Niekoľko pripomienok k pripravovanej novele civilného mimosporového poriadku

JUDr. Peter Rajňák, sudca Mestského súdu Bratislava II, predseda Asociácie rodinných sudcov

Niekoľko pripomienok k pripravovanej novele civilného mimosporového poriadku

V septembri 2024 začala na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky pracovať komisia pre prípravu novely Civilného mimosporového poriadku, ktorej som členom. Preto, že sa vypracovalo paragrafové znenie pripravovanej novely ( verejne prístupné na https://www.slov-lex.sk/elegislativa/legislativne-procesy/SK/PI/2025/54 ), ktoré bolo dané do vnútrorezortného pripomienkového konania, ktoré sa skončí 18.07.2025 a preto, že niektoré navrhované zmeny, výrazným spôsobom menia doteraz zaužívané inštitúty civilného mimosporového procesu, považujem za potrebné vyjadriť sa k nim.

Nepovažujem za správne, že vnútrorezortné pripomienkové konanie má prebiehať v čase od 01.07.2025 do 18.07.2025 teda v začínajúcom sa dovolenkovom období. Stav civilného mimosporového poriadku nie je taký, že by ho bolo potrebné meniť takto urgentne. Výrazná zmena, ktorá sa pripravuje by si nepochybne zaslúžila dlhšie vnútrorezortné pripomienkové konanie, ktoré by malo prebehnúť v čase mimo dovoleniek, tak aby sa ho mohlo zúčastniť čo najviac sudcov a ďalších osôb, ktoré k tomu majú čo povedať. Najmä za situácie, keď komisia pripravujúca tento materiál má rozdielne názory na inštitúty, ktoré majú civilný mimosporový proces výrazne zmeniť (kolízne opatrovníctvo).

Nepovažujem za správnu ani navrhovanú účinnosť tejto zmeny, teda od 01. januára 2026. Po medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré podľa všetkého prebehne takisto v čase letných dovoleniek sa má vláda Slovenskej republiky zaoberať navrhovaným materiálom na svojom zasadnutí v septembri 2025. Je teda možné rozumne predpokladať, že návrh zákona prejde parlamentom niekedy v októbri alebo novembri v závislosti podľa politickej situácie. Legisvakačná lehota, ktorá má uplynúť dňa 01. januára 2026 je teda vzhľadom na rozsah pripravovaných zmien príliš krátka. Vykonávacie vyhlášky, ktoré majú byť po schválení návrhu zákona pripravené sa potom budú zasa schvaľovať pod obrovským časovým tlakom, čo bude mať nepochybne vplyv na ich kvalitu.

Podľa dôvodovej správy, nemá návrh zákona vplyv na rozpočet verejnej správy. Toto tvrdenie nepovažujem za správne. Podľa jednej z navrhovaných zmien, majú maloleté deti v konaní pred súdmi zastupovať, namiesto doterajších úradov práce aj advokáti. Je nepochybné, že advokáti si za zastupovanie vyúčtujú náhradu nákladov, ktoré bude podľa všetkého znášať štát. Nerozumiem teda, prečo v dôvodovej správe predkladateľ uvádza, že návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy.

K bodom 3 a 4 (§6a)

Považujem za potrebné uviesť, že časť sudcov, ktorá sa zaoberá rozhodovaním prípadov v oblasti rodinného práva, ale aj ďalšia odborná i laická verejnosť má problém s tým, že sudca podľa uvedeného ustanovenia je sudcom, ktorý rieši prípady toho istého maloletého dieťaťa až kým sa dieťa nestane plnoletým. Je potrebné zvážiť, či toto ustanovenie nepotrebuje zmenu - sudca by rozhodoval vo všetkých prípadoch, ktoré sa týkajú toho istého maloletého dieťaťa, respektíve tých istých maloletých detí iba do právoplatného skončenia konania, ktoré sa dieťaťa týka, potom by sa ďalšie prípadné konanie prideľovalo sudcovi podľa náhodného výberu. Účastníci konania, nemajú za súčasného právneho stavu legálnu možnosť „zbaviť sa“ sudcu, ktorý im v konaní nevyhovuje, takisto niektorí sudcovia sú zákonnými sudcami vo veľmi ťažkých prípadoch, ktoré musia riešiť aj po právoplatnom skončení veci v prípade nových návrhov. Inými slovami, je potrebné pouvažovať o tom či je § 6a v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa a viesť o tom odbornú diskusiu.

