O dôkaznom bremene prokurátora v konaní pred súdom alebo môže súd aktívne zasahovať do dokazovania viny?

JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave

O dôkaznom bremene prokurátora v konaní pred súdom alebo môže súd aktívne zasahovať do dokazovania viny?

Trestný poriadok o dôkaznom bremene nehovorí nič. Dokonca vyslovene nestanovuje ani to, či vôbec dôkazné bremeno v trestnom konaní súdnom existuje a ak áno, tak koho dôkazné bremeno ťaží a ktorých otázok sa týka, t. j., či sa prípadné dôkazné bremeno týka iba otázky viny, teda skutku a jeho právnej kvalifikácie, respektíve, či sa týka aj iných otázok, ktoré sa riešia v konaní pred súdom a to otázky trestu, ochranného opatrenia, či náhrady škody.

Napriek uvedenému, možno zo základných zásad trestného konania ako aj z iných ustanovení Trestného poriadku a napokon aj z rozhodovacej činnosti súdov nepochybne vyvodiť, že dôkazné bremeno v konaní pred súdom má zásadne len prokurátor. Tento záver je síce nepochybný, avšak do určitej miery je sporným to, čoho konkrétne sa toto dôkazné bremeno týka a hlavne aká je úloha súdu v dokazovaní, t. j. ktoré otázky zostávajú vo výhradnej kompetencii súdu a kedy je, napriek dôkaznému bremenu prokurátora, nevyhnutná aktívna účasť súdu v dokazovaní.

Dôkazným bremenom v konaní pred súdom, v rámci trestného konania, sa rozumie procesná zodpovednosť prokurátora za to, že počas hlavného pojednávania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v prospech obžalovaného, t. j. v neprospech verejnej žaloby. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je v konečnom dôsledku taktiež vyjadrením neunesenia dôkazného bremena v konaní pred súdom zo strany prokurátora. Zároveň je vyjadrením toho, že obžalovaný žiadne dôkazné bremeno ohľadne otázky viny nemá, t. j. nemusí sa vôbec podieľať na dokazovaní, nemusí dokazovať svoju nevinu a preto ani jeho pasivitu v dokazovaní nemožno vykladať v jeho neprospech.

Zmyslom dôkazného bremena je teda umožniť súdu rozhodnúť vo veci aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná pre meritórne rozhodnutie nebola alebo nemohla byť preukázaná[1].

Dôkazné bremeno prokurátora a aká je úloha súdu v dokazovaní v konaní pred súdom možno ustáliť z nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku:

A)

V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že podľa § 10 ods. 1 Tr. por. sa za orgán činný v trestnom konaní považuje len policajt a prokurátor. Súd už teda nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní, ale jeho úloha vyplýva z nestrannosti a nezávislosti súdov (§ 10 ods. 2 Tr. por.).

Skutočnosť, že súdy boli v minulosti zaradené medzi orgány činné v trestnom konaní viedla k tomu, že v súdnom konaní bolo na súd v podstate prenesené dôkazné bremeno a súd bol nútený aktívne zisťovať skutkový stav veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a v podstate vystupoval ako pomocný orgán verejnej žaloby, ktorý musel ohľadne výroku o vine aj pri pasivite prokurátora dokazovať všetky rozhodné skutkové okolnosti a vyčerpať všetky dostupné (dosiahnuteľné) dôkazy a až v pochybnostiach, v prípade vykonania všetkých dostupných dôkazov, mohol obžalovaného oslobodiť spod obžaloby[2].

Vzhľadom k tomu, že súd už nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní je zrejmé, že ho nemožno považovať za pokračovanie polície a prokurátora. Nezaradením medzi orgány činné v trestnom konaní dal zákonodarca jednoznačne najavo, že konanie pred súdom bude prebiehať pred nezávislým súdom, ktorého úlohou nie je boj s kriminalitou (ako sa často nesprávne uvádza v mediálnom priestore), ale jeho úlohou je posudzovanie toho, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno (otázka viny) a ak uniesol, tak je úlohou súdu uloženie trestu, prípadne riešenie otázky uloženia ochranného opatrenia, či rozhodovania o nároku na náhradu škody. Súd je teda nezávislým arbitrom, ktorý poskytuje stranám priestor na vykonávanie dokazovania, ktoré potom hodnotí podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov. Samozrejme sú tu určité výnimky, keď súd pri rozhodovaní nehodnotí dôkazy v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, ale postupuje podľa iných ustanovení Trestného poriadku. Ide napríklad o prípady uznania viny v zmysle § 257 Tr. por., respektíve o schvaľovanie dohody o vine a treste, pri ktorých v konaní pred súdom nie sú vykonané žiadne dôkazy ohľadne výroku o vine.

Vyčlenenie súdu z orgánov činných v trestnom konaní a zmena náhľadu na funkciu a úlohu súdu v trestnom procese je viditeľná aj zo základných zásad trestného konania, v zmysle ktorých je zvýraznené, že trestná vec sa prejednáva pred nezávislým a nestranným súdom (§ 2 ods. 7 Tr. por.).

B)

Jedným z najpodstatnejších ustanovení, z ktorých sa vyvodzuje dôkazné bremeno prokurátora ohľadne otázky viny je ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. V zmysle tejto základnej zásady trestného konania majú povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti len orgány činné v trestnom konaní. Dôkazy pritom obstarávajú z úradnej povinnosti, pričom orgány činné v trestnom konaní by mali s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti, ktoré svedčia proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v prospech obvineného a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Z uvedenej základnej zásady trestného konania vyplýva, že len orgány činné v trestnom konaní (t. j. policajt a prokurátor) musia obstarávať dôkazy, ktoré sa týkajú skutkového stavu veci z úradnej povinnosti. Súd už takúto povinnosť nemá.

Dôkazné bremeno prokurátora sa teda podľa § 2 ods. 10 Tr. por. týka len zisťovania skutkového stavu veci, teda objasňovania skutku (skutkových okolností) a podradeniu týchto skutkových okolností pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu (základnú a prípadne aj kvalifikovanú skutkovú podstatu stíhaného trestného činu s tým, že prokurátor musí objasňovať všetky znaky konkrétnej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu). Zjednodušene povedané, dôkazné bremeno v trestnom konaní znamená to, že policajt v prípravnom konaní (pod dozorom prokurátora) a prokurátor v konaní pred súdom sú povinní vykonávať dokazovanie, ktoré sa týka rozhodných skutkových okolností ohľadne ktorých sa trestné stíhanie vedie. Ich povinnosťou zároveň je aj objasniť právnu kvalifikáciu skutku[3].

Na tomto mieste je opätovne potrebné zdôrazniť, že objasňovanie skutkových okolností a ich právnej kvalifikácie je v zásade doménou len orgánov činných v trestnom konaní, avšak nie aj súdu. Povinnosťou súdu je spravodlivo vo veci rozhodnúť, pričom za spravodlivé rozhodnutie je nutné považovať aj rozhodnutie oslobodzujúce pokiaľ prokurátor ohľadne otázky viny neuniesol dôkazné bremeno.

Skutočnosť, že prokurátora ťaží v konaní pred súdom dôkazné bremeno len ohľade otázky viny (a právnej kvalifikácie) vyplýva aj z toho, že bude vždy a výhradne úlohou (doménou) súdu vykonať dokazovanie ohľadne výroku o treste, či ochranného opatrenia pokiaľ súd ustáli, že prokurátor uniesol dôkazné bremeno v ohľadne otázky viny. Vzhľadom k uvedenému je úlohou súdu, a nie prokurátora, aby si napríklad vyžiadal aktuálny odpis z registra trestov na obžalovaného, prípadne pripojil a na hlavnom pojednávaní oboznámil iný spisový materiál z dôvodu, že do úvahy prichádza uloženie súhrnného trestu, vykonal znalecké dokazovanie ohľadne potrebnosti uloženia ochranného liečenia obžalovanému a podobne. Všetky dôkazy týkajúce sa výroku o treste, či výroku o ochrannom opatrení si musí súd vykonať sám, pričom túto svoju povinnosť nemôže prenášať na prokurátora, nakoľko dôkazné bremeno prokurátora končí, v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por., výrokom o vine[4].

Ohľadne ukladania trestov možno spomenúť dve situácie, pri ktorých bude dôkazné bremeno prokurátora zasahovať aj do ukladania trestov. Ide o situáciu, pri ktorej hrozí obžalovanému uloženie trestu na podklade tzv. zásady trikrát a dosť (§ 47 ods. 2 Tr. zák.). V takýchto prípadoch totiž tvoria predchádzajúce dve odsúdenia obžalovaného skutkovú okolnosť (t. j. okolnosť, ktorá musí byť súčasťou skutku) a preto je nutné, aby okolnosť, že došlo k predchádzajúcim odsúdeniam obžalovaného za niektorý z trestných činov uvedených v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák. bola preukázaná zo strany prokurátora. Len ak prokurátor unesie dôkazné bremeno aj ohľadne tejto otázky bude môcť súd aplikovať pri ukladaní trestu ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. Druhou situáciu je ukladanie spoločného trestu v zmysle § 41 ods. 3 Tr. zák., ktoré sa týka aj otázky viny a to posudzovania toho, či ide o pokračovací trestný čin. Je preto úlohou prokurátora, aby dokázal v súdnom konaní, že tu prichádza do úvahy ukladanie spoločného trestu a prípadne aj sprísnenie právnej kvalifikácie vzhľadom k tomu, že pôjde o jeden pokračovací trestný čin (napríklad pri majetkových trestných činoch).

Pokiaľ ide o náhradu škody, tak tu dôkazné bremeno ťaží zásade len poškodeného.

Skutočnosť, že podľa § 2 ods. 11 Tr. por. môže súd vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli je preto potrebné chápať tak, že sa tu má na mysli vykonávanie dokazovania zo strany súdu ohľadne otázok, ktoré patria do výlučnej domény súdu (napríklad otázka trestu)[5], pričom do dokazovania ohľadne otázky viny môže alebo skôr musí súd aktívne vstupovať len vo výnimočných prípadoch.

Ak teda ide o dokazovanie viny (skutku a jeho právnej kvalifikácie), tak tu musí byť súd v dokazovaní vyslovene pasívny a bez ďalšieho nesmie zasahovať do dokazovania a narúšať rovnosť strán v konaní pred súdom.

V tomto smere existujú určité zákonné výnimky a to napríklad ustanovenie § 261 ods. 4 Tr. por., ktoré umožňuje súdu, aby rozhodol, že výsluch svedka vykoná sám, ak má byť ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15 rokov, ak ide o chorého, zraneného svedka alebo svedka poškodeného trestným činom proti ľudskej dôstojnosti alebo ak by výsluch svedka stranou alebo obhajcom nebol z iných dôvodov vhodný alebo úplný. Ide tu len o možnosť (nie povinnosť) súdu a ak sudca takýto výsluch chce vykonať sám musí o tom formálne rozhodnúť.

Pri posudzovaní (prejednávaní) otázky viny, či neviny (prípadne právnej kvalifikácie) by teda mal súd zasahovať do dokazovania len celkom výnimočne (napríklad v otázke posudzovania premlčania, účinnej ľútosti, nepríčetnosti, zmeny zákona priaznivejšej pre obžalovaného, či účasti na amnestii) a to sa týka aj vykonávania dôkazov zo strany súdu, či kladenia doplňujúcich otázok svedkom, ktorých výsluchy vykonávajú strany. Súd preto má mať len obmedzenú aktivitu v dokazovaní viny a to skutočne len v prípadoch, v ktorých je to nevyhnuté pre výkon spravodlivého súdneho konania (napríklad už uvedená otázka premlčania trestného stíhania alebo skúmania nepríčetnosti).

Tento záver napokon vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS 305/2022 zo dňa 21.09.2022 uviedol, že k dopĺňaniu dokazovania zo strany súdu by malo dochádzať len ojedinele, v nevyhnutných prípadoch, kde by konajúci súd nemal zneužívať dôkaznú aktivitu v prospech niektorej zo strán. V takýchto prípadoch by konajúci súd nemal z vlastnej iniciatívy vnášať do konania nové skutočnosti a dôkazy, pri ktorých je ešte pred ich vykonaním pravdepodobné, že sú na prospech len jednej zo strán.

C/

Vyššie uvedeným záverom zodpovedá skutočnosť, že hlavnou (podstatnou) úlohou súdu počas dokazovania na hlavnom pojednávaní je najmä vedenie pojednávania s tým, že samotné dokazovanie vykonávajú strany.

Tento záver vyplýva vyplýva zo základnej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 18 Tr. por. podľa ktorej súd dokazovanie len riadi, avšak výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla prenecháva stranám. K uvedenému je nutné dodať, že slovo „spravidla“ má zhodný význam ako slová „takmer pravidelene“, „obyčajne (obvykle)“, „bežne“, „typicky“ a podobne.

Z uvedeného vyplýva, že predmetná základná zásada prenecháva celkom jednoznačne vykonávanie dôkazov na hlavnom pojednávaní stranám (a nie súdu) s tým, že bežným by malo byť vykonávanie dôkazov stranami a len celkom výnimočne by mal dôkazy, ohľadne otázky viny, vykonávať sám súd.

Tento záver podporujú aj jednotlivé ustanovenia upravujúce dokazovanie na hlavnom pojednávaní, z ktorých vyplýva, že súd ohľadne otázky viny nemusí vykonať žiadny dôkaz a dokonca nemusí odstraňovať ani rozpory, ktoré sa vyskytnú v svedeckých výpovediach urobených v prípravnom konaní a následne na hlavnom pojednávaní (podľa § 264 ods. 1 Tr. por. tak súd urobiť môže, teda nejde o povinnosť súdu) a nemusí dokonca ani čítať výpoveď svedkov, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní a pri ktorých sú splnené podmienky na ich čítanie v zmysle § 263 ods. 3 Tr. por. (aj tu použil zákonodarca slovo „môže“). Týmto zároveň zákonodarca oslabil výsledky dokazovania vykonané v prípravnom konaní a posilnil význam dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ktoré by už nemalo byť len rekapituláciou dokazovania vykonaného v prípravnom konaní.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že podľa ustanovenia § 277 ods. 3 Tr. por. môže súd dokonca uložiť strane, aby zabezpečila dôkaz, ktorý navrhla vykonať pri odročení hlavného pojednávania, teda aktivita strán by nemala končiť len pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní, ale mala by byť aj pri obstarávaní dôkazov (napríklad zabezpečovaní svedkov, či vo vyžiadaní si znaleckých posudkov a podobne).

Dôkazné bremeno prokurátora v konaní pred súdom zvýrazňuje aj skutočnosť, že až do začatia hlavného pojednávania môže prokurátor vziať obžalobu späť a tým sa končí konanie pred súdom a vec sa vracia do prípravného konania (§ 239 ods. 1 Tr. por.), pričom ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpi od obžaloby, musí súd obžalovaného spod obžaloby oslobodiť (§ 239 ods. 2, § 285 písm. g) Tr. por.) a to aj v prípade, ak by mal súd iný názor na otázku viny obžalovaného. Celé konanie pred súdom, od nápadu obžaloby až po právne argumentovanie v záverečných rečiach je teda plne v rukách prokurátora v tom smere, že ten môže kedykoľvek ukončiť konanie pred súdom a to buď späťvzatím obžaloby alebo ustúpením od obžaloby a je bez významu aký je názor nielen súdu, ale aj obžalovaného, či poškodeného. Zákonodarca tu vychádza celkom správe z toho, že ak dôkazné bremeno ohľadne viny obžalovaného ťaží výhradne len prokurátora, musí mať prokurátor oprávnenie „stiahnuť“ svoju obžalobu a tým ukončiť konanie pred súdom.

Vzhľadom k uvedeným zákonným oprávneniam prokurátora v konaní pred súdom je potrebné odmietnuť staršiu judikatúru, ktorá sa vzťahovala na predchádzajúcu právnu úpravu (napríklad R 3/2000) a ktorá núti prokurátora podať obžalobu „za každú cenu“ a to aj v prípadoch, v ktorých je už pri podávaní obžaloby zrejmé, že k výroku o vine nemôže dôjsť. Za súčasnej právnej úpravy (a to aj s poukazom na novelizované ustanovenia § 215 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. týkajúce sa zastavenia trestného stíhania) teda nie je možné, aby bol prokurátor nútený do podávania čisto formálnych (alibistických) obžalôb, keď už z vykonania dokazovania je zrejmé, že sú tu také pochybnosti, že preukázať vinu obžalovaného nebude možné. Ak tvrdíme, že za súčasnej právnej úpravy konania pred súdom ide o konanie kontradiktórne (sporové), potom nie je možné hovoriť o skutočnom spore medzi stranami (prokurátorom a obžalovaným), ak už pri podávaní obžaloby je zrejmé, že prokurátor „nemá šancu“. V takýchto prípadoch nejde o skutočný spor, ale ide len o zrekapitulovanie dôkazov z prípravného konania s následným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.

V tejto súvislosti sa možno stotožniť s názormi odbornej literatúry, ktorá vychádza z toho, že prijatím nového Trestného poriadku a posilnením aktivity strán (najmä prokurátora) už nie je možné „bezhlavo“ trvať na vyššie uvedenej judikatúre, pretože prokurátor disponuje možnosťou ustúpiť od obžaloby po začatí hlavného pojednávania, ktoré má za následok okamžité skončenie trestného konania oslobodzujúcim rozsudkom. Z toho pohľadu je nelogické trvať na tom, aby prokurátor pri pochybnostiach, ktoré sa nedajú už odstrániť podával povinne obžalobu, keď v podstate okamžite môže ustúpiť od obžaloby a tým ukončiť súdne konanie (ustúpenie od obžaloby má pritom podobnú povahu ako uznesenie o zastavení trestného stíhania, ktoré by prokurátor vydal po skončení vyšetrovania). Ak by sa teda naďalej trvalo na uvedenej judikatúre išlo by o paradoxnú situáciu, keď prokurátor by povinne žaloval všetko (t. j. aj dopredu prehrané spory) a následne by si po začatí hlavného pojednávania tieto spory sám redukoval prostredníctvom ustúpenia od obžaloby[6].

Zákonodarca pritom s účinnosťou od 15.03.2024 dal prokurátorovi zmenou v inštitúte zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) až písm. c) Tr. por. oprávnenie nepodať obžalobu v prípadoch, v ktorých podľa názoru prokurátora sa nepodarilo zhromaždiť dostatočné množstvo dôkazov na podanie obžaloby, t. j. na usvedčenie obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia. Ak má mať prokurátor dôkazné bremeno v konaní pred súdom, tak Trestný poriadok musí dať prokurátorovi možnosť podať obžalobu len v prípadoch, v ktorých je aj reálne možné preukázať vinu obžalovanému a tým dosiahnuť jeho odsúdenie.

D/

Z aplikačnej praxe

Zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/110/2017 zo dňa 26.10.2017 – sudca bez návrhu strany odstraňuje rozpory a číta výpovede svedka z prípravného konania

Krajský súd v Bratislave uviedol, že

„k podstatnej vade konania došlo na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.03.2017 pri výsluchu svedka – poškodeného VM, keď samosudca po skončení výsluchu poškodeného procesnými stranami sám, bez návrhu procesnej strany, zasiahol do ukončeného výsluchu a postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. per analogiam v spojení s § 2 ods. 11 Tr. por. začal z vlastnej iniciatívy odstraňovať rozpory vo výpovedi poškodeného na hlavnom pojednávaní s výpoveďami poškodeného, ktoré boli realizované v prípravnom konaní. Samosudca týmto aktívnym spôsobom, ktorý nemá zákonnú oporu v Trestnom poriadku, preniesol časť výpovedí poškodeného, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní, do dokazovania na hlavnom pojednávaní a následne, práve na podklade rozporov, ktoré zistil svojou aktívnou činnosťou, neuveril výpovedi poškodeného a obžalovaného spod obžaloby oslobodil. Samosudca takýmto aktívnym postupom pri výsluchu poškodeného porušil ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por., pričom práve toto porušenie zákona malo zásadný vplyv pre vydanie oslobodzujúceho rozsudku.

Podľa § 264 ods. 1 Tr. por. ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach.

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ svedok vypovedá na hlavnom pojednávaní, potom jeho svedecké výpovede vykonané v prípravnom konaní možno „preniesť“ čítaním do dokazovania na hlavnom pojednávaní len výnimočne a to iba za splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení. Na to, aby mohla byť v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. čítaná na hlavnom pojednávaní výpoveď svedka (alebo jej časť) musia byť splnené dve základné podmienky. Prvou je skutočnosť, že podľa názoru niektorej procesnej strany vypovedá svedok na hlavnom pojednávaní odlišne od svojej výpovede uskutočnenej v prípravnom konaní a druhou je to, že procesná strana zároveň podá návrh na predloženie skoršej výpovede svedka na vysvetlenie rozporov v jej výpovediach. Toto sú dva základné procesné predpoklady na to, aby sa vôbec mohlo pristúpiť k čítaniu výpovede svedka, ktorá bola uskutočnená v prípravnom konaní. Navyše, ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por. je svojou povahou fakultatívne (použitie slova „môže“), čo znamená, že k prečítaniu predchádzajúcej výpovede svedka nemusí prísť ani v prípadoch, ak sú splnené spomenuté dve zákonné podmienky. Aj táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu zvýrazňuje to, že súd by mal pri svojom rozhodovaní o podanej obžalobe zásadne vychádzať z výpovedí osôb, ktoré boli realizované v dokazovaní na hlavnom pojednávaní s tým, že dokazovanie vykonané v prípravnom konaní (pokiaľ ide o svedecké výpovede) by sa do dokazovania na hlavnom pojednávaní malo prenášať len v obmedzenom rozsahu.

Z ustanovenia § 264 ods. 1 Tr. por. možno vyvodiť aj to, že tu zákonodarca nepočíta s aktívnou účasťou samosudcu, ale priestor na odstraňovanie prípadných rozporov vo výpovedi svedka ponecháva výhradne procesným stranám a je len a výhradne na ich rozhodnutí, či toto svoje oprávnenie (ide o právo nie o povinnosť strán odstraňovať rozpory vo výpovedi svedka) podať návrh na odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka využijú alebo nevyužijú. To platí o to viac a bezvýhradne za situácie, ak ide o svedka, ktorého vypočuť na hlavnom pojednávaní navrhli procesné strany.

V tomto smere krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/26/2013 zo dňa 18.06.2013, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že podľa § 264 ods. 1 Tr. por. je možné svedkovi zápisnicu o jeho skoršej výpovedi predložiť len na návrh prokurátora, obžalovaného alebo jeho obhajcu. Ak takýto návrh zo strany procesnej strany nebol podaný a súd aj napriek tomu (iniciatívne) postupoval podľa § 264 ods. 1 Tr. por. ide o „neprípustný a kontradiktórnemu charakteru výsluchu odporujúci zásah samosudcu do dokazovania, respektíve výsluchu svedka navrhnutého obžalobou“. Najvyšší súd SR by akceptoval takýto aktívny postup samosudcu iba ako výnimku a to len pre prípad, že o vykonaní výsluchu svedka rozhodol súd bez návrhu procesnej strany.

Krajský súd si uvedené závery najvyššieho súdu osvojil a pokiaľ okresný súd aktívne pristúpil k postupu podľa § 264 ods. 1 Tr. por. a to bez návrhu procesnej strany s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 11 Tr. por., tak postupoval zjavne nesprávne, nakoľko pri výpovedi poškodeného VM nešlo evidentne o dôkaz, ktorý by strany nenavrhli“.

Zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/74/2022 zo dňa 22.02.2023 – prokurátor v odvolaní vytýka súdu, že neodstraňoval rozpory a že si mal vykonať znalecké dokazovanie sám

Krajský súd v Bratislave uviedol, že

„pokiaľ prokurátor v podanom odvolaní okresnému súdu vytýka, že rozpory vo výpovediach neodstraňoval a bez akéhokoľvek presvedčivého odôvodnenia sa rozhodol prikloniť k jednej z troch svedkom ponúkaných verzií a to bez toho, aby akokoľvek vysvetlil prečo takto postupoval, tak mu nie je možné dať za pravdu. Zo zápisnice z hlavného pojednávania je zrejmé, že súd rozhodol podľa § 264 ods. 2 Tr. por. tak, že zápisnicu svedka JP z prípravného konania prečíta prokurátor, keďže čítať túto zápisnicu z prípravného konania navrhol práve prokurátor. Vzhľadom k uvedenému bolo povinnosťou prokurátora riadiť sa ustanovením § 264 ods. 1 Tr. por. a nielen prečítať zápisnicu tohto svedka z prípravného konania, ale hlavne žiadať svedka, aby vysvetlil rozpory vo svojich výpovediach. Alebo povedané inak, pokiaľ prokurátor navrhoval prečítať výpoveď svedka z dôvodu rozpornosti výpovede svedka na hlavnom pojednávaní s výpoveďou svedka v prípravnom konaní, nemal sa uspokojiť iba s vyhlásením svedka na hlavnom pojednávaní, že je pravda, čo vypovedal v prípravnom konaní, ale mal žiadať svedka, aby na hlavnom pojednávaní rozumne vysvetlil, prečo sa na hlavnom pojednávaní v určitej časti odchýlil od svojej výpovede z prípravného konania. Skutočnosť, že prokurátor takto nepostupoval, nie je možné klásť na ťarchu súdu, nakoľko povinnosťou súdu nie je pomáhať prokurátorovi pri odstraňovaní rozporov vo výpovediach svedka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pretom zrejmé, že okresný súd sa nepriklonil ani k jednej z verzií ponúkaných svedkom JP, tak ako to naznačuje prokurátor v podanom odvolaní, ale jeho rozporné výpovede posúdil v zmysle zásady in dubio pro reo.

Pokiaľ prokurátor v podanom odvolaní uvádzal, že ak mal súd pochybnosti ohľadne rozporných výpovedí svedka JP tak „bolo jeho povinnosťou za účelom zistenia riadneho skutkového stavu pribrať do konania znalca z odvetvia skúmania ručného písma a vykonať vo vzťahu k tejto otázke znalecké skúmanie za účelom odstránenia vzniknutých rozporov“, tak toto konštatovanie považuje krajský súd za absolútne nesprávne a rozporné s ustanoveniami Trestného poriadku.

Z ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. je pritom zrejmé, že povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti majú iba a len orgány činné v trestnom konaní, ale nie aj súd. Nielen že neexistuje žiadna zákonná povinnosť, ktorá by súd nútila vstupovať do dokazovania na strane prokurátora a umožňovala mu pri pasivite prokurátora odstraňovať zjavné výrazné pochybnosti vo výpovediach svedka, ale práve naopak, takúto povinnosť má v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. výhrade len orgán činný v trestnom konaní a v konaní pred súdom len prokurátor. Táto skutočnosť pritom vyplýva nielen z ustanovení Trestného poriadku tak ako boli uvádzané vyššie, ale aj z rozhodovacej činnosti súdov a to napríklad aj Ústavného súdu SR. V tomto smere možno uviesť napríklad nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/305/2022 zo dňa 21.09.2022, v ktorom ústavný súd uviedol, že Trestný poriadok nevylučuje možnosť (nie povinnosť) konajúceho súdu vstúpiť do procesu dokazovania (§ 2 ods. 11 a 12 Tr. por.), avšak konajúci súd by nemal zneužívať dôkaznú aktivitu v prospech niektorej zo strán. Konajúci súd by nemal z vlastnej iniciatívy vnášať do konania nové skutočnosti a dôkazy. Súd by preto nemal byť prehnane aktivistický a nesmie prekročiť zákonné medze.

V tomto smere krajský súd upozorňuje, že okresný súd nemá žiadnu povinnosť ani vyhovieť prokurátorovi, ktorý by v konaní pred súdom navrhol, aby súd pribral do konania znalca na grafologické skúmanie. Je tomu tak preto, že v zmysle 234 ods. 4 Tr. por. môže prokurátor po podaní obžaloby uložiť policajtovi zabezpečiť dôkaz, ktorý potrebuje vykonať v konaní pred súdom. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že prokurátor si sám môže a má v konaní pred súdom zabezpečiť aj znalecký posudok a následne navrhnúť súdu, aby bol tento znalecký posudok vykonaný na hlavnom pojednávaní (obdobnú možnosť v konaní pred súdom má napríklad aj obžalovaný). Ak je teda prokurátor v danej trestnej veci názoru, že pre udržanie dôkazného bremena potrebuje vypracovanie znaleckého grafologického posudku, môže okresný súd požiadať, aby mu poskytol primeranú lehotu na zabezpečenie tohto dôkazu v zmysle § 234 ods. 4 Tr. por. Následne si môže v tejto súdom poskytnutej lehote zabezpečiť tento dôkaz a predložiť ho súdu s návrhom na jeho vykonanie na hlavnom pojednávaní“.

Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/142/2013 zo dňa 13.03.2014 – prokurátor v odvolaní vytýka súdu, že si sám nezmenil právnu kvalifikáciu skutku,

„Prokurátor v odvolaní namietal, že ak sa súd prvého stupňa nestotožnil s právnou kvalifikáciou ohľadne žalovanej skutkovej podstaty trestného činu (prokurátor skutok žaloval ako trestný čin poškodzovania cudzích práv), mohol skutok prekvalifikovať na trestný čin podvodu podľa § 221 Tr. zák. a to aj bez vykonania ďalšieho dokazovania, pretože v civilnom konaní bol vypracovaný znalecký posudok k cene sporných nehnuteľností, z ktorej mohol vychádzať pri určení výšky spôsobenej škody. S týmto názorom, či postojom prokurátora sa odvolací súd zásadne nestotožňuje.

Už bolo uvedené vyššie, že orgány činné v trestnom konaní od samého počiatku vedenia trestného stíhania skutok, ktorého sa obžalovaná mala dopustiť, nesprávne právne kvalifikovali a dokonca použili právnu kvalifikáciu trestného činu, ktorej znaky skutkovej podstaty nemohli byť nikdy naplnené. Z tohto dôvodu sa neviedlo žiadne dokazovanie ohľadne inej právnej kvalifikácie (napríklad trestného činu podvodu), pričom tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní prokurátor neobjasňoval (nedokazoval) obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu.

Možnosť súdu vstúpiť do dokazovania aj z vlastnej iniciatívny (§ 2 ods. 11 Tr. por.) ako aj možnosť súdu zmeniť právnu kvalifikáciu (§ 278 ods. 3 Tr. por.) rozhodne nie je možné chápať tak, že súd je predĺženou rukou, či pomocníkom prokurátora, ktorý mu iniciatívne doplní alebo dotvorí dokazovanie tak, aby mu mohol vyhovieť a to aj za situácie, keď prokurátor skutok v obžalobe zjavne nesprávne vymedzí a nesprávne právne kvalifikuje a v konaní pred súdom nenavrhuje, či nevykonáva žiadne iné dôkazy, ktoré by mohli viesť k zmene skutkovej vety, respektíve k zmene právnej kvalifikácie. Dôkazné bremeno totiž v konaní pred súdom ťaží vždy len prokurátora, ktorý je povinný aktívne viesť dokazovanie na hlavnom pojednávaní a dokazovať všetky znaky konkrétnej skutkovej podstaty či už žalovaného alebo iného trestného činu, pričom povinnosťou súdu je len spravodlivo rozhodnúť, teda posúdiť, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno (v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. majú povinnosť dokazovať a objasňovať rozhodné skutkové okolnosti len orgány činné v trestnom konaní, ale nie aj súd).

Ak by sme prijali názor prokurátora uvedený v odvolaní, že súd si má v podstate „všetko urobiť sám“, t. j. doplniť dokazovanie, zmeniť skutkovú vetu ako aj zmeniť právnu kvalifikáciu, a to bez akejkoľvek ingerencie prokurátora, išlo by o zjavné porušenie rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), pretože súd by celkom evidentne vystupoval na strane prokurátora a pomáhal by mu „držať“ obžalobu a usvedčovať obžalovaného. Zásada, že „súd pozná právo“ je primerane aplikovateľná aj na orgány činné v trestnom konaní a preto nemožno od súdu očakávať (či dokonca požadovať), že poruší zásadu rovnosti strán v konaní pred súdom a „našepká“ prokurátorovi, že skutok nesprávne právne kvalifikoval a že by mal dokazovať znaky skutkovej podstaty úplne iného trestného činu (prokurátor vedieť nielen mohol, ale aj mal, že skutková podstata trestného činu poškodzovania cudzích práv je neaplikovateľná pri majetkových deliktoch). Takéto poňatie kontradiktórneho trestného procesu je neakceptovateľné.

