K 75 výročiu justičnej vraždy JUDr. Milady Horákovej - zhodnotenie vedeckej konferencie

Martin Bezák, advokát, člen Súdnej rady SR

K 75. výročiu justičnej vraždy JUDr. Milady Horákovej

Zhodnotenie medzinárodnej vedeckej konferencie Milada Horáková a ďalší – organizované zlyhania vyšetrovacích orgánov, justície a celej spoločnosti; môže sa história opakovať?

Dnes 27.06.2025 si pripomíname 75. výročie justičnej vraždy JUDr. Milady Horákovej, JUDr. Oldřicha Pecla, Záviša Kalandru a Jana Buchala, ktorí, spolu s ďalšími obžalovanými, boli Štátnym súdom odsúdení v politickom procese, ktorý vtedajšia komunistická moc nazvala Proces s vedením záškodníckeho sprisahania proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej a spol.

Ide o vhodnú príležitosť zhodnotiť medzinárodnú vedeckú konferenciu, ktorú pri tejto príležitosti dňa 11. júna 2025 zorganizovala Súdna rada Slovenskej republiky s Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod názvom Milada Horáková a ďalší – organizované zlyhania vyšetrovacích orgánov, justície a celej spoločnosti; môže sa história opakovať?

1. Úvodné príhovory predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky, dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a veľvyslanca Českej republiky na Slovensku

Konferenciu svojimi príhovormi otvorili predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky, Marcela Kosová, dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Eduard Burda, a veľvyslanec Českej republiky na Slovensku, Rudolf Jindrák. Všetci traja ocenili zámer zorganizovať konferenciu, ktorej cieľom je nielen pripomenúť si osobnosti jednotlivých obžalovaných, ale aj spôsob, akým sa môže právny systém a spoločnosť zdeformovať až do takej miery, že umožní justičné vraždy. Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky, Marcela Kosová, vo svojom príhovore osobitne pripomenula, že Miladu Horákovú si nemôžeme pripomínať len ako chladný historický symbol utrpenia, ale aj ako mysliacu a milujúcu ľudskú bytosť, ženu, ktorá mala svoju rodinu a priateľov, rovnako ako ďalší odsúdení a popravení v politických procesoch. Dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Eduard Burda, vyjadril svoju radosť nad tým, že sa konferenciu k takejto významnej udalosti podarilo zorganizovať pod záštitou významných slovenských právnických inštitúcií, a položil si otázku, ktorá sa nachádza aj v názve konferencie, či sa zlyhania, k akým došlo v procese s Miladou Horákovou a ďalšími, môžu opakovať aj v súčasnosti. Veľvyslanec Českej republiky na Slovensku, Rudolf Jindrák, taktiež ocenil, že Súdna Rada Slovenskej republiky a Právnická fakulta Univerzity Komenského sa rozhodili pripomenúť si Miladu Horákovú a politický proces, v ktorom bola odsúdená na smrť, a vyjadril presvedčenie, že aj takéto udalosti pomôžu udržiavať historickú pamäť Čechov a Slovákov a upevňovať ich vzájomné silné puto.

2. Úvodné príspevky definujúce historický, spoločenský, politický a právny rámec procesu

Následne na konferencii vystúpil Ondrej Podolec, historik, profesor Katedry právnych dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a člen Ústavu pamäti národa, ktorý sa vo svojom príspevku zameral na objasnenie spoločenského a politického rámca politického procesu s Miladou Horákovou a spol., a poukázal na to, akú úlohu v tomto procese zohrali predstavitelia a orgány vtedajšej komunistickej moci, Štátna bezpečnosť a justičné orgány.

Právny rámec procesu s Miladou Horákovou doplnili svojimi príspevkami Jozef Čentéš, profesor a vedúci Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, a Peter Šamko, člen Súdnej rady Slovenskej republiky a sudca Krajského súdu v Bratislave.

Jozef Čentéš

Čentéš oboznámil účastníkov konferencie so základným právnym rámcom procesu s Miladou Horákovou a spol. a zhrnul metódy a postupy, ktoré boli v prípravnom štádiu tohto procesu používané Štátnou bezpečnosťou, a tie, ktoré boli následne používané Štátnou prokuratúrou a Štátnym súdom v súdnom štádiu tohto procesu. Poukázal taktiež na to, akú úlohu v tomto procese zohrávali tzv. bezpečnostné pätky, komisie zložené z predstaviteľov komunistickej strany, Štátnej bezpečnosti a justície, ktoré z pozadia konštruovali základnú líniu procesu, určovali kto bude obvinený a aké budú konkrétnym obvineným uložené tresty.

Peter Šamko

„Ako prokurátor som bol proste len súčasťou súdnej represie, justície, ktorej nezáleží na skutkovom deji, na zistení materiálnej pravdy, justície, ktorá je tu preto, aby odrovnávala, ak je na tom záujem.“ Touto citáciou výroku JUDr. Juraja Viesku, jedného z prokurátorov v procese s Miladou Horákovou a spol., ktorý definuje trestnú politiku vtedajšieho Československého štátu a podstatu celého politického procesu – odrovnávanie režimu nepohodlných osôb, uviedol svoj príspevok Peter Šamko a poukázal na to, že samotného Viesku následne metódy, ktoré vychvaľoval a používal, dobehli, keď bol v roku 1951 zatknutý a následne, v roku 1953, odsúdený na sedem rokov za sabotáž, ktorej skutková podstata, paradoxne, spočívala v tom, že neupozornil na to, že bezpečnostný aparát štátu používal nezákonné metódy.

Juraj Vieska, rodák z Rožnavy a absolvent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, je zároveň jednou z viacerých osôb, ktorá predstavuje prepojenie politického procesu s Miladou Horákovou so Slovenskom. Ďalšími osobami s prepojením na Slovensko boli obžalovaný prof. JUDr. Zdeněk Peška, obžalovaný JUDr. Jiří Křížek a člen senátu Štátneho súdu JUDr. Karel Bedrna. Zdeněk Peška pred tým, ako bol v procese s Miladou Horákovou odsúdený na dvadsaťpäť rokov, pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ako profesor všeobecného a československého ústavného práva a v rokoch 1936 a 1937 aj ako jej dekan. Rovnako Karel Bedrna pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1952 a 1953, ako dekan, a tiež na nej prednášal. Jiří Křížek, ktorý bol v procese s Miladou Horákovou odsúdený dvadsaťdva rokov, zas pôsobil od roku 1920 do roku 1939 v Bratislave, ako advokát.

Šamko v tejto súvislosti poukázal na to, že ani vzdelanie nezaručuje, že sa človek nestane právnym fanatikom s mesiášskym komplexom, ktorý bude premotivovaný a poplatný čomukoľvek, vrátane zneužívania trestného práva, ktorého výsledkom je justičná vražda mnohých nevinných osôb. „Ak nás teda vzdelanie neochráni, čo teda?“, položil si Šamko rečnícku otázku, na ktorú si vzápätí aj odpovedal. Podľa jeho názoru je podstatné nestratiť neutralitu, citujem: „(...) zachovať si odstup, nebrať právo osobne, nevytvárať zo seba spoločenstvo prsteňa, nemať spasiteľské maniere, neodrezávať obvineným hlavy a robiť z toho obrazy, nevyhlasovať boj proti temným silám, nemať nenávisť voči obvinenému. Orgány činné v trestnom konaní majú odhaľovať a dokazovať možné trestné činy a nie viesť križiacke výpravy proti obvineným.“ Ako to vyzerá, keď si orgány činné v trestnom konaní neplnia svoje zákonné povinnosti, ale s nenávisťou bojujú proti dehumanizovanému obvinenému, Šamko demonštroval fragmentom filmového záznamu legendárnej záverečnej reči, v ktorej prokurátor Vieska vyzýva, aby bol proces s Miladou Horákovou nielen školou bdelosti, ale aj, citujem: „(...) školou nenávisti, nenávisti proti tým, ktorí síce nemajú síl na to, aby tento náš svet zvrátili, ale ktorí majú dosť síl na to, aby nám škodili, aby ničili to, čo sami nikdy nevytvorili.“ Zaujímavé na tejto záverečnej reči podľa Šamka je, že Vieska sa v nej vôbec nevenoval skutkovému, ani právnemu rozboru veci, ale nabádal ňou verejnosť na hľadanie nepriateľov a vystríhal ostatných, že aj oni sa môžu stať súčasťou podobného procesu, ak budú označení za nepriateľov.

