoru krajského súdu vo výlučnej právomoci Najvyššieho kontrolného úradu SR.

Rovnako sa najvyšší súd nestotožnil ani s argumentom ministerstva financií, že samotným výkonom vládneho auditu nemožno žiadnym spôsobom zasiahnuť do výkonu súdnej moci Najvyššieho súdu SR, keďže predmetom vládneho auditu nie je overovanie výkonu súdnej moci, ale overenie hospodárenia s verejnými prostriedkami, odkazujúc na princíp trojdelenia moci v právnom štáte, integrálnou súčasťou ktorého je aj neprípustnosť akékoľvek zasahovania do financovania súdnictva alebo jeho kontroly orgánmi verejnej správy.

Na rozdiel od najvyššieho súdu, Ústavný súd SR v uznesení zo dňa sp. zn. PL. ÚS 92/2011, ktorým uznal predsedu najvyššieho súdu vinným zo závažného disciplinárneho previnenia a uložil mu disciplinárne opatrenie spočívajúce v znížení funkčného platu o 70 % na obdobie jedného roka, dospel k diametrálne odlišným záverom.

Ústavný súd SR vo svojom odôvodnení konštatoval, že najvyšší súd ako právnická osoba hospodári s verejnými prostriedkami a pri realizácii tejto činnosti, ako aj pri zabezpečovaní bežnej prevádzky súdu nejde o výkon súdnej moci. Najvyšší súd má v tomto smere rovnaké postavenie ako ktorákoľvek iná právnická osoba, ktorá verejné prostriedky používa na zabezpečenie svojej činnosti. Samotným výkonom vládneho auditu nemožno žiadnym spôsobom zasiahnuť do výkonu súdnej moci najvyššieho súdu, keďže predmetom vládneho auditu nie je overovanie výkonu súdnej moci, ale overenie a hodnotenie hospodárnosti.

Spor predsedu najvyššieho súdu a jeho disciplinárne potrestanie sa dostal aj pred Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v rozsudku zo dňa 20.11.2012 č. 58688/11 konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru, keď právu na spravodlivý proces nadradil potrebu uznášaniaschopnosti Ústavného súdu SR za účelom rozhodnutia veci, pričom presvedčivo nevysvetlil nevylúčenie sudcov voči, ktorým obe strany podali námietky zaujatosti. Napriek tomu Ústavný súd SR uznesením zo dňa 19.01.2016 sp. zn. PL. ÚS 1/2016 návrh na povolenie obnovy zamietol pre jeho neprípustnosť. Tentokrát ESĽP rozhodnutím zo dňa 02.06.2015 č. 33800/14 sťažnosť pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením ústavného súdu o nepovolení obnovy konania odmietol ako neprípustnú.

Keď kontroluje minister spravodlivosti...

O štrnásť rokov neskôr iný minister a iný predseda najvyššieho súdu sa rovnako dostali do sporu pre výkon kontroly, tentokrát zameranej na podozrenia z obchádzania informačného systému a systému náhodného prideľovania spisov.

Kontrola sa týkala nielen najvyššieho súdu ale aj Špecializovaného trestného súd a tu došlo aj k rozdielnemu prístupu oboch predsedov. Zatiaľ čo predseda Špecializovaného trestného súdu bez akýchkoľvek výhrad kontrolu umožnil v požadovanom rozsahu, predseda najvyššieho súdu kontrolu neumožnil s tým, že rozsah kontroly a spôsob akým sa mala uskutočniť presahuje kontrolné právomoci ministerstva spravodlivosti a predstavuje zásah do nezávislosti súdnej moci.

Minister spravodlivosti namietal, že účelom kontroly je overenie bezpečnosti systému náhodného prideľovania vecí a vylúčenie možnosti neoprávneného zásahu do systému a za týmto účelom požadoval predloženie auditných záznamov o pridelení jednotlivých vecí a všetkých dát s tým súvisiacich. Rozsah požadovaných dát odôvodnil potrebou vyhodnotenia, či a kedy sa systém správal neštandardne. Súčasne argumentoval, že v minulosti, v súvislosti s  požiadavkami ministerstva spravodlivosti na vykonanie individuálnej kontroly pridelenia veci, najvyšší súd takúto kontrolu umožnil a to dokonca zriadením vzdialeného prístupu do systému.

