Mgr. Erika Krutková
Privatizácia spravodlivosti: morálna nadradenosť a jej vplyv na spravodlivosť konania
„...Požiadal si ma, aby som ti povedal veci, ktoré možno nechceš počuť. Mám na mysli, že teraz si čistý, trpíš, ale si stále čistý ako čerstvý sneh, a to ty chceš byť. Keď budem pokračovať, až budeš počuť, či ti poviem, stratíš to navždy. Mám pokračovať?...Bolo nás deväť. Všetci z najvyššieho súdu. Tak sme sedeli a rozprávali sa a kládli sme si otázku: „Čo je to s právom ?“ a potom niekto povedal tú najzvláštnejšiu vec: „Sakra, my sme predsa právo!“ Celý ten prekliaty systém ho zmenil na obrovskú rubikovu kocku, ktorú si ktokoľvek môže skladať tak dlho až kým mu nesedia farby tak ako majú. Nestačí len sedieť a hovoriť, že tak by ten systém nemal fungovať, že by to malo byť inak ale my sa s tým zmierime, farby nám vyšli, to skrátka už nie je dobré. Pozri sa okolo seba. Každý jazdí na ulici na kolieskových korčuliach alebo ráno behá s marťanským rádiom na ušiach. Ľudia, ktorí sú doma sa zamknú a pustia si nahlas televíziu, aby nepočuli, čo sa deje. Celý svet má na dverách: „Som na obede!“ Prečo? Pretože nikto nechce mať žiadnu zodpovednosť ale my máme zodpovednosť. Sme sudcovia, pre boha živého! Sme právo! My sme to dopustili! Tak nás deväť vytvorilo súdny dvor, vlastný súd poslednej inštancie. Preskúmavame prípady, extrémne prípady, ktoré boli prekrútené a rozhodujeme a aj vynášame rozsudky... Čas, aby si si zašpinil ruky chlapče! Niekto uniesol spravodlivosť a skryl ju do zákonov. Kto je kvalifikovanejší než my aby ju našiel ?...Dostal si sa presne tam, kde sme teraz my chlapče. Si dobrý mladý muž, ktorý chce byť dobrým sudcom, ale už nevieš, čo to sakra znamená.“[1]
Ide o monológ sudcu Caufielda, postavy z filmu s príznačným názvom „Star Chamber – Hviezdna komora“ z roku 1983 v hlavnej úlohe s Michaelom Douglasom v úlohe mladého nádejného trestného sudcu Hardina, ktorý sa stáva jej členom potom, čo sa nevie vnútorne vyrovnať s tým, že pre formalizmus musel oslobodiť spod obžaloby osoby podozrivé zo závažnej násilnej trestnej činnosti. Zaujal uvoľnené miesto po sudcovi, ktorého výčitky svedomia dohnali k samovražde. Výkon rozsudkov vynesených týmto špeciálnym súdom zabezpečoval nájomný vrah, ktorého identitu nepoznali. S ich nezákonnými praktikami sa však po čase nevie stotožniť a po zistení, že na smrť odsúdli nevinných, a elitní sudcovia „Hviezdnej komory“ sa zmohli len na alibistické frázy a obavy o vlasnú existenciu a postavenie, z radov sudcov tejto špeciálnej ilegálnej komory odchádza so slovami: „Niečo je tu evidentne zle. Som za to zodpovedný a nedopustím, aby sa to stalo. Mám pocit, že sme ako oni.“, a stáva sa nepohodlným.[2]
I keď každý film pracuje s určitou dávkou dramatizácie a zveličenia problematika vnútorného presvedčenia, či už vyšetrovateľa, prokurátora alebo sudcu, o vlastnej morálnej nadradenosti a až božskom predurčení nastoliť spravodlivosť aj za cenu porušovania zákona, je predmetom skúmania aj v reálnom svete.
