Úvaha o vecnej opodstatnenosti niektorých navrhovaných zmien zákonov týkajúcich sa súdnictva

JUDr. Juraj Sopoliga, čestný prezident Združenia sudcov Slovenska, člen Súdnej rady SR zvolený sudcami (r. 2002-2012)

                                                             ÚVAHA

o vecnej opodstatnenosti/neopodstatnenosti niektorých navrhovaných zmien zákonov týkajúcich sa súdnictva

V súčasnosti rokuje Národná rada Slovenskej republiky v druhom čítaní o vládnom návrhu zmien viacerých zákonov týkajúcich sa justície (zák. č. 385/2000 Z.z.; zák. č. 185/2002 Z.z.; zák. č. 757/2004 Z.z. a zák. č. 432/2021 Z.z.).

V rámci pripomienkového konania, ako aj v prvom čítaní návrhov zmien zákonov v pléne národnej rady boli oznámené viaceré výhrady poslancami parlamentnej opozície (M. Kolíková, L. Plaváková), ako aj niektorými mimovládnymi organizáciami (napr. Via Iuris).

Považujem za vhodné, v rámci tohto úsudku, uvádzať argumenty len k časti výhrad, ktoré sa týkajú, podľa môjho názoru, významných otázok fungovania justície.

Ide o:

1/ Právomoc súdnej rady podávať disciplinárny návrh

2/ Kreovanie databázy disciplinárnych senátov Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len NSS) Súdnou radou SR

3/ Dvojinštančnosť disciplinárneho konania

Východiskom (premisou) pre argumentáciu k označeným výhradám je rešpektovanie subprincípu právneho štátu o striktnej povinnosti všetkých orgánov verejnej moci dodržiavať judikatúru ústavného súdu, ktorá je súčasťou ústavného poriadku (má ústavnú hodnotu). Ide prioritne o povinnosť rešpektovať najmä kľúčové časti odôvodnení rozhodnutí ústavného súdu v konaniach o výklad ústavy, o súlade zákonov s ústavou i sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd (čl. 125 ods. 1, čl. 127, čl. 128 ústavy).

Súčasne sa musí dodržiavať zásada, že pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi tými ustanoveniami ústavy, ktoré na seba významovo nadväzujú. Ide o absolútny základ uplatňovania ústavy podľa ústavného súdu, t.j. interpretačné pravidlo o vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem.

Pri legislatívnych úpravách týkajúcich sa súdnictva, musia sa vždy dodržiavať ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov (čl. 141 ods.1, čl. 144 ods.1 ústavy), pričom mechanizmy, inštitúty a právne garancie, ktoré zaručujú nezávislosť súdov a sudcov treba považovať za kľúčovú podmienku súdnej a sudcovskej nezávislosti, ktorá sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva, takže nezávislosť nie je „výsadou“ súdnej moci, ale je nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.

Súdnu a sudcovskú nezávislosť je potrebné považovať za prirodzený komponent základného práva účastníka na súdnu ochranu (čl. 46 ods.1 ústavy), čo znamená, že narušenie niektorej zo záruk nezávislosti sudcu môže mať za následok (znamená) porušenie nezávislosti súdu a tým aj čl. 6 ods.1 Dohovoru.

V zásade je možné ich rozdeliť na garancie zabezpečujúce inštitucionálnu nezávislosť súdnictva, procesné záruky nezávislosti sudcov a tzv. osobné záruky sudcovskej nezávislosti (napr. PL ÚS 52/99).

Na európskej úrovni je pritom právo na nestranný a nezávislý súd prvým zo všetkých práv, ktoré garantuje čl. 6 ods.1 Dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry pri tvorbe zákona platí ústavná zásada (princíp), že národná rada je viazaná ústavou, ktorá má povahu základného prameňa práva, z čoho vyplýva požiadavka, aby všetky právne predpisy boli v súlade s ústavou (čl.2 ods.2 ústavy – ústavný princíp legality štátnej moci).

Inak povedané, pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou.

Ad 1/ Právomoc súdnej rady podávať disciplinárne návrhy u sudcov všeobecných súdov

Z predložených námietok obsahovo vyplýva pokračovanie kritikov v tendencii výrazného oslabovania postavenia súdnej rady v našom ústavnom systéme.

Poslankyňa M. Kolíková, ako ministerka spravodlivosti bývalej vládnej koalície (rok 2020-2023) totiž dôrazne presadila zásadnú zmenu postavenia súdnej rady (zakotveného do ústavy v roku 2001) ako ústavného orgánu garantujúceho inštitucionálnu nezávislosť od zákonodarnej a výkonnej moci, ústavnou zmenou (od 1.1.2021 – čl. 141a ústavy) na autonómny orgán, ktorý má plniť justičnú politiku, čo bolo výrazne kritizované medzinárodnými inštitúciami (Poradný výbor európskych sudcov – CCJE, Európska asociácia sudcov – EAJ v roku 2020 a 2021).

V dôvodovej správe návrhu novely ústavy (k 1.1.2021) je o.i. uvedené, že „...sa súdnej rade úmyselne nepriznáva parameter (charakteristika) nezávislosti, lebo nemôže byť nezávislým orgánom, keďže je v nej realizovaná justičná politika, a má preto charakter len autonómneho orgánu ...“.

Uvedené medzinárodné inštitúcie vo svojej kritike zdôraznili, že použitá formulácia, ktorá vyvoláva obraz súdnej rady ako nástroja exekutívnej politiky, môže viesť k zlyhávaniu reálnej deľby moci medzi legislatívou, vládou a súdnictvom v rozpore s medzinárodným štandardom a je krokom späť v procese vytvárania podmienok na ochranu súdnictva pred neprimeraným vplyvom a záruk jeho nezávislosti.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že mnohé medzinárodné dokumenty, ktoré podľa ústavného súdu majú primeranú mieru právnej relevancie podľa čl. 1 ods. 2 ústavy (ústavný záväzok) vždy vyžadujú konštituovanie súdnej rady ako nezávislého orgánu (viď PL.ÚS 27/2015, PL.ÚS 44/03).

Pre náležité pochopenie podstaty postavenia súdnej rady v našom ústavnom systéme je nevyhnutné poukázať na dôvody (okolnosti) zriadenia súdnej rady ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. od 1.7.2001. K jej zakotveniu do ústavy (čl. 141a ústavy) došlo v období pred pristúpením Slovenskej republiky k EÚ, pretože táto požiadavka bola zahrnutá medzi predvstupové požiadavky prijatia Slovenskej republiky do EÚ, kde bolo predvstupové rokovanie prerušené (viď PL.ÚS 2/2012).

Z týchto skutočností je prípustné (možné) vyvodiť, že nevyhovenie tejto zásadnej predvstupovej požiadavke by neumožnilo pokračovať v prerušenom predvstupovom konaní, v dôsledku čoho by sa nerealizoval vstup SR do EÚ.

Pri zmene nezávislého postavenia súdnej rady na autonómny orgán došlo k úplnej likvidácii zásadnej predvstupovej požiadavky. Vzniká preto aj otázka, či nebola snaha bývalej vládnej koalície umožniť prípadné vystúpenie z EÚ, resp. či vôbec vnímala existenciu podstaty splnenia predvstupovej požiadavky a jej dopad na postavenie SR, ak má byť demokratickým a právnym štátom.

Súdna rada ako kolektívny ústavný orgán platne rozhoduje ústavou predpísaným spôsobom (uznesenie schváli nadpolovičná väčšina všetkých jej členov), keďže ide v demokratickom štáte o štandardný proces prijímania rozhodnutia kolektívnym orgánom (PL.ÚS 10/05).

Okruh ústavných kompetencií zverených súdnej rade podľa ústavnej úpravy účinnej od 1.7.2001 (ústavný zákon č. 90/2001 Z.z. – zriadenie súdnej rady) a podľa súčasnej ústavnej úpravy (účinnej od 1.1.2021) je zhodný (ponechaný) v oblasti týkajúcej sa legitimity sudcovskej moci (zvýraznený v súčasnom čl. 141a ods. 1 ústavy). Ústavný súd pri tejto oblasti pôsobnosti súdnej rady konštatoval o.i. „kde má byť súdna rada relevantným mocenským prvkom uplatňujúcom zásadný, resp. reálny vplyv v rozhodovacom procese orgánu súdnej moci“ (PL.ÚS 10/05).

Prehliada sa (ignoruje) zásadný právny názor ústavného súdu o postavení súdnej rady v našom ústavnom systéme podľa textu čl. 141a ods. 1 ústavy.

Podľa ústavného súdu „k ústavnej definícii súdnej rady, ku ktorej úplnosti možno mať síce výhrady, ale nemožno spochybniť, že vyjadruje kľúčovú funkciu súdnej rady, ktorou je legitimovanie sudcov k výkonu sudcovskej funkcie... jej postavenie v ústavnom systéme SR ... vyjadruje rešpekt k jej činnosti, ktorá predstavuje významnú garanciu reálnej ochrany ústavného princípu nezávislosti sudcov“ (PL.ÚS 12/2022).

Musí sa súčasne rešpektovať, že súdna rada je orgán hybridného typu, paritné zloženie súdnej rady (zo sudcov a nesudcov – pomer 1:1) prispieva k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu prípadnej jednostrannosti a presadzovaniu partikulárnych záujmov v rozhodovaní súdnej rady, keďže bola zriadená za účelom diverzifikácie zdrojov legitimity sudcov v súlade s požiadavkami formulovanými Benátskou komisiou, takže sa tým bráni justičnému korporativizmu a izolácii a rovnako zachováva princíp deľby moci a zodpovednosti (PL.ÚS 2/2012, PL.ÚS 12/2022, PL.ÚS 8/2022).

Je nepochybné, že oveľa objektívnejšie a spravodlivejšie je rozhodovanie tohto kolektívneho orgánu, kde ústava vyžaduje pre platnosť rozhodnutia súhlas minimálne 10 členov, než rozhodnutie jedného člena, t.j. predsedu súdnej rady, ktorý pri rozhodovaní je rovnocenný s ostatnými členmi.

Pôsobnosť súdnej rady, ako navrhovateľa v disciplinárnom konaní nemôže (z ústavného hľadiska) vyvolávať opodstatnenosť pripomienok o naznačovanej možnosti objektívnej pochybnosti o prípadnej zaujatosti prísediacich zvolených súdnou radou do databázy prísediacich.

Inštitucionálnymi zárukami nezávislosti je náhodný výber prísediacich pomocou programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti, zložením disciplinárnych senátov, právnou úpravou povinností prísediaceho, procesnou zárukou je námietka zaujatosti (účinný právny mechanizmus preskúmania potencionálnej nezávislosti), ale aj právo prijať odlišné stanovisko, ktoré v súhrne ústavný súd pokladá za dostačujúce pre garantovanie nezávislosti prísediacich v tomto disciplinárnom konaní (PL.ÚS 2/2023).

Súdna rada ako navrhovateľ je účastníkom konania, ktorý okrem práva podať návrh, prípadne urobiť procesné úkony v priebehu disciplinárneho konania nemá zákonom zaručenú možnosť akokoľvek vplývať na priebeh a výsledky disciplinárneho konania a takouto možnosťou nie je ani to, že sa podieľa na kreácii databázy prísediacich (členov) disciplinárneho senátu. Ak takáto účasť na vytváraní databázy by mohla ovplyvniť výsledok konania, je daná možnosť dosiahnuť vylúčenie člena senátu (prísediaceho) na základe námietky zaujatosti (viď analogickú argumentáciu PL.ÚS 10/05 pri zhodnej úprave oprávnenia ministra spravodlivosti podať návrh proti sudcovi v disciplinárnom konaní a participovať na zložení disciplinárnych senátov).

Právo podať návrh na disciplinárne konanie nie je účasťou súdnej rady na výkone súdnej moci. Inak by sa potom mohlo konštatovať (povedať), že prokurátor podaním obžaloby alebo navrhovateľ podaním žaloby participuje rovnako na súdnej moci (viď PL.ÚS 10/05).

Pri rozhodovaní sudcu disciplinárneho senátu o disciplinárne stíhanom sudcovi platí taktiež, že sa musí garantovať spravodlivý proces tým, že bude rozhodovať nestranný a nezávislý súd. Na zabezpečenie nestrannosti disciplinárneho sudcu slúži i námietka zaujatosti.

Dôvodom na vylúčenie sudcu, podľa konštantnej judikatúry je predovšetkým skutočnosť, že strana (účastník konania) je mu blízkou osobou, ako aj jeho priateľský alebo nepriateľský vzťah k účastníkom sporu. Kolegiálny vzťah sudcov nie je preto sám o sebe dôvodom na vylúčenie sudcu.

Základné právo na nestranného sudcu, v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy sa priznáva pred každým orgánom súdnej moci, t.j. aj pred najvyšším správnym súdom (disciplinárnym súdom), lebo ústava nepripúšťa výnimku z uvedenej ochrany. Inak povedané, o kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania ide najmä vtedy, ak by bol založený príbuzenstvom alebo na rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim (I.ÚS 131/2014).

Výhrady kritikov obsahovo hrubo popierajú platné právne názory (kľúčové časti odôvodnení rozhodnutí ústavného súdu), ktoré sú povinné všetky orgány verejnej moci striktne dodržiavať (viď PL.ÚS 17/96).

Jednoznačne je ústavným súdom konštatované, že rešpektuje činnosť súdnej rady, ktorá predstavuje významnú garanciu reálnej ochrany ústavného princípu nezávislosti sudcov. Ochrana princípu nezávislosti sudcov je teda ústavou zverená výlučne súdnej rade a nie inému orgánu verejnej moci.

Ústavná úprava určuje kvórum na právne záväzné rozhodnutie súdnej rady výslovným zakotvením súhlasu najmenej nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov, t.j. najmenej 10 členov z 18 členov rady.

Keďže jej paritné zloženie (zo sudcov a nesudcov v pomere 1:1) prispieva k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu na riešené problémy a zamedzeniu prípadnej jednostrannosti, vytvára sa reálny priestor na zodpovedné a spravodlivé rozhodovanie o podaní, resp. nepodaní disciplinárneho návrhu. Kolektívne rozhodovanie podľa zákonných kritérií je objektívnym postupom v rozhodovacom procese, ktorý vylučuje svojvôľu (napr. II.ÚS 143/02).

Nemožno prehliadať, že rozhodovanie jediným členom (predsedom), ktorý má v podstate rovnaký hlas ako ostatní členovia, reálne zvyšuje riziko svojvoľného konania (podanie neopodstatneného návrhu, resp. nepodanie návrhu, aj keď sú splnené zákonné podmienky), čo sa, ako negatívna skutočnosť, preukázalo v praxi bývalého predsedu súdnej rady.

Aj z tohto dôvodu je opodstatnená navrhovaná zmena o novej pôsobnosti súdnej rady (kolektívneho orgánu) podať disciplinárny návrh pri súčasnom odňatí tejto kompetencie predsedovi súdnej rady, ktorého ústava nesplnomocnila na výlučnú realizáciu tejto kompetencie.

Ad 2/ Kreovanie databázy disciplinárnych senátov Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len NSS) Súdnou radou SR

Ústavným zákonom č. 422/2020 Z.z. od 1.1.2021 sa vytvoril v sústave súdov, podľa čl. 143 ods. 1 ústavy Najvyšší správny súd, ako osobitný najvyšší súd, t.j. je zaradený do sústavy súdov.

Ide o riadny súd v sústave súdov, preto ústavné možnosti zverené čl. 142 ods. 3 a čl. 148 ods. 3 ústavy zákonodarcovi sa vzťahujú aj na tento súd a je na rozhodnutí zákonodarcu, či ustanoví účasť prísediacich aj na rozhodovaní senátov NSS a v akej miere a ako upraví spôsob ich ustanovenia (PL.ÚS 2/23).

Inak povedané, ústava ponechala zákonodarcovi (ústavné zmocnenie) oprávnenie na zákonné vymedzenie účasti prísediacich sudcov na rozhodovaní senátu aj pri rozhodovaní NSS o disciplinárnej zodpovednosti sudcov.

Predmetný nález je v súlade s interpretačným pravidlom o vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (t.j. čl. 142 ods. 3 s čl. 148 ods. 3 ústavy) ako absolútneho základu uplatňovania ústavy (napr. II.ÚS 128/95, PL.ÚS 32/95).

Účasť sudcov všeobecných súdov v postavení prísediacich sudcov disciplinárnych senátov NSS pri rozhodovaní o disciplinárnej zodpovednosti sudcov všeobecných súdov je vecne neopodstatnene spochybňovaná, resp. odmietaná.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sa určuje pôsobnosť súdov dvoma spôsobmi, takže súdy majú rozhodovaciu alebo preskúmavaciu právomoc.

Rozhodovacia právomoc súdov platí pri rozhodovaní v občianskoprávnych a trestných veciach a preskúmavacia právomoc v oblasti správneho súdnictva.

Je teda zrejmé, že sudcovia všeobecného súdnictva, ktorí realizujú rozhodovaciu právomoc sú v celom rozsahu spôsobilí na zodpovedné poskytovanie a sprostredkovanie poznatkov a vedomostí o tejto právomoci a jej fungovaní, čo v disciplinárnom konaní výrazne prispeje k ucelenému pohľadu na disciplinárne obvineného sudcu a jeho skutok, ako aj na disciplinárny návrh a následné obhajobné tvrdenia disciplinárne obvineného sudcu.

Ide tu o obsahovo zhodnú argumentáciu, ktorú ústavný súd uvádza pri konštatovaní opodstatnenosti účasti prokurátorov ako prísediacich v disciplinárnych senátoch NSS (bod 52. – PL.ÚS 2/2023).

Zakotvenie účasti sudcov všeobecných súdov ako prísediacich v disciplinárnom konaní odstráni súčasný odlišný režim disciplinárneho konania u sudcov v porovnaní s prokurátormi i ďalšími právnickými profesiami, čím sa popiera zmysel účasti prísediacich sudcov z príslušnej právnickej profesie v disciplinárnych senátoch v kontexte čl. 142 ods. 3 ústavy (viď bod 100. – PL.ÚS 2/2023).

Niet preto žiadneho racionálneho ani ústavoprávneho dôvodu nezakotviť kompetenciu tvorby databázy prísediacich v disciplinárnych senátoch rozhodovaním súdnej rady, na základe návrhov orgánov sudcovskej samosprávy, ktorá má dané ústavné zmocnenie o súčinnosti v justícii v zmysle čl. 143 ods. 3 ústavy.

Koncepcia súčinnosti orgánov sudcovskej samosprávy a súdnej rady zabezpečí výber najvhodnejších kandidátov z radov všeobecných súdov a zachová sa súčasná ústavná pôsobnosť súdnej rady zabezpečovať legitimitu súdnej moci v personálnej oblasti.

Obsahovo ide o zhodnú úpravu tvorby databázy prísediacich u prokurátorov, na základe rozhodnutia Rady prokurátorov (vrcholný orgán samosprávy), čo podľa ústavného súdu je v súlade s ústavou.

Prehliada sa aktuálna judikatúra ústavného súdu o kreovaní disciplinárnych senátov, ktoré rozhodujú o disciplinárnej zodpovednosti sudcov všeobecných súdov, prokurátorov, exekútorov a notárov.

Pri zložení disciplinárnych senátov platí prax ich zmiešaného zloženia vo viacerých krajinách Rady Európy, ktorý nevyvoláva pochybnosti o ich nestrannosti. Výhodou totiž je, že kolegiálne súdy so zmiešaným zložením, odbornými a laickými sudcami prejednávajú spory v oblastiach, kde sú skúsenosti týchto sudcov potrebné na urovnanie konkrétnych otázok, ktoré môžu vzniknúť (IV. ÚS 2/2023).

Súčasná úprava popiera (likviduje) zmysel účasti prísediacich sudcov z príslušnej právnickej profesie vynechaním sudcov všeobecných súdov v disciplinárnych senátoch v kontexte čl. 142 ods.3 ústavy (viď analógia PL.ÚS 2/2023 o prísediacich z radov prokurátorov).

Účasť sudcov pritom vytvorí predpoklad hlbšieho, kvalifikovanejšieho a reálneho pohľadu na výkon funkcie sudcu a tým aj širší priestor nielen na ochranu práv disciplinárne stíhaného sudcu, ale aj objektívne posudzovanie okolností pri uplatňovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu.

Je proti zásadám aj pravidiel formálnej logiky, že by právnici z inej právnickej profesie vedeli kvalifikovanejšie posúdiť preskúmavanú činnosť sudcu, ktorú bezprostredne nevykonávajú, ako to sústavne realizujú skúsení sudcovia všeobecných súdov.

Ak majú oprávnenie byť prísediacimi sudcami prokurátori, exekútori a notári v disciplinárnom senáte pri rozhodovaní o disciplinárnej zodpovednosti ich kolegov, pred totožným ústavným orgánom, je zrejmá diskriminácia, ak takéto oprávnenie nie je dané sudcom všeobecných súdov vo vzťahu ku svojim kolegom.

Princíp rovnosti je totiž vždy porušený, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie.

Súčasná úprava zloženia disciplinárnych senátov z prísediacich sudcov bez sudcov všeobecných súdov spĺňa všetky kritéria porušenia ústavnej zásady rovnosti (viď PL.ÚS 12/2014)

Ústavný súd už konštatoval, že súdna rada ako osobitný ústavný orgán zabezpečuje sudcovskú legitimitu aj podieľaním sa na tvorbe databázy kandidátov na členov výberových komisií (spolupráca pri kreácii sudcovskej funkcie – PL.ÚS 102/2011), čo je obsahovo zhodné s kreovaním databázy prísediacich v disciplinárnych senátoch. Zabezpečuje sa tým požadovaný zásadný vplyv súdnej rady vo sfére legitimity sudcovskej moci, pri zabezpečení riadneho chodu súdnej moci (napr. PL.ÚS 10/05).

Prezentuje sa aj klamlivá informácia, že vytvorenie databázy súdnou radou vylučuje, aby rozhodovala aj o zložení jednotlivých disciplinárnych senátov. O ich zložení totiž výlučne rozhoduje Najvyšší správny súd rozvrhom práce na základe programových prostriedkov schválených ministerstvom spravodlivosti a to náhodným výberom, ako je to aj v konaniach pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na výklad ústavného súdu v súlade so zásadou interpretačného pravidla je zrejmé, že zákonodarca v predloženom návrhu noviel justičných zákonov využil svoju zverenú právomoc rozhodnúť o koncepčných otázkach týkajúcich sa disciplinárnych konaní u sudcov všeobecných súdov a preto ústavný súd nemá právomoc posudzovať vhodnosť riešenia zákonodarcom ani presadzovať inú koncepciu, pričom súčasne platí, že ak ústava umožnila zákonnú úpravu, je vylúčené spochybnenie ústavnosti navrhovaných zákonných úprav (viď PL ÚS 10/05, PL ÚS 102/2011).

Ad 3/ Dvojinštančnosť disciplinárneho konania

Pripomienky neakceptujú konštantnú judikatúru o práve disciplinárne stíhaného sudcu na zachovanie ústavného práva na spravodlivé súdne konanie.

Súčasná právna úprava zakotvuje právo sudcu na odvolanie výlučne v prípade, že sa ukladá disciplinárne opatrenie o odvolaní z funkcie, zbavenia funkcie, zbavenie výkonu funkcie alebo úradu. Súčasne je zakotvená možnosť podať návrh na obnovu konania pri uložení vyššie uvedených disciplinárnych opatrení (§ 37 zák. č. 432/2021 Z.z. - disciplinárny súdny poriadok). Pri ukladaní iných disciplinárnych opatrení zákon vylučuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu.

Zákonodarcom zvolený súčasný model opravného prostriedku (právo na odvolanie) výlučne len pri uložení najzávažnejšieho disciplinárneho opatrenia nerešpektuje zásadnú skutočnosť, že u všetkých sudcov všeobecných súdov zhodne ústava zakotvuje garantovanie ich nezávislosti (ústavná garancia nezávislosti – čl. 144 ods. 1 ústavy).

Ústavou garantované rovnaké postavenie všetkých predstaviteľov súdnej moci (sudcov všeobecného súdnictva) vylučuje (nepripúšťa) diskriminačnú úpravu o rozdielnej (nerovnakej) procesnej úprave možnosti podať opravný prostriedok. Ide o porušenie ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. Ústava totiž garantuje všetkým subjektom práva, že základné práva a slobody im nemožno odňať, t.j. ani právo zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy (právo na spravodlivý proces). Ide o diskriminačnú úpravu, ktorá rovnakú (zhodnú) situáciu rieši odchylným spôsobom bez rozumného odôvodnenia legitímnym cieľom.

Inak povedané, vždy je porušený ústavný princíp rovnosti (zákaz diskriminácie) pri rozdielnom zaobchádzaní s adresátmi právnych noriem, ak nie sú medzi nimi rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké zaobchádzanie (napr. PL.ÚS 24/2014).

Platná zákonná úprava porušuje všeobecnú záväznú interpretáciu ústavy ústavným súdom, ktorými sú nepochybne aj kľúčové časti odôvodnenia rozhodnutí prijatých v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktoré predstavujú záväzné limity pre zákonodarnú činnosť národnej rady (PL.ÚS 27/2015).

Z kľúčovej časti odôvodnenia nálezu PL.ÚS 10/05 (konanie o nesúlade zákona s ústavou – čl. 125 ods. 1 ústavy) je nespochybniteľne zrejmé, že v disciplinárnom konaní u sudcov všeobecných súdov (osobitný druh právneho procesu) je v súlade so základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj s čl. 6, čl. 13 Dohovoru taká koncepcia procesnej obrany sudcu, ktorá zakotvuje (zahŕňa) právo na odvolanie a prípadne i podanie návrhu na obnovu konania.

Musí sa preto zákonom zakotviť vo všetkých prípadoch uloženia akéhokoľvek druhu disciplinárneho opatrenia právo každého sudcu na odvolanie (riadny opravný prostriedok) i podanie návrhu na obnovu konania (mimoriadny opravný prostriedok).

Disciplinárne konanie u sudcov je osobitý proces určený pre nositeľov súdnej moci, ktorý je svojou podstatou konaním, ktoré má spoločné znaky s trestným procesom (rozhoduje sa o vine a uložení sankcie), preto sa v postupe disciplinárneho senátu primerane používa Trestný poriadok, takže je povinnosťou prihliadať pri konaní a rozhodovaní na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach (viď PL.ÚS 10/05, PL.ÚS 2/2023, m.m. II.ÚS 140/2011).

Ak má právo i povinnosť zákonný sudca v trestnom konaní rozhodovať o vine (nevine) a treste pre sudcu, musí mať jednoznačne zhodné oprávnenie i povinnosť ako prísediaci na rozhodovanie o vine (nevine) v disciplinárnom konaní i uložení disciplinárneho opatrenia (trestu), lebo v disciplinárnom konaní sa primerane používa Trestný poriadok a zároveň ide o menej závažný delikt, než je trestný čin.

Musí sa zohľadniť, že konanie a rozhodovanie v disciplinárnych senátoch je výkonom súdnej moci, takže pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcov všeobecných súdov sa musí taktiež garantovať dodržiavanie ústavnej úpravy čl. 46 ods.1, čl. 48 ods.2 ústavy v spojení s čl. 6 ods.1 Dohovoru (spravodlivé konanie pred nezávislým a nestranným súdom bez zbytočných prieťahov).

Z á v e r

Podľa môjho názoru, uvedené návrhy legislatívnych zmien v súdnictve dôsledne dodržiavajú ústavný princíp legality štátnej moci, čím sa zabezpečuje naplnenie princípu právnej istoty, ako nedielnej súčasti materiálneho právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy SR.

Rešpektuje sa totiž subprincíp právneho štátu o povinnosti všetkých orgánov verejnej moci striktne dodržiavať najmä kľúčové časti odôvodnení rozhodnutí ústavného súdu prijatých v jeho konaniach podľa čl. 125 ods.1, čl. 127, čl. 128 ústavy (napr. PL.ÚS 17/96).

Pri uvádzaných návrhoch na zakotvenie ďalšej zákonnej pôsobnosti súdnej rady, sa jednoznačne vychádza z dodržiavania interpretačného pravidla uplatňovania ústavy podľa názoru ústavného súdu o vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem.

Ústavný súd výslovne a súčasne záväzne, podľa uvedeného interpretačného pravidla rozhodol, že ústava zmocnila pri disciplinárnej pôsobnosti NSS (na základe čl. 142 ods.3, čl. 148 ods.3) zákonodarcu upraviť zákonom, či ustanoviť prísediacich na rozhodovaní NSS, a v akej miere a ako upraviť spôsob ich ustanovenia (PL ÚS 2/23).

Na základe tohto ústavného zmocnenia sa navrhujú legislatívne zmeny pri ustanovení prísediacich (t.j. aj zo sudcov všeobecných súdov) spôsob ich ustanovenia (tvorba databázy prísediacich súdnou radou ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity, na návrhy sudcovskej samosprávy pri realizácii jej ústavnej pôsobnosti – čl. 143 ods.3 ústavy), ako aj miera ich ustanovenia (t.j. zloženie prvostupňových a odvolacích disciplinárnych senátov).

Súčasne sa odstraňuje porušenie (likvidácia) záväzného právneho názoru bývalou vládnou koalíciou, že v disciplinárnom konaní u sudcov všeobecných súdov, ako osobitného druhu právneho procesu je v súlade so základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods.1 ústavy, čl. 6 a čl. 13 Dohovoru) len taká koncepcia procesnej ochrany sudcu, ktorá zakotvuje (zahŕňa) právo na odvolanie (riadny opravný prostriedok) a prípadne i podanie návrhu na obnovu konania (mimoriadny opravný prostriedok).

Účasť prísediacich aj z radov sudcov všeobecného súdnictva (nielen prokurátorov, notárov a exekútorov) zabezpečí zakotvenie požadovaného zmiešaného zloženia senátov v súlade s právnou úpravou viacerých krajín Rady Európy, ktoré nevyvoláva pochybnosti o jej nestrannosti.

Inak povedané, odstráni sa súčasná úprava, ktorá popiera zmysel účasti prísediacich sudcov z príslušnej právnickej profesie v disciplinárnych senátoch v koncepte čl. 142 ods.3 ústavy a je aj porušením ústavného zákazu diskriminácie.

Dovolím si konštatovať, že oznámené výhrady obsahovo nerešpektujú (ignorujú) subprincíp právneho štátu, interpretačné pravidlo pri uplatňovaní ústavy vždy vo vzájomnej súvislosti a ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov, kde kľúčovou podmienkou je právne zakotvenie mechanizmov, ktoré garantujú (zaručujú) ich nezávislosť, ktorú je potrebné považovať za prirodzený komponent základného práva účastníka na súdnu ochranu, pričom narušenie niektorých zo záruk nezávislosti sudcu znamená i porušenie nezávislosti súdu a tým aj čl. 6 ods.1 Dohovoru.

Súčasne obsahovo, v mene presadzovania záujmov politických strán a hnutí, popierajú základné práva a slobody občana (napr. právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, neprípustnosť diskriminácie), čo je zároveň i popretím demokracie, čím sa vytvárajú predpoklady na možné budovanie základov totality (napr. PL.ÚS 15/1998).

Prehliadajú aj zásadnú právnu skutočnosť, že ak je zákonodarca oprávnený využiť svoju právomoc na základe ústavného zmocnenia, ústavný súd nemá právomoc posudzovať vhodnosť riešenia zvoleného zákonodarcom ani presadzovať inú koncepciu.

Ignorujú teda nielen subprincíp právneho štátu, ale i interpretačné pravidlo pri uplatňovaní ústavy a ústavné zásady nezávislosti súdov a sudcov, kde kľúčovou podmienkou je právne zakotvenie mechanizmov, ktoré zaručia ich nezávislosť, ktorú je potrebné považovať za prirodzený komponent základného práva účastníka na súdnu ochranu, pričom narušenie niektorých zo záruk nezávislosti sudcu znamená i porušenie nezávislosti súdu a tým aj čl. 6 ods.1 Dohovoru.

Predkladané návrhy noviel obsahovo zabezpečujú dodržiavanie ústavou garantovanej nezávislosti súdov a sudcov (čl. 141 ods.1, čl. 144 ods.1 ústavy), ktorá sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva, čo je nevyhnutným predpokladom naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.

Oznámené výhrady časti poslancov opozície i občianskeho združenia Via Iuris považujem, vzhľadom na uvádzané skutočnosti, za jednoznačne vecne neopodstatnené, lebo obsahovo spĺňajú kritéria účelovosti (nie účelnosti) so zrejmým politickým zámerom zabrániť pozitívnej úprave nevyhnutných garancií na požadované zvýšenie úrovne nezávislosti súdov a sudcov a tým aj práva účastníkov súdnych sporov na rozhodovanie len nezávislým a nestranným súdom v primeranom čase (čl. 46 ods.1 ústavy, čl. 6 ods.1 Dohovoru), ako aj vytvoriť právnu prekážku pre dôslednejšie naplnenie ústavnej pôsobnosti súdnej rady, ako orgánu sudcovskej legitimity (čl. 141a ústavy).

 

Diskusia