Skutočne potrebujeme novú skutkovú podstatu trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti?

 

Ten­to prís­pe­vok v struč­nos­ti rea­gu­je na člá­nok Ja­ros­la­va Čollá­ka, kto­rý bol zve­rej­ne­ný na inter­ne­to­vej strán­ke www.ucps.sk s náz­vom „Za­vŕše­nie „prie­kop­níc­kej“ ces­ty – zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pri vý­ko­ne špor­to­vej čin­nos­ti“, o kto­ré­ho zá­ve­roch vy­slo­vu­je ur­či­té po­chyb­nos­ti.

Ja­ros­lav Čollák vo svo­jom člán­ku dos­pel k zá­ve­ru, že je pot­reb­né za­viesť no­vú skut­ko­vú pod­sta­tu ub­lí­že­nia na zdra­ví pri vý­ko­ne špor­to­vej čin­nos­ti a to s nal­se­dov­ným zne­ním (ci­tu­jem):

"Kto iné­mu pri špor­te aj pri prí­pad­nom dodr­ža­ní špor­to­vých pra­vi­diel od­vet­via špor­tu, pri kto­ré­ho zá­pa­se, či sú­bo­ji k zra­ne­niu doš­lo, a to mi­mo zá­uj­mu do­siah­nuť špor­to­vý ús­pech úmy­sel­ne a do­ká­za­teľ­ne spô­so­bí uj­mu na zdra­ví, pot­res­tá sa pe­ňaž­ným tres­tom od 3000 Euro ale­bo od­ňa­tím slo­bo­dy na...až...ro­ky/ro­kov". - zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta

"Pe­ňaž­ným tres­tom od 15.000 Euro ale­bo od­ňa­tím slo­bo­dy na...až...ro­ky/ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia za pou­ži­tia aké­ho­koľ­vek pred­me­tu, kto­rý má po­ten­ciál uro­biť útok sil­nej­ším" - kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta

 1/ k zna­kom navr­ho­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty no­vé­ho (špe­ciál­ne­ho) tres­tné­ho či­nu

 S navr­ho­va­ným zne­ním skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pri vý­ko­ne špor­to­vej čin­nos­ti, tak ako ich autor člán­ku vy­me­dzil, sa ne­mož­no sto­tož­niť a to z nas­le­dov­ných dô­vo­dov:

 - navr­ho­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu za­hŕňa me­dzi svo­je zna­ky aj po­jem „do­ká­za­teľ­ne“, čo ne­mož­no ak­cep­to­vať, pre­to­že ide o po­jem, kto­rý pat­rí do tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho a vzťa­hu­je sa k do­ka­zo­va­niu vi­ny, či ne­vi­ny. Je zrej­mé, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti mu­sia byť napl­ne­né všet­ky zna­ky kon­krét­nej zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a ak niek­to­ré napl­ne­né nie sú, či po­ve­da­né inak, nie sú do­ká­za­né, ne­mô­že ísť o spá­chanie toh­to kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Pre­to ak autor uvá­dza pria­mo do zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, že mu­sí ísť „do­ká­za­teľ­ne“ o spô­so­be­nie nás­led­ku je ta­ké­to pro­ces­né vy­me­dzenie zna­kov nep­ri­ja­teľ­né. Na­po­kon, po­jem „do­ká­za­teľ­ne“ ani ne­pat­rí me­dzi žiad­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, t. j. ne­vy­jad­ru­je ani sub­jekt, ani sub­jek­tív­nu strán­ku, ani ob­jekt a ani ob­jek­tív­nu strán­ku (po­jem „do­ká­za­teľ­ne“ nie je to­tiž ko­na­ním pá­cha­te­ľa, ani vy­jad­re­ním prí­čin­né­ho vzťa­hu a už vô­bec nie nás­led­kom tres­tné­ho či­nu). Len pre úpl­nosť tre­ba uviesť, že všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty je pot­reb­né do­ka­zo­vať, te­da ak by sme iš­li do dôs­led­kov, mu­se­li by sme do­ka­zo­vať aj po­jem „do­ká­za­teľ­ne“ čo sku­toč­ne mož­no ozna­čiť za ab­sur­dné.

