K niektorým aspektom kauzy Andreja Babiša, ktorá sa týkala neoprávnenej evidencie v registračných protokoloch ŠtB

Barbora F.

K niektorým aspektom kauzy Andreja Babiša, ktorá sa týkala neoprávnenej evidencie v registračných protokoloch bývalej ŠtB

Viaceré médiá opäť pripomenuli kauzu Andreja Babiša, upozorňujúc na to, že je aj naďalej vedený v registračných protokoloch ŠtB ako agent[[i]]. V tomto článku by som sa chcela zamerať na niektoré významné aspekty tohto prípadu. Budem pritom vychádzať zo zverejneného zväzku “BUREŠ“, a súčasne predstavím vybrané pasáže z rozsudkuokresného súdu sp. zn. 16C 9/2012-440 zo dňa 26. 06. 2014, vzhľadom k tomu, že súd tu podrobne analyzoval nielen zväzok “BUREŠ“, ale aj ostatné zväzky, ktoré predložil ÚPN, upozorňujúc pritom na dôležité súvislosti, ktoré sa ocitli mimo záujmu médií. Médiá nevenovali pozornosť ani dôležitým odborným vyjadreniam štyroch odborníkov, ktorí sa zhodli, že zväzok Bureš je formálny a účelovo vytvorený, ktoré boli taktiež súčasťou tohto rozsudku. Ďalej sa pristavím pri súvisiacej zverejnenej štúdiiÚPN z roku 2008, pri rozsudkukrajského súdu sp. zn. 5Co 635/2014 zo dňa 30. 06. 2015,uzneseníNS SR sp. zn. 2 Cdo 984/2015 zo dňa 31. 01. 2017a pri náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 zo dňa 12. 10. 2017. Vzhľadom k tomu, že táto kauza zaznamenala enormný záujem zo strany médií a verejnosti, chcela by som tiež upozorniť na to, ako v niektorých ohľadoch vyzeralo jej mediálne pokrytie a konfrontovať ho s faktami.

Najprv by som však chcela pripomenúť niekoľko skutočností. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 zo dňa 12. 10. 2017 skonštatoval tiež, že ÚPN „nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie.“. Súčasne uviedol aj to, že „ponecháva všeobecným súdom v rámci ichnáslednej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku ako má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti.“.

Najvyšší súd SR v tlačovom komunikék občianskoprávnej veci Veľký senát: sp. zn. 1Vcdo/5/2022 zo dňa 31. 05. 2023, uviedol: „Dňa 25. mája 2023 veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu verejne vyhlásil rozsudok vo veci vedenej pod sp. 1VCdo/5/2022, v ktorej riešil otázku, kto je pasívne vecne legitimovaným subjektom v prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti bývalej Štátnej bezpečnosti, vrátane nárokov vyplývajúcich z prípadnej neoprávnenej evidencie osoby v registračných protokoloch a agentúrnych zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, ako aj zverejnenia tejto evidencie. Súdy nižších inštancií rozhodovali o žalobe o ochranu osobnosti podanej proti Ústavu pamäti národa a dospeli k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie takto označeného subjektu.

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu svojím rozsudkom zamietol dovolanie podané žalobcom, keď dospel k záveru, že súdy nižších inštancií posúdili správne nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Ústavu pamäti národa a rovnako správne skonštatovali, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR.

Právna veta prijatého rozhodnutia znie nasledovne: V prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti bývalej Štátnej bezpečnosti, vrátane nárokov vyplývajúcich z prípadnej neoprávnenej evidencie osoby v registračných protokoloch a agentúrnych zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, ako aj zverejnenia tejto evidencie, je pasívne vecne legitimovaným subjektom Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR.“.

V roku 2024Ministerstvo vnútra SR uzavrelo s Andrejom Babišom zmier, pričom o tom v tlačovej správe informovalo nasledovne:

„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uzavrelo zmier so žalobcom Ing. Andrejom Babišom v spore o ochranu osobnosti týkajúcom sa neoprávnenej evidencie vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Mestský súd Bratislava IV schválil uznesením zo dňa 11. 10. 2024 zmier medzi Slovenskou republikou, zastúpenou ministerstvom vnútra, a Andrejom Babišom.

Na základe tohto súdneho zmieru ministerstvo vnútra uznalo, že žalobca Andrej Babiš bol neoprávnene evidovaný ako agent ŠtB pod krycím menom "Bureš" v registračných protokoloch s číslom 25085 a že vedome s ŠtB nespolupracoval.

Andrej Babiš sa zaviazal, že voči štátu neuplatní žiadne nároky na náhradu škody ani na nemajetkovú ujmu v súvislosti s touto evidenciou a tiež že zoberie späť sťažnosti podané na Európskom súde pre ľudské práva a nebude si uplatňovať nároky na spravodlivé zadosťučinenie v peniazoch.

Ministerstvo vnútra pristúpilo k uzavretiu tohto zmieru po dôkladnom zhodnotení právnej situácie a ekonomických rizík spojených s pokračovaním súdneho sporu. Dali sme si vypracovať 2 nezávislé externé právne analýzy, ktoré potvrdili, že existuje vysoké riziko prehry v predmetnom súdnom konaní. Ak by sme v tomto súdnom spore neuspeli, Andrej Babiš by si mohol dodatočne uplatňovať vysoké finančné nároky na náhradu škody. Toto riziko bolo v kontexte efektívneho hospodárenia s verejnými financiami neakceptovateľné. Súdny zmier bol schválený príslušným súdom a je teda v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Preto sme rešpektovali odporúčania právnych analýz a uzavreli súdny zmier, aby sme predišli možným finančným stratám pre štát. Tento postup sme zvolili aj s ohľadom na to, že v minulosti, v skutkovo a obsahovo totožnom súdnom spore medzi Andrejom Babišom a Ústavom pamäti národa, súdy opakovane rozhodli v jeho prospech. Vo všetkých stupňoch súdneho konania vrátane Najvyššieho súdu, bol žalobca úspešný, čo výrazne oslabilo našu pozíciu v tomto novom spore. Ústav pamäti národa uspel len na Ústavnom súde kvôli tomu, že Andrej Babiš mal podať žalobu voči ministerstvu vnútra a nie voči Ústavu pamätí národa. Vzhľadom k tomu, že túto procesnú vadu napravil, podal žalobu voči ministerstvu vnútra a skutková situácia sa oproti sporu s ÚPN nezmenila, pravdepodobnosť prehry štátu v tomto spore je veľmi vysoká.

Našou prioritou bolo minimalizovať finančné dopady na štát a zabezpečiť hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami. Uzavretím zmieru sme sa vyhli riziku vysokých nákladov, ktoré by mohli vzniknúť pri pokračovaní v spore a uplatňovaní finančných nárokov voči štátu. Tento postup je plne v súlade s našou snahou chrániť finančné záujmy Slovenskej republiky a zabrániť zbytočnému plytvaniu verejnými financiami. …

Toto rozhodnutie bolo prijaté predovšetkým z nasledujúcich dôvodov:

· Dôkazné bremeno na strane MV SR: Ministerstvo vnútra malo povinnosť preukázať oprávnenosť evidencie žalobcu vo zväzkoch ŠtB. S prihliadnutím na doterajší skutkový stav v pôvodnom súdnom konaní voči ÚPN a predpoklad totožného hodnotenia príslušným súdom v tomto konaní sa ministerstvo vnútra nachádzalo v dôkaznej núdzi.

· Slabá pozícia ministerstva: V predchádzajúcom, skutkovo aj obsahovo identickom konaní, bol Ústav pamäti národa neúspešný na všetkých troch stupňoch súdnej sústavy. Opätovné konanie bolo vyvolané len v dôsledku otázky pasívnej legitimácie.

· Riziká spojené s neúspechom v spore: Neúspech v spore by so sebou priniesol povinnosť náhrady trov konania, právneho zastúpenia a existovala aj veľmi pravdepodobná možnosť, že žalobca by si uplatňoval náhradu škody alebo primerané finančné zadosťučinenie. Riziká spojené s neúspechom v právnom spore môžu viesť k vysokým finančným následkom, pričom náhrady môžu dosiahnuť stovky tisíc eur.“.

K zväzku “BUREŠ“ a k vyjadreniam A. Babiša v súvise so spoluprácou s ŠtB

Úvodom tejto časti treba uviesť, že Andrej Babiš sanávrhom, ktorý bol doručený Okresnému súdu Bratislava I dňa 17. 01. 2012, domáhal voči odporcovi (ÚPN) ochrany osobnosti a žiadal, aby súd určil, že je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej ŠtB ako agent. Okresný súd Bratislava I, rozsudkomsp. zn. 16C 9/2012-440, zo dňa 26. 06. 2014 rozhodol, že navrhovateľ je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej ŠtB ako agent. Súd pritom tiež skonštatoval, že (s. 19): „Pri posudzovaní oprávnenosť návrhu navrhovateľa na súd sa súd prioritne zaoberal otázkou pasívnej legitimácie navrhovateľom označeného odporcu v konaní, teda či je navrhovateľ oprávnený domáhať sa požadovaného určenia voči označenému odporcovi.“. Na s. 20 a 21 súd upozornil na to, že „V súvislosti s pasívnou legitimáciou odporcu súd poukazuje tiežna doterajšie rozhodovanie súdov v obdobných veciach a predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 83/2010, ktoré musí byť odporcovi známe. Podľa rozsudku NS SR z 31. 5. 2011, sp. zn. 6 Cdo 83/2010 vydanom v konaní o ochranu osobnosti k zásahu do ktorej malo dôjsť neoprávnenou evidenciou fyzickej osoby v materiáloch bývalej ŠtB je Ústav pamäti pasívne vecne legitimovaným účastníkom. … súd opätovne poukazuje na rozsudok NS SR z 31. 5. 2011, sp. zn. 6 Cdo 83/2010, podľa ktorého už sama neoprávnená evidencia fyzickej osoby v materiáloch bývalej ŠtB je neoprávneným zásahom podľa § 13 Občianskeho zákonníka objektívne spôsobilým privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby. Podľa názoru dovolacieho súdu pokiaľ zo zisteného skutkového stavu možno vyvodiť záver, že žalobca nebol agentom ŠtB a jeho evidencia v materiáloch ŠtB v kategórii agent bola neoprávnená, ide o o skutočnosť spôsobilú zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy a to s poukazom na ustálenú judikatúru (R 38/1996).“. Okresný súd ďalej tiež uviedol (s. 21): „Odpoveď na otázku, či neoprávnenou evidenciou môže dôjsť k zásahu do osobnostných práv tej – ktorej osoby, je podľa názoru súdu jednoznačná, nakoľko možno objektívne uviesť, že označenie osoby za spolupracovníka bývalej ŠtB je chápané v spoločnosti veľmi kriticky, je dehonestujúce a odsúdeniahodné. Spoločnosť takúto osobu vo všeobecnosti vníma negatívne, čo sa prejavilo i v prejednávanej veci enormným záujmom verejnosti a médií, publikovaním článkov a negatívnym hodnotením navrhovateľa ako spolupracovníka ŠtB. Z reakcií verejnosti na evidenciu navrhovateľa v registračných protokoloch je nepochybné, že v prejednávanej veci došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, keď došlo k zásahu v jeho súkromnom, pracovnom ale i spoločenskom živote a bola ohrozená i jeho možnosť verejne pôsobiť v rámci politického života v Českej republike.“.

Stručne k zväzku “BUREŠ“

Zväzok s krycím menom “BUREŠ“ (presnejšie to, čo z neho zostalo po rozsiahlej skartácii v roku 1989) je zverejnený.Z tohto zväzku (ktorému sa budem podrobnejšie venovať neskôr) sa tiež dozvedáme, že:

· bol vedený na meno Andreja Babiša, bol založený dňa 12. 11. 1980 operatívnym pracovníkom XII. správy ZNB, 3. odboru, 1. oddelenia (išlo o úsek kontrarozviednej ochrany ekonomiky), nadporučíkom Júliusom Šumanom v kategórii Dôverník (D)

· dňa 23. 11. 1982 bol prevedený do kategórie Agent (A).Okresný súd Bratislava I v rozsudkuv tejto súvislosti uviedol aj nasledovné (s. 7): „Správa o získaní k spolupráci zo dňa 12. 11. 1982 bola podpísaná nadporučíkom Ing. Júliusom Šumanom ako riadiacim orgánom, za doporučenia kpt. JUDr. Mátraya a súhlasu náčelníka 3. odboru XII. správy mjr. Ing. Greguša Milana,CSc. V správe o získaní k spolupráci je uvedené, že viazací akt bol vykonaný vo vinárni U obuvníka dňa 11. 11. 1982 v dobe od 16:30 do 18:00 hod.. Viazací akt vykonal npor. Ing. Šuman, starší referent 1. oddelenia, 3. odboru, za účasti kpt. JUDr. Rastislava Mátraya, vedúceho staršieho referenta špecialistu 1. oddelenia, 3. odboru XII. správy ZNB.“. Zo správy vyplývalo, že kandidátovi „bol predložený k podpisu písomný záväzok, ktorý bol zakamuflovaný v propagačnej brožúrke, ktorý kandidát po prečítaní podpísal bez ďalších otázok a súhlasil, aby bolo i naďalej používané krycie meno BUREŠ.“. Pre upresnenie je tu tiež na mieste dodať, že súd v súvislosti so smernicou tiež uviedol (s. 22 rozsudku): „Podľa čl. 6 Smernice pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky (RMV č. 3/1978) rozlišujú sa kategórie tajných spolupracovníkov a) rezident b) agent c) držiteľ prepožičaného bytu. Podľa čl. 17 Smernice... agent je tajný spolupracovník, ktorý plní úlohy pri odhaľovaní, rozpracovaní a dokumentovaní protištátnej trestnej činnosti a úlohy smerujúce k predchádzaniu a zabráneniu tejto činnosti. … Podľa čl. 44 ods. 2 Smernice... viazací akt sa uskutočňuje v prostredí, ktoré zaručuje jeho utajenie a ničím nerušený priebeh. Najvhodnejšie sú k tomu účelu vybraté miestnosti umožňujúce konšpiračný príchod a odchod získavaného tajného spolupracovníka.".

