Obsahové náležitosti uznesenia o prijatí obžaloby a výkladové problémy

Obsahové náležitosti uznesenia súdu o prijatí obžaloby a možné výkladové problémy

Výrok uznesenia o prijatí obžaloby by mal zodpovedať zneniu ustanovenia § 241 ods. 1 písm. l), respektíve § 244 ods. 1 písm. k) Tr. por., t. j. súd by mal vo výrokovej časti uviesť, že prijíma obžalobu, ktorú by mal bližšie špecifikovať a následne by mal uviesť aj vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu obžalovanému obžalobu prijíma, nakoľko súd by mal rozhodovať o prijatí obžaloby iba vo vzťahu k obžalovanému, ktorý v zákonnej lehote namietal vady prípravného konania, respektíve, ktorý podal odpor proti trestnému rozkazu. Toto špecifikovanie na konkrétneho obžalovaného je obzvlášť podstatné v skupinových trestných veciach, pretože vady prípravného konania sa môžu týkať výlučne iba jedného z viacerých spoluobžalovaných. Ďalej by súčasťou výrokovej časti malo byť aj nariadenie termínu hlavného pojednávania a stanovený rozsah a spôsob dokazovania na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ ide o stanovenie rozsahu a spôsobu dokazovania na hlavnom pojednávaní postačí, ak je vo výrokovej časti uvedený poukaz na dôkazné návrhy prokurátora uvedené v podanej obžalobe a v prípade, ak súd disponuje aj písomným dôkazným návrhom obhajoby môže urobiť vo výrokovej časti uznesenia poukaz aj na tieto dôkazné návrhy. Týmto stanoveným rozsahom a spôsobom dokazovania, ktorý je uvedený vo výrokovej časti uznesenia o prijatí obžaloby nie je súd viazaný v tom smere, že by nemohol vykonať aj iné dôkazy, ktoré navrhnú procesné strany v konaní pred súdom, respektíve ktorých potreba vyvstane z vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní a súd ich bude považovať za relevantné, respektíve, že by dodatočne nemohol rozhodnúť na hlavnom pojednávaní o tom, že niektoré dôkazné návrhy, na ktoré bolo poukazované v uznesení o prijatí obžaloby sa nevykonajú.

V odôvodnení uznesenia o prijatí obžaloby musí súd prvého stupňa zamerať pozornosť na zákonné dôvody odmietnutia obžaloby, nakoľko vydanie uznesenia o prijatí obžaloby prichádza do úvahy v prípade, ak ich nezistí. Súd teda skúma, či neboli zistené závažné procesné vady v prípravnom konaní, či prokurátor predložil úplné spisy vrátane všetkých dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní, či obžaloba spĺňa náležitosti a či spolupracujúcej osobe neboli poskytnuté nezákonné benefity (§ 241 ods. 1 písm. f) a § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por.). Na vydanie uznesenia o odmietnutí obžaloby postačí, ak by bola naplnená čo i len jedna z týchto zákonných podmienok na odmietnutie obžaloby.

Vzhľadom k tomu, že nepredloženie úplných spisov, či nespĺňame zákonných náležitostí obžaloby sú nové všeobecné dôvody na odmietnutie obžaloby, je potrebné im venovať osobitnú pozornosť.

Pokiaľ ide o náležitosti obžaloby, tak súd preskúma, či obžaloba spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti uvedené v ustanovení § 235 Tr. por. Pomerne často v praxi obžalovaní namietajú odôvodnenie obžalobného návrhu, ktoré považujú za nedostatočné, či nepresvedčivé, respektíve obžalovaní namietajú, že je obžaloba založená na „slabých“ dôkazoch. V prípade, ak je obžaloba nepresvedčivo, či iba stroho odôvodnená, respektíve, ak je založená na dôkazoch, ktoré obžalovaný považuje za nedostatočné na podanie obžaloby je nutné dospieť k záveru, že obžaloba spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 235 Tr. por. Iba prokurátor má v konaní pred súdom dôkazné bremeno v otázke viny a je len na ňom, ako si pripraví dokazovanie pred súdom. Presvedčivosť, či nepresvedčivosť obžaloby sa má preto preverovať v dokazovaní na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom a nie pri rozhodovaní o prijatí, či odmietnutí obžaloby. Aj dôkazne „slabá“, či nepresvedčivá obžaloba teda spĺňa náležitosti podľa § 235 Tr. por. a preto nemôže byť dôvodom na odmietnutie obžaloby, ale práve naopak, v takýchto prípadoch je nutné rozhodnúť o prijatí obžaloby a dať prokurátorovi priestor, aby na hlavnom pojednávaní mohol preukazovať vinu obžalovaného. Pri rozhodovaní o prijatí obžaloby sa teda neskúma dôkazná sila obžaloby.

