Zatajenie mlčanlivosti ako trestný čin krivej výpovede

pplk. Mgr. Peter Brndiar, riaditeľ expozitúry Západ PZJ ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

                           Zatajenie mlčanlivosti ako trestný čin krivej výpovede

Nižšie predostriem prípad, ktorý má reálny skutkový základ a ktorým by som rád otvoril odbornú diskusiu na tému, či je možné sa zatajením mlčanlivosti dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“), konkrétne pasívnou formou jeho objektívnej stránky, ktorá má podobu svedkovho úmyselného zamlčania okolnosti dôležitej pre rozhodnutie v konaniach špecifikovaných v predmetnom ustanovení.

V roku 2021 nainštalovali príslušníci jedného z útvarov Úradu inšpekčnej služby (ďalej len „ÚIS“) do kancelárie policajtov (ďalej len „dotknutí policajti“) odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KR PZ v Bratislave“) obrazovo-zvukové zariadenie. Nakoľko služobná činnosť a zabezpečené dôkazy, ktoré predchádzali tejto montáži vykonanej síce na zákonnom podklade, vyvolávali značné pochybnosti (ktoré dodnes pretrvávajú), dotknutí policajti sa rozhodli prípad zmedializovať, v nadväznosti načo bol v printovom vydaní a taktiež na internetovom portáli týždenníka Plus 7 dní zverejnený nižšie uvedený článok:

https://plus7dni.pluska.sk/domov/pat-mat-policajnej-inspekcii-chceli-odpocuvat-kolegu-mieste-nechali-vrtak

Po náleze obrazovo-zvukového zariadenia bola na KR PZ v Bratislave privolaná výjazdová skupina príslušného obvodného oddelenia, ktorá zariadenie, vrátane príslušenstva, zaistila obhliadkou miesta činu, prostredníctvom ktorej došlo súčasne k začatiu trestného stíhania za prečin porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy podľa § 377 ods. 1 Trestného zákona.

Úkonmi realizovanými na mieste činu bolo zistené, že prívodný elektrický kábel obrazovo-zvukového zariadenia bol ukrytý pod omietkou a cez dieru v stene bol vyvedený do susednej kancelárie, konkrétne do nadstavca plechovej skrine, v ktorom bol ukrytý záznamový box. Z boxu viedol poza plechovú skriňu sieťový kábel do rozbočovača (zapojeného do sieťovej zásuvky), do ktorého bol napojený aj sieťový kábel pracovného počítača jedného z policajtov, ktorý vykonával služobnú činnosť v susednej kancelárii spoločne s ďalšími troma kolegami (ďalej len „spolupracujúci policajti“).

Pri montáži, ktorá sa mala uskutočniť vo večerných hodinách, mali byť prítomní dvaja spolupracujúci policajti, ktorí mali byť k okolnostiam inštalácie zariadenia zaviazaní mlčanlivosťou (rovnako tak aj zvyšní dvaja spolupracujúci policajti), nakoľko celý proces bol realizovaný pod stupňom utajenia „Vyhradené“.

ÚIS si následne za veľmi zvláštnych okolností prevzal prípad z obvodného oddelenia do svojej vecnej príslušnosti. V rámci prípravného konania bol (okrem iného) k veci vypočutý aj jeden zo spolupracujúcich policajtov, ktorý mal byť prítomný pri inštalácii obrazovo-zvukového zariadenia a ktorý pred vypočúvajúcim vyšetrovateľom ÚIS zatajil, že je vo vzťahu k predmetu výsluchu viazaný mlčanlivosťou a súčasne sa vyjadril, že sa o existencii obrazovo-zvukového zariadenia dozvedel až počas obhliadky miesta činu, čím uviedol vedome nepravdivé údaje, ktoré tvorili jeden z nosných dôvodov (podstatných okolností) neskoršieho rozhodnutia o zastavení trestného stíhania (pozn. výpoveď spolupracujúceho policajta bola parafrázovaná v uznesení o zastavení trestného stíhania).

Napriek tomu, že sa spolupracujúci policajt dopustil podľa môjho názoru trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy i aktívnou formou – uvedením nepravdy o okolnosti, ktorá mala podstatný význam pre rozhodnutie – otázkou zostáva, či je možné naplniť všetky zákonné znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu i zatajením zo strany svedka, že je vo vzťahu k predmetu výsluchu viazaný mlčanlivosťou.

Podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák. bolo predmetom neskoršieho trestného oznámenia, ktoré vyšetrovateľ ÚIS odmietol s pozoruhodným odôvodnením: „K bodu Ad.4) uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia je potrebné uviesť, že v danom prípade musí ísť o okolnosť, tak ako si to vyžaduje dikcia ustanovenia Trestného zákona, týkajúca sa krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1/ Trestného zákona, pričom musí ísť o takú okolnosť, kedy na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, pričom v prípade ak by aj hypoteticky zamlčal okolnosť, či v danom prípade mal B. O. podpísanú mlčanlivosť, nie je podstatnou okolnosťou, ktorá by mala podstatný význam pre rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS:UIS-202/0-OISS-2021. Vzhľadom k uvedenému mám za to, že v danom prípade absentuje obligatórny znak objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu „Krivá výpoveď a krivá prísaha“ podľa § 346 ods. 1/ Trestného zákona.“

„V tejto súvislosti je ešte možné dodať, že vyhlásenie o povinnosti zachovávať mlčanlivosť sa spravidla riadi rovnakým režimom ako utajovaná skutočnosť, ku ktorej sa podáva inkriminované vyhlásenie. Samotné vyhlásenie teda môže byť zaradené do režimu utajovanej skutočnosti. V takom prípade osoba, ktorá podpísala vyhlásenie o mlčanlivosti nie je povinná informovať orgán činný v trestnom konaní, že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou. Spôsob, aký zvolí dotyčná osoba pri ochrane utajovaných skutočností, s ktorými prišla do kontaktu, je závislá len od subjektívnych vôľových okolností danej osoby. Samotné popretie údajného podpisu vyhlásenia mlčanlivosti, resp. zamlčanie existencie takéhoto vyhlásenia, môže byť stále osobitným spôsobom ochrany utajovaných skutočností a preto na tomto determinante nemožno postaviť žiadne právne relevantné úvahy o naplnení znakovej skutkovej podstaty trestného činu, prečinu „Krivá výpoveď a krivá prísaha“ podľa § 346 ods. 1/ Trestného zákona.“

Zhrnúc vyššie citovanú konštatáciu je možné dospieť k záveru, že podľa názoru vyšetrovateľa ÚIS utajovanú skutočnosť, s ktorou sa oboznámila určitá osoba (svedkovi), nie je možné považovať za podstatnú okolnosť a v záujme ochrany takejto skutočnosti ani nie je svedok povinný informovať orgán činný v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), ktorý vedie výsluch, o viazanosti mlčanlivosťou, nakoľko neoznámenie povinnosti mlčanlivosti je možné považovať za spôsob ochrany utajovaných skutočností.

Pre zodpovedanie nastolenej problematiky som skutočne dlho pátral v dostupných databázach, avšak v podmienkach Slovenskej ani Českej republiky som súvisiace súdne rozhodnutie nedohľadal.

Za účelom stanovenia adekvátnych záverov je nutné čerpať informácie z relevantných zákonných ustanovení, odbornej literatúry a čiastočne sa vzťahujúcich súdnych rozhodnutí.

Podľa § 346 ods. 1 Tr. zák. kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

Objektívna stránka trestného činu spočíva v uvedení nepravdy svedkom o okolnosti dôležitej pre rozhodnutie, prípadne v zamlčaní takej okolnosti svedkom, v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou. Objektívnu stránka tohto trestného činu je možné naplniť aktívnou alebo pasívnou formou. Aktívna forma konania spočíva v úmyselnom uvedení nepravdy svedkom o okolnosti dôležitej pre rozhodnutie v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní, alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou. Pasívna forma konania má podobu svedkovho úmyselného zamlčania okolnosti dôležitej pre rozhodnutie v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní, alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou.

O zatajenie okolnosti pôjde i vtedy, ak páchateľ na túto okolnosť nebol výslovne dotazovaný. Nevyžaduje sa, aby v dôsledku krivej výpovede bolo vydané nesprávne rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu zisteniu komisie (Čentéš, J. a kol: Trestný zákon – Veľký komentár. 5. aktualizované vydanie. Žilina: Eurokódex, 2020, s. 758).

