Nebezpečenstvo ideologického ovládnutia súdnej moci v demokratickej spoločnosti

JUDr. Patrik Števík, sudca

Nebezpečenstvo ideologického ovládnutia súdnej moci v demokratickej spoločnosti a právny štát ako nástroj ideologického centralizmu.

"V posledných rokoch pozorujeme, že v demokratickej Európe sa súdna moc aktívne zapája do politického a ideologického boja spôsobom, ktorý by sa ešte nie tak dávno považoval, z hľadiska právneho štátu, za neprípustný."

Presadzovanie mocenskej ideológie v európskom civilizačnom priestore malo v minulosti rôzne podoby. Ani súčasná mocenská vrstva v otázkach mocenskej kreativity nezaostáva za svojimi predchodcami. Podstatou môjho zamyslenia nie je venovať sa všetkým možnostiam, ktoré má vládnuca garnitúra k dispozícii, aby plošne presadila v spoločnosti svoje ideologické či kultúrno-etické predstavy. Rád by som upriamil pozornosť iba na jeden prostriedok, ku ktorému sa už od nepamäti vládnuca moc uchyľuje v prípade, ak sa jej väčšia časť spoločnosti odmieta názorovo podriadiť.

Súdna moc je inštitút, ktorý je veľmi často používaný v zápale politického boja, ako aj na vnucovanie ideologických predstáv tých, ktorí nám vládnu. Pokiaľ pri presadzovaní týchto predstáv zlyhá plošná mediálna propaganda a prostriedky mäkšej donucovacej sily, tak nastupuje so svojím sankčným mechanizmom súdna moc, ktorá má legitimizovať snaženie mocných. Osobitne v demokratických krajinách je súdna moc vnímaná ako viac či menej nezávislý konečný nástroj, pred ktorým sa už nedá uhnúť.

Ako ale zabezpečiť, aby justícia produkovala želané rozhodnutia, ktoré budú vyzerať ako rozhodnutia nezávislé a dôveryhodné?

V totalitnej spoločnosti rozhodujú sudcovia podľa totalitných zákonov. A je v podstate jedno, čo si v skutočnosti sudca hodnotovo myslí, keďže na uplatňovanie vlastného svetonázoru nemá pri rozhodovaní manipulačný priestor. Ale v demokratickej spoločnosti, v ktorej funguje právny štát a kde musia právne normy spĺňať prísne parametre svojho vzniku, ľudskoprávneho obsahu či hodnotového nastavenia, je zložitejšie dosiahnuť, aby nútené presadzovanie ideológie cez súdnu moc vyzeralo odborne a nezávisle. Keďže skupina, ktorú dostal k moci voličský elektorát, nemôže na upevnenie moci alebo presadzovanie ideológie použiť legislatívny proces, musí zabezpečiť, aby bolo rozhodovanie v citlivých kauzách podľa jej želania. Ponúka sa jej hneď niekoľko možností.

Jednou z možností je, že vládnuca moc zriadi nové špecializované súdne inštitúcie, ktorých nesystémovosť prikryje vznešenou zámienkou. Následne tieto inštitúcie obsadí želanými sudcami prostredníctvom pochybných výberových procesov, v ktorých diplomovaní ideologickí aktivisti vyberajú kandidátov. Tých, ktorí už budú vedieť, ako rozhodnúť citlivé a sledované názorové kauzy.

Druhou možnosťou je do už existujúceho súdneho systému postupne dosadiť sudcov, ktorí budú ideologicky citlivé prípady rozhodovať podľa želania mocných. Najlepšie opäť cez množstvo výberových konaní, v ktorých opakujúce sa mená vyberajú ideologicky overené želané osoby. Hlavne, aby proces výberu vyzeral zložito a odborne. Existujú aj typy súdov, do ktorých sú sudcovia vyberaní priamo politikmi.