Tak napríklad, pri trestnom čine lúpeže namietal obžalovaný v konkrétnej trestnej veci ako nesplnenie náležitostí obžaloby a ako závažnú procesnú vadu to, že jediným usvedčujúcim dôkazom voči nemu je iba jeho DNA, ktorá sa našla na mieste činu. Bol presvedčený, že podanie obžaloby nie je možné založiť iba na takomto jednom dôkaze. Súd prvého stupňa správne rozhodol o prijatí obžaloby, nakoľko táto úvaha obžalovaného o nedostatočnom dokazovaní v prípravnom konaní nie je dôvodom na odmietnutie obžaloby. Práve naopak, ak chce prokurátor dokazovať v konaní pred súdom vinu obžalovaného iba na jednej vzorke DNA, je nutné mu dať na to priestor na hlavnom pojednávaní a pokiaľ by prokurátor neuniesol dôkazné bremeno, potom je povinnosťou súdu oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. Možno spomenúť aj inú trestnú vec, v ktorej išlo o trestný čin krádeže šperkov, v ktorej obžalovaný namietal, že v prípravnom konaní bola chybne zistená výška spôsobenej škody, pretože odborné vyjadrenie bolo nesprávne (neúplné). Pokiaľ obžalovaný nesúhlasí s odborným vyjadrením, či znaleckým posudkom, má možnosť si na vlastné náklady zabezpečiť iné odborné vyjadrenie, či znalecký posudok, avšak iba subjektívna nespokojnosť s obsahom konkrétneho dôkazu ešte neznamená, že ide o závažnú procesnú vadu, či, že obžaloba nespĺňa zákonné náležitosti.

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1Tost/24/2024 zo dňa 27.08.2024 vo vzťahu k uzneseniu o prijatí obžaloby uviedol, že závažnými procesnými vadami sú iba podstatné procesné vady (teda nie akékoľvek). Malo by ísť najmä o také procesné chyby ktoré nie je možné napraviť v konaní pred súdom, teda nepodstatné, či nezávažné procesné chyby nie sú dôvodom na odmietnutie obžaloby. To platí aj v prípade, ak je dôkaz zabezpečený v prípravnom konaní s porušením procesných predpisov, pričom je nutné hodnotiť, či je možné chybu odstrániť a význam tohto dôkazného prostriedku pre obhajobu. V tejto veci rozhodovanej najvyšším súdom obžalovaný spochybňoval zákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenie o vznesení obvinenia. Najvyšší súd zdôraznil, že nespokojnosť obžalovaného s uznesením o vznesení obvinenia rieši prokurátor v prípravnom konaní pri rozhodovaní o sťažnosti a súd vo fáze rozhodovania o prijatí obžaloby nemôže hodnotiť dôkazy z prípravného konania ako po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní a vyvodzovať z nich konečné závery, pretože by sa tak obchádzala najdôležitejšia fáza trestného konania a to je hlavné pojednávanie. Obžalovaný taktiež namietal nesplnenie náležitostí obžaloby, nakoľko prokurátor uviedol v obžalobe iba zoznam svedkov, ktorých navrhol vypočuť a to bez toho, aby uviedol k čomu majú byť vypočutí a len vymenoval listinné dôkazy. Najvyšší súd ani tu nezistil nič na odmietnutie obžaloby s tým, že takéto spochybňovanie obžaloby nie je v zásade dôvodom na vrátenie veci do prípravného konania.