Okolnosť dôležitá pre rozhodnutie je podstatným prvkom, bez ktorého by nešlo o tento trestný čin. Posúdenie takejto okolnosti je vždy závislé od konkrétneho prípadu. Nemusí ísť o okolnosť majúcu rozhodujúci význam. Spravidla pôjde o skutočnosť, ktorú orgán uvedený v tomto ustanovení musí vziať do úvahy pri riešení otázky, o ktorej má rozhodovať.

Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel. Úmysel páchateľa poníma aj skutočnosť, že ide o okolnosť, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie.

Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba trestne zodpovedná osoba, ktorá bola v konaní, v ktorom malo prísť k spáchaniu tohto trestného činu, v procesnom postavení svedka. Ide o špeciálny subjekt. Objednávateľom, návodcom, pomocníkom alebo organizátorom môže byť aj iná osoba.

Z rozboru skutkovej podstaty trestného činu krivá výpoveď a krivá prísaha teda nepochybne vyplýva, že uvedeného trestného činu sa môže dopustiť páchateľ v procesnom postavení svedka i zamlčaním okolnosti, ktorá je podstatná pre rozhodnutie, a dokonca i bez toho, aby bol počas výsluchu na takúto okolnosť zo strany OČTK výslovne dopytovaný.

Svedecká výpoveď je základným a najčastejším dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, nakoľko mnohé okolnosti významné pre rozhodnutie je možné objasniť a preukázať len pomocou nej.

Podstatou povinnosti svedčiť je povinnosť svedka vypovedať o tom, čo mu je známe o trestnom čine, o jeho páchateľovi a takisto o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Z povinnosti vypovedať v postavení svedka zákon pozná niektoré výnimky. V presne definovaných prípadoch platí priamo zákaz výsluchu, v iných má svedok právo výpoveď odoprieť. Toto rozlišovanie má význam len v tom, že na zákaz výsluchu musí orgán vykonávajúci výsluch dbať z úradnej povinnosti, kým na prípad odopretia výpovede prihliada len vtedy, ak oprávnený využije právo odoprieť výpoveď.

Z povinnosti výpovede sú vyňaté:

1. Osoby požívajúce výsady a imunity podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva [§ 8 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“)].

2. Osoby, ktorý výsluch je zakázaný (§ 129 Tr. por.).

3. Osoby oprávnené odoprieť výpoveď (§ 130 Tr. por.).

Pre účely prezentovaného prípadu je podstatným ustanovenie § 129 ods. 1 Tr. por., keďže, ako už bolo uvedené, proces montáže obrazovo-zvukového zariadenia mal byť realizovaný pod stupňom utajenia „Vyhradené“ a v tomto režime mali byť spolupracujúcim policajtom poskytnuté i určité informácie, resp. boli prítomní pri situáciách, o ktorých sa zaviazali mlčať (podpísali mlčanlivosť).

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) je na účely tohto zákona utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojim nariadením.

Utajované skutočnosti sa podľa stupňa utajenia delia na „Prísne tajné“, „Tajné“, „Dôverné“ a „Vyhradené“ (§ 3 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.). Pod uvádzané stupne sú zaraďované utajované skutočnosti na základe hroziaceho následku, ktorý by mohol vzniknúť v dôsledku neoprávnenej manipulácie s nimi (§ 3 ods. 3 až 6 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Podľa § 129 ods. 1 Tr. por. svedok nesmie byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodený. Oslobodenie možno odoprieť len vtedy, keby bola ohrozená obrana alebo bezpečnosť štátu alebo hrozila iná rovnako vážna škoda; dôvody na odopretie oslobodenia treba vždy uviesť.

Podľa tohto ustanovenia je výsluch svedka zakázaný vtedy, ak by mal byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť. Problematiku ochrany utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004 Z. z. Ak teda orgán činný v trestnom konaní alebo súd zistí, že predmetom výsluchu svedka sú utajované skutočnosti, nesmú výsluch vykonať. Zákaz vypovedať sa v takomto prípade vzťahuje aj na svedka. Preto ak je svedkovi zrejmé, že predmetom výsluchu sú utajované skutočnosti, nesmie vypovedať. Na túto skutočnosť musí svedok upozorniť orgán vykonávajúci výsluch, pričom táto povinnosť vyplýva svedkovi z povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach, o ktorých je oprávnený sa oboznamovať (STRÉMY, T., ŠAMKO, P., KURILOVSKÁ, L., REMETA, R., VOJTUŠ, F., VALENT, M., MIHÁLIK, S., KUCEK, A., BALOGH, T., MARKOVÁ, V. Trestný poriadok - praktický komentár. [Systém ASPI]. Wolters Kluwer [cit. 2025-4-22]. ASPI_ID KO301_b2005SK. Dostupné z: www.aspi.sk. ISSN 2336-517X).

