Zásada "ne bis in idem" v rozhodovacej praxi súdnych autorít

Viktor Draškovič, študent

Zásada „ne bis in idem“ v rozhodovacej praxi súdnych autorít

„The laws forbid the same man to be tried twice on the same issue, be it a civil action, a scrutiny, a contested claim, or anything else of the sort.“

„Zákony zakazujú, aby bol ten istý človek dvakrát súdený v tej istej veci, či už ide o občiansku žalobu, súdny prieskum, sporný nárok alebo iný podobný prípad.“

Reč Proti Leptinovi, Demostenes, 355 p. n. l.

Úvod

Zásada „nie dvakrát o tom istom“ (lat.: ne bis in idem) je právny princíp, ktorý vznikol už v starovekom Grécku, keď rečník Demostenes údajne vyslovil v rámci prejavu proti Leptinovi: „the laws forbid the same man to be tried twice on the same issue“ (zákony bránia tomu, aby bol ten istý človek súdený dva razy za ten istý čin)[1]. Táto reč bola obsiahnutá ako súčasť tzv. Filipík, ktoré sú zachované ako diela ostrej kritiky rečníka Demostena smerom k rôznym spoločenským javom v Grécku za obdobia vlády Alexandra Veľkého a jeho otca Filipa II. Táto zásada bola neskôr používaná aj v rímskom práve, preto sa zachovala práve vo svojej latinskej mutácií.

Aby sme na úvod odľahčili meritum predkladanej problematiky, použijeme analogický problém, ktorým sa zaoberajú profesionáli aj diváci vo svete športu.[2] Vyššie spomínaná zásada sa tu skloňuje najmä v prípade, ak vo futbalovom zápase dôjde k situácií, keď vo vyloženej príležitosti fauluje obranca útočiaceho hráča v pokutovom území, pričom rozhodca spravidla (až kým nebola metodika pravidiel modifikovaná), zároveň za takýto faul udelil aj červenú kartu aj výhodu pokutového kopu. Táto situácia vyústila až do stavu, keď sa asociácia IFAB (orgán určujúci pravidlá futbalu) začala zaoberať daným problémom a v roku 2016 pozmenila pravidlá a ich výklad práve smerom ku kazuistickejšiemu posudzovaniu jednotlivých situácií v zápasoch (tzv. tresty ušité na mieru vzhľadom na dané okolnosti), takže došlo k zmierneniu ich prílišnej prísnosti. Výsledkom býva zohľadnenie trestov vo vzájomnej súvislosti, spravidla sa tak udelí žltá karta spolu s výhodou pokutového kopu.

Vráťme sa však k právnej rovine. Dnes na vyššie spomínanú právnu zásadu odkazujú takmer všetky medzinárodné dohovory počnúc Rímskym štatútom Medzinárodného trestného súdu v Haagu (čl. 20), cez Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (čl. 14 ods. 7), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 4 Protokolu č. 7), takisto Charta základných práv EÚ (čl. 50) a mnohé iné medzinárodné zmluvy. Vo vnútroštátnom právnom systéme je zakotvená v Ústave čl. 50 ods. 5, nad rámec toho ešte aj v Trestnom poriadku (ďalej len TP) a osobitných predpisoch.[3]

Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že tento princíp je z obsahovej stránky pomerne jednoduchý na uchopenie a v aplikačnej praxi nespôsobuje jeho aplikácia žiadne väčšie problémy. Opak je však pravdou, najmä v niektorých špecifických prípadoch, keď sa sankcie za určitý skutok udeľujú jednak v rámci správneho trestania a jednak v rovine trestnoprávnej.[4] Príkladmo uvádzame situácie trestania za daňové delikty, kde judikatúra ESĽP vyvoláva v radoch nielen laickej verejnosti pomerne rozpačité reakcie. Presnejšie ide o daňové delikty, za ktoré sa spravidla vo viacerých členských krajinách Rady Európy udeľujú sankcie jednak v tzv. penálnom konaní (konania podobné tým, ktoré upravuje v Slovenskej republike osobitný predpis, napr. Daňový poriadok) a zároveň aj v trestnom konaní. Samozrejme jednotlivé skutkové podstaty týchto deliktov nie sú vždy komplementárne v porovnaní s inými zahraničnými úpravami, avšak ich objektívna stránka a chránený záujem sú spravidla porovnateľné. Jedná sa najmä o delikty, ktoré sú viac-menej podobné našej úprave skutkových podstát trestných činov ako skrátenie dane a poistného (§276 TZ), neodvedenia dane a poistného (§277 TZ), daňový podvod (§277a TZ) a nezaplatenie dane a poistného (§278 TZ). Samozrejme táto množina by mohla byť vymedzená aj širšie, avšak pre naše účely postačuje aj užšie ponímanie týchto deliktov.

Napriek tomu, že o tejto problematike bolo publikovaných pomerne veľké množstvo odborných článkov, dokonca zborníkov a aj niektoré monografie, sme toho názoru, že nestráca na aktuálnosti a preto sme si dovolili prispieť do odbornej diskusie.

Zásadnou otázkou je najmä súlad vnútroštátnej úpravy s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta EÚ“) pri vydávaní individuálnych právnych aktov orgánmi aplikácie práva v SR, nakoľko predmetná úprava v našich podmienkach nedostačujúco upravuje kolíziu medzi konaniami v tej istej veci v rovine správneho trestania a trestného konania. Oveľa precíznejšiu a efektívnejšiu reguláciu tejto oblasti poskytuje case law k Dohovoru a Charte EÚ, kde súdy okrem iného konštituujú tzv. Engelsove kritéria, pre účely posúdenia pojmu trestné obvinenie. Túto tému podrobne rozpracúvame nižšie v texte..

A. Trestné obvinenie. (prvok „bis“)

Na účely posúdenia dodržiavania princípu ne bis in idem pri vyvodzovan deliktuálnej zodpovednosti, je rozhodujúca najmä povaha deliktu, pretože nie všetky delikty sú pokryté zákazom dvojitého trestania. Na účely Dohovoru je to výlučne „trestná vetva“ čl. 6 Dohovoru, pričom zo strany ESĽP sa uplatňuje tzv. autonómny výklad pojmu trestné obvinenie. To znamená, že nie je v každom prípade rozhodujúce vymedzenie deliktu ako trestného činu podľa vnútroštátnej úpravy toho-ktorého členského štátu. Rozhodujúce kritéria pre subsumpciu tohto deliktu pod pojem trestné obvinenie sú tzv. Engelsove kritéria (resp. Engelsov test). Tie boli sformulované v rozsudku Engels a iní proti Holandsku z 8. 6. 1976, kde Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP – teda presnejšie toho času ešte Európska komisia pre ľudské práva) judikoval kritéria, ktoré sa s menšími modifikáciami zachovali až dodnes, pričom tieto sú rozhodujúce aj pre prípustnosť individuálnej sťažnosti podľa čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru. Ako sme už spomenuli vyššie, prvým kritériom je povaha deliktu z pohľadu vnútroštátnej úpravy, teda zjednodušene povedané, ak zmluvná strana Dohovoru definuje konanie ako trestný čin, ESĽP ho takisto považuje za trestné obvinenie na účely Dohovoru.