V inej trestnej veci sa najvyšší súd (uznesenie sp. zn. 3Tost/12/2024 zo dňa 17.04.2024) zaoberal námietkou obžalovaného, ktorý uvádzal, že znalec, ktorý v prípravnom konaní vypracoval znalecký posudok bol zaujatý a nespôsobilý na vypracovanie znaleckého posudku. Najvyšší súd uviedol, že preskúmanie obžaloby nie je priestor určený na posudzovanie (hodnotenie) rozsahu a kvality v prípravnom konaní zabezpečených dôkazov, ktoré prokurátor s obžalobou predkladá súdu. Nie je v tomto štádiu trestného konania úlohou súdu hodnotiť dôkaznú silu zabezpečených dôkazov, pričom najvyšší súd zdôraznil, že nositeľom dôkazného bremena v konaní pred súdom ohľadne viny je prokurátor.

Možno poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tost/33/2024 zo dňa 08.08.2024, ktorý vo vzťahu k náležitostiam obžaloby pri rozhodovaní o prijatí obžaloby uviedol, že nároky na odôvodnenie obžaloby podľa § 235 písm. d) Tr. por. nemožno stotožňovať s nárokmi na odôvodnenie rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 Tr. por. Nie každé pochybenie vo vzťahu k nesplneniu náležitostí obžaloby podľa § 235 Tr. por. je dôvodom na odmietnutie obžaloby, ale musí ísť o také pochybenia, ktoré sú zásadné a svojou intenzitou by mali byť na úrovni zistenia závažných procesných chýb, najmä porušenia práva na obhajobu, či zistenia, že spolupracujúcej osobe boli poskytnuté nezákonné benefity. Navyše aj po zmene právnej úpravy novelou Trestného poriadku vykonanou zákonom č. 40/2024 Z. z. s účinnosťou od 15. marca 2024 platí, že ak má prokurátor niesť zodpovednosť za dokázanie viny obžalovaného v konaní pred súdom a ak má súd v tomto konaní vystupovať ako nestranný orgán, nemožno požadovať, aby súd vo vzťahu k prípravnému konaniu plnil úlohu „prieskumného vyšetrovateľa“ (ktorá v zásade patrí prokurátorovi) a aby svojím rozhodnutím po predbežnom, alebo po preskúmaní obžaloby, resp. po podaní odporu určoval, či prokurátor môže a akým spôsobom má uniesť dôkazné bremeno v súdnom konaní. Najvyšší súd uzatvoril, že na naplnenie požiadavky na odôvodnenie obžaloby tak, ako to predpokladá ustanovenie § 235 písm. d) Tr. por. postačuje, keď prokurátor aspoň v podstatných rysoch popíše skutkový dej s uvedením dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a svoje stanovisko k nej, vrátane právnych úvah, ktorými sa spravoval. Inými slovami prokurátor nesmie na tieto požiadavky rezignovať spôsobom, že obžaloba by bola zjavne arbitrárna bez elementárnych obsahových náležitostí, ktorých uvedenie predmetné ustanovenie Trestného poriadku predpokladá.

Možno preto uzatvoriť, že obžaloba nemá náležitosti v zmysle § 235 Tr. por. vtedy, ak niektorá podstatná náležitosť obžaloby absentuje. Napríklad obžaloba neobsahuje odôvodnenie hoci ide o väzobnú trestnú vec, respektíve neobsahuje žiadne odôvodnenie k znakom skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, prípade neobsahuje žiadne stanovisko k obhajobe obžalovaného.

Možno uviesť príklad z praxe, keď Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1Tos/55/2024 zo dňa 31.07.2024 rozhodol tak, že zrušil na podklade sťažnosti uznesenie o prijatí obžaloby s tým, že obžaloba nespĺňala náležitosti v zmysle § 235 písm. d) Tr. por., nakoľko v odôvodnení obžaloby úplne absentovali akékoľvek (aspoň stručné) právne úvahy prokurátora k tomu, prečo kladie obvinenému za vinu aj naplnenie znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. Krajský súd dospel k záveru, že tento dôvod odmietnutia obžaloby možno ustáliť vtedy, ak odôvodnenie obžaloby nedáva žiadnu odpoveď na to, prečo prokurátor konkrétny skutok kvalifikoval určitým spôsobom. Postačí aj strohá právna úvaha, avšak nie je možné akceptovať absolútnu absenciu právnych úvah. To platí o to viac, ak práve znak kvalifikovanej skutkovej podstaty je rozhodujúci pre posúdenie, či skutok, ktorý sa obvinenému kladie za vinu napĺňa znaky prečinu alebo zločinu. Krajský súd teda uzatvoril, že neuvedenie akejkoľvek právnej úvahy ani v minimálnom rozsahu je zásadný nedostatok obžaloby, ktorý nie je možné odstrániť v konaní pred súdom, pretože ide o zásadnú zákonnú náležitosť obžaloby (§ 235 Tr. por.), ktorú podal prokurátor ako orgán činný v trestnom konaní. Prokurátor v danej veci neuviedol žiadne právne úvahy, ktorými sa spravoval pri vyvodzovaní záveru, že obžalovaný mal spáchať zločin podvodu podľa § 221 ods. 3 písm. d) Tr. zák. závažnejším spôsobom konania na poškodenej, ktorá by mala mať postavenie chránenej osoby ako osoba vyššieho veku. Právne úvahy prokurátora pritom musia obsahovať odôvodnenie všetkých znakov trestného činu, ktoré obžalovaný podľa prokurátora podávajúceho obžalobu naplnil, a poukázanie na konkrétne skutočnosti, z ktorých toto odôvodnenie vychádza. Právna úvaha prokurátora nemusí byť vyjadrená v takých parametroch, ako je tomu pri rozsudku, avšak je povinnosťou prokurátora pri podaní obžaloby aspoň rámcovo uviesť súvislosť spáchaného skutku s vekom poškodenej. Prokurátor neposkytol žiadnu právnu úvahu o súvislosti spáchaného skutku s vekom poškodenej a táto nevyplývala ani z vykonaného dokazovania.

Pokiaľ nejde o prípad podania odporu proti trestnému rozkazu, tak je pochybením súdu, ak o prijatí obžaloby rozhoduje všeobecne (paušálne), vo vzťahu k všetkým spoluobžalovaným po podaní obžaloby a to bez toho, aby v zákonnej lehote vôbec namietali vady prípravného konania. Rovnako je pochybením súdu, ak rozhodne o prijatí obžaloby voči všetkým spoluobžalovaným a to iba na podklade námietky jedného z nich a následne, vo vzťahu k druhému spoluobžalovanému, ktorý namieta vady prípravného konania neskôr, avšak v zákonnej päťdňovej lehote, odmietne rozhodovať o prijatí obžaloby s poukazom na to, že už bola obžaloba uznesením prijatá pri rozhodovaní ohľadne námietok iného spoluobžalovaného. Nie je totiž vylúčené ani také rozhodnutie súdu prvého stupňa, že vo vzťahu k jednému spoluobžalovanému vydá uznesenie o prijatí obžaloby a vo vzťahu k druhému spoluobžalovanému príde k vylúčeniu na samostatné konanie a k odmietnutiu obžaloby. V skupinových trestných veciach by preto mal súd primárne vyčkať na doručenie obžaloby a uplynutie lehoty piatych pracovných dní vo vzťahu k všetkým spoluobžalovaným a následne rozhodovať o námietkach obžalovaných proti prípravnému konaniu jedným uznesením, ak je to možné, pretože obsahom uznesenia o prijatí obžaloby by malo byť aj nariadenie hlavného pojednávania. Len v odôvodnených prípadoch (napríklad ak je niektorý z obžalovaných vo väzbe, respektíve, ak niektorí z obžalovaných nepreberá obžalobu a podobne) by mal súd rozhodovať o prijatí obžaloby viacerými na seba nadväzujúcimi uzneseniami.