Pred odpoveďou na otázku, či byť dobrým človekom automaticky zaručuje, že dotyčný bude postupovať v trestnom konaní zákonne, stojí aj slovenská spoločnosť v súvislosti s vyslovenými podozreniami z údajnej manipulácie trestných konaní a nadštandardnej koordinácie medzi vybranými zložkami, v súvislosti so stíhaním niektorých, nielen politicky exponovaných, osôb v posledných rokoch. Znamenajú predchádzajúce zásluhy a vyznamenania pri objasňovaní závažnej trestnej činnosti automaticky to, že vyšetrovateľ bude za každých okolností postupovať v súlade so zákonom? Naozaj je tak nepredstaviteľné a absolútne vylúčené, aby sudca, v mene vlastnej predstavy vyššieho dobra a záujmu na stíhaní a odsúdení niektorých osôb, neprivrel oči, neznížil dôkazný štandard vyžadovaný pre vznesenie obvinenia, väzbu, či dokonca samotné odsúdenie, svojvoľne si neprispôsobil skutkové zistenia a nezvolil nanajvýš kreatívny výklad niektorých zákonných ustanovení, s cieľom dosiahnuť vopred prijatý výsledok?
Ak je navyše toto vnútorné presvedčenie umocňované spoločenskou a politickou situáciou v krajine a neuváženými vyjadreniami predstaviteľov štátnej moci, potom je o vážny problém s premotivovanými a angažovanými jednotlivcami, ktorí uverili v samých seba, postarané. Vo výsledku napáchajú na spravodlivosti viac škôd, než potenciálne tí, ktorých s toľkým nasadením chceli postaviť pred súd. Aj Maximilien Robespierre mal prezývku „nepodplatiteľný“, predtým než v mene revolúcie a jej hodnôt rozpútal teror proti „nepriateľom republiky“. Žiak Rousseaua, odporca trestu smrti, bojovník za slobodu tlače a náboženstva, rovnosť pre zákonom, sa do histórie zapísal ako strojca najtemnejšieho obdobia francúzskych dejín.
V dnešnej dobe netreba očakávať, že represívne zložky štátu, ktorý si privlastňuje označenie právny a demokratický, budú používať rovnako násilné metódy ako totalitné režimy, na druhej strane to neznamená, že novodobé a sofistikovanejšie metódy budú vo výsledku menej účinné, práve naopak.
Kým však spoločnosť a právnická obec na Slovensku nájdu svoje vlastné odpovede na tieto otázky, či už na akademickej úrovni alebo prostredníctvom rozhodnutí súdov, môžeme si priblížiť závery štúdie vypracovanej prof. Lawtonom P. Cummingsom z , ktorý si kládol otázku „Môže byť etický človej aj etickým prokurátorom“[3]. Pred ním si rovnakú otázku „Môžeš byť dobrým človekom aj dobrým prokurátorom“ kládla aj prof. Abbe Smith z Georgetown University Law Center. Obaja zaujali k možnej kladnej odpovedi značne skeptický názor. Príspevok predstavuje voľný preklad niektorých relevantnźch pasáží z článku prof. Lawtona P. Cummingsa.
Predtým, než prejdem k samotnému príspevku je nutné dodať jeden drobný detail. Na uvedenú štúdiu v rozhovore s A. Valčekom[4] a v diskusii organizovanou Filozofickou fakultou UK k téme zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry[5] poukázal aj JUDr. Hrubala. Netreba sa však mylne domnievať, že ide o prejav jeho erudovanosti a širokého všeobecného rozhľadu. Uvedená problematika je mi blízka už roky a závermi uvedenej štúdie som sa nechala inšpirovať aj pri príprave právneho rozboru a rozhodnutia v trestnej veci ešte v roku 2016. Mojou chybou bolo, že som JUDr. Hrubalovi sedem rokov umožnila parazitovať na mojich názoroch a vedomostiach, ktoré s obľubou preberal a prezentoval ako vlastné, keďže zo všeobecne známych dôvodov už dávno nie je schopný prísť s niečim vlastným, novým a najmä zmysluplným.[6]. Akonáhle moje kritické názory prestali zapadať do jeho predstáv, nabúravali ním budovaný obraz o Špecializovanom trestnom súde ako súde „elitných sudco bojujúcich za spravodlivosť“, neváhal sa uchýliť k tým najhorším šikanóznym praktikám, ktoré mu umožňovalo jeho postavenie predsedu súdu. S ich zákonnosťou si, ako sa už u neho stalo dobrým zvykom, veľké starosti nerobil. Práve jeho správanie a konanie je dobrým príkladom celej škály protiprávnych praktík, ktoré aj autor článku podrobuje dôraznej kritike a potrebe ich odmietnutia.