Ak by však toto kritérium nebolo splnené, pristupujú následne ešte viaceré ďalšie. Druhým kritériom v poradí je povaha deliktu. Niektorí autori uvádzajú, že ide o kritérium z pohľadu chráneného záujmu[5] (v tomto prípade však ide o širší pojem, pričom objekt je len jeho parciálnou súčasťou). Najmä ide o vymedzenie adresátov tejto normy, teda či v danom prípade ide o širšie vymedzený subjekt (široká verejnosť) alebo užšie definovaný subjekt (napr. členovia stavovskej organizácie). Takisto do posúdenia vstupuje faktor účelu sankcie, či je v prevažne reparačný (kompenzačný) vo vzťahu ku škode alebo represívny resp. preventívny (trestná povaha). Typicky charakter reparácie majú napr. úroky z omeškania alebo doplatenie daňovej povinnosti, za represívne sú považované napr. peňažné sankcie, aj relatívne nízke pokuty alebo daňové prirážky (tzv. penále).[6] Posledná podkategória druhého kritéria je typizácia chráneného záujmu, kde sa posudzuje, či je ten-ktorý objekt typicky pokrývaný ochranou v rovine trestnoprávnej alebo nie.[7]

Posledným kritériom je povaha a stupeň prísnosti sankcie, kde sankcie spojené s odňatím slobody a tie pri ktorých je výkon peňažného trestu zabezpečený náhradným trestnom odňatia slobody sú spravidla považované za „trestné.“ Taktiež to platí ak je peňažný trest (pri správnych deliktoch skôr pokuta) zapísaný do registra testov.[8] Pre tieto účely je vždy rozhodujúci sankčný potenciál (t. j. najvyššia možná výška hroziacej sankcie), nie sankcia uložená v danom (individuálnom) prípade.

Istou modifikáciou je prípad, ak by sankcia bola prísna natoľko, že by spĺňala Engelsové kritériá, avšak týkala by sa disciplinárneho deliktu (najmä druhé kritérium – povaha deliktu), spravidla potom nepôjde o trestné obvinenie napriek tomu, že môže byť dotyčná osoba napr. pozbavená výkonu funkcie alebo držby licencie.[9] Takisto aj účel sankcie sa môže zmiešať, pričom môže ísť o rôzne hybridné prvky na pomedzí reparačnej, ale aj represívno-preventívnej funkcie[10] (napr. rôzne dočasné opatrenia, pri vodičoch s podozrením na požitie návykových látok, aby nemohli pokračovať v jazde na určitý čas po nehode).

V niektorých prípadoch sa môže vyžadovať aj kumulatívne splnenie druhého a tretieho kritéria, najmä ak nie je možné jednoznačne vyvodiť záver o existencií trestného obvinenia z ich separátneho posúdenia .[11]

Ak analyzujeme ustálenú judikatúru ESĽP nájdeme mnoho príkladov toho čo je, resp. čo nie je považované trestné obvinenie podľa Dohovoru. Tieto kritéria preberá aj SD EÚ na účely výkladu práva EÚ, najmä Charty EÚ.

Napríklad disciplinárne delikty, tak ako sme už spomínali, v drvivej väčšine prípadov nespadajú pod aplikáciu zásady ne bis in idem.[12] K podobným záverom dospela aj doktrína, ktorá sa rozvíja najmä vzhľadom na absenciu aplikačnej praxe, keďže v našich podmienkach ešte podobný prípad nebol podrobne judikovaný.[13]

Naopak v prípade zvýšenia daňovej povinnosti (na účely potrestania subjektu, napr. za chybnú výšku odvedenej dane), ESĽP už stabilne potvrdzuje, že ide o trestnú sankciu podľa Engelsových kritérií.[14]

Odobratie vodičského preukazu na niekoľko mesiacov po nehode takisto považuje ESĽP za sankciu, ktorá ma charakter trestný, okrem prípadov ak by išlo iba o dočasné preventívne opatrenie v primeranom rozsahu, ktoré je vykonané bezprostredne (napr. zabránenie v jazde vodičovi bezprostredne po nehode). Avšak tzv. bodový systém, keď po dosiahnutí istého počtu deliktov na úseku cestnej premávky dochádza k uloženiu sankcie v podobe odobratia vodičského oprávnenia už ESĽP za takúto sankciu nepovažuje.[15] Rozhodol obdobne aj v prípade zbrojného preukazu resp. jeho odobratia a to najmä preto, že v týchto prípadoch ide o sankcie s účelom prevažne preventívnym, nie represívnym.[16]

Trestným obvinením na tieto účely nie sú ani konania o disciplinárnych deliktoch vo výkone trestu odňatia slobody alebo v rámci ozbrojených zborov.[17]

Napriek snahám niektorých krajín (okrem iného napr. Talianska alebo Ruska)[18] o vyabstrahovanie správnych deliktov spod čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ESĽP neprihliada na takúto kolíznu vnútroštátnu úpravu (resp. prihladia na ňu iba čiastkovo ako parciálnu časť Engelsových kritérií, t. j. prvé kritérium). Takisto bolo voči tomuto článku Dohovoru uplatnených aj mnoho výhrad zmluvných strán (napr. Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko a pod.)[19] pri jeho ratifikácií, avšak ESĽP tento princíp napriek tomu aplikoval a presadil prostredníctvom čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti sa dá generalizovať (aj za cenu istej miery nepresnosti) judikatúra ESĽP tak, že administratívne delikty (v podmienkach SR aj priestupky) sú s prihliadnutím na výšku sankcie spravidla trestným obvinením (v judikatúre ESĽP: criminal offence alebo infraction pénale). Avšak ESĽP vždy prihliada kauzisticky na konkrétne okolnosti prípadu.

Právna kvalifikácia skutkov v niektorom z vnútroštátnych právnych kódexov, ktorá by sa priečila autonómnemu výkladu ESĽP je právne irelevantná. Je tomu tak najmä preto, že napr. v prípade Ruskej federácie sú upravené tresty odňatia slobody na niekoľko dní aj v „priestupkových zákonoch.“ Takisto germánska právna tradícia vyčleňuje daňové trestné činy do osobitných predpisov napriek hrozbe trestu odňatia slobody (nemecký Abgabenordnung, je akási obdoba nášho Daňového poriadku, pričom umožňuje ukladať aj nepodmienečné tresty odňatia slobody). V kontexte takýchto nesúrodých úprav, je potrebné nadstaviť jednotný štandard pre každý druh deliktu vzhľadom na jeho závažnosť a vymedzenie hroziacej sankcie, bez ohľadu na jeho formálne označenie zákonodarcom.

