Môže byť o opakovanom trestnom oznámení rozhodnuté upovedomením o nekonaní?

pplk. Mgr. Peter Brndiar, riaditeľ expozitúry Západ PZJ ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Môže byť o opakovanom trestnom oznámení rozhodnuté upovedomením o nekonaní?

V aplikačnej praxi narážam naďalej na postupy orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľov/poverených príslušníkov Policajného zboru), kedy o opakovaných trestných oznámeniach rozhodujú upovedomením oznamovateľa o nekonaní s poukazom na usmernenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2019, sp. zn. IV/1 Spr 281/18/1000-25 (v nedávnom čase som sa dokonca stretol s obdobným postupom vyšetrovateľky okresného riaditeľstva, ktorá v upovedomení o nekonaní poukázala na závery pracovnej porady riaditeľa trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s námestníkmi krajských prokuratúr pre trestný úsek, ktorá sa konala v dňoch 08.06.2009 – 09.06.2009).

Dňa 18.12.2019 bolo pod vyššie uvedenou spisovou značkou skutočne vydané Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky usmernenie s predmetom veci: „Posúdenie a vybavenie tzv. ďalšieho trestného oznámenia v totožnej trestnej veci v trestnom konaní“, s nižšie uvedenými závermi:

1. V prípade, ak policajtovi alebo prokurátorovi totožný alebo iný oznamovateľ (ďalej len „oznamovateľ“) doručí ďalšie trestné oznámenie v trestnej veci, ktorá bola skončená v trestnom konaní v štádiu postupu pred začatím trestného stíhania (ďalej len „postup pred začatím trestného stíhania“) podľa § 197 ods. 1 písm. a) až písm. d), ods. 2 Trestného poriadku, policajt alebo prokurátor je povinný ďalšie trestné oznámenie dôkladne preskúmať a vyhodnotiť, či neobsahuje nové relevantné informácie týkajúce sa skutku, ktoré neboli predmetom pôvodného trestného oznámenia, alebo predmetom postupu pred začatím trestného stíhania a ktoré by mohli sami o sebe, alebo v spojení s informáciami už známymi, odôvodniť iné rozhodnutie. V prípade, ak ďalšie trestné oznámenie obsahuje takéto nové relevantné informácie, je policajt alebo prokurátor povinný o takom trestnom oznámení konať podľa Trestného poriadku.

2. V prípade, ak oznamovateľ namieta v ďalšom trestnom oznámení právoplatné uznesenie policajta alebo prokurátora, v trestnej veci, ktorá bola skončená podľa § 197 ods. 1 písm. a) až písm. d), ods. 2 Trestného poriadku, právnym dôvodom (základom) na posúdenie ďalšieho trestného oznámenia v takejto trestnej veci je príkaz generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadosti o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní (ďalej len „príkaz por. č. 11/2019“). V takomto prípade ďalšie trestné oznámenie je žiadosťou o preskúmanie postupu a rozhodnutia policajta alebo prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania.

3. Vecne príslušným na vybavenie žiadosti o preskúmanie postupu a rozhodnutia policajta je prokurátor, ktorý v konkrétnej trestnej veci vykonával dozor nad dodržiavaním zákonnosti v postupe pred začatím trestného stíhania (ďalej len „dozorový prokurátor“).

4. Vecne príslušným na vybavenie žiadosti o preskúmanie postupu a rozhodnutia dozorového prokurátora je príslušný prokurátor určený nadriadeným prokurátorom podľa § 54 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

5. V prípade, ak o pôvodnom trestnom oznámení rozhodol policajt, je dozorový prokurátor povinný v rámci vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu a rozhodnutia policajta skúmať splnenie zákonných podmienok na aplikáciu ustanovenia § 230 ods. 2 Trestného poriadku.

6. V prípade, ak o pôvodnom trestnom oznámení rozhodol dozorový prokurátor, je príslušný prokurátor určený nadriadeným prokurátorom povinný v rámci vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu a rozhodnutia prokurátora skúmať splnenie zákonných podmienok na aplikáciu ustanovenia § 6 zákona o prokuratúre.

7. Ak po vyhodnotení všetkých relevantných informácií nebude zistený zákonný dôvod na aplikáciu postupu podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku, resp. § 6 zákona o prokuratúre, nebude o ďalšom trestnom oznámení ďalej konané. O uvedenej skutočnosti bude oznamovateľ upovedomený.