· Záznam k prerušeniu tajnej spolupráce s agentom “BUREŠ“ je zo dňa 09. 12. 1987 (Babiš bol PZO PETRIMEX vyslaný na dlhodobý služobný pobyt do Maroka)

· zo záznamu o kontrole zväzku vyplýva, že kontrola prebehla dňa 10. 06. 1988 (kontrola sa uskutočnila v čase, keď bol Babiš už v Maroku)

· pod poradovým číslom 30 sa mal nachádzať “Návrh na D“

· npor. Šuman odovzdal zväzok obsahujúci 18 listov dňa 22. 08. 1983 mjr. Hákačovi, ktorý ho v tento deň aj prevzal; mjr. Hákačzväzok odovzdal kpt. Kuľhovi dňa 30. 06. 1987 a kpt. Kuľha si zväzok, ktorý obsahoval 41 listov, prevzal dňa 30. 07. 1987 a nakoniec si dňa 14. 10. 1988 zväzok obsahujúci 44 listov prevzal npor. Hegedüš (viď s. 8 rozsudku OS)

· kapitán Hegedüš dňa 04. 12. 1989 zničil dokumenty pod poradovým číslom 1., 4., 6. až 30.

Andrej Babiš sa k spolupráci s ŠtB vyjadril takto (s. 2 rozsudku): „Navrhovateľ tvrdí, že sa písomne nezaviazal k spolupráci s bývalou ŠtB ako agent, ani vedome ako agent nikdy nespolupracoval, preto považuje za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv skutočnosť, že je evidovaný ako agent bývalej ŠtB. Navrhovateľ uviedol, že nikdy nepodpísal záväzok k spolupráci, ani iným spôsobom neprejavil vôľu spolupracovať ako agent s ŠtB. Do priameho kontaktu s bývalou ŠtB sa dostal približne trikrát v rokoch 1980 až 1982, a to ako zamestnanec podniku zahraničného obchodu, keď bol predvolaný na stretnutie v súvislosti s problematikou dovozu sýrskych fosfátov. O záujme o stretnutie ho informoval priamy nadriadený A. Rakický, pričom išlo o oficiálny kontakt, nie o utajené stretnutia. O obsahu týchto stretnutí informoval navrhovateľ odbor zvláštnych úloh PZO Petrimex Bratislava aj svojho nadriadeného. Na týchto stretnutiach sa ŠtB zaujímala o navrhovateľom vypracovanú analýzu, ktorá popisovala nevýhody dovozu sýrskych fosfátov. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nemal vedomosť o tom, že by ŠtB na jeho osobu v tom období viedla spis dôverníka. Vo zväzku, ktorý ŠtB na osobu navrhovateľa viedla, sa nachádza Správa o získaní k spolupráci zo dňa 12. 11. 1982. Uvádza sa v nej, že viazací akt sa mal uskutočniť v Bratislave vo vinárni U obuvníka 11. 11. 1982. Navrhovateľ sa takéhoto stretnutia nikdy nezúčastnil, preto na takomto stretnutí ani nemohol podpísať žiadny záväzok k spolupráci s bývalou ŠtB. Hodnovernosť Správy o získaní k spolupráci spochybňuje aj skutočnosť, že ide o rovnaký dokument, aký sa nachádza v inom zväzku na inú osobu, v ktorom sú len formálne zmenené a doplnené niektoré údaje. Jedná sa o zväzok s registračným číslom 25394 a Správa o získaní k spolupráci je z 26. 05. 1982.“.

ÚPN ako odporca, predložil súdu aj zväzky s krycím menom ZELIENKA, VOJAK, JORDÁN (OKO), CHEMAPOL, EKRON, MOSTEN, BAUER, TUREK, NOSIČ, KOSEK, DELEGÁT A ZUZANA, nakoľko podľa jeho názoru aj tieto zväzky presvedčivo preukazujú, že Babiš spolupracoval s ŠtB ako agent. Okresný súd všetky tieto zväzky analyzoval, všímajúc si pritom dôležité súvislosti, čo môžeme jasne vidieť v rozsudkuna s. 23 až 28. Každému, koho táto téma zaujíma, odporúčam prečítať si túto analýzu, aby si tak mohol vytvoriť názor na to, ako v skutočnosti postupoval súd v tejto veci, nakoľko médiá tejto dôležitej otázke nevenovali náležitú pozornosť.

Z odborných vyjadrení vypracovaných v roku 2014, predložených Andrejom Babišom

Okresný súd v rozsudku zo dňa 26. 06. 2014 uviedol od s. 11 odborné vyjadrenia, v ktorých M. Žitný, JUDr. Bohumil Radvan, JUDr. Karel Kotačka a Ing. Václav Hromas zhodne dospeli k záveru, že zväzok “BUREŠ“ je formálny a účelovo vytvorený. Je zrejmé, že v tejto súvislosti hrajú podstatnú úlohu dôvody, ktoré ich priviedli k tomuto záveru. Vzhľadom k tomu, že táto významná súčasť odborných vyjadrení zostala mimo mediálnu pozornosť, považujem za dôležité tieto stanoviská predstaviť.

Z odborného vyjadrenia M. Žitného (od s. 11 rozsudku)

V úvode k jeho stanovisku súd uviedol: „Milan Žitný sa problematikou ŠtB zaoberal od roku 1989, v roku 1992 bol podpredsedom Nezávislej komisie pri MV ČSFR podľa tzv. lustračného zákona č. 451/1991 Zb. a podľa vlastného vyjadrenia vyhodnotil stovky zväzkov ŠtB, venoval sa analýzam východonemeckej STASI a iných tajných polícií bývalého komunistického bloku. ...

Písomne vypracoval odborné vyjadrenie zo dňa 21. 01. 2014, v závere ktorého uvádza, že podľa jeho presvedčenia zväzok, ktorý viedla ŠtB na navrhovateľa pod krycím menom "Bureš", bol účelovo vytvorený v rámci vykazovania operatívnej činnosti na úseku kontrarozviednej ochrany ekonomiky štátu a v záujme kariérneho postupu operatívnym pracovníkom XII. správy ZNB npor. Šumanom pod dohľadom jeho nadriadeného, vedúceho oddelenia na III. odbore kpt. Mátraya. Podľa vyhodnotenia zväzku po obsahovej a formálnej stránke navrhovateľ nebol tajným spolupracovníkom - agentom ŠtB.

M. Žitný… uviedol, že zväzok s krycím menom „Bureš“ bol vedený od novembra 1980 do novembra 1982 ako zväzok Dôverníka, pričom ale počas dvoch rokov kedy bol navrhovateľ prevedený do kategórie Agent, neobsahuje v Zozname dokumentov žiadny záznam z vyťažovania Dôverníka, teda žiadny záznam, ktorý by nasvedčoval tomu, že riadiaci orgán „Bureša“ niečo za tie dva roky od neho získal alebo sa spravodajsky zaujímal o jeho informácie, alebo odborné znalosti. Zoznam dokumentov sa týka len údajov z osobného zväzku, nie je v ňom žiadny údaj, ktorý by dokazoval aktívnu činnosť operatívca smerom k agentovi alebo agenta smerom k operatívcovi. Vo vzťahu k záznamu o získaní k spolupráci uviedol, že záznam je v úvode plný formálnych slovných spojení, chýba v ňom konkrétne zdôvodnenie, prečo bol menovaný vytipovaný za dôverníka, aké poznatky priniesol a v akej kvalite, čím by sa obsahovo odôvodnil prechod do kategórie Agent. Tiež poukázal na to, ze pravidlá konšpirácie nedovoľovali, aby sa viazací akt uskutočnil popísaným spôsobom na verejnom mieste. Je presvedčený, že popis udalostí vo Vinárni u Obuvníka sa v skutočnosti nestal. Nevylúčil, že operatívci sa s navrhovateľom stretávali, ale zásadne spochybnil, že došlo k viazaciemu aktu práve popísaným spôsobom. Fakt, že vo zväzku nie sú žiadne presnejšie záznamy o AZ od "Bureša" a žiadny záznam z obdobia "Dôverníka" ako i ďalšie skutočnosti odôvodňujú záver, že zväzok je nedôveryhodný, bol operatívcom vyfabrikovaný a navrhovateľ nebol spolupracovníkom Štb. ... i ďalšie fakty odporujú riadnemu vedeniu spisu a riadeniu skutočného agenta, lebo pokiaľ by tajný spolupracovník ŠtB skutočne poskytoval informácie svojmu riadiacemu orgánu, záznamy by sa objavili v zozname dokumentov i v zozname osôb, ale v predmetnom zväzku nie je zmienka, že by existovali.".

K zväzku“OKO“, v ktorom sa zmieňuje meno "Bureš", M. Žitný uviedol, že „Vo zväzku Oko sa vyskytuje meno "Bureš" dvakrát, je uvedené v Zozname dokumentov "AZ od OP Bureš k osobe Ing. Alexeja Nováka a v Memorande, kde je toto meno dopisované rukou mjr. Hákača s dátumom 22. 06. 1983. Tento dôkaz nemožno brať ako seriózny, nakoľko AZ od OP znamenalo agentúrna správa od operatívneho pracovníka, čo Bureš nebol a major Hákač buď kryl svoj zdroj, alebo nevedel že Bureš nie je operatívny pracovník, a podozrenie z manipulácie či antidatovania zvyšuje skutočnosť, že npor. Šuman mjr. Hakáčovi odovzdal zväzok až 22. 08. 1983, a teda Hákač s ním v júni nedisponoval a nemohol do zväzku v tom čase niečo dopisovať. Naviac vo zväzku Bureš v zozname dokumentov nie je táto AZ uvedená.".

V tejto súvislosti podotýkam, že aj súd o. i. upozornil na to, že „skratka OP znamená operatívny pracovník, príslušník ŠtB, nie agent.“ (s. 25 rozsudku).

K zväzku “VOJAK“ M. Žitný v odbornom vyjadrení napísal: „pokiaľ by sa mjr. Hákač stretával s agentom Burešom v prepožičanom byte, ako sa to uvádza vo zväzku Vojak odo dňa 22. 02. 1983 do 19. 10. 1984, tak by museli byť o tom vo zväzku Bureš v časti AZ v zozname dokumentov záznamy. Zväzok Bureš však takéto záznamy neobsahuje a nevyplýva z neho, že by záznamy vzťahujúce sa k schôdzkam v prepožičanom byte niekedy v ňom aj nachádzali.".

Z tohto miesta by som tiež chcela upozorniť na to, že v relácii Z prvej ruky zo dňa 14. 02. 2018, kde boli hosťami Patrik Dubovskýz ÚPN(ktorý v Babišovej kauze síce nezastupoval ÚPN pred súdom, ale venoval sa štúdiu zväzku “BUREŠ“ a zväzkom, ktoré ÚPN predložil súdu)a Milan Žitný, zaznelo v čase od 16:51 nasledovné:

M. Žitný: „Poznámka: prepožičaný byt “VOJAK“. Ty si si všimol, že ten prepožičaný byt nebol prenajatý? Že podpísali zmluvu s človekom, ktorý ten byt vôbec nevlastnil? Že to je celé fingované?“.

P. Dubovský: „To sú fakty, ale podľa mňa nie sú to primárne fakty, ani dôkazy.“

M. Žitný: „To sú fakty, ktoré vážne spochybňujú vierohodnosť.“.

Z odborného vyjadrenia JUDr. Bohumila Radvana (od s. 12 rozsudku)

K tomuto vyjadreniu súd uviedol nasledovné: „Z odborného vyjadrenia vypracovaného dňa 07. 01. 014 JUDr. Bohumilom Radvanom, ktorý sa dlhodobo zaoberal agentúrnou operatívnou prácou v ZNB, v zložke Verejnej bezpečnosti... špecializoval sa na tvorbu predpisov, metodiku a kontrolu agentúrnej operatívnej činnosti, vyplýva, že preštudovaním materiálov osobného zväzku TS Bureš, zistil skutočnosti, ktoré sú v rozpore s vtedajšími internými predpismi bývalého ZNB na úseku práce s agentúrou. Tieto skutočnosti podľa jeho názoru následne znevierohodňujú založené materiály pokiaľ sa týka otázky či osoba, na ktorú bol osobný zväzok TS založený a vedený, vôbec spolupracovala s riadiacim orgánom a podávala informácie. Tieto skutočnosti vedú k záveru, že v prípade TS "Bureš" ide o účelovo vedený zväzok. ...

