Medzi empatiou a právnou istotou: úvahy sudcu o limitoch restoratívnej justície v konaní pred súdom

JUDr. Michal Valent, predseda trestnoprávneho grémia Mestského súdu Bratislava I

Medzi empatiou a právnou istotou: úvahy sudcu o limitoch restoratívnej justície v konaní pred súdom

Príspevok nemá ambíciu rozoberať teoretické východiská či problémové horizonty restoratívnej justície a hľadať optimálne modely jej praktickej aplikácie v trestnom konaní. Cieľom nie je ani ponúknuť komplexnú doktrinálnu analýzu, ale upriamiť pozornosť na jeden z jej menej akcentovaných aspektov a to hranice účasti poškodeného v trestnom procese v konaní pred súdom, ktorý je svojou povahou primárne právnym zisťovaním viny a určovaním trestnoprávnej sankcie.

Snahou je poukázať na to, že aj pri rešpektovaní a podpore myšlienok restoratívnej justície – najmä potreby uznania utrpenia poškodeného a podpory jeho hlasu v trestnom procese pred súdom - je nevyhnutné zachovať jasné oddelenie medzi právnou rovinou zisťovania viny a morálno-sociálnou rovinou obnovy narušených vzťahov.

Základná téza tkvie v tom, že poškodený nemá vstupovať do dokazovania o vine, ani priamo ovplyvňovať uloženie sankcie, pretože tieto otázky patria výlučne do kompetencie nezávislého a nestranného súdu.

V súdnej praxi sa čoraz častejšie stretávame s potrebou hľadať efektívnejšie a ľudskejšie formy reakcie na trestné činy. Tradičný retributívny model trestania, založený na princípe odplaty, nie vždy napĺňa očakávania spoločnosti, poškodených, ba ani samotných páchateľov. V tomto kontexte sa ako vhodný doplnok javí práve restoratívna justícia, ktorej cieľom je najmä obnova narušených vzťahov, zmiernenie následkov trestného činu a podpora zodpovednosti páchateľa za spôsobenú škodu.

Restoratívny prístup ponúka možnosť osobného stretnutia poškodeného a páchateľa v bezpečnom a odborníkmi facilitovanom prostredí, kde môže dôjsť k vzájomnému vypočutiu, ospravedlneniu a dohode o spôsobe nápravy. Takýto proces má potenciál prispieť k lepšiemu pochopeniu dôsledkov protiprávneho konania, k emocionálnemu uzdraveniu obete a k reálnejšej resocializácii páchateľa. Zo svojej rozhodovacej činnosti môžem zodpovedne deklarovať, že mnohí páchatelia až vtedy skutočne pochopia dôsledky svojho konania, keď počujú osobné svedectvo obete, jej pocity a krivdy. Zároveň sa aj poškodení môžu cítiť vypočutí a mať reálny vplyv na proces zmierenia. Restoratívna justícia teda v sebe dozaista nesie silný humanistický rozmer a je správne, že páchateľ a poškodený nie sú pasívne objekty trestnej justície, ale svojím aktívnym prístupom sa podieľajú na prekonaní negatívnych následkov trestného činu,

Napriek týmto pozitívnym aspektom považujem za potrebné zdôrazniť, že restoratívna justícia nesmie byť vnímaná ako jednostranné posilňovanie práv poškodených na úkor základných zásad trestného práva. Sudca musí dbať na to, aby sa proces nestal emotívnym tlakom na páchateľa, ktorý by konal pod nátlakom, alebo aby sa z neho nevytvoril nástroj verejného zahanbenia. Práva obete sú dôležité, no nesmú sa zmeniť na privilégium, ktoré podrýva rovnosť strán. Je nevyhnutné, aby sa zachovala rovnováha medzi právami všetkých účastníkov trestného konania, princípom prezumpcie neviny a požiadavkou nestranného a nezávislého rozhodovania. Nadmerné zvýhodňovanie jednej strany, akokoľvek pochopiteľné z morálneho hľadiska, by mohlo viesť k narušeniu dôvery v objektívnosť súdneho rozhodovania. Z pohľadu restoratívnej justície môže byť prehnané zvýhodňovanie poškodeného paradoxné. Restoratívne prístupy totiž kladú dôraz na dialóg, pochopenie a vyvážené zohľadnenie potrieb všetkých zúčastnených, t. j. obete, páchateľa i spoločnosti. Ak sa koncept restoratívnej spravodlivosti zredukuje na jednostranné uspokojenie obete, stráca svoj zmysel. Prestáva byť totiž nástrojom zmierenia a stáva sa ďalším prostriedkom pôvodne nechcenej odplaty. V okamihu, keď sa restoratívny prístup začína chápať nie ako cesta k porozumeniu, ale ako nástroj emocionálnej satisfakcie obete, mení sa jeho podstata. Z mechanizmu obnovy sa stáva mechanizmus odplaty.

Zároveň a v zhora naznačenom kontexte, je potrebné mať na zreteli, že trestné právo je primárne právom verejným, a teda chráni predovšetkým záujem štátu na zachovaní spoločenského poriadku a „právneho mieru“. Vzťah medzi páchateľom a poškodeným, hoci je v restoratívnom procese centrálny, nemôže úplne nahradiť základný právny rámec, v ktorom štát ako nositeľ trestnej moci reaguje na porušenie verejného záujmu chráneného normami trestného práva. Ak by sa restoratívny prístup chápal výlučne ako súkromné zmierenie medzi dvoma stranami, mohlo by dôjsť k oslabeniu represívnej aj preventívnej funkcie trestného práva. Trestný čin totiž nie je len individuálnou krivdou, ale aj zásahom do hodnôt, ktoré spoločnosť považuje za chránené. Štát tak v trestnom konaní nevystupuje len ako sprostredkovateľ zmierenia, ale ako garant právneho poriadku a nestranný rozhodca medzi záujmom poškodeného, právami páchateľa a ochranou verejného dobra. Ani v pozitívnom svetle restoratívnosti nemožno opomínať, že účelom trestného procesu je prioritne osvedčenie trestnoprávneho vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt cez prizmu spáchaného trestného činu, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv poškodeného. Pre účely ochrany individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do konkrétnych subjektívnych práv.

V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť, že poškodený nemôže a nesmie vstupovať do roviny dokazovania viny páchateľa. Trestné konanie je v prvom rade verejnoprávnym procesom, v ktorom výlučnú zodpovednosť za dokazovanie a presadzovanie obžaloby nesie štát prostredníctvom prokurátora. Dokazovanie viny je výlučne úlohou štátu – reprezentovaného prokurátorom, ktorý vedie obžalobu, a súdu, ktorý rozhoduje. Poškodený má v tomto rámci postavenie subjektu, ktorý môže uplatniť nárok na náhradu škody a navrhovať v tomto smere dôkazy, no nie ako ten, kto určuje alebo ovplyvňuje vinu. Poškodený nie je asistentom prokurátora, ani jeho pomocníkom v dokazovaní. Ak by mu bolo priznané takéto postavenie, viedlo by to k narušeniu rovnosti strán a k oslabeniu princípu objektivity dokazovania. V momente, keď by poškodený priamo vstupoval do dokazovania o vine dochádzalo by k narušeniu rovnováhy medzi objektívnym zisťovaním skutkového stavu a emocionálnou zložkou, ktorá síce je pre restoratívnu justíciu prirodzená, ale nie je prirodzená pre dokazovanie. Restoratívna justícia stavia na empatii, dialógu a pochopení. To je jej sila – ale zároveň dôvod, prečo musí kategoricky zostať oddelená od otázky viny. Ak by sa v rámci restoratívnej justície umožnilo, aby poškodený vstupoval do dokazovania, možno konštatovať príkladmo tieto riziká:

• Subjektívny tlak na súd. Zachovanie objektivity dokazovania je esenciálnou podmienkou spravodlivého procesu.
• Zamieňanie pocitu viny s právnou vinou. Vina musí byť preukázaná na základe dôkazov a nie pocitov, dojmov alebo osobného prežívania poškodeného. Je tomu tak preto, pretože vina je kategória právna. Naproti tomu náprava je kategória morálna a spoločenská. Restoratívna justícia má teda zmysel len vtedy, keď sa tieto dve roviny nebudú prekrývať, ale dopĺňať.
• Porušenie zásady spravodlivého procesu podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Účasť poškodeného má však nezastupiteľný význam, pretože poskytuje dôležitý pohľad na následky trestného činu a prispieva k spravodlivému rozhodnutiu o náhrade škody či morálnej ujme. No hranica medzi uplatňovaním práv obete a procesným dokazovaním viny musí zostať jasne zachovaná. Zároveň však treba dodať, že najmä vyjadrenie odpustenia, snaha o zmierenie či uznanie ospravedlnenia zo strany páchateľa, môže byť relevantným faktorom pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, no len eventuálne, v medziach zákonom stanovených kritérií. Súd pri úvahe o treste alebo ochrannom opatrení zohľadňuje celý komplex okolností prípadu a preto postoj poškodeného môže mať len doplnkový, nie určujúci vplyv. Poškodený, aj keď je legitímne dotknutý, nemá mať právomoc ovplyvniť trest v zmysle jeho druhu alebo výmery. Jeho úloha by mala byť len doplnková, odporúčacia a restoratívna, nie rozhodovacia Nemožno totiž dopustiť, aby sa trestné právo stalo nástrojom individuálnej satisfakcie alebo aby druh alebo výmera trestu alebo ochranného opatrenia závisela od subjektívneho pocitu obete. Ak teda restoratívna justícia rešpektuje, že poškodený nemá vstupovať do dokazovania o vine, rovnako by mala rešpektovať, že nemá mať rozhodujúci hlas ani pri ukladaní sankcie. Poškodený môže byť v tejto fáze významným zdrojom informácií o miere, v akej došlo k náprave či k náhrade škody spôsobenej trestným činom, o páchateľovej ochote ospravedlniť sa, odškodniť, zúčastniť sa mediácie, či o dopadoch činu na jeho život. Tieto informácie môžu mať význam pre súd pri individualizácii trestu, avšak len ako jeden z faktorov, nie ako určujúce stanovisko. Inými slovami, poškodený môže vystúpiť ako hlas morálnej reflexie, nie ako spolu-rozhodovateľ o sankcii. Dôvodmi pre takéto obmedzenie možno vidieť najmä v:

· Zachovaní nestrannosti a proporcionality trestu. Sankcia musí vychádzať z objektívne zistených skutočností, nie z individuálneho prežívania poškodeného, ktoré môže byť ovplyvnené bolesťou, traumou alebo túžbou po satisfakcii.

· Zamedzení „privatizácie spravodlivosti“. Ak by sa poškodený priamo podieľal na návrhu sankcie, mohlo by to viesť k nerovnosti medzi páchateľmi (v závislosti od povahy a postoja poškodeného).

· Podpore skutočne restoratívneho charakteru. Restoratívna justícia má viesť k zmiereniu, nie k posilňovaniu represívnych postojov. Ak by sa poškodený výrazne podieľal na návrhu sankcie, mohol by proces nadobudnúť retributívny rozmer.

Poškodený by teda mal mať hlas, ale nie moc. Jeho hlas má význam pre pochopenie širších súvislostí činu, pre vnímanie následkov a pre posúdenie úsilia páchateľa o nápravu. Moc nad sankciou však musí zostať v rukách nezávislého a nestranného súdu, ktorý musí rozhodovať podľa práva, nie podľa emócií, či želaní poškodeného alebo jemu blízkych či s ním sympatizujúcich osôb. Sudca má mať však možnosť nepýtať sa poškodeného len „čo sa stalo“, ale aj „čo sa stalo jemu, čo prežíval alebo prežíva a čo pociťoval a pociťuje“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti restoratívna justícia by preto mala byť súdmi v trestnom konaní chápaná ako komplementárny nástroj tradičného trestného systému, nie ako jeho náhrada. Jej uplatnenie má zmysel predovšetkým v prípadoch, kde existuje dobrovoľná a autentická vôľa oboch strán k účasti na procese zmierenia a kde možno očakávať reálny prínos pre spoločenské vzťahy. Zastávam názor, že sudca by mal vždy posudzovať, či takýto postup neohrozuje princíp spravodlivého procesu a či zohľadňuje všetky relevantné právne aj etické aspekty. Je tomu tak preto, pretože spravodlivosť nie je o pomste, ale nie je ani o neobmedzenej empatii. Poškodený sa nemôže a nesmie z účastníka konania, ktorému má štát zabezpečiť spravodlivé uplatnenie nároku, stať takmer dominantný aktér, ktorého subjektívne pocity a očakávania začínú formovať rozhodovací proces.

Možno teda zhrnúť, že poškodený v rámci restoratívnej justície v konaní pred súdom:

• nepreukazuje vinu,
• neurčuje sankciu,
• ale napomáha pochopeniu dôsledkov činu a obnoveniu sociálnej rovnováhy.

Tým sa zachováva čistota právnych kategórií. Dokazovanie, vina a sankcia patria výlučne štátu – súdu. Naproti tomu pochopenie, náprava a zmierenie patria restoratívnemu procesu a jeho účastníkom.

Pokiaľ sa týka normatívneho rámca vyjadreného Trestným poriadkom vo vzťahu k poškodenému v súdnom konaní, bolo by azda prospešné jasnejšie vymedziť jeho práva a povinnosti a to predovšetkým vo vzťahu k predvídateľnosti procesných postupov súdu. Trestný poriadok totiž vo viacerých ustanoveniach jeho Tretej časti aktívne zapája poškodeného do procesu dokazovania v konaní pred súdom, no jeho procesná aktivita by mať jedného spoločného menovateľa a to, že súd by mal dbať, aby právo poškodeného bolo uplatňované výlučne čo do rozsahu ním uplatnených práv, t. j. čo do nároku na náhradu škody prípadne spôsobeného následku alebo ujmy, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s prerokúvaným trestným činom.

Som presvedčený, že restoratívna justícia má potenciál prispieť k zvýšeniu dôvery verejnosti v justičný systém a ukazuje, že spravodlivosť nemusí byť len represívna, ale aj obnovujúca, pričom jej základom zostáva právna istota, proporcionalita a nestrannosť. No len pri zachovaní týchto princípov môže restoratívny prístup naplniť svoj cieľ, t. j. obnovu dôvery, vzťahov a spoločenského poriadku prostredníctvom spravodlivosti, ktorá je nielen zákonná, ale aj ľudská. Len tak dokáže priniesť to, čo je jej podstatou – skutočné uzdravenie spoločenských vzťahov a návrat dôvery v spravodlivosť.

Diskusia