Ešte k inštitútu prijatia obžaloby

JUDr. Radoslav Mandalík, Krajská prokuratúra Banská Bystrica

                                               Ešte k inštitútu prijatia obžaloby

V nadväznosti na príspevok JUDr. Petra Šamka „Nový inštitút prijatia obžaloby v trestnom konaní“, uverejnený v časopise Justičná revue č. 2/2025, autor pokračuje v diskusii k danej otázke. V stručnosti sa zaoberá historickým vývojom právnej úpravy inštitútu prijatia obžaloby v trestnom konaní. Na základe porovnania minulej a súčasnej trestnoprocesnej úpravy zastáva názor, že novú právnu úpravu, v zmysle prijatej novely zákonom č. 40/2024 Z.z., nemožno žiaľ považovať za krok k zjednodušeniu a zrýchleniu konania pred súdom.

Cieľom tohto príspevku nie je siahodlhý exkurz do vývoja právnej úpravy na našom území pred r. 1950. Z hľadiska histórie trestnoprocesnej úpravy možno len stručne uviesť, že právna úprava inštitútu prijatia obžaloby bola obsiahnutá už v Trestnom poriadku z r. 1956 (zákon č. 64/1956 Sb. o trestnom konaní súdnom), a to v tretej časti, desiatej hlave (§ 196- § 208) a sčasti aj jedenástej hlave, prvý oddiel (§ 209). O prijatí obžaloby rozhodoval súd po predbežnom prerokovaní obžaloby (§ 199 ods. 1 písm. e). V § 207 Tr. por. bola vyjadrená zásada, že prijatím obžaloby prechádzalo rozhodovanie veci plne na súd. ¹⁾

V Trestnom poriadku z r. 1961 (zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom) bola úprava tohto inštitútu obsiahnutá v tretej časti, jedenástej až trinástej hlave (§ 180 a nasl.). Funkčne starší právnici ešte zažili praktickú aplikáciu tohto kódexu, v znení účinnom do 31.12.2005. Pre účely tohto článku sa preto budem v krátkosti venovať práve ustanoveniam tohoto zákona.

Predmetná úprava bola v podstate prevzatá z predchádzajúceho Tr. poriadku. Na hlavnom pojednávaní sa mali prejednávať výlučne len obžaloby, ktoré boli súdom prijaté. Po predbežnom prejednaní obžaloby súd podľa § 188 ods. 1 písm. g) Tr. por. obžalobu prijal, ak nebol dôvod na iné opatrenie. Prijatie obžaloby znamenalo, že súd dospel k záveru o opodstatnenosti obžaloby, dôvodnosti postavenia obvineného pred súd, a že vo veci sú zhromaždené dostatočné podklady pre jej prejednanie na hlavnom pojednávaní. Za splnenia stanovených podmienok mohol prijať obžalobu aj predseda senátu (§ 194). Z hľadiska formy, aj toto rozhodnutie sa robilo uznesením. Obsah závisel od odôvodnenia príslušného rozhodnutia. Z hľadiska účinkov, akonáhle súd (predseda senátu) rozhodol o prijatí obžaloby, rozhodoval už samostatne o všetkých otázkach súvisiacich s ďalším konaním (§ 182 ods. 2). Prokurátor už nemohol disponovať s obžalobou (obžalobu zmeniť a doplniť), mal len možnosť (povinnosť) ustúpiť od obvinenia podľa § 182 ods. 3 Tr. por. Ak súd zistil, že právna kvalifikácia zažalovaného skutku nie je správna, a nie je potrebné vrátenie veci na došetrenie prokurátorovi, v uznesení o prijatí obžaloby upozornil na možnosť odchýlneho právneho posúdenia skutku (§ 190 ods. 2.). Pri prijatí obžaloby súd rozhodoval aj o ďalších otázkach, o rozsahu dokazovania, vylúčení veci proti niektorému zo spoluobvinených, spojení veci na spoločné konanie a pod. (§ 193 ods. 1, 2). Po prijatí obžaloby sa obvinený stával obžalovaným (§ 12 ods. 7). Obžalobu, ktorá bola po predbežnom prerokovaní súdom prijatá, predseda senátu v rámci prípravy hlavného pojednávania doručoval obvinenému, obhajcovi a ďalším oprávneným osobám, pričom sa k nej pripojil aj odpis uznesenia o jej prijatí (§ 196 ods.1). Pokiaľ sa týka opravného prostriedku, zákon priznával prokurátorovi právo sťažnosti len proti rozhodnutiam súdu podľa § 188 ods. 1 písm. a) až f). Považovalo sa za logické, že v prípade prijatia obžaloby, tento procesný postup nemôže byť dôvodom sťažnosti prokurátora, pretože ide o rozhodnutie súhlasné s jeho návrhom. V prípade zmeny postoja k opodstatnenosti obžaloby, mal prokurátor ešte stále možnosť postupu podľa § 182 ods. 1 Tr. por. (späťvzatie obžaloby dokým sa súd neodobral na záverečnú poradu) alebo už podľa zmieneného § 182 ods. 3 Tr. por. Obvinený nebol oprávnenou osobou na podanie sťažnosti proti rozhodnutiam po predbežnom prejednaní obžaloby, čo nebolo v teórii súhlasne prijímané, s poukazom na zásadu rovnosti strán v konaní pred súdom. ²⁾