Aby vládnuca vrstva dosiahla istotu, že jej ciele sa naplnia, nemôže sa spoliehať na korupciu alebo náhodu, že prípad možno dostane ideologicky spriaznený sudca – aktivista. Nemôže sa spoliehať na mediálny a politický tlak, ktorému niektorí sudcovia zo strachu podľahnú. Musí vybudovať systém. Ide o dlhšie trvajúci proces, ktorý v demokratickej spoločnosti s krátkymi volebnými obdobiami musí umožniť občan. Iba on je v demokratickej spoločnosti zdrojom moci. Ale presvedčili sme sa, že šikovnejšie politické kádre, ktoré nepodliehajú zábranám, dokážu dosiahnuť solídne úspechy aj za kratší čas. Najmä ak si volič nič podozrivé nevšimne. Friedrich Nietzsche postrehol, že zásadné zmeny v spoločnosti často prichádzajú na holubičích nožičkách. Prichádzajú teda potichu a nenápadne. A zdá sa, že fenomén ovládnutia súdnej moci zvnútra tak, aby to vyzeralo demokraticky, musí byť rovnako nenápadný a postupný.

Mnou uvedený systém dosadzovania ideologicky spriaznených sudcov do funkcií na súdoch je veľmi ťažko dokázateľný a je možné ho odsledovať iba v dlhšom časom horizonte v kontexte konkrétnych súdnych rozhodnutí, ktoré vytvárajú prstenec pochybných rozhodnutí. V totalitnej spoločnosti je obsadenie súdov spriaznenými sudcami jednoduchý a rýchly proces. V spoločnosti, ktorá funguje na demokratických princípoch a mocenskej triáde, je proces ideologického ovládnutia súdov z praktických dôvodov dlhodobejší a zložitejší. Je síce veľká pravdepodobnosť, že sa napriek tejto snahe mnoho sudcov ocitne mimo zideologizovaného systému, ale je veľmi nebezpečné, keď v citlivých kauzách rozhodujú aktivistickí sudcovia, keďže na každom rozhodnutí záleží.

Aktivistický sudca automaticky považuje svoje presvedčenie za spravodlivé, alebo rozhodne vedome nesprávne, aby pomohol svojej názorovej komunite. Cíti sa ako hrdina bojujúci za spoločnú vec. Pri svojej horlivosti zabudne na to, že je sudcom, a čo je vlastne jeho poslaním. Alebo to nikdy nevedel. Zvlášť eticko-kultúrne a ľudskoprávne kauzy, ktoré poskytujú sudcovi širší priestor na kreativitu, sú citlivé na charakterovú a múdrostnú zložku osobnostnej výbavy sudcu. Lebo schopnosť vnímať nikde nekončiaci presah toho, čo je sudca povinný v týchto sporoch zohľadňovať v kontexte so zákonnými ustanoveniami, je základnou podmienkou spravodlivého rozhodnutia.

Možnosť ideologického ovládnutia súdnej moci sa týka tak vnútroštátnych súdov, ako aj súdov, ktoré pôsobia na medzinárodnej úrovni. V posledných rokoch pozorujeme, že v demokratickej Európe sa súdna moc aktívne zapája do politického a ideologického boja spôsobom, ktorý by sa ešte nie tak dávno považoval, z hľadiska právneho štátu, za neprípustný. Ide o systémovú snahu zmeniť paradigmu chápania toho, čo považujeme za právny štát a nezávislosť súdnej moci alebo ide iba o vzájomne nesúvisiace rozhodnutia? Je dôležité položiť si otázku, prečo sa tak deje práve v čase, keď Európa stráca svoje geopolitické a ekonomické pozície a v čase, keď je ohrozené ideologické a hodnotové smerovanie, ktoré v Európe nastavila a formovala najmä Európska únia.

Pripomeňme si, že Európska únia je dobrovoľným zoskupením štátov, ktoré sa v presne vymedzenom rozsahu vzdávajú svojich kompetencií v prospech únie. Jednou z výlučných kompetencii, ktoré členským štátom únie ostávajú, je práve kompetencia v kultúrno-etických otázkach, ktorá je súčasťou problematiky národnej identity. Je neprijateľné, ak Európska únia porušuje svoje vlastné pravidlá a obchádza suverenitu v eticko-kultúrnych otázkach tým, