Uplatňovanie princípu lex posterior mitius v dovolacom trestnom konaní vo svetle najnovšieho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

JUDr. Dávid Béreš, advokát

Uplatnenie princípu lex posterior mitius v dovolacom trestnom konaní vo svetle najnovšieho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ

I. Úvod

Dňa 01.08.2025 bol prijatý rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ako „SDEU“) vo veci C-544/23,(ďalej len ako „rozsudok SDEU“), ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ako „ZFEU“), na základe uznesenia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1SVs/2/2022 zo 16. augusta 2023, doručený Súdnemu dvoru 28. augusta 2023 (ďalej len ako „návrh na začatie prejudicálneho konania“), vydaného v rámci kasačného konania vedeného pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky vo veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ T.T., narodený XX. Y. XXXX, adresou trvalého pobytu V. X, XXX XX U., 2/ BAJI Trans, s. r. o., IČO: 35 853 581, so sídlom 925 26 Reca 715 proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanéhoč. OPS/BEZ/2016/4214, O-58/2017 z 3. apríla 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sa/51/2017-104 z 27. marca 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 4Sa/51/2017-141 z 9. decembra 2019 (ďalej len ako „kasačné konanie“)

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týkal predovšetkým výkladu ustanovenia čl. 49 ods. 1, posledná veta a čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len ako „Charta“) a to v podobe rozsahu aplikácie princípu lex posterior mitius respektíve určenie hraníc jeho aplikácie vo svetle pojmu právoplatnosť respektíve konečnosť rozhodnutia

Autor sa v rámci tohto článku sústreďuje predovšetkým na rozbor odpovede SDEU v rámci rozsudku na tretiu a štvrtú otázku predloženú NSS SR v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania a to, či sa má článok 49 ods. 1 posledná veta Charty vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o kasačnej sťažnosti proti súdnemu rozhodnutiu, ktorým bol zamietnutý opravný prostriedok podaný proti správnej pokute, ktorá má trestnoprávnu povahu a patrí do pôsobnosti práva Únie, je povinný uplatniť voči odsúdenej osobe priaznivejšiu právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť po vyhlásení tohto súdneho rozhodnutia, bez ohľadu na to, že vo vnútroštátnom práve sa toto rozhodnutie považuje za právoplatné.

Rozsudok SDEU možno považovať najmä vo vzťahu k predloženého výkladu článku 49 ods. 1, posledná veta Charty za významné rozhodnutie, ktoré môže mať zásadný dopad z hľadiska rozsahu aplikácie princípu lex posterior mitius nie len v správnych konaniach, ale aj v trestných konaniach

II. Rozsudok SDEU a prežarovanie jeho záverov do trestného konania

Po zverejnený rozsudku SDEU, odborná verejnosť na podnet médií zaujala k jeho záverom rôzne stanoviská

Sudca Šamko pre portál Aktuality.sk reagoval spôsobom, že „Vzhľadom na to, že trestné a správne konanie nie je totožné, nemožno vychádzať z toho, že sa závery rozhodnutia Súdneho dvora automaticky premietnu do konania trestného. S poukazom na výrazné odlišnosti správneho a trestného konania som názoru, že rozhodnutie súdneho dvora nebude aplikovateľné na trestné konanie,“

Profesor Čentéš pre rovnaký internetový portál reagoval spôsobom, že „Nemožno automaticky aplikovať tento rozsudok, ktorý sa týka kasačnej sťažnosti v správnom súdnictve pred Najvyšším správnym súdom, do trestného konania napríklad v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom. Uvedené bude potrebné osobitne posúdiť v trestnom konaní, a to s ohľadom na výklad pojmu právoplatnosť. Pre posúdenie v takýchto trestných veciach bude tiež podstatné, či napríklad falšovanie zmeniek vôbec možno zaradiť pod trestné činy upravené právom Európskej únie a teda, či vôbec možno aplikovať Chartu základných práv EÚ v takýchto prípadoch“