K bodu 5 ( §13)

Pripravovaná zmena reflektuje na to, že novela civilného mimosporového poriadku vypúšťa ustanovenie § 100, to znamená, že s konaním o rozvod manželstva nebude obligatórne spojené konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. S navrhovanou zmenou nesúhlasím, podrobnejšie sa k tomu vyjadrím v ďalšej časti môjho komentára, ktorá sa uvedenej problematiky týka.

K bodu 8 (§30a )

-teda k bodu, ktorý sa týka informatívneho výsluchu. Navrhovaná zmena nepredpokladá, že by sa informatívneho stretnutia rodičov, zúčastnil zástupca dieťaťa. Podľa môjho názoru, má dieťa s prihliadnutím na jeho participačné práva, ktoré sú garantované napríklad Dohovorom o právach dieťaťa už pri informatívnom stretnutí rodičov právo na to, aby bolo v konaní zastúpené. Znamená to teda, že už pri informatívnom stretnutí rodičov, by sa mal tohto konania zúčastniť zástupca dieťaťa a súd by mal poznať názor maloletého dieťaťa na rodičmi navrhovanú dohodu. Žiadna dohoda, ktorá sa dieťaťa týka, by nemala byť uzavretá bez toho, aby sa k nej maloleté dieťa vyjadrilo. V opačnom prípade, popierame participačné práva dieťaťa, ktoré sú garantované Dohovorom, Zákonom o rodine a ďalšími ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku (§38 C.m.p.), a ktoré boli podrobne rozpracované v predchádzajúcej metodike Ministerstva spravodlivosti. Ani multidisciplinárny prístup, na ktorý poukazuje dôvodová správa, nemôže rezignovať na právo dieťaťa byť v konaní vypočuté a vyjadriť svoj názor. Nie každá dohoda rodičov, musí byť nevyhnutne v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, napríklad striedavá osobná starostlivosť, na ktorej sa rodičia dohodli nemusí maloletému dieťaťu vyhovovať – nechce ju a preferuje pobyt u jedného rodiča. Ak dieťaťu, zoberieme možnosť vyjadriť sa k navrhovanej rodičovskej dohode, výrazným spôsobom narušíme jeho zákonom garantované participačné práva. Na jednej strane vypracujeme podrobnú metodiku, ktorá sa participačných práv týka a na druhej strane ich pri navrhovanej zákonnej úprave ignorujeme. Ad absurdum – a návrh prejde v tejto časti v navrhovanej podobe súd schváli dohodu rodičov bez toho, aby zisťoval názor maloletého dieťaťa na rodičovskú dohodu...

K bodu 16 (§ 75)