 - po­kiaľ ide o vy­me­dzenie nás­led­ku navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, autor ho vy­me­dzil ako spô­so­be­nie „uj­my na zdra­ví“. Nie je cel­kom jas­né, pre­čo sa má kri­mi­na­li­zo­vať aká­koľ­vek „uj­ma na zdra­ví“ (ten­to po­jem de­fi­nu­je § 123 ods. 1 Tr. zák., pri­čom uj­mou na zdra­ví je aj nap­rík­lad spô­so­be­nie mod­ri­ny), keď trest­ný zá­kon kri­mi­na­li­zu­je len váž­nej­šie uj­my na zdra­ví a to spô­so­be­nie „ub­lí­že­nia na zdra­ví“ (§ 123 ods. 2 Tr. zák.) a spô­so­be­nie „ťaž­kej uj­my na zdra­ví“ (§ 123 ods. 3 Tr. zák.). Pre­čo by ma­lo prísť ku kri­mi­na­li­zá­cii aj ba­ga­teľ­ných po­ra­ne­ní v špor­te, kto­ré ne­do­sa­hu­jú ani „ub­lí­že­nie na zdra­ví“ autor ne­vys­vet­lil. Mož­no sa však dom­nie­vať, že ide len o ur­či­tú pi­sár­sku chy­bu návr­hu s tým, že sa v sku­toč­nos­ti pred­pok­la­dá spô­so­be­nie mi­ni­mál­ne „ub­lí­že­nia na zdra­ví“ v zmys­le § 123 ods. 2 Tr. zák. Na­po­kon, autor v zne­ní navr­ho­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uvá­dza nie­len po­jem „uj­ma na zdra­ví“, ale aj po­jem „zra­ne­nie“, čo je fak­tic­ky uj­ma na zdra­ví a ide o ob­sa­ho­vo to­tož­né poj­my. Z hľa­dis­ka ter­mi­no­lo­gic­ké­ho nie je vhod­ným, aby sa v jed­nej a tej is­tej skut­ko­vej pod­sta­te uvá­dzal ten is­tý nás­le­dok tres­tné­ho či­nu dvo­mi od­liš­ný­mi poj­ma­mi.

 - trest­ný zá­kon sta­no­vu­je pra­vid­lo, pod­ľa kto­ré­ho Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je, pri jed­not­li­vých tres­tných či­noch, len tres­tné sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 34 ods. 2 Tr. zák.). Autor s tým­to pra­vid­lom, pri návr­hu no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty, vô­bec nep­ra­cu­je, ale ho pre­la­mu­je, na­koľ­ko pria­mo v skut­ko­vej pod­sta­te uvá­dza vý­šku pe­ňaž­né­ho tres­tu a al­ter­na­tív­ne aj trest od­ňa­tia slo­bo­dy (sa­moz­rej­me mož­no sta­no­vo­vať tres­tné sadz­by aj tak ako to uro­bil autor, av­šak po­tom za sú­čas­nej zme­ny us­ta­no­ve­nia § 34 ods. 2 Tr. zák.). Kon­cep­cia dvoch tres­tných sa­dzieb sta­no­ve­ná auto­rom je však zby­toč­ne a ne­po­cho­pi­teľ­ne ob­me­dzu­jú­ca a to v tom, že vy­lu­ču­je aj mož­né iné dru­hy tres­tov, kto­ré by inak bo­lo mož­né ulo­žiť, nap­rík­lad trest po­vin­nej prá­ce, či zá­ka­zu čin­nos­ti. Prá­ve pre­to, aby ne­doš­lo k zby­toč­né­mu ob­me­dzo­va­niu sú­du uk­la­dať rôz­ne al­ter­na­tív­ne tres­ty pos­ta­čí do tres­tnej sadz­by navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu sta­no­viť len tres­tnú sadz­bu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (tak ako to us­ta­no­vu­je § 34 ods. 2 Tr. zák.), na­koľ­ko z jej vý­šky bu­de hneď jes­né či ide o pre­čin, res­pek­tí­ve o zlo­čin a či je mož­né ale­bo nie je mož­né aj ulo­že­nie al­ter­na­tív­nych tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy ako nap­rík­lad pe­ňaž­né­ho tres­tu, či tres­tu po­vin­nej prá­ce, res­pek­tí­ve tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti.