Čo vedie inak etických prokurátorov k protiprávnemu konaniu a ako možno takémuto konaniu v budúcnosti predchádzať?
Prokurátori sa zvyčajne rozhodnú pre svoje povolanie, pretože chcú slúžiť svojej spoločnosti. Teória morálneho odpútania sa poskytuje užitočný pohľad na analýzu procesu, ktorým môže byť etický prokurátor podnecovaný k protiprávnemu konaniu. Prostredníctvom nejednoznačného morálneho mandátu „konať spravodlivo“, zatienenia osobnej zodpovednosti a depersonalizácie obžalovaných prokurátorský systém podporuje protiprávne konanie tým, že podnecuje morálne odpútanie sa prokurátorov.
Pojem „protiprávnosť“ zahŕňa širokú škálu správania. Zahŕňa vznesenie obvinenia ktoré nie je podložené dôvodnými podozrením. Prokurátor by nemal vzniesť, dať podnet na vznesenie obvinenia alebo umožniť pokračovanie v trestnom konaní, ak vie, že obvinenie nie je podložené dôvodným podozrením. Tento pojem zahŕňa aj predloženie falošných dôkazov, ovplyvňovanie svedkov, zastrašovanie svedkov, uzatváranie neprípustných dohôd o vine a treste a neoprávnené zadržanie materiálov užitočných pre obhajobu a zatajenie vyviňujúcich a vinu zmierňujúcich dôkazov. Zatajenie dôkazov v prospech obvineného prokuratúrou porušuje spravodlivý proces, ak sú tieto dôkazy dôležité buď pre vinu, alebo pre trest, bez ohľadu na dobrý alebo zlý úmsel prokuratúry. Povinnosť sprístupniť dôkazy v prospech obvineného sa uplatňuje jednotne bez ohľadu na to, či obvinený podá žiadosť alebo nie, v prípadoch ak existuje primeraná pravdepodobnosť, že ak by bol dôkaz predložený obhajobe, výsledok konania by bol iný. Primeraná pravdepodobnosť je pravdepodobnosť dostatočná na to, aby podkopala dôveru vo výsledok. Prokurátori majú povinnosť vynaložiť primerané úsilie na zabezpečenie toho, aby obvinený bol informovaný o svojich právach, nesmú sa pokúšať dosiahnuť vzdanie sa akýchkoľvek dôležitých práv v predsúdnom konaní od osoby, ktorá nie je zastúpená advokátom, aby prijali opatrenia na nápravu rozsudku, ak zistia, že rozsudok bol nesprávne vyhlásený, zdržať sa mimoriadnych vyhlásení, ktoré by zvýšili pohŕdanie verejnosti voči obvinenému.
Výskum sa v minulosti zameriaval aj na zaujaté osvojovanie si dôkazov zo strany prokurátorov, ktoré môže viesť k nevedomému porušeniu etických povinností. Vnútorné predsudky môžu viesť k „tunelovému videniu“, pri ktorom sa prokurátori podvedome „zameriavajú na podozrivého, vyberajú a filtrujú dôkazy, ktoré „vytvoria prípad“ na odsúdenie, pričom ignorujú alebo potláčajú dôkazy, ktoré poukazujú na nevinu, odmietajú zohľadniť alternatívne teórie alebo osoby podozrivých počas počiatočného vyšetrovania alebo odmietajú prijať oslobodenie obžalovaného ako dôkaz nesprávneho predchádzajúceho odsúdenia z dôvodu silnej lojality k určitej verzii udalostí, či neochota prokurátorov uveriť dôkazom neviny predložených obžalovaným a prehnané požiadavky v rámci konania o dohode o vine a treste. Autor článku však skúma teórie a mechanizmy morálneho odpútania prítomné v systéme prokuratúry a dospieva sa k záveru, že niektoré kľúčové aspekty fungovania prokuratúry podporujú inak dobrých prokurátorov, aby sa morálne odpútali, čo môže viesť k protiprávnemu konaniu prokuratúry.
