Určenie okamihu právoplatnosti uznesenia, ktoré sa nedoručuje oprávnenému subjektu

pplk. Mgr. Peter Brndiar, riaditeľ expozitúry Západ PZJ ÚBOK P PZ, externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Určenie okamihu právoplatnosti uznesenia, ktoré sa nedoručuje oprávnenému subjektu

Pojmy „právoplatnosť“ a „vykonateľnosť“ uznesenia (pozn.: na účely tohto článku sa pojem „uznesenie“ vzťahuje na procesné aj meritórne rozhodnutia vydané vo fáze prípravného alebo predprípravného konania) majú v trestnom konaní rovnaký význam ako pri rozsudku. Toto platí najmä z hľadiska určenia momentu nadobudnutia právoplatnosti, možnosti jej čiastočného vzniku a právnych následkov podania žiadosti o navrátenie lehoty na podanie sťažnosti.

Zásadným rozdielom medzi rozsudkom a uznesením je okamih vykonateľnosti. Zatiaľ čo pri rozsudku nastáva vykonateľnosť spravidla súčasne s právoplatnosťou, pri uznesení môže nastať aj pred nadobudnutím právoplatnosti. Táto situácia nastáva v prípadoch, keď Trestný poriadok síce voči uzneseniu pripúšťa podanie sťažnosti, avšak nepriznáva jej odkladný účinok.

Ak sťažnosť nemá odkladný účinok, uznesenie je vykonateľné už dňom jeho vydania alebo vyhlásenia, a podlieha bezodkladnému vykonaniu, bez ohľadu na to, že oprávnená osoba podá sťažnosť v zákonnej lehote. V takom prípade je uznesenie vykonateľné, avšak právoplatnosť ešte nenastala, keďže rozhodnutie môže byť v následnom konaní o riadnom opravnom prostriedku zmenené alebo zrušené.

Zákonný rámec problematiky právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia upravuje v súčasnosti ustanovenie § 184 Trestného poriadku.

§ 184

Právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia

(1) Uznesenie je právoplatné, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľné, ak

a) zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť,

b) zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, ale

1. sťažnosť v lehote podaná nebola,

2. oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo

3. podaná sťažnosť bola zamietnutá.

(2) Uznesenie je vykonateľné, aj keď doteraz nenadobudlo právoplatnosť, ak zákon proti nemu síce pripúšťa sťažnosť, ale nepriznáva jej odkladný účinok.

(3) Sťažnosť, ktorá sa týka len niektorej z viacerých osôb alebo len niektorej z viacerých vecí, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým uznesením, nebráni ani v prípade, že má odkladný účinok, tomu, aby uznesenie nadobudlo právoplatnosť a bolo vykonané v ostatných častiach, ak ich možno oddeliť.

(4) Ak bola lehota na podanie sťažnosti, ktorá má odkladný účinok, zmeškaná, ale oprávnenou osobou bola podaná žiadosť o navrátenie lehoty, nemožno uznesenie vykonať až do právoplatného rozhodnutia o tejto žiadosti.

V situácii podľa ods. 1 písm. a), keď zákon proti uzneseniu nepripúšťa sťažnosť alebo ak sa uznesenie má podľa § 177 Trestného poriadku vyhlásiť, nadobúda uznesenie právoplatnosť okamihom jeho vyhlásenia alebo vydania. Typickým príkladom takéhoto rozhodnutia, ktorým sa začína prípravné konanie, je uznesenie o začatí trestného stíhania.

Ak zákon proti uzneseniu sťažnosť pripúšťa, právoplatnosť môže nastať len vtedy, ak sa naplní niektorá z alternatív uvedených v ods. 1 písm. b) bode 1 až 3. Podľa bodu 1 nadobúda uznesenie právoplatnosť márnym uplynutím lehoty troch pracovných dní na podanie sťažnosti, pričom táto lehota musí uplynúť všetkým oprávneným osobám. Podľa bodu 2 sa právoplatnosť viaže na okamih, keď oprávnené osoby výslovne prejavia vôľu vzdať sa sťažnosti alebo ju vziať späť; účinky nastávajú doručením tohto prejavu príslušnému orgánu, a to tak orgánu, proti rozhodnutiu ktorého sťažnosť smeruje, ako aj orgánu oprávnenému o sťažnosti rozhodnúť. Podľa bodu 3 nastáva právoplatnosť okamihom vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia, ktorým bola sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. V týchto situáciách nastáva vykonateľnosť súčasne s právoplatnosťou, ak má sťažnosť odkladný účinok. Typickým príkladom je rozhodnutie dozorového prokurátora, ktorým sa zamieta sťažnosť oprávnenej osoby proti meritórnemu uzneseniu.

Uvedené spôsoby určenia momentu nadobudnutia právoplatnosti uznesenia spravidla nevyvolávajú v aplikačnej praxi významnejšie výkladové problémy.

Ustanovenie § 184 Trestného poriadku však v žiadnej zo svojich procesných noriem neupravuje otázku právoplatnosti uznesenia, ktoré obsahuje poučenie o riadnom opravnom prostriedku a zákonom ustanovenú lehotu na jeho podanie, ak v konaní neexistuje subjekt, ktorému by bolo potrebné uznesenie doručiť. Takáto situácia nastáva v prípadoch, kedy neexistuje oznamovateľ (napr. skutok bol zistený služobnou činnosťou príslušníkov operatívneho oddelenia), alebo neexistuje poškodený podľa § 46 Trestného poriadku – pôjde o trestné činy, kde je poškodeným verejný záujem – napr. drogové trestné činy, nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami, krivá výpoveď a krivá prísaha a pod. Rovnako môže ísť o prípady, keď neexistujú ani iné osoby, ktorých by sa uznesenie priamo dotýkalo, alebo ktoré by na jeho vydanie podali návrh (§ 179 Trestného poriadku).

Z meritórnych rozhodnutí pôjde predovšetkým o uznesenia o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku alebo o prerušení trestného stíhania podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku; nevylučuje sa však ani aplikácia na iné rozhodnutia, ktorými sa konanie meritórne končí alebo sa prerušuje jeho priebeh. Ako príklad rozhodnutí, ktorými sa upravuje postup v trestnom konaní (procesné rozhodnutia), možno uviesť najmä uznesenia vydané v rámci tretieho dielu šiestej hlavy Trestného poriadku, ktorými sa priberajú do konania znalci, znalecké organizácie alebo znalecké ústavy (napr. uznesenie o pribratí Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru podľa § 147 ods. 1 Trestného poriadku na účely skúmania nájdenej munície).

V praxi sa často vyskytuje situácia, keď po vydaní meritórneho uznesenia v konaní, v ktorom neexistuje oznamovateľ, poškodený ani iná osoba oprávnená na podanie opravného prostriedku, prokurátor v rámci dozorovej činnosti uznesenie policajta/orgánu činného v trestnom konaní akceptuje a súčasne mu s vráteným vyšetrovacím spisom stanoví, aby mu bol oznámený dátum nadobudnutia jeho právoplatnosti.

V rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní možno v takýchto prípadoch identifikovať viacero odlišných prístupov k určovaniu dátumu právoplatnosti, medzi ktoré patria:

1. dátum právoplatnosti sa považuje za totožný s dátumom vydania uznesenia,

2. právoplatnosť sa určuje na nasledujúci deň po vydaní uznesenia s odkazom na § 136 Trestného poriadku, podľa ktorého sa do lehoty počítanej na dni nezapočítava deň, keď nastala právna skutočnosť určujúca jej začiatok,

3. napriek tomu, že neexistuje oprávnený subjekt na podanie sťažnosti sa právoplatnosť stanoví na nasledujúci deň po uplynutí lehoty troch pracovných dní na podanie opravného prostriedku,

4. stretol som sa aj s veľmi zvláštnym postupom policajta, ktorý za deň doručenia (na základe akejsi hybridnej aplikácie fikcie doručenia podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku) považoval posledný deň lehoty troch pracovných dní, pričom od nasledujúceho dňa začal počítať novú lehotu troch pracovných dní na podanie sťažnosti; právoplatnosť uznesenia následne určil na deň nasledujúci po uplynutí tejto druhej lehoty,

5. na záver možno uviesť aj kuriózny prípad, keď policajt vyznačil dátum právoplatnosti podľa dátumu uvedeného na doručovacej pečiatke, ktorý označoval deň vrátenia vyšetrovacieho spisu od dozorového prokurátora, nakoľko tento dátum považoval za akceptáciu jeho rozhodnutia dozorovým prokurátorom.

Kedy teda nastáva právoplatnosť uznesenia, napríklad v prípade meritórneho rozhodnutia podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, ktorým vyšetrovateľ odmietne vec vedenú v predprípravnom konaní na základe realizačného návrhu príslušníkov operatívneho oddelenia vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona, ak na základe zabezpečených dôkazov dospeje k záveru, že podozrivá osoba v procesnom postavení svedka v inom trestnom konaní neuviedla nepravdivý údaj, ale len vyjadrila svoj názor, podozrenie alebo presvedčenie, a ak zároveň neexistuje oznamovateľ s procesnou subjektivitou ani iná oprávnená osoba, ktorej by bolo potrebné uznesenie doručiť?

Pri zodpovedaní nastolenej otázky možno čiastočne podporným spôsobom vychádzať aj z ustanovenia § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ktoré stanovuje, že sťažnosť je neprípustná proti uzneseniu, voči ktorému zákon tento opravný prostriedok výslovne nepripúšťa. Neprípustnosť sťažnosti má priamy význam pre určenie okamihu právoplatnosti – ak zákon sťažnosť nepripúšťa, uznesenie sa stáva právoplatným už jeho oznámením alebo vydaním.

Takýto prístup je v súlade so zásadou efektívnosti trestného konania, ktorá v slovenskej právnej úprave síce nie je explicitne pomenovaná, ale implicitne vyplýva zo zásady rýchlosti, ktorá je zakotvená predovšetkým v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, ktorý zaväzuje orgány činné v trestnom konaní vybavovať najmä väzobné veci prednostne, urýchlene a bez zbytočných prieťahov. Rovnako § 2 ods. 7 Trestného poriadku stanovuje, že každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Tieto zásady sú jadrom konceptu efektívnosti – kombináciou rýchlosti, kvality a hospodárnosti trestného konania.

Zásada efektívnosti sa zmieňuje aj v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý napríklad v uznesení z 19. októbra 2022, sp. zn. I. ÚS 539/2022, uviedol: „V okolnostiach, keď existuje právny dôvod, pre ktorý je isté, že trestnoprávna zodpovednosť nemôže byť vyvodená, by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti trestného konania, ak by o každej trestne stíhanej veci rozhodoval súd.“

Zásady rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti trestného konania teda predstavujú jedny z kľúčových garancií spravodlivého procesu. Ich cieľom je zabezpečiť, aby sa trestné konanie viedlo nielen zákonným spôsobom, ale aj tak, aby sa pri primeranom vynaložení prostriedkov dosiahlo jeho naplnenie v čo najkratšom možnom čase.

K uvedenej problematike sa mi nepodarilo dohľadať žiadne rozhodnutie, ktoré by ju výslovne riešilo, avšak po dôkladnom preverovaní judikatúry som identifikoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČSR“) z 18. februára 1988, sp. zn. 11 Tz 1/88, ktoré sa touto otázkou zaoberá aspoň čiastočne a poskytuje relevantné východisko pre jej výklad.

Predmetné rozhodnutie sa zaoberalo prípadom, v ktorom obvodná prokurátorka pre Prahu 6 uznesením zo dňa 25. júna 1987 zastavila trestné stíhanie obvinenej H. T. podľa § 172 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania, a to z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie, nestal. Generálny prokurátor Československej socialistickej republiky proti tomuto rozhodnutiu podal v neprospech obvinenej sťažnosť pre porušenie zákona.

Najvyšší súd ČSR sa v prvom rade zaoberal otázkou, kedy napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Zistil, že obvinená mala v prípravnom konaní ustanovenú obhajkyňu, ktorej však prokurátorka opis uznesenia nezaslala, čím porušila § 137 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania. Napriek tomu súd konštatoval, že táto procesná chyba je z hľadiska určenia právoplatnosti bez významu. Poukázal na § 150 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania, podľa ktorého nemožno podať sťažnosť vo svoj neprospech. Keďže zastavenie trestného stíhania podľa § 172 ods. 1 písm. a) je pre obvineného najpriaznivejším možným výsledkom trestného konania, obvinená nebola oprávnenou osobou na podanie sťažnosti.

Najvyšší súd ČSR zdôraznil, že aj keď § 172 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania formálne pripúšťa možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania, v situácii, keď takýto opravný prostriedok nemožno podať v prospech oprávnenej osoby, jeho prípadné podanie nemá žiadny vplyv na právoplatnosť rozhodnutia. Tá v takomto prípade nastáva už dňom vydania alebo vyhlásenia uznesenia, keďže jeho zmena riadnym opravným prostriedkom neprichádza do úvahy. V posudzovanej veci preto uznesenie nadobudlo právoplatnosť už 25. júna 1987, teda v deň, keď bolo vydané, a nie až po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti alebo po doručení obhajkyni.

Toto rozhodnutie je významné tým, že jasne rozlišuje medzi formálnou možnosťou podať opravný prostriedok a reálnou procesnou legitimáciou na jeho podanie.

Doplňujúco možno uviesť, že v predchádzajúcej právnej úprave platný a účinný Trestný poriadok obsahoval nasledovné znenie § 150:

(1) Orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala, alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná.

(2) Ak nadriadený orgán zmení uznesenie v prospech obvineného z dôvodu, ktorý je na prospech aj niektorému spoluobvinenému, zmení uznesenie aj v prospech tohto spoluobvineného.

(3) Ustanovenie odseku 1 sa primerane použije aj na orgán, ktorému bola vec prikázaná na nové prejednanie a rozhodnutie.

Otázku právoplatnosti uznesenia upravoval v čase rozhodovania § 140 Trestného poriadku nasledovne:

§ 140 Právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia

(1) Uznesenie je právoplatné a vykonateľné:

a) ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť,

b) ak zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, avšak

aa) sťažnosť v lehote podaná nebola,

bb) oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo

cc) podaná sťažnosť bola zamietnutá.

(2) Uznesenie je vykonateľné, aj keď doteraz nenadobudlo právoplatnosť, ak zákon proti nemu síce pripúšťa sťažnosť, avšak nepriznáva jej odkladný účinok.

(3) Sťažnosť, ktorá sa týka len niektorej z viacerých osôb alebo len niektorej z viacerých vecí, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým uznesením, nebráni ani v prípade, že má odkladný účinok, tomu, aby uznesenie nadobudlo právoplatnosť a bolo vykonané v ostatných častiach, ak ich možno oddeliť.

(4) Ak bola lehota na podanie sťažnosti majúcej odkladný účinok zmeškaná, avšak bola podaná oprávnenou osobou žiadosť o navrátenie lehoty, nemožno uznesenie vykonať až do právoplatnosti rozhodnutia o tejto žiadosti.

Obsah tohto ustanovenia je z hľadiska systematiky aj vecného významu prakticky totožný so súčasným znením § 184 Trestného poriadku, pričom aj dnes platí, že okamih nadobudnutia právoplatnosti sa odvíja od toho, či zákon pripúšťa opravný prostriedok a či bol tento v zákonnej lehote účinne uplatnený.

Najvyšší súd ČSR z obsahu rozhodnutia formuloval nasledujúcu právnu vetu: „Proti usnesení prokurátora o zastavení trestního stíhání podle § 172 odst. 1 tr. ř. je oprávněn podat stížnost obviněný, jen pokud se stížností domáhá příznivějšího rozhodnutí. Příznivějšího rozhodnutí nemůže dosáhnout, bylo-li trestní stíhání zastaveno z důvodu § 172 odst. 1 písm. a) tr. ř. Kdyby obviněný podal stížnost proti takovému rozhodnutí, musela by být zamítnuta jako stížnost podaná osobou neoprávněnou. Nebylo-li takové rozhodnutí doručeno obviněnému, resp. jeho obhájci podle § 137 odst. 2 tr. ř., nebrání tato okolnost tomu, aby rozhodnutí nabylo právní moci, a to dnem, kdy bylo učiněno.“

Pri vecnej interpretácii záverov predmetného rozhodnutia možno dospieť k odvodenému záveru, že ak v čase vydania uznesenia neexistuje procesný subjekt oprávnený podať proti nemu opravný prostriedok, právoplatnosť nastáva už dňom jeho vydania alebo vyhlásenia. Najvyšší súd ČSR výslovne uviedol, že v posudzovanej veci síce došlo k procesnej chybe spočívajúcej v tom, že uznesenie nebolo doručené obhajkyni obvinenej, avšak táto skutočnosť nemala na okamih nadobudnutia právoplatnosti žiadny vplyv. Inými slovami, právny stav sa stabilizuje už v okamihu, keď je rozhodnutie vydané alebo vyhlásené, a jeho zmena nie je možná riadnym opravným prostriedkom. Uvedený výklad má význam nielen v prípadoch, keď sa uznesenie fakticky nikomu nedoručuje, ale aj pri posudzovaní procesných pochybení v doručovaní – napríklad ak adresát nemá procesnú subjektivitu na podanie opravného prostriedku, právoplatnosť rozhodnutia tým nie je dotknutá. Zároveň je tento prístup v súlade so zásadou efektívnosti trestného konania, ktorá vyžaduje, aby sa procesné úkony realizovali iba v prípadoch, keď môžu viesť k reálnemu uplatneniu práv účastníkov alebo k zmene rozhodnutia, a aby sa v situáciách, kde je zrejmé, že neexistuje oprávnený subjekt na podanie opravného prostriedku, bezdôvodne neodkladalo určenie momentu nadobudnutia právoplatnosti. Takto nastavený postup zároveň prispieva k odstráneniu rizika nejednotnej aplikačnej praxe pri určovaní dátumu právoplatnosti a posilňuje predvídateľnosť rozhodovacích procesov orgánov činných v trestnom konaní.

 

Diskusia