Arbitrárnosť v súdnych rozhodnutiach všeobecných súdov

 

                                        
                       

     

                                                                                                                     Vy­mo­ži­teľ­nosť prá­va ako súhrn zá­kon­ných a fak­tic­kých mož­nos­tí  na do­siah­nu­tie up­lat­ne­né­ho práv­ne­ho ná­ro­ku,má, ok­rem  iné­ho, esen­ciál­ny  zá­klad  v  pro­fe­sio­na­li­te roz­ho­do­va­nia  všeo­bec­ných sú­dov. Pro­fe­sio­na­li­ta  ge­ne­ru­je  aj  zá­važ­ný  prob­lém  súd­nic­tva – ne­dos­ta­toč­nú  kva­li­tu  niek­to­rých sud­cov a súd­nych  roz­hod­nu­tí.

                Zná­me sú aj ne­dos­tat­ky v oso­be sud­cu kon­krét­ne: poz­na­nie  zre­los­ti  ve­ci na  ukon­če­nie a ne­roz­hod­nosť, a s  tým spo­je­né ťaž­kos­ti  pri  prev­za­tí  zod­po­ved­nos­ti  v pra­vý  čas. Tý­ka sa to niek­to­rých sud­cov od ok­res­né­ho sú­du, kraj­ské­ho sú­du i naj­vyš­šie­ho sú­du .

                Sud­cov­ské  schop­nos­ti  sú de­ter­mi­no­va­né :

a.) všeo­bec­ným a oso­bit­ným  vzde­la­ním,

b.) úrov­ňou  je­ho  in­te­li­gen­cie,

c.) prak­tic­ký­mi  skú­se­nos­ťa­mi,

d.) cha­rak­te­ro­vý­mi  vlas­tnos­ťa­mi.

                Niek­to­rí sud­co­via všeo­bec­ných sú­dov  si dos­ta­toč­ne neu­ve­do­mu­jú. že  sú pri­már­nym  sub­jek­tom ochra­ny  zá­kon­nos­ti, ale i ús­tav­nos­ti. Potvr­dzu­je to ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej  re­pub­li­ky, kto­rá ka­sač­né ná­le­zy vo vzťa­hu k  roz­hod­nu­tiam všeo­bec­ných sú­dov, opie­ra o ar­bit­rár­nosť ( svoj­vô­ľu ) v dô­kaz­nom a roz­ho­do­va­com pro­ce­se.

                Pod­ľa slov­ní­ka cu­dzích slov „ar­bit­rár­ny“ ( franc. ) zna­me­ná “ľu­bo­voľ­ný, ja­via­ci
sa ako ľu­bo­voľ­ný, bez ro­zum­nej opo­ry, zá­vis­lý len na in­di­vi­duál­nom roz­hod­nu­tí, ako sa člo­ve­ku chce, nie na všeo­bec­ne plat­ných dô­vo­doch“.

                Syn­ony­mom slo­va „ar­bit­rár­ny“ je  slo­vo „svoj­voľ­ný“. Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du  SR, ar­bit­rár­ne roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du zna­me­ná, naj­mä

- extrém­ny ne­sú­lad práv­nych zá­ve­rov s vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním skut­ko­vý­mi a práv­ny­mi zis­te­nia­mi,

- inter­pre­tá­cia, kto­rá je v extrém­nom  ne­sú­la­de s ob­sa­hom práv­nej praxe (od­klon od us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry), bez to­ho, aby bo­li dos­ta­toč­ne  od­ôvod­ne­né  dô­vo­dy, na zá­kla­de  kto­rých  súd od­mie­tol  sta­bi­li­zo­va­nú  vý­kla­do­vú  prax,

-  ne­reš­pek­to­va­nie ko­gen­tnej nor­my, inter­pre­tá­cia, kto­rá je v extrém­nom roz­po­re s prio­ri­ta­mi spra­vod­li­vos­ti (pred­po­ja­tý  for­mal­izmus ),

- hod­no­te­nie  dô­ka­zov vy­ko­na­né bez aké­ho­koľ­vek ak­cep­to­va­teľ­né­ho ra­cio­nál­ne­ho zá­kla­du tak, že z nich pri žiad­nej mož­nej  inter­pre­tá­cii  ne­vyp­lý­va­jú pri­ja­té skut­ko­vé zá­klad

K ilus­trá­cii  ar­bit­rár­nos­ti pri­pá­jam  dva kon­krét­ne prí­pa­dy :

Pr­vý prí­pad:

1.)    I. ÚS 402/08

Ná­lez  Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 1.ap­rí­la 2009.Ide o kau­zu zná­mu pod náz­vom „pr­sné im­plan­tá­ty“.