Fragmenty filmového záznamu procesu s Miladou Horákovou a spol., na ktorých prednášajúci demonštrovali vystupovanie jednotlivých aktérov tohto procesu, sa ukázali ako nezastupiteľná pomôcka. Tieto filmové fragmenty, obrazne, preniesli účastníkov konferencie priamo do veľkej porotnej miestnosti Štátneho súdu v Prahe, v ktorej sa v roku 1950 proces odohrával, a umožnili im tak oboznámiť sa autentickým a plastickým spôsobom s jeho atmosférou, absurditou a zvrátenosťou. Auditórium premietanie týchto filmových fragmentov veľmi ocenilo. Aj na tomto mieste preto chceme poďakovať českému Národnému filmovému archívu, osobitne pánovi Jurajovi Machálkovi, ktorý filmový záznam procesu s Miladou Horákovou a spol. spravuje, za to, že nám vybrané fragmenty tohto záznamu umožnil na konferencii použiť.

Šamko ďalej vo svojom príspevku opísal metódy a postupy, aké sa použili pri príprave a realizácii procesu s Miladou Horákovou a spol.

Medzi tieto metódy patril napríklad výber osôb, ktoré budú v procese obvinené tak, aby každý z obvinených reprezentoval konkrétnu skupinu odporcov komunistického režimu (Milada Horáková, Josef Nestával, Antonie Kleinerová, Františka Zemínová a František Přeučil reprezentovali Československú stranu národne socialistickú, Vojtěch Dundr Československú sociálne demokratickú stranu, Bedřich Hostička Československú stranu ľudovú a katolícku cirkev, Záviš Kalandra trockistu, Jiří Hejda a Oldřich Pecl továrnikov, Zdeněk Peška a Jiří Křížek inteligenciu a Jan Buchal, štábny strážmajster Zboru národnej bezpečnosti, ozbrojenú vetvu spiknutia, ktorá mala násilnými prostriedkami zmeniť pomery v republike v prospech „zradcovskej emigrácie“). Všetky tieto osoby boli obžalované, ako súčasť vedenia záškodníckeho sprisahania proti republike, napriek tomu, že viaceré z nich sa vôbec nepoznali a nikdy sa nestretli.

Ďalšími metódami, ktoré boli použité v procese, bolo vynucovanie priznaní od obvinených, vzájomné usvedčovanie obvinených, používanie tzv. otvoreného skutku, teda príbehu o záškodníkoch, v ktorom je potrebné hľadať to, čo má byť trestnoprávne relevantné, alebo nadkvalifikovanie stíhaných skutkov a porušovanie zákazu používania analógie v trestnom práve v neprospech obvineného.

Zaujímavosťou, na ktorú Šamko poukázal a ktorá nie je verejnosti úplne známa, bolo, že na rozdiel od neskorších politických procesov, mal proces s Miladou Horákovou skutočný základ, ku ktorému bol ale domyslený príbeh o nepriateľoch, ktorí chceli zničiť republiku a jej ľudovodemokratické zriadenie. Milada Horákova a niektorí z ďalších neskôr obžalovaných sa totiž skutočne v septembri roku 1948 stretli na fare vo Vinoři, kde však nepripravovali úklady proti republike, ale diskutovali o tom, či je vôbec možné po februári 1948 vyvíjať akúkoľvek opozičnú politickú činnosť. Takéto konanie však samo o sebe nemalo žiadnu trestnoprávnu relevanciu.

Vopred určenému cieľu odsúdiť všetkých obžalovaných zodpovedal aj spôsob, akým sa viedlo dokazovanie, ktoré dokazovaním v pravom slova zmysle vlastne vôbec nebolo, keďže bolo nahradené vyšetrovacími metódami, ktoré mali donútiť obvineného, aby sa priznal k tomu, čo mu je kladené za vinu. Potvrdzovalo sa teda zadanie stanovené vopred politickým orgánom - tzv. bezpečnostnou komisiou Ústredného výboru Komunistickej strany Československa v zmysle známeho – dajte mi mená a ja vám dám skutky. Ako uviedol Šamko, na potvrdzovanie tohto politického zadania slúžila tzv. preparácia obvinených, t.j. systém vyšetrovacích metód, ktoré mali zlomiť vôľu obvineného a donútiť ho, aby sa priznal k stíhanému skutku. Medzi tieto metódy patrila izolácia obvinených od sveta dlhodobou väzbou, dlhé výsluchy obvinených, ktoré trvali niekoľko hodín počas dňa i noci, budenie obvinených na cele v noci a vytváranie spánkovej deprivácie, zastrašovanie obvinených možným trestným postihom ich rodinných príslušníkov, presviedčanie obvinených, že nemajú žiadnu šancu, pretože sú usvedčovaní inými obvinenými, ktorí sa rozhodli spolupracovať, alebo nacvičovanie výpovedí obvinených pomocou formulárového spôsobu výsluchu, ktorý je opakom spontánneho výsluchu.

Šamko sa vo svojom príspevku venoval nenávistnej mediálnej kampani, ktorá celý proces s Miladou Horákovou a spol. sprevádzala a do ktorej boli zapojené všetky vtedajšie československé médiá – rozhlas, film aj tlač. Obžalovaní boli cielene dehumanizovaní označeniami, ako „krvavé psy“, „nečestné temné sily“, „hnusná tvár reakcie“, „zradcovské živly“, „hyeny túžiace po vojne“, „zmija Horáková“ a podobne. V školách a podnikoch sa organizovali petície za udelenie trestu smrti obžalovaných. Štátnemu súdu bolo doručených 6300 rezolúcií žiadajúcich prísne potrestanie obžalovaných. Hystéria, ktorá proces sprevádzala, nakoniec viedla k tomu, že rozzúrená verejnosť vnímala to, že „len“ štyrom z obžalovaných boli uložené tresty smrti, ako neprimerane mierne potrestanie zradcov. V politickom procese s Rudolfom Slánskym a spol., ktorý nasledoval v roku 1952, bolo uložených jedenásť rozsudkov smrti a tri doživotia.

Ako definovať politický, resp. vykonštruovaný proces a individuálnu vinu osôb, ktoré sa na jeho tvorbe podieľali? Šamko si pri zodpovedaní tejto otázky pomohol rozsudkom, ktorým Mestský súd v Prahe v roku 2007 uznal bývalú prokurátorku Ľudmilu Polednovú Brožovu vinnou vraždou Milady Horákovej, Odlřicha Pecla, Záviša Kalandru a Jana Buchala. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že subjektívne presvedčenie o vine obžalovaného, ktoré sa neopiera o relevantné dôkazy, iba o ničím nepreverené priznanie obžalovaného, vedie k nezákonnému procesu a aj individuálnej trestnej zodpovednosti aktérov takéhoto procesu za (justičnú) vraždu.

Šamko v tejto súvislosti poukázal na to, že reakciou zákonodarcu na, doslova, fetišizáciu priznaní obvinených v politických procesoch 50. rokov minulého storočia v Československu, ktoré bolo samo o sebe brané, ako absolútny dôkaz viny obvineného, bolo zavedenie zásady, že priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní dokazovať vinu obvineného. Táto zásada sa nachádzala v Trestnom poriadku až do 31.12.2005. Z neznámych príčin nebola táto zásada prevzatá do zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2006.