Podľa mňa, je návrh na vypustenie obnovy konania v konaní o návrat maloletého, v rozpore s nariadením Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 23/2019 nevyhovel návrhu skupiny poslancov, ktorí namietali, že uvedené ustanovenie je v rozpore s ústavou (konkrétne článkom 1 ods. 1 a 2, 2 ods. 2, 7 ods. 5, 19 ods. 2, 41 ods. 1 a 46 ods. 1 v spojení s článkom 48 ods. 2 ústavy) článkom 24 Charty základných práv Európskej únie, článkami 3 a 11 Dohovoru o právach dieťaťa, článkami 1, 2 a 11 Haagskeho dohovoru a článkom 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIbis a článkom 6 a 8 Dohovoru. Vláda Slovenskej republiky v konaní pred ústavným súdom poukázala na to, že potrebu flexibilnejšej právnej úpravy v situáciách, keď sa objavia nové dôkazy alebo skutočnosti, ktoré nebolo možné v pôvodnom konaní uplatniť, potvrdzuje aj novoprijaté nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „nariadenie Rady EÚ č. 2019/1111“), ktoré v čl. 56 ods. 4 ustanovuje, že vo výnimočných prípadoch možno prerušiť vykonávacie konanie, ak by bolo dieťa výkonom vystavené vážnemu riziku fyzickej alebo psychickej ujmy z dôvodu dočasných prekážok, ktoré sa vyskytli po vydaní rozhodnutia, alebo z dôvodu akejkoľvek významnej zmeny okolností. V čl. 56 ods. 6 uvedeného nariadenia sa zavádza aj možnosť orgánu príslušného na výkon rozhodnutia takýto výkon rozhodnutia na návrh zamietnuť, ak je vážne riziko uvedené v odseku 4 trvalej povahy. Vláda sa vo svojom stanovisku tiež odvoláva na porovnávacie právo, z ktorého má vyplývať európsky konsenzus v možnosti aplikácie mimoriadnych opravných prostriedkov v návratových konaniach, keďže inštitút obnovy konania je súčasťou právnej úpravy v Dánsku, vo Švajčiarsku, v Estónsku, pričom „na rozdiel od Slovenskej republiky viaceré štáty umožňujú v návratových konaniach dokonca dovolanie (napr. Nemecko, Belgicko, Francúzsko).“. Niektoré zahraničné úpravy tiež „umožňujú poukázať na zmenu skutkových okolností (ak sa objavia nové dôkazy, skutočnosti, rozhodnutia) i v rámci výkonu rozhodnutia (napr. Nemecko, Rakúsko), čo v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky zatiaľ nie je možné.“. Sumarizujúc už uvedené, možno konštatovať, že normatívna prítomnosť žaloby na obnovu konania aj pre oblasť návratových konaní vytvára rozumný kompromis medzi právnou istotou a požiadavkou na čo najúplnejšie zistenie skutočného stavu veci v tých prípadoch, keď je rešpektovanie právoplatnosti rozhodnutia v rozpore s povinnosťou orgánu štátnej moci poskytnúť ochranu porušeným alebo ohrozeným právam účastníkov konania a v tomto smere jej prítomnosť neznamená zásadný hodnotový posun z účelu, na ktorom je vybudovaný celý systém návratových konaní.

K bodu 17 ( § 100)