      Vý­rok  ná­le­zu  ús­tav­né­ho  sú­du:

2.)    Po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va MUDr.R.B. na súd­nu ochra­nu a prá­va na ve­rej­né pre­ro­ko­va­nie ve­ci v je­ho prí­tom­nos­ti  pod­ľa  čl.46 ods.1 a čl.48 ods.2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces a prá­va na účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy pod­ľa  čl.6 ods.1 a čl.13 Do­ho­vo­ru o ochra­ne  ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v spo­je­ní s prá­vom na slo­bod­nú voľ­bu po­vo­la­nia, prá­vom na prá­cu a prá­vom na ochra­nu zdra­via pod­ľa čl.35 ods.1 a 3 a čl.40 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

3.)    Po­ru­še­nie sa tý­ka­lo od­vo­la­cie­ho a do­vo­la­cie­ho tres­tné­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

4.)    Obid­ve roz­hod­nu­tia NS SR bo­li zru­še­né a vec sa vrá­ti­la NS SR na ďaľ­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

                Skut­ko­vý dej:

- Le­kár, plas­tic­ký chi­rurg, bol uz­na­ný vin­ným z tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 160a ods. 1 Tr.zá­ko­na(účin­né­ho do 31.de­cem­bra 2005).Iš­lo o plas­tic­kú ope­rá­ciu skráš­ľo­va­cie­ho cha­rak­te­ru(zväč­šo­va­nie pŕs) mla­dej že­ny,od kto­rej le­kár mal dos­tať úp­la­tok vo vý­ške 19 000.-Sk.

                Pod­ľa špe­ciál­ne­ho sú­du iš­lo o úp­la­tok v sú­vis­los­ti „s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“.

                Pr­vos­tup­ňo­vý súd od­ôvod­ňo­val, že“ nie ope­rá­cia pr­sní­kov a nie tú­to ope­rá­ciu, hod­no­tí súd ako vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, ale pos­ky­to­va­nie bez­od­plat­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti ( vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu ),bez oh­ľa­du na­to, či sa jed­ná o štát­ne ale­bo neš­tát­ne zdra­vot­níc­ke za­ria­de­nie, či  sa jed­ná o pois­ťov­ňou hra­de­ný ale­bo neh­ra­de­ný vý­kon, či sa jed­ná o vý­kon štan­dard­ný ale­bo neš­tan­dart­ný“.

                Od­vo­la­cí  a do­vo­la­cí súd ne­zis­til v roz­ho­do­va­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du žiad­ne po­chy­be­nie.

                Zá­ve­ry ús­tav­nop­ráv­ne­ho pries­ku­mu( ar­bit­rár­nosť a zjav­ná neo­dô­vod­ne­nosť ):

1.)    Pro­ces­né va­dy – do­vo­la­cí se­nát od­mie­tol do­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľa na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí. Pos­tup bol však“ od­miet­nu­tím spra­vod­li­vos­ti“(de­ne­ga­tio ius­ti­tie),pre­to­že uvá­dzať  vec­né ná­zo­ry v rám­ci pro­ces­né­ho roz­hod­nu­tia, kto­rým sa od­mie­tlo do­vo­la­nie – nad  rá­mec práv­nych ná­zo­rov uve­de­ných niž­ší­mi súd­mi- a to na­vy­še po ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí(ka­bi­net­ným spô­so­bom), je nep­rí­pus­tné. Uve­de­né pla­tí o to viac, ak na­mie­ta­né práv­ne zá­ve­ry niž­ších sú­dov tr­pia va­dou nep­res­kú­ma­teľ­nos­ti“. V okol­nos­tiach da­nej ve­ci mal do­vo­la­cí súd ur­čiť ter­mín ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia.

2.)    Nep­res­kú­ma­teľ­nosť  roz­hod­nu­tí – pod­ľa ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sú  práv­ne   zá­ve­ry   špe­ciál­ne­ho   sú­du oh­ľad­ne ob­jek­tu a   ob­jek­tív­nej strán­ky    tres­tné­ho    či­nu    pri­jí­ma­nia  úp­lat­ku (vý­klad   poj­mu “ob­sta­rá­va­nie  ve­ci  všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“)nep­res­kú­ma­teľ­né,a to aj pri zoh­ľad­ne­ní mi­ni­ma ro­zu­mo­vej dos­ta­toč­nos­ti.