Teórie morálneho odpútania
Diskusia o morálnom uvažovaní a morálnej kontrole predpokladá, že rozhodujúci subjekt má internalizovaný etický kódex. Podľa sociálnej kognitívnej teórie sa morálne normy jednotlivca vytvárajú v procese socializácie, v rámci ktorého sa normy spoločnosti prijímajú z informácií sprostredkovaných priamym učením, hodnotením spoločenských reakcií na svoje správanie a vystavením sebahodnotiacim normám modelovaným inými. Prostredníctvom sebaregulácie sa osoba zapojí do konania, ktoré je v súlade s jej osobnými predstavami o morálke, aby získala sebaúctu a udržala si sebaúctu. Zdrží sa správania, ktoré je v rozpore s jej vnútornými morálnymi normami, aby sa vyhla sebaodsúdeniu.Sociálno-kognitívny výskum preukázal, že individuálne rozhodovanie je vysoko motivované udržiavať si morálny sebaobraz a vyhýbať sa potrebe sebadsúdenia. Zatiaľ čo ľudia môžu byť motivovaní k činom, ktoré porušujú morálne zásady, ich morálna sebakontrola musí byť obídená, aby jednotlivci mohli konať nemorálne bez ujmy na vlastnej morálnej integrite - neutralizovať vnútornú morálnu kontrolu.
Tieto mechanizmy morálneho odpútania možno rozdeliť do troch kategórií:
a) rekonštrukcia správania ako morálne oprávneného,
b) zakrývanie osobnej zodpovednosti (prenos a rozptýlenie zodpovednosti)
c) obviňovanie alebo dehumanizácia obetí
Tieto mechanizmy sú obzvlášť účinné, ak sa vyskytujú v kombinácii, a pôsobia spoločne, nie izolovane, a to na úrovni jednotlivcov aj na úrovni spoločenských systémov. Úroveň morálneho odpútania jednotlivca, t. j. sklon osoby zapájať sa do mechanizmov morálneho odpútania, je presným ukazovateľom úrovne agresivity a antisociálneho správania danej osoby. Akonáhle sa morálne sankcie jednotlivca za škodlivé správanie voči cieľu uvoľnia, morálna kontrola sa oslabí a aktér sa môže zapojiť do procesu, ktorý sa nazýva „postupné morálne odpútanie“, pri ktorom „úroveň odsúdeniahodnosti správania jednotlivca postupne stúpa. Prostredníctvom tohto procesu bude jednotlivec spočiatku vykonávať sporné činy, ktoré dokáže tolerovať s malou mierou sebaodsúdenia, a opakované vykonávanie toho istého činu bude po každom vykonaní vyvolávať menej nepohodlia a výčitiek svedomia. Úroveň morálneho odpútania sa jednotlivca od vnútorných sankcií za určité konanie môže byť ovplyvnená úlohou, ktorú tento jednotlivec zohráva v rámci konkrétnej sociálnej štruktúry. Aj tí, ktorí začínajú ako idealisti, sa môžu časom morálne odpútať, ak pôsobia v prostredí so sociálnymi štruktúrami, ktoré morálne odpútanie podporujú.
Mechanizmy odstránenia samoregulácie prokurátorov za protiprávne konanie: Etický prokurátor a protichodná motivácia vyhrať.
Prokurátori disponujú obrovskou mocou. Majú takmer neobmedzenú voľnosť pri rozhodovaní o niektorých kľúčových otázkach, ako napríklad o tom, koho obviniť z akého trestného činu, či požiadať o trest smrti alebo či prijať dohodu o vine a treste. Často disponujú väčšími zdrojmi ako ich kolegovia z obhajoby a pretože „reprezentujú spoločnosť, majú zvyčajne väčší vplyv na porotu ako advokáti, ktorí zastupujú výlučne jednotlivých klientov“. Vzhľadom na túto moc a diskrečnú právomoc zaujímajú prokurátori osobitné postavenie dôvery ako „vykonávatelia spravodlivosti“, čo so sebou nesie konkrétnu povinnosť dohliadať na to, aby bol obžalovanému zaručený spravodlivý proces a aby bola vina rozhodnutá na základe dostatočných dôkazov. Prokurátor nie je zástupcom bežnej strany sporu, ale suverénnej moci, ktorej povinnosť spravovať vec verejnú nestranne je rovnako záväzná ako jej povinnosť spravovať vec verejnú vôbec, a ktorej záujmom v trestnom stíhaní preto nie je víťazstvo v spore, ale dosiahnutie spravodlivosti. Ako taký je v osobitnom a veľmi konkrétnom zmysle služobníkom zákona, ktorého dvojakým cieľom je, aby vinník neunikol a nevinný netrpel. Môže stíhať s vážnosťou a energiou – a mal by tak aj robiť. Ale hoci môže udeliť tvrdé rany, nemá právo udeliť rany nečestné. Je rovnako jeho povinnosťou zdržať sa nevhodných metód, ktoré by mohli viesť k nezákonnému odsúdeniu, ako aj použiť všetky legitímne prostriedky na dosiahnutie spravodlivého odsúdenia. Požiadavka na „vykonávanie spravodlivosti“ môže podliehať mnohým interpretáciám a niektorí prokurátori môžu byť presvedčení, že „vykonávajú spravodlivosť“, keď udržia obžalovaných, ktorých považujú za vinných, mimo ulíc, aj keď za týmto účelom musia porušiť procesné pravidlá. Prokurátori, ktorí sú presvedčení, že konaním v rozpore s prokurátorskými povinnosťami slúžia vyššiemu dobru, však majú vnútorný etický kódex, ktorý nie je v súlade s etickými povinnosťami prokurátorov. Okrem toho prokurátori skladajú služobnú prísahu, v ktorej sa zaväzujú dodržiavať zákon, a od každého prokurátora sa očakáva, že svoj osobný etický kódex zosúladí so základným etickým kódexom stanoveným zákonom.
Môžu títo „etickí ľudia“ zostať etickí aj ako prokurátori? Konkrétnejšie, podporuje súčasný systém prokuratúry týchto „etických ľudí“, aby zostali etickí aj ako prokurátori, a ak nie, ako ho možno reformovať?
Správne zmýšľajúci prokurátori, ktorých definujeme ako „svedomitých, obozretných a sociálne uvedomelých“, sú príliš často korumpovaní verejným a inštitucionálnym tlakom na víťazstvo, ako aj tendenciou k sebavedomosti a cynizmu, ktoré vyplývajú z úlohy prokurátorov a inštitucionálnej kultúry. Túžba po víťazstve nevyhnutne preváži nad otázkami spravodlivosti konania, ako je sprístupňovanie vyviňujúcich dôkazov.
Nie všetci prokurátori podľahnú túžbe vyhrať za cenu porušenia svojich etických noriem, Prokurátori čelia tlaky, ktoré niektorých vedú k tomu, čo sa nazýva „psychológia odsúdenia“, teda túžba dosiahnuť odsúdenie „aj keď to môže narušiť spravodlivosť“, inštitucionálnym tlakom, ktoré vedú k mentalite odsúdenia. Kariéra prokurátorov je priamo ovplyvnená ich štatistikou odsúdení. Vo väčšine jurisdikcií v U.S. majú prokurátori, ktorí dosahujú najvyššiu percentuálnu mieru odsúdení (a tým aj reputáciu najlepších pracovníkov), najväčšiu šancu na kariérny postup. Prokuratúry vedú evidenciu miery usvedčenia jednotlivých prokurátorov ako „motivačný prostriedok – napríklad interným rozosielaním „priemerných výsledkov“ prokurátorov alebo vyvesením zoznamu všetkých prokurátorov na nástenke s nálepkami odrážajúcimi výsledky ich posledných prípadov. Zelená pre usvedčenia a červená pre oslobodenia. Prokuratúry tiež používajú záznamy o odsúdeniach na odôvodnenie svojich rozpočtov.