...vo vzťahu k získaniu osoby k spolupráci tzv. viazacím aktom, kt. by sa vykonával na verejnom mieste, by išlo o neštandardný postup, pokiaľ sa jedná o dodržanie zásady konšpirácie. V priebehu viazacieho aktu sa kandidátovi predkladal k podpisu služobný sľub, že kandidát bude spolupracovať s riadiacim orgánom a že bude dodržiavať zásady konšpirácie a nevyzradí spoluprácu, pričom táto písomnosť bola označená stupňom prísne tajné. Je zvláštne, že s takouto písomnosťou bolo manipulované mimo služobného pracoviska a teda išlo o hrubé porušenie vtedajších predpisov o nakladaní s utajovanými písomnosťami. Je nepodstatné, že písomnosť mala by zakamuflovaná v propagačnej brožúrke, nakoľko takáto činnosť nemôže prebiehať na verejnom mieste a tiež naznačuje, že kandidátovi k spolupráci nebol záväzok predložený k podpisu a že kandidát záväzok k spolupráci nepodpísal. Následné zničenie písomnosti dňa 04. 12. 1989 sa javí ako účelové, zničením písomnosti je znemožnené overiť skutočný stav. Je zarážajúce, že v osobnom zväzku boli ponechané ďalšie písomnosti utajovaného charakteru, z ktorých je identita osoby zrejmá... tiež poukázal na skutočnosť, že z evidenčného listu výdajov je zrejmé, že na činnosť TS bolo vynaložené minimum finančných prostriedkov a považoval tiež za neobvyklé, že počas spolupráce s TS sa často striedali riadiace orgány, čo nasvedčuje tomu, že ponechanie TS v sieti TS aj po vystriedaní riadiaceho orgánu bolo z dôvodu formálneho vedenia zväzku. Záverom... uviedol, že ním uvedené skutočnosti odôvodňujú záver, že vedenie osobného zväzku a ďalších písomností na TS "Bureš" bolo účelové a formálne a spoluprácu TS "Bureš" s RO XII. Správy ZNB Bratislava nemožno preukázať.".

Z odborného vyjadrenia JUDr. Karla Kotačku a Ing. Václava Hromasa (od s. 13 rozsudku)

Súd v rámci tohto vyjadrenia uviedol, že JUDr. K. Kotačka a Ing. V. Hromas „vypracovali odborné vyjadrenie vo veci posúdenia zväzku ev. číslo 25085 s krycím menom "BUREŠ" na navrhovateľa, zväzku ev. číslo 29098 s krycím menom "VOJAK" PB - majiteľ Jozef Tóth, a s evidenčným číslom 27544 s krycím menom "OKO" neskôr "Jordán“ na osobu Alexej Novák. JUDr. K. Kotačka a Ing. V. Hromas v rokoch 1990-1992 riadili útvary Ministerstva vnútra ČR v oblasti legislatívy,... organizácie a riadenia spisovej a archívnej služby, ochrany štátneho tajomstva, kontroly... podieľali sa o. i. v rámci pripomienkového konania na tvorbe federálneho lustračného zákona a spracovali zákonnú predlohu lustračného zákona v podmienkach Ministerstva vnútra ČR.

Z obsahového hodnotenia zväzku s krycím menom "BUREŠ"... uviedli, že od založenia zväzku v roku 1980 v kategórii dôverník do jeho zmeny do kategórie tajný spolupracovník uplynuli 2 roky, t. j. pomerne dlhá doba, pričom vo zväzku sa nenachádza žiadny dokumenty ani záznam o jeho možnej existencii, ktorý by preukazoval využiteľnosť osoby. Zväzok neprináša jediný dôkaz, že by osoba prijala akékoľvek úlohy spravodajskej hodnoty, takéto úlohy i plnila, odovzdávala akékoľvek spravodajské poznatky a informácie. Prácu s TS v zmysle článku 13 Smernice nemožno zo záznamov vo zväzku pokiaľ ide o činnosť osoby a operatívnych pracovníkov vôbec hodnotiť, materiály, ktoré sú k dispozícii takúto činnosť nedokumentujú, pričom vo zväzku sa nenachádza žiadny dokument, ktorý by svedčil v prospech tvrdenia, že osoba bola spolupracovníkom ŠtB. Zo zachovaných listín zväzku nie je zrejmé, že by osoba mala nejaké operatívne využiteľné možnosti či schopnosti, ktoré by sa vymykali schopnostiam a možnostiam bežného zamestnanca PZO v úrovni funkčného zaradenia osoby. Úlohy, ktoré podľa "Správ o získaní k spolupráci" dostala osoba pri schôdzke dňa 11. 11. 1982, boli všeobecné, bez hlbšieho zmyslu a bez spravodajskej hodnoty. Pochybné je i tvrdenie uvedené v správe, že osoba súhlasila, aby bolo naďalej používané krycie meno BUREŠ, nakoľko to navodzuje dojem, akoby osoba poznala krycie meno zväzku pri založení. Vo vyjadrení je ďalej uvedené, že Správu o získaní k spolupráci nepodpísal plk. Jozef Vavro, náčelník XII. správy ZNB, ale akýsi podplukovník v zastúpení, písomnosť opúšťala operatívny odbor a pritom nebola administratívne vybavená číslom konania, manipulovalo sa s písomnosťou v kategórii prísne tajné a preto nemožno vylúčiť, že písomnosť vznikala v inej dobe alebo inej podobe. Zo zachovaného "Záznamu o kontrole zväzku" zo dňa 10. 6. 1988 je zrejmé, že zoznam dokumentov bol vedený nedbalo a boli do neho vkladané dokumenty, ktoré boli vpisované do už vyplnených riadkov, čo svedčí o manipulácii so zväzkom pred dobou vykonanej kontroly. O spravodajskej nepotrebnosti zväzku svedčí i zistenie nedoplňovania zoznamu osôb a vytknuté bolo i neskoršie spracovanie Správy o prerušení spolupráce, ktorá nebola predložená k registrácii štatisticko-evidenčnému odboru.

Vo vzťahu k zväzku "VOJAK" uviedli, že zväzok obsahuje len záznamy operatívneho pracovníka zodpovedného za vedenie zväzku, a podľa záznamu bol do prepožičaného bytu TS Bureš zavedený v období odo dňa 22. 02. do 19. 10. 1984. Zoznam dokumentov len zaznamenal uloženie návrhu na zavedenie osoby do prepožičaného bytu a legendu pre jeho vstup. Zväzok však nedokumentuje, že by osoba aj do bytu dochádzala. Vo zväzku sa nenachádza žiadny materiál, ktorý by dokazoval, že osoba s krycím menom "Bureš" bola tajným spolupracovníkom ŠtB.

Vo vzťahu k zväzku "OKO" uviedli, že vo zväzku sa nenachádza žiadna relevantná dokumentácia, ktorá by svedčila o tajnej spolupráci osoby vedenej vo zväzku "Bureš" s ŠtB. Vo zväzku sa v zozname dokumentov vyskytujú odkazy na dve písomnosti, ktoré sú označené "Bureš". Pred každým dokumentom je skratka označujúca z akého druhu zväzku dokument pochádza a pred záznamom označeným "Bureš" sa vyskytuje skratka "OP" a teda možno mať za to, že sa jedná o produkt operatívneho pracovníka bez aktívnej účasti osoby vedenej vo zväzku Bureš.

Záverom spracovatelia odborného vyjadrenia uviedli, že zväzok 25085 s krycím menom "BUREŠ" nie je relevantným podkladom na vyvodenie záveru, že navrhovateľ bol tajným spolupracovníkom v kategórii agent a nie je možné z neho vyvodiť ani využitie navrhovateľa ako dôverníka.".

Záverom tejto časti len doplním, že vyššie zmienené zväzky “OKO “ a “VOJAK“ súd analyzoval na s. 25 rozsudku.

K štúdii ÚPN z roku 2008 a k “Návrhu na D“, ktorý sa mal nachádzať vo zväzku “BUREŠ“

Úvodom tejto časti treba uviesť, že ÚPN v konaní pred súdom nezmienil svoju vlastnú štúdiu, z ktorej vyplýva, že vedel o rozsiahlych podvodoch na XII. správe ZNB, kde bol evidovaný aj zväzok “BUREŠ“. Táto štúdia má názov XII. SPRÁVA ZNB Dokumenty k činnosti Správy kontrarozviedky v Bratislave v rokoch 1974 - 1989. Je z roku 2008 a jej editorom bol Jerguš Sivoš, ktorý zastupoval ÚPN pred súdom v Babišovej kauze. Štúdia je zverejnená na stránke ÚPN.

Na s. 35 sa v štúdii píše o komplexnej kontrole Inšpekcie ministra vnútra ČSSR z roku 1986: „V druhej polovici roka 1986 došlo k veľkým personálnym výmenám v náčelníckom aparáte. Koncom júla odišiel do dôchodku náčelník XII. správy ZNB plk. Jozef VAVRO a za nového náčelníka XII. správy ZNB bol vymenovaný pplk. Štefan HOMOLA , náčelník Správy Štátnej bezpečnosti Bratislava. Následná komplexná kontrola Inšpekcie ministra vnútra ČSSR zistila, že náčelníci a niektorí vedúci starší referenti špecialisti operatívnych odborov neoprávnene nakladali s tzv. zvláštnymi finančnými prostriedkami určenými na agentúrno-operatívnu činnosť XII. správy ZNB. Prepustení, resp. na vlastnú žiadosť uvoľnení boli náčelníci I., II. a III. odboru mjr. Milan GREGUŠ, pplk. Ján NOVÁK a kpt. František STREDL, vedúci starší referenti špecialisti 1., 2. a 3. oddelenia II. odboru pplk. Karol VARTOVNÍK , kpt. Dušan PISKORA a kpt. Milan LAZORIŠÁK a vedúci starší referenti špecialisti 1. a 2. oddelenia III. odboru kpt. Rastislav MÁTRAY a kpt. Jozef TURZA. Kauza sa v značnej miere dotkla 1. zástupcu náčelníka XII. správy pplk. Antona FAŤOLA, u ktorého inšpekcia zistila spreneverenie druhej najvyššej čiastky. Na základe rozhodnutia straníckych a rezortných predstaviteľov ho len disciplinárne potrestali a zo správy nemusel odísť. Odvolali ho z funkcie 1. zástupcu náčelníka XII. správy ZNB a súčasne menovali do funkcie náčelníka II. odboru. ...".

V štúdii, ako máme možnosť vidieť, sa spomínajú aj Mátray a Greguš, ktorí boli nadriadenými správcami zväzku“BUREŠ“, ako sme mali možnosť vidieť vyššie. Štúdia na s. 66 konkrétne píše, že: „V decembri 1986 bol mjr. GREGUŠ na základe výsledkov už spomínanej kontroly inšpekcie ministra vnútra ČSSR odvolaný z funkcie náčelníka odboru. Na s. 73 sa v poznámke 136 uvádza: "Kpt. JUDr. Rastislav MÁTRAY (1949)... Od mája 1980 až do decembra 1986, keď bol dočasne pozbavený výkonu funkcie, viedol 1. oddelenie III. odboru. Koncom apríla 1987 bol uvoľnený zo služobného pomeru.“.

Na s. 74-75 sa popisujú dôležité dôsledky inšpekcie z roku 1986: „V roku 1984 došlo k prvému prehodnoteniu agentúry podľa zásad stanovených na porade u ministra vnútra z októbra 1984 a v roku 1986 k druhému prehodnoteniu agentúry, ktoré tentoraz smerovalo k odstráneniu nedostatkov vytknutých vedeniu III. odboru inšpekciou ministra vnútra ČSSRv septembri 1986. Na základe kritéria „prínosu každého agenta" bolo prehodnotených 127 agentov a 1 rezident. V ďalšej aktívnej spolupráci ostalo po preverení 54 agentov a rezident, s ktorými bolo do konca roka 1986 „prerokované nové zameranie a nové úlohy, stanovená línia chovania, konšpirácia práce". 36 agentov bolo vyradených z agentúrno-dôverníckej siete, spolupráca s nimi bola ukončená a ich agentúrne zväzky archivované. Ďalších 30 agentov, ktorí v minulosti nedosahovali „výslednosť na úrovni agenta", ale pôsobili v záujmových objektoch, bolo preradených na úroveň dôverníka. Napokon 6 agentov, ktorí nepracovali v záujmových objektoch XII. správy, bolo „ponúknutých" inej kontrarozviednej súčasti. Podobne bola koncom roka 1986 prehodnotená situácia „vo vyčlenených objektoch čs. ekonomiky". Na základe vyhodnotenia boli jednotlivé objekty rozdelené do troch kategórií podľa „zisťovaného záujmu vonkajšieho nepriateľa, výskytu vnútorného nepriateľa, koncentrácie utajovaných skutočností, dôležitosti pre národné hospodárstvo, pre obranyschopnosť' ČSSR a krajín RVHP". 60 objektových zväzkov III. kategórie bolo archivovaných a 47 objektov I. a II. kategórie bolo ponechaných na kontrarozviedne zabezpečovanie príslušníkom III. odboru.".

Vidíme teda, že 30 agentov bolo preradených na úroveň dôverníka (D) – išlo o agentov ktorí nedosahovali „výslednosť na úrovni agenta", ale pôsobili v záujmových objektoch. Ako som zmienila vyššie, zo zväzku “BUREŠ“ vyplýva, že podľa zoznamu dokumentov, sa v závere pod poradovým číslom 30 mal nachádzať “Návrh na D“ - teda ide o návrh na preradenie na dôvernícku úroveň (viď zväzok“BUREŠ“).

Na štúdiu ÚPN upozornil Ján Schneider, ktorý od roku 1990 pôsobil aj v spravodajských službách a podrobne monitoroval túto kauzu. V rámci svojej analýzy dospel k záveru, že existuje vzťah medzi výsledkami inšpekcie MV ČSSR z roku 1986 a “Návrhom na D“, ktorý sa mal nachádzať vo zväzku “BUREŠ“. V tomto článku k tomu uviedol aj nasledovné: „Svazek „BUREŠ“, založený s největší pravděpodobností na fiktivního agenta, tedy nebyl archivován, protože se týkal důležitého podniku, ale byl převeden samotnými příslušníky StB do adekvátní kategorie,protože prostě nevykazoval výsledky, které by svědčily o agenturní činnosti. Tou kategorií, přiměřenou tehdy ještě plně zachovanému (!) obsahu svazku, byla kategorie „důvěrník“, tedy kategorie neúkolované a nevědomé spolupráce.“. V ďalšom článku sa ohľadom výsledkov inšpekcie J. Schneidervyjadril, že vedenie rezortu „shledalo situaci na útvaru natolik závažnou, že následovaly personální změny a postihy a mnoho svazků bylo unikátně převedeno z kategorie agenturní (vědomá a úkolovaná spolupráce) do kategorie důvěrnické (nevědomá a neúkolovaná spolupráce). Z logiky věci vyplývá, že vědomá spolupráce se nemůže změnit na nevědomou, ale že vědomou nikdy nebyla.". V článku z roku 2015, ktorý bol uverejnený po tom, ako v tejto kauze krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu, k výsledkom inšpekcie poznamenal: „V rámci podvodů se zvláštními finančními prostředky bylo založeno mnoho fiktivních agenturních svazků, na což inspekce přišla a následoval masakr. Za skutečné agenty jich byla uznána necelá polovina. Čtvrtina „agentů“ byla zrušena bez náhrady. A zbytek byl převeden z agentů zpět na důvěrníky (jelikož původní převod svazků z „důvěrnických“ na „agenturní“ byl fiktivní, mohl být tento úřednický podvod vyřešen též administrativně, aniž by to mělo jakékoliv reálné konsekvence). Této situaci přesně odpovídá „návrh na D“, nejpodivnější záznam v seznamu dokumentů svazku BUREŠ. Převedení spolupráce z vědomé (A) na nevědomou (D) směrnice totiž vůbec neznají.“.

Na štúdiu ÚPN, kde sa popisujú výsledky inšpekcie ministra vnútra ČSSR, ako aj na "Návrh na D", ktorý sa mal nachádzať vo zväzku “BUREŠ“, upozornil vo vyššie zmienenej relácii Z prvej ruky z roku 2018 aj Milan Žitný. V relácii totiž zaznelo aj nasledovné:

P. Dubovský (v čase od 8:58): „prax ŠtB bola veľmi precízna, t. z. že naozaj drvivá väčšina informácií bola robená poctivo, na viacerých úrovniach kontrolovaná a vyhodnocovaná.“

M. Žitný: „Budem namietať ak môžem, na webovej stránke ÚPN visí štúdia Jerguša Sivoša, veľmi obsiahla, ktorá sa zaoberá záznamami z hĺbkovej kontroly Federálnej inšpekcie Ministerstva vnútra, z druhej polovice roka 1986, a keď sa len tam pozrieme... na XII. správe... myslím že polovica, ak nie viac než polovica agentov bola okamžite potom vyradená… tí čo boli vedení ako agenti. Čiže to sú tí dôveryhodní príslušníci a operatívci, ktoríviedliživé zväzky?To boli mŕtvoly. Takže tie boli vyradené. A potom ďalšie prikázali previesť na dôverníkov. Aj v Babišovom zväzku sa... v dokumentoch uvádza dôverník, čiže prevedený z tej agentúrnej, to už sa tým nikto nechce zaoberať. A druhá vec čo Jerguš [Sivoš] zistil... z tej kontroly, že sa tam v obrovských rozsahoch rozkrádali finančné prostriedky určené na operatívnu činnosť…, takže v dôsledku tejto kontroly bolo odvolanie prakticky všetkých šéfov tých operatívnych odborov, vrátane až náčelníkov, myslím že len jeden jediný to prežil a všetci ostatní museli odísť. Čiže toto je ten stav tej poctivej ŠtB,… to nebola ŠtB 50. rokov. To bola ŠtB hlbokého normalizačného úpadku 80. rokov.“.

V relácii neskôr zaznelo aj toto:

M. Žitný (v čase od 19:54): „dôverník nevedel, že je niekde vedený... bola kategória dôverník aj v 50 rokoch..., vtedy to bol konfident,... toto čo prišlo v tých 70. a 80. rokoch bolo čosi úplne iné. To bol človek ktorému režim dôveroval… dôverník netušil že je niekde vedený.“

P. Dubovský (v čase od 21:37): „minimálne tie kategórie ako dôverník... boli naozaj nevedomé“.

Záverom tejto časti dávam do pozornosti aj to, že Jerguš Sivoš z ÚPN v rozhovore pre Postoj zo dňa 01. 11. 2017 uviedol:

„V rámci 3. odboru XII. správy Zboru národnej bezpečnosti sa spravilo prehodnotenie agentúry. Jeho výsledkom bolo, že zo 127 agentov, ktorí spadali pod tento odbor, zostalo v agentúrnej sieti 54. Teda previerkou prešlo len 40 percent z nich.

Aj vrátane Babiša?

Áno, Babišov zväzok a jeho spolupráca zostali nedotknuté, bol medzi tými, ktorí pokračovali ako agenti na danom úseku ďalej. ŠtB to teda vyhodnotila tak, že v problematike, v ktorej pracuje, sa Babiš osvedčil a ďalšia spolupráca má zmysel, pretože informácie, ktoré podáva, sú seriózne, pravdivé a potrebné. Teda zväzok viedla ďalej až do obdobia, keď odišiel v roku 1985 do Maroka.“.

J. Sivoš povedal, že previerkou prešlo len 40 % agentov. ÚPN ako odporca vo vzťahu k výpovedi svedka Kuľhu (bývalého príslušníka ŠtB) pred súdom taktiež uviedol: „Za úplne absurdné považoval odporca tvrdenie svedka, že až 60% agentov bolo falošných,“ (viď s. 14 rozsudku krajského súdu sp. zn. 5Co 635/2014 zo dňa 30. 06. 2015).

J. Sivoš vo svojich mediálnych vystúpeniach[[ii]] neuviedol, že po kontrole inšpekcie bolo 30 agentov, ktorí nedosahovali výslednosť na úrovni agenta, prevedených na dôverníkov, a rovnako nezmienil, že v závere zväzku “BUREŠ“ sa mal nachádzaťvyššie zmienený“Návrh na D“.

K Záznamu k prerušeniu tajnej spolupráce s agentom “BUREŠ“, ku kontrole zväzku “BUREŠ“ a k mediálnym vyjadreniam

Vo zväzku “BUREŠ“ sa nachádza, ako som uviedla vyššie, Záznam k prerušeniu tajnej spolupráce s agentom “BUREŠ“, ktorý je až zo dňa 09. 12. 1987, Babiš bol pritom už od roku 1985 na služobnom pobyte v Maroku! Z Maroka sa vrátil až po revolúcii - v roku 1991 (do PZO Pextrimex), ako to vyplýva z jeho životopisu. Do 09. 12. 1987 bol teda zväzok “BUREŠ“ ešte živý.

V súvise s odchodom Andreja Babiša do Maroka, Plus7dní v článkuz roku 2014 poukázal na tieto vyjadrenia M. Žitného: „Milan Žitný, ktorý na žiadosť samotného Babiša vypracoval znalecký posudok. Je presvedčený, že operatívny dôstojník sa s Babišom nestretával, hoci schôdzky si dával preplatiť. Keby sa s ním stretával, musel by spis po jeho odchode do Maroka archivovať. To však neurobil. Dokonca si vyúčtoval schôdzku v septembri, keď už bol pán Babiš mesiac preč. Za celý ten čas neurobili ani zoznam dokumentov. Pre mňa je to mŕtvy zväzok, čierna duša, ktorú viedli, aby mali splnené plánované stavy. Keby ho uložili do archívu, museli by získať nového agenta. A to by sa museli namáhať,“ vysvetľoval praktiky dôstojníkov ŠtB Žitný. A ako Žitný dodáva, nebolo by to prvýkrát, keď si eštébáci takto zľahčovali prácu. Argument o nemožnosti schôdzky v septembri však advokáti ústavu spochybnili oficiálnym životopisom, v ktorom Babiš udáva, že do Maroka odišiel na jeseň.“. Tu doplním, že v Doplnku k Memorandu zo dňa 30. 06. 1987, ktorý sa nachádza vo zväzku“BUREŠ“, sa uvádza, že Babiš odišiel do Maroka v auguste 1985. Z evidenčného listu výdajov nachádzajúcom sa v tomto zväzku, vyplýva, že posledný výdaj bol zaznamenaný dňa 29. 11. 1985. V zväzku “DELEGÁT“ sa v zázname kpt. Hákača zo dňa 28. 08. 1985 uvádzalo meno Andreja Babiša len v súvislosti s tým, že po jeho odchode do Maroka (Ing. Babiš má vycestovať dňa 15. 09. 1985 do Maroka), „sa vážne uvažuje, že zástupcu riaditeľa obchodnej skupiny bude vykonávať preverovaná osoba Ing. Rederer“ (viď s. 10 rozsudku Okresného súdu).

K záznamu o kontrole zväzku “BUREŠ“

V zväzku“BUREŠ“ sa nachádza aj rukou napísaný záznam o kontrole zväzku (vyhotovený v čase, keď bol Babiš už v Maroku), kde sa uvádza: „Kontrolou zo dňa 10. 6. 88 som zistil: - zoznam dokumentov nesprávne vypisovaný (1 dokument môže byť len na 1 riadku), nedoplnený zoznam osôb, dôvodová správa o prerušení spolupráce bola nielenže bývalým RO spracovaná oneskorene, ale nebola ani zaevidovaná na ŠEO XII. 3- ZNB,dokument na s. 43 uložený nečitateľný. Opatrenia: administratívne nedostatky odstrániť do 20. 6. 88, do 14. 6. 1988 zaevidovať dôvodovú správu o prerušení spolupráce na ŠEO... Nedostatky odstránené dňa 14. 6. 1988. … Poznačil kpt. Kuľha 14. 6. 1988“. Ako som uviedla vyššie, zo zväzku vyplýva, že kpt. Kuľha prevzal zväzok “BUREŠ“ dňa 30. 07. 1987 (teda v čase, keď bol Babiš už v Maroku a nakoniec si dňa 14. 10. 1988 zväzok prevzal npor. Hegedüš).

Ako som uviedla vyššie, v zázname o kontrole zväzku“BUREŠ“zo dňa 10. 06. 1988, boli konštatované viaceré nedostatky. Preto nie je bez zaujímavosti, že J. Sivoš vrozhovore pre Denníkn, dňa 24. 11. 2017 uviedol: „Aj vtedajšie jednotlivé vnútorné kontroly ŠtB zväzku Bureš potvrdili jeho vierohodnosť. Zväzok Bureš bol vtedy kontrolovaný po odbornej stránke aj nadriadeným orgánom a ten nenašiel žiadne nezrovnalosti. Evidencia prebiehala v súlade s vtedy platnými normami. Spolupracovníka Bureša postupne riadili traja príslušníci ŠtB, takže by sa na nejakého fiktívneho agenta skôr či neskôr prišlo.“.