 - po­kiaľ ide o navr­ho­va­nú kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, tak tá vy­vo­lá­va naj­väč­šie roz­pa­ky a pô­so­bí úpl­ne chaotic­ky. Autor v nej uvá­dza, že sa jej pá­cha­teľ do­pus­tí vte­dy, ak spá­cha čin „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia za pou­ži­tia aké­ho­koľ­vek pred­me­tu, kto­rý má po­ten­ciál uro­biť útok sil­nej­ším“. Zrej­me unik­lo po­zor­nos­ti auto­ra, že „zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia“ je oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem (§ 138 Tr. zák.), kto­rým sa ro­zu­mie spá­chanie tres­tné­ho či­nu nap­rík­lad vlá­ma­ním, po dl­hší čas, ľsťou, or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou a po­dob­ne, t. j. aby moh­la byť napl­ne­ná navr­ho­va­ná kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta mu­sel by pá­cha­teľ spá­chať zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu nap­rík­lad vlá­ma­ním, ľsťou, s vy­uži­tím ties­ne a po­dob­ne, pre­to­že prá­ve tie­to okol­nos­ti sú ta­ké, kto­ré Trest­ný zá­kon po­va­žu­je a ozna­ču­je za „zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia“ (§ 138 Tr. zák). Ak k poj­mu „zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia“ autor do­dá­va, že sa tak mu­sí stať „za pou­ži­tia pred­me­tu“, zjav­ne pou­ží­va de­fi­ní­ciu poj­mu „zbraň“ (§ 122 ods. 3 Tr. zák.), pri­tom spá­chanie tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou sa však, pa­ra­doxne, po­va­žu­je za spá­chanie tres­tné­ho či­nu „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia“. Autor tak vy­čle­nil je­den znak z poj­mu zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia a pri­ra­dil ho prá­ve k poj­mu zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia, čo sku­toč­ne ne­dá­va veľ­ký zmy­sel (spá­chanie tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou je zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia v zmys­le § 138 písm. a) Tr. zák. a pou­ži­tie pred­me­tu, kto­rý má po­ten­ciál uro­biť útok sil­nej­ším je za­se de­fi­ní­cia zbra­ne v zmys­le § 122 ods. 3 Tr. zák.). Tak­to for­mu­lo­va­ná kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu by tak nik­dy ne­moh­la byť napl­ne­ná ale­bo moh­la len po­kiaľ ide o pou­ži­tie zbra­ne a po­tom je za­se do­da­tok o pred­me­te ned­by­toč­ný (tu však tre­ba pri­po­me­núť, že prá­ve pri tres­tných či­noch ub­lí­že­nia na zdra­ví je zbraň vy­lú­če­ná zo zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia, te­da je vy­lú­če­ná ako znak kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, pri­čom navr­ho­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta by ma­la byť len ur­či­tou va­riá­ciou tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví).

 2/ Quo va­dis tres­tné prá­vo?