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky (ďalej len „ústredný orgán štátnej správy“) spracúvajú koncepciu ochrany utajovaných skutočností na svoje podmienky v súlade s koncepciou ochrany utajovaných skutočností Slovenskej republiky.

Spravidla každé ministerstvo si rozsah svojich utajovaných skutočností stanovuje aj svojimi vlastnými internými predpismi. V podmienkach Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je to napríklad nariadenie o zozname utajovaných skutočností, nariadenie o ochrane utajovaných skutočností alebo nariadenie o určení funkcií, pri ktorých výkone sa môžu oprávnené osoby oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, ktoré v žiadnom zo svojich článkových znení nestanovujú spôsob ochrany utajovaných skutočností tým, že osoba, ktorá sa s takýmito skutočnosťami oboznámila, ich má/môže úmyselne zatajiť pred OČTK počas výsluchu v trestnom konaní v procesnom postavení svedka.

Popisovaný spôsob "ochrany" utajovaných skutočností nie je zahrnutý ani v druhej časti prvej hlavy zákona č. 215/2004 Z. z.medzi základnými ustanoveniami § 6 (ochrana utajovaných skutočnosti) a taktiež takúto formu "ochrany" nepozná Vyhláška č. 48/2019 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o administratívnej bezpečnosti utajovaných skutočností.

Z vyššie poskytnutého právneho rozboru teda vyplýva preukázateľne nesprávny názor vyšetrovateľa ÚIS, na základe ktorého svedok nemusí počas výsluchu v prípravnom konaní uviesť pred OČTK, ktorý úkon vedie, že predmetom jeho výsluchu sú skutočnosti, o ktorých nesmie vypovedať z dôvodu viazanosti mlčanlivosťou, nakoľko týmto spôsobom chráni utajovanú skutočnosť.

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že u niektorých subjektov je mlčanlivosť koncipovaná nie ako povinnosť, ale ako výsada, ktorej nemožno oprávnený subjekt žiadnym spôsobom zbaviť (napr. poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, novinár, kňaz).

U iných subjektov, medzi ktoré sa zaraďujú i príslušníci Policajného zboru (ďalej len „príslušník PZ“) je mlčanlivosť koncipovaná ako kumulácia práva a povinnosti, ktorá môže byť prelomená oslobodením od povinnosti mlčanlivosti.

Špecifickým prípadom je advokát, ktorý sa aj v prípade zbavenia mlčanlivosti môže autonómne rozhodnúť, či svedeckú výpoveď v záujme klienta poskytne alebo odmietne vypovedať.

Podporne poukazujem na judikát rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 24. februára 2014, sp. zn. 2 To 12/2013, v znení:

„Povinnosť zachovávať mlčanlivosť v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,zákon o advokácii‘) vyvoláva tie isté právne účinky, teda zákaz výsluchu svedka v trestnom konaní, ktoré v § 129 ods. 2 Tr. por. spája s povinnosťou mlčanlivosti v prípade neoslobodenia povinnej osoby od zachovávania povinnosti mlčanlivosti príslušným orgánom alebo tým, v ktorého záujme má túto povinnosť.

Okolnosť, či pozbavenie povinnosti mlčanlivosti je v neprospech klienta, predpokladanú ustanovením § 23 ods. 3 zákona o advokácii, ponecháva tento zákon formuláciou ,ak usúdi‘ na úvahu advokáta, ktorá nie je preskúmateľná orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.“

Dozorový prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „dozorový prokurátor“) zaujal v rozhodnutí, ktorým zamietol sťažnosť voči uzneseniu podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. k veci nemenej zaujímavé stanovisko: „Nad rámec uvedeného zároveň uvádzam, že zo spisu zabezpečeného listinného materiálu (ČVS: UIS-XXX/0-0ISS-2021) s poukazom na kontext svedeckej výpovede kpt. Mgr. B. O. zo dňa 09.11.2021 vyplýva, že tento sa k montáži obrazovo-zvukového zariadenia nevyjadroval. Z výpovede plk. Mgr. B. D. R. (pozn. anonymizovaný policajt zastával v čase výsluchu funkciu na útvare, v ktorého gescii je okrem iného inštalácia a montáž informačno-technických prostriedkov, teda nie výkon operatívno-pátracej činnosti) je zrejmé kto a kedy vykonal realizáciu nasadenia informačno-technického prostriedku a k uvedenému bol svedok zbavený mlčanlivosti. Kapitán Mgr. B. O. opísal skutočnosti súvisiace s využitím siete na pripojenie zariadenia ITP práve prostredníctvom menovaného kancelárie. Na danom mieste poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Tdo/32/2021 v zmysle ktorého, k obvineným tvrdenej nezákonnosti výsluchu svedkýň M. Y. a W. Z. K., dôvodom ktorej má byť absencia oslobodenia dotknutých policajtov od povinnosti mlčanlivosti zo strany kompetentného subjektu, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie s 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. Z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú policajti povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi a ktoré si záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Zo znenia dotknutého ustanovenia jednoznačne vyplýva jeho hlavný účel, ktorým je zabrániť tomu, aby dôverné informácie, ktoré policajti zistili pri výkone svojej činnosti, neboli prezradené nepovolanej osobe bez náležitého dôvodu, teda aby neboli poskytnuté osobám, ktoré by ich mohli neoprávnene (protiprávne) využiť či zneužiť. Najvyšší súd zastáva názor, že prezentovaný záver sa však netýka tzv. verejných konaní, vrátane trestného konania, kde ustanovenia Trestného poriadku o povinnosti svedčiť a poskytnúť pravdivé informácie majú prednosť pred ustanoveniami zákona o Policajnom zbore. Povinnosť mlčanlivosti zakotvená v zákone o Policajnom zbore teda nebráni výsluchu policajta v procesnom postavení svedka.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti považujem sťažnostnú námietku týkajúcu sa mlčanlivosti za zjavne nepriliehavú.“

V prvom rade je nutné uviesť, že tak vyšetrovateľ ÚIS, ako aj dozorový prokurátor v žiadnej pasáži absolútne nezareagovali na opakovane signalizovanú skutočnosť, že spolupracujúci policajt uviedol počas svedeckej výpovedi vedomú lož, konkrétne, že sa o montáži obrazovo-zvukového zariadenia dozvedel až počas obhliadky miesta činu, resp. že o jeho výskyte v kancelárii nemal dovtedy žiadnu vedomosť (pozn. takáto okolnosť navodzuje opodstatnenú pochybnosť o legálnosti výkonu operatívno-pátracej činnosti, ktorá predchádzala montáži informačno-technického prostriedku).

Po ďalšie sa dozorový prokurátor úplne vyhol argumentácii na poukaz, že spolupracujúci policajt úmyselne neuviedol pred vyšetrovateľom ÚIS informáciu, na základe ktorej nemôže k veci vypovedať z dôvodu viazanosti mlčanlivosťou. Pre upresnenie uvádzam, že predmetom trestného oznámenia bolo aj podozrenie z trestného činu (skutku) zneužívania právomoci verejného činiteľa na tom skutkovom základe, že vydanie príkazu súdu na použitie informačno-technického prostriedku bolo dosiahnuté na podklade vyfabrikovaných dôkazov (obsahujúcich nepravdivé informácie).

V minulosti boli za obdobný skutok obžalovaní operatívni príslušníci (vrátane funkcionárov) bývalého Vojenského obranného spravodajstva, ktorí v žiadostiach na vydanie príkazu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky novinárov uviedli úmyselne nepravdivé informácie, čím dosiahli vydanie príkazov zo strany Krajského súdu v Trenčíne. V predmetnom prípade bolo vykonané veľmi podrobné dokazovanie, čo sa v žiadnom prípade nedá konštatovať o ilustrovanej montáži obrazovo-zvukového zariadenia, ktorej vyšetrovanie sprevádzajú od počiatku skutočne frapantné obštrukcie.

V neposlednom rade je poukaz dozorového prokurátora na rozhodnutie NS SR 5Tdo/32/2021 absolútne nepriliehavý. V tomto konaní boli obhajobou namietané výsluchy operatívnych pracovníkov kriminálnej polície ku skutočnostiam, s ktorými sa oboznámili pri výkone služobnej činnosti. Podľa názoru obhajoby mali byť pred výsluchmi operatívni príslušníci zbavení mlčanlivosti, s čím sa však konajúce súdy nestotožnili.