8. V prípade, ak ďalšie trestné oznámenie bolo doručené policajtovi alebo prokurátorovi, ktorí nekonali a nerozhodli o pôvodnom trestnom oznámení, postúpia ho na ďalšie konanie policajtovi alebo prokurátorovi, ktorí konali a rozhodli o pôvodnom trestnom oznámení.

9. V prípade, ak ďalšie trestné oznámenie neobsahuje nové skutočnosti a nie je ani žiadosťou o preskúmanie postupu a rozhodnutia policajta alebo prokurátora podľa príkazu por. č. 11/2019, nebude o ďalšom trestnom oznámení ďalej konané. O uvedenej skutočnosti bude oznamovateľ upovedomený.

Cieľom spomínaného usmernenia bolo (okrem iného) nepochybne prijať adekvátne opatrenia voči chronickým oznamovateľom sústavne podávajúcim totožné trestné oznámenia, ktoré nadbytočne zaťažujú orgány činné v trestnom konaní, spôsobujú nárast administratívnej činnosti spojenej s vyhotovovaním uznesení vydaných na rovnakom právnom a skutkovom základe, žurnalizáciou vyšetrovacieho spisu, spracovaním štatistických evidencií a pod., a v neposlednom rade odčerpávajú čas z ich pracovného fondu, ktorý by mohli venovať podstatným vyšetrovacím úkonom.

V nadväznosti na závery usmernenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky postupovali skutočne orgány činné v trestnom konaní určité obdobie (trvajúce niekoľko rokov) tým spôsobom, že o opakovaných trestných oznámeniach nerozhodovali postupom podľa Trestného poriadku, ale upovedomovali oznamovateľov o tom, že sa o ich podaniach (trestných oznámeniach) nebude konať.

Ústavný súd Slovenskej republiky však nálezom zo dňa 12.11.2021, sp. zn. III. ÚS 415/2021, skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému došlo tým, že prokurátor medzičasom zaniknutého Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyrozumením zo dňa 08.10.2019, sp. zn. VII/2 Gn 206/19/1000-15, podanie sťažovateľa označené ako „trestné oznámenie“ a avizujúce podozrenie zo spáchania trestného činu, vyhodnotil ako nešpecifikovaný podnet.

V bode č. IV nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že: „Trestné oznámenie ako forma inej ako súdnej ochrany nezaväzuje orgány činné v trestnom konaní začať trestné konanie. Právo oznamovateľa na začatie trestného stíhania negarantuje ústava (II. ÚS 88/99, II. ÚS 42/00, III. ÚS 176/07) ani dohovor (napr. Perez proti Francúzsku z 12.2.2004). Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že oznamovateľ trestnej činnosti má právo na to, aby sa kompetentný orgán, ktorým bol v tomto prípade prokurátor špeciálnej prokuratúry jeho oznámením zaoberal, nie však na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave. Ako vyplýva z namietaného vyrozumenia, prokurátor špeciálnej prokuratúry podanie, ktoré bolo výslovne označené ako trestné oznámenie a v ktorom boli konkretizované postupy, z ktorých sťažovateľ vyvodzuje podozrenie zo spáchania konkrétneho trestného činu, posúdil nie ako trestné oznámenie, ale ako podnet, no bez toho, aby sa vysporiadal so subjektívnou predstavou sťažovateľa, že jeho podanie napĺňa formálne a materiálne znaky trestného oznámenia. Vo vyrozumení prokurátor bližšie neodôvodnil, z akých dôvodov posúdil podanie sťažovateľa ako podnet a nie ako trestné oznámenie. To viedlo k tomu, že nebolo vydané žiadne rozhodnutie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré prokurátorovi dáva dostatočný priestor na zákonom predpokladané vysporiadanie sa i s takým podaním, z ktorého je zrejmé, že k spáchaniu trestného činu nemohlo dôjsť, a preto nie je dôvod na začatie trestného stíhania. Z ústavného hľadiska nie je dôvod na to, aby sa prokurátor vyhol rozhodnutiu podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku a podanie, v ktorom je formulovaná subjektívna, hoc aj celkom nesprávna predstava o tom, že konkretizovaným postupom bol spáchaný trestný čin, kvalifikoval nie ako trestné oznámenie ale ako podnet. Právo na inú ako súdnu ochranu sa realizuje postupom ustanoveným zákonom, ktorým je v tomto prípade Trestný poriadok, ktorý predpokladá konkrétnu formu rozhodnutia v prípadoch, v ktorých nie je dôvod na to, aby na základe trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Nezvolenie tejto zákonom predpokladanej formy rozhodnutia preto viedlo k tomu, že namietaným vyrozumením prokurátora bolo porušené základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Hoci základné právo na právnu ochranu negarantuje dvojinštančnosť ako svoju univerzálnu obsahovú časť, ak procesný predpis, v rámci ktorého sa možno domáhať uvedeného základného práva, oprávnenie podať opravný prostriedok s devolutívnym účinkom zakotvil, potom už dvojinštančnosť komponent základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje. Trestný poriadok umožňuje oznamovateľovi podať proti rozhodnutiu podľa § 197 ods. 1 sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán. Preto tým, že prokurátor špeciálnej prokuratúry nesprávne posúdil podanie sťažovateľa a nerozhodol o ňom spôsobom predpokladaným zákonom, znížil kvalitu poskytovanej inej právnej ochrany o prieskumnú (opravnú) inštanciu.“

