O prípade Christophera Barboura alebo o sile falošného priznania

Barbora F.

O prípade Christophera Barboura alebo o sile falošného priznania

Národný register rehabilitácií USA upozornil na výnimočný článok Ivany Hrynkiwovej, ktorý by som tu chcela predstaviť. Ide o článok s názvom Alabama vs. Science: Confronted with DNA, Alabama offers theory that ‘defies logic’ to keep man on death row, ktorý sa venuje pozoruhodnému prípadu Christophera Barboura.

Celý dospelý život Christophera Barboura je poznamenaný priznaním, ktoré urobil keď mal 22 rokov. Pred viac ako 30 rokmi sa priznal polícii, že v Montgomery zabil 40-ročnú slobodnú matku a pomohol inému mužovi ju znásilniť. Hoci sa takmer okamžite pokúsil odvolať svoje priznanie, tvrdiac, že to neurobil a že obeť ani nepoznal, bolo už príliš neskoro. Barbour zostáva v cele smrti v Alabame.

Autorka informovala, že teraz nové testy DNA poukazujú na niekoho iného – na muža, ktorý už je vo väzení za iný prípad vraždy. Prokurátori však vyvíjajú tlak na vysvetlenie DNA. Robert Dunham, riaditeľ Death Penalty Policy Project to okomentoval takto: „Je to odmietnutie priznať si chybu, neakceptovanie vedy,“.

Christopher Barbour, ktorý bol v roku 1992 bezdomovcom, tvrdil, že bol dotlačený k falošnému priznaniu sa k hroznému zločinu, ktorý sa stal pár týždňov pred tým. Ivana Hrynkiwová dáva do pozornosti, že prokurátori teraz síce uznali, že jediná DNA z miesta činu patrí inej osobe, ale súčasne tvrdia, že to Barboura neoslobodzuje. Dodáva súčasne, že Barbour, ktorý má teraz 55 rokov, nie je jedinou osobou, ktorá zostáva v alabamskom väzení, napriek dôkazu, ktorý naznačuje, že daný zločin nespáchala.

V článku ďalej poukázala na to, že právny systém štátu Alabama má komplikovaný vzťah s vedeckými poznatkami, tvrdiac, že „Štát má prostredníctvom úradu generálneho prokurátora Alabamy v rámci svojich trestných odvolaní často históriu obhajoby pseudovedy a spoliehania sa na staré, dnes už vyvrátené teórie, aby udržal ľudí vo väzení za trestný čin, kde existuje len málo dôkazov o tom, že ho spáchali. Často uprednostňuje staré teórie pred novou, aktuálnou vedou.“. Následne cituje Dunhama, ktorý uviedol: „Jedna z vecí, ktoré počujete o treste smrti, a je to pravda, je, že nezáleží na faktoch, keď je niekto odsúdený na smrť,“.

V prípade Chritophera Barboura, sudkyňa Emily Marksová minulý rok vo svojom rozhodnutí napísala ohľadom štátnej verzie zločinu, že je ťažké ju akceptovať, „pretože táto teória sa prieči logike, zdravému rozumu a vede.“. Tvrdila, že štát by mal zvážiť DNA, poukazujúc na to, že prokurátori by to urobili, keby sa teraz snažili o to, aby bol niekto odsúdený. Napísala tiež, že „Je záhadou, že v tomto prípade štát bagatelizuje význam nových dôkazov DNA, keď sa štát inak spolieha na podobné dôkazy DNA na zabezpečenie odsúdenia a objasnenie odložených prípadov,“. Autorka ďalej uviedla, že úrad generálneho prokurátora Alabamy - Steva Marshalla, ponúka len nepravdepodobný príbeh, aby tak vysvetlil jediný vedecký dôkaz.