Inštitút prijatia obžaloby bol zrušený novelou Tr. poriadku z r. 1973. So zrušením tohto inštitútu súviseli aj zmeny v dotknutých ustanoveniach (§ 12 ods. 7, § 188, § 196 a iné). Podľa dôvodovej správy, rozhodovanie o prijatí obžaloby sa odstránilo z toho dôvodu, že išlo o formálny úkon, ktorý nemal vecný dosah a ktorý podľa dovtedajšej úpravy mal význam len z hľadiska oprávnenia prokurátora vziať obžalobu späť. Namiesto rozhodovania o prijatí obžaloby mal predseda senátu urobiť opatrenia na prejednanie veci na hlavnom pojednávaní. ³⁾

Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že inštitút prijatia obžaloby mal v danej dobe svoj zmysel, a to v súvislosti s právnou úpravou predbežného prejednania obžaloby, resp. doručenia obžaloby. Zákonodarca pri prijatí novely Tr. poriadku v r. 1973 rovnako zrozumiteľne odôvodnil aj zrušenie tohto inštitútu. Súčasne je zrejmé, že základné zásady právnej úpravy v tejto podobe ostali v podstate zachované až do prijatia Trestného poriadku z r. 2005 (zákon č. 301/2005 Z.z.), resp. aj v súvisiacich ustanoveniach rekodifikovaného Trestného poriadku.

V porovnaní s právnou úpravou v Trestnom poriadku z r. 1956 a 1961 (ktorá obsahovala predmetný inštitút), a aj s právnou úpravou v Trestnom poriadku v znení účinnom do 5.8.2024, sa pre inštitút prijatia obžaloby zavedený novelou Tr. poriadku, vykonanou zákonom č. 40/2024 Z.z. hľadajú argumenty v prospech pozitívneho hodnotenia len veľmi ťažko. Zámer zákonodarcu o novej úprave ustanovení o rozhodnutiach pri preskúmaní obžaloby, predbežnom prejednaní obžaloby a pri zmenách v právnej úprave trestného rozkazu nevyplýva výslovne ani z osobitnej časti dôvodovej správy. ⁴⁾