   Pod­ľa ús­tav­né­ho sú­du „na­mies­to to­ho Špe­ciál­ny súd po­nú­kol ( aj vzá­jom­ne si od­po­ru­jú­ce)ná­zo­ry o bez­úp­lat­nej a hra­de­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti, eti­ke, o psy­chic­kom zdra­ví a je­ho kva­li­te a o zdra­ví ako ta­kom a pod.“

1.)    Vý­klad poj­mu „ ob­sta­rá­va­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“.

                Pod­ľa ar­gu­men­tá­cie se­ná­tu Ústav­né­ho sú­du SR, tres­tné prá­vo ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov jed­not­liv­ca v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov,kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te jed­not­liv­ca, aby strá­žil svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je  nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­rých úlo­hou je ochra­na pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ských hod­nôt, nie pria­mo kon­krét­nych sub­jek­tív­nych práv jed­not­liv­ca, kto­ré svo­jou po­va­hou spo­čí­va­jú v súk­rom­nop­ráv­nej sfé­re.

                Všeo­bec­né sú­dy tiež opo­me­nu­li, že Naj­vyš­ší súd  SR už v ro­ku 2000 ju­di­ko­val, že za pri­ja­tie úp­lat­ku v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, ne­mož­no po­va­žo­vať si­tuáciu, v kto­rej bol úp­la­tok pri­ja­tý v sú­vis­los­ti so za­bez­pe­če­ním in­di­vi­duál­ne­ho zá­uj­mu.

                Dru­hý prí­pad:

I.ÚS 243/07

Pub­li­ko­va­né v Zbier­ke ná­le­zov a uz­ne­se­ní Ústav­né­ho sú­du SR – rok 2008.

Práv­na ve­ta ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky:

Všeo­bec­ný súd by ne­mal byť vo svo­jej ar­gu­men­tá­cii ob­siah­nu­tej v od­ôvod­ne­ní ne­ko­he­rent­ný t. j. je­ho roz­hod­nu­tie mu­sí byť kon­zis­ten­tné a je­ho ar­gu­men­ty mu­sia pod­po­riť prís­luš­ný zá­ver. Sú­čas­ne mu­sí dbať tiež na je­ho cel­ko­vú pres­ved­či­vosť, te­da iný­mi slo­va­mi, na to, aby pre­mi­sy zvo­le­né v roz­hod­nu­tí, rov­na­ko ako zá­ve­ry, ku kto­rým na zá­kla­de tých­to pre­mis dos­pel, bo­li pre šir­šiu práv­nic­kú (ale aj laic­kú)ve­rej­nosť pri­ja­teľ­né, ra­cio­nál­ne, ale v ne­pos­led­nom ra­de aj spra­vod­li­vé a pres­ved­či­vé. V prí­pa­de, keď sú práv­ne zá­ve­ry v extrém­nom ne­sú­la­de s vy­ko­na­ný­mi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi, ale­bo z nich v žiad­nej mož­nej inter­pre­tá­cii súd­ne­ho roz­hod­nu­tia ne­vyp­lý­va­jú, tre­ba ta­ké roz­hod­nu­tie po­va­žo­vať za roz­por­né s čl.46 ods.1 Ústa­vy SR,či čl.6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

 

                Vý­rok ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky:

 

1.)    Po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va MUDr.Z.S. na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl.46 ods.1 Ústa­vy SR a prá­va    pod­ľa čl.6 ods.1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd v spo­je­ní s prá­vom na ochra­nu ma­jet­ku pod­ľa čl.20 ods.1 Ústa­vy SR a čl.,1 Do­dat­ko­vé­ho pro­to­ko­lu k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

2.)    Po­ru­še­nie  sa tý­ka­lo od­vo­la­cie­ho ob­chod­nop­ráv­ne­ho se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve.

3.)    Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve bol zru­še­ný a vec mu bo­la vrá­te­ná na ďal­šie ko­na­nie.

 Skut­ko­vý dej:

Ok­res­ný a Kraj­ský súd za­miet­li le­ká­ro­vi MUDr.Z.S. poh­ľa­dáv­ku v su­me 1 536 317.-Sk s prísl. z ti­tu­lu pos­kyt­nu­tej, ale neuh­ra­de­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti v od­bo­re kli­nic­kej on­ko­ló­gie pois­ten­com C.(ďa­lej len „zdra­vot­ná pois­ťov­ňa“ ).

Oba všeo­bec­né sú­dy nep­riz­na­li poh­ľa­dáv­ku sťa­žo­va­te­ľo­vi z ti­tu­lu, že iš­lo o ob­čian­skop­ráv­nu poh­ľa­dáv­ku, na kto­rú sa vzťa­hu­je 3 roč­ná preml­ča­cia le­ho­ta pod­ľa ust.§101 OZ a ná­miet­ka preml­ča­nia bo­la pre­to dô­vod­ná.