V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napríklad rozhodnutie z 18.06.2013 sp. zn. 2 Tdo 26/2013), v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že napríklad aj návrh na odstraňovanie rozporov vo výpovedi svedka, by mala dať niektorá zo strán, pričom ak sa tak nestane, môže aktívny prístup zo strany súdu znamenať „neprípustný a kontradiktórnemu charakteru výsluchu odporujúci zásah sudcu do dokazovania, respektíve výsluchu svedka navrhnutého obžalobou“. Súd by preto mal využívať svoje oprávnenie na aktívny vstup do dokazovania len v nevyhnutných prípadoch, zdržanlivo a len na objasnenie určitých dielčích otázok, či len na určité upresnenie skutkových okolností. Celkom určite by však súd nemal viesť sám celé dokazovanie, prípadne evidentne pomáhať nečinnému prokurátorovi a aktívne sám dokazovať znaky skutkovej podstaty úplne iného trestného činu, než bol žalovaný trestný čin a to len z toho dôvodu, aby pomohol prokurátorovi usvedčiť obžalovaného“.

E/

Zmena skutkovej vety obžaloby v rozsudku a zmeny právnej kvalifikácie vykonané počas HP

Zaujímavou problematikou a to najmä z hľadiska zásady rovnosti strán je možnosť súdu meniť skutkovú vetu v obžalobe a hlavne meniť právnu kvalifikáciu. Ustanovenie § 284 ods. 2 Tr. por. vyslovene stanovuje súdu povinnosť, že ak chce obžalovaného uznať za vinného podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona ako podľa ktorého skutok posudzovala obžaloba, musí ho na to upozorniť a prípadne mu aj poskytnúť lehotu na prípravu obhajoby vzhľadom k možnej zmene právnej kvalifikácie.

Toto ustanovenie je do určitej miery problematickým nakoľko môže narúšať zásadu rovnosti strán v konaní pred súdom. Ak súd sám, bez návrhu prokurátora, upozorní na možné zmeny právnej kvalifikácie, možno to v niektorých prípadoch chápať túto jeho aktivitu ako pomoc prokurátorovi, ktorý nedokáže dôkazne udržať obžalobu a tam uvedenú právnu kvalifikáciu a súd mu takto naznačí (pomôže), pri akom trestnom čine by možno prichádzal do úvahy výrok o vine.

Som názoru, že súd by mal upozorňovať na možné zmeny právnej kvalifikácie, či výraznejšie úpravy skutkovej vety uvedenej v obžalobe len v prípadoch, ak by prokurátor takúto zmenu navrhol na hlavnom pojednávaní, teda ak by ako strana ktorá má dôkazné bremeno sám reagoval na výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní návrhom na zmenu právnej kvalifikácie, prípadne aj zmenu skutkovej vety.

V Trestnom poriadku neexistuje povinnosť ktorá by súdu ukladala, aby obligatórne vstupoval do právnej kvalifikácie a upozorňoval strany na prípadné zmeny právnej kvalifikácie. Zmenu právnej kvalifikácie pritom môže prokurátor navrhnúť aj v odvolaní, či v odvolacom konaní.

Obžalovaný by pritom mal byť zásadne upozornený na všetky zmeny právnej kvalifikácie, teda nie len na prípady, keď prichádza do úvahy zmena k prísnejšiemu ustanoveniu, pretože vždy by mal mať priestor zamerať obhajobu aj na zmenenú právnu kvalifikáciu a to aj v prípadoch, keď sa navrhuje miernejšia právna kvalifikácia. Samozrejme reagovať by mal súd aj v prípadoch ak návrh na zmenu právnej kvalifikácie podá obhajoba.

Ak by prokurátor nenavrhol na žiadne zmeny právnej kvalifikácie, mal by sa súd zamerať len na skutkovú vetu a právnu kvalifikáciu, ktorá je uvedená v obžalobe a na to, či vo vzťahu k nim uniesol prokurátor dôkazné bremeno ohľadne viny. Ak sa tak nestane, mal by obžalovaného spod obžaloby oslobodiť a to bez ďalšieho (prípadne vec postúpiť na priestupok), teda nemal by prokurátorovi pomáhať a hľadať právne kvalifikácie aby mu mohol vyhovieť a to napriek tomu, že prokurátor môže ešte vec „zachrániť“ následne v odvolacom konaní svojou aktivitou v tomto smere. To sa týka aj možných úprav opisu skutku v skutkovej vete.

Tento výklad je možné označiť za pomerne prísny, avšak prenesením dôkazného bremena na prokurátora (a tým, že súd už nie je orgán činný v trestnom konaní a ani nemá mať ambície „bojovať“ proti kriminalite) treba dospieť k záveru, že súd, ako arbiter, by nemal pomáhať žiadnej zo strán, ak strany v tomto smere nevyvíjajú žiadnu aktivitu.

To platí aj v prípadoch, ak prokurátor drží obžalobu, pretože je názoru, že tam uvedená právna kvalifikácia je správna a preukázaná, avšak súd je názoru, že by malo ísť o iný trestný čin. V takýchto prípadoch by súd taktiež mal vyniesť oslobodzujúci rozsudok a nedržať obžalobu sám prípadnou zmenou právnej kvalifikácie, či úpravou skutkovej vety.