Možno zhrnúť, že sporom medzi predsedom najvyššieho súdu a ministerstva spravodlivosti nie je otázka samotnej podstaty kontroly, riadne fungovanie Centrálneho informačného systému, ale otázka rozsahu kontroly a spôsobu jej vykonania, a teda či z oprávnenia ministerstva spravodlivosti spravovať informačný systém implicitne vyplýva aj oprávnenie na výkon paušálnej kontroly tohto systému, konkrétne systému náhodného prideľovania vecí.

V každom prípade, rovnako ako odlišné závery súdov ohľadom kontrolných právomocí ministerstva financií voči najvyššiemu súdu tak ani odlišný prístup a verejné vyjadrenia dvoch predsedov súdov a ministerstva spravodlivosti ohľadom kontrolných právomocí neprispievajú k dôvere verejnosti v riadny výkon spravodlivosti a fungovanie justície.

Právo na zákonného sudcu

Významnou systémovou poistkou zaručujúcou nezávislosť súdov a sudcov je právo na zákonného sudcu zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Právo na zákonného sudcu má zabrániť nielen účelovej a svojvoľnej manipulácii s príslušnosťou sudcov ale má brániť aj svojvôli pri prideľovaní veci jednotlivým sudcom. Jeho konkrétnou realizáciou je rozvrh práce súdu. Na prvé počutie možno nudný interný dokument vypracovaný na každom súde, ktorý má však obrovský vplyv na fungovanie súdnictva, a tým aj ústavný rozmer. Rozvrh práce stanovuje nielen pravidlá pre prvotné prideľovanie spisov, ale určuje aj pravidlá pre následné prerozdeľovanie spisov, určuje zloženie senátov a rozhoduje o špecializácii jednotlivých sudcov a senátov, kto bude členom veľkých senátov a rozšírených zjednocovacích senátov kolégií najvyššieho súdu. V dôsledku toho je aj dôležitým predpokladom sudcovskej nezávislosti a kľúčovým nástrojom pre boj s korupciou sudcov. Okrem samotnej existencie je dôležitý i dojem, ktorý systém prideľovania a prerozdeľovania spisov vyvoláva a preto tieto pravidlá musia byť dostatočne transparentné, všeobecné, zrozumiteľné, vopred dané, prístupné verejnosti a najmä musia obsahovať záruky proti prípadnému zneužitiu, či už priamo zo strany výkonnej moci alebo predsedu súdu ako súdneho funkcionára menovaného ministrom spravodlivosti (materiálny aspekt).

Systém náhodného prideľovania vecí tak predstavuje síce dôležitú ale z celkového pohľadu na život a obeh spisu na súde len veľmi malú časť realizácie práva na zákonného sudcu. K manipuláciám alebo pochybeniam pritom najjednoduchšie dochádza nie pri prvotnom pridelení spisu ale najmä pri ich následnom prerozdeľovaní napr. v dôsledku odchodu sudcu do dôchodku alebo potreby vyrovnania pracovného zaťaženia.[1]

Pridelenie veci prostredníctvom systému náhodného prideľovania je vo všeobecnosti pravidlom ale práve rozvrh práce stanovuje početné výnimky z tohto pravidla cieľom ktorých je zabezpečiť efektívny výkon spravodlivosti. Ide napríklad o situácie, keď vec bola opätovne predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu, pridelenie vzájomne súvisiacej veci tomu istému senátu, ak je potrebné rozhodnúť o viacerých predmetoch (veciach) v tej istej veci a podobne.