V prípade trestov týkajúcich sa zákazu účasti na športových podujatiach je judikatúra veľmi zložitá a existuje v nej značná nepredvídateľnosť. V každom prípade je potrebné skúmať prísnosť sankcie, či je jej účel preventívny alebo skôr represívny.

Povahou deliktu sa rozsiahlo zaoberá aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len SD EÚ), kde však do veľkej miery prevažuje (na rozdiel od ESĽP) ekonomický prvok hmotnoprávnej úpravy. Prejavuje sa to v posudzovaní sankcií daňových príp. colných, resp. sankcií vyplývajúcich z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže alebo práva duševného vlastníctva. Avšak judikatúra orgánov Európskej únie preberá Engelsove kritéria,[20] čo stabilne judikuje Súdny dvor. Zhrňujúco sa tejto problematike venuje vo svojom stanovisku generálna advokátka SD EÚ Juliane Kokott k prípadu vo veci Łukasz Marcin Bonda.[21] Tam pani Kokott poukazuje na čl. 6 ods. 1 ZEÚ v spojení s čl. 52 ods. 3 Charty EÚ, ktoré pojednávajú priamo o využití judikatúry ESĽP k Dohovoru na účely výkladu práv vyplývajúcich z Charty EÚ.

B. Totožnosť skutku a subjektu (prvok „idem“)

Prvok totožnosti subjektu v aplikačnej praxi spravidla nie je veľmi problematický a nespôsobuje väčšie komplikácie, keďže zamieňanie subjektu a obchádzanie úpravy Dohovoru v tomto prípade je oveľa komplikovanejšie ako pri požiadavke totožnosti skutku. Na tomto mieste vstupuje do prvku idem jedine úprava zodpovednosti právnických osôb, ktorá prelamuje rímskoprávnu zásadu „societas delinquere non potest“ cez prizmu tzv. pričítateľnosti konania právnickej osoby (ďalej len PO). Je tomu tak najmä preto, že PO postráda prvky subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu (napr. zavinenie, motív, pohnútka, úmysel a pod.). Zákon č. 91/2016 o trestnej zodpovednosti právnických osôb v §4 ods.4 expressis verbis ustanovuje: „Trestná zodpovednosť právnickej osoby nie je podmienená vyvodením trestnej zodpovednosti voči fyzickej osobe uvedenej v odseku 1 a nie je podmienená ani zistením, ktorá konkrétna fyzická osoba konala spôsobom podľa odsekov 1 a 2.“ Súdny dvor EÚ takýto prístup zákonodarcu k regulácií trestnej zodpovednosti PO aprobuje a nevzhliada v ňom nesúlad s právom EÚ.[22]

Ako sme už predznamenali totožnosť skutku je témou, ktorá je omnoho kontroverznejšia a v jej výklade prebiehal určitý čas aj vývoj judikatúry ESĽP a SD EÚ. Súdny dvor EÚ vykladá a posudzuje pojem totožnosť skutku až od prelomu milénií, keď postupne dochádzalo k integrácií spoločného trhu, tým pádom sa muselo upraviť aj vzájomné uznávanie rozhodnutí a dodržiavanie zásady ne bis in idem aj na úrovni medzištátnej spolupráce (čo je výnimočná črta európskeho práva vzhľadom na to, že táto zásada nie je v rámci medzinárodného práva považovaná za takú, ktorá by pôsobila aj medzi štátmi navzájom). Z rozhodovacej činnosti SD EÚ vyplýva najmä to, že právna kvalifikácia ani objekt chránený danou skutkovou podstatou (trestného činu) nie sú pre posúdenie totožnosti skutku rozhodujúce. Takisto nie je smerodajný ani jednotiaci zámer alebo úmysel páchateľa (subjektívna stránka). Kritérium je naopak objektívne: „...[n]a účely posúdenia pojmu ten istý čin podľa článku 54 VDSD je potrebné celkovo zohľadniť konkrétne protiprávne konania, ktoré viedli k začatiu trestných stíhaní príslušnými vnútroštátnymi súdmi oboch zmluvných štátov. Článok 54 VDSD sa teda použije, len ak súd rozhodujúci v druhom trestnom konaní dospeje k záveru, že skutkové podstaty činov predstavujú vzhľadom na ich spojenie v čase, v priestore, ako aj z hľadiska ich predmetu nerozlučný celok (material acts)“[23]

Judikatúra ESĽP je síce rozsiahlejšia a staršia, avšak spočiatku sa vyznačovala značnou nekonzistentnosťou. Existovali tu dve koncepcie prvku idem, a to: idem factum (to isté správanie) a idem crimen (tá istá právna kvalifikácia). Až v roku 2009 nastal prelom, v prípade rozhodnutia Zolotuchin proti Rusku, kde sa ESĽP aj pod vplyvom SD EÚ definitívne priklonil ku koncepcií idem factum. Rozpor v judikatúre bol zjavný napr. pri porovnaní rozhodnutí Gradinger proti Rakúsku a Oliveira proti Švajčiarsku, keď v prvom menovanom prípade sa súd priklonil ku koncepcií idem factum (založenej na identickom konaní sťažovateľa) a v druhom naopak ku koncepcií idem crimen (na odlišnom právnom posúdení veci). K tejto diskrepancií sa však ESĽP vyjadril neskôr (v prípade Franz Fischer proti Rakúsku), keď konštatoval, že znenie Dohovoru síce nezakazuje stíhanie viacerých trestných činov za jeden skutok, pričom ak tieto konania nasledujú postupne za sebou, je nevyhnutné posúdiť ich podobnosť v dôležitých aspektoch (rovnako ako v judikatúre SD EÚ ide o tzv. nerozlučný skutok).[24] V prípade Oliveira proti Švajčiarsku bol síce skutok do určitej miery totožný, avšak právne posúdenie veci bolo odlišné. ESĽP preto konštatoval, že rozdiel bol v esenciálnych (dôležitých) aspektoch vymedzenia skutku, kde našiel rozdiely umožňujúce posúdenie tejto veci v dvoch osobitných konaniach. Avšak je potrebné konštatovať, že takáto argumentácia je veľmi nepresvedčivá, keďže ide o dva skutkovo veľmi podobné prípady, čo výrazne podkopáva právnu istotu adresátov práva (sťažovateľov). ESĽP sa takisto argumentoval, že v prípade Oliveira bola pri ukladaní využitá absorpčná zásada, ten istý argument však ignoroval v prípade Gradinger. Ako sme už spomínali, pomyslený gordický uzol bol definitívne preseknutý až rozhodnutím Sergey Zolotukhin proti Rusku, kde ESĽP zvýraznil, že totožnosť skutku je založená na odsúdení za druhý trestný čin pri (a) identických alebo (b) podstatne zhodných skutkových okolnostiach. Ťažiskovými kritériami pre takéto posúdenie sú konanie páchateľa a faktická stránka činu (pričom rovnako ako SD EÚ považuje aj ESĽP právnu kvalifikáciu a chránené záujmy skutkovej podstaty za kategórie, ktoré nie sú pre tento účel rozhodujúce). Teda presnejšie, podľa slov ESĽP ide o tie skutočnosti, ktoré tvoria súbor konkrétnych skutkových okolností zahŕňajúcich toho istého obvineného, pričom musia byť nerozlučne spojené v čase a priestore a ich existencia musí byť dokázaná.[25] Takéto vymedzenie sa čiastočne podobná vymedzeniu pokračovacieho trestného činu na účely slovenského Trestného zákona (§122 ods. 10), avšak nie je možné tieto pojmy zamieňať, napr. aj vzhľadom k subjektívnej súvislosti (jednotiaceho zámeru páchateľa), ktorá je na účely Dohovoru irelevantná (tak ako sme spomínali vyššie ide len o objektívnu súvislosť pri zachovaní existencie výlučne jedného konania vymedzeného vzhľadom na čas, miesto a páchateľa).