Jednotlivosťami rozhodovania súdu prvého stupňa o prijatí obžaloby, obsahovými náležitosťami uznesenia o prijatí obžaloby, možnými výkladovými problémami a rozhodovaním nadriadeného súdu o sťažnosti proti uzneseniu o prijatí sťažnosti sa už podrobne zaoberal v zmienenom článku dr. P. Šamko. K tomu možno len dodať nasledovné: Ust. § 355 ods. 3 Tr. por. (v nadväznosti na § 241 ods. 1 písm. j) Tr. por.) o povinnosti samosudcu rozhodnúť o prijatí obžaloby a nariadiť hlavné pojednávanie, po podaní odporu oprávnenej osoby proti trestnému rozkazu, skutočne nie je systémové a nekorešponduje so zmyslom tohto typu osobitného konania, ktorým má byť zjednodušené a plynulé vybavovanie trestných vecí patriacich do vecnej príslušnosti samosudcu. ⁵⁾ Ak citované novozavedené ustanovenie možno považovať za krok späť, zmeny v ustanoveniach týkajúcich sa preskúmania obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. j), l) a ods. 4 Tr. por.) a rozhodnutí pri predbežnom prejednaní obžaloby (§ 244 ods. 1 písm. k) a ods. 3 Tr. por.) možno charakterizovať ako zmeny, ktoré už do istej miery narúšajú koncepciu tohto štádia trestného konania. Pritom možno dôvodiť nasledovne: Účelom preskúmania obžaloby samosudcom je posúdenie, či podaná obžaloba poskytuje spoľahlivý podklad na ďalšie konanie a či prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo, bolo vykonané zákonným spôsobom (§ 350 Tr. por.). Účelom predbežného prejednania obžaloby je (a aj vždy bolo) preskúmanie obsahu podanej obžaloby a zákonnosti dôkazného materiálu získaného v priebehu prípravného konania. ⁶⁾ Subjektom, do ktorého kompetencie prechádza povinnosť z úradnej moci konať a rozhodnúť vo veci, po preskúmaní spisového materiálu, nečakajúc na ďalšie návrhy, je súd (§ 238 ods. 2 Tr. por.). Event. namietanie vád vyšetrovania (skráteného vyšetrovania) má byť podľa môjho názoru vecou prípravného konania a úlohou prokurátora, vykonávajúceho dozor nad jeho zákonnosťou v konkrétnej trestnej veci. A ak obvinený alebo iná oprávnená osoba žiada o preskúmanie postupu dozorového prokurátora, má k dispozícii prostriedok upravený v § 210 Tr. por.

Vzhľadom na pretrvávajúci formalizmus a niektoré už existujúce výkladové a aplikačné problémy vyplývajúce zo súčasnej právnej úpravy, by bolo účelné, ak by sa novelizáciou Trestného poriadku prioritne sledovalo základné hľadisko, ktorým by mala byť snaha zákonodarcu o zjednodušenie a zrýchlenie trestného konania v štádiu konania pred súdom. Žiaľ naopak (ako to uvádza aj dr. P. Šamko), prijatá novela bude mať zrejme za následok len zaťaženie prebiehajúceho trestného stíhania pred súdmi možnými (aj neúmyselnými) pochybeniami súdov prvého stupňa v tomto smere a v konečnom dôsledku len predĺženie trestného konania. V budúcnosti je preto namieste zvážiť a vykonať len odôvodnené zmeny trestnoprocesných predpisov, v súlade so skutočnými potrebami praxe.

Poznámky:

1) Jelínek, E. a kol. Trestný poriadok a predpisy s ním súvisiace. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 257 a nasl.

2) K tomu pozri Husár, E.: Predbežné prejednanie obžaloby v československom trestnom procese. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1965, s. 177 a nasl., z učebníc trestného procesu pozri napr. Císařová, D. a kol.: Československé trestné konanie. Bratislava: Obzor, 1971, s. 222 a nasl., z ďalších publikácií napr. Tolar, J. a kol.: Trestní řád a předpisy souvisící (textové vydání). Praha. Orbis, 1966, s. 272 a nasl.

3) Dôvodová správa k zákonu č. 48/1973 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok.

4) Dôvodová správa k zákonu č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení uznesenia Ústavného súdu SR uverejneného pod č. 41/2024 Z.z.

5) Primerane pozri napr. Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol. Trestný poriadok II. § 196- 569. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 678 a nasl.

6) Čentéš, J., ref. 5, s. 348 a nasl.

Diskusia