 Nie som a ani som nik­dy ne­bol za­stán­com roz­dro­bo­va­nia všeo­bec­ných skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov na rôz­ne špe­ciál­ne skut­ko­vé pod­sta­ty a to bez ná­le­ži­té­ho (riad­ne­ho) od­ôvod­ne­nia pre­čo je za­ve­de­nie ta­kej­to no­vej špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­vyh­nut­né, pre­čo ne­pos­ta­ču­je už exis­tu­jú­ca všeo­bec­ná skut­ko­vá pod­sta­ta, či vô­bec je tres­top­ráv­ny pos­tih ur­čti­tých ko­na­ní ne­vyh­nut­ný a či prí­pad­ne nes­ta­čí len pos­tih pod­ľa mi­mot­res­tnej práv­nej úp­ra­vy. Od­po­veď na tie­to otáz­ky je pri­tom ne­vyh­nut­ná, na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca je pri tvor­be no­vých skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov viaz­na­ný zá­sa­dou in du­bio pro li­ber­ta­te, pod­ľa kto­rej mu­sí zá­ko­no­dar­ca vždy ná­le­ži­te zdô­vod­niť pot­re­bu kri­mi­na­li­zá­cie ur­či­té­ho ko­na­nia, pri­čom ak pretr­vá­va­jú po­chyb­nos­ti o pot­re­be kri­mi­na­li­zá­cie je nut­né od nej upus­tiť a dať pred­nosť net­res­tným opat­re­niam. Zá­ko­no­dar­ca by te­da mal tres­tné prá­vo pou­žiť len za si­tuácie, ak dos­pe­je k cel­kom jed­noz­nač­né­mu poz­na­niu, že mi­mot­res­tné pros­tried­ky zly­ha­li (na uve­de­né nad­vä­zu­je aj zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej re­pe­re­sie a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, kto­ré sa vy­vo­dzu­jú z prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu a z kto­rých vy­plý­va, že tres­tné prá­vo by ma­lo byť vždy až ten naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok ur­če­ný len pre ty­po­vo naj­zá­važ­nej­šie ko­na­nia).

 Tres­tné prá­vo je už nie­koľ­ko ro­kov fa­loš­ne po­va­žo­va­né (slo­va­mi sud­cu Ústav­né­ho sú­du ČR Ja­na Mu­si­la) za vše­liek na všet­ky ne­du­hy ľud­stva a pre­to sa je­ho inter­ven­cia stá­le a stá­le roz­ši­ru­je na ďal­šie ob­las­ti a to čas­to nea­dek­vát­ne, čím do­chá­dza k „pre­pí­na­ní“ tres­tnej rep­re­sie. Sku­toč­ne mož­no ba­dať ten­den­ciu spra­viť z tres­tné­ho prá­va od­pad­ko­vý kôš do kto­ré­ho mož­no ho­diť všet­ko, čo sa ne­vie „up­ra­tať“ ces­tou ci­vil­né­ho, či správ­ne­ho prá­va a spo­lie­hať na to, že ak „dám všet­ko do tres­tu“ tak sa všet­ky prob­lé­my vy­rie­šia (žiad­ne „ne­du­hy ľud­stva“ nez­miz­nú len pre­to, že z nich spra­vím špe­ciál­nu skut­ko­vú pod­sta­tu no­vé­ho tres­tné­ho či­nu). Zá­ko­no­dar­ca tak nap­rík­lad cel­kom nez­mys­le­ne vy­tvo­ril v mi­nu­los­ti špe­ciál­ne skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov len pre­to, že chcel fa­vo­ri­zo­vať niek­to­rých poš­ko­de­ných (nap­rík­lad sub­jek­ty pos­ky­tu­jú­ce úve­ry pri úve­ro­vých pod­vo­doch), prí­pad­ne vy­tvo­ril úpl­ne no­vé tres­tné či­ny len pre­to, že štát preu­ká­zal dlo­ho­do­bú nes­chop­nosť (či ne­chuť) rie­šiť niek­to­ré prob­lé­my ces­tou ci­vil­né­ho, či správ­ne­ho prá­va (nap­rík­lad ab­surd­ný trest­ný pos­tih tzv. čier­nych sta­vieb, či naiv­né spo­lie­ha­nie na vy­rie­še­nie jaz­dy pod vply­vom al­koh­lu vy­tvo­re­ním špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu). Naiv­né sna­hy na rie­še­nie prob­lé­mov pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho prá­va, kto­ré ma­jú ohú­riť ve­rej­nosť sa pro­du­ku­jú aj v sú­čas­nos­ti (nap­rík­lad reak­ciou na smrť oso­by po na­pad­nu­tí psom má byť návrh špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví a štát ako aj spo­koj­ná ve­rej­nosť bu­de spo­lie­hať, že to „za­sta­ví“ ne­zod­po­ved­ných ma­ji­te­ľov psov. Tak­tiež reak­ciou na po­chyb­né na­do­bud­nu­tie aka­de­mic­ké­ho ti­tu­lu zo stra­ny jed­né­ho po­li­ti­ka má byť sa­moz­rej­me (ako inak) vy­tvo­re­nie špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a opäť nas­le­du­je ro­man­tic­ká pred­sta­va štá­tu a ve­rej­nos­ti, že tým „je to vy­ba­ve­né“ a skon­čia ta­ké­to po­chyb­né ko­na­nia).