 Kon­krét­nosť spo­ru:

 

      Spor bol o vý­klad textu zmlu­vy me­dzi sťa­žo­va­te­ľom a zdra­vot­nou pois­ťov­ňou. Iš­lo o člá­nok VII bod 2,pod­ľa kto­ré­ho sa zmluv­né stra­ny ria­dia „prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a iný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi nor­ma­mi“.

 Sťa­žo­va­teľ pred všeo­bec­ný­mi súd­mi ar­gu­men­to­val,ž e zmlu­vu vy­ho­to­vi­la zdra­vot­ná pois­ťov­ňa bez je­ho sú­čin­nos­ti. Ko­na­jú­ci súd mal vy­chá­dzať z jej vý­slov­né­ho zne­nia, z kto­ré­ho vy­plý­va, že na vzťa­hy sa pou­ži­je aj Ob­chod­ný zá­kon­ník(pop­ri Ob­čian­skom zá­kon­ní­ku) a v prí­pa­de ne­jas­nos­ti mal pou­žiť všeo­bec­ne plat­nú zá­sa­du, že ak sú v zmlu­ve pou­ži­té for­mál­ne poj­my, kto­ré mož­no vy­kla­dať roz­diel­ne, bo­lo by spra­vod­li­vé ich vy­kla­dať  v nep­ros­pech to­ho,kto ich do zmlu­vy za­kot­vil, a nie v nep­ros­pech to­ho, kto ich len ak­cep­to­val ,pod­ľa nej dob­ro­my­seľ­ne ko­nal a svo­je zá­väz­ky si riad­ne a včas spl­nil.

 Zá­ver se­ná­tu Ústav­né­ho sú­du SR bol pre­miet­nu­tý do ci­to­va­nej práv­nej ve­ty.

 Z od­ôvod­ne­nia ná­le­zu vy­plý­va aj to, že ro­zum­ným sa ja­ví pos­tu­lát, pod­ľa kto­ré­ho tvor­ca zmlu­vy, kto­rý ar­gu­men­tu­je neur­či­tým us­ta­no­ve­ním pri­púš­ťa­jú­cim via­ce­rý mož­ný vý­klad, sám mu­sí preu­ká­zať, že ne­ko­ná v zlej vie­re a že me­dzi stra­na­mi bol sku­toč­ne  kon­sen­sus  na tvor­com zmlu­vy tvr­de­nom vý­zna­me, a nie nao­pak, tak ako to us­tá­li­li všeo­bec­né sú­dy. Ta­kú­to po­žia­dav­ku ne­moh­la zdra­vot­ná pois­ťov­ňa v tej­to ve­ci uniesť, ak sa­ma expre­sis ver­bis do čl. VII bod 2 uvied­la, že vzťah me­dzi ňou a sťa­žo­va­te­ľom sa bu­de ria­diť nie­len Ob­čian­skym zá­kon­ní­kom, ale aj Ob­chod­ným zá­kon­ní­kom ,či iný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

 Pod­ľa ús­tav­né­ho sú­du ,všeo­bec­né sú­dy v kon­krét­nej ve­ci ( ok­res­ný a kraj­ský súd ) roz­hod­li cel­kom for­ma­lis­tic­ky, svoj­voľ­ne (ar­bit­rár­ne ) bez to­ho, aby mal ich vý­rok ro­zum­ný zá­klad v ob­sa­hu spi­su a pos­ky­tol ro­zum­né vy­svet­le­nie to­ho, čo sa me­dzi sťa­žo­va­te­ľom a zdra­vot­nou pois­ťov­ňou sku­toč­ne od­oh­ra­lo.

Vzťah ús­tav­né­ho sú­du a všeo­bec­ných sú­dov:

 

                Spra­vid­la kaž­dý ná­lez ús­tav­né­ho sú­du, pri ka­sač­nom pos­tu­pe zdô­raz­ňu­je, že

1.) ús­tav­ný súd nie je sú­čas­ťou všeo­bec­ných sú­dov,

2.) pod­ľa čl.124 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je Ústav­ný súd SR ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti,

3.) ús­tav­ný súd nie je ďal­šou skut­ko­vou in­štan­ciou a nie je ďal­šou od­vo­la­cou in­štan­ciou,

4.) iba všeo­bec­ným sú­dom pris­lú­cha inter­pre­tá­cia  a ap­li­ká­cia zá­ko­nov. Všeo­bec­né sú­dy sú pri­már­ny­mi sub­jek­ta­mi ochra­ny ús­tav­nos­ti,

5.) úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du spo­čí­va v kon­tro­le účin­kov inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie všeo­bec­ných sú­dov s Ústa­vou,ale­bo s kva­li­fi­ko­va­nou me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou o ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách,

6.) po­sú­de­nie ve­ci všeo­bec­ných sú­dov sa mô­že stať pred­me­tom kri­ti­ky Ústav­né­ho sú­du iba v prí­pa­de, ak by zá­ve­ry,kto­rý­mi sa všeo­bec­ný súd vo svo­jom roz­hod­nu­tí ria­dil, bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne(svoj­voľ­né).