“DNA neklame“

Barbour mal iba 22 rokov, keď ho zatkli za brutálne znásilnenie, zbitie a dobodanie Thelmy Robertsovej, slobodnej matky dvoch detí, ktorá bývala v štvrti Chisholm v Montgomery. Vyšetrovatelia preverovali rodinu a priateľov zavraždenej ženy, ale nenašli žiadne stopy.

Polícia nemajúc žiadne solídne stopy, sa po niekoľkých týždňoch zamerala na bezdomovcov žijúcich v lese za nákupným centrom, a nakoniec niekoľkých z nich zatkla. Barbour, ktorý nemal žiadne spojenie s obeťou ani jej rodinou, sa však priznal k vražde. Hoci priznanie rýchlo odvolal, neskôr zohralo veľmi dôležitú rolu, nakoľko bol v roku 1994 odsúdený na trest smrti.

O tridsať rokov neskôr, DNA testy ukázali, že na obeti neboli žiadne Barbourove stopy. Ukázalo sa tiež, že jedinou osobu, ktorá zanechala všetku DNA na obeti,bol mladý muž, ktorý v čase vraždy býval na druhej strane ulice. Ide o Jerryho Tyrona Jacksona, ktorý si v súčasnosti odpykáva doživotný trest za inú vraždu, ktorú spáchal v inej časti štátu Alabama, niekoľko rokov po vražde Thelmy Robertsovej. Autorka tu však upozorňuje na to, že napriek tomu prokurátori tvrdia, že na tom až tak nezáleží.

Sudkyňa Marksová v rozsudku napísala, že „Nový test DNA identifikujúci Jacksonovu DNA ako jedinú mužskú DNA v prípade znásilnenia pani Robertsovej, je silným dôkazom toho, že Barbourovo priznanie je falošné,“, a že „k vražde pani Robertsovej nedošlo tak, ako to prezentovala obžaloba na súde.“.

Keď zástupcovia úradu generálneho prokurátora štátu Alabama a Barbourovho tímu navštívili Jacksona vo väzení, aby sa ho opýtali na Robertsovej prípad, Jackson o ňom nechcel hovoriť. S odvolaním sa na radu advokáta, odmietol odpovedať aj na otázku, či poznal Thelmu Robertsovú, alebo rodinu Robertsovcov.

Autorka ďalej zmienila, že Barbourovo priznanie niektorým ľuďom nikdy nedávalo veľký zmysel. Išlo totiž o zamotaný príbeh o bezdomovcovi a jeho priateľoch bez domova, ktorí išli po meste a obeť ich pozvala na pivo. Potom ju jeden z týchto mužov znásilnil, pričom Barbour a ďalší muž zatiaľ pridržiavali obeť (tento druhý muž bol identifikovaný, ale v tomto prípade nikdy nebol obvinený). Príbeh sa skončil tým, že ju Barbour nakoniec zabil. V tomto príbehu páchatelia nezanechali po sebe žiadnu DNA ani fyzické dôkazy. Po čine sa mali vrátiť do provizórneho prístrešku v lese.

V článku sa tiež uvádza, že Barbour vo svojom priznaní nezmienil niekoľko detailov súvisiacich so zločinom, vrátane toho, že obeť mala na hlave plastové vrecko.

Zatiaľ čo Barbourovi advokáti označujú novú zhodu DNA za dôkaz jeho neviny, úrad generálneho prokurátora Alabamy - Stevea Marshalla, uviedol, že Barbour je tam, kde aj patrí.

Najnovšia teória štátu je uvedená aj v súdnych záznamoch. Štát tvrdil, že “pravdepodobnou teóriou“ je, že obeť mala v ten istý deň sex aj s Jacksonom, ktorý bol susedom a priateľom jej syna. Malo sa to udiať tesne predtým, ako ju o niekoľko hodín neskôr znásilnila a zabila skupina bezdomovcov.