Dozorový prokurátor však pri svojej konštatácii nerozlišuje medzi mlčanlivosťou vo vzťahu ku skutočnostiam, s ktorými sa príslušník PZ oboznámil pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi (napr. ak má byť príslušník PZ vypočúvaný k okolnostiam prebiehajúceho výsluchu či domovej prehliadky) a ktoré z dôvodu neverejnosti prípravného konania či v záujme právnických alebo fyzických osôb (napr. pri záujme na ochrane osobných údajov) vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou [§ 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“)], a mlčanlivosťou spravovanou osobitným režimom zákona č. 215/2004 Z. z.

Podľa § 80 ods. 1 zákona o Policajnom zbore policajti sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s nimi a ktoré si v záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanou osobou; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

V tejto súvislosti poukazujem na stanovisko sekcie regulácie a dohľadu Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) zo dňa 21.06.2022, sp. zn. 06457/2022/SRD/ORM – 002, ktorý bol v minulosti požiadaný o vyjadrenie v dôsledku medializovaného prípadu žiadosti polície o vydanie spisu a utajovanej prílohy na Okresnom súde Bratislava III, ktorý bol zverejnený na portáli www.pravnelisty.sk:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1088-podivne-praktiky-policie-alebo-moze-sudca-vydat-spis-policii-podla-89a-ods-1-tr-por.

Zo spomínaného stanoviska vyplývajú nasledujúce najpodstatnejšie závery:

„Zákon č. 215/2004 Z. z. upravuje osobitný právny režim, pokiaľ ide o možnosť oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach osobu, ktorá má vypovedať v konaní pred štátnym orgánom. Právna úprava nerozlišuje osobitné druhy konaní, a teda takýmto konaním sa rozumie akékoľvek konanie pred štátnym orgánom, vrátane konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že predmetné ustanovenie ponecháva oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach na diskrečnej právomoci vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, do pôsobnosti ktorého utajovaná skutočnosť patrí, pričom oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti je koncipované ako právna možnosť, nie ako povinnosť. Uvedené je dané skutočnosťou, že predmetom ochrany utajovaných skutočností sú bezpečnostné záujmy štátu, na základe čoho je legitímne vo verejnom záujme chrániť utajované skutočnosti.“

„V prípade realizácie procesného úkonu, ktorým je výsluch svedka, je potrebné poukázať na ustanovenie § 129 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého svedok nesmie byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu, že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodený. Uvedené predstavuje jednu z výnimiek inak všeobecnej povinnosti svedčiť a na zákaz výsluchu svedka musí orgán činný v trestnom konaní a súd prihliadať z úradnej povinnosti, t. j. svedok nesmie byt' vypočúvaný, ak nebol oslobodený od povinnosti zachovávať mlčanlivosť o informáciách alebo veciach tvoriacich predmet utajovaných skutočností, a to aj v tých prípadoch, ak by svedok chcel o uvedených skutočnostiach sám vypovedať.“

„Povinnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach je tak lege artis uprednostnená aj pred plnením povinnosti poskytnúť svedeckú výpoveď. Na základe uvedeného tak orgány činné v trestnom konaní a súdy nemajú možnosť voľnej úvahy vo vzťahu k tomu, či sa na určité informácie alebo veci vzťahuje povinnosť mlčanlivosti podľa zákona č. 215/2004 Z. z. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že neexistuje žiadna výnimka, ktorá by umožňovala osobe viazanej povinnosťou mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach poskytnúť takéto informácie orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu bez predchádzajúceho oslobodenia od tejto povinnosti. Tiež je potrebné uviesť, že oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti nie je oslobodením absolútnym, t. j. nevyvoláva účinky erga omnes, ale informácie alebo veci, na ktoré sa takéto oslobodenie vzťahuje, je možné poskytnúť výlučne na účely konania, v rámci ktorého má byt' poskytnutá svedecká výpoveď takéto skutočnosti obsahujúca. Skutočnosť, že osoby, pred ktorými má byt' výsluch svedka realizovaný, sú osobami oprávnenými oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami určitého stupňa utajenia a v určitom rozsahu je relevantná až potom, ako bolo rozhodnuté o oslobodení svedka od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach.“