 Som ná­zo­ru, že autor (ako navr­ho­va­teľ) na vy­ššie po­lo­že­né otáz­ky ne­dal adek­vát­nu od­po­veď a dal sa uniesť rie­še­ním prob­lé­mu, kto­ré je „pop­lat­né do­be“ a spo­lie­ha na vše­moc­nosť tres­tné­ho prá­va, pri­čom je­ho návrh vzbu­dzu­je po­chyb­nos­ti z hľa­dis­ka prin­cí­pu in du­bio pro li­ber­ta­te, či ul­ti­ma rá­tio. Sku­toč­ne ne­vi­dím žiad­ne rá­cio (a už vô­bec nič prie­kop­níc­ke) na tom, že by ma­la byť vy­tvo­re­ná no­vá (špe­ciál­na) skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pri vý­ko­ne špor­to­verj čin­nos­ti s po­chyb­ným zne­ním a už vô­bec ne­viem v čom by ma­lo ísť o „no­vé vní­ma­nie zod­po­ved­nos­ti špor­tov­ca za úraz spô­so­be­ný úmy­sel­ne iné­mu špor­tov­co­vi pri vý­ko­ne špor­to­vej čin­nos­ti“ tak ako to uvá­dza autor.

 Autor nap­rík­lad vô­bec ne­vys­vet­lil (na kon­krét­nom prík­la­de), pre­čo by sa úmy­sel­né ub­lí­že­nie na zdra­ví (te­da nie uj­ma na zdra­ví) pri vý­ko­ne špor­to­vej čin­nos­ti ne­da­lo tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať pod­ľa už exis­tu­jú­cich skut­ko­vých pod­stát (do úva­hy pri­chá­dza­jú naj­mä tres­tné či­ny ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 a § 156 Tr. zák. a pod­por­ne, vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch, pri kto­rých pôj­de už o zjav­né exce­sy aj trest­ný čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 Tr. zák.), res­pek­tí­ve, pre­čo by tres­top­ráv­ny pos­tih pod­ľa exis­tu­jú­cich skut­ko­vých pod­stát mal byť zlo­ži­tej­ší (či ne­prie­chod­nej­ší) než pos­tih pod­ľa ním navr­ho­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty no­vé­ho tres­tné­ho či­nu.