Problematické sú aj prípady, v ktorých súd opomenie rozhodnúť o prijatí obžaloby. V praxi sa už vyskytli prípady, v ktorých obžalovaný podal odpor proti trestnému rozkazu, pričom nenamietal žiadne pochybenia prípravného konania, či obžaloby, súd nariadil vo veci hlavné pojednávanie a až v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní zistil, že opomenul formálne rozhodnúť o prijatí obžaloby. Ide o dôsledok pomerne nelogickej právnej úpravy prijímania obžaloby po podaní odporu proti trestnému rozkazu, keď súd musí rozhodovať o prijatí obžaloby aj v situácii, keď vady prípravného konania obžalovaný vôbec nenamieta a napríklad namieta iba výšku trestu. Súdy riešia takéto situácie tak, že rozhodnú o prijatí obžaloby aj dodatočne, teda už počas vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní, čo síce možno označiť za prílišný formalizmus v rozhodovaní súdu, však ide o formalizmus, ktorý zapríčinil zákonodarca nelogickou právnou úpravou. Nie je totiž celkom jasné, ako by pristupovali nadriadené súdy v konaní o odvolaní v prípadoch, v ktorých by obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa úplne opomenul rozhodnúť o prijatí obžaloby, hoci mu také rozhodovanie prikazovali ustanovenia Trestného poriadku. Je možné, že niektoré nadriadené súdy by takéto opomenutie súdu prvého stupňa vyhodnotili ako podstatnú vadu konania, ktorá by bola kasačným dôvodom napadnutého rozsudku. Zastávam názor, že prípadná absencia rozhodnutia o prijatí obžaloby by nemala byť, sama osobe, dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku zo strany odvolacieho súdu, nakoľko podstatným je skutočnosť, či vo veci bolo vykonané zákonným spôsobom dokazovanie na hlavnom pojednávaní počas ktorého mal obžalovaný možnosť namietať aj vady prípravného konania (napríklad neprípustnosť dôkazu) a či súd prvého stupňa náležite reagoval na námietky obžalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Rozhodovanie nadriadeného súdu o sťažnosti proti uzneseniu o prijatí obžaloby

Rozhodovanie nadriadeného súdu o sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa o prijatí obžaloby má svoje špecifiká. Zaujímavosťou právnej úpravy je skutočnosť, že zrušujúce uznesenie nadriadeného súdu na základe sťažnosti podanej proti uzneseniu o prijatí obžaloby má automaticky účinky uznesenia o odmietnutí obžaloby a vydaním takéhoto uznesenia nadriadeného súdu sa vec obligatórne vracia do prípravného konania (§ 241 ods. 4 a § 244 ods. 3 Tr. por.).

Táto zákonná úprava vedie k tomu, že vo viacerých prípadoch nemôže nadriadený súd zrušiť uznesenie o prijatí obžaloby a to aj napriek tomu, že je vydané v rozpore so zákonom. Napríklad už sa vyskytli prípady, v ktorých sudca rozhodol o prijatí obžaloby až po uplynutí priatych pracovných dní od doručenia obžaloby určených na namietanie vád prípravného konania, respektíve súd namiesto vydania uznesenia o postúpení veci na prejednanie priestupku v dôsledku zmeny Trestného zákona rozhodol o prijatí obžaloby a nariadil hlavné pojednávanie, prípadne súd do výrokovej časti uznesenia o prijatí obžaloby opomenul pojať aj výrok o nariadení hlavného pojednávania, respektíve výrok o rozsahu a spôsobe dokazovania na hlavnom pojednávaní. Tak napríklad, prokurátor podal sťažnosť proti uzneseniu súdu o prijatí obžaloby, v ktorej namietal, že súd prvého stupňa rozhodoval o prijatí obžaloby napriek tomu, že obžalovaný vady prípravného konania namietal až po uplynutí desiatich pracovných dní od doručenia obžaloby. Prokurátor mal pravdu, avšak si neuvedomil, že nejde o dôvod na odmietnutie obžaloby a preto ani krajský súd nemôže sťažnosti prokurátora vyhovieť, nakoľko by sa tak vec vrátila do prípravného konania a to za stavu, keď súdy nezistili žiadne dôvody na odmietnutie obžaloby.