Do procesu pridelenia veci zákonnému sudcovi resp. senátu tak okrem systému náhodného prideľovania v značnom rozsahu vstupuje aj subjektívny prvok v podobe výnimiek stanovených rozvrhom práce a je otázne, do akej miery majú auditné záznamy požadované ministerstvom spravodlivosti výpovednú hodnotu z hľadiska skúmanej štandardnosti fungovania systému.

Je vlastne paradoxom, že podozreniam a obvineniam čelí práve najvyšší súd, zatiaľ čo v prípade Špecializovaného trestného súdu vďaka absencii osobitnej legislatívnej úpravy, svojvoľným opatreniam predsedu súdu JUDr. Jána Hrubalu a nezmyselným dodatkom k rozvrhu práce, početnosťou ktorých prekoná aj tak veľmi kritizovaného bývalého predsedu najvyššieho súdu, len ťažko možno hovoriť o práve na zákonného sudcu a kvalitatívnym požiadavkám na rozvrh práce.

Pohľad do kuchyne náhodného prideľovanie spisov

Od roku 2001 bol na súdoch používaný systém s názvom „Súdny manažment“, ktorého funkčnosť bola limitovaná technologickými obmedzeniami doby a tak bol budovaný ako decentralizovaná aplikácia na každom súde. Najvyšší súd dlhodobo používal informačné systémy oddelené od systémov všeobecných súdov v dôsledku čoho dochádzalo aj k praktickým problémom ako nemožnosť generovania obhajcu v konaní pred najvyšším súdom, ktoré sa odstraňovali tak povediac za pochodu. Ako sa píše v pripravenej štúdii k projektu Centrálneho informačného systému, správne fungujúci súdny systém je jedným z pilierov demokratického zriadenia a má výraznú úlohu pri zabezpečovaní spravodlivosti v spoločnosti. Súdny systém musí reagovať na výzvy a požiadavky vývoja a poskytovať kvalitný rámec a dôveru v 21. storočí.[2]

Najvyšší súd už viac krát v minulosti čelil podozreniam z nezákonného prideľovania spisov a obchádzania systému náhodného prideľovania vecí[3]. Štefan Harabin po nástupe do čela Najvyššieho súdu SR v roku 2009 mal spraviť hneď niekoľko krokov týkajúcich sa rozvrhu práce, špecializácie sudcov a prideľovania spisov. V prvom rade prepustil vedúcu podateľne a mal ju nahradiť tzv. „svojím“ človekom. Ďalej, podľa jeho oponentov na najvyššom súde im mal prideľovať spisy bez náhodného výberu prostredníctvom elektronickej podateľne[4], odoberať im zaujímavé spisy a tak ich odstaviť od všetkých zaujímavých či hospodársky významných káuz[5]. Ďalším neštandardným krokom mali byť veľmi časté zmeny rozvrhu práce a časté prerozdeľovanie spisov bez použitia náhodného výberu.[6] Podozreniam sa nevyhla ani bývalá predsedníčka najvyššieho súdu JUDr. Daniela Švecová[7].

Napriek vyšetrovaniu vedeného NAKA pre trestný čin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 Trestného zákona sa akákoľvek manipulácia nikdy nepreukázala.[8]

Posledné podozrenia sa týkali viacerých politicky exponovaných a profilových trestných vecí, ktoré, aspoň podľa niektorých, „podozrivo“ napádali výlučne do senátu 5T najvyššieho súdu. Základom pre uvedené tvrdenie má byť rozdiel medzi časovým údajom uvedeným na potvrdení o prijatí podania podateľňou a časovým údajom uvedeným na potvrdení o náhodnom pridelení veci zákonnému senátu najvyššieho súdu prostredníctvom systému elektronickej podateľne, a to rádovo v minútach.