Autorka ďalej zmienila, že sudkyňa povedala, že “každá rozumná porota“ by pochybovala o tom, že by 40-ročná žena, ktorá chodila do kostola, mala konsenzuálny sex s chlapcom mladším ako jej syn. Zároveň napísala, že „Aplikovanie Occamovej britvy, fyzické dôkazy, výsledky testov DNA, výpoveď znalca a zdravý rozum by spôsobili, že rozumní porotcovia by pochybovali o pravdivosti teórie štátu,“. Sudkyňa Marksová tiež uviedla, že DNA je “objektívna, spoľahlivá a nesporná” a na rozdiel od ľudí “DNA neklame“.

Alabama vs. veda

Povolenie na opätovné testovanie dôkazov DNA predstavuje výzvu najmä v prípadoch spred desaťročí, keď sa nevedelo ako sa bude vyvíjať forenzné testovanie.

Autorka akcentuje, že hoci Alabama má zákon, ktorý umožňuje opätovné testovanie DNA v starších prípadoch, je veľmi úzky a vzťahuje sa iba na prípady vrážd, kde bol uložený trest smrti. Iné štáty, ako napríklad Texas, majú širšie zákony týkajúce sa pseudovedy (junk science) a umožňujú opätovné preskúmanie viacerých prípadov.

Barbourov prípad nie je jediným prípadom v Alabame, kde orgány činné v trestnom konaní dúfajú, že staré teórie a veda, ktoré boli už dávno aktualizované, alebo dokonca úplne opustené, udržia niekoho vo väzení.

V prípade Barboura, aby štát vysvetlil jedinú DNA, ktorá zostala na mieste činu, uviedol, že krátko predtým, ako sa Barbour náhodou zastavil a zabil Thelmu Robertsovú, musel s ňou mať sex iný muž.

V ďalšej časti článku Hrynkiwová zmienila prípad Gregoryho Hunta, ktorý bol odsúdený za brutálnu vraždu a sexuálne napadnutie ženy z Jasperu v roku 1988. Hoci nepopieral, že ženu zabil, Hunt v máji tvrdil, že ju sexuálne nenapadol.

Úrad generálneho prokurátora Alabamy sa bránil. Uviedol, že spermie na tele (ktoré pred desiatkami rokov neboli testované na DNA), zjavne pochádzajú od vraha. “Jednoducho neexistujú dôkazy“ o tom, že by iný muž vstúpil do domu obete, sexuálne ju napadol a odišiel predtým, ako ju Hunt zavraždil.

Ako sme videli vyššie, v prvom prípade musela DNA pochádzať od niekoho iného, pretože sa nezhodovala s podozrivým. V druhom prípade dôkaz zjavne pochádzal od podozrivého – „pretože kto iný by ho tam nechal?“.

V článku autorka poukázala aj na vyjadrenie Elizabeth Gardnerovej, profesorky forenznej vedy na UAB, ktorá uviedla: „Vo forenznej vede sa môžete dopustiť dvoch chýb. Môžete urobiť chybu, ktorá nechá niekoho vinného na slobode, a môžete urobiť chybu, ktorá nechá niekoho nevinného ísť do väzenia. … Poslanie nevinnej osoby do väzenia je tá najhoršia chyba.“.

Kto zavraždil Thelmu Robertsovú?

Na jar roku 1992 Robertsová žila ako slobodná matka s dvoma tínedžermi. Jej manžel, s ktorým bola odlúčená, bol stále súčasťou jej života a všetci, ktorí vypovedali na súde, alebo hovorili s políciou, uviedli, že v čase vraždy s nikým nerandila. Štyridsaťročná žena nepila ani nefajčila a pravidelne chodila do kostola.

Jej deti boli tínedžeri (chlapec a dievča), ktorí noc 20. marca 1992 strávili s kamarátom z ulice. Keď sa nasledujúce ráno vrátili domov, synnašielmatkino telona podlahe s mäsiarskym nožom trčiacim z hrude a s igelitovým vreckom na hlave. Niekto založil aj niekoľko menších požiarov.