K mediálnym vyjadreniam

Médiá, ktoré venovali tejto Babišovej kauze mimoriadnu pozornosť, zmienili aj prerušenie spolupráce. Navzdory tomu, že mnohí novinári chodili na hlavné pojednávania, ako aj navzdory skutočnosti, že zväzok “BUREŠ“ (z ktorého je zrejmé, že záznam o prerušení spolupráce pochádza až z roku 1987), ako aj rozsudky týkajúce sa tejto kauzy sú zverejnené, novinári informovali nasledovne:

· Veronika Prušová a Mária Benedikovičová z Denníkan v článku zo dňa 13. 02. 2018 uviedli, že: „Podľa archívnych dokumentov spolupracoval Babiš s ŠtB v 80. rokoch minulého storočia, a to v čase, keď bol zamestnancom podniku zahraničného obchodu Petrimex. V roku 1985 spoluprácu podľa záznamov prerušili, pretože išiel na dlhodobý služobný pobyt do Maroka.“.

· Veronika Prušová v inom článku zo dňa 14. júna 2022, informovala nasledovne: „V dokumentácii sa písalo, že plnil úlohy zadané ŠtB a poskytoval spoľahlivé informácie. Spoluprácu údajne prerušili v roku 1985, keď odišiel na dlhodobý služobný pobyt do Maroka. Tam ho zastihol aj november 1989.“.

· Peter Kováč v článku na Sme zo dňa 13. 02. 2018 uviedol, že ŠtB „Spoluprácu ukončila v roku 1985, keď československý podnik zahraničného obchodu Petrimex vyslal Babiša do Maroka.“.

· Tomáš Pergler v článku na Seznam zprávy, s pôsobivým názvom Nový důkaz o Babišově spolupráci s StB. Našla se karta agenta Bureše, dňa 09. 04. 2021 informoval, že: „Ve slovenském archivu objevili statistickou kartu, kterou zavedla Státní bezpečnost na Andreje Babiše jako svého agenta. Soud tak po letech dostal nový písemný důkaz, který odporuje tvrzení českého premiéra. … Karta se jménem českého premiéra, kterou našli pracovníci ÚPN při třídění kartoték StB, obsahuje také evidenční číslo jeho svazku, datum jeho registrace coby tajného spolupracovníka, datum přerušení utajené spolupráce, jména příslušníků StB, kteří Babiše řídili, nebo podpis příslušníka statisticko-evidenčního oddělení. … Spolupráce meziStB a Babišem byla dočasně přerušena v červnu 1988 kvůli jeho odjezdu na dlouhodobý pracovní pobyt do Maroka, odkud se vrátil až po demokratické revoluci v roce 1989.“. Ako máme možnosť vidieť, ani tento autor neupozornil na to, žeBabiš odišiel do Maroka už v roku 1985, pričom sa vrátil až v roku 1991, ani na to, že podľa záznamuo prerušení spolupráce s agentom “Burešom“ bola spolupráca prerušená až v roku 1987, ako ani na to, že záznam o prerušení spolupráce nebol v roku 1987 predložený k registrácii štatisticko-evidenčnému odboru (ŠEO) – to sa udialo až v roku 1988. V článku tiež informoval, že: „Podle historika Jerguše Sivoše, který vede kancelář ÚPN a je předním odborníkem ve výzkumu Státní bezpečnosti, nalezená karta naopak potvrzuje, že záznamy komunistické tajné policie o Babišovi byly zcela v souladu s tehdejšími předpisy.“.

· Denníknsi v odkaze na článok Tomáša Perglera zo dňa 09. 04. 2021, vystačil len so stručnou reakciou: „ÚPN našiel štatistickú kartu, ktorú založila ŠtB na Andreja Babiša ako svojho agenta. Súd tak dostane nový dôkaz o Babišovej spolupráci s ŠtB. Tú český premiér opakovane popiera.“.

· Podobne ako Seznam Zprávy, informovala dňa 09. 04. 2021 aj ČT 24: „Spolupráce mezi StB a Babišem byla podle karty dočasně přerušena v červnu 1988 kvůli jeho odjezdu na pracovní pobyt do Maroka, odkud se Babiš vrátil až po konci komunistické totality v roce 1989.“.

Vzhľadom na vyššie uvedené, je v súvise s odchodom A. Babiša do Maroka a prerušením spolupráce s agentom “Burešom“, dôležité zmieniť, že Jerguš Sivoš v rozhovore pre Týždeň zo dňa 30. 04. 2021 v reakcii na otázku novinára uviedol: „Ako fungoval Babiš, keď bol v Maroku od roku 1985?

Z dokumentov vyplýva, že s ním vtedy kontrarozviedka prerušila spoluprácu. Čakali, kým sa vráti do Československa, ale to už nestihli kvôli revolúcii. Prípadné kontakty s rozviedkami, či už československou alebo sovietskou, z tohto obdobia nemáme zdokumentované.“. V rozhovore pre Postojzo dňa 01. 11. 2017 J. Sivoš uviedol, že ŠtB „zväzok viedla ďalej až do obdobia, keď odišiel v roku 1985 do Maroka.“.

K zväzku “BAUER“

Vzhľadom na fakt, že A. Babiš odišiel do Maroka v roku 1985 a vrátil sa až v roku 1991, chcem upozorniť aj na zväzok “BAUER“, ktorý taktiež predložil ÚPN, nakoľko mal za to, že predložené zväzky presvedčivo preukazujú, že Babiš spolupracoval s ŠtB ako agent. J. Sivoš v roku 2017 pre Denníkn uviedol: „Babiš bol Bureš a s ŠtB spolupracoval vedome.“. Na zväzok “BAUER“ chcem upozorniť aj preto, že ho zmienili aj viaceré médiá[[iii]]. Napríklad Aktuality v komentári zo dňa 18. februára 2018 uviedli nasledovné: „Najobšírnejší prehľad šiestich doteraz známych spisov, v ktorých Babiš figuruje ako eštébák Bureš priniesol minulý týždeň server euro.cz. Vyplýva z nich, že Babiš nebol agentom, ktorý na stretnutiach s eštébákmi iba „plkal“ komunistické frázy, ale skutočne sa vyjadroval ku konkrétnym osobám. Potvrdzuje to aj spis Bauer, ktorý euro.cz popisuje takto: „Osobní spis na bývalého náměstka generálního ředitele Petrimexu Dušana Slezáka, kterého StB marně lámala k intenzivní spolupráci. Bureš je ve spisu zmíněn jako jeden z agentů, kteří podávali na Slezáka hodnocení.“. Hoci médiá zmienili aj zväzok “BAUER“, v súvislosti s ním neupozornili na dôležitú nezrovnalosť, ako ani na to, ako tento zväzok vyhodnotil súd.

Zväzok s krycím menom “BAUER“ bol založený dňa 20. 09. 1980 kpt. Kuľhom a ukončený bol dňa 07. 11. 1988. Bol vedený na meno Ing. D. Slezák (viď s. 9 rozsudku okresného súdu z roku 2014). Okresný súd v rozsudku k tomuto zväzku ďalej uviedol, že „Z dôvodovej správy vyplýva pre uloženie zväzku do archívu zo dňa 13. 10. 1988 vyplýva, že menovaný bol využívaný ako KTS od roku 1980 k problematike ochrany čs. zahraničného obchodu vo vyčlenenom objekte PZO PETRIMEX… V Memorande zo dňa 05. 09. 1988 je o. i. uvedené, že previerka kandidáta tajnej spolupráce bola a je vykonávaná aj prostredníctvom agentúrnej siete v PZO PETRIMEX, a to TS BUREŠ, TS MRÁZ, TS BYSTRICKÝ a TS HORÁČEK, a zo záznamu z priebehu viazacieho aktu kandidáta tajnej spolupráce 22. 09. 1988 vyplýva, že kandidát spoluprácu odmietol.“.

Skratka TS znamená tajný spolupracovník. Tu je dôležité všimnúť si, že previerka z roku 1988 mala byť vykonávaná aj prostredníctvom TS “BUREŠA“, hoci A. Babiš bol už od roku 1985 v Maroku! To si samozrejme všimol aj okresný súd, ktorý v rámci analýzy zväzku “BAUER“ upozornil na nasledovné (s. 27 rozsudku): „vzhľadom na dátumy jednotlivých písomností, je prinajmenšom pochybné, aby previerka kandidáta na tajného spolupracovníka bola vykonaná i prostredníctvom tam uvedeného agenta Bureša, keď zo všetkých listinných dôkazov vyplýva, že tento bol už v roku 1985 vyslaný na dlhodobý pobyt do Maroka. V zozname dokumentov vo zväzku Bureš sa tiež nenachádza žiaden odkaz ohľadne správy od agenta Bureša k uvedenému a meno Ing. Slezáka s krycím menom Bauer tiež vo zväzku Bureš neprechádza.“.

Vzhľadom na vyššie uvedené, je dôležité zmieniť, že ÚPN podľa rozsudku okresného súdu uviedol (s. 5): „Odporca ďalej uviedol, že otázka oprávnenosti evidencie navrhovateľa v registračných protokoloch ŠtB by nemala byť predmetom tohto konania keď pri hodnotení dokumentácie ŠtB je potrebné vychádzať z prezumpcie správnosti úradnej evidencie a evidenciu je potrebné považovať za správnu a pravdivú.“. Jerguš Sivoš pred okresným súdom tiež povedal (s. 16 rozsudku): „... agenti boli evidovaní a vedení v zmysle smerníc.".

Za zmienku stojí aj to, že okresný súd v rozsudku na s. 24 upozornil na to, že: „Po roku 1985 nie je vo zväzku žiadny záznam, ktorý by svedčil o akomkoľvek kontakte tajného spolupracovníka s operatívnym pracovníkom a i napriek tomu spolupráca bola prerušená až 09. 12. 1987, ako to vyplýva zo Záznamu o prerušení spolupráce s agentom “BUREŠ“, z dôvodu, že v roku 1985 bol agent vyslaný na dlhodobý služobný pobyt do Maroka“.

K zväzku “CHEMAPOL“

ÚPN, rovnako ako médiá, upozorňovali aj na zväzok “CHEMAPOL“, kde v rámci informácie, ktorú tento zväzok pripísal prameňu Bureš, išlo o nákup videorekordérov v TUZEXE rakúskym obchodníkom, ktorý potom tieto videorekordéry používal ako úplatky pre zamestnancov PZO Chemapol a Petrimex. Novinári však neuviedli, ako bol tento zväzok vyhodnotený okresným súdom a teda ani neobjasnili, prečo súd nepovažoval ani informáciu z tohto zväzku za dôkaz vedomej spolupráce A. Babiša. Preto je na mieste poukázať na to, že súd v rámci analýzy tohto zväzku konštatoval nasledovné (s. 25-26 rozsudku): „V Zozname dokumentov objektového zväzku s registračným číslom 3907 s krycím menom CHEMAPOL pod poradovým č. 98 je uvedená písomnosť Chemapol – AS o úplatkoch zaradená na s. 173 s poznámkou E-01804/2-84. Zo záznamu vypracovaného kpt. JUDr. Hákačom číslo 01989/84 zo 06. 12. 1984 vyplýva, že ide o skutočnosti, ktoré mal oznámiť kpt. Hákačovi agent č. zväzku 25085 kr. meno BUREŠ na schôdzke konanej dňa 06. 12. 1984, kedy mal prameň uviesť, že zástupca firmy Chemapol Viedeň p. Hickl uviedol, že jeho firma má zakúpených niekoľko videorekordérov v TUZEXE. Súd ani túto skutočnosť nepovažoval za dôkaz vedomej spolupráce navrhovateľa, nakoľko i v tomto prípade mal za to, že mohlo ísť o informácie pochádzajúce z iného zdroja. Táto možnosť vyplýva jednak zo skutočnosti, že v evidenčnom liste výdajov zv. Bureš nie sú uvedené finančné výdavky dňa 06. 12. 1984, a v zozname dokumentov sa táto správa nenachádzala i keď podľa rozdeľovníka mala byť do zväzku prameňa/AO založená. Súd tiež poukazuje na to, že podľa odporcu listy č. 181-183 vo zväzku CHEMAPOL (Informácia) preukazujú, že agentúrne informácie získané od navrhovateľa boli ďalej spravodajsky spracované. Z informácie, na ktorúodporca poukazoval všakjednoznačne vyplýva, že schôdzky s osobou DAVID Erich Hermanbolivykonanépred 06. 12. 1984, t. j. pred časom stretnutia s navrhovateľom uvádzaným kpt. Hákačom – ide o stretnutie, z ktorého mala agentúrna správa pochádzať. Z informácie, na ktorú odporca poukazoval bez uvedenia dátumu a mena osoby, ktorá ju spracovala, vyplýva, že schôdzky s menovanýmsa uskutočnili na konci novembra 1984 adňa 05. 12. 1984.“.