Preto ak komory ESĽP rozhodovali vo veciach, keď išlo o viacero separátnych skutkov (napr. niekoľko prekročení rýchlosti v rozmedzí 15-tich minút alebo vyhýbanie sa vojenskej službe v rozmedzí pol roka až šesťkrát),[26] nekonštatovali existenciu totožného skutku. Tieto prípady demonštrujú aj vyššie spomínaný rozdiel pojmu totožnosť skutku od slovenskej úpravy pokračovacieho trestného činu (jednotiaci zámer páchateľa je na účel judikatúry ESĽP v týchto veciach obsolentný). Takáto oddelenosť skutkov bola konštatovaná napr. aj v prípade Ramda proti Francúzsku.

Dohovor vymedzuje zásadu ne bis in idem užšie ako Charta EÚ, pretože sa dotýka iba stíhania v jednom (zmluvnom) štáte,[27] pričom Charta EÚ (ale napr. aj Schengenský dohovor) poskytuje tieto záruky aj v rozsahu medzištátnej spolupráce (avšak Charta sa aplikuje iba ak do úvahy prichádza aplikácia práva EÚ). V oboch právnych jurisdikciách však nakoniec došlo k splynutiu judikatúry smerom k príklonu k prvku idem factum (v zmysle skutkových zistení), ktorý poskytuje jednoznačne väčší rozsah záruk pre jednotlivca. Súd vždy individuálne ustáli resp. posúdi prítomnosť prvku idem na základe vymedzení skutku v týchto konaniach (vždy skutok v materiálnom zmysle slova) a následne rozhoduje ďalej. Nemáme priestor vyčerpávajúco analyzovať celú robustnú judikatúru ESĽP v týchto veciach, preto odkazujeme na zverejnené dokumenty case-law.[28] V skratke iba zhrnieme, že podľa teórie idem factum viacero administratívnych, resp. trestných konaní môže byť založených aj na jednom skutku resp. konaní jednotlivca, avšak skutkové okolnosti musia byť odlišné (nesmú byť identické alebo rovnaké v podstatných aspektoch).[29] Preto ak napr. pri daňových deliktoch je osobitne prejednávaný delikt týkajúci sa vedenia účtovníctva a osobitne konanie vo veci neodvedenia dane, resp. daňový podvod, nezakladá to prvok idem, teda ani porušenie Dohovoru.[30] Avšak ak je vymedzenie skutkov identické alebo veľmi podobné speje súd spravidla k opačnému názoru (identifikuje prvok idem factum).[31]

Ako sme už spomínali judikatúra ESĽP (aj SD EÚ) pri prvku bis prešla pomerne zásadným vývojom. Vo viacerých neskorších rozhodnutiach si ESĽP vytvoril podhubie pre pripustenie viacerých sankcií (aj konaní) súbežne popri sebe,[32] čo naplno demonštroval rozhodnutím A. B. proti Nórsku (rozhodnutie Veľkej komory z roku 2016). Poukázal na to, že ak sú sankcie ukladané súbežne pri určitej časovej a vecnej spojitosti, je takýto postup prípustný (čo však budeme podrobne analyzovať v nasledujúcej časti). Vo všeobecnosti však aj predtým nebolo problematické vedenie súbežných konaní, problematické v niektorých rozhodnutiach však bolo, ak jedno konanie skončilo právoplatným rozhodnutím a ďalšie sa začalo, resp. prebiehalo až následne, pričom nebolo zastavené,[33] keďže až táto skutočnosť zakladá prvok bis (v opačnom prípade ide iba o procesnoprávnu prekážku lis pendens. Práve tento výklad bol prekonaný vyššie spomínanou judikatúrou (prostredníctvom testu komplementárnosti z rozhodnutia A. B. proti Nórsku).[34] Podrobnejšie sa týmto čiastkovým aspektom budeme zaoberať v nasledujúcej kapitole, avšak problematika prvku bis má výrazný vplyv na posúdenie totožnosti skutkov a prípustnosti súbežného (paralelného) konania.

Na záver, s istou mierou zjednodušenie, je možné zhrňujúco rozdeliť judikatúru ESĽP na tri vývojové etapy. Prvá etapa vyznačujúca sa istou nekonzistentnosťou judikatúry vo veci totožnosti skutkov, druhá po rozhodnutí Zolotukhin proti Rusku, ktorá sprísňovala podmienky pre ďalšie súbežné, resp. následné stíhania za delikt a nakoniec tretia etapa, ktorá nastala po rozhodnutí A. B. proti Nórsku, pričom táto do istej miery korigovala prílišnú prísnosť súbežného stíhania a ukladania trestov.

C. Zdvojenie konania (prvok „bis“)

Pre posúdenie toho, či v konkrétnom prípade ide o porušenie zásady ne bis in idem, je rozhodujúci rovnako aj prvok „bis.“ Ten je možné ďalej vnímať v rovine:

(i) dvojité konanie,

(ii) konečné rozhodnutie (o vine),

(iii) mimoriadne opravné prostriedky.

3.1 Dvojité konanie

Na začiatok je nevyhnutné spomenúť, že čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru neobsahuje záruky iba vo vzťahu k dvojitému trestaniu, ale najmä aj k dvojitému stíhaniu, resp. súdeniu. To znamená, že porušenie dohovoru (tak ako sme to spomínali aj na konci predchádzajúcej kapitoly) môže predstavovať už aj samotné ďalšie konanie, nie len samotné konečné rozhodnutie vo veci.[35]

K prvej rovine problému (v anglickej mutácií judikatúry ESĽP: „Whether there was a new set of proceedings“) je potrebné poukázať na vývoj judikatúry (tak ako sme ho už zdôrazňovali predtým). Istým predelom v tomto zmysle bolo najmä (už viackrát spomínané) rozhodnutie A. B. proti Nórsku, ktoré zjednodušilo a najmä konečne zjednotilo judikatúru ESĽP. Taktiež zjemnilo prílišnú striktnosť nárokov kladených na vnútroštátne orgány členských štátov pri stíhaní týchto deliktov, pričom však tento výsledok bol dosiahnutý aj za cenu zníženej právnej ochrany sťažovateľov.

