Úskalia trestných stíhaní "domáceho násilia" založeného na psychickom týraní

JUDr. Pavol Gráčik, advokát

Úskalia trestných stíhaní „domáceho násilia“ založeného na psychickom týraní

Pre napísanie tohto článku ma podnietilo zverejnenie rozsudku Najvyššieho súdu ČR na tomto portály pod názvom „Úlohou trestného súdu nie je kultivovať partnerské vzťahy a ani byť arbitrom manželských hádok - k výkladu pojmu týranie“[1], keď sa konkrétne jedná o Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 7 Tdo/725/2024 zo dňa 05.03.2025 (ďalej len „Rozsudok NSČR“).

Ako obhajca sa pri obhajobách tzv. domáceho násilia stretávam s javom, že prostriedky trestnej represie sa mnohokrát nadužívajú pri zasahovaní do súkromnej sféry rodinných príslušníkov, najmä samozrejme v rámci vzťahov medzi manželmi, resp. partnermi, pričom často sa takéto „domáce násilie“ začne riešiť „zhodou okolností“ pri vyvŕbení poručenských sporov o maloleté dieťa, kde teda najmä ženy, matky, iniciujú proti svojim partnerom trestné stíhanie pre „psychické týranie“ (nestretol som sa s trestným stíhaním v rámci domáceho násilia, kde by vystupoval ako poškodený muž/partner), resp. kde je v rámci udávaného domáceho násilia psychické príkorie nosným atribútom (popri určitých formách fyzických atakov a konfliktov). Určite nechcem uvedený problém nejako zľahčovať v neprospech žien, ako obetí domáceho násilia, hovorím jedine zo svojich skúseností ako obhajcu a dávam do pozornosti, že pri vyšetrovaní domáceho násilia, by mala byť venovaná pozornosť aj na možné motivácie zo strany poškodenej „obete domáceho násilia“, či sa z jej strany nejedná o diskvalifikáciu partnera pre iné pohnútky a ciele sledované poškodenou.

Na úvodné pripomenutie termín „domáce násilie“ je v trestnoprávnej rovine odrazom trestného činu podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, teda trestného činu Týranie blízkej osoby a zverenej osoby, pričom podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom „týra osobu“ v zmysle § 215 TZ treba rozumieť zlé zaobchádzanie s blízkou osobou alebo zverenou osobou, ktorým páchateľ so zreteľom na formu použitého násilia a jeho následky prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti; také konanie sa vyznačuje určitou mierou trvalosti prípadne aj sústavnosti, pričom sa nevyžaduje, aby blízkej osobe alebo zverenej osobe vznikla ujma na zdraví, ale musí ísť o konanie, ktoré blízka osoba alebo zverená osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie[2]. Treba povedať, že aj keď znenie príslušnej skutkovej podstaty trestného činu založeného na „týraní“, teda na spôsobovaní závažného fyzického a psychického príkoria, je v českom Trestním zákoníku, konkrétne v § 199 ods. 1 (Týrání osoby žijící ve společném obydlí) vyjadrené inými slovami, podstata trestných činov týrania, tak u nás, ako aj v Čechách, je v zásade totožná, a preto sa domnievam, že niet najmenšieho dôvodu odmietať súdny výklad danej problematiky, tak ako ho prezentuje a aplikuje vo svojej (nesporne bohatšej) rozhodovacej praxi český najvyšší súd. V tejto súvislosti si len príkladmo dovolím uviesť citáciu z rozhodovacej praxe NSČR: Tohoto trestného činu se dopustí pachatel, který týrá osobu blízkou nebo jinou osobu žijící s ním ve společném obydlí po delší dobu. Objektem tohoto trestného činu je ochrana osob před tzv. domácím násilím, které však zákon nedefinuje. V obecné rovině se jedná o násilí mezi rodinnými příslušníky, blízkými osobami či jedinci v obdobném vztahu, jež je determinováno specifičností takového vztahu, kdy mezi násilnou osobou a její obětí mohou existovat vazby citové, finanční, dále plynoucí ze sdílení společného obydlí či výchovy potomků, kdy pachatel často zneužívá tento soukromý prostor skrytý před zraky ostatních osob. Oběť domácího násilí tudíž vnímá ataky násilné osoby odlišně, než kdyby násilnou osobou byla osoba cizí. Za další typický znak domácího násilí lze považovat nerovnoměrný vztah mezi pachatelem a obětí, opakovanost a dlouhodobost trvání násilí a zpravidla jeho eskalace.

Týráním se rozumí zlé nakládání s osobou blízkou nebo jinou osobou žijící s pachatelem ve společném obydlí vyznačující se vyšším stupněm hrubosti a bezcitnosti a určitou trvalostí, přičemž dosahuje takové intenzity, aby bylo způsobilé vyvolat stav, který pociťuje postižená osoba jako těžké příkoří, resp. psychické nebo i fyzické útrapy (srov. č. 20/2006 Sb. rozh. tr.). Při pokračování v páchání takového činu po delší dobu se musí jednat o časový úsek řádově v měsících, kdy platí, že čím méně intenzivní bude týrání, tím delší dobu bude muset takové zlé nakládání trvat. Z hlediska zavinění je třeba úmyslu[3]. Ako je teda vidieť, všetky podstatné atribúty definície „týrania“ založeného na domácom násilí sú v judikatórnej činnosti českého najvyššieho súdu obsiahnuté de facto v totožnej rovine, ako sa uvádzajú aj v súdnej praxi u nás, teda v rámci aplikácie § 208 ods. 1 Slovenského Trestného zákona. Práve z tohto dôvodu považujem poukazovaný Rozsudok NSČR za významný zdroj právnej inšpirácie pre správne vyhodnotenie podstatných aspektov pre určenie naplnenia objektívnej stránky trestného činu podľa § 208 ods. 1TZ, keď je skutkové konanie založené hlavne na tzv. psychickom týraní, teda bez jednoznačne preukázateľných následkov, ktoré by boli obeti spôsobené fyzickým násilím.

Som názoru, že práve spôsobovanie psychického príkoria v kontexte jeho vnímania ako psychického týrania, je veľmi podstatná a zložitá otázka, ku ktorej nie je vytvorená dostatočná judikatúra a aj z tohto dôvodu sa tu vytvára značný priestor pre rôznorodé ponímania definície „psychického týrania“, čo bude určite v konečnom dôsledku negatívne pôsobiť z hľadiska právnej istoty, ktorá je determinovaná predvídateľnosťou a neprekvapivosťou v rámci rozhodovacej praxe súdov. Práve z tohto dôvodu je potom nutné sa zaoberať prísnym posúdením stanovenia hranice určujúcej, kedy príkorie, ktoré môže pociťovať jeden z partnerov z dôvodu psychického diskomfortu fungovania v partnerskom zväzku, je už možné považovať za spôsobenie (presnejšie spôsobovanie, keďže vždy tu musí byť naplnený znak určitej sústavnosti až dlhodobosti) psychického týrania na účel zmieňovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 208 ods. 1 TZ. V naznačenom smere sa najvyšší súd ČR v Rozsudku NSČR vyjadruje nasledovne: V projednávané věci jde především o psychické násilí, doplněné zcela nevýrazným, v podstatě symbolickým fyzickým násilím (mírné strčení, klepnutí prsty do hlavy) a zanedbatelným vyvoláním sociální izolace (kontrola pohybu poškozené dotazy). V tomto směru je nutné konstatovat, že Nejvyšší soud nedohledal ve své judikatuře obdobný případ, kdy by znak „týrání“ stál výlučně nebo skoro výlučne na psychickém týrání. Nelze tedy souhlasit se státním zástupcem, že se jedná o učebnicový případ týrání, ostatně ani státní zástupce žádné takové rozhodnutí Nejvyššího soudu neuvedl. Lze tedy dospět k závěru, že pokud by Nejvyšší soud dospěl k závěru o vine obviněného v této věci, posunul by hranice rozhodování Nejvyššího soudu. Tím však v žádném případě Nejvyšší soud netvrdí, že by nebylo možné naplnit znak „týrání“ i jen psychickým týráním. Pokud však půjde jen o psychické týrání, a ne o kombinaci dalších forem týrání (fyzické, sexuální, ekonomický útisk a sociální izolaci) bude nutná jistá vyšší intenzita tohoto psychického násilí, která povede k závěru, že jde o spáchání trestného činu podle § 199 odst. 1 tr. zákoníku. Nejvyšší soud si je vědom své předcházející praxe, se kterou i v této věci souhlasí, ze které vyplývá, že i psychické týrání je týráním (usnesení Nejvyššího soudu ze dne 20. 8. 2008, sp. zn. 7 Tdo 1048/2008). Je tedy možné uzavřít, že projednávaná věc posouvá dosavadní rozhodovací praxi Nejvyššího soudu tím, že jde skoro výhradne o psychické týrání, nicméne to nevybočuje z rozhodovací praxe Nejvyššího soudu, který již v minulosti judikoval, že i psychické týrání je týráním. Rozhodujícím v projednávané věci je tedy otázka, zda konkrétní jednání uvedené ve skutkové věte rozsudku a prokázané soudy naplňuje s ohledem na intenzitu objektivní znak „týrání“ či nikoliv. ... Týráním není každé násilí, které se odehrává v domácím prostředí, popř. i mimo něj, ale jen takové, které v konkrétním případě dosahuje v celkovém kontextu takové míry intenzity, která je u § 199 tr. zákoníku předpokládána. Není jím každé společensky neakceptovatelné jednání (napr. nadávky, násilí v rámci partnerské hádky, zvláště je-li oboustranné), ale nese skutečné rysy trvalosti, a to nejen ve smyslu opakujících se vzájemných hádek, ale i týrání oběti pachatelem. Přitom je nutno rozlišit, zda se výrazne hrubého chování dopouští vždy tentýž jedinec (pachatel), zatímco druhý (partner) je dlouhodobě v pozici týrané osoby. Pachatel využívá k týrání právě toho, že s ním týraná osoba obývá společné obydlí, pročež jsou mezi nimi vytvořeny zvláštní vztahy vyplývající z takového společného soužití (viz Šámal, P., Šámalová, M. § 199 [Týrání osoby žijící ve společném obydlí]. In: Šámal, P. a kol. Trestní zákoník. 3. vydání. Praha: C. H. Beck, 2023, s. 2490-2491, dále napr. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 14. 9. 2005, sp. zn. 3 Tdo 1160/2005, uverejné pod č. 20/2006 Sb. rozh. tr., a další).

Týmto sa dostávame k jednému zo zásadnejších faktorov v rámci posudzovania tejto problematiky, tým mám na mysli prax našich orgánov činných v trestnom konaní v kontexte toho, čo zvyknú považovať za znaky psychického týrania, keď najčastejšie je to konanie spočívajúce v nadávkach druhému partnerovi, výsmechu a iné formy znevažovania partnera, nútenie partnera k určitým činnostiam v domácnosti, resp. k činnostiam k prospechu druhého partnera, ukladanie a vyžadovanie rôznych príkazov a zákazov v súvislosti bežnými aktivitami, ako napr. je chodenie na nákupy, upratovanie, varenie, cvičenie, hádzanie predmetov, či rozbíjanie tanierov pri konfliktných výstupoch, nútenie podriaďovať sa podmienkam dominantného partnera napr. v podobe skorého ranného vstávania, neprimerané obmedzovanie v ekonomických aspektov, nadmerné kontrolovanie, vyvolávanie žiarlivostných scén a s nimi súvisiacich konfliktov doma ako aj na verejnosti, obmedzovanie alebo zakazovanie v aktivitách a záľubách partnera, alebo naopak nútenie podieľať sa na záľubách dominantného partnera, rôzne formy vyhrážok, prípadne drobné sekundárne násilie, ku ktorému dochádza pri hádke (napr. vykrúcanie ruky, stláčanie prstov, facky, strkanie a pod.), keď práve takéto morálne a spoločensky nesporne neakceptovateľné konania vyvolávajú u druhého partnera negatívne pocity, ktoré považuje za psychické príkorie, najmä, keď sa takéto formy správania dejú opakovanie a dlhodobejšie. Odvolávajúc sa na vyššie uvedenú judikatúru, ktorá za týranie považuje spôsobovanie ťažkého príkoria sa potom práve pre takéto formy zlého zaobchádzania skonštatuje, že poškodený bol „psychicky týraný“ dlhodobým a opakovaným prežívaním príkoria zo strany svojho partnera a vydá sa uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 208 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Trestného zákona (s ohľadom na povahu veci, kde je znakom týrania znak dlhodobosti a trvalosti sa takmer vždy aplikuje kvalifikačný moment „po dlhší čas“). K tomuto treba uviesť, že celé takéto poňatie veci je až príliš zjednodušené a určite nie dostatočné, aby sme sa mohli uspokojiť s legitimitou vznesenia obvinenia v takýchto prípadoch, a to určite ani v prípade, ak znalec z odboru psychológie skonštatuje, že poškodená takéto konanie pociťovala ako príkorie.

V tomto smere je nutné opäť odcitovať z odôvodnenia Rozsudku NSČR, v ktorom najvyšší súd poukazujúc na iné svoje rozhodnutie uvádza: V jiném kasačním usnesení ze dne 8. 6. 2022, spí. zn. 8 Tdo 461/2022, Nejvyšší soud uvedl, že soud nezkoumal, zda jednotlivé akty nevhodného chování či urážek a fyzického napadání, jež melo trvat po dobu šesti let, vykazovaly v souhrnu vyšší stupeň hrubosti a bezcitnosti, neboť ani z popisu skutkových zjištění není taková intenzita dostatečně patrná.Právě vyšší stupeň hrubosti je požadavek, který se vztahuje k jednání pachatele jako celku. ... Dále např. v rozsudku ze dne 25. 6. 2024, spí. zn. 8 Tdo 412/2024, Nejvyšší soud vyložil, že i když se pachatel vůči poškozené osobě dopouští neadekvátních ataku, hrubých urážek, schválností, občas i za použití menší intenzity násilí, nejde o trestný čin týrání osoby žijící ve společném obydlí ve smyslu § 199 odst. 1 Tr. zákoníku, pokud nedosáhne vyššího stupně bezcitnosti a hrubosti. Uvedl, že je nesporné, že chování a jednání obviněné se vymykalo běžným a standardním vzorcům soužití mezi blízkými osobami. ... Avšak i pres skutečnost, že se vůči poškozené dopouštěl neadekvátního jednání popsaného ve skutkové větě, nenabylo jeho celkové jednání vůči poškozené takové míry, intenzity a komplexní povahy, a zároveň nemělo na poškozenou takový dopad, aby jej bylo možno právně kvalifikovat jako týrání ve smyslu § 199 odst. 1 Tr. zákoníku. Popsané jednání obviněného ve všech zjištěných formách totiž nedosáhlo vyššího stupně bezcitnosti a hrubosti.

Dovolím si tvrdiť, že aj naša judikatúra je založená na práve takomto poňatí, teda na tom, že iba skutočne výnimočné hrubo necitlivé správanie sa partnera v partnerskom spolužití, založené primárne na psychickom násilí môže byť považované za naplnenie skutkovej podstaty podľa § 208 ods. 1 TZ. Odráža sa to vo vyjadrení v kontexte vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, že musí ísť o konanie, ktoré blízka osoba alebo zverená osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Mám tým na mysli, že určite nie každé príkorie, ktoré subjektívne môže partner v spolužití pociťovať a mnohokrát aj skutočne pociťuje, môže byť legitímne uznané ako následok psychického týrania, pričom, poukazujúc na citovaný Rozsudok NSČR, ani práve také formy psychických atakov, ktoré naše orgány činné v trestnom konaní, tak ako som uvádzal vyššie, považujú za formy a prejavy psychického týrania, nie sú z hľadiska intenzity postačujúce na takéto závažné trestnoprávne zakvalifikovanie veci, a to samozrejme aj napriek spoločenskej odsúdeniahodnosti takéhoto konania. Mnohokrát nie ani v prípade, že znalec skonštatuje u poškodenej psychické ťažkosti, dokonca ani za stavu, keď znalec z odvetvia psychiatrie skonštatuje vývin posttraumatickej stresovej poruchy (PTSP), čo sa u poškodených v trestných veciach, ktorých predmetom je skutok založených na psychickom týraní, stáva. Treba povedať, že práve takéto skonštatovanie zo strany znalca, považujú orgány činné v trestnom konaní mnohokrát za dôkazný vrchol zaknihovania dôvodnosti „psychického týrania“, ale ako uvádzam, toto je zasa len extrémne zjednodušený a určite nie správny náhľad na vec.

Opätovne budem v tejto súvislosti citovať z Rozsudku NSČR, ktorý uviedol: „Je pravdou, že u poškozené znalci konstatovali psychické problémy včetně symptomu, které naplňují kritéria posttraumatické stresové poruchy, které souvisejí s průběhem manželství. To však ještě neznamená, že zjištěné a popsané jednání je skutečně týráním ve smyslu trestního práva. Znalci uvedli, že traumatizace nebyla zásadní, ale trvala dlouho, proto došlo k rozvoji posttraumatické stresové poruchy. Znalci nebyli schopni určit, kdy vznikla, nicméně uvedli, že trvala roky. K tomu je namístě dodat, že byť závěry znalců mohou být významným podkladem pro rozhodnutí, konečný závěr o tom, zda byl určitým jednáním spáchán trestný čin či nikoli, je věcí trestních soudu. Proto i v případě, kdy např. znalec z oboru zdravotnictví, odvětví psychiatrie nebo klinické psychologie shledá ve vztahu dvou osob typické znaky projevu či následku domácího násilí, nemusí být zjištěno spáchání trestného činu ve smyslu § 198 nebo § 199 Tr. zákoníku; to samé samozřejmě platí i naopak.

Práve na tomto súdnom výklade je nutné vnímať, že určite nie je v trestnoprávnej rovine možné znalcom skonštatované psychické problémy poškodenej (pre praktickosť a lepšiu prehľadnosť budem o poškodenom písať v ženskom rode nakoľko, ako som už uviedol, skutočne som sa v praxi nestretol s trestnou vecou, kde by mal byť psychicky týraný muž) nastané v dôsledku partnerského spolužitia, hoc aj vo forme PTSP, bez ďalšieho automaticky spájať s dôkazom o psychickom týraní poškodenej. Je to zrejmé aj v prostredí našej súdnej praxe, keď napr. poukazujem na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 1To/125/2016 zo dňa 01.02.2017, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku vo veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a), b), e) TZ , pričom aj v tomto prípade bola znalcom skonštatovaná u poškodenej PTSP. Krajský súd v odôvodnení tohto rozhodnutia uvádza: Za veľmi podstatný a významný pre zhodnotenie osôb obžalovaného a poškodenej a zistenie, či konanie obžalovaného je alebo nie je trestným činom je znalecký posudok D.. Mgr. Dušana Kešického, PhD. a jeho výpoveď. ... Uviedol, že domáce násilie nie je typicky afektívne, čo znamená, že sa nedeje v stave silného emocionálneho rozrušenia, hádok, keď obe strany viac, alebo menej strácajú kontrolu nad konaním, resp. sa významne znižuje kvalita takejto kontroly. Nejde teda o skutky, ktoré sú dôsledkom straty kontroly v konfliktnej interakcii, kde si partneri presadzujú svoje záujmy, pričom jeden z nich je obyčajne slabší (telesne, psychicky, alebo inak špecificky s ohľadom na predmet sporu) a z konfrontácie obyčajne vychádza ako „porazený“. Toto nepovažujeme za domáce násilie, ktorého „produktom“ je týraná osoba. Za nutnú podmienku bez ktorej nie je možné domáce násilie znalec považuje to, že v incidentoch existuje trvalá a nemenná diferenciácia rolí na ohrozenú osobu (obeť) a násilnú osobu (páchateľa). Táto vzťahová asymetria musí byť stabilná. Tam, kde dochádza k striedaniu presadzovania svojich záujmov, resp. útokov v akejkoľvek podobe, je domáce násilie z podstaty vylúčené. Domáce násilie je špecifickou poruchou vzťahu medzi blízkymi osobami, ktoré je nutné odlíšiť od:

-vzájomného násilia vo vzťahu (ani u jedného z aktérov nevzniká rola obete, či agresora), -vyprovokovaného násilia (štartérom násilia sú provokácie jedného z partnerov, pričom nie je vylúčená oscilácia rolí),

-situačné konflikty v partnerskom spolužití s verbálnou/fyzickou agresiou,

-patologické vzťahy podmienené obvykle poruchou osobnosti jedného, či oboch partnerov.
Znalec skonštatoval, že obžalovaný nevyvíja systematickú aktivitu smerujúcu k spôsobovaniu príkoria poškodenej.

U poškodenej nachádza znalec symptomatológiu prislúchajúcu posttraumatickej stresovej poruche. Poškodená nevykazuje známky bezmocnosti a rezignácie voči správaniu manžela, bráni sa, snaží sa regulovať a udržiavať aj chod domácnosti pod svojou kontrolou. Syptomatológiu z tretej skupiny poškodená nevykazuje. Čiže poškodená nevykazuje komplexný obraz syndrómu týranej ženy. Poškodená vykazuje známky psychického diskomfortu spojeného hlavne s úzkosťou viažucou sa na základe jej vyjadrenia neistotou budúcnosti a možného vyriešenia vzťahu k deťom a ich výchove. Konanie obžalovaného negatívne ovplyvňovalo psychický stav poškodenej a takéto konanie pociťovala ako ťažké príkorie. Poškodená vykazuje primeranú mieru kapacity pre zvládanie stresu. Zvládala aj pretrvávajúce manželské konflikty, pokiaľ nezasahovali do podstaty jej existencie. Takémuto tlaku zo zdrojov externých, ako aj interných úspešne odolávala počas rokov manželstva až do okamihu, keď nezačala strácať základné istoty. Domov a vzťah k deťom.

Vo svojej výpovedi v prípravnom konaní znalec dodal, že k znakom bezmocnosti u týranej osoby patrí postupná strata schopnosti vzdorovať požiadavkám a tlaku násilníka, pričom uvedenú dynamiku vývoja považuje znalec za významnú. Vychádzajúc z predpokladu, že pokiaľ dochádza k procesu týrania, tak v rámci neho dochádza k postupnému oslabovaniu schopnosti vzdorovať. Týraná osoba sa stáva čím ďalej bezmocnejšou a tu je zrejmé, že ide o proces týrania. Je málo pravdepodobné, aby osoba na ktorú je pravidelne vyvíjaný systematický nátlak nevykazovala znaky gradovania odporu. Konkrétne u vyšetrenej poškodenej znalec nezistil jav narastania bezmocnosti a straty schopnosti vzdorovať. Poškodená pociťovala správanie manžela ako ťažké príkorie. Je to subjektívny postoj poškodenej k týmto udalostiam. Poškodená však nevykazuje znaky týranej osoby a tieto jej pocity nemajú nič spoločné s bezmocnosťou a rezignáciou.