K inštitucionálnemu tlaku na odsúdenie prispieva aj tlak verejnosti. Zatiaľ čo verejnosť vníma políciu ako orgán s širším mandátom, úlohu prokurátora považuje za obmedzenú na stíhanie páchateľov. Je preto pochopiteľné, že prokurátori sa spoliehajú na svoju úspešnosť v odsudzovaní ako dôkaz svojej schopnosti a tvrdého postoja voči zločinu, a to ako v kampaniach za znovuzvolenie, tak aj v budúcich politických kampaniach. Toto zameranie na úspešnosť odsúdení sa môže samoposilňovať. Ako členovia organizácií, ktoré oslavujú odsúdenia, prokurátori môžu začať vnútorne prijímať dôraz kladený na úspešnosť odsúdení a považovať svoje víťazstvá a prehry za symbol svojej vlastnej hodnoty.
Empirické údaje potvrdzujú, že čím viac skúseností má prokurátor, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude prejavovať väčší záujem o dosiahnutie odsudzujúceho rozsudku ako o spravodlivý rozsudok. Vzhľadom na takú silnú motiváciu odsudzovať by mal prokurátorský systém poskytovať primeranú podporu etickým prokurátorom, ktorí sa snažia dodržiavať svoj vnútorný etický kódex. Analýza prokurátorského systému však ukazuje, že v prokurátorskej štruktúre však existujú mechanizmy, ktoré podporujú morálne odpútanie sa prokurátorov. Konkrétne, prokuratúra podporuje morálne odpútanie prokurátorov tým, že poskytuje nejasné, ale silné morálne ospravedlnenie potenciálneho protiprávneho konania, tým, že zakrýva osobnú zodpovednosť prokurátorov a tým, že dehumanizuje obžalovaných.
Morálne ospravedlnenie
Prvá skupina mechanizmov odpútania slúži na „premenu škodlivých praktík na hodnotné prostredníctvom sociálneho a morálneho odôvodnenia...“. Povinnosť prokurátora dohliadať na to, aby „bolo spravodlivosti učinené zadosť“, poskytuje silné morálne odôvodnenie pre konanie prokurátora ako horlivého obhajcu v mene „ľudu“, vrátane obetí, polície a verejnosti. Toto morálne odôvodnenie nevyhnutne poskytuje prokurátorovi ochranný dáždnik pre jeho konanie, keďže určitá miera oslobodenia od seba sankcionovania je nevyhnutná na to, aby prokurátor mohol plniť svoju úlohu. Kým morálne seba sankcionovanie osoby môže byť inak aktivované, ak táto osoba zbaví inú osobu slobody alebo života, seba sankcionovanie prokurátora musí byť oslobodené od tohto inak zakázaného konania, aby mohol prokurátor plniť svoju úlohu.
Zatiaľ čo pocit morálnej prevahy môže poskytnúť potrebné ospravedlnenie za inak škodlivé správanie, pocit morálnej nadradenosti môže byť bez konkrétneho usmernenia nebezpečný.
Namiesto toho, aby poskytovali konkrétne usmernenia prokurátorom, existujúce pravidlá profesionálneho správania poskytujú len málo vysvetlení toho, čo znamená byť vykonávateľom spravodlivosti, a etické normy, ktoré existujú na usmerňovanie správania prokurátorov, sa nedodržiavajú. Prokurátori „zriedka dostávajú etické sankcie za svoje nesprávne konanie, aj keď vedie k nespravodlivému odsúdeniu“.
Podporovaním psychológie odsudenia a tolerovaním porušovania etických pravidiel prokuratúra vysiela implicitný signál, že prokurátori majú morálnu povinnosť dosiahnuť odsúdenie za každú cenu. Keď inštitúcia poskytuje morálne ospravedlnenie škodlivého správania, škodlivé konanie jednotlivca sa stáva osobne a spoločensky prijateľným tým, že sa prezentuje ako slúžiace spoločensky hodnotným alebo morálnym cieľom. To umožňuje ľuďom konať na základe morálnej povinnosti a zachovať si svoj pohľad na seba ako na morálne subjekty, pričom ubližujú iným. To nielenže znižuje mechanizmy sebaodsúdenia, ale môže dokonca viesť k pocitu osobnej hrdosti na činy, ktoré by inak boli nemorálne. Po stáročia bolo veľa deštruktívneho správania páchané bežnými, slušnými ľuďmi v mene spravodlivých ideológií, náboženských princípov a nacionalistických imperatívov.
