Možno neoprávnene prechodne užívať cudziu vec po dlhší čas?

V aplikačnej praxi sa nezriedka vyskytujú prípady, v ktorých skutkovo ide o dlhodobé neoprávnené používanie cudzej veci (často veci slúžiacej na výkon podnikateľskej činnosti – napríklad užívanie dopravného prostriedku, stroja, zariadenia a podobne), pričom je sporné ako takéto konanie právne kvalifikovať.

Za všetky takéto veci možno uviesť príklad z praxe, v ktorom obchodná spoločnosť Avaputs s.r.o. mala v prenájme strojové zariadenia a dopravné prostriedky k nim, ktoré používala na vlastnú podnikateľskú činnosť (teda išlo o sústavné využívanie strojových zariadení a dopravných prostriedkov za účelom dosahovania zisku), pričom tieto veci obchodná spoločnosť využívala aj napriek tomu, že došlo k vypovedaniu zmluvy o nájme (z dôvodu nehradenia nájomného), pričom obchodná spoločnosť nereagovala ani na opakované výzvy na vrátenie vecí s tým, že tieto veci vlastníkovi ani nesprístupnila a naďalej ich po dobu dvoch rokov využívala v rámci podnikateľskej činnosti, čím bola vlastníkovi, obchodnej spoločnosti Eksvadu s.r.o. spôsobená škoda vo výške ....

Prokurátori najčastejšie takéto konania právne kvalifikujú ako prečin neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 ods. 1 alinea druhá (spôsobenie malej škody na cudzom majetku tým, že vec, ktorá mu bola zverená neoprávnene prechodne užíva), ods. 2 písm. c) (páchanie trestného činu po dlhší čas) Tr. zák.

Už na prvý pohľad možno mať pochybnosti, či je takáto právna kvalifikácia správna, nakoľko zo skutkových okolností opísaných vyššie vyplýva, že obvinený neoprávnene užíval vec po dobu dvoch rokov, pričom znakom základnej skutkovej podstaty prečinu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 Tr. zák. je to, aby páchateľ vec len prechodne neoprávnene užíval.

Je možné dvojročné neoprávnené užívanie cudzej veci považovať za prechodné užívanie v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty prečinu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 ods. 1 Tr. zák.? Je možné prechodne užívať vec po dlhší čas?

Kľúčovým pre správne právne posúdenie takýchto a im podobných prípadov je výklad slova „prechodne“, pretože práve toto slovo (tento znak) odlišuje predmetný trestný čin od trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák.

Najčastejšie sa pojem „prechodne vec užívať“ definuje tak, že znamená disponovať s vecou dočasne a po relatívne krátku dobu. Inak by nešlo o užívanie prechodné, ale trvalejšieho charakteru, ktoré je príznačné pre užívanie veci vlastníkom veci alebo oprávneným držiteľom. Užívanie veci dlhšiu dobu by preto bolo nutné považovať už za prisvojenie si veci v zmysle znakov skutkovej podstaty trestných činov krádeže alebo sprenevery (napríklad Šámal, P. a kol.: Trestní zákonník II. Komentář. 1. vydání. Praha: C.H.Beck, 2010, s. 1833 alebo judikatúra R 17/1974, B 2/1980 – 12 – III). K uvedenému je nutné dodať, že prechodné užívanie znamená krátkodobé užívanie, z časového hľadiska v trvaní niekoľkých dní, výnimočne týždňov a to s úmyslom prisvojiť si krátkodobo úžitok z veci a nie dlhodobo vec samú.

V tomto smere možno podporne vychádzať aj z českej judikatúry (R 30/2004), podľa ktorej ak páchateľ v rozpore s podmienkami leasingovej zmluvy (zmluvný vzťah môže byť založený aj napríklad na nájomnej zmluve) po skončení zmluvného vzťahu predmet leasingu nevrátil leasingovej spoločnosti, aj keď mu zanikol právny dôvod jej ďalšieho užívania, ale naopak aj naďalej ho neoprávnene užíva spôsobom nasvedčujúcim tomu, že hodlá oprávnenú osobu na dlhšiu dobu vylúčiť z dispozície s predmetom leasingu (napríklad páchateľ vôbec nereaguje na opätovné výzvy k vydaniu predmetu leasingu, ktorý dlhodobo neoprávnene používa ako vlastnú vec), môže byť takéto konanie posúdené ako trestný čin sprenevery.

Pokiaľ tieto právne závery aplikujeme na vyššie uvedený prípad, tak zistíme, že obvinený neoprávnene užíval veci dlhodobo (dva roky), pričom ich využíval na svoju podnikateľskú činnosť, teda za účelom dosahovania zisku a robil tak napriek opakovaným výzvam na ich vrátenie. Nešlo teda o krátkodobé, prechodné užívanie cudzích vecí, ale o ich dlhodobé užívanie a to spôsobom, ktorý je typický pre nakladanie veci ich vlastníkom. Úmysel obvineného teda smeroval k prisvojeniu si samotných vecí a to za účelom ich dlhodobého využívania vo svoj prospech, teda je tu úmysel obvineného nakladať s vecou ako s vlastnou (§ 130 ods. 4 Tr. zák.).

Vzhľadom k uvedenému je nutné vyššie uvedené prípady právne kvalifikovať ako trestný čin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a nie ako trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 ods. 1 alinea druhá Tr. zák. za použitia kvalifikačného znaku „po dlhší čas“. Trestný čin sprenevery je tu pritom dokonaný už neoprávneným ponechaním si cudzích veci, ktoré boli obvinenému na podklade zmluvy zverené, teda skutočnosť, že následne veci obvinený neoprávnene užíva po dobu dvoch rokov sa mu už kvalifikačne nepripočítava na ťarchu, nakoľko táto skutočnosť je už mimo znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery (trestný čin už bol dokonaný a nachádza sa v štádiu dokončovania trestného činu) a ak následne obvinený veci vlastníkovi vráti, pôjde len o okolnosť, ktorá má význam z hľadiska uplatňovaného nároku na náhradu škody.

Alebo povedané inak, pokiaľ obvinený dlhodobo (roky) neoprávnene užíva cudziu vec, nereaguje na výzvy na vrátenie vecí, a veci užíva za účelom obohatenia sa prostredníctvom nich (s úmyslom, aby mu generovali zisk) je vylúčené, aby išlo len o „prechodné užívanie cudzej veci“, či páchanie tohto trestného činu „po dlhší čas“, nakoľko tieto skutočnosti už napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. (samozrejme za predpokladu, že je výška spôsobenej škody v zákonom požadovanej výške a že nejde výhradne o civilnú problematiku a nie je tak nutné aplikovať princíp ultima ratio prostredníctvom materiálneho korektívu).

Diskusia