Mám za to, že v odôvodnení uvádzaného súdneho rozhodnutia, kde odvolací súd cituje závery znalca, je jasne vysvetlená celá problematika posudzovania a vyhodnocovania psychického týrania, ktoré určite z pohľadu trestnoprávnej zodpovednosti za trestný čin podľa § 208 ods. 1 TZ nemôže byť založená len na zistení, či poškodená pociťovala správanie sa jej partnera ako ťažké príkorie a nebodaj u nej došlo aj k symptómom napĺňajúcim vznik PTSP; proste tento znak, aj keď je mnohokrát najmä zo strany orgánov činných v trestnom konaní stavaný na dôkazný piedestál, nemôže byť jediným, a ani nejak obzvlášť podstatným, rozhodujúcim kritériom pre skonštatovanie „psychického týrania“ v rámci domáceho násilia. Znalec podávajúci znalecký posudok v danej trestnej veci jasne definuje iné podstatné faktory, ktoré sú významné pri vyhodnocovaní danosti psychického týrania, keď z hľadiska zásadnosti vymedzuje u poškodenej osoby najmä fakt, že táto postupne prejde do stavu bezmocnosti a straty akejkoľvek odporovateľnosti voči druhému partnerovi. Pokiaľ takýto znak prejavený nie je, nemôžme hovoriť o „psychickom týraní“, aj keď konanie druhého partnera negatívne psychicky ovplyvňuje poškodenú a dokonca aj keď sa v dôsledku takéhoto konania u nej vytvoria príznaky PTSP a teda samozrejme, aj keď takáto osoba pociťuje správanie sa jej partnera ako „ťažké príkorie“ v kontexte jej subjektívneho vnímania.

Teda, tým podstatným pri „vzťahovom“ psychickom týraní je relevantné zásadne to, či v dôsledku správania sa obvineného došlo k naplneniu zjavnej asymetrie vzťahu, v medziach trvalého a permanentného uplatňovania moci a kontroly. Určite nemôže ísť o „týranie“ v kontexte § 208 Trestného zákona, ak k atakom (či už slovným, alebo do určitej miery aj fyzickým) dochádzalo ako reakcia na vyhrotenie problémov, keď podnietením pre takéto správanie pre, povedzme že nevhodne dominantného, partnera nebolo získanie generálnej vzťahovej kontroly, ale možno zaistenie určitej krátkodobej kontroly spojenej s riešením problémov.

Záverom teda zdôrazňujem, že je veľmi mylný postoj orgánov aplikácie práva vo vzťahu k posudzovaniu trestnoprávnej zodpovednosti za trestný čin Týranie blízkej osoby a zverenej osoby, keď sa uspokoja so (znaleckým) zistením, že (či) poškodená vnímala správanie sa jej partnera ako „ťažké príkorie“. Treba si totiž uvedomiť, že sa v tomto prípade jedná o úmyselný trestný čin a teda nie je rozhodujúce ako konanie útočníka vníma poškodený, ale ako toto poníma samotný útočník v kontexte svojho „chcenia“ či „uzrozumenia sa“ so spôsobovaním cieleného a dlhodobého psychického, prípadne aj fyzického, utrpenia poškodenému. Pokiaľ totiž útočník nemá v úmysle spôsobovať poškodenému takýto škodlivý následok, ale ide len o prejavy nevhodnej komunikácie, činy, či ataky vyplynuvšie z dlhšie neriešených vzťahových problémov, či vzájomných konfliktov plynúcich z problémového spolužitia, hoc aj za stavu, kedy onen „útočník“ má v rámci konfliktného diania tzv. navrch, a teda poškodený subjektívne danú situáciu pociťuje ako príkorie, nemôže byť naplnená subjektívna stránka trestného činu podľa § 208 ods. 1, samozrejme pokiaľ nejde o hrubý stupeň necitlivosti a bezohľadnosti, z ktorej závažnosti by sa už sama o sebe mohla vyvodiť subjektívna stránka pre útočníka ako páchateľa daného trestného činu. K otázke onoho hrubého stupňa necitlivosti a bezohľadnosti však plne odkazujem na vyššie uvedené rozhodnutia najmä českého najvyššieho súdu.

 

Diskusia