Prenos zodpovednosti
Keď je zodpovednosť prenesená, jednotlivci sú schopní ospravedlniť svoje správanie tým, že svoje činy vnímajú ako príkaz od iných. Hoci protiprávne konanie prokurátorov nie je priamo povolené, prokuratúra môže v skutočnosti prokurátorov nabádať k „odsúdeniu za každú cenu“ prostredníctvom toho, čo sa označuje ako „implicitné dohody, izolujúce sociálne mechanizmy a nepriame povolenie“. Intenzívny tlak na odsúdenie za každú cenu a absencia sankcií za porušenie etických pravidiel implicitne schvaľujú takéto protiprávne konanie. Prokurátor pracuje v konkrétnom inštitucionálnom prostredí, ktoré vytvára explicitné postupy, ale zároveň prenáša implicitné inštitucionálne očakávania.
Takéto implicitné autorizačné režimy, najmä tie, ktoré sú presiaknuté morálnym ospravedlnením, môžu byť obzvlášť nebezpečné, pretože poslušní úradníci v implicitných autorizačných systémoch, na rozdiel od aktérov v priamych autorizačných systémoch, nezrieknú sa všetkej zodpovednosti, ako keby boli bezduchými predĺženými rukami iných. Inak by vykonávali svoje povinnosti len na príkaz. Byť dobrým úradníkom vyžaduje silný zmysel pre zodpovednosť zakorenený v ideológii. Najlepší úradníci sú tí, ktorí si cenia svoje povinnosti voči autoritám, ale necítia osobnú zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobujú. Pracujú svedomito, aby boli dobrí vo svojom protiprávnom konaní.
Rozptýlenie zodpovednosti
Podobne ako v prípade prenosu zodpovednosti, výkon morálnej kontroly je oslabený aj vtedy, keď je osobná zodpovednosť zastretá rozptýlením zodpovednosti za škodlivé správanie. Pocit zodpovednosti človeka môže byť rozptýlený, a tým oslabený, rozdelením na oddelené čiastkové funkcie. Rozptýlenie zodpovednosti tak odstráňuje zábrany subjektov zapojiť sa do výrazne škodlivejšieho správania.
Trestné súdnictvo rozdeľuje zodpovednosť prokurátora tým, že rozdeľuje funkciu hľadania pravdy. Kontradiktórny systém je postavený na predstave, že ak každý protivník koná s nasadením v prospech svojho klienta, pravda vyjde najavo. Keďže kontradiktórny systém rozdeľuje hľadanie spravodlivosti medzi dvoch protivníkov konajúcich s nasadením, pričom konečné rozhodnutie prijíma sudca alebo porota, prokurátor môže dospieť k presvedčeniu, že povinnosť hľadať pravdu bude chránená systémom ako takým. Táto sloboda od osobnej zodpovednosti za ochranu práv obžalovaného, hoci iluzórna, môže prokurátora zbaviť zábrany a podnietiť ho k ešte horlivejšiemu stíhaniu a usilovnejšiemu dosiahnutiu odsúdenia, a to aj na úkor dodržiavania etických pravidiel.
Dehumanizácia obžalovaných
Prostredníctvom tretej skupiny mechanizmov odpútania, ktoré pôsobia na úrovni príjemcu, sú ciele škodlivého správania depersonalizované a obviňované za spôsobenie si vlastného utrpenia. Prostredníctvom depersonalizácie sa sebaodsúdenie za škodlivé správanie môže odstrániť tým, že sa ľuďom odoberú ľudské vlastnosti tak, že už nie sú vnímaní ako osoby s pocitmi, nádejami a obavami, ale ako podľudské objekty. Sociálni psychológovia opisujú túto „dehumanizáciu“ ako jeden z najsilnejších kognitívnych procesov, ktoré môžu ľudí vzdialiť od morálnych dôsledkov svojich činov.
Obžalovaní v trestnom konaní sú z pohľadu prokurátora systematicky dehumanizovaní, pretože prokurátor má úzky kontakt so všetkými zúčastnenými stranami okrem obžalovaného.