 Aby som pri­dal aj kon­krét­ny prí­pad z mi­nu­los­ti, tak mô­žem uviesť, že eš­te ako pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III. som (bo­lo to nie­ke­dy v ro­koch 2003 a 2004) do­zo­ro­val tres­tné stí­ha­nie fut­ba­lis­tu La­ca Pec­ka z ŠK Slo­van pre trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví, kto­rý si po­čas tré­nin­gu (te­da do­kon­ca mi­mo zá­pa­su) neudr­žal ner­vy a na­pa­dol svoj­ho spolu­hrá­ča, kto­ré­mu zlo­mil sán­ku (poš­ko­de­ný mal do­kon­ca zdrô­to­va­nú če­ľusť) a spolu­hráč mu­sel dlh­šiu do­bu „jesť len ka­šič­ky“, čo bo­lo po­va­žo­va­né za pod­stat­né ob­me­dzenie v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta (sa­moz­rej­me aj to, že ne­mo­hol hrá­vať a po­dob­ne). Tres­tné stí­ha­nie som za­čal ex of­fo „vy­ťa­že­ním“ in­for­má­cie z den­ní­ka Šport, pri­čom bo­lo skon­če­né pod­mie­neč­ným za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia (ak sa dob­re pa­mä­tám tak ob­vi­ne­ný aj nah­ra­dil poš­ko­de­né­mu ško­du). Ďal­ším prí­pa­dom bo­lo tres­tné stí­ha­nie zvo­len­ské­ho ho­ke­jis­tu Mar­ti­na Mrá­za (to bo­lo ini­cio­va­né vte­daj­ším ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom), pri­čom Mráz bol stí­ha­ný pre trest­ný čin vý­tr­žníc­tva, na­koľ­ko bez­pros­tred­ne po skon­če­ní zá­pa­su na Slo­va­ne hru­bo na­pa­dol roz­hod­cu (te­da do­kon­ca ani nie iné­ho hrá­ča). To­to tres­tné stí­ha­nie bo­lo sú­dom tak­tiež pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né, pri­čom doš­lo aj k do­ho­de o náh­ra­de škdoy me­dzi ob­vi­ne­ným a poš­ko­de­ným roz­hod­com (od dis­cip­li­nár­ky dos­tal na­vy­še 18 me­sač­ný zá­kaz čin­nos­ti).

 Aj tie­to prík­la­dy ilus­tru­jú, že aj už exis­tu­jú­ce skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov sú pl­ne pou­ži­teľ­né aj na zá­važ­né exce­sy pri vý­ko­ne špor­to­vej čin­nos­ti a do­kon­ca sa pod­ľa nich aj pos­tu­pu­je, pri­čom je bez vý­zna­mu, či sa tak sta­ne pria­mo po­čas zá­pa­su ale­bo na tré­nin­gu, prí­pa­de bez­pros­tred­ne po skon­če­ní zá­pa­su, res­pek­tí­ve, či pred­me­tom úto­ku je spolu­hráč, proti­hráč, či do­kon­ca roz­hod­ca, prí­pad­ne aj di­vák. Na­po­kon, pri exis­tu­jú­cich tres­tných či­noch bu­de aj jed­no­duch­šie do­ka­zo­va­nie, než pri navr­ho­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te, pre­to­že pri do­ka­zo­va­ní nap­rík­lad ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1 Tr. zák. pos­ta­čí preu­ká­zať, že doš­lo k ub­lí­že­niu na zdra­ví a že ho pá­cha­teľ chcel spô­so­biť, res­pek­tí­ve s je­ho spô­so­be­ním bol uz­ro­zu­me­ný (nie je pre­to ne­vyh­nut­né do­ka­zo­vať aj nap­rík­lad, že sa tak sta­lo pri špor­te, či mi­mo zá­uj­mu do­siah­nuť špor­to­vý ús­pech, tak ako je to uve­de­né v návr­hu zne­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu).

 Na­mies­to zá­ve­ru by som chcel uviesť, že nie vždy je to naj­jed­no­duch­šie rie­še­nie aj to naj­správ­nej­šie rie­še­nie, pri­čom sa sto­tož­ňu­jem s ná­zor­mi, že čas­to dis­cip­li­nár­ne pot­res­ta­nie špor­tov­ca (fi­nanč­ný pos­tih, či zá­kaz čin­nos­ti) je pos­ta­ču­jú­ce a ne­zried­ka aj prís­nej­šie než pot­res­ta­nie pod­ľa tres­tné­ho prá­va, čo vhod­ne ilus­tru­jú vy­ššie uve­de­né prík­la­dy.

 

 

Diskusia