Rozdiel medzi časovými údajmi môže ale nie nevyhnutne musí znamenať  manipulácie pri náhodnom prideľovaním spisov, záleží na spôsobe organizácie a fungovania podateľne na danom súde. Napríklad na Špecializovanom trestnom súde je potrebné rozlišovať medzi podateľňou, ktorá fyzicky prijme a potvrdí písomné podanie a ktorá sa nachádza na prízemí pri vstupe do budovy a zamestnancom, ktorý má na starosti systém náhodného prideľovania vecí a ktorý sedí na prvom poschodí budovy súdu. Pre náhodné pridelenie veci je potrebné do systému zadať potrebné údaje ako počet obvinených, aplikovateľné ustanovenia Trestného zákona, počet skutkov, či ide o prečin, zločin alebo obzvlášť závažný zločin, či ide o senátnu alebo samosudcovskú trestnú vec a k tomu všetkému zohľadniť aj výnimky dané rozvrhom práce a ďalšie. Nie výnimočne sa zamestnanec potreboval aj poradiť ohľadom správneho zadania údajov, ktoré vo výsledku ovplyvňuje spôsob fungovania systému ako celku a náhodného pridelenia veci. Takže rozdiely v časových údajoch napr. medzi podaním obžaloby a náhodným pridelením veci zákonnému sudcovi sú štandardne niekoľko minúť, či dokonca desiatok minút alebo hodín.

Komu bude vec pridelená sa dá čiastočne iba odhadnúť s väčšou či menšou úspešnosťou, o čom sa neraz snažili prokurátori zrušeného Úradu Špeciálnej prokuratúry GP SR. Pravdepodobnosť, že sa trafíte je rovnaká asi ako v lotérii vzhľadom na množstvo subjektívnych prvkov a výnimiek, ktoré do samotného procesu náhodného prideľovania spisov vstupujú. Ak v relatívne krátkom čase po sebe boli na súd podané viaceré „drobné“ trestné veci, vždy sme tušili, že čoskoro bude podaná obžaloba alebo návrh v spoločensky citlivej alebo záujmovej trestnej veci a prokurátori sa snažia odhadnúť, kedy obžalobu podať aby napadla do nimi preferovaného senátu. Dôkazom toho, že nech sa snažíte akokoľvek, elektronická podateľňa si spraví aj tak podľa seba, je trestná vec „úkladnej vraždy novinára“. Podľa toho, do ktorých senátov na Špecializovanom trestnom súde napádali trestné veci v poslednom období, prokurátori odhadovali, že samotná obžaloba vo veci „vraždy novinára“ napadne do senátu 1T v zložení JUDr. Ján Buvala, JUDr. Emil Klemanič a Mgr. Pamela Záleská a návrh na schválenie dohody o vine a treste obvineného Z. Andruskóa padne do senátu 2T v zložení JUDr. Ružena Sabová, Mgr. Ivan Matel a JUDr. Rastislav Stieranka. Stal sa však presný opak. Podľa mojich skúseností, čím viac sa prokurátori snažili „špekulovať“ tým horšie, aspoň z ich pohľadu, to dopadlo.

Najjednoduchší spôsob ako sa dá zasiahnuť do systému náhodného pridelenie veci je dať pokyn informatikovi alebo inej poverenej osobe s oprávnením zasahovať do nastavenia systému prideľovania aby v rozpore s rozvrhom práce vynuloval tzv. číselníky (číslo určujúce pomer vecí a akom majú byť sudcovi alebo senátu veci prideľované) jednotlivých senátov s výnimkou senátu, do ktorého je žiadúce prideliť vec. Alebo tzv. na hulváta prideliť vec nanovo. Po každom takomto zásahu však v systéme zostáva stopa, ktorá sa dá odhaliť aj bez potreby špeciálnych technických znalostí.

Právo účastníka na preverenie pridelenia veci zákonnému sudcovi

S účinnosťou od 01.06.2023 ak má obvinený pochybnosti o spôsobe pridelia jeho veci zákonnému sudcovi prostredníctvom systému náhodného prideľovania vecí má právo na jeho preverenie podľa § 139e vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej len „Vyhláška“). Podľa tohto ustanovenia sa účastníkovi konania alebo jeho zástupcovi umožní nahliadnuť do kontrolného modulu aplikácie, ktorý obsahuje logy o súdnom spise v jeho veci, a to dátum a čas pridelenia veci, titul, meno a priezvisko sudcu, ktorému bola vec pridelená a poznámku. Na žiadosť im informačné centrum vydá proti podpisu listinné potvrdenie obsahujúce uvedené logy a jedno vyhotovenie listinného potvrdenia je súčasťou evidencie informačného centra súdu. Zmena Vyhlášky bola prijatá novelou č. 163/2023 Z. z.