V závere svojho vystúpenia sa Šamko pokúsil zodpovedať aj otázku, ktorá je obsiahnutá v podtitule konferencie, či sa môže história opakovať. A jeho odpoveď bola jasná a znepokojujúca. Nielenže sa história opakovať môže, ale podľa jeho názoru, sa v prípade zneužívania trestného práva už aj opakuje v podobe tzv. lawfare. Tento pojem označuje vedenie vojny právom, vrátane zneužitia trestného práva na eliminovanie politického protivníka kombináciou právnych krokov a rozsiahleho mediálneho pokrytia. „Lawfare je mechanizmus, prostredníctvom ktorého určité sektory bezpečnostných orgánov, justície a médií manipulujú trestné prípady založené hlavne na obvineniach z korupcie. Ide o pojem, ktorý je na zahraničných právnických fakultách a v zahraničnej odbornej literatúre diskutovaný už roky. Napriek tomu, niektorí novinári, či orgány činné v trestnom konaní aj naďalej blúznia a moralizujú o tom, že nič také, ako zneužívanie trestného práva, v dnešnej dobe už neexistuje.“, dodal Šamko a poukázal na to, že lawfare sa opakovane venoval aj nedávno zosnulý pápež František, keď uviedol, citujem: „Pravidelne sa objavujú falošné obvinenia proti politickým vodcom, ktoré spoločne vznášajú médiá, oponenti a kolonizované justičné orgány. Týmto spôsobom sa prostredníctvom nástrojov lawfare využíva nevyhnutný boj proti korupcii na potláčanie nepohodlných vlád, obmedzovanie sociálnych práv a propagáciu antipolitiky, z čoho majú prospech tí, ktorí túžia po autoritárskej moci.“

Slová Petra Šamka o blúznení niektorých médií a orgánov činných v trestnom konaní sa nakoniec potvrdili počas prípravy aj samotnej realizácie tejto medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorej predchádzali pokusy niektorých médií spochybniť jej legitímny cieľ (pripomenúť si obete politických procesov a okolnosti, ktoré uskutočnenie takýchto procesov umožnili, s cieľom vyvarovať sa podobných chýb v súčasnosti) a vyvolať vo verejnosti ničím neopodstatnené zdanie, že konferencia je urážkou pamiatky Milady Horákovej a má slúžiť na spochybňovanie postupov orgánov činných v trestnom konaní, ktoré v nedávnej minulosti práve predstavitelia týchto médií úplne nekriticky a zaslepene obhajovali. Za úplne neprípustné je v spoločnosti, ktorá podporuje pluralitu názorov a akademickú slobodu, potrebné považovať také praktiky, kedy bolo viacerým účastníkom konferencie naznačené, že v prípade, ak sa tejto konferencie zúčastnia, bude to mať neblahý dopad na ich profesionálnu a spoločenskú reputáciu. Takéto priame zastrašovanie názorových oponentov je niečo nevídané, s čím sa organizátori konferencie nestreli od roku 1989.

Je preto vhodné si na tomto mieste pripomenúť skúsenosť, ktorú nadobudol Kamill Resler. Český advokát a obhajca, ktorý sa preslávil obhajobou K. H. Franka v povojnovom retribučnom procese. Tento advokát ešte za I. Československej republiky prevzal obhajobu nemeckého bankára Antona Kiesewettera, ktorý bol obžalovaný podľa zákona o ochrane republiky pre pokus pripojenia pohraničných častí Československa k Nemeckej ríši. Napriek tomu, že Resler dosiahol fenomenálneho úspechu, keď v dôsledku jeho precíznej obhajoby vzal žalobca vo svojej záverečnej reči obžalobu proti Kiesewetterovi späť, verejnosť bola o vine jeho klienta aj tak presvedčená. Jakub Drápal k tomu uvádza, citujem: „Resler si naplno vyskúšal, ako môže byť obhajoba aj v demokratickej spoločnosti (v tomto prípade dokonca nevinnej osoby) vnímaná nepriateľsky. Teda, žeaj demokratická spoločnosť môže vytvárať totalitnú atmosféru, v ktorej nie je akceptované právo na obhajobu určitých skupín obvinených.“[1]

K tomu možno dodať už len toľko, že uvedené rozhodne neplatí len o obhajobe obvinených, ale o vyslovovaní akéhokoľvek, hoc aj vedecky a faktograficky podloženého názoru, ktorý je pre určitú časť spoločnosti alebo médií z rôznych dôvodov nepohodlný.

3. Panelová diskusia o právnych aspektoch procesu a ich možných paralelách so súčasnosťou

Po príspevkoch, ktoré definovali historický a právny kontext procesu s Miladou Horákovou a spol., nasledovala panelová diskusia zameraná na právne aspekty tohto procesu a jeho možné paralely so súčasnosťou, ktorú moderoval Lukáš Turay, prodekan pre organizáciu konferencií, ďalších vedeckých a odborných podujatí a PR a zástupca Katedry trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem, už spomínaných, Ondreja Podolca, Jozefa Čentéša a Petra Šamka, sa tejto diskusie zúčastnili aj Lukáš Bohuslav, docent Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a advokát, a Martin Bezák, člen Súdnej rady Slovenskej republiky a advokát.

Všetci diskutujúci sa zhodli, že pokaľ nedôjde k radikálnej zmene spoločenského alebo politického usporiadania, nemôže v súčasnosti dôjsť k takému masívnemu zlyhaniu na úrovni celého štátu a jeho inštitúcií, ktoré by umožnilo uskutočniť štátom riadenú justičnú vraždu.

Zhoda medzi diskutujúcimi však už nepanovala v otázke, či možno badať paralely medzi niektorými čiastkovými aspektmi politického procesu s Miladou Horákovou a spol. a súčasnosťou. Zatiaľ čo Jozef Čentéš takúto možnosť úplne vylúčil, keď vyhlásil, že by sa nemali miešať jablká s hruškami, pretože trestné konania vedené v súčasnosti nie je možné zamieňať s politickými procesmi 50. rokov minulého storočia, Peter Šamko, Lukáš Bohuslav a Martin Bezák pripustili, že určité aspekty, ktoré sprevádzali tieto politické procesy, bolo možné badať v niektorých mediálne exponovaných trestných konaniach vedených v nedávnej dobe na Slovensku.

Peter Šamko poukázal na hrozbu „premotivovanosti“ niektorých policajtov, prokurátorov a sudcov, teda na ich neschopnosť viesť trestné stíhanie obvineného vecne, objektívne a striktne podľa zákona. Opakovane zdôraznil, že orgány činné v trestnom konaní ani súdy nesmú vidieť obvinených, ako trofeje, ktorým stínajú hlavy, ani proti ním viesť križiacke výpravy. Poukázal tiež na zneužívanie priznania obvineného a preceňovanie jeho dôkaznej hodnoty, ako aj na zneužívanie väzby, ktorá v niektorých prípadoch nebola používaná iba v nevyhnutných prípadoch, kedy iným spôsobom nebolo možné zabezpečiť účasť obvineného na úkonoch trestného konania, alebo zabrániť mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti, prípadne v marení dokazovania, ale ako prostriedok vynucovania priznania obvineného.

Lukáš Bohuslav k tomu dodal, že si s českými kolegami advokátmi všimli, že inštitút kolúznej väzby sa na Slovensku nadužíva a zamyslel sa nad tým, či dôvodom, pre ktorý sa tak deje, nie je používanie kolúznej väzby na iný, než zákonom ustanovený cieľ – na dosahovanie priznania obvineného.