Všetky tieto prípady majú spoločné to, že ide o pochybenia súdu po podaní obžaloby, teda ide o pochybenia ktoré sa netýkajú obžaloby a ani prípravného konania. Z uvedeného vyplýva, že nemôžu byť dôvodom na odmietnutie obžaloby a preto ani v takýchto prípadoch nemôže nadriadený súd zrušiť uznesenie o prijatí obžaloby, nakoľko vec by sa tak obligatórne vrátila do prípravného konania, čo by bolo v rozpore s ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. l) a § 244 ods. 1 písm. k) Tr. por., ktoré vyslovene umožňujú rozhodnúť o prijatí obžaloby iba v prípade ak nie je dôvod na odmietnutie obžaloby, teda iba v prípade, ak vada nastala pred podaním obžaloby na súd.

Z uvedeného vyplýva, že pri rozhodovaní o prijatí obžaloby môže obžalovaný namietať iba skutočnosti, ktoré by opodstatňovali odmietnutie obžaloby, teda ani v sťažnostnom konaní nie je nadriadený súd oprávnený vydať zrušujúce uznesenie ak sa sťažnostné námietky netýkajú vyslovenie dôvodov odmietnutia obžaloby. Ak súd prvého stupňa pochybil pri vydávaní uznesenia o prijatí obžaloby a toto pochybenie sa týka jeho procesného postupu po podaní obžaloby (a je bez významu, či toto pochybenie v sťažnosti namieta prokurátor alebo obžalovaný), nemôže nadriadený súd pristúpiť k zrušeniu uznesenia o prijatí obžaloby, nakoľko mu to zakazuje Trestný poriadok konania (§ 241 ods. 4 a § 244 ods. 3 Tr. por.).

Pokiaľ by bolo uznesenie o prijatí obžaloby chybné iba z toho dôvodu, že by v ňom určitý výrok absentoval (napríklad by vo výroku uznesenia o prijatí obžaloby absentovalo určenie termínu hlavného pojednávania, či rozsahu a spôsobu dokazovania) potom by nadriadený súd mohol nariadiť súdu prvého stupňa, aby rozhodol o chýbajúcom výroku v zmysle § 194 ods. 3 Tr. por. Nadriadený súd však nemôže podľa § 194 ods. 3 Tr. por. doplniť takýto chýbajúci výrok sám, pretože je výsostnou vecou súdu prvého stupňa na aký termín nariadi hlavné pojednávanie a ktoré dôkazy budú vykonané na hlavnom pojednávaní. Toto nie je vecou a ani úlohou nadriadeného súdu.

Pre úplnosť je nutné uviesť, že rozhodovanie súdu prvého stupňa vo vzťahu k uzneseniu o prijatí obžaloby za pomoci autoremedúry (§ 190 ods. 1 Tr. por.) nie je vylúčené, nakoľko účinky odmietnutia obžaloby a vrátenia veci do prípravného konania spája zákonodarca iba so zrušujúcim uznesením nadriadeného súdu.

Inštitút prijatia obžaloby de lege ferenda

Inštitút prijatia obžaloby je v Trestnom poriadku pomerne krátko, avšak už teraz možno skonštatovať, že sa neosvedčil a iba zbytočne predlžuje trestné konanie. De lege ferenda by preto bolo vhodné, aby bol úplne vypustený z Trestného poriadku, pričom postačí, ak zostanú rozšírené možnosti súdu odmietnuť obžalobu.

V prípade, ak by zákonodarca neprikročil k vypusteniu inštitútu prijatia obžaloby, tak by bolo vhodné aspoň obmedziť rozhodovanie o prijatí obžaloby tak, že v prípade vydania trestného rozkazu a podania odporu proti nemu by sa o prijatí obžaloby vôbec nerozhodovalo, nakoľko vydanie trestného rozkazu je možné považovať aj za prijatie obžaloby, pretože v opačnom prípade by súd rozhodol inak. Alternatívne, aspoň obmedziť rozhodovanie o prijatí obžaloby po podaní odporu proti trestnému rozkazu iba na osobu obžalovaného a aj to iba vtedy, ak v podanom odpore vyslovene namieta závažné vady prípravného konania, či absenciu zákonných náležitostí obžaloby a ak odpor obžalovaného nesmeruje výhradne do výroku o náhrade škody.

Ide o skrátený výťah z článku, ktorý bol publikovaný v časopise Justičná revue č. 2/2025

Diskusia