Úrady sa spočiatku zamerali na manžela obete, s ktorým sa odcudzila a dokonca aj na jej syna. Potom však zmenili smer a začali vyšetrovať skupinu tínedžerov z okolia. Nakoniec sa policajti zamerali na Barboura a ďalšieho bezdomovca - Christophera Hestera.

Barbour mal 22 rokov a býval za nákupným centrom Eastdale Mall v Montgomery. Bojoval so smrťou svojej matky a napriek krátkemu pobytu u starých rodičov sa nakoniec stal bezdomovcom. Polícia sa zamerala na Barboura a jeho priateľov vzhľadom k sérii požiarov, ktoré boli založené v obchodoch s potravinami – polícia sa domnievala, že mohli byť zapojení do skupiny, ktorá zakladala malé požiare v regáloch supermarketov, aby tak odlákala pozornosť a ukradla nejaké jedlo. Autorka tu dodáva, že vrah Robertsovej sa tiež pokúsil podpáliť jej telo.

Vyšetrovatelia polície a hasičského zboru v Montgomery sa s Barbourom niekoľkokrát rozprávali. Keď ho týždne po vražde priviedli na miestnu hasičskú stanicu kvôli vyšetreniu na detektore lži, jeho právnici uviedli, že Barbour si myslel, že test sa týkal požiarov v malom obchode s potravinami – nie zuhoľnatenej scény na Manley Drive. Hrynkiwová tu upozornila aj na to, že v súdnych záznamoch Barbour uviedol, že s testom súhlasil až po tom, čo sa mu polícia vyhrážala (Robertsovej exmanžel tiež povedal, že ho polícia bila, kým ho nevylúčila a ďalší ľudia vypovedali o podobných taktikách.)

Po teste na polygrafe, ktorého výsledky, ako sa píše v článku, sú stále sporné, sa Barbour priznal k vražde.

Toto priznanie rovnako ako ani to, čo mu predchádzalo, nebolo nahrané. Detektívi však Barbourovi ukázali hasičskú stanicu, nechali ho sadnúť si na hasičské auto a dali mu večeru. Potom bolo urobené nahrané priznanie.

Podľa rozsudku z roku 2024, Barbour v tú noc v máji 1992urobil tri priznania. Žiadne z nich nebolo urobené v prítomnosti advokáta. Z týchto troch bolo jedno nahrané na audio a jedno na video. Jedno teda nebolo vôbec nahrané.

Sudkyňa Marksová v rozsudku uviedla: „Podľa Barboura mu predtým ako sa priznal, ukázali fotografie z miesta činu a povedali mu podrobnosti o mieste činu, … Barbour tiež tvrdí, že si svoje priznanie “nacvičoval“ štyri až päťkrát, kým ho (detektív) nenahral.“.

V rozsudku sa ďalej píše, že po nahranom priznaní, ďalší detektív zobral Barboura na policajnú stanicu, kde sa spolu “rozprávali asi tri hodiny v nenahranom rozhovore“, pred tým ako Barbour urobil priznanie na video. Potom bol obvinený z vraždy.

Veda v súdnej sieni

Autorka v tejto časti píše o dvoch profesoroch forenznej vedy z katedry trestného práva na Univerzite v Alabame v Birminghame, ktorí uviedli, že to, čo spoločnosť vie o tejto oblasti, sa za posledných 40 rokov zásadne zmenilo.

Elizabeth Gardnerová a Jason Linville upozorňujú na to, že veda sa vyvíja, a rovnako tak aj chápanie toho, ako vysvetliť vedu a jej obmedzenia. Linville poukázal na to, že moderné formy testovania DNA umožňujú súdom nanovo sa pozrieť na možné justičné omyly. Povedal, že „to umožnilo prehodnotiť tieto konkrétne prípady,“ a prinútilo „všetkých zúčastnených, aby sa na tieto prípady pozreli a povedali si: „Prečo išiel tento nevinný človek do väzenia?‘“.