Martin Bezák zdôraznil, že pred 50. rokmi minulého storočia je potrebné mať rešpekt, ale, na druhú stranu, nie je možné sa tváriť, že niektoré aspekty politických procesov tohto obdobia sa neprejavili a nemôžu prejaviť aj v súčasnosti, v štáte, ktorý sa označuje za demokratický a právny. Poukázal na to, že fetišizáciu priznania obvineného, ktorá bola jedným z definičných znakov politických procesov, bolo možné často badať aj nedávnom období na Slovensku. Absurdné presvedčenie, že priznanie obvineného je samo o sebe takým nezvratným dôkazom viny obvineného, že už na jej konštatovanie nie je potrebné ani právoplatné rozhodnutie súdu v trestnom konaní tak, ako to ukladá článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretrváva u niektorých slovenských médií dodnes. Hrubé porušovanie prezumpcie neviny obvinených, ku ktorému dochádzalo tým, že obvinení boli ešte pred rozhodnutím súdu označovaní za zločincov, bandu vyvrheľov a pod., predstavovalo tiež jeden z typických javov, ktorý sprevádzal politické procesy.

Ako ďalej uviedol Bezák, mnohí vyšetrovatelia, ktorí boli aktívni v monster procesoch 50. rokov 20. storočia a pred nimi nemali žiadne skúsenosti s vyšetrovaním, neskôr spomínali, že keď sa pýtali sovietskych poradcov, ako majú vyšetrovať trestnú činnosť obvinených a kde majú o nej hľadať dôkazy, títo im odpovedali tak, že ukázali prstom na obvineného s dôvetkom, že dôkaz o trestnej činnosti sa nachádza v samotnom obvinenom. Vznikol tak paradox, kedy bezpečnostné zložky komunistického systému, ktorý všetkými prostriedkami bojoval s náboženstvom a cirkvou, prinavrátili do trestného konania inštitút, ktorý je vlastný práve stredovekému inkvizičnému konaniu, teda priznanie obvineného, ktoré je možné vynucovať akýmikoľvek prostriedkami, vrátane mučenia. V latinskom substantíve confessio boli totiž spojené tri základné významy [1] vyznanie viery (confessio fidei), [2] vyznanie chvály (confessio laudis) a [3] vyznanie hriechu (confessio peccatorum). Ak sa teda obvinený priznával, považovalo sa to za jeho pokánie, ktorým sa jednak spovedal Bohu zo svojich hriechov, a taktiež chválil Boha, ktorý je bez hriechu a bez milosti ktorého nie je možné spasenie obvineného, ktorý je, ako každý človek, postihnutý večným hriechom prameniacim z pádu Adama.^[2]

Paralelu so stredovekým cirkevným inkvizičným procesom možno, podľa Bezáka, vidieť aj v ďalšom aspekte monster procesov. Ak sa obvinený v inkvizičnom procese priznával, priznával sa tým Bohu, ktorý je bez hriechu, neomylný a ktorý ho vytiahol z bahna večného hriechu a priviedol späť na cestu božej milosti. Úlohu Boha, ktorý privádza hriešnika späť na správnu cestu, objasňuje mu podstatu jeho hriechov a je milosrdný, preberá v monsterprocesoch Štátna bezpečnosť, ktorej obvinení ďakujú za jej vľúdnosť a za pomoc, ktorú im poskytla, aby si mohli uvedomiť zločinnú podstatu svojho konania. Uvedené demonštroval Bezák prehratím tých častí filmového záznamu procesu s Miladou Horákovou a spol., ktoré zachytávajú, ako Milada Horáková, Františka Zemínová a Záviš Kalandra ďakujú Štátnej bezpečnosti za jej príkladnú korektnosť, vyjadrujú sa, že Štátna bezpečnosť prejavila pri ich vyšetrovaní veľkú trpezlivosť, a ubezpečujú všetkých, že Štátna bezpečnosť sa k nim vo väzbe správala dobre. Azda najpríznačnejšia je v tomto smere nasledujúca časť záverečnej reči obžalovaného Jana Buchala, ktorý bol v procese odsúdený na trest smrti a na ktorom sa metódy Štátnej bezpečnosti asi najviac viditeľne podpísali, citujem: „Ďakujem všetkým, ktorí mi dopriali v priebehu vyšetrovania, aby som spoznal sám seba, aby som spoznal čistú a skutočnú pravdu, a ktorí ma povedali a vysvetlili, čo to vlastne myšlienka marx-leninizmu je a aké dobrodenie pre všetko ľudstvo na celom svete prináša, keď je táto uplatňovaná.“

Samotný monster proces nebol, podľa Bezáka, definovaný len brachiálnosťou metód, ktoré v ňom vyšetrovacie orgány používali, a nadužívaním trestu smrti, ale monštruozita takéhoto procesu spočíva najmä v tom, že mal verejnosť šokovať aj (a) povahou trestných činov, ktoré sú obvineným kladené za vinu, a tiež (b) skutočnosťou, že všetci obvinení sa k týmto trestným činom priznávajú a podrobne opisujú, akým hrôzostrašným spôsobom sa nimi previnili.

Monštruózna povaha činov obvinených bola demonštrovaná aj tým, že boli umelo spájaní do organizovaných skupín napriek tomu, že viacerí z nich sa vôbec nepoznali. Milada Horáková na otázku Miloša Čeřovského, obhajcu Františka Přeučila a Zdeňka Pešku, výslovne poprela, že by obvinení vytvárali akúkoľvek ilegálnu základňu, alebo spoločné organizácie. Milada Horáková rovnako uviedla, že vôbec nepozná Jána Buchala, prostredníctvom ktorého ich záškodnícke spolčenie malo realizovať ozbrojený prevrat, a ani obvinená Antónia Kleinerová s ňou nebola v žiadnej organizácii. Taktiež Jozef Nestával na otázku svojho obhajcu, Otta Müllera, uviedol, že nemali žiadne hierarchické ani organizačné funkcie.

Obvineným bola kladená za vinu velezrada v spojení s cudzími mocnosťami napriek tomu, že ich činnosť bola politického charakteru, keď sa zaoberali otázkou, či je možné zmeniť pomery v Československu prostredníctvom slobodných volieb. Milada Horáková vo svojej výpovedi poukázala na to, že do leta 1948 hovorili o úplne legálnych veciach. Až dňa 28.06.1948 totiž nadobudol účinnosť ústavný zákona č. 150/1948 Zb. Ústavy Československej republiky, ktorý definoval Československo, ako ľudovú demokraciu. Avšak, ako na to poukázal Zdeněk Peška vo svojej záverečnej reči, aj táto ústava v § 24 umožňovala občanom slobodne sa združovať a spolčovať. To znamená, že obvineným bola, v rozpore so základnou zásadou trestného práva niet trestného činu bez zákona (nullum crimen sine lege), kladená retroaktívne za vinu činnosť, ktorá v čase, kedy ju mali páchať nebola vôbec trestná.

Kvalifikovanie politickej činnosti obvinených, ako závažnej trestnej činnosti proti republike umožnili kaučukové ustanovenia zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. V základnej skutkovej podstate bolo obvineným kladené za vinu, že sa pokúsili zničiť samostatnosť Československej republiky^[3] a rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie.^[4]

Bezák ďalej poukázal na to, že závažnú právnu kvalifikáciu konania obvinených umožnilo aj to, že skutky, ktoré im Štátna prokuratúra kládla za vinu, boli vo výroku odsudzujúceho rozsudku Štátneho súdu opísané úplne vágne. Tieto skutky v podstate kopírovali znenie skutkových podstát obžalovaných zločinov velezrady a vyzvedačstva, keď sa v nich uvádzalo iba toľko, že od jari 1948 až do och zatknutia, sa všetci obžalovaní v Prahe a na iných miestach Československej republiky spolčili v pokuse rozvrátiť samostatnosť Československej republiky a jej ľudovodemokratického zriadenia a priamo aj nepriamo vyzvedali a vyzrádzali štátne tajomstvo.