Navrhovaná zmena, teda vypustenie obligatórneho spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, narúša doteraz používanú a rokmi overenú súdnu prax v týchto konaniach. Dôvodová správa uvádza, že súčasná právna úprava obsiahnutá v paragrafe 100 prináša niektoré aplikačné problémy. Podľa môjho názoru, vypustenie tejto úpravy, práve naopak, aplikačné problémy spôsobí. Úvahy, uvedené v dôvodovej správe o tom, že súčasná právna úprava má akýmsi spôsobom diskriminovať zosobášené páry, ktoré má nútiť do konania, ktoré nechcú a nepotrebujú, nie je namieste. Podľa zákona o rodine je manželstvo zväzkom muža a ženy, ktorý spoločnosť všemožne chráni. Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Vláda Slovenskej republiky sa vo svojom programovom vyhlásení jednoznačne prihlásila k ochrane manželstva a rodiny. Slovenský právny poriadok rodinu založenú na manželstve všemožne chráni a podporuje. Úvahy o diskriminácii zosobášených párov v konaní o rozvod manželstva oproti nezosobášeným párom, teda nemajú oporu v nastavení spoločnosti v Slovenskej republike ani v politike vlády Slovenskej republiky. Úlohou súdov Slovenskej republiky nie je uľahčovať rozvody, práve naopak úlohou Slovenskej republiky je snažiť sa o zachovanie manželstva ( § 96 ods.1 C.m.p. zatiaľ nikto nenavrhuje zrušiť) a ak to nejde, všemožne dbať na ochranu práv maloletých detí na čas po rozvode manželstva. Nesúhlasím s názorom, že v prípade zrušenia § 100 možno očakávať zníženie počtu konaní. Práve naopak, počet konaní sa zvýši. V konaní o rozvod manželstva sú manželia často motivovaní rozviesť sa čo najskôr preto, že jeden z manželov má iný vzťah alebo preto, že potrebujú vyporiadať BSM. V praxi sa bude často stávať, že manželia budú v priebehu konania o rozvod manželstva tvrdiť, že úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode nepotrebujú a bezprostredne po skončení konania o rozvod manželstva podá jeden z nich návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Navrhovaná zmena, vôbec nereflektuje na skutočnosť, že návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, býva podaný často pred návrhom na rozvod manželstva. Existuje teda právoplatné rozhodnutie súdu o úprave práv a povinností rodičov na čas do rozvodu manželstva. Je pravdou, že takáto úprava sa právoplatnosťou o rozvode manželstva končí. Navrhovaná zmena, nehovorí o tom čo sa stane s rozhodnutiami o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, ktoré budú súdmi vydané pred rozvodom manželstva. Navrhovaná úprava, nehovorí ani o tom ako bude súd postupovať v prípade, že manželia budú požadovať úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. Nie je jasné, či v takomto prípade bude potrebné vo veci začínať nové - teda ďalšie konanie. Nie je jasné, do akého súdneho registra sa budú zapisovať konanie o rozvod manželstva v prípade, že manželia nebudú žiadať úpravu práv a povinností rodičov k deťom na čas po rozvode. Bezdetné rozvody sa doteraz zapisujú do registra Pc, kým konanie o rozvod s maloletými deťmi sa zapisujú do registra P. Nie je jasné, ako bude súd postupovať v prípade, že pred návrhom na rozvod manželstva bude podaný návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom a rodičia v konaní o rozvod manželstva nebudú žiadať upraviť práva a povinnosti k maloletým deťom. Bude potrebné, pred rozvodom manželstva na rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas do rozvodu počkať? Akým spôsobom, bude súd zisťovať - v konaní o rozvod manželstva – (za situácie, keď rodičia nebudú požadovať úpravu práv a povinností rodičov k deťom) názor maloletých detí na ďalšie spolunažívanie s rodičmi, ktorí budú rozvedení? Z uvedeného, teda vyplýva, že vypustenie § 100 neuľahčí a nezjednoduší konania o rozvod manželstva práve naopak, do aplikačnej praxe prinesie množstvo problémov, ktoré doteraz neboli čo, nepochybne spôsobí nárast počtu konaní a bude v príkrom rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Navyše – ani laická ani odborná verejnosť doteraz požiadavku na zrušenie rokmi overeného a fungujúceho § 100 C.m.p. nikdy nevyslovila.

K bodu 20 (§ 116a )

Navrhované znenie § 116a síce odkazuje na § 38 teda na povinnosť súdu informovať maloleté dieťa v prebiehajúcom konaní a na povinnosť súdu zisťovať jeho názor, v praxi si však neviem predstaviť ako budú súdy v uvedených prípadoch postupovať. Za súčasného stavu, aj pri uzavretí rodičovskej dohody, má súd k dispozícii vo väčšine prípadov stanovisko kolízneho opatrovníka, ktorý v rámci šetrenia pomerov zisťuje aj názor maloletého dieťaťa. Obávam sa toho, že v prípade platnosti navrhovanej zmeny, budú súdy pristupovať k uplatňovaniu § 38 Civilného mimosporového poriadku formalisticky alebo si tú povinnosť nebudú plniť vôbec. Po uzavretí rodičovskej dohody a za situácie, keď budú maloleté dieťa zastupovať iba rodičia a nebude tam prítomná tretia osoba, teda kolízny opatrovník sa budú stávať prípady, že súdy rodičovskú dohodu schvália bez toho, aby zisťovali či je v prospech maloletého dieťaťa. Participačné práva maloletého dieťaťa na konaní, budú po schválení takejto zákonnej úpravy, podľa môjho názoru, výrazným spôsobom obmedzené.

K bodu 21 ( § 117)