„Uvedené je dané tým, že predmetom ochrany utajovaných skutočností sú bezpečnostné záujmy štátu vrátane záujmu na zachovaní bezpečnosti štátu, ktorá, v konfrontácii s verejným záujmom na dosiahnutí účelu trestného konania, je ústavnou hodnotou s vyššou právne zakotvenou ochranou, keďže sa týka samotných základných záujmov štátu. Ochranu utajovaných skutočností je tak možné vnímať ako súčasť materiálnej podstaty bezpečnosti štátu (Slovenskej republiky, ale aj iných štátov a tretích osôb), čomu nasvedčuje aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky. Právnou reflexiou ochrany uvedenej hodnoty je ustanovenie § 129 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku, podľa ktorého možno oslobodenie (od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach) odoprieť len vtedy, keby bola ohrozená obrana alebo bezpečnosť štátu alebo hrozila iná rovnako vážna škoda. Rozhodovanie o tom, či sú splnené dôvody na odopretie takéhoto oslobodenia, je na voľnej úvahe štátneho orgánu, ktorý je pôvodcom utajovanej skutočnosti. Zároveň je potrebné uviesť, že takéto rozhodnutie o odopretí oslobodenia nesmie byt' rozhodnutím arbitrárnym, čo je vyjadrené aj zákonnou požiadavkou jeho riadneho odôvodnenia založeného na materiálno-právnych dôvodoch zakladajúcich verejný záujem štátu na utajení takej informácie alebo veci, ktorej vyzradenie, a to aj v konaní pred orgánom verejnej moci, ohrozí alebo naruší bezpečnosť štátu.“

„Prístup k utajovaným skutočnostiam nie je nárokom, ktorý patrí všetkým, ale je naopak výnimkou udelenou len niektorým (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 6/04-67 z 19.10.2005, judikatúra Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sž/7/2016 z 20.06.2019, sp. zn. 2Sž/7/2016 z 20.06.2019, sp. zn. 2Snr/1/2016 z 20.06.2019). Vzhľadom na uvedené tak štát umožňuje prístup k utajovaným skutočnostiam iba obmedzenému okruhu osôb, na ktoré však kladie určité požiadavky taxatívne ustanovené v § 10 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. pozitívne a v § 11 až 14 zákona č. 215/2004 Z. z. negatívne.“

S poukazom na všetky vyššie popisované skutočnosti a právny rozbor zastávam názor, že ak vypočúvaná osoba v procesnom postavení svedka v prípravnom konaní zatají pred OČTK okolnosť, že je vo vzťahu k predmetu výsluchu viazaná mlčanlivosťou, s cieľom, aby napr. OČTK nemohol získať relevantné informácie, resp. s inou pohnútkou smerujúcou k zamedzeniu možnosti objasnenia podstatných skutočností, sa za určitých okolností môže dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Tr. zák.

Utajovanú skutočnosť je totiž možné obrazne chápať ako súbor informácií nachádzajúcich sa v uzatvorenom balíku, o ktorého existencii majú vedomosť len dotknuté osoby a ktorý možno otvoriť až po špecifikovanom procese – zbavení, resp. oslobodení od povinnosti mlčanlivosti. V prípade, že svedok existenciu takéhoto balíka zatají, OČTK nemajú možnosť sa dozvedieť o relevantných informáciách, ktoré môžu mať podstatný význam pre rozhodnutie.

Zatajenie mlčanlivosti vo vzťahu k spáchaniu trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy však určite nie je možné v každom prípade paušalizovať. V rámci dokazovania bude nutné najmä posudzovať, aký subjekt sa tohto konania dopustil (napr. či nešlo o subjekt, ktorý nemožno za žiadnych okolností mlčanlivosti zbaviť, čo však nesúvisí s utajovanými skutočnosťami v režime zákona č. 215/2004 Z. z.), či sa svedok mohol objektívne domnievať, že predmetom výsluchu sú informácie podliehajúce jeho mlčanlivosti, aké informácie sú/boli predmetom svedkovej mlčanlivosti (tu majúc na mysli, či išlo o podstatné informácie), motivačný faktor svedkovho konania (dôvod zatajenia povinnosti mlčanlivosti) a pod., s čím je spojená potreba vykonania náležitého vyšetrovania.