Opačný extrém predstavovala obžaloba Štátnej prokuratúry, v prípade ktorej sa nedá hovoriť o určitom vymedzení stíhaných skutkov z dôvodu, že išlo v podstate o literárny útvar na hranici medzi esejou a pamfletom, ktorý po údajoch, ktoré identifikujú jednotlivých obžalovaných začína slovami: „(...) V slavných únorových dnech roku 1948 rozdrtil pracující lid Československa svým jednotným a odhodlaným vystoupením pokus o protistátní puč, vedený politickými exponenty velkoburžoazie (...)“.

Nadkvalifikácia skutkov, ktoré boli obvineným kladené za vinu, ako trestných činov, za ktoré možno podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky uložiť trest smrti, zároveň umožnila, aby o ich vine rozhodoval Štátny súd na základe obžaloby Štátnej prokuratúry,^[5] čo boli osobitné inštitúcie, ktoré stáli mimo všeobecné súdnictvo a všeobecnú prokuratúru.

Monštruóznosť trestnej činnosti obvinených mala tiež dokreslovať skutočnosť, že všetci boli stíhaní väzobne a na hlavné pojednávanie boli predvádzaní ozbrojenými príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti. Ako bolo neskôr v roku 1968 konštatované v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona, obvinený do tejto väzby neboli vzatý zákonným spôsobom.

Rovnako spájanie obvinených do umelo vytváraných skupín, vágnosť skutkov kladených obvineným za vinu, právna nadkvalifikácia týchto skutkov, ktorá zakladala pôsobnosť špeciálnych justičných inštitúcií a obligatórne väzobné stíhanie všetkých obvinených, ktorí s nepriznali, sú javy, ktoré sprevádzali nielen politické procesy 50. rokov minulého storočia v Československu, ale boli prítomné aj v mnohých tzv. „profilových trestných kauzách“ nedávnej doby.

Peter Šamko, Lukáš Bohuslav a Martin Bezák tak dospeli v podstate k totožnému záveru, k akému dospeli viacerí účastníci konferencie Rudolf Slánský a spol. - Justícia a politické procesy, ktorá sa pod záštitou Vrchného súdu v Prahe, Vrchného štátneho zastupiteľstva v Prahe a Českej advokátskej komory konala 22.11.2022 v Prahe.

Lukáš Trojan konštatoval, že na Slovensku rovnako, ako v Českej republike, možno pozorovať dva typy trestných procesov: zákonný proces a zákonný proces s vadami. S tým rozdielom, že slovenská justícia, a všeobecne celá slovenská spoločnosť, čelí omnoho väčším problémom, než aké má Česká republika. Trojan následne identifikoval, ktorými systémovými vadami slovenský trestný proces trpí. V prvom rade je to koncentrácia moci v rukách špecializovaných inštitúcií pre stíhanie určitých druhov trestnej činnosti, akými sú Úrad špeciálnej prokuratúry a Špecializovaný trestný súd, v rámci ktorých rozhoduje len niekoľko málo ľudí, čo sťažuje revíziu potencionálnych vád konania a rôznych iných vplyvov na trestné konanie. Tomu, že ochrana pred týmito vadami ešte stále existuje a systém funguje, nasvedčuje, podľa Trojana, skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky bol donútený revidovať dlhú radu zákonných pochybení, ktorých sa vo väzobných veciach dopustil Špecializovaný trestný súd. „Ale svedčí to o tom, že niečo nie je v poriadku. (...) Ďalším deficitom, s ktorým sa v tejto chvíli trestná justícia na Slovensku stretáva a bude stretávať, je nadužívanie dôkazných prostriedkov, v tomto prípade, konkrétne, inštitútu spolupracujúcich obvinených. Nemá zmysel zachádzať do detailov, podstatné je, že situácia, ktorá v túto chvíľu vykulminovala, viedla k tomu, že obvinení, ktorí sú, samozrejme, aktívne činní vo verejnom priestore, roztáčajú špirálu kritiky samotného trestného procesu, jeho spravodlivosti, čím dochádza k spochybňovaniu právneho štátu.“

Petr Toman si položil otázku, či je možné, aby sa niečo podobné, ako bol politický proces s Rudolfom Slánskym a spol. opakoval aj dnes. Odpoveď hľadá v slovách Philipa Zimbarda, autora známeho standfordského väzenského experimentu, ktorý povedal, že, citujem: „Väčšinu ľudí možno v závislosti na situácii naozaj donútiť aj k najkrutejším veciam. Len menšina, niečo medzi desiatimi až tridsiatimi percentami, má silu odolať zlu.“ „Znamená to teda, že sedemdesiat až deväťdesiat percent z nás, ktorí tu sedíme a ktorí zastávame rôzne funkcie, by sme sa, úplne pokojne, mohli ocitnúť na mieste sudcov, prokurátorov, či obhajcov v Slánskeho procese?“, pýta sa v nadväznosti na slová Philipa Zimbarda Toman a rovnako, ako Šamko, si hneď aj znepokojivo odpovedá: „Obávam sa, že áno. Počul som názor, že dnes už sa niečo podobného opakovať nemôže.“ S týmto názorom však Toman nesúhlasí, keďže skúsenosť nám ukazuje, že sloboda a demokracia nie sú samozrejmé a že, citujem: „(...) opakovať sa môže v podstate všetko, stačí tak strašne málo, tak strašne krátka doba. Veď medzi februárom 1948 a popravou Heliodora Píku uplynulo iba šestnásť mesiacov. A iba dvadsaťjeden mesiacov uplynulo do popravy (...) nášho kolegu, advokátskeho koncipienta Jaroslava Borkovce“, uzatvára Toman svoje posolstvo.

4. Odborné príspevky k právnym aspektom procesu a ich možným paralelám so súčasnosťou

Ako prvá rečníčka v tejto časti konferencie vystúpila Alena Poláčková, sudkyňa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), s príspevkom, v ktorom zamerala svoju pozornosť na aktuálnu judikatúru ESĽP týkajúcu sa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý zakazuje mučenie, článku 5 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu a osobnú bezpečnosť, článku 6 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, a článku 10 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu prejavu. Poláčková konštatovala, že by bolo iluzórne myslieť si, že ktorékoľvek z týchto práv mohlo nájsť svoje skutočné uplatnenie v procese s Miladou Horákovou a spol. Iluzórne by však rovnako bolo myslieť si, že dnes už nedochádza k zásahom do týchto práv a slobôd. To, že tomu tak je, demonštrovala Poláčková na konkrétnych rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva.

Poláčková poukázala na to, že článok 3 Dohovoru zakazuje nielen mučenie, ale aj neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a trestanie. Judikatúra ESĽP definuje mučenie, ako úmyselné neľudské zaobchádzanie, ktoré spôsobuje veľmi vážne a kruté utrpenie, ktorého účelom je zastrašovanie, získanie priznania, alebo iných dôkazov, resp. potrestanie. Za takéto považoval ESĽP napríklad „falaka“ (bitie po chodidlách, ktoré spôsobuje neskutočnú bolesť, ale nezanecháva stopy, Corsacov v. Moldavsko), bitie počas výsluchu, znásilnenie, vyzlečenie donaha, točenie v pneumatike pod tlakom vody, zaväzovanie očí, nútené kŕmenie počas hladovky, používanie elektrošokov (napr. Aydin v. Turecko, Zontul v. Grécko, Nevmerzhitskyi v. Ukrajina, Ilascu a ďalší v. Moldavsko a Rusko, Mikheyev v. Rusko). Podľa judikatúry ESĽP, aj mentálne utrpenie ako strach, neistota, stres, úzkosť, vyhrážanie sa fyzickým mučením, znásilnením, ublížením členom rodiny, simulovaná poprava, môže dosiahnuť úroveň mučenia, ak je dostatočne závažné (medzi inými napr. Gäfgen v. Nemecko, Aydin v. Turecko, Ilascu a ďalší v. Moldavsko a Rusko, Menesheva v. Rusko).

Zásadný rozdiel medzi mučením a neľudským zaobchádzaním predstavuje stupeň spôsobeného utrpenia a skutočnosť, že pri neľudskom zaobchádzaní nemusí ísť o účelové konanie, ktoré má spôsobiť utrpenie, napr. neprimerané použitie donucovacích prostriedkov – hmaty, chmaty, obušky, paralyzéry, slzný plyn a pod. (pozri napr. Kudla v. Poľsko, Írsko v. UK, Denizci v. Cyprus, Campbell a Cosans v. UK). Neľudské zaobchádzanie môže taktiež spočívať v spôsobení mentálneho alebo psychického utrpenia napr. šok osôb prítomných pri neprimeranom, resp. nie nevyhnutnom zásahu, keď maskovaní policajti vtrhnú do domu, úzkosť spôsobená osobe väznenej nezákonne (pozri napr. Hristovi v. Bulharsko, Fedotov v. Rusko).

ESĽP považuje zaobchádzanie za ponižujúce, ak ponižuje, alebo znevažuje jednotlivca nerešpektovaním jeho ľudskej dôstojnosti, alebo vzbudzuje strach, úzkosť a menejcennosť, ktoré sú spôsobilé zlomiť morálnu a fyzickú odolnosť jednotlivca (Kudla v. Poľsko). Medzi konkrétne príklady vyslovenia ponižujúceho zaobchádzania patria o. i. facka resp. fackovanie počas výsluchu, umiestňovanie obžalovaných do klietky počas súdneho pojednávania, držanie v preplnených celách, nútené vyholenie hlavy, prehliadky pri ktorých sa osoba musí vyzliecť, dotýkanie sa jedla alebo genitálií väznenej osoby holými rukami, vysmievanie sa a verbálne útoky, dlhodobá izolácia, zadržiavanie listov, zákaz stretávania sa s právnikom, zákaz návštev rodinných príslušníkov (medzi inými napr. Adamčo v. Slovensko (2), Bouyid v. Belgicko, Roth v. Nemecko, Valašinas v. Litva, Iwanczuk v. Poľsko, Van der Ven v. Holandsko, Frérot v. Francúzsko, Wainwright v. UK).

Pri posudzovaní prípadov v ktorých sťažovatelia namietajú zlé zaobchádzanie zo strany policajných orgánov platí pravidlo, že pokiaľ sa preukáže, že zranenie vzniklo vo väzení, je na zodpovednosti vlády dokázať, že polícia nepoužila žiadnu silu proti sťažovateľovi, resp. že použitá sila bola primeraná. V rozsudku Selmouni v. Francúzsko Súd povedal, že ak je osoba zadržaná políciou v dobrom zdraví, ale pri prepúšťaní sa objavia zranenia, je na zodpovednosti štátu poskytnúť vierohodné vysvetlenie ako k týmto zraneniam mohlo dôjsť.

Vo vzťahu k článku 5 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu a osobnú bezpečnosť, a jeho aplikácie na väzobné prípady, Poláčková zdôraznila, že ESĽP považuje väzbu za krajné riešenie otázky, ako zabezpečiť, aby sa obvinený, t. j. stále nevinný človek, zúčastňoval úkonov potrebných na objasnenie jeho údajnej trestnej činnosti, resp. aby sa mu zabránilo mariť spravodlivosť (ovplyvňovanie svedkov), alebo pokračovať v trestnej činnosti. Preto základnou zárukou pred zneužívaním inštitútu väzby je existencia podozrenia založeného na opodstatnených dôvodoch, t. j. existencii faktov, alebo informácií, dôvodného podozrenia, ktoré by presvedčili objektívneho pozorovateľa, že určitá osoba mohla spáchať trestný čin. Otázka opodstatnenosti dôvodov sa vždy skúma vo svetle všetkých okolností individuálneho prípadu (medzi inými napr. Fos, Campbell a Hartley v. UK, Gusinskiy v. Rusko, Stepuelac v. Moldavsko, Ostendorf v. Nemecko, Ladent v. Poľsko). Vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnej slobody ESĽP vždy zdôrazňuje potrebu zvažovania nahradenia väzby inými alternatívnymi opatreniami, s miernejším dopadom na osobnú slobodu potenciálneho páchateľa, napr: kaucia, monitorovacie náramky, policajný dohľad, spoločenská záruka, odobratie cestovných dokladov, domáce väzenie a podobne (Wedler v. Poľsko, Lelievre v. Belgicko, Khudoyorov v. Rusko, Jablonski v, Polsko). Štatistiky však ukazujú, že väčšina európskych štátov stále uprednostňuje inštitút väzby pred jej nahradením alternatívnymi prostriedkami. Väzba však v žiadnom prípade nemôže byť uvalená za iným účelom, ako predvedenie pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné, za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Vo svojom príspevku sa Poláčková venovala aj judikatúre ESĽP, ktorá interpretuje články 6 a 10 Dohovoru. Čo sa týka článku 10 Dohovoru, ktorý zaručuje slobodu prejavu, upriamila Poláčková pozornosť na rozsudok vo veci Handyside v. UK, v ktorom ESĽP už v roku 1976 vysvetlil svoj prístup k interpretácii tohto ustanovenia Dohovoru, a ten sa dodnes nezmenil. Rozsah ochrany slobody prejavu sa musí vykladať široko, aby zahŕňal nielen podstatu informácií a myšlienok, ale aj rozmanitú škálu foriem a prostriedkov, v ktorých sa prejavujú, prenášajú a prijímajú. Médiá a profesionálni novinári, najmä verejnoprávni vysielatelia, zohrávajú kľúčovú úlohu a majú osobitnú zodpovednosť za poskytovanie včasných, presných a spoľahlivých informácií verejnosti. Musia dodržiavať najvyššie profesionálne a etické štandardy zodpovednej žurnalistiky a zdržať sa publikovania alebo šírenia neoverených príbehov a klamstiev.

„Úloha šírenia informácií teda nevyhnutne zahŕňa 'povinnosti a zodpovednosť', ako aj obmedzenia, ktoré si musia médiá spontánne stanoviť a hoci nesmú prekročiť určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných, ich povinnosťou je napriek tomu šíriť informácie a myšlienky o všetkých záležitostiach verejného záujmu“, uviedla Poláčková.

V závere svojho vystúpenia sa Poláčková pokúsila nájsť odpoveď na otázku, ktorá je obsiahnutá v názve konferencie, či sa história môže opakovať, a rovnako, ako už mnoho jej predrečníkov, dospela k záveru, že áno. „Udalosti spred 75 rokov nastali v dôsledku toho, že vo vývoji spoločnosti došlo v určitom čase k výskytu mnohých nepriaznivých javov. (...) Z môjho pohľadu je však zásadný rozdiel v tom, že pred 75 rokmi sme tu mali totalitné spoločenské zriadenie, v ktorom bolo možné 'organizovať zlyhanie' štátnych orgánov pomerne jednoducho. V demokratickej spoločnosti, kde platia princípy právneho štátu, by sa také niečo vyskytnúť nemalo. Aj keď individuálne zlyhania nie je možné nikdy vylúčiť“, uzavrela svoje vystúpenie Poláčková.