Pokiaľ ide o zväzok “CHEMAPOL“, chcela by som poukázať aj na súvislosti, na ktoré upozornil J. Schneider, ktorý chodil na hlavné pojednávania týkajúce sa Babišovej kauzy. V tomto článku z roku 2014 si položil dôležitú otázku: „jak by se asi Babiš, tehdy referent na odboru hnojiv, dostal k informaci týkající se tuzexových nákupů a uplácení vedoucích lidí v podniku.“. Následne písal o významnom aspekte celej veci, upriamujúc pozornosť na výpoveď Šumana (správcu zväzku “BUREŠ“): „Situace se projasní, když připomeneme Šumanovu výpověď na tutéž otázku, totiž že autor této agenturní zprávy, František Hákač, byl ve velmi úzkém soukromém styku s ředitelem Tuzexu. Zde se tedy s největší pravděpodobností informace narodila. Podle Schovánka však nedává smysl, aby Hákač kryl svůj zdroj a legalizoval informaci tak, že by ji připsal zdroji jinému. Zakrýval by prý zdroj „pouze sám před sebou“. Tento názor odhaluje tradiční nedostatek praktických vědomostí o realitě zpravodajské práce, jímž trpí administrativní badatelé. Ke svazkům totiž měli podle směrnic přístup i jiní, zejména nadřízení a inspekční důstojníci. Povaha vztahu operativce se zdrojem pak mohla být dostatečným důvodem k takovéto krycí praxi (k níž se ostatně přiznal i o mnoho let později příslušník Bezpečnostní informační služby Vladimír Hučín).“. V článku z roku 2015 J. Schneider v súvise so zväzkom “CHEMAPOL“ tiež uviedol: „Na rozdíl od Babiše, který neměl možnost získat informaci o tom, kdo co kupuje v Tuzexu, se tehdejší správce svazku BUREŠ velmi dobře znal s ředitelem Tuzexu. Na základě těchto skutečností lze důvodně soudit, že správce „připsal“ autorství získané informace fiktivnímu zdroji BUREŠ, aby informaci „legalizoval“ a mohl ji poskytnout do informační databáze StB, přičemž zakryl skutečný původ informace (tedy fakt, že ředitel Tuzexu je konfidentem StB).“.

Pre úplnosť by som záverom tejto časti chcela poukázať aj na vyjadrenia Jerguša Sivoša. V rozhovore pre Denníkn zo dňa 22. 10. 2024, uviedol: „Argumenty, na základe ktorých sa ministerstvo rozhodovalo, vôbec nepoznáme. Skôr ako sa obrátili na súd so žiadosťou o schválenie zmieru, s nami vôbec nekomunikovali. Nevedeli sme, že idú takéto niečo podať. Mali sme od ministerstva iba dve žiadosti. Jednu zo septembra 2023, keď si od nás vyžiadalo všetky písomnosti a analýzy, ktoré s prípadom súvisia. A potom z decembra 2023, keď nás požiadalo o vyjadrenie ku skutočnostiam obsiahnutým v obžalobe. Na to sme mu obratom zaslali všetky písomnosti a informácie vrátane analýzy s argumentmi, ktoré preukázateľne dokazujú oprávnenosť evidencie Babiša vo zväzkoch ŠtB. …

Na čo ste prišli počas skúmania dokumentov, ako vyzerala jeho spolupráca a čo mal donášať eštebákom?

Dôležitý je napríklad agentúrny záznam zo 6. decembra 1984, ktorý spomína, že agent Bureš odovzdal informáciu po úkolovaní, to znamená, že predtým sa stretol s eštebákom, ktorý mu dal zadanie, čo má zisťovať a on úlohu splnil. Na písomnosti je dokonca uvedené, že eštebák označil Bureša za seriózny prameň. Bureš ho informoval o rakúskych štátnych príslušníkoch – pracovníkovi a majiteľovi podniku Chemapol Viedeň. Posunul mu, že nakúpili videorekordéry v podniku zahraničného obchodu Tuzex, ktoré mali slúžiť na korupciu pracovníkov zahraničného obchodu, aby poskytli výhody zahraničným firmám a mohli viesť k poškodeniu československého zahraničného obchodu.“.

Pokiaľ ide o ÚPN, tak je potrebné upozorniť aj na to, že v zákone o pamäti národa sa konštatuje:

§ 8 (1) Úlohy zverené ústavu štátom sú: a) vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich.

§ 17 (2) Pri spore o pravosti dokumentu alebo jeho časti je ústav povinný na žiadosť právnickej osoby vydať pre potreby znaleckej činnosti podľa osobitného predpisu5a) originál zachovaného osobného zväzku alebo originál zachovaného personálneho (kádrového) spisu alebo tých častí, pravosť ktorých je sporná.

K spochybneniu výpovedí svedkov (bývalých príslušníkov ŠtB) zo strany ÚPN

Jerguš Sivoš vo svojej výpovedi pred Okresným súdom Bratislava I tiež uviedol (s. 16 rozsudku): „Vo vzťahu k výpovediam bývalých príslušníkov ŠtB uviedol, že títo príslušníci podpísali mlčanlivosť, vytvorili si vzťah počas spolupráce a je zrejmé, že nevyzrádzajú svoju agentúrnu sieť a svojich spolupracovníkov." .

Okresný súd však skonštatoval nasledovné (s. 28 rozsudku): „V konaní boli vypočutí na zhodný návrh oboch účastníkov konania svedkovia Ing. Július Šuman, JUDr. František Hakáč, Andrej Kuľha, všetci bývalí opertívni pracovníci ŠtB, ktorí v priebehu času mali zväzok Bureš vo svojej agende. ...

Výpovede týchto svedkov po ich vykonaní odporca spochybnil z dôvodu, že ide o bývalých príslušníkov ŠtB, a to i napriek tomu, že k návrhu na vykonanie tohto dokazovania sa pripojil a vedel, že svedkovia sú bývalí príslušníci ŠtB.".

Z uvedeného teda vyplýva, že pred tým ako začal konať súd, ÚPN nenamietal, že svedkovia (bývalí príslušníci ŠtB) nie sú zbavení mlčanlivosti, ako ani to, že sú nevierohodní. Tieto námietky vzniesol až po tom, ako títo svedkovia vypovedali pred súdom - v rozpore s predstavami ÚPN (ich výpovede sa nachádzajú na s. 9-10 rozsudku OS). Na tieto významné okolnosti médiá neupozornili. Týchto svedkov pozbavil mlčanlivosti až Najvyšší súd SR (viď uznesenie sp. zn. 2 Cdo 984/2015 zo dňa 31. 01.2017, ktorému sa budem venovať nižšie).

V tejto súvislosti dávam na záver tejto časti do pozornosti vyjadrenieJ. Sivoša, ktorý v rozhovore pre Denníkn dňa 24. 11. 2017 uviedol vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2017 zo dňa 12. 10. 2017, nasledovné: „samozrejme je pre nás satisfakciou potvrdenie rozporu, na ktorý sme od začiatku poukazovali. Bývalí príslušníci ŠtB nemôžu byť z mnohých dôvodov na súde považovaní za vierohodných svedkov. Ich svedectvo nemôže mať väčšiu váhu než archívnymi dokumentmi podložená historická analýza.“.

Zo záverov okresného súdu vzťahujúcich sa k zväzku “BUREŠ“

Okresný súd Bratislava I v rozsudkuz roku 2014 rozhodol takto: „Súd určuje, že navrhovateľ je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej ŠtB ako agent.“. Nas. 21 skonštatoval, že dospel k záveru, že „Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ je evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB, ale dostupná evidencia nepreukazuje, že skutočne s ŠtB vedome spolupracoval. Súd mal za to, že vykonaným dokazovaním sa táto skutočnosť nad všetku pochybnosť nepreukázala. Je zrejmé, že účastníci konania boli v rámci preukazovania svojich tvrdení v dôkaznej núdzi, pričom dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenej evidencie navrhovateľa bolo na odporcovi, nakoľko zo strany navrhovateľa nie je možné preukázať negatívne tvrdenie, teda niečo čo neexistovalo.“.

Na s. 23 a 24 rozsudku súd uviedol k zväzku “BUREŠ“ nasledovné:

„Písomný záväzok k spolupráci, ktorý sa mal nachádzať vo zväzku na 9. strane sa nezachoval.

Navrhovateľ vylúčil, že by k stretnutiu vo vinárni U obuvníka došlo a rozhodne poprel, že by záväzok k spolupráci s ŠtB podpísal.

Preto súd pri posudzovaní tých skutkových okolností, či navrhovateľ s tajnou spoluprácou súhlasil, či išlo z jeho strany o vedomú spoluprácu a či navrhovateľ vedome udržiaval konšpiračný styk s pracovníkmi kontrarozviedky a plnil zadané úlohy a podával poznatky a informácie, vychádzal z predložených dokladov zo strany odporcu vezmúc do úvahy aj výpovede svedkov. Zo samotného zväzku reg. číslo 25085 s krycím menom Bureš, ktorý bol založený na meno navrhovateľa, vedomá spolupráca navrhovateľa s ŠtB bez pochybností nevyplýva. ...

kompletný zväzok sa nedochoval, a zo zostávajúcich dokumentov nie je možné vyvodiť záver, že navrhovateľ bol tajným spolupracovníkom, že plnil uložené úlohy a podával požadované informácie.

V zozname dokumentov sú uvedené dokumenty, ktoré mal zväzok obsahovať. Ani z týchto dokumentov priamo nevyplýva, že by navrhovateľ ako tajný spolupracovník podal akúkoľvek agentúrnu správu, či sa čo i len jedenkrát stretol s operatívnym pracovníkom.

V zozname dokumentov sa nenachádza odkaz na prípadné podané agentúrne správy zo strany navrhovateľa.

V zozname osôb, v ktorých sa malo nachádzať to-ktoré meno v prípade podania konkrétnej správy týkajúcej sa konkrétnej osoby, sa mená osôb dotknutých prípadnou agentúrnou správou nenachádzajú… súd poukazuje na odborné vyjadrenie M. Žitného, podľa ktorého ak by tajný spolupracovník ŠtB skutočne poskytoval informácie svojmu riadiacemu orgánu, nielenže by sa záznamy o nich objavili v zozname dokumentov, ale museli by byť uvedené aj v zozname osôb. Ak by agent Bureš podal informácie o konkrétnej osobe, muselo by jej meno v Zozname osôb figurovať. V zväzku však niet zmienky o tom, že by takéto agentúrne správy existovali.

Zväzok bol založený dňa 12. 11. 1980 v kategórii dôverník, ale zo zoznamu dokumentov nevyplýva, že by zo strany dôverníka bola vyvinutá akákoľvek aktivita, nakoľko v zozname dokumentov je ako písomnosť pod poradovým číslom 1 uvedený návrh na získanie k spolupráci, ktorý sa týka kategórie agent. …

Z evidenčného listu výdavkov je zrejmé, že v súvislosti s výdavkami za rok 1982 a za rok 1983 bol napísaný jednou rukou a s najväčšou pravdepodobnosťou v rovnakom čase, čo zásadne spochybňuje vierohodnosť celého evidenčného listu.

Z evidenčného listu výdavkov tiež vyplýva, že pred dátumom údajného získania k tajnej spolupráci dňa 12. 11. 1982 nebol styk s osobu – kandidátom tajnej spolupráce, vykázaný tri mesiace, a teda nemohlo ani dôjsť k príprave kandidáta na tajnú spoluprácu resp. k jeho vyťaženiu.

Ďalšou skutočnosťou zásadne spochybňujúcou reálnosť celého evidenčného listu výdavkov je skutočnosť, že prinajmenšom v čase posledného údajného výdavku – v novembri 1985, sa navrhovateľ nachádzal v Maroku. …

V Memorande je poznámka napísaná s najväčšou pravdepodobnosťou kpt. Hákačom dňa 22. 06. 1983, že „TS „BUREŠ“ je využívaný i v zmysle RMV ČSSR č. 4/83 do akcie „OKO“ reg. č. zv…“. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že kpt. Hákačovi bol zväzok odovzdaný a ním bol prevzatý až 22. 08. 1983, a teda nie je zrejmé, z akých dôvodov a ako by bolo možné, že operatívny pracovník, ktorému predmetný zväzok nebol pridelený, mal zväzok k dispozícii a mohol so zväzkom pracovať a do zväzku zapisovať.“.

Súd ďalej na s. 29-31 uviedol:

„V odborných vyjadreniach predložených navrhovateľom ich autori Milan Žitný, JUDr. Bohumil Radvan, JUDr. Karel Kotačka a Ing. Václav Hromas zhodne uviedli, že oboznámení sa s obsahom zväzku reg. č. 25085, krycie meno Bureš, ho považujú za účelovo vytvorený a formálny s tým, že z predložených písomností spoluprácu tajného spolupracovníka „Bureš“ nie je možné preukázať, zväzok nie je relevantným podkladom odôvodňujúcim záver, že navrhovateľ bol tajným spolupracovníkom v kategórii agent a rovnako nie je ani možné na podklade predmetného zväzku vyvodiť.

Vo vzťahu k výpovedi svedka Mgr. Jerguša Sivoša súd uvádza, že menovaný sa v rámci svojej výpovede vyjadroval k administratívnemu vedeniu predmetného zväzku. Vychádzal z dokumentov, ktoré sa zachovali, a zo skutočností zistených v rámci jeho pracovného zamerania ako historika u odporcu.