Jeden z argumentov, ktoré predostreli Barbourovi právnici je, že na podklade jednoduchého testovania DNA, ktoré bolo dostupné už na začiatku 90. rokov 20. storočia, mohol skúsený vedec na súde vylúčiť Barboura aj jeho údajného komplica Hestera. Autorka tu dodáva, že keby to porotcovia vedeli, Barbour by možno nestrávil posledné tri desaťročia v cele smrti.

Linville povedal, že forenzná veda mala vždy obmedzenia, ale odborníci si zvyčajne mysleli, že ak sú tieto na súde správne vysvetlené, potom sú metódy spoľahlivé. Zmienil pri tom súčasne aj to, že došlo k tomu, že mnohé súdne procesy zahŕňali “nesprávne prezentované“ forenzné poznatky. Niekedy to bolo spôsobené tým, že forenzný vedec bol príliš blízko vyšetrovateľovi a chcel pomôcť štátu v jeho prípade. V niektorých prípadoch obhajcovia nevedeli klásť správne otázky, aby sa odhalili slabiny. Inokedy ani prokurátori nedostali správne vysvetlenie. Linville zároveň dodal, že „Ide o to, že otázka vysvetlenia obmedzení dôkazov mohla byť nesprávne prezentovaná, alebo nebola pred súdom dôkladne objasnená.“.

Gardnerová varovala, že nedôvera vo vedu, alebo jej nepochopenie, zvyčajne nie je jediným faktorom, ktorý zohral svoju úlohu v rámci justičných omylov. Uviedla, že „Čiastočne je to preto, že teraz môžeme získať lepšie odpovede,… Myslím si tiež, že čiastočne je to aj preto, že v prípadoch justičných omylov to bol len veľmi zriedka jediný faktor. Veľmi zriedka to bola len forenzná veda.“.

Autorka ďalej zmienila, že sudkyňa Marksová v prípade Barboura tiež napísala, že „nové dôkazy DNA by pravdepodobne viedli rozumných porotcov k presvedčeniu, že Jackson bol prítomný na mieste činu a bol zapojený do znásilnenia, vraždy a podpaľačstva.“.

Súdne záznamy ukázali, že menej ako rok po tom, čo sudkyňa vydala rozhodnutie, sa úrad generálneho prokurátora stretol s Barbourom, ktorý bojuje za prepustenie z väzenia, na rokovaniach o urovnaní. K 21. máju, podľa podania, „nebolo dosiahnuté žiadne urovnanie“.

Ochrana rozsudkov

Autorka úvodom tejto časti píše, že to nie je tak, že by prokurátori v Alabame nerozumeli vede, ako povedal jeden výskumník. Je to o tom, že pre nich je dôležitejšie nepriznať si chybu, než uznať pravdu.

Dunham, riaditeľ Death Penalty Policy Project, uviedol: „Viac ich zaujíma nepriznať si svoje pochybenie, či nekompetentnosť, než to, aby to urobili správne,… Do ochrany “integrity“ rozsudku, ktorý žiadnu integritu nemá, sa vkladá veľká investícia.“.

Dunham, ktorý robí výskum a analyzuje problematické aspekty súvisiace s trestom smrti, tiež uviedol, že od roku 1972 viedli forenzné dôkazy k rehabilitácii 200 ľudí, ktorí čakali na popravu po celej krajine. V 62 z týchto prípadov, teda takmer v tretine, boli dané osoby odsúdené na základe falošných, alebo zavádzajúcich forenzných dôkazov. Jedenásť z týchto rehabilitácií sa týkalo odsúdení na základe falošných priznaní.

Dunham tiež upozornil na to, že „Ľudia nie sú nespravodlivo odsúdení a odsúdení na smrť náhodou,… Vo väčšine prípadov ide o pochybenie orgánov a krivú prísahu. A vo väčšine prípadov nejde len o jedinú vec, ktorá sa nepodarila.“.