Po Alene Poláčkovej predniesol svoj príspevok advokát a obhajca Ondrej Mularčík. Poďakoval Milade Horákovej a ďalším obetiam politických procesov za silný odkaz, ktorý nám zanechali a ktorý nás zaväzuje vážiť si slobodu a demokraciu. Zdôraznil, že za súčasného stavu spoločnosti by sa niečo také, ako bol proces s Miladou Horákovou, síce nemalo opakovať, pripustil však, že v trestnom práve sa prejavujú určité nezdravé prvky. Poukázal najmä na silný spoločenský a mediálny tlak na sudcov, ktorý vytvára dopredu očakávania verejnosti, ako by súdy mali rozhodovať. Sudcovia sa tým často dostávajú do bezvýchodiskovej situácie, v ktorej im nezostáva nič iné, než sa takémuto tlaku podvoliť, ak nechcú byť mediálne pranierovaní. Spoločenská objednávka, ktorú vytvárajú média, tak mnohokrát znemožňuje sudcom, aby sa rozhodovali slobodne. Z týchto dôvodov Mularčík nesúhlasil s Čentéšovým názorom, podľa ktorého sa nič z toho, čo sa dialo v procese s Miladou Horákovou a spol., už dnes nemôže opakovať, keďže je zrejmé, že ani dnes neprebieha trestné konanie vždy tak, ako by podľa zákona prebiehať malo.

Zaujímavé porovnanie životných osudov dvoch obetí politických procesov priniesol príspevok advokáta a právneho historika Petra Kerecmana, ktorý na konferencii predniesla Zuzana Čížová, členka Súdnej rady Slovenskej republiky, členka predsedníctva Slovenskej advokátskej komory a advokátka. Išlo o osud Milady Horákovej, na jednej strane, a osud Vladimíra Clementisa, advokáta, ľavicového intelektuála, člena Komunistickej strany Československa a československého ministra zahraničných vecí v Gottwaldovej vláde, na strane druhej. Kerecman poukázal na to, že aj keď Milada Horáková a Vladimír Clementis pochádzali z odlišných politických táborov, postihol ich rovnaký osud. Odsúdenie a smrť v politickom procese. Proces s Miladou Horákovou a rovnako aj proces s Rudolfom Slánským, boli typickými politickými procesmi. Zatiaľ čo cieľom procesu s Miladou Horákovou a spol. bolo zbaviť sa a zastrašiť tzv. vonkajšieho nepriateľa (politickú opozíciu a emigráciu), cieľom procesu s Rudolfom Slánskym a spol., v ktorom bol na smrť, spolu s ďalšími desiatimi obžalovanými, odsúdený aj Vladimír Clementis, bolo zbaviť sa a zastrašiť tzv. vnútorného nepriateľa (členov a funkcionárov samotnej Komunistickej strany Československa). Obžaloba bola vykonštruovaná, práva obhajoby potlačené, výsledok procesu bol riadený rozhodnutím komunistickej strany, ich priebeh vopred naplánovaný, výpovede nacvičené, vopred bola vytvorená propaganda k procesom a režírované boli i reakcie verejnosti. Tieto procesy slúžili nie len na elimináciu odporcov vládnucej skupiny v komunistickej strane, ale aj na šírenie atmosféry strachu a presadenie poslušnosti spoločnosti. Kerecman zakončil svoj príspevok smutným konštatovaním, že, citujem: „Dôsledkom politických procesov boli však predovšetkým ich obete, strach spoločnosti vzoprieť sa tlaku moci, ale nakoniec aj to, že právo stratilo autoritu a justícia svoju dovtedajšiu dôveryhodnosť. Sudcovia ale aj advokáti sa stali pri aplikácii práva iba štatistami. A hoci od čias politických procesov uplynulo osem desaťročí, prinavrátenie autority právu a jeho plná 'rehabilitácia' dosiaľ dovŕšená nebola a ostáva úlohou právnikov aj v súčasnosti.“

V závere tejto časti konferencie vystúpil Marek Mezei, prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave, s príspevkom Zákonnosť, ako základný atribút trestného konania, v ktorom zdôraznil, že zásada stíhania len zo zákonných dôvodov je bazálnym princípom, na ktorom stojí trestné konanie, a zároveň ide o prejav jedného z atribútov právneho štátu. Následne sa vo svojom príspevku venoval konkrétnym vadám trestného konania, ktoré predstavujú výrazný zásah do zásady zákonnosti a ktoré boli v excesívnej podobe prítomné aj v procese s Miladou Horákovou a ďalších politických procesoch 50. rokov minulého storočia v Československu.

Mezei poukázal na to, že predmetom trestného konania môže byť len skutok, udalosť vo vonkajšom svete, ktorá je závislá na konaní jednotlivca a ktorá má znaky niektorého z trestných činov. Nie je preto akceptovateľné, ak sa skutok „kreuje“ tak, aby tento pokrýval konanie a následok vopred vybraných, vytipovaných osôb. Rovnako nie je akceptovateľné, ak je skutok definovaný v skutkovej vete príliš vágny, všeobecný. Ako príklad takejto vágnej definície skutku Mezei uviedol nasledujúce formulácie, citujem: „... prevzal úplatok v doposiaľ nezistenej výške, od doposiaľ nestotožnenej osoby, za to, že ovplyvní doposiaľ nezistené súdne konanie doposiaľ nezisteným spôsobom...“, alebo „...v priebehu roka 2010 bola založená doposiaľ nestotožnená zločinecká skupina o minimálnom počte 3 osôb, ktorej cieľom bolo spáchať trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, trestný čin korupcie a iné doposiaľ nezistené zločiny.“ Základným atribútom opisu skutku je jeho nezameniteľnosť s iným skutkom. Dokazovanie, či sa skutok stal a či má znaky trestného činu nemôže spočívať v tzv. lovení dôkazov, fishing expedition.

Ako Mezei ďalej zdôraznil, obdobné princípy platia aj vo vzťahu k operatívno-pátracej činnosti príslušníkov kriminálnej polície, ktorá ak je vykonaná kvalitne a zákonne, je nepochybne výrazným prostriedkom orgánov činných v trestnom konaní na zisťovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Aj táto činnosť však musí mať reálny základ, a preto jej výstup nemôže mať podobu vágneho úradného záznamu, obsah ktorého nie je možné overiť následnými úkonmi vykonanými podľa ustanovení Trestného poriadku. Výstup operatívno-pátracej činnosti nesmie byť založený na domnienkach, alebo na ničím nepodložených subjektívnych tvrdeniach. Nemožno preto akceptovať, aby úradné záznamy, ktoré obsahujú neoveriteľne a abstraktné formulácie, ako, citujem: „OPČ bolo zistené, že uvedená osoba sa má opakovane dopúšťať korupčného správania“, predstavovali základ pre realizačný návrh a následné vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania.

Mezei sa vo svojom príspevku venoval aj porušovaniu základného práva obvineného na obhajobu. Odmietol takú prax orgánov činných v trestnom konaní, kedy o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nie je rozhodnuté niekoľko mesiacov, pričom k rozhodnutiu o sťažnosti dochádza krátko pred skončením vyšetrovania, citujem: „Takýmto procesným postupom dochádza k odopretiu práva na obhajobu, nakoľko obvinený nevie, nie je oboznámený s dôvodmi, pre ktoré orgány činné v trestnom konaní považujú jeho trestné stíhanie za odôvodnené. Nevie, ktoré skutočnosti považujú orgány činné v trestnom konaní za podstatné pre vyslovenie dostatočne odôvodneného záveru, pričom následne pri preštudovaní spisu ani len nevie reálne navrhovať vykonanie dôkazov, nakoľko nevie ktoré skutočnosti sú pre dokazovanie podstatné. Úplným upretím práva na obhajobu je potom už len rýchle podanie obžaloby zo strany prokurátora, čím dochádza k formálnemu ukončeniu prípravného konania.“

Vo svojom príspevku sa Mezei venoval aj „démonizovanej tri-šesť-trojke“, teda mimoriadnemu opravnému prostriedku podľa ustanovenia § 363 a nasl. Trestného poriadku, na základe ktorého môže generálny prokurátor Slovenskej republiky v prípravnom konaní trestnom rušiť právoplatné rozhodnutia policajta a prokurátora, ak nimi bol porušený zákon. Nestotožnil sa s takým postupom niektorých prokurátorov, ktorí nepredložia spisový materiál generálnej prokuratúre Slovenskej republiky za účelom rozhodnutia o tomto mimoriadnom prostriedku, eventuálne rovno podajú obžalobu na súd, aby rozhodnutiu o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku generálnym prokurátorom zabránili, citujem: „Subjektívne hodnotenie uvedeného inštitútu, resp. obava z možnosti vydania zrušujúceho rozhodnutia zo strany nadriadenej prokuratúry nemôže prevážiť nad zákonom stanoveným postupom, a po podaní návrhu v zásade existujúcim nárokom oprávnenej osoby na rozhodnutie o uvedenom podaní.“

V závere vystúpenia Mezei uviedol, že ako prokurátor rozumie tomu, že opísané pochybenia môžu byť aj výsledkom snahy orgánov činných v trestnom konaní doviesť trestné konanie do úspešného konca, zdôraznil však, že považuje za neprípustné, aby bolo trestné konanie a priori vedené s úmyslom sťažiť uplatnenie práv obhajoby, obchádzať ustanovenia Trestného poriadku, pretože takýto postup nemôže mať v právnom štáte miesto.