 

                Ar­bit­rár­nosť ( svoj­vô­ľa ) v súd­nom roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov je te­da poz­na­teľ­ná

a.) z  ne­ref­lek­to­va­nia zá­sad­ných pro­ces­ných po­žia­da­viek,

b.) z ab­sen­cie adek­vát­nych roz­ho­do­va­cích dô­ka­zov,

c.) zo zjav­ne ira­cio­nál­nych my­šlien­ko­vých konštruk­cií vy­lo­že­ných v od­ôvod­ne­niach roz­hod­nu­tí.

     

Z á v e r :

1.)    prob­le­ma­ti­ku ar­bit­rár­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov tre­ba rie­šiť v  pro­jek­te vy­mo­ži­teľ­nos­ti prá­va ( Jus­tič­ná aka­dé­mia SR ),

2.)    oso­bit­ne tú­to prob­le­ma­ti­ku za­ra­diť do  vý­uky  jus­tič­né­ho  vzde­lá­va­nia,

3.)    zvá­žiť ( za­čať dis­ku­to­vať ) o efek­tív­nos­ti náš­ho jus­tič­né­ho vzde­lá­va­nia. Od­po­rú­čam rie­še­nie vzde­lá­va­nia pe­da­go­gic­kých pra­cov­ní­kov, kto­rí pre­chá­dza­jú a ma­jú na vý­ber ak­tua­li­zač­né, ino­vač­né, špe­cia­li­zo­va­né, fun­kčné a kva­li­fi­kač­né vzde­lá­va­nie ates­tá­cia­mi. V pod­rob­nos­tiach od­ka­zu­jem na vy­hláš­ku Mi­nis­ter­stva škol­stva SR č.445/2009 Z.z. z 19.ok­tób­ra 2009.

4.)    na tú­to prob­le­ma­ti­ku by ma­li rea­go­vať aj prís­luš­né súd­ne or­gá­ny štát­nej sprá­vy, vy­uží­vať
by sa ma­li gre­miál­ne po­ra­dy a po­zor­nosť ve­no­vať vnú­tor­ným re­ví­ziam sú­dov ( oso­bit­ne
sa ve­no­vať ju­di­ka­tú­re Ústav­né­ho sú­du SR ).

5.)    vy­vo­dzo­vať tre­ba aj prí­pad­ne dis­cip­li­nár­nu zod­po­ved­nosť za niek­to­ré roz­hod­nu­tia všeo­bec­ných  sú­dov, kto­ré od­mie­ta­jú spra­vod­li­vosť.

 

Poz­nám­ky:

 

(1) prík­lad­no  ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du SR:

II.ÚS 55/98,I.ÚS SR 13/00,III.ÚS SR 457/00,I.ÚS SR 19/02,I.ÚS SR 115/02,

I.ÚS SR 165/02,I.ÚS SR 173/03,I.ÚS SR 27/04,I.ÚS SR 82/04,III.ÚS SR 252/04,

I.ÚS SR 12/05,I.ÚS SR 74/05,III.ÚS SR 295/05,III.ÚS SR 84/06,II.ÚS SR 315/06,

I.ÚS SR 352/06,I.ÚS SR 386/06,II.ÚS 410/06.I.ÚS SR 89/07,I.ÚS SR 115/07,

I.ÚS SR 187/07,IV.ÚS SR 238/07,III.ÚS SR 341/07.II.ÚS SR 211/08,

 

Z čes­kej od­bor­nej li­te­ra­tú­ry:

 

Zdeněk  Kuhn a kol.: Ju­di­ka­tú­ra a  práv­ní ar­gu­men­ta­ce,Audi­to­rium,Pra­ha 2006, Časť-Ju­di­ka­tú­ra v ús­tav­ním prá­vu.

Li­bor Ha­nuš: Ústavněpráv­ní va­dy dú­kaz­ní­ho pro­ce­su z poh­le­du ju­di­ka­tú­ry Ústav­ní­ho sou­du, Práv­ní roz­hle­dy č.18/2006

                                                                                 

(2) Slov­ník cu­dzích slov, SPN Bra­tis­la­va,2008

 

 

 

Diskusia