Uvedené ustanovenie súčasne vyvracia komunikované obavy predsedu najvyššieho súdu a Špecializovaného trestného súdu o možnom neoprávnenom sprístupnení obsahu spisov, či neoprávnenom stiahnutí dát súvisiacich so spismi ako aj o údajnej nemožnosti oddelenia týchto údajov od obsahu spisu. Ak je možné sprístupniť kontrolný modul aplikácie účastníkovi konania a vyhotoviť o tom osobitné potvrdenie, potom rovnaké údaje je možné vydať aj ministerstvu spravodlivosti v súvislosti s kontrolou informačného systému a jeho bezpečnosti. Citujúc ministra spravodlivosti tvrdenia predsedov súdov súd „nezmysel“, a to bol ešte veľmi slušný.

K rozsah právomocí MSSR vo vzťahu k informačnému systému

Úvodom je potrebné uviesť, že v súčasnosti kontrolné právomoci ministerstva spravodlivosti voči najvyššiemu súdu a voči Špecializovanému trestnému súdu s postavením krajského súdu sú v oblasti informačných systémov totožné.

Ministerstvo spravodlivosti SR je prevádzkovateľom informačných systémov pre všetky súdy a zodpovedá za jeho rozvoj. V rámci svojej pôsobnosti riadi a metodicky usmerňuje vývoj, nasadzovanie a využívanie informačných systémov a technológií na súdoch, spravuje a zabezpečuje aktuálne používaný systém Súdneho manažmentu. V súvislosti s výkonom pôsobnosti ministerstvo zabezpečuje prevádzku a ochranu informačných systémov súdov, koordináciu nákupu technických a programových prostriedkov, ako aj nasadzovania informačných systémov a ich vývoj, nasadzovanie informačných systémov verejnej správy na súdoch, bezpečnosť informačných systémov vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z ochrany osobných údajov. Tiež zabezpečuje koordináciu spracovania štátnej štatistiky, súdnej štatistiky a výkazníctva spracúvaného v informačných systémoch, údržbu technických a programových prostriedkov, správu licencií, školenia a semináre týkajúce sa informačných systémov, nasadzovanie a prevádzku dátových komunikačných prostriedkov.

O tejto častí oprávnení ministerstva spravodlivosti vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. d) v spojení s § 73 ods. 1 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch asi nikto nepochybuje. Otázkou ale zostáva, či z postavenia ministerstva spravodlivosti ako správcu a prevádzkovateľa systému Súdneho manažmentu vyplývajú aj kontrolné právomoci a ak áno akého charakteru a v akom rozsahu. Odpoveď na túto otázku bude závisieť aj od určenia, či samotný proces pridelenia už predstavuje výkon súdnictva alebo ide len o administratívno-organizačné úkony technickej povahy a výkon súdnictva súvisí až so samotným procesným postupom a rozhodovaním zákonného sudcu vo veci.

Vzhľadom na to, že pridelenie veci je integrálnou súčasť realizácie ústavného práva na zákonného sudcu a práva na spravodlivý proces, som názoru, že aj proces pridelenia veci prostredníctvom systému náhodného prideľovania je výkonom súdnictva a kontrolné právomoci ministerstva spravodlivosti sa obmedzujú len na technickú stránku fungovania systému.

Ďalej ministerstvo spravodlivosti podľa § 72 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v individuálnych prípadoch vykonáva previerky súdnych spisov a previerky úrovne súdneho konania v súvislosti s výkonom pôsobnosti ministra alebo ministerstva a vybavuje sťažnosti a podnety. Na účel plnenia týchto úloh je ministerstvo oprávnené nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať si súdny spis, robiť si z neho odpisy, výpisy a kópie, ako aj vyžadovať iné podklady, informácie alebo vyjadrenia. Z oprávnenia ministerstva spravodlivosti vyžadovať informácie v súvislosti s vybavovaním podnetov, sťažností a oprávneniami v disciplinárnej rovine však nemožno automaticky vyvodiť oprávnenie na paušálnu kontrolu informačného systému.

Na druhej strane si však nemyslím, že preskúmanie prideľovania trestných vecí na najvyššom súde za obdobie od roku 2001 by bolo prehnané a neopodstatnené. Okrem viacero politicky exponovaných trestných vecí za obdobie posledných 4 rokov, senát 5T najvyššieho súdu rozhodoval aj v trestnej veci korupcie bývalého viceprimátora mesta Košice za politickú stranu SDKÚ-DS, či v trestnej veci tzv. „nástenkového tendra“ ako aj o odňatí trestnej veci obvineného R. Lališa Krajskému súdu v Banskej Bystrici a jej opätovnému prikázaní Špecializovanému trestnému súdu a rovnako stál aj za stanoviskom trestnoprávneho kolégia vo veci tzv. policajnej inšpekcie. Hovorí sa, že náhody neexistujú ale bez vyvrátenia všetkých pochybností sa zbytočne otvára priestor pre špekulácie a v konečnom dôsledku utrpí dôvera verejnosť v spravodlivosť.

Vnútorná revízia súdu

Zatiaľ čo nie je pochýb o oprávnení ministerstva spravodlivosti kontrolovať softwarové nastavenie a bezpečnosť Centrálneho informačného systému súdnictva, v zmysle § 55 ods. 2 písm. g) a h) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, oprávnenie vykonávať paušálnu kontrolu prideľovania spisov podľa rozvrhu práce a kontrolu dôvodnosti prijatých zmien rozvrhu práce a dodržiavania postupu tvorby rozvrhu práce, patrí revíznemu oddeleniu súdu pri výkone riadnej alebo mimoriadnej revízie.

Riadna revízia sa uskutočňuje v päťročných časových intervaloch, podľa vopred stanoveného harmonogramu revízií, ktorý schvaľuje na návrh príslušného predsedu krajského súdu, predsedu najvyššieho súdu a predsedu najvyššieho správneho súdu súdna rada.

Pri mimoriadnej revízii jej zameranie na určité oblasti výkonu súdnictva určí raz ročne súdna rada na návrh ministra, predsedov krajských súdov, predsedu najvyššieho súdu a predsedu najvyššieho správneho súdu. Vychádza pritom aj z vlastných poznatkov z vybavovania sťažností a podnetov fyzických osôb a právnických osôb o úrovni výkonu súdnictva.

Rovnako predsedovia krajských súdov, predseda najvyššieho súdu a predseda najvyššieho správneho súdu môžu z vlastného podnetu alebo na návrh príslušného predsedu súdu nižšieho stupňa nariadiť alebo na podnet ministra nariadia mimoriadnu revíziu aj nad rámec revízií v oblastiach, v ktorých sa štandardne vykonáva ak je to nevyhnutné na overenie podnetov o závažných nedostatkoch vo výkone súdnictva alebo zistenie ich príčin.

Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, revíziu na najvyššom súde vykonáva orgán určený rokovacím poriadkom najvyššieho súdu. Rokovací poriadok určí aj spôsob ustanovovania členov revízneho oddelenia pre revíziu Špecializovaného trestného súdu.

Na žiadosť vedúceho revízneho oddelenia môže predseda súdu určiť na vykonanie revízie aj ďalšie osoby, ak to vyžaduje rozsah a zameranie revízie.

Snahou o paušálnu kontrolu Centrálneho informačného systému v súvislosti s preverením systému náhodného prideľovania spisov a ústavou garantovaného práva na zákonného sudcu si ministerstvo spravodlivosti, aspoň podľa môjho názoru, prisvojilo oprávnenia, ktoré patria do výlučnej pôsobnosti revízneho oddelenia v rámci vnútornej revízie súdov.