5. Panelová diskusia o mediálnych a spoločenských aspektoch procesu a ich možných paralelách so súčasnosťou

Konferenciu ukončila panelová diskusia zameraná na mediálne a spoločenské aspekty procesu s Miladou Horákovou a spol. a ich možné paralely so súčasnosťou, ktorú moderoval novinár a moderátor Peter Bielik. Tejto diskusie sa zúčastnili Alena Šimánková, historička a archivárka českého Národného archívu, Branislav Kinčok, historik a člen Ústavu pamäti národa, a novinári Adam Valček a Jaroslav Daniška.

Alena Šimánková sa vo svojom príspevku priblížila mnohé zaujímavé a verejnosti málo známe, historické okolnosti procesu s Miladou Horákovou a spol. Poukázala na to, že pri príprave tohto procesu prítomní zástupcovia Štátnej bezpečnosti, justície a Komunistickej strany Československa používali, doslova, divadelnú terminológiu, citujem: „Keď zostavovali, kto bude obžalovaný, zaznela absurdná veta: Miesto ľudovca neobsadené. Pôvodne totiž chceli zaradiť aj niekoho od ľudovcov. Zistili však, že tento človek už je obsadený ako obžalovaný v inom politickom procese.“ Dojímavé bolo, keď Šimánková hovorila o tom, ako mala Milada Horáková pred smrťou dve priania. Prvé, aby sa mohla pred popravou porozprávať s kňazom, ktoré jej bolo splnené, a druhé, aby jej dcéra Jana dostala jej korešpondenciu s listom na rozlúčku, ktoré jej ale splnené nebolo. Dcéra Milady Horákovej sa k tomuto listu dostala až po štyridsiatich rokoch a neskôr ho venovala českému Národnému múzeu.

Branislav Kinčok priblížil účastníkom konferencie, prečo prokurátori Štátnej prokuratúry neustále zdôrazňovali že v prípade obžalovaných ide o „vojnových štváčov“. Pripomenul, že v roku 1950 už naplno zúrila studená vojna medzi východným a západným blokom, ktorá eskalovala aj do podoby skutočného vojnového konfliktu, ktorý sa medzi týmito mocensko-politickými blokmi odohral v Kórei. V dôsledku tejto eskalácie visela vo vzduchu bezprostredná hrozba celosvetovej jadrovej vojny. Označovanie obžalovaných za osoby, ktoré takúto vojnu nielen chcú, ale na jej vypuknutí aj aktívne pracujú, tak pomáhalo tieto osoby dehumanizovať a povzbudzovalo to verejnosť k väčšej nenávisti a túžbe po pomste. Asi najvýstižnejšie snahu Štátnej prokuratúry vyvolať týmito prostriedkami nenávisť voči obžalovaným demonštruje nasledujúcu časť záverečnej reči prokurátorky Ľudmily Brožovej-Polednovej, citujem: „My dokazujem, že sa človek nerodí pre hlad, pre biedu a pre atómovú bombu. Ale pre šťastný život. Naše lopaty, krompáče, traktory, stroje, perá – to je výzbroj šťastia a mieru. A päťročenka? To je najkrásnejšia mierová reč. Ale tejto reči obžalovaní nechceli rozumieť. Preto vítali každé nové vojnové štvanie tábora vojny. Radovali sa z atómovej bomby. Sľubovali a pripravovali sa na to, že sa stanú v prípade vojnového konfliktu a v prípade vojnového útoku na našu republiku piatou kolónou. A že všetkými prostriedkami budú pomáhať útočníkovi. Vojna. To bol spoločný program týchto zločincov. A vojna, to znamená rozborené mestá. Vypálené dediny. Vojna, to sú zabití a zmrzačení ľudia. To sú matky plačúce nad stratou svojich detí. A prečo chceli obžalovaní uvaliť tieto hrôzy na našu vlasť? Preto, aby zapredali našu republiku západným imperialistom.“[6]

Na tomto mieste sa patrí poďakovať dokumentaristovi Markovi Janáčovi, ktorý je autorom projektu politickeprocesy.cz realizovaného v spolupráci s českým Národným archívom a českým Ústavom pre štúdium totalitných režimov, za to, že nám umožnil čerpať z bohatých informácií, ktoré tento projekt o politických procesoch zhromažďuje a systematicky a prehľadne triedi.

Do diskusie sa zapojili aj novinári Adam Valček a Jaroslav Daniška, ktorí diskutovali o tom, či obdobné metódy možno badať aj v súčasnom mediálnom priestore a či možno nájsť nejakú podobnosť medzi tým, ako pôsobili médiá riadené komunistickou stranou v totalitnom štáte 50. rokov minulého storočia, a tým, ako pôsobia slobodné médiá dnes, v demokratickej spoločnosti.

6. Záverečné zhodnotenie konferencie

Záverom možno konštatovať, že medzinárodnej vedeckej konferencii o politickom procese s Miladou Horákovou a spol., sa podarilo splniť všetky jej ciele. Túto udalosť možno považovať za dôstojné pripomenutie pamiatky a odvahy nielen Milady Horákovej, ale aj všetkých nezákonné a nespravodlivo odsúdených obetí politických procesov 50. rokov minulého storočia v Československu. Zároveň sa podarilo identifikovať konkrétne okolnosti, ktoré viedli k tomu, že došlo k takémuto nevídanému excesu zo základných princípov demokracie a právneho štátu. Nezostáva preto nič iné, než veriť, že aj konanie tejto konferencie pomôže prispieť k tomu, aby sa na Slovensku do budúcna nevyskytovali v trestných konaniach pochybenia, ktoré sprevádzali aj politické procesy a aby nedošlo k úplnému systémovému zlyhaniu ústavných a zákonných bŕzd, ktoré majú brániť tomu, aby boli v trestnom konaní porušované základné ľudské práva a slobody a aby bolo trestné právo zneužívané na iné účely, než na ktoré je, ako krajný prostriedok nápravy ohrozených alebo porušených spoločenských záujmov, v demokratickom a právnom štáte určené.

Vedľajším, neočakávaným, avšak veľmi pozitívnym efektom organizovania tejto konferencie, je nadviazanie profesionálnej a vzájomne obohacujúcej spolupráce medzi organizátormi konferencie a predstaviteľmi projektu Politickeprocesy.cz, českého Národného archívu a českého Národného filmového archívu. Túto spoluprácu chceme udržiavať a rozvíjať aj naďalej. Napríklad pri zabezpečovaní výuky predmetu, ktorý Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave otvára v nasledujúcom semestri a ktorý bude venovaný práve zneužívaniu trestného práva a spôsobu, akým by naň mali právnici reagovať. Osobitne chceme týmto poďakovať Alene Šimánkovej, ktorá nás obohatila o mnohé neznáme a zaujímavé informácie o procese s Miladou Horákovou. Tešíme sa na ďalšiu spoluprácu s ňou.

 

Diskusia