Na vyššie citované rozhodnutie nadviazal Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 30.05.2024, sp. zn. III. ÚS 53/2024-73, v ktorom v obdobnej veci zopakoval závery vyvodené v náleze III. ÚS 415/2021, pričom v dôsledku nečinnosti Krajskej prokuratúry v Trnave skonštatoval i porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa mojich praktických vedomostí od zverejnenia uvádzaných nálezov je už na viacerých (avšak nie na všetkých) policajných útvaroch zavedená aplikačná prax, kedy orgány činné v trestnom konaní rozhodujú v prípade opakovaných podaní označených ako „trestné oznámenie“ resp. podnetov takto neoznačených, avšak zahŕňajúcich skutočnosti opodstatnene navodzujúce podozrenie zo spáchania trestného činu (trestných činov), výlučne postupom podľa § 197 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.

Zhrnúc obsahy uvádzaných nálezov je náležité uzavrieť, že o akomkoľvek trestnom oznámení (ktoré je ako „trestné oznámenie“ označené), resp. podaní, ktoré implikuje podozrenie zo spáchania trestného činu (aj keď nie je explicitne označené ako „trestné oznámenie“) je nutné rozhodnúť postupom podľa § 197 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. V žiadnom prípade nesmie byť vyhodnotené napr. ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta či prokurátora, opakované podanie a pod., nakoľko takýto postup zakladá porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

V praxi som sa dokonca stretol s postupom vyšetrovateľa, ktorý prijal trestné oznámenie a následne ho vyhodnotil ako doplnenie svedeckej výpovede oznamovateľa v inom trestnom konaní, do ktorého trestné oznámenie postúpil odvolávajúc sa na ustanovenie § 62 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa podanie posudzuje podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené.

Usmernenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2019, sp. zn. IV/1 Spr 281/18/1000-25, nie je možné aktuálne dohľadať ani na jej domovskej internetovej stránke v rubrike „usmernenia všeobecnej povahy“ (pozn. nedisponujem však informáciou, že by predmetné usmernenie bolo v minulosti na internetovej stránke Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zverejnené).

Problematika tzv. chronických oznamovateľov trestnej činnosti predstavuje z hľadiska právnej regulácie mimoriadne komplexnú a citlivú oblasť, ktorá zasahuje nielen do roviny efektívneho fungovania orgánov činných v trestnom konaní, ale zároveň sa dotýka i fundamentálnych ústavných princípov, ako sú právo na prístup k spravodlivosti, právo na inú právnu ochranu, právo na ochranu pred svojvoľným zásahom verejnej moci či zásada právneho štátu.

Vhodné legislatívne opatrenia by mali byť založené na precíznej definícii opakovanej povahy a zjavnej neopodstatnenosti podania, pričom by mali zachovávať možnosť individuálneho posúdenia každej veci. Prednosť by mali mať procesné nástroje, ktoré umožňujú orgánom činným v trestnom konaní rýchlo a efektívne vyhodnotiť podanie bez potreby úplného preverovania, pokiaľ neobsahuje nové skutkové okolnosti. Dotknutú oblasť však určite nie je možné regulovať interným predpisom so všeobecne procesne výkladovým charakterom.

Diskusia