Nemožno akceptovať tak široký výklad oprávnení ministerstva spravodlivosti kontrolovať Centrálny informačný systém, ktorým by dochádzalo k faktickej revízii súdu v oblasti prideľovania spisov orgánom výkonnej moci. Aj vzhľadom na zákonné podmienky nariadenia a vykonávania vnútornej revízie súdov, postavenie členov revízneho oddelenia, spôsob ich menovania, som názoru, že už samotný proces prideľovania vecí systémom náhodného prideľovania je súčasťou výkonu súdnej moci a preto orgány výkonnej moci nemajú v tejto oblasti kontrolné právomoci.

Záverom

Vzhľadom na prezentované úvahy uvedené ustanovenia mám za to, že kontrolné oprávnenia ministerstva spravodlivosti ako správcu a prevádzkovateľa Centrálneho informačného systému sa vzťahujú výlučne a len na softwarovú, technickú a bezpečnostnú stránku fungovania systému vykonávanú prostredníctvom odborne spôsobilej osoby alebo nezávislým znalcom z oblasti elektrotechniky. Na podklade individuálnej sťažnosti alebo podnetu má ministerstvo spravodlivosti oprávnenie požadovať prístup alebo auditné záznamy a ďalšie súvisiace dáta z Centrálneho informačného systému týkajúce sa pridelenia veci zákonnému sudcovi výlučne v danom prípade a v rozsahu nevyhnutnom na jeho vybavenie. Ministerstvo spravodlivosti však nemá oprávnenie vykonávať paušálnu kontrolu systému náhodného prideľovania spisov a na tieto účely požadovať vydanie všetkých auditných záznamov a súvisiacich dát pre neurčitý okruh vecí za určené alebo dokonca celé obdobie fungovania systému. V prípade, že kontrola systému náhodného prideľovania spisov bezprostredne súvisí s ústavou garantovaným právom na zákonného sudcu a ich pridelením zákonnému sudcovi v súlade s rozvrhom práce, takúto kontrolu je oprávnené vykonať len revízne oddelenie vnútornej revízie súdu v rámci nariadenej riadnej alebo mimoriadnej revízie postup upraveným zákonom. Garantom nezávislosti justície pri výkone kontroly je Súdna rada.

Vzhľadom na prelínanie oprávnení ministerstva spravodlivosti a revízneho oddelenia a zjavnú súvislosť medzi riadnym fungovaním Centrálneho informačného systému, systému náhodného prideľovania vecí a prideľovaním vecí zákonnému sudcovi v súlade s rozvrhom práce súdu by riešením bola legislatívna úprava v oblasti vnútornej revízie súdov s možnosťou nariadenia mimoriadnej revízie Súdnou radou SR a vymenovania ad hoc revíznej komisie s účasťou zástupcu ministerstva, príslušného parlamentného výboru, odborníka z akademického prostredia alebo nestranného znalca, či inej odborne spôsobilej osoby, v závislosti od zamerania revízie tak, aby najmä v prípade overenia možných závažných štrukturálnych nedostatkov nedochádzalo k pochybnostiam a obvineniam zo zasahovania do nezávislosti justície zo strany výkonnej moci a na druhej strane došlo k odstráneniu akýchkoľvek pochybností, bezodkladnej náprave identifikovaných nedostatkov a v prípade potreby aj vyvodeniu zodpovednosti.

Riešenie tak vidím vo vytvorení právneho rámca a širšieho priestoru pre väčšiu mieru spolupráce a súčinnosti medzi jednotlivými zložkami štátu, ktoré sa spoločne podieľajú na výkone, správe a riadnom fungovaní spravodlivosti, než v emotívnych tlačových besedách jej jednotlivých predstaviteľov, ktoré ešte viac ohrozujú už tak značne naštrbenú dôveryhodnosť justície v očiach verejnosti.

 

Diskusia