Mgr. Jerguš Sivoš, PhD., v závere svojho odborného vyjadrenia uviedol, že po posúdení spisovej a zväzkovej agendy v kontexte s príslušnými smernicami pre činnosť pracovníkov kontrarozviedky, pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky a pre evidenciu, štatistiku a administratívu pri kontrarozviednej činnosti z januára 1978, možno urobiť záver, že spis dôverníka a neskôr zväzok agenta s krycím menom„BUREŠ“ založili, evidovali a viedli príslušné útvary ŠtB aj napriek menším nedostatkom v súlade s internými predpismi.

Vzhľadom k tomu, že menovaný v odbornom vyjadrení posudzoval spôsob evidencie a vedenia spisovej a zväzkovej agendy a nevyjadroval sa ku skutočnosti, ktorá je predmetom konania, teda ku skutočnosti, či z predmetného zväzku možno vyvodiť záver o vedomej spolupráci navrhovateľa v kategórii agent so Štátnou bezpečnosťou, súd toto odborné vyjadrenie považoval za podporný argument k tvrdeniu o správnosti evidencie zväzku, ale nie vo vzťahu k preukázaniu oprávnenosti vedenia navrhovateľa v registračných protokoloch. …

Po posúdení skutočností uvedených vyššie súd dospel k záveru, že navrhovateľ vedome nespolupracoval s ŠtB, že nepodpísal záväzok k spolupráci a teda že nekonal tak, aby mohol byť evidovaný ako získaný spolupracovník bývalej ŠtB.

V konaní sa vedomá spolupráca navrhovateľa nepreukázala, a to ani podpornými dokladmi predloženými odporcom. Rovnako nebola preukázaná evidencia písomného záväzku navrhovateľa k spolupráci, podpísaním ktorého by sa podpisujúci zaviazal plniť stanovené úlohy a preberať záväzky z toho vyplývajúce, a ktorý by bol právnou skutočnosťou, bez ktorej by spolupráca nevznikla.

Napokon, nepreukázala sa ani akákoľvek činnosť navrhovateľa v súvislosti s údajným plnením uložených úloh, teda, že by navrhovateľ príslušníkom ŠtB vedome ako agent poskytoval informácie.

Z dôvodu, že súd nemal vyššie uvedené za preukázané, návrhu navrhovateľa vyhovel, nakoľko bez preukázania týchto podstatných okolností je evidencia navrhovateľa ako agenta v registračných protokoloch bývalej ŠtB neoprávnená. …

Súd na záver dodáva, že sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že spolupráca navrhovateľa s ŠtB bola preukázaná, viď odôvodnenie vyššie. Odporca tvrdil, že predložil súdu 12 zväzkov, ktoré presvedčivo dokumentujú pôsobenie navrhovateľa v štruktúrach ŠtB a že tieto potvrdzujú bez akejkoľvek relevantnej pochybnosti, že navrhovateľ vedome a dobrovoľne spolupracoval s ŠtB a teda bol ako agent vedený oprávnene.

Z predložených dokumentov podľa odporcu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ bol tajným spolupracovníkom ŠtB ako agent, podpísal písomný záväzok k spolupráci a tento bol súčasťou zväzku, s operatívnym pracovníkom ŠtB sa navrhovateľ stretol minimálne 17 krát a poskytoval informácie, ktoré boli vyhodnotené ako spoľahlivé a boli ďalej spravodajsky využité.

Je pravdou, že odporca predložil i časti iných zväzkov a to zväzok s krycím menom VOJAK, JORDÁN (OKO), CHEMAPOL, MOSTEN, EKRON, TUREK, BAUER, NOSIČ, KOSEK, DELEGÁT a ZUZANA. Súd sa k odkazom v tom ktorom zväzku podrobne vyjadril vyššie.

Ako už súd uviedol, z predložených zväzkov vedomá spolupráca navrhovateľa s ŠtB preukázateľne nevyplýva. Odporca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia, že navrhovateľ podpísal písomný záväzok k spolupráci a vedome a dobrovoľne s ŠtB spolupracoval, čo bolo i dôvodom určenia neoprávnenej evidencie navrhovateľa v registračných protokoloch.

Odporca sa v konaní uspokojil s preložením časti toho ktorého zväzku s tým, že v ňom je uvedené krycie meno navrhovateľa, pričom nevzal do úvahy možnosť manipulácie s písomnosťami. Za stavu, keď vedomá spolupráca navrhovateľa nebola nepochybne preukázaná a listinné podklady, na ktoré odkazovali záznamy, boli zničené, a teda ich obsah a existencia vôbec neboli preukázané súd na takéto listinné podklady – doklady mohol pri rozhodovaní prihliadnuť ale nemohol z nich vychádzať pri zistení skutkového stavu.“.

Vzhľadom na vyššie uvedené dávam do pozornosti aj vyjadrenieJ. Sivoša pre Denníkn zo dňa 24. 11. 2017, kde k postupu slovenských súdov tiež uviedol, že: „Pre nich je podstatné len to, či sa zachoval originál podpisu spolupráce. A ak nie je, tak to automaticky škrtnú a označia za nevedomú spoluprácu.“.

J. Sivoš v podcastepre Aktuality dňa 22. 10. 2024 povedal: „Máme za to, že dokumenty, ktoré sme predložili, naozaj súvisia, chronologicky na seba nadväzujú a vytvárajú reťaz dôkazov, ktorá dokumentuje vedomú spoluprácu Andreja Babiša s ŠtB – teda oprávnenosť jeho evidencie ako tajného spolupracovníka. Toto sa nezmenilo,".

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 5Co 635/2014 zo dňa 30. 06. 2015, uznesenia NS SR sp. zn. 2 Cdo 984/2015 zo dňa 31. 01. 2017 a z nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 zo dňa 12. 10. 2017

Krajský súd Bratislava rozsudkom sp. zn. 5Co 635/2014 zo dňa 30. 06. 2015 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom v súvise s odporcom namietanou nevierohodnosťou výpovedí svedkov Šumana, Hákača a Kuľhu – bývalých príslušníkov ŠtB, poznamenal (s. 27-30):

„V súdenej veci mal súd prvého stupňa k dispozícii rozsiahly spisový materiál, obsahujúci listinné doklady. Tieto existujúce listinné dôkazy súd prvého stupňa podrobne vyhodnotil, pričom správne konštatoval, že tak zo samotného zväzku reg. č. 25085 s krycím menom Bureš, ktorý bol založený na osobu navrhovateľa, ale ani ďalších vyššie označených, vedomá spolupráca navrhovateľa so Štátnou bezpečnosťou nevyplýva. Vo zväzku/zväzkoch mnohé podstatné listiny sa nezachovali, a zo zostávajúcich dokumentov nie je možné vyvodiť záver, že navrhovateľ bol tajným spolupracovníkom, že plnil uložené úlohy a podával požadované informácie, keď takéto informácie z dokumentov jednoducho nevyplývajú. V zozname dokumentov sú uvedené dokumenty, ktoré mal zväzok obsahovať. Takýmito listinami však dokazovanie vykonať nemožno, zoznam listín (preukazujúci, že označená listina sa vo zväzku v minulosti pred jej skartovaním nachádzala) nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k obsahu listín, resp. neumožňuje súdu posúdiť pravosť (pôvod listiny jej vystaviteľa) a správnosť (pravdivosť) v súčasnosti už neexistujúcich listín. Takéto listiny tiež nemožno považovať za listiny vydané inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomocí, teda za listiny, ktorým je pridelený štatút verejnej listiny s priznaním určitej dôkaznej sily a vychádzať z prezumpcie ich správnosti, keď množstvo i dochovaných listín bolo označených práve vystaviteľom za nepravé či nepravdivé. Verejná listina je listina, ktorá (okrem iných znakov) zakladá, mení alebo ruší práva alebo povinnosti, alebo osvedčuje, potvrdzuje či proklamuje vznik, existenciu, alebo zánik určitých skutočností (najmä právnych právnych úkonov, rozhodnutí štátnych orgánov alebo orgánov obcí, a pod.), spôsobilosti, postavenia, statusu, vlastností alebo identity osôb (právnických či fyzických) alebo vecí. ...

Ak odporca v odvolaní namietal nevierohodnosť výpovedí svedkov Šumana, Hákača a Kuľhu z dôvodu, že svedectvá bývalých dôstojníkov ŠtB pred súdmi o osobách v registroch ŠtB nie sú preukázateľne hodnoverné, a to aj preto, že by bolo v rozpore so zásadami profesionálnej etiky spravodajcov, keby sa vyjadrovali v neprospech svojich bývalých agentov, považuje odvolací súd tento argument použitý viac ako dvadsať rokov po zániku Štátnej bezpečnosti a rozpade jej agentúrnej siete za irelevantný, keď (najmä vzhľadom na skutočnosť zverejnenia registračných protokolov) neexistuje žiaden rozumný dôvod pre ochranu agenta resp. jeho identity.

Tiež tvrdenie odporcu, že operatívni pracovníci v minulosti boli služobne hodnotení pozitívne, resp. podľa vlastných vyjadrení sa nedopustili porušenia zákona, čo vylučuje vedenie fiktívneho zväzku fiktívneho agenta, je v rozpore s obsahom výpovedí svedkov, ktorí sami porušenie predpisov pripustili, či už v ich prípade (splnenie príkazu/rozkazu nadriadeného, snaha o lepšie služobné hodnotenie), alebo v rámci fungovania ŠtB toto vyplynulo zo spisového materiálu (aj z dôvodu neoprávneného čerpania finančných odmien, zistenie ktorej skutočnosti malo za následok personálne zmeny po roku 1986). Presvedčenie odporcu, že svedkovia vypovedali nepravdu, nakoniec ale tiež pramení z domnienok odporcu resp. z jeho nepreukázaných tvrdení ohľadne obsahu zväzkov a existencii listín, ktorých pravosť a správnosť (svedkami poprená) zistená ani nemohla byť.

Svedok Ing. J. Šuman uviedol ,,Správa o získaní k spolupráce agenta BUREŠA nie je pravdivá, verbovka U obuvníka sa neuskutočnila." Táto svedecká výpoveď' potvrdzuje, že sa 11.11.1982 vo vinárni U obuvník a neuskutočnil žiadny viazací akt, na ktorom by žalobса podpísal záväzok k spolupráci. Svedok tiež potvrdil, že mu správu o získaní k spolupráci, ktorá sa nachádza v zväzku BUREŠ, predložil na podpis JUDr. Mátray. Tento svedok vo výpovedi uviedol: ,,Odmietol som správu podpísať, ale na priamy rozkaz môjho nadriadeného náčelníka odboru Ing. Greguša, som tak učinil.". Zo svedeckej výpovede je zrejmé, že správu o získaní k spolupráci, podpísal tento svedok len na základe priameho príkazu svojho nadriadeného, a to bez toho, aby sa viazací akt uskutočnil. Tento svedok zároveň potvrdil, že navrhovateľa ako tajného spolupracovníka nikdy neriadil a ani ho po podpísaní správy o získaní k spolupráci nekontaktoval. Svedok JUDr. F. Hákač vypovedal, že navrhovateľa osobne nepozná a ani sa s ním nestretol. Tento svedok nepotvrdil, že by vypracoval alebo podpísal niektorý z dokumentov, ktorý sa nachádza v zväzku BUREŠ. Svedok A. Kuľha uviedol, že sa s navrhovateľom nikdy osobne nestretol a ani ho ako tajného spolupracovníka neriadil. Tento svedok mal na starosti podnik zahraničného obchodu PETRIMEX a preto mal bezprostredné poznatky o agentúrnej sieti, ktorá v tomto podniku existovala. Vzhľadom na túto skutočnosť po pridelení zväzku BUREŠ a vyhodnotení jeho obsahu zistil, že nešlo o vedomú spoluprácu a preto zväzok založil do archívu. Skutočnosť, že zväzok bol vedený na fiktívnu spoluprácu, potvrdzoval aj stav, v akom sa zväzok BUREŠ nachádzal v čase, keď bol tomuto svedkovi pridelený. Podľa výpovede tohto svedka bol zväzok „vedený chaoticky, chýbali základné previerky, obsah listov nebol usporiadaný, množstvo dokumentov chýbalo". Svedok tiež potvrdil, že vypracoval zoznam dokumentov, ktorý sa nachádza v zväzku BUREŠ. Ďalej vo svedeckej výpovedi uviedol: „Upravoval som zväzok a musel som ho dať do poriadku". Tento svedok vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že zväzok BUREŠ formálne upravil a doplnil tak, aby ho následne mohol založiť do archívu, keďže z dôvodu, že bol vedený na fiktívnu spoluprácu, nemohol byť využitý.

V zmysle všetkého vyššie uvedeného, ako aj s poukazom na zákonné poučenie svedkov o trestných následkoch krivej výpovede pred ich vypočutím, sa odvolací súd nestotožnil s odporcom namietanou nevierohodnosťou, rozpornosťou a nepravdivosťou výpovedí svedkov. Naviac výpovede svedkov sú vzájomne súladné, dopĺňajú sa a nie sú v preukázanom rozpore s inými vykonanými dôkazmi.