V stručnosti ešte zopakujeme, že vedenie dvoch konaní súbežne nie je Dohovorom nijako zakázané. Vývoj judikatúry nastal v tom, že staršia judikatúra nahliadala veľmi prísne na prípady, keď po konečnom rozhodnutí jedného orgánu nebolo druhé konanie ihneď zastavené. Novšia judikatúra, cez prizmu testu komplementárnosti, takéto konanie výraznejšie neobmedzuje (povoľujú sa tzv. dvojkoľajové konania, ak sú z pohľadu zmluvných strán efektívnejšie a proporcionálne).[36] ESĽP vždy kauzisticky vyhodnocuje, či je možné medzi jednotlivými konaniami nájsť vecnú a časovú súvislosť (k tomu podrobnejšie pri teste komplementárnosti).

K rozsudku A. B. proti Nórsku sa v rámci doktrínykonštatuje nasledovné:

„V tomto rozsudku ESLP zaujal právny názor, podľa ktorého zmluvné štáty sú oprávnené k tomu, aby v rámci svojich právnych systémov zvolili také právne riešenia, ktoré budú reagovať na protispoločenské správanie prostredníctvom rôznych navzájom sa doplňujúcich konaní, ktoré tvoria jeden koherentný celok za podmienky, že spolu nepredstavujú nadmerné bremeno pre dotknutého jednotlivca. ... Takéto právne systémy, ktoré sú založené na „integrovanom" prístupe k protiprávnemu konaniu, a najmä tie umožňujúce vedenie paralelných konaní vo vzťahu k jednému protiprávnemu konaniu rôznymi orgánmi pre rôzne orgány pre rôzne účely, sú v súlade s Dohovorom.“[37]

Test komplementárnosti (a koherentnosti) pozostáva z posúdenia vecnej a časovej súvislosti, s tým že musia byť splnené oba aspekty kumulatívne. Jednoduchšie na účely Dohovoru je posúdenie časovej súvislosti, ktorej je však potrebné pripísať rovnakú dôležitosť ako vecnej súvislosti.[38] Ako sme už spomínali aj vyššie, vedenie súbežných konaní je v zásade súladné s Dohovorom, ak nemá výrazný negatívny dopad na právnu istotu sťažovateľa (nekladie na neho prílišnú záťaž, resp. nespôsobuje mu neprimeranú ujmu) a nespôsobuje prieťahy v konaní. Takže čo do časového hľadiska, ukončenie oboch konaní by malo byť z pohľadu časovej súvislosti v zásade ukončené rádovo skorej v mesiacoch ako rokoch.[39] Ak sa však ďalšie konanie začína až po ukončení prvého, je to jednoznačne problematické z pohľadu Dohovoru.[40]

Kritéria dostatočnej vecnej súvislosti boli vymedzené v prípade A. B. proti Nórsku nasledovne:

i. či rozdielne konania sledujú vzájomne doplňujúci sa účel a reagujú tak nielen in abstracto, ale aj in concreto na odlišné aspekty daného protiprávneho konania,

ii. či je predmetná duplicita konania predvídateľným následkom rovnakého vytýkaného konania, a to ako právne, tak aj fakticky (idem),

iii. či sú konania vedené tak, aby sa maximálne zabránilo akémukoľvek zdvojeniu pri zhromažďovaní a hodnotení dôkazov, najmä prostredníctvom vzájomnej spolupráce kompetentných orgánov, a to tak, aby zistenia vykonané v jednom konaní boli využiteľné v druhom konaní, a

iv. či sankcia uložená v konaní, ktoré bolo ukončené ako prvé, je zohľadnená v konaní, ktoré je ukončené ako posledné, a to tak, aby sa zabránilo tomu, že dotknutý jednotlivec ponesie neprimeranú záťaž, pričom toto riziko je menej pravdepodobné, pokiaľ existuje kompetenčný mechanizmus, ktorý zabezpečuje, že súhrn uložených sankcií nepôsobí neprimerane.[41]

Napriek tomu, že účel sankcií, dôkazné bremeno, autorita príslušná na vymáhanie povinnosti, závažnosť skutku, miera dokazovania alebo potreba existencie zavinenia sú v zásade odlišné pri trestných (súdnych) deliktoch a správnych deliktoch, môžu sa však dopĺňať čo do účelu konania alebo kombinovaných účinkov sankcie (preventívno-represívny). Spolupráca jednotlivých orgánov prejednávajúcich delikty by mala byť úzka, pričom by sa malo zabrániť duplicitnému zberu dôkazov a ich opakovanému vykonávaniu.[42] Pri ukladaní sankcie je potrebné dbať na jej proporcionalitu v súvislosti s duplicitou konania. V rámci slovenskej právnej úpravy to podčiarkuje aj samostatný dôvod fakultatívneho zastavenia trestného stíhania podľa §215 ods. 2 písm. b Trestného poriadku, práve na základe úvahy prokurátora smerom k dostatočnosti predchádzajúceho trestu. Pri ukladaní sankcií sa však pripúšťa jednak systém vzájomnej konzumpcie sankcií (absorpčná zásada), ale aj systém zohľadňovania predchádzajúcich sankcií (napr. asperačná zásada) a nakoniec zásada kumulačná. Avšak ESĽP už v minulosti judikoval, že v situácií ak predošlá sankcia nebola zohľadnená v ďalšom konaní priamo, nemusí to bez ďalšieho znamenať porušenie Dohovoru, s prihliadnutím na primeranosť sankcie ako celku.

Práve vecná súvislosť sa stala „kameňom úrazu“ mnohých konaní proti Švédsku aj Fínsku (samozrejme aj iným členským štátom),[43] ktoré sme spomínali aj vyššie, kde najmä v dôsledku absencie spolupráce orgánov štátu, separátneho zberu a hodnotenia dôkazov a nezohľadnenia predchádzajúcej sankcie došlo k porušeniu práv sťažovateľov vyplývajúcich z Dohovoru. Dôležité je z pohľadu ESĽP posúdiť, či dané konania sledujú iné ciele, resp. účely (pri trestných konaniach by malo ísť o viac stigmatizujúci a prísnejší postih), aby spĺňali kritéria koherencie aj pri ich súbežnom vedení. Preto aj dve konania, dvoch autorít, pri uložení dvoch sankcií môžu spĺňať kritéria referenčných článkov Dohovoru. Takže každý zo štyroch bodov testu je potrebné posudzovať osobitne, nakoľko každý z nich totižto môže zakladať porušenie čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru. Pritom z analýzy judikatúry vychádzajú najproblematickejšie body iii. a iv. uvedené v predchádzajúcom výpočte testu komplementárnosti (a časová súvislosť konaní).[44]

Výnimočným prípadom, kde ESĽP nezohľadnil prvok bis bol prípad Marguš proti Chorvátsku, kde napriek tomu že takýto prvok bol prítomný (išlo o prípad amnestie pre sťažovateľa, ktorý bol podozrivý z činov priečiacim sa čl. 2 a 3 Dohovoru – právo na život; zákaz mučenia), ESĽP sa priklonil k tendenciám medzinárodných spoločenstiev o neprípustnosti amnestií vo vzťahu k prípadom vojnových a humanitárnych zločinov.[45] Preto nekonštatoval porušenie Dohovoru aj napriek zjavnému opakovanému konania proti sťažovateľovi.