Ďalej profesor a advokát Stremy pre rovnaký internetový portál reagoval spôsobom, že „Tento rozsudok vo veci BAJI Trans predstavuje rozsudok vo veci správneho trestania, a jeho posúdenie významu na účely trestného konania bude prináležať prioritne súdom, preto bude potrebné vyčkať na spôsob jeho aplikácie v trestnom konaní pričom ... Obzvlášť bude relevantné prípadné posúdenie pojmu ‚právoplatnosť‘ vo svetle výkladu Charty v predmetnom rozsudku. Ohľadom jeho prípadnej aplikácie, či spôsobu jeho aplikačného využitia v podmienkach spôsobu Slovenskej republiky, bude nevyhnutné posúdenie záverov z neho vyplývajúcich, a to v okolnostiach konkrétneho prípadu“

Naproti tomu advokát Mandzák, ktorý vystupoval v rámci prejudiciálneho konania pred SDEU, uviedol, že „Toto rozhodnutie bude mať jednoznačne dosah na všetky trestné kauzy .. Správne sankcie môžu mať dvojaký charakter, charakter civilnej sankcie a charakter trestnej. Tu sa evidentne uplatňuje trestná časť sankcie, pretože práve tu mi dvor EÚ povedal, že toto je trestnoprávna sankcia, čiže jej cieľom nie je náhrada škody, ale má evidentne represívny charakter. Preto sa uplatňuje aj zásada lex mitior (použitie právneho predpisu priaznivejšieho pre páchateľa), ktorá platí len pre trestné konania, a preto sa to bude vzťahovať na všetky trestné konania“

Vo svetle vyššie uvedených odborných právnych názorov nemožno opomínať ani právny názor vyjadrený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.: 5Tdo/14/2025 zo dňa 03.04.2025, kde možno citovať nasledovné

„Aj v prípade, že by Súdny dvor Európskej únie dospel k záveru, že č l. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada lex posterior mitius v ňom obsiahnutá sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na správne súdne konanie o opravnom prostriedku, akým je kasačná sťažnosť, teda že Najvyšší správny súd, konajúc i v druhej a poslednej inštancii o tejto kasačnej sťažnosti, má prihliadať na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa administratívneho deliktu posudzovaného v základnom konaní administratívnom orgánom, ktorá nastala až po tom, čo bolo vydané rozhodnutie správneho súdu nižšej inštancie ním preskúmavané, ktoré je právoplatné, najvyšší súd zastáva názor, že vzhľadom na rozdiely medzi kasačnou sťažnosťou a dovolaním, ako aj na osobitosti správneho konania, ktorými sa odlišuje od trestného konania, by závery Súdneho dvora Európskej únie neboli aplikovateľné v trestnom konaní. Záverom najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že pripustením analógie v zmysle výkladu dovolateľa by sa vytvoril stav, kedy by sa revízie právoplatných rozhodnutí v trestnom konaní v dôsledku zmeny právnej úpravy v prospech páchateľa trestného činu, ku ktorej došlo po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí, mohli domáhať len odsúdení, ktorým plynie lehota na podanie dovolania, č o je v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty ako aj zásadou rovnosti zakotvenou v č l. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky!

Autor príspevku sa však v plnom rozsahu stotožňuje s advokátom Mandzákom v tom zmysle, že rozsudok SDEU má plný dopad tiež na trestné konania. Je síce pravdou, že rozsudok SDEU v podobe výkladu ustanovenia čl. 49 ods. 1, posledná veta a čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v rámci rozsudku SDEU sa týkal aplikácie princípu lex posterior mitius v rámci sankcie uloženej v administratívnom konaní, na druhej strane však druh konania v rámci ktorého je ukladaná trestnoprávna sankcia nie je rozhodujúci. Jediným rozhodujúcim kritériom pre uplatnenie princípu lex posterior mitius je povaha sankcie (teda jej trestnoprávny charakter), a nie druh konania, v ktorom je ukladaná

Pred tým, než si autor dovolí citovať a rozvinúť závery rozsudku SDEU vo vzťahu k šírke uplatnenia princípu lex posterior mitius zakotveného okrem iných dokumentov tiež v čl. 49 ods. 1, posledná veta, možno poukázať na Návrhy Generálneho advokáta Jeana Richarda De La Tour, prednesené vo veci C-544/23, dňa 04.02.2025 (ďalej len ako „Návrhy Generálneho advokáta“), ktoré vydaniu rozsudku SDEU predchádzali, a kde možno citovať najmä bod. 99 a bod. 100