Uvedené závery sa týkajú podstatných zmien v skutkovej či právnej vete, pričom je možné pripustiť drobné zmeny v právnej kvalifikácii (napríklad lúpež na krádež, sprenevera na podvod), ale už nie zásadné (napríklad zmenu trestného činu sprenevery na trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, či zvýhodňovania veriteľa, pri ktorých by bolo nutné pomerne rozsiahle meniť aj skutkovú vetu, čo by v takýchto prípadoch mal vždy navrhnúť prokurátor, respektíve obžalovaný a potom by úlohou súdu bolo len posúdiť či je dodržaná totožnosť skutku).

Pokiaľ ide o zmeny právnej kvalifikácie, tak je zaujímavou judikatúra ESLP, ktorý zmeny právnej kvalifikácie, či výrazné úpravy skutku vykladá prostredníctvom práva obvineného byť oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia (čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru), pričom toto právo nevzťahuje len na začatie trestného stíhania (či v podmienkach SR na vznesenie obvinenia). Podľa ESLP by v zásade zmena právnej kvalifikácie mala byť

- predvídateľná, teda obvinený by mal byť na ňu upozornený a mal by mu byť daný čas si pripraviť k nej obhajobu (forma oboznámenia nie je predpísaná, môže to byť písomná forma, či ústna zachytená v zápisnici o hlavnom pojednávaní)

- obvinený by mal byť upozornený na každú zmenu právnej kvalifikácie, teda aj zmenu miernejšiu (rozhodnutie Block proti Maďarsku zo dňa 25.01.2011, kde bolo porušením Dohovoru neoznámenie miernejšej právnej kvalifikácie), pričom by mal byť dopredu upozornený aj na výrazné zmeny napríklad v zavinení (zmena úmyselného zavinenia na nedbanlivostné), ďalej aj na to, že už napríklad nie je považovaný za spolupáchateľa ale účastníka (rozhodnutie Nuutinen proti Fínsku), prípadne že nejde o dokonaný trestný čin ale len o jeho pokus (rozhodnutie Miraux proti Francúzku zo dňa 26.09.2006) a podobne – všetky tieto zmeny totiž možno podradiť pod právo uvedené v čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru, ktoré nemá v tomto smere žiadne výnimky

ESLP pritom konštatuje, že ak nedostal obvinený možnosť adekvátne reagovať na zmenu právnej kvalifikácie v prvostupňovom konaní, môže byť toto pochybenie napravené v odvolacom konaní, kde mu má byť poskytnutý priestor na to, aby mohol reagovať na zmeny právnej kvalifikácie.

Záverečné zhrnutie (úloha súdu v dokazovaní na hlavnom pojednávaní – všeobecné východiská):

Úloha súdu na hlavnom pojednávaní teda už nie je taká, že by mal súd aktívne vykonávať dokazovanie ohľadne viny (opäť treba zdôrazniť, že dôkazné bremeno ohľadne viny má prokurátor, to sa však netýka už napríklad trestu aj keď ani tam nie je dôkazný návrh prokurátora vylúčený), či že by sa mal stavať do úlohy akéhosi pomocníka prokurátora (spolustrany), ktorý by prokurátorovi dopĺňal, či dotváral dokazovanie v prípadoch jeho pasivity a to tak aby mohol prokurátorovi vyhovieť. Takéto postavenie súdu (t. j. suplovanie činnosti prokurátora a „nosenie“ dôkazného bremena ohľadne viny) nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku. Ak by takto súd konal (a sám iniciatívne viedol dokazovanie voči obvinenému, aby mohol uznať vinu) dostal by sa do pozície „zaujatej“ strany a boli by tu vážne pochybnosti o nestrannosti, či nezaujatosti takéhoto súdu.

Súd by malrozhodovať na podklade pravdy, ktorá bude výsledkom súperenia strán (tzv. procesná, či formálna pravda). Výsledok sporu tak do istej miery závisí aj od schopnosti jednotlivých procesných strán (ak konkrétna procesná strana nemá adekvátnu argumentačnú výbavu, súd tento nedostatok nemôže vypĺňať svojou aktivitou). Dôsledná aplikácia zásady kontradiktórnosti neumožňuje aby sudca nahrádzal chýbajúcu aktivitu (hlavne) prokurátora, pretože je to napokon prokurátor, kto zodpovedá za výsledok konania pred súdom ohľadne viny. Pri obžalovanom, ktorý nie je zastúpený obhajcom by bolo možné pripustiť určité výnimky (napríklad ak by bolo zrejmé, že existuje listinný dôkaz, ktorý by mohol byť rozhodujúci pre oslobodenie obžalovaného a nikto zo strán by ho nenavrhol vykonať – ide skôr len o teoretický príklad).

Súd je nezávislý orgán, ktorý nie je orgánom činným v trestnom konaní, preto nemá žiadny motív zisťovať skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie, súd nie je orgánom, ktorý je určený na boj proti kriminalite a preto je najvýhodnejšie, aby zisťoval skutkový stav na podklade aktivity strán a na základe voľného hodnotenia predložených zákonných dôkazov dospel k záveru, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno.

Porušenie zásady rovnosti strán (v rámci nej konfrontačnej zásady), či poručenie zásady nezávislosti a nestrannosti súdu nemôže ospravedlniť zisťovanie tzv. objektívnej pravdy. Trestný poriadok nepozná žiadne ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť vnášať do dokazovania svoj pohľad na vec, svoje dôkazy nikým nenavrhnuté a ktoré by tak dávalo prednosť zisťovaniu objektívnej pravdy pred vyššie uvedenými zásadami. Neexistuje ani žiadne ustanovenie, ktoré by prikazovalo zisťovať pravdu za každú cenu.

 

Diskusia