Súd prvého stupňa nakoniec nerozhodol len na základe výpovede svedkov, ale na základe ďalších vykonaných dôkazov, ktoré všetky vyhodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, svoje závery oprel o skutočnosti, ktorých nepravdivosť preukázaná nebola. Vykonané dokazovanie tak preukázalo, že navrhovateľ nikdy nepodpísal záväzok k spolupráci s ŠtB a ani s touto organizáciou ako tajný spolupracovník vedome nespolupracoval, nebol získaný k spolupráci spôsobom stanoveným Smernicou pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky (RMV č. 3/1978), neudržiaval s pracovníkmi ŠtB konšpiratívny styk, neplnil pre ŠtB žiadne úlohy, nepodával ŠtB žiadne spravodajské informácie či poznatky a ani tejto organizácii neposkytoval žiadnu pomoc alebo služby, ktoré by bolo potrebné utajovať. Vykonané dokazovanie preukázalo, že zväzok BUREŠ bolvedený len formálne, bez reálnej spolupráce navrhovateľa ako tajného spolupracovníka, a vzhľadom na tieto skutočnosti bola a je jeho evidencia ako tajného spolupracovníka ŠtB neoprávnená.

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potom vecne správny, súd prvého stupňa vo veci vykonal i náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom (II.ÚS 3/97).“.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Cdo 984/2015 zo dňa 31. 01. 2017zamietol dovolanie ÚPN proti rozsudku Krajského súdu Bratislava. V uznesení NS SR uviedol aj nasledovné:

„2. … K žalovaným namietanému nedostatku vecnej pasívnej legitimácie v spore poukázal aj odvolací súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011 pod sp. zn. 6 Cdo 83/2010 a rovnako na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej právnej veci z 27. novembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 83/2008, z ktorých právneho názoru vychádzal. …

29. … odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, mal za preukázané, že žalobca vedome nespolupracoval s ŠtB, že nepodpísal záväzok k spolupráci, a teda že nekonal tak, aby mohol byť evidovaný ako získaný spolupracovník bývalej ŠtB. Taktiež mal za preukázané, že vedomá spolupráca žalobcu s ŠtB sa nepreukázala ani podpornými dokladmi predloženými žalovaným. Oba súdy konštatovali, že v konaní sa nepreukázala ani akákoľvek činnosť žalobcu v súvislosti s údajným plnením uložených úloh, teda že by žalobca príslušníkom ŠtB vedome ako agent poskytoval informácie.

55. Z hľadiska stupňa nezákonnosti rozlišuje právna teória a prax… 2. relatívnu neúčinnosť dôkazu, ktorá je dôsledkom existencie podstatnej (závažnej) procesnej chyby, ktorá je odstrániteľná.

58. Dovolací súd súc si vedomý, že výsluchy svedkov Ing. Júliusa Šumana, JUDr. Františka Hakáča a Andreja Kuľhu predstavujú relatívne právne neúčinné dôkazy, skúmal, či mu zákonodarca umožňuje v dovolacom konaní túto ich relatívnu neúčinnosť konvalidovať dodatočným oslobodením svedkov od povinnosti mlčanlivosti na to oprávnenou osobou.

60. Už ako bolo vyššie uvedené, výsluch svedkov viazaných povinnosťou mlčanlivosti, od ktorej neboli oslobodení, hoci predstavuje podstatné porušenie zákona, je odstrániteľná. Na rozdiel od iných závažných procesných chýb majúcich za následok relatívnu neúčinnosť dôkazu, toto konkrétne pochybenie nie je v právnej praxi ojedinelé a nič nebráni kedykoľvek ho v priebehu procesu zreparovať. V posudzovanom prípade opomenutie súdu oslobodiť svedkov od ich povinnosti mlčanlivosti, ktorí dobrovoľne poskytli svoje svedectvo, predstavuje primárne zásah do práva účastníka na spravodlivý proces, iné práva (napr. právo na súkromie) účastníkov konania neboli nezákonným postupom zasiahnuté. Nemožno ani predpokladať, že ak by aj svedkovia boli v konaní pred súdmi nižších inštancií oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, uviedli by niečo iné, ako to čo dobrovoľne uviedli v doterajšom konaní. Za takejto procesnej situácie by kasácia napadnutého právoplatného rozhodnutia len z dôvodu zabezpečenia dodatočného oslobodenia svedkov od povinnosti mlčanlivosti predstavovala prehnaný formalizmus zo strany súdu a civilný proces by bol poznačený jeho nehospodárnosťou. Z týchto dôvodov dovolací súd pristúpil ku konvalidácii relatívne neúčinných dôkazov. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že CSP výslovne nevylučuje vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní, ako to upravoval predchádzajúci procesný predpis (§ 243a ods. 2 O.s.p.). Naopak, podľa § 438 ods. 1 CSP sa na konanie na dovolacom súde primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak CSP neustanovuje inak. Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania, hoci zhojenie relatívne neúčinného dôkazu vyžiadaním dodatočného oslobodenia svedkov od mlčanlivosti nemožno označiť za štandardný výkon dôkazu, ani inak neustanovuje. Aj napriek tomu, že dovolací súd si je vedomý možnej názorovej rozdielnosti na vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní a jeho rozsah vo vyvíjajúcej sa súdnej judikatúre po 1. júli 2016, v posudzovanom prípade v záujme všetkých vyššie uvedených princípov, najmä princípu právnej istoty, požiadal ministra vnútra Slovenskej republiky o dodatočné oslobodenie svedkov od ich povinnosti mlčanlivosti. Minister vnútra Slovenskej republiky mu vyhovel a dodatočne oslobodil svedkov v predmetnom spore od ich zákonnej povinnosti mlčanlivosti s tým, že stanovil platnosť oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti po celú dobu konania.“.

Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 285/2017 zo dňa 12. 10. 2017 (ktorý je dostupný na stránke ÚS SRpo zadaní spisovej značky konania), skonštatoval aj nasledovné:

„1.1.3 Predmetom ústavnej sťažnosti bolo ústavnoprávne posúdenie otázky, či všeobecné súdy, zvlášť krajský súd (body 11 – 13), mohli rozhodovať na základe výpovede svedkov, ktorí neboli pozbavení mlčanlivosti, resp. jej boli pozbavení až spätne v dovolacom konaní (body 14 – 20), a či okresný súd a krajský súd mohli vecne rozhodovať o oprávnenosti evidovania žalobcu v registračných protokoloch ŠtB, ak (i) sťažovateľ nie je pôvodcom zásahu a (ii) zákon priamo ustanovuje sťažovateľovi povinnosť zverejnenia registračných protokolov, a teda či došlo z tohto hľadiska k porušeniu základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa.

11.11 Zo skutkového a právneho stavu v sťažovateľovej veci je zrejmé, že výpovede svedkov A, B a C sa stali súčasťou (dôležitých) podkladov pre rozhodnutia všeobecných súdov všetkých inštancií. Uvedení svedkovia viazaní mlčanlivosťou mali byť podľa názoru ústavného súdu oslobodení od povinnosti mlčanlivosti v súlade s § 124 OSP (účinného v čase realizácie ich výsluchov pred okresným súdom) v spojení s § 80 ods. 3 zákona o Policajnom zbore už v konaní pred okresným súdom, t. j. pred ich vypočutím, resp. pred ich svedeckou výpoveďou.

12.4 Podľa § 1 ods. 1 zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Československu od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, bol odsúdeniahodný.

12.5 Ústavný súd konštatuje, že vypočutí svedkovia A, B a C, ako bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti Československej socialistickej republiky sa svojou činnosťou aktívne podieľali na presadzovaní komunistického režimu. Pracovnou metódou príslušníkov Štátnej bezpečnosti bola okrem iného aj lož, nemorálne a odsúdeniahodné praktiky a pre naplnenie cieľov komunistického režimu títo príslušníci neváhali porušovať základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy aj svoje vlastné zákony.

12.6 Pokiaľ okresný súd a krajský súd chceli vychádzať pri rozhodovaní o sťažovateľovej veci aj z výpovedí svedkov , a ako bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti, boli tieto súdy bezpodmienečne povinné úplne a vyčerpávajúco vo svojich rozhodnutiach odôvodniť, z akých dôvodov považujú týchto svedkov za dôveryhodných a ich výpovede za pravdivé a dôveryhodné. Osobitne boli oba konajúce súdy povinné dôsledne sa vyrovnať prima facie s otázkou, prečo považuje svedkov za dôveryhodných práve pri ich výpovedi pred súdom, keď celý obsah ich výpovede naznačuje, že pri zakladaní a vedení zväzku žalobcu konali v rozpore so svojimi povinnosťami príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a v rozpore s vnútornými riadiacimi aktmi. Takisto si okresný súd ani krajský súd nepoložili elementárnu otázku, prečo a dokedy títo svedkovia zotrvávali v služobnom pomere, v ktorom boli (podľa vlastných tvrdení) nútení svojimi nadriadenými k takémuto porušovaniu ich povinností, prípadne komu tento nátlak zo strany svojich nadriadených hlásili, a ak nehlásili, prečo. Dokazovanie nemôže vyznieť presvedčivo, ak v rozpore s verifikovanými historickými skúsenosťami z doby neslobody z neho vyplýva v podstate záver, podľa ktorého činnosť bývalej ŠtB týkajúca sa záznamov o spolupráci s rôznymi občanmi akoby nebola v napätí so slobodou jednotlivcov a ŠtB akoby nebola organizáciou zameranou na udržiavanie „bezpečnosti“ totalitného štátu.

17.1.10 Aj právna teória k § 442 CSP uvádza, že „preskúmavaciu činnosť dovolacieho súdu obmedzuje aj skutočnosť, že skutkový stav veci a rovnako ani výsledky dokazovania sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť. Pred dovolacím súdom je dokazovanie v zásade vylúčené, okrem preukazovania včasnosti a prípustnosti dovolania.“ (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1421).

17.2.1 K tomu, aby najvyšší súd získal poznatky o tom, či sú svedkovia oslobodení od povinnosti mlčanlivosti rozhodnutím ministra vnútra, musel vykonať príslušné dôkazy, teda sa s obsahom takéhoto rozhodnutia oboznámiť. Ak sa najvyšší súd oboznamoval s obsahom rozhodnutia ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov vyjadreným v listinnej podobe, nepochybne išlo o vykonávanie dôkazu listinou (§ 204 – § 205 CSP).

18.2 Ústavný súd tiež konštatuje, že rovnako neboli postupom najvyššieho súdu zachované garancie práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí a vykonaným dokazovaním oboznámením sa s rozhodnutím ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov „reparoval“ skutkový stav veci, ktorý bol ustálený na súdoch nižšej inštancie, v konaní pred ktorými by sťažovateľ mal možnosť toto právo efektívne realizovať, zvlášť v konaní pred okresným súdom v rámci ústneho pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 122 OSP, ale aj § 188 CSP, v zmysle ktorých sa dokazovanie vykonáva zásadne na pojednávaní; mimo pojednávania je možné vykonať ho výnimočne, strany však majú právo byť prítomné pri jeho vykonávaní. Po rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu navyše sťažovateľ už nemal možnosť toto právo efektívne realizovať v žiadnej neskoršej etape alebo inštancii súdneho konania. Námietky sťažovateľa, že svedkovia mohli vypovedať inak (širšie), ak by vedeli, že boli zbavení povinnosti mlčanlivosti, totiž ústavný súd považuje za racionálne a logické. Najvyšším súdom vytvorená situácia si teda priamo vyžadovala, aby sa skôr vykonané dôkazy opakovali, prípadne doplnili v konaní pred súdmi nižšej inštancie. Argument najvyššieho súdu, že by to na výsledku nič nezmenilo, považuje ústavný súd len za ničím nepodložené dohady.

29. … Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie. ...

37. Ústavný súd napokon poznamenáva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

ústavy v zásade nie je oprávnený „vystupovať“ mimo rámec petitom sťažnosti vymedzeného predmetu konania, a preto ponecháva všeobecným súdom v rámci ich následnej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku ako má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti.

„38.1 Ústavný súd po vyslovení porušenia práv sťažovateľa postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu zrušil obe napadnuté rozhodnutia v zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

38.2 Ústavný súd zároveň vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, keďže by nebolo účelné vracať vec najvyššiemu súdu do dovolacieho konania po tom, čo ústavný súd vyslovil porušenie (procesných) ústavných práv aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, a navyše najvyšší súd by bol v rámci dovolacieho konania pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu viazaný právnym názorom ústavného súdu rovnako, ako je ním viazaný aj krajský súd (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

38.3 Ústavný súd vrátil vec až do odvolacieho konania krajskému súdu aj z dôvodu efektívnosti a hospodárnosti konania, právnej istoty strán napadnutého súdneho konania a v neposlednom rade aj z dôvodu predchádzania zbytočným prieťahom v konaní pred všeobecnými súdmi, keďže pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd, už konštatoval ústavný súd v tomto náleze, a tieto pochybenia odôvodňujú potrebu zrušenia napadnutého rozsudku.“.

 

Diskusia