Potreba uvažovať po doterajšej zmene koncepcie kolízneho opatrovníctva vznikla preto, že sa v praxi vyskytovali a vyskytujú prípady, kde je Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny navrhovateľom aj kolíznym opatrovníkom súčasne. V uvedených prípadoch, je žiadúce takýto stav zmeniť a prvotná úvaha pri návrhu zmeny koncepcie kolízneho opatrovníctva uvažovala o tom, že v týchto konkrétnych prípadoch, bude maloleté dieťa zastupovať Centrum právnej pomoci. Navrhovaná úprava, podľa paragrafového znenia, však tento koncept, napriek názorom drvivej väčšine sudcov, ktorí boli členmi komisie, zmenila - v zásade vylúčila doteraz používaný a rokmi overený spôsob zastupovania maloletého dieťaťa, podľa ktorého maloleté dieťa zastupuje ako kolízny opatrovník úrad práce. Za navrhovaným konceptom je možné vidieť snahu úradov práce, zbaviť sa agendy zastupovania maloletých na súdoch kvôli tomu, že sú dlhodobo personálne poddimenzované a ich úradníci sú slabo finančne ohodnotení. Interné problémy úradov práce, však nemôžu narúšať fungujúci koncept zastupovania maloletého dieťaťa a nahrádzať ho neovereným a potenciálne rizikovým spôsobom, ktorý na záujem maloletého dieťaťa reflektuje až na poslednom mieste.

Možnosť ustanoviť za kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa fyzickú osobu z rodinného prostredia, tak ako to predpokladá § 117 odsek 1 písmeno a) navrhovanej novely existovala aj doteraz. V praxi bola využívaná minimálne, podľa môjho názoru, nemožno hovoriť ani o desiatkach prípadov takýchto zastúpení. Skutočnosť, že za opatrovníka, podľa citovaného § je možné ustanoviť osobu len na návrh, len skomplikuje a predĺži celé konanie. Návrh na ustanovenie takéhoto opatrovníka, bude nepochybne potrebné doručiť druhej strane a počkať na jej vyjadrenie. Môže sa stať, že matka a otec nebudú s návrhom na ustanovenie takéhoto opatrovníka súhlasiť, resp. každý podá svoj samostatný návrh. V takomto prípade, bude o tom musieť rozhodnúť súd v uznesení, proti ktorému síce nie je prípustné odvolanie, ale tento postup v každom prípade samotné konanie predĺži, rádovo o niekoľko týždňov, ak nie mesiacov.

Ustanovenie advokáta ako procesného opatrovníka maloletého dieťaťa, je nevyskúšaným a nikde v okolitých štátoch nefungujúcim spôsobom zastupovania maloletého. Návrh zákona ani dôvodová správa nehovorí o tom, ktorého advokáta, bude súd ustanovovať a na základe akého princípu (regionálny princíp, náhodný výber). Advokáti nie sú trénovaní na prácu s maloletými deťmi, podľa zákona o advokácii sú viazaní pokynmi svojich klientov. Nie je teda jasné, či a do akej miery bude advokát nútený prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, ktoré bude zastupovať. Nie je ani jasné, akým spôsobom sa bude advokát so svojim maloletým klientom kontaktovať – či ho navštívi doma alebo si ho predvolá do kancelárie, kto bude maloleté dieťa v takomto prípade sprevádzať, či bude nevyhnutná prítomnosť rodiča a ktorého. Neviem si predstaviť, že by advokát zastupoval svojho maloletého klienta bez toho, aby sa s ním pred tým o jeho predstavách porozprával. Problém vidím aj v tom, že už v súčasnosti nie je jednoduché zladiť termín pojednávania vo veci za situácie, že matku a otca zastupujú advokáti. Ak bude súd pracovať namiesto dvoch advokátov s troma advokátmi, bude tento problém vypuklejší. Už v súčasnosti sa odročuje, podľa hrubého odhadu, kvôli neprítomnosti strán na pojednávaní asi 30% prípadov zo všetkých prípadov, kde súdy odročujú pojednávania. Po schválení takejto novely, bude tento počet nepochybne stúpať.

Z návrhu nie je jasné, kto bude advokátov v prípade zastupovania maloletých detí platiť. Ak by to mal byť štát, pri predpokladanej náhrade za jeden úkon vo výške 1/60 vymeriavacieho základu, pri predpokladanom počte 5 úkonov právneho zastúpenia v priemere a pri zohľadnení cca 25 tisícov prípadov, v ktorých bude zastúpenie potrebné (podľa poslednej štatistiky NS SR bolo v roku 2024 v agende P registrovaných cca 30 tisíc vecí, z toho 5 tisíc prípadov bezdetných rozvodov), je predpokladaná výške štátu na takéto zastupovanie medzi 7 až 10 miliónmi eur ročne. Neviem si predstaviť, kde chce štát nájsť v časoch konsolidácie takúto finančnú čiastku, ak dlhé roky nevie zabezpečiť dostatočný počet úradníkov úradov práce, ktorí by boli primerane finančne ohodnotení.

Niektorí členovia pracovnej skupiny uvažovali a uvažujú o tom, že by advokátov, ktorí budú zastupovať maloleté deti, platili rodičia. Neviem si predstaviť, že by mal štát nútiť rodičov platiť za službu, ktorú si neobjednali. Neviem si predstaviť, čo v časoch konsolidácie urobí s rodinnými rozpočtami takéto ustanovenie, resp. možné šikanózne návrhy rodiča, ktorý bude chcieť iniciovaním sporu vytiahnuť finančné prostriedky z druhého rodiča napr. v prebiehajúcom boji o dieťa.

Nerozumiem, prečo v dôvodovej správe jej autori uviedli, že návrh zákona nebude mať vplyv na verejný rozpočet – že by počítali s tým, že advokátov budú skutočne platiť rodičia maloletých detí? Predpokladám, že v rámci medzirezortného pripomienkovaného konania sa k tejto časti zákona kvalifikovane vyjadrí ministerstvo financií.

Nie som si istý, či Centrum právnej pomoci resp. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí má dostatočné kapacity na zastupovanie maloletých detí podľa navrhovanej zmeny. Nikto štatisticky nespočítal, o koľko prípadov zastupovania sa má ročne jednať, napriek tomu, že sudcovia prítomní na komisii sa viackrát takéhoto počtu domáhali. Neviem si dosť dobre predstaviť, ako bude napríklad Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí so sídlom v Bratislave zastupovať prípady s medzinárodným prvkom v rámci celého Slovenska....

Navrhovanú zmenu zákona v tejto časti nepovažujem za dobrú – konanie sa predĺži, predraží a vážnym spôsobom ohrozí najlepší záujem maloletého dieťaťa.

K bodu 22 (§ 117a)

Ustanovenie dôverníka, ktorý by mal sprevádzať maloletého v konaní, nemá oporu v požiadavkách odbornej ani laickej verejnosti. Do istej miery, pripomína bývalého intervenienta, ktorého pôsobenie v konaniach týkajúcich sa maloletých detí, bolo veľmi nešťastné a rozhodne neprispelo k plynulosti a rýchlosti konania. Zákon nehovorí, akým spôsobom sa maloletý dozvie o tom, že má právo na dôverníka, tak ako to predpokladá návrh zákona. Bude súd doručovať poučenie napr. 7 - ročnému dieťaťu, alebo dieťa v tomto smere poučí rodič, alebo jeho advokát? Zákona nehovorí, koľko dôverníkov môže maloleté dieťa mať. Ak si dieťa hypoteticky zvolí piatich dôverníkov, ktorých mu napr. odporučia rodičia, bude to nepochybne v pojednávanej sieni veľmi zaujímavé...

Ak dôverník nie je účastníkom konania, podľa návrhu zákona mu teda nebude potrebné doručovať ani súdne rozhodnutia, neviem si predstaviť akým spôsobom sa potom dôverník s výrokom súdu oboznámi. Zákon nehovorí ani o tom, že by mal súd dôverníka predvolávať napríklad na informatívny výsluch, resp. na pojednávanie samotné. Zákon nehovorí o tom, akým spôsobom bude dôverník spolupracovať so zástupcom dieťaťa. V každom prípade, ustanovenie inštitútu dôverníka do konania, ktoré sa týka maloletých detí, neprinesie v uvedených veciach žiaden osoh a považujem ho za nedomyslené a nadbytočné.

K bodu 23 (§ 122)

Z uvedeného ustanovenia nie je jasné, či pred schválením dohody rodičov rozsudkom bez nariadenia pojednávania, bude súd povinný zisťovať názor maloletého dieťaťa. Ak by ho nezisťoval a dohodu schválil aj bez toho, pôjde o závažný zásah do participačných práv maloletého dieťaťa.

K bodu 26 (§ 134a)

Uvedené ustanovenie o vydaní rozhodnutí o tom, že navrhovateľ má rodičovské práva k maloletému dieťaťu, ktoré bolo bez jeho súhlasu premiestnené do cudziny, považujem za nadbytočné. Rodičovské práva k dieťaťu, predsa jednoznačne vyplývajú z rodného listu maloletého, kde je každý z rodičov zapísaný, a ktorý podľa môjho názoru, musí jednoznačne akceptovať aj súd v zahraničí. Navyše, v uvedenom prípade je narušená kontradiktórnosť konania – druhý z rodičov sa o takomto návrhu nedozvie. Nie je zrejmé, či bude v uvedenom prípade účastníkom konania aj maloleté dieťa a kto ho bude v takomto konaní zastupovať.

K bodu 50 (§ 243 odsek 2)

Nerozumiem tomu, prečo by bolo možné vzhliadnuť osobu, o spôsobilosti ktorej sa koná prostredníctvom videokonferencie len v prípade, ak sa táto osoba nachádza mimo obvodu súdu. Mestský súd Bratislava II je súdom pre celú Bratislavu, cesta z Dúbravky do Ružinova v čase špičky môže trvať aj viac ako 30 minút. Okresný súd Nové Zámky má v obvode aj mesto Štúrovo, cesta medzi Novými Zámkami a Štúrovom trvá cca jednu hodinu. Neexistuje žiaden dôvod, prečo by sme mali videokonferenciu obmedzovať iba na osoby, ktoré sa nachádzajú mimo obvodu súdu. To isté platí aj pre bod 53 teda § 260 odsek 2.

K bodu 70 ( § 377 odsek 1)

Je absolútne nereálne, aby súdy rozhodovali o nariadení výkonu rozhodnutia alebo o zamietnutí návrhu o nariadenie výkonu rozhodnutia do 30 dní od začatia konania. V takejto lehote nie je možné ani dostatočne zistiť, prečo sa rozhodnutie neplní dobrovoľne a už tobôž nie nariadiť pojednávanie, tak ako to predpokladá § 374 odsek 1 CMP. Takéto skrátenie lehoty, nebolo v rámci pracovnej skupiny vôbec navrhované ani diskutované. Lehota je nereálna.

Považujem za potrebné uviesť, že konanie o výkon rozhodnutia, ktoré sa týka maloletých detí, malo byť na pracovnej skupine podrobne rozdiskutované. Nerozumiem tomu, prečo sa pracovná skupina tejto časti zákona podrobne nevenovala. Jedná sa o veľmi citlivú problematiku, ktorú nie je možné riešiť v chvate a pod časovým tlakom. Navrhujem preto, aby boli všetky ustanovenia pripravovanej novely, ktoré sa týkajú výkonu rozhodnutia kvôli nedostatočnej odbornej diskusii o nich vylúčené.

Apelujem na kompetentné osoby, aby sa pri novele - tak významného predpisu akým Civilný mimosporový poriadok nepochybne je, dostatočne a s plným porozumením riadili názormi súdov, ktoré v konaniach rozhodujú v praxi.

Bez súhlasu a bez diskusie so súdmi, bola ministerkou Dubovcovou novelizovaná vyhláška MSSR č. 207/2016, ktorou boli z vyhlášky odňaté ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré nebolo možné personálnu exekúciu uskutočniť.

Za ministerky Kolíkovej bola prijatá súdna mapa, ktorá nezohľadňovala pripomienky súdov a sudcov, dôsledkom čoho sú napríklad nezmyselne rozdelené súdne obvody a v rodinných sporoch neprimerane obsadené odvolacie súdy (čiastočne sudcami, ktorí predtým rodinnoprávnu agendu nikdy nerozhodovali).

Nechcel by som, aby sa zmena Civilného mimosporového poriadku prijala v chvate, bez riadnej diskusie a napriek tomu, že sudcovia, ktorí s ním budú hlavne pracovať s časťou navrhovaných zmien nesúhlasia. Nikto a nič nás nenúti, aby sme tak dôležitú zmenu zákona vnútrorezortne pripomienkovali cez prázdniny, počas dovoleniek za necelé tri týždne, aby musel ísť materiál na vládu už v septembri, a aby sme sa s novou zákonnou úpravou začali riadiť už od 1.1.2026.

 

Diskusia