„V dôsledku toho, zatiaľ čo konečná povaha súdneho rozhodnutia sa musí overiť na základe práva členského štátu, ktorý ho vydal,(62) konečnú povahu takéhoto rozhodnutia na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 Charty nemožno konštatovať, ak sa toto rozhodnutie nestalo nezvratným v tom zmysle, že proti nemu možno podať opravný prostriedok, ktorý môže odsúdená osoba podať v stanovenej lehote. Hoci teda východiskom takéhoto overovania musí byť vnútroštátne právo, nie je možné obmedziť sa výlučne a len na kvalifikácie prijaté vo vnútroštátnom práve pod hrozbou narušenia účinného a jednotného uplatňovania zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona zakotvenej v tomto ustanovení. Ak z preskúmania vnútroštátneho práva vyplynie, že rozhodnutie vydané správnym súdom možno napadnúť na súde vyššej inštancie z dôvodu uplatnenia opravného prostriedku odsúdeným v stanovenej lehote, treba podľa môjho názoru uplatniť túto zásadu ... Stručne povedané, na účely uplatnenia zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona sa teda konanie, v ktorom nebolo vydané konečné rozhodnutie, podobá konaniu, v ktorom nebolo vydané nezvratné rozhodnutie(63), teda rozhodnutie, v súvislosti s ktorým boli vyčerpané riadne opravné prostriedky alebo neboli uplatnené v požadovanej lehote. “

Z Návrhov Generálneho advokáta možno ďalej vyvodiť, že pre posúdenie, či konečnosti a právoplatnosti rozhodnutia respektíve posúdenie toho, či opravný prostriedok možno považovať za mimoriadny, je rozhodujúca jeho povaha vo svetle jeho reštrikcií, najmä pokiaľ ide o dôvody jej podania alebo osoby oprávnené ju podať (bod. 102 Návrhov Generálneho advokáta)

Zároveň „Na účely uplatnenia zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona je však dôležité zistiť, či sa rozhodnutie vydané správnym súdom stalo nezvratným v tom zmysle, že ho už nie je možné napadnúť na súde vyššej inštancie z dôvodu uplatnenia opravného prostriedku odsúdeným v stanovenej lehote, a to nad rámec rozdielov a procesných kvalifikácií, ktoré sú špecifické pre každé vnútroštátne právo. Súdne rozhodnutie, ktoré podľa práva členského štátu nie je nezvratné, totiž nemôže predstavovať procesnú prekážku uplatnenia tejto zásady. Z vyššie uvedených dôvodov v prejednávanej veci neexistuje žiadne takéto zistenie o rozhodnutí, ktoré by sa stalo nezvratným. Z toho vyplýva, že uvedená zásada je plne uplatniteľná“ (bod. 104 Návrhov Generálneho advokáta)

Čo sa už týka samotného rozsudku SDEU, tento v bode 63, v bode 66 a v bode 67 uvádza, že, „Ako však uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na posúdenie trestnoprávnej povahy sankcie najmä na účely uplatnenia článku 49 Charty sú relevantné tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Bonda, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 37, a zo 4. mája 2023, Agenția Națională de Integritate, C‑40/21, EU:C:2023:367, bod 34) ... Uplatnenie článku 49 Charty sa však aj pri porušeniach, ktoré vnútroštátne právo nekvalifikuje ako „trestné“, vzťahuje na tie stíhania a sankcie, ktoré treba považovať za stíhania a sankcie trestnoprávnej povahy na základe ďalších dvoch kritérií uvedených v bode 63 tohto rozsudku [pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19, EU:C:2021:504, bod 88, a zo 14. septembra 2023, Vinal, C‑820/21, EU:C:2023:667, bod 49] .... Ďalej, pokiaľ ide o druhé kritérium, ktoré sa týka samotnej povahy porušenia, toto kritérium predpokladá overenie toho, či predmetné opatrenie sleduje najmä represívny účel, čo je vlastné sankcii trestnoprávnej povahy v zmysle článku 49 Charty, a to bez toho, aby samotná okolnosť, že sleduje tiež preventívny účel, bola takej povahy, že by ju zbavovala jej kvalifikácie ako trestnoprávnej sankcie. Zo samotnej povahy trestnoprávnych sankcií totiž vyplýva, že smerujú tak k represii, ako aj k prevencii nezákonných konaní. Naopak, opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu [rozsudky z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19, EU:C:2021:504, bod 89, a zo 14. septembra 2023, Vinal, C‑820/21, EU:C:2023:667, bod 50]“

Vo svetle vyššie uvedeného je nanajvýš zrejmé, že hoci rozsudok ESDU bol vydaný v rámci prejudiciálneho konania, ktoré bolo aktivované Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v rámci posudzovania zákonnosti sankcie uloženej v administratívnom konaní, SDEU v rámci prejudiciálneho konania zaoberal výlučne otázkou rozsahu uplatnenia princípu lex posterior mitius v rámci ukladania trestnoprávnych sankcií, hľadajúc moment, kedy možno konanie v rámci ktorého sa trestnoprávna sankcia ukladá, považovať za právoplatné skončené, pričom je už bez významu, či ide o konanie správne (administratívne) respektíve o konanie trestné

Vyššie uvedený záver možno zároveň oprieť o logiku a podstatu samotného prejudiciálneho konania, ktorého výsledkom bol rozsudok ESDU, kedy ESDU na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podával výklad ustanovenia čl. 49 ods. 1, posledná veta a čl. 51 ods. 1 Charty, kedy nadpis čl. 49 Charty znie „Zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov“

III. Princíp lex posterior mitius a pojem právoplatnosť respektíve konečnosť rozhodnutia

Vo svetle neexistencie pochybností o tom, že závery rozsudku ESDU v plnom rozsahu prežarujú tiež do trestného konania, môže byť vedená odborná polemika respektíve diskurz predvšetkým z hľadiska právneho posúdenia, kedy možno trestné konanie v rámci ktorého je ukladaný trest považovať za definitívne (právoplatne) skončené, kedy práve týmto momentom sa uzatvára povinnosť súdu pri ukladaná trestu za spáchaný trestný čin aplikovať princíp lex posterior mitius, zakotvený v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach respektíve v čl. 49 ods. 1 Charty

Aj v tomto smere ponúka rozsudok ESDU zásadné determinanty, keď bode 101 vymedzil, že „odsúdenie sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, nie je rozhodujúca na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty súdom, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým bolo toto odsúdenie vyhlásené“

Z vyššie vymedzeného záveru rozsudku ESDU v prvom rade vyplýva, že z hľadiska aplikácie princípu lex posterior mitius v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, či sa odsúdenie podľa vnútroštátneho práva považuje za (formálne) právoplatné. Inými slovami, z pohľadu SDEU na účely aplikácie princípu lex posterior mitius v rámci trestného konania nie je rozhodujúce, že vyhlásený odsudzujúci rozsudok sa považuje za právoplatný, čo následne neguje základnú právnu argumentáciu o nemožnosti aplikácie princípu lex posterior mitius v rámci dovolacieho konania, aktivovaného vo vzťahu k právoplatnému rozsudku druhého stupňa

SDEU v rámci rozsudku ďalej v bode 102 a v bode 103 vymedzil, že „Odsúdenie totiž nemožno považovať za právoplatné v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, ak ho možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať (pozri analogicky rozsudok z 22. novembra 1977, Industrial Diamond Supplies, 43/77, EU:C:1977:188, bod 37) ... Tak je to v prípade, ak odsúdená osoba alebo orgán verejnej moci, ktorý vedie trestné stíhanie, môžu v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, ako je napríklad potreba zabezpečiť v záujme zákona konzistentnosť judikatúry, podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok, čo by v súlade s informáciami, ktoré poskytol predkladajúci vnútroštátny súd a ktoré sú uvedené v bode 43 tohto rozsudku, bol v prejednávanej veci prípad slovenského práva. Pokiaľ totiž lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté, rozhodnutie o tomto odsúdení a treste nemožno na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty považovať za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie“

III. I. Princíp lex posterior mitius a pojem právoplatnosť respektíve konečnosť rozhodnutia vo svetle kritérií Súdneho dvora Európskej únie

Vo svetle záverov rozsudku ESDU možno preto konštatovať, že na účely aplikácie čl. 49 ods. 1 posledná veta Charty, a teda aplikácie princípu lex posterior mitius, nemožno trestné konanie považovať za právoplatne skončené, ak sú kumulatívne splnené tri kritéria

i) odsúdenie možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, teda akýmkoľvek opravným prostriedkom, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať

ii) tento opravný prostriedok je možné podať v lehote stanovenej zákonom a bez toho, aby museli odôvodniť výnimočné okolnosti, ako je napríklad potreba zabezpečiť v záujme zákona konzistentnosť judikatúry, podať súdny prostriedok nápravy s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu odsudzujúceho rozsudku alebo uloženého trestu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že takýto opravný prostriedok sa vo vnútroštátnom práve považuje za mimoriadny opravný prostriedok

iii) lehota na podanie takéhoto opravného prostriedku neuplynula alebo o ňom nebolo rozhodnuté

Vo svetle vyššie uvedeného preto ostáva posúdiť, či splnenie vyššie vymedzených kritérií spĺňa tiež inštitút dovolania v zmysle § 368 a nasl. Trestného poriadku, ako mimoriadneho opravného poriadku podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky

III. II. Prvé kritérium

Z hľadiska posúdenia prvého kritéria je dôležité predovšetkým posúdenie, či dovolanie možno považovať za opravný prostriedok, ktorý je súčasťou riadneho priebehu konania a ktorý ako taký predstavuje procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať

V tomto smere je v prvom rade nevyhnutné dať do pozornosti notoricky známu a Najvyšším súdom Slovenskej republiky opakovane zdôrazňujúc skutočnosť, exrepiss verbis zakotvenú v zmysle § 371 ods. 1 písm. i), že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2Tdo/14/2025, zo dňa 13.05.2025)

Práve vylúčenie posudzovania skutkových otázok, sústreďujú sa výlučne na právne otázky je základným rozdielovým prvkom, ktorý do istej miery rozdeľuje trestné konanie medzi konanie na prvostupňovom súde a konanie na odvolacom súde na jednej strane a dovolacom súde na strane druhej

Z hľadiska zachovania objektívnosti a odbornej pestrosti, možno uviesť tiež právny názor na inštitút dovolania v zmysle § 368 a nasl. Trestného poriadku, prezentovaný zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v tomto smere uviedol, že „zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam, pričom takéto precizovanie podmienok, dôvodov, ako aj okruhu osôb oprávnených podať dovolanie je prejavom faktu, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorého možnosť uplatnenia má byť v porovnaní s riadnymi opravnými prostriedkami podstatne užšia, keďže dovolanie a rozhodnutie o ňom spravidla narúša stabilitu konečného a vykonateľného, resp. v niektorých prípadoch už aj vykonaného rozhodnutia súdu“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II. ÚS 226/2015, zo dňa 01.07.2015)

Vyššie vymedzené reštrikcie inštitútu dovolania, ktoré zdôrazňuje Ústavný súd Slovenskej republiky, však z pohľadu autora nemôžu samé o sebe založiť záver o jeho mimoriadnosti v materiálnom slova zmysle. Inými slovami, dovolacie konanie nemožno nepovažovať za súčasť riadneho priebehu konania a prirodzený procesný vývoj, s ktorým musí každý účastník konania rozumne rátať, práve naopak

Dovolacie konanie sa v rámci vývoja právneho prostredia Slovenskej republiky, stalo integrálnou súčasťou trestného konania, v rámci ktorého sa konvalidujú široké právne pochybenia prvostupňového súdu respektíve druhostupňového súdu[1], pričom v mnohých prípadoch ide o prirodzené procesné vyústenie trestného konania, ktoré je dostupné relatívne širokému okruhu oprávnených osôb, ktoré využili vo prospech možnosť podať opravný prostriedok[2], ktorý dovolaniu predchádzal, a na ktorý dovolanie prirodzene a integrálne procesne nadväzuje, a zároveň je dostupné proti širokému spektru súdnych rozhodnutí[3], a napokon má potenciál v plnom rozsahu zvrátiť rozhodnutia súdov nižšieho stupňa[4]

III. III. Druhé a tretie kritérium

Z hľadiska posúdenia druhého kritéria je dôležité posúdenie, či dovolanie predstavuje inštitút, ktorý je možné uplatniť v zákonom stanovenej lehote a zároveň, či ho je možné uplatniť bez toho, aby to museli odôvodniť výnimočné okolnosti prípadu. Výnimočnosť možno charakterizovať ako niečo, čo nie je bežné, respektíve sa vymyká bežnému chodu vecí. Dovolacie dôvody v zmysle § 371 ods. 1 písm. a) až písm. n) Trestného poriadku, na základe ktorých možno dovolanie podať, a ktoré sa vo svojej podstate sústreďujú na právne pochybenia súdov nižšej inštancie, nemožno však považovať bez ďalšieho za „výnimočné okolnosti prípadu“

Revidovanie širokého spektra právnych chýb súdov nižšej inštancie nemožno považovať za niečo „výnimočné“ respektíve neobvyklé, ale za prirodzenú súčasť a vývoj trestné konania ako celku, kedy dovolací súd, v rámci zúženého súdneho prieskumu, sa sústreďuje na posudzovanie právnej „dokonalosti“ respektíve bezchybnosti výsledku trestného konania. Inými slovami, dovolacie konanie napráva právne pochybenia súdov nižšej inštancie v širokom spektre dôvodov, kedy takto naprávané právne chyby nemusia mať bez ďalšieho charakter „výnimočných okolností prípadu“

Z tohto pohľadu možno preto uzatvoriť, že druhé kritérium vymedzené SDEU pre povinnosť súdu v dovolacom konaní uplatňovať princíp lex posterior mitius, je v plnom rozsahu splnené

Zároveň rovnaký záver možno konštatovať aj vo vzťahu k tretiemu kritériu, ktoré upravuje výlučne časové hľadisko, kedy prirodzene a logicky vo svetle splnenia dvoch predchádzajúcich kritérií, ak lehota na podanie dovolania ešte neuplynula respektíve, ak dovolacie konanie nebolo právoplatne skončené, nemožno v rámci potenciálne možného dovolacieho konania považovať druhostupňové rozhodnutie súdu na účely uplatnenia článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty za rozhodnutie, ktoré s konečnou platnosťou ukončilo trestné stíhanie

IV. Záver

Záverom možno preto konštatovať, že dovolanie je opravný prostriedok, i) ktorý možno podať v zákonom stanovenej lehote ii) ktorý je priznaný relatívne širokému okruhu oprávnených osôb, ktoré využili možnosť podať vo svoj prospech opravný prostriedok, ktorý opravnému prostriedku v podobe dovolania predchádzal, a na ktorý dovolanie prirodzene a integrálne procesne nadväzuje iii) z hľadiska možnosti revízie je dostupný v rámci širokého spektra súdnych rozhodnutí iv) zároveň dôvody, ktoré umožňujú jeho podanie majú charakter širokospektrálnych právnych pochybení súdov nižšej inštancie v) a napokon má potenciál v plnom rozsahu zvrátiť rozhodnutia súdov nižšieho stupňa

Vzhľadom na vyššie uvedené, nemožno preto považovať dovolanie v zmysle § 368 Trestného poriadku na účely čl. 49 ods. 1, posledná veta Charty za „mimoriadny opravný prostriedok“, ale ako opravný prostriedok, ktorý je súčasťou riadneho trestného procesu a teda dovolací trestný súd je povinný v rámci dovolacieho konania pri posudzovaní druhu a výmery trestu na princíp lex posterior mitius obligatórneprihliadať (k tomu primerane rozsudok SDEU vo veci C-544/23)

 

Diskusia