Ešte raz k výrokom o administratívnom vyhostení a zákazu vstupu

Jeannette Hajdinová, predsedníčka senátu Správneho súdu v Bratislave

                 Ešte raz k výrokom o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu

Trojica predsedov senátov Najvyššieho správneho súdu SR JUDr. Elena Berthotyová, PhD., JUDr. Jana Hatalová, PhD., LL.M., a JUDr. Marián Fečík (ďalej len trojica autorov) reagovala na moju vecnú polemiku k oddeliteľnosti výrokov rozhodnutia o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu v jednom rozhodnutí^[1], článkom zo dňa 29.3.2025^[2] a považujú ju za mylnú a nesprávnu.

Považujem za potrebné sa pre úplnosť ešte k tejto téme vrátiť. Prezentovala som iný právny pohľad na vec, nie mylný ani nesprávny, ako ho označuje trojica autorov v ich článku.

Autori poukazujú na subsidiaritu aplikácie ustanovení o všeobecnej správnej žalobe na konanie o žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia, a preto je podľa nich dôvodné, aby sa lehota na podanie žaloby len voči výroku o zákaze vstupu spravovala všeobecnými ustanoveniami, plynula dva mesiace, a nie 30 dní.

Subsidiarite ustanovení o všeobecnej správnej žalobe som sa tiež podrobne venovala vo vecnej polemike¹, ale dospela som k opačnému záveru ako trojica autorov z dôvodu odlišného pohľadu na vec a z dôvodu odlišného výkladu, či ide o závislé výroky, podmienené výroky a či tvoria jeden celok. Vysvetlila som, ako som k danému záveru dospela.

Subsidiarita je v Správnom súdnom poriadku vyjadrená slovami: “Ak nie je nejaká skutočnosť výslovne upravená v rámci konania vo veciach administratívneho vyhostenia, subsidiárne sa aplikuje príslušná úprava z konania o všeobecnej správnej žalobe” (§ 206 ods. 6). Keďže Správny súdny poriadok v konaní o administratívnom vyhostení osobitne upravuje lehotu na podanie správnej žaloby v ustanovení § 235, je potrebné aplikovať toto osobitné ustanovenie nielen v zmysle § 206 ods. 6 SSP, ale aj v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali.

Podľa čl. 6 ods. 6 Smernice 2008/115/ES táto smernica nebráni členským štátom prijať rozhodnutie o ukončení legálneho pobytu spolu s rozhodnutím o návrate a/alebo rozhodnutím o odsune a/alebo o zákaze vstupu v jednom správnom alebo súdnom rozhodnutí alebo akte v zmysle ustanovení ich vnútroštátnych právnych predpisov, a to bez toho, aby boli dotknuté procesné záruky ustanovené v kapitole III a v iných príslušných ustanoveniach práva Spoločenstva a vnútroštátneho práva. Slovenský zákon č. 404/2011 Z.z. v ustanovení § 77 aj § 82 upravuje vydanie jedného rozhodnutia, ktoré obsahuje tak rozhodnutie o administratívnom vyhostení (slovníkom smernice ide o rozhodnutie o návrate) a zároveň aj rozhodnutie o zákaze vstupu. Smernica teda pripúšťa, že jedným rozhodnutím vnútroštátneho orgánu dôjde ku komplexnému rozhodnutiu, ktoré je en bloc preskúmateľné súdom.

Keďže Správny súdny poriadok v osobitných ustanoveniach upravuje podrobnosti o konaní o žalobe vo veci administratívneho vyhostenia, je potrebné objasniť, čo sa rozumie vecou administratívneho vyhostenia. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. Zjednodušene povedané, vecou administratívneho vyhostenia sa rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich pobyt cudzincov (ide o zákon č. 404/2011 Z.z.). Zákonodarca definíciu vecí „administratívneho vyhostenia“ preniesol zo Správneho súdneho poriadku na zákon č. 404/2011 Z.z., čomu zodpovedá aj dôvodová správa k Správnemu súdnemu poriadku (parlamentná tlač 1335). Zákonodarca ďalej v dôvodovej správe k Správnemu súdnemu poriadku uviedol, že „s odkazom na znenie generálnej klauzuly vymedzenej v čl. 46 ods. 2 ústavy sa súčasne z ochrany poskytovanej správnym súdnictvom nevyňalo žiadne rozhodnutie alebo opatrenie vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia“.