Ak príslušník PZ vystupuje v trestnom konaní ako svedok, nemožno sa odvolávať na jeho osobitné postavenie policajta, pretože v tomto prípade nejde o postavenie policajta podľa Trestného poriadku, ale o postavenie policajta podľa iných právnych predpisov, konkrétne podľa zákona o Policajnom zbore č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Pre účely trestného konania však vždy pôjde "iba" o svedka, pre ktorého platia rovnaké procesné pravidlá ako pre iných svedkov a v zásade musí byť postavenie takéhoto svedka rovnaké bez ohľadu na jeho zamestnanie, povolanie, postavenie alebo funkciu. Preto pri právach a povinnostiach svedka – príslušníka PZ – je potrebné prihliadať len na zákonné ustanovenia obsiahnuté v Trestnom poriadku, resp. v osobitnom predpise, ak takéto ustanovenia majú dosah na trestné konanie (k tomu pozri Blažek, R. 2022. Mlčanlivosť príslušníkov Policajného zboru v trestnom konaní. In Policajná teória a prax. ISSN 1335-1370, 2022, roč. 30, č. 3, s. 127 – 139).

Ustanovenie § 127 ods. 1 Tr. por. vymedzuje povinnosť svedkov svedčiť v trestnom konaní (či už v konaní pred súdom alebo v predsúdnom konaní), pričom svedka označuje všeobecným pojmom ako „každého“ („každý je povinný“). To znamená, že povinnosť svedčiť majú všetky fyzické osoby (i právnické osoby) s výnimkou tých prípadov, keď to ustanovuje zákon.

Všeobecná svedecká povinnosť v trestnom konaní znamená povinnosť dostaviť sa na predvolanie a ako svedok vypovedať o skutočnostiach, ktoré sú mu známe o trestnom čine.

Svedok môže a musí vypovedať aj o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť v prípade, ak bol od povinnosti mlčanlivosti v tejto veci oslobodený príslušným orgánom. Rozsah oslobodenia určuje tiež príslušný orgán, to znamená, že môže presne vymedziť, o akých okolnostiach môže svedok vypovedať a o akých nie (Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 841 – 849).

Ak by svedok nebol zbavený mlčanlivosti a napriek tomu vypovedal o utajovaných skutočnostiach, mohol by sa dopustiť trestného činu ohrozenia utajovanej skutočnosti podľa § 319 Tr. zák. (vo vzťahu k stupňom utajenia „Prísne tajné, „Tajné“) alebo trestného činu ohrozenia dôvernej skutočnosti a vyhradenej skutočnosti podľa § 353 Tr. zák. (vo vzťahu k stupňom utajenia „Dôverné“, „Vyhradené“). Obdobne by sa mohol uvedených trestných činov dopustiť napr. aj OČTK, ktorý by napriek tomu, že svedok nebol oslobodený od povinnosti mlčanlivosti, požadoval (naliehal), aby o takýchto skutočnostiach vypovedal.

V záujme ochrany utajovaných skutočností je preto vždy nevyhnutné, aby v prípade výsluchu svedka v konaniach špecifikovaných v ustanovení § 346 Tr. zák, ktorého predmetom budú utajované skutočnosti spravované osobitným režimom zákona č. 215/2004 Z. z., svedok na povinnosť mlčanlivosti vypočúvajúce osoby vopred, resp. počas výsluchu upozornil, pretože práve týmto spôsobom ako oprávnená osoba zabezpečuje/neumožňuje prístup nepovolanej osobe k utajovaným skutočnostiam, alebo povedané inak, utajovanú skutočnosť chráni. Po oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedka sa v danom prípade OČTK stáva kompetentným subjektom, ktorému je svedok povinný sprostredkovať aj informácie spadajúce pod utajované skutočnosti podľa zákona č. 215/2004 Z. z.

Názor vyšetrovateľa ÚIS, že svedok má právo mlčanlivosť zatajiť v záujme ochrany utajovanej skutočnosti, je preto nutné kategoricky odmietnuť.

Pozn. autora: medzičasom bola požiadaná o preskúmanie postupu dozorového prokurátora Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, o záveroch ktorej budem na tomto portáli ďalej informovať.

Na záver si nemôžem odpustiť rečnícku otázku, ktorá by mohla byť taktiež iniciátorom odbornej diskusie. Môže sa za určitých okolností dopustiť trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona i OČTK, ktorý mal o svedkovej viazanosti mlčanlivosťou vedomosť, no napriek tomu túto okolnosť úmyselne zápisnične nezaznamenal, resp. svedka mlčanlivosti za účelom (ne)získania ďalších informácií úmyselne nezbavil či vedome akceptoval, že svedok uvádza nepravdivé informácie?

 

Diskusia