V rámci svojej každodennej práce je prokurátor neustále v kontakte s obeťami, policajtmi, svedkami, probačnými úradníkmi a ďalšími osobami, ktoré môžu jednoznačne potvrdiť, že obžalovaný si zaslúži trest, a ktoré nemajú dôvod zaoberať sa konkurenčnými hodnotami spravodlivosti. Zároveň je prokurátor zvyčajne izolovaný od osôb – obžalovaného, jeho rodiny a priateľov a často aj jeho svedkov –, ktoré by mohli v prokurátorovi vyvolať empatiu alebo podnieniť k spravodlivému zaobchádzanie s obžalovaným.
V dôsledku nedostatku humanizujúcich informácií o obžalovanom prokurátor formuluje svoju teóriu prípadu, ktorá môže byť ovplyvnená „základnou atribúciou chyby“ – tendenciou „poskytovať kauzálne vysvetlenia správania iných ľudí skôr na základe ich povahových vlastností alebo osobnosti ako na základe situácie alebo kontextu“. Používanie všeobecných pojmov namiesto individuálnych mien, ako napríklad „obžalovaný“ alebo „páchateľ“, ako aj hanlivé označenia obžalovaných, ako napríklad „odpad“, ďalej dehumanizujú obžalovaného. „Metafory špiny“ - sporné označenie obžalovaných prokurátormi ako „sliz“, „odpad“, „špina“ alebo „špinavci“prenikajú do systému trestného práva. Používanie takýchto „obrazový protriedkov“ kognitívne posilňuje oddelenie „zločincov“ od „nezločincov“, u tých ktorí túto terminológiu používajú.
Obžalovaní však nie sú v prokuratúrach veľmi vážení. V mnohých prípadoch je to oprávnené; niektorí obžalovaní sú hlúpi, niektorí spáchali ohavné činy a iní majú až komickú smolu. V každodennej práci prokurátora sú prekážkou úspechu smutné príbehy obžalovaných o tom, ako vyrastali v pestúnskej starostlivosti, ako ich bila polícia alebo ako si nemôžu dovoliť liečenie.
Inštitucionálna mocenská dynamika medzi prokurátormi a obžalovanými ešte viac zhoršuje dehumanizujúci účinok. Výkon inštitucionálnej moci mení nositeľov moci spôsobom, ktorý vedie k dehumanizácii. K tomu dochádza, keď osoby v autoritárnych pozíciách majú donucovaciu moc nad ostatnými a ich správanie je len minimálne obmedzované. Držitelia moci začínajú znevažovať tých, nad ktorými majú kontrolu. Prokurátori majú nad obžalovanými obrovskú moc, vrátane právomoci rozhodnúť, či vznesú obvinenie a aké obvinenie, viesť dohodovacie konanie a zastaviť trestné stíhanie. Prokurátor v má často väčšiu kontrolu nad výsledkom prípadu ako sudca, pretože má neobmedzenú diskrečnú právomoc rozhodnúť, či bude prípad stíhať, a môže obísť požadované tresty jednoducho tým, že obviní z iného trestného činu alebo neprihliadne na niektoré dôkazy.
Kontradiktórne konanie môže ďalej viesť k degradácii obžalovaných, pretože prokurátori môžu ľahko pripísať vinu za ich nesprávne konanie provokácii obhajoby. Konfliktné výmeny zvyčajne zahŕňajú vzájomne eskalujúce činy. Účastník takéhoto kontradiktórne konania tak môže z reťazca udalostí vybrať obranný čin protivníka a vykresliť ho ako provokáciu. Prostredníctvom tohto procesu seba oslobodenia od zodpovednosti sú nielen vlastné škodlivé činy ospravedlniteľné, ale človek sa v tomto procese môže dokonca cítiť morálne nadradený. Depersonalizáciou obžalovaných, uplatňovaním moci nad nimi a kontradiktórnym postojom voči nim sú prokurátori povzbudzovaní k morálnemu dištancovaniu sa od škodlivých činov voči obžalovaným.
[1] čas 51:30 min až 54:52 min
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.