Zákon č. 404/2011 Z.z. tak subsumuje pod pojem „administratívne vyhostenie“výrok o vyhostení aj výrok o zákaze vstupu, keďže sú upravené v § 77 aj § 82 tohto zákona v rámci jednej ucelenej a samostatnej štvrtej časti prvej hlave, ktorá nesie názov „Administratívne vyhostenie“ a obsahuje ustanovenia § 77 až § 87. V tomto kontexte opätovne odkazujem na Legislatívne pravidlá tvorby zákonov prijaté Národnou radou SR uznesením č. 19/1997 Z.z. (príloha č. 2 body 10 a 17) a z Legislatívne pravidlá vlády prijaté uznesením č. 241 dňa 8.4.1997 a vyhlásené v Zbierke zákonov SR vo forme oznámenia č. 372/2000 Z.z. (príloha č. 2 body 10 a 20).

Aj keď je výrok o zákaze vstupu fakultatívny (nie však vždy – pozri § 77 ods. 1 posledná veta zákona č. 404/2011 Z.z.), čo podľa trojice autorov spôsobuje jeho oddeliteľnosť a tým aj odlišnú lehotu na podanie žaloby, podľa môjho názoru to však neodôvodňuje aplikáciu ustanovení o všeobecnej správnej žalobe pri lehote plynúcej na podanie správnej žaloby práve vzhľadom na vzájomnú podmienenosť výrokov o vyhostení a zákaze vstupu a aj na systematické zaradenie ich právnej úpravy do jednej obsahovo súvisiacej hlavy štvrtej časti zákona č. 404/20011 Z.z. Ak povieme, že ide stále o rozhodnutie o administratívnom vyhostení, potom aj výrok o zákaze vstupu je výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení, čo napokon predpokladá aj Smernica 2008/115/ES. Odkaz na rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1SVs/1/2022 zo dňa 30.6.2022 v článku trojice autorov je síce inšpiratívny, ale nedáva jednoznačnú odpoveď na definovanie vecí administratívneho vyhostenia. Veľký senát sa primárne zaoberal tým, že Krajský súd v Trnave odmietol preskúmať jeden z výrokov administratívneho rozhodnutia, ktorým sa zasahuje do majetkovej sféry adresáta rozhodnutia, čo nepochybne patrí do prieskumnej právomoci správneho súdu v zmysle generálnej klauzuly vyjadrenej v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR (hoci hlavný výrok rozhodnutia nepatril do prieskumnej právomoci správneho súdu, nadväzujúci výrok sa už bezprostredne dotýkal majetkovej sféry adresáta rozhodnutia a mal byť preskúmaný krajským súdom; keďže Správny súdny poriadok pre hlavný výrok nestanovoval lehotu na podanie správnej žaloby, nebolo možné od neho odvíjať ani lehotu na preskúmanie akcesorického výroku zasahujúceho do majetkovej sféry dotknutého subjektu, a teda sa preň aplikuje všeobecné ustanovenie o dvojmesačnej lehote na podanie správnej žaloby). V predmetnej téme nie je sporné, že aj výrok o zákaze vstupu v rámci rozhodnutia o administratívnom vyhostení je preskúmateľný správnym súdom, čím sa odlišuje od rozhodnutia veľkého senátu.

Trojica autorov tvrdí, že správny súd si mal len ustáliť predmet prieskumu. Z prvotných rozhodnutí správneho súdu vyplýva, že žalobca napadol celé rozhodnutie orgánu verejnej správy v oboch výrokoch.

V neposlednom rade by som rada reagovala na výčitku trojice autorov, že je škoda, že som nepočkala na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR. Dovolím si poznamenať, že nie je v objektivizovateľných možnostiach vopred predpokladať, kedy Najvyšší správny súd SR v akých veciach v budúcnosti rozhodne. V článku som označila rozhodnutia, ku ktorým som viedla vecnú polemiku, a pri ich označení predpokladám nevznikli pochybnosti.

Vecnú polemiku považujem za vhodnú a posúvajúcu diskusiu v pozitívnom slova zmysle k riešeniu konkrétnej otázky.

Diskusia