Dôkazy DNA prispeli k rehabilitáciám v 22 z týchto 62 prípadov odsúdených na trest smrti.

Autorka zdôrazňuje, že nie je ľahké dosiahnuť právne víťazstvo pre uväznenú osobu, najmä pre takú, ktorá už je v cele smrti a poukazuje na Dunhamovo vyjadrenie o tom, že „Je to štruktúrované tak, že je dôležitejšie nenarušiť odsúdenie, ako sa dostať k pravde,“.

Na čele rebríčka stojí Florida s 30 rehabilitáciami z ciel smrti, zatiaľ čo Alabama ich má 7.

“Varovné znamenie neviny“

V súčasnosti si štát tvárou v tvár výsledkom DNA, stojí za svojimi rozsudkami. Prokurátori tvrdia, že je tiež možné, že Barbour a Jackson (muž, ktorý zanechal DNA na mieste činu), spolupracovali. Autorka tu však dodáva, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by sa títo dvaja niekedy stretli.

Prokurátori v Alabame nedávno tvrdili, že prípad Jacksonovej účasti na vražde je “špekulácia“. Navrhli, aby sudkyňa kládla menší dôraz na nové vedecké dôkazy a opierala sa radšej o desaťročia staré priznanie.

Prokurátori vo svojom podaní začiatkom tohto roka uviedli, že „hoci existujú rôzne špekulácie o Barbourovej účasti, neexistujú žiadne skutočné dôkazy – okrem výsledkov testov DNA – ktoré by naznačovali, že Jackson mohol byť zapojený do vraždy Robertsovej.“. Ďalej skonštatovali: „Inými slovami, nie sú predložené žiadne dôkazy o tom, že Barbour nespáchal trestný čin, ku ktorému sa priznal a za ktorý ho porota odsúdila.“.

Barbourovi právnici žiadali o testovanie DNA celé desaťročia. Autorka však dodáva, že Úrad generálneho prokurátora Alabamy sa proti tomu postavil s tým, že opakované testovanie vôbec nie je potrebné, pretože majú svojho muža.

Článok končí vyjadreniami Dunhama, ktorý povedal: „Nikdy nepochopím, prečo prokurátori vlastne nesúhlasia s testovaním DNA,… A prečo odpor voči testovaniu DNA nie je varovným znamením neviny.“.

Čo hovoria štatistiky z registrov rehabilitácií

V súčasnosti sú verejne dostupné štyri registre rehabilitácií. Z nich sa dozvedáme nasledovné (naposledy videné dňa 30. júna 2025):

- Národný register rehabilitácií USA eviduje od roku 1989 3 698 rehabilitácií, pričom falošné priznania sa objavili v 13 % (467/3 698), krivá prísaha, alebo falošné obvinenie v 64 % (2 379/3 698) a falošný, alebo zavádzajúci forenzný dôkaz v 29 % (1 060/3 698)

- EUREX (Európsky register rehabilitácií, spustený v roku 2024) eviduje 139 rehabilitácií z 20. krajín. Podľa štatistických údajov sa falošné priznania objavili v 36 % (50/139) – ide o faktor, ktorý je v týchto odhalených justičných omyloch najviac zastúpený, krivá prísaha, alebo falošné obvinenie sa objavili v 33 % (46/139) a falošný, alebo zavádzajúci forenzný dôkaz sa vyskytol v 26 % (36/139)

- britský register justičných omylov eviduje 498 rehabilitácií, pričom falošné priznania sa objavili v 20 % a falošný, alebo zavádzajúci forenzný dôkaz v 16 %

- kanadský register justičných omylov (spustený v roku 2023) eviduje 89 rehabilitácií, z toho falošné priznania vidíme v 16 % (14/89), krivú prísahu v 3 % (3/89) a zavádzajúci forenzný dôkaz v 35 % (31/89).

 

Diskusia