Typy konaní v rámci členských štátov je preto možné rozdeliť na tzv. jednokoľajové a dvojkoľajové systémy. Ide o to, či je umožnené orgánom v rámci daného štátu stíhať jedno skutkové konanie (idem) súbežne vo viacerých konaniach (bis), tak ako sme to spomínali vyššie (uplatnenie zásady ne bis puniri), alebo sa preferuje koncentrácia stíhania v rámci iba jedného konania (uplatnenie zásady ne bis vexari). V druhom prípade rozoznávame ešte systémy una via (v zásade nie je možné viesť ani súbežné konanie, ide o prekážku lis pendens – napr. Belgicko, Portugalsko) alebo tzv. systém finality (momentom právoplatnosti jedného rozhodnutia sa ďalšie obligatórne zastavuje – napr. Nemecko). Pri prvom menovanom je členenie nasledovné: buď pôjde o kreditový systém (zohľadnenie sankcie v neskoršom konaní – napr. Nórsko, Švédsko, Maďarsko) alebo systém zrušenia sankcie (neskorším rozhodnutím sa prvotná sankcia ruší a nahrádza sa inou).[46] V podmienkach SR je jednokoľajový systém zavedený vo vzťahu k právnickým osobám (§ 21 Zákon o trestnej zodpovednosti PO), nakoľko pri uložení sankcie za správny delikt sa obligatórne zastavuje trestné konanie. Naopak vo vzťahu k fyzickým osobám Trestný poriadok obsahuje iba fakultatívnu možnosť zastavenia trestného stíhania v ustanovení v §215 ods. 2 písm. b TP, čo je odrazom dvojkoľajového systému.

Po porovnaní judikatúry ESĽP s výkladom práva EÚ prostredníctvom SD EÚ, v tejto čiastkovej problematike (prvok bis), je možné pozorovať de facto kopírovanie jej vývoja, keďže z počiatku vyhranené názory na dvojkoľajné systémy (súbežné konania)[47] sa neskôr zmenili aj v očiach SD EÚ. Bolo to však na inom právnom základe ako v prípade argumentácie ESĽP.[48] SD EÚ argumentoval najmä testom proporcionality vo vzťahu k právam vyplývajúcim z Charty EÚ (platí aj v prípade čl. 50 Charty - právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin). Teda podľa čl. 50 ods. 1 Charty posúdil najmä legalitu zásahu do predmetného práva, jeho legitimitu, nevyhnutnosť a proporcionalitu (aj zachovanie podstaty tohto práva). Čo však znamená, že na rozdiel od ESĽP konštatoval zásah do tohto práva, lenže ho prostredníctvom testu proporcionality porovnával, resp. vyvažoval s inými právami zaručenými v Charte EÚ. SD EÚ preberá v celku napr. aj test komplementárnosti vyplývajúci z prípadu A. B. proti Nórsku, a tým zjednodušuje vzájomné fungovanie oboch systémov ochrany ľudských práv na európskom kontinente.

Na záver konštatujeme, že vzhľadom za pomerne neprehľadné a komplikované aplikačné, resp. interpretačné kritéria zásady ne bis in idem je doktrínou aj praxou preferovaný skôr jednokoľajový systém. Ten prispieva v právnej istote adresátov práva a vyhýba sa rizikám spojeným s istou judikačnou nekonzistentnosťou ESĽP a SD EÚ.

3.2 Konečné rozhodnutie

Na to aby sme mohli hovoriť o vytvorení prekážky rozhodnutej veci (res iudicata), musíme zvážiť najmä, či predmetné rozhodnutie (ktoré by malo túto prekážku zakladať) je: (a) konečným rozhodnutím, (b) rozhodnutím o vine sťažovateľa (tzn. či výrok rozhodnutia pojednáva o oslobodení –„ acquittal“ alebo odsúdení – „conviction“ osoby).

Pritom dôležitá je povaha rozhodnutia s ohľadom na to, či sa v rámci procesu posudzovali dôkazy a dôkazné prostriedky, a z nich vyplývajúci skutkový a právny stav, t. j. či bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť smerom k meritu veci. Takisto sa posudzuje, či v danom prípade konanie skončilo odôvodeným rozhodnutím, príp. aj uložením sankcie (s tým je spojené aj rozhodnutie o vine vo forme osobitného výroku). Rozhodnutie musí kumulatívne naplniť požiadavku konečnosti a musím mať formu rozhodnutia o vine[49] inak nemožno hovoriť o final decision“ tak ako to vyžaduje judikatúra ESĽP. Na to aby sme konštatovali existenciu konečného rozhodnutia nemusí ísť o rozhodnutie výlučne súdnej autority (môže byť vnútroštátnym právom splnomocený iný orgán, napr. prokurátor), dokonca nemusí mať dané rozhodnutie ani formu rozsudku.[50]

Veľmi zaujímavé boli závery rozhodnutia ESĽP v prípade Smoković proti Chorvátsku, kde ESĽP judikoval, že v prípade ak je trestné konanie zastavené iba z dôvodu premlčania niektorého skutku, nepredstavuje to prekážku res iudicata do budúcna. To najmä preto, že nejde o rozhodnutie založené na dôkazoch a faktoch relevantných pre posúdenie viny sťažovateľa, na výsledkoch vyšetrovania ani čiastkovom rozhodnutí pri posúdení viny (v prípade uznania viny aj vo vzťahu k výške trestu). [51]

O tom, či ide o rozhodnutie, ktoré je konečné, je optimálne rozhodnúť cez prizmu existencie riadnych opravných prostriedkov (avšak tieto opravné prostriedky musia byť objektívne dostupné a efektívne).[52] Založiť prekážku res iudicata je možné buď tak, že riadne opravné prostriedky boli vyčerpané alebo že neboli uplatnené v určitom časovom limite (tento však nemôže byť príliš krátky, alebo naopak ani príliš dlhý vzhľadom na ochranu práv sťažovateľa).[53] V rozhodnutí Mihalache proti Rumunsku ESĽP zdôraznil, že vnútroštátne právo musí dávať právu istotu osobám v smere konečnosti rozhodnutia. Nie je prijateľný stav, ak je diskrečné právo strán na podanie opravného prostriedku vymedzené bez časového rámca (omnipotentne) a týmto spôsobom sa obchádza princíp ne bis in idem. To sa však nedotýka mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré budeme analyzovať v poslednej podkapitole, tieto totiž nemajú ako také vplyv na povahu rozhodnutia ako konečného a to napriek tomu, že sa týkajú predchádzajúceho konania. Dohovor teda nebráni vnútroštátnym orgánom dokonca ani pokračovať vo vyšetrovaní právoplatne skončenej veci, avšak iba vo vzťahu k možnosti podania mimoriadnemu opravnému prostriedku.[54]

Zaujímavou otázkou je aj vzťah konečnosti rozhodnutia k prípadom, v rámci ktorých bola udelená amnestia vo vzťahu k predmetnému skutku. Akékoľvek rozhodnutie, ktorému nepredchádzalo posúdenie skutkového a právneho stavu veci, je možné spochybňovať čo do vytvorenia prekážky rozhodnutej veci. Vyskytol sa totiž prípad amnestie, ktorý sme spomínali aj vyššie v texte, kde vzhľadom na podozrenia z vojnových a humanitárnych zločinov ESĽP neposúdil tento fakt ako prekážku pre ďalšie konanie. Avšak Slovenská republika má podobnú skúsenosť vo vzťahu k rušeniu tzv. Mečiarových amnestií, ku ktorým SD EÚ zaujal stanovisko v rámci prejudiciálneho konania v roku 2021, pričom tieto závery smerujú priamo k problematike existencie prekážky res iudicata. Toto rozhodnutie, na rozdiel od Marguš proti Chorvátsku má iný právny aj skutkový rámec, čo je však pre naše účely výhodné, keďže neodkazuje na vojnové zločiny, ale analyzuje zásadu ne bis in idem vo vzťahu k amnestiám v jej rýdzej podobe. SD EÚ v tejto veci rozhodol vo vzťahu k prvej prejudiciálnej otázke tak, že obmedzenia vyplývajúce zo zásady ne bis in idem sa vzťahujú iba na také rozhodnutia, v ktorých došlo k meritórnemu posúdeniu veci.[55] Kúria sa teda priklonila k názoru generálnej advokátky pani Kokott, tá vo svojom návrhu uvádzala: „pojmy odsúdenie a oslobodenie, na ktoré odkazuje toto ustanovenie, nevyhnutne znamenajú, že došlo k preskúmaniu trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby a v tejto súvislosti bolo vydané rozhodnutie“ SD EÚ takisto zvýraznil, že legitímnym cieľom priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc (voľný pohyb osôb v rámci EÚ) je zabrániť beztrestnosti osôb, ktoré spáchali nejaký trestný delikt. Preto posúdil, že zastavenie trestného stíhania na základe (okrem iného aj) účinkov vydania amnestie, nie je pre tieto účely konečným rozhodnutím o vine tejto osoby, keďže zastavenie trestného stíhania nastalo skôr, akoby súd mohol posúdiť trestnoprávnu zodpovednosť obvinených osôb.[56]

Posúdenie konečnosti rozhodnutia, napr. na účely prieskumu sťažností pred ESĽP, nastáva iba v prípade, že je to potrebné pre ustálenie súladu s Dohovorom.[57] Preto ak existujú iné zistenia podmieňujúce rozpor s Dohovorom, spravidla nevzhliada ESĽP potrebu posudzovať ešte aj tento čiastkový aspekt.[58]

3.3 Mimoriadne opravné prostriedky

Nadväzujúc na predchádzajúci výklad o povahe opravného prostriedku iba dopĺňame, že priamo Dohovor v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 uvádza: „Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“

V tomto prípade princíp právnej istoty ustúpi vážnym dôvodom na obnovenie konania napr. kvôli (ad. 1) vážnym právnym vadám alebo (ad. 2) závažným novým skutočnostiam (tieto podmienky sú alternatívne).[59] Takýmto spôsobom posúdil ESĽP množstvo sťažností napr. vo vzťahu k Rusku.[60] V rozhodnutí Korppoo proti Fínsku súd rozhodol, že zhromažďovanie dôkazov ani vyšetrovanie na účely podania mimoriadneho opravného prostriedku nie sú v rozpore s Dohovorom. Pred ESĽP sa postupne dostali aj dva prípady zo Švajčiarska (Kadusic v. Switzerland; W. A. v. Switzerland), pričom práve v odôvodení týchto dvoch rozsudkov ESĽP ozrejmil skutočnosti rozhodujúce pre aplikáciu mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Dohovoru. V oboch prípadoch išlo o následné uloženie ochranných opatrení alebo preventívnej väzby v rámci existencie odsudzujúcich rozsudkov s trestnom odňatia slobody. V prvom menovanom prípade však toto opatrenie bolo založené na nových skutočnostiach významných pre posúdenie veci (výrazné zhoršenie psychického zdravia sťažovateľa). V druhom prípade došlo k obnove konania bez toho, aby sa nejakým spôsobom zmenili aspekty ovplyvňujúce povahu skutku, jeho právnu kvalifikáciu, formu zavinenia a podobne, načo ESĽP konštatoval porušenie Dohovoru.

Jedným z významných rozhodnutí je aj rozsudok Mihalanche proti Rumunsku. V tomto prípade súd najmä koncipoval doktrínu tzv. „new or newly discovered facts,“ ktoré môžu podmieňovať obnovenie konania. Takisto druhý dôvod na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov (závažné právne vady) vyžaduje určitý kvalifikovaný stupeň narušenia integrity prvotného konania v dôsledku, napr. závažného porušenia procesných predpisov (toto kritérium kvalifikovaného zásahu sa však menej prísne uplatňuje, ak je to na prospech obvineného, resp. odsúdeného). Každopádne sa pri dôvodoch na využitie mimoriadneho opravného prostriedku (a potenciálne obnovenie konania) vždy musí splniť základná podmienka, menovite aby tieto vady, resp. nové skutkové okolnosti mali nejaký vplyv na výsledok predchádzajúceho konania. Preto v úvodom spomínanom prípade ESĽP takéto dôvody nevzhliadol (išlo o jednoduché doplnenie dokazovania), konštatoval teda porušenie Dohovoru. V prípade Sabalić proti Chorvátsku naopak konštatoval, že závažnou (procesnou) chybou v prvotnom konaní bolo opomenutie vyšetrovania homofóbneho motívu pri trestnom čine a následná absencia jeho zohľadnenia pri určení trestu.

Záver

V závere by sme si dovolili zhrnúť, že problematika zásady ne bis in idem je veľmi komplexná a zároveň sa vyznačuje spravidla kauzistickým prístupom doktríny a praxe. Vyplývajúc už z názvu, je možné identifikovať zložku bis a zložku idem. Zložku bis reprezentuje najmä posúdenie trestnej povahy obvinenia cez prizmu Engelsových kritérií. Takisto sa však jeho procesná rovina odráža v zákaze stíhania a trestania dvakrát v tej istej veci, v ktorej už bolo konečne rozhodnuté o vine (s výnimkou mimoriadnych opravných prostriedkov). Avšak judikatúra ESĽP aj SD EÚ sa vyvinula do akceptácie takýchto dvojkoľajových právnych systémov, ak sú splnené kritéria dostatočnej časovej a vecnej súvislosti oboch konaní. Prvok idem je potom definovaný totožnosťou skutku aj subjektu v daných konaniach. Asi najvýstižnejšie, s ohľadom na všetky vyššie popísané zložky, je táto definícia obsiahnutá v čl. 50 Charty EÚ nasledovne:

„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na mnohé výzvy spojené s právnou úpravou v podmienkach SR. Tak ako sme to popísali aj vyššie v texte, z pohľadu ESĽP aj SD EÚ sú koncentrované konania (jednokoľajové) vhodnejšie čo do právnej istoty adresáta týchto noriem. V našich podmienkach takúto úpravu obsahuje Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb, pričom ale Trestný poriadok stále umožňuje viesť, za určitých okolností, súbežné konania pre rovnaký delikt. Právne v tejto oblasti bude potrebné do budúcna zjednotiť a zjednodušiť právnu úpravu tak, aby jednotlivci, ako aj príslušné vnútroštátne orgány, vedeli efektívne konať pri zachovaní medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Tento čiastkový problém však súvisí s celým nadstavením riešenia protiprávnych konaní (deliktov) v našom právnom systéme. Javí sa ako vhodné nadstaviť právnu úpravu tak, aby od občianskoprávnej, cez administratívnu až po trestnú zodpovednosť boli riešené právne vzťahy vždy s ohľadom na princíp efektivity, proporcionality a subsidiarity, tak aby sa vytvoril koherentný celok právnej ochrany, resp. postihovania protiprávneho konania. Takisto v záujme odbremenenia najmä súdneho systému, je nevyhnutné hľadať vhodné riešenia pre optimalizáciu nového nápadu vecí, aj rozvojom mimosúdnych (alternatívnych) konaní, ktoré sa de lege lata zdajú byť doposiaľ nedostatočné. Tieto úvahy však presahujú stanovený tematický rámec.

Zoznam použitej literatúry

Knižné zdroje:

1. ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. – BURDA, E. a kol. Trestný poriadok, komentár (2 zväzky). C. H. Beck s. r. o., 2021. 2568 s. ISBN: 978-80-89603-88-6.

2. STRÉMY, T. – KURILOVSKÁ, L. Trestný zákon, komentár (2 zväzky). Wolters Kluwer a. s. , 2022. 1506 s. ISBN: 978-80-7676-534-4.

3. SVÁK, J. – GRUNWALD, T. Nadnárodné systémy ochrany ľudských práv, I. zväzok štruktúra systémov a ochrany politických práv. Bratislava: Wolter Kluwer s. r. o., 2019. 584 s. ISBN: 978-80-8168-971-0.

4. KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo hmotné, všeobecná časť. Plzeň: Aleš Čeněk, s. r. o., 2017. 400 s. ISBN: 978-80-7380-684-2.

5. ŠAMKO, P. Daňové podvodné konania a ich dokazovanie. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2015. 420 s. ISBN: 978-80-8168-262-9

6. PIROŠÍKOVÁ, M. – BÁLINTOVÁ, M. Judikatúra – Vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k Slovenskej republike. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017. 771 s. ISBN 978-80-8168-658-0

7. KLIMEK, L. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veciach trestných. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2018. 390 s. ISBN: 978-80-8168-776-1.

8. HAMUĽÁKOVÁ Z. – HORVÁT, M. Základy správneho práva trestného.

9. BURDA, E. - KORDÍK, M. - KURILOVSKÁ, L. - STRÉMY, T. a kol. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018. 560 s. ISBN 978-80-89603-64-0.

10. TOMÁŠEK, M. a spol. Právo Evropské unie. Leges, 2021. 512 s. ISBN: 978-80-7502-491-6.

11. ŠELIGA, J. – KORPÁŚ, E. NE BIS IN IDEM – MEDZI SPRÁVNYM A SÚDNYM TRESTANÍM (zborník príspevkov z vedeckej konferencie). Trnava, 2017. 131 s. ISBN: 978-80-568-0075-1.

12. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum. Bratislava, 2020. 258 s. ISBN: 978-80-7160-557-7.

13. DAŠA SÝKOROVÁ. Totožnosť skutku. Diplomová práce. Právnická fakulta Univerzity Karlovej v Prahe, Katedra trestného práva. Praha, 2013.

14. Guide on Article 4 of Protocol No. 7 to the European Convention on Human Rights Right not to be tried or punished twice, 2022. 27 s.

15. Factsheet – Non bis in idem (Case-law ESĽP). 2022. 20 s.

16. Zásada ne bis in idem sa môže obmedziť s cieľom ochrany finančných záujmov Únie a jej finančných trhov. Súdny dvor Európskej únie TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 34/18 V Luxemburgu 20. marca 2018. s. 3.

17. Bulletin advokácie SAK, Slovenská advokátska komora, č. 1-2/2022. 63 s. ISSN 1335-1079.

Odborné články:

(1) ČENTÉŠ, J., BELEŠ, A.: Súbeh disciplinárneho konania a trestného konania proti sudcovi. Právny obzor, 104, 2021, č. 1, 39 – 53.

(2) ČENTÉS, J.: Súbeh trestného konania a daňového konania a zásada ne bis in idem, Justičná revue, 60, 2017, č. 6-7, s. 759-779.

(3) ŠAMKO, P. A. a B. proti Nórsku - prelom vo výklade zásady ne bis in idem pri daňových trestných činoch. Právne listy.

(4) ŠAMKO, P. Daňová sankcia je trestná sankcia a zásada ne bis in idem. Právne listy.

(5) Uložení daňového penále a překážka věci rozhodnuté s účinkem „ne bis in idem“ ve vztahu k trestnému činu zkrácení daně, poplatku a podobné povinné platby. Dostupné z http://www.bulletin-advokacie.cz

(6) Mgr. Libor Ulovec. Riziko trestního stíhání i po uložení daňového penále. Dostupné z www.pravniprostor.cz.

(7) Aplikácia zásady ne bis in idem pri súbehu daňového a trestného konania: podmienka úzkej vecnej a časovej súvislosti oboch konaní. Bulletin slovenskej advokácie / Bulletin SAK - 2020 / Bulletin SAK - 5/2020. Dátum publikácie: 22. 6. 2020.

(8) PRIATEĽOVÁ, N. Kumulácia daňového a trestného konania vs. zásada ne bis in idem vo svetle pozmenenej judikatúry medzinárodných súdov. UPJK Košice. Publikované dňa 16.06.2021.

(9) KRUTKOVÁ, E. Súdny dvor Európskej únie k zásade ne bis in idem po rozhodnutí ESĽP vo veci A a B proti Nórsku. Právne listy. 26.03.2018. Dostupné z https://sdu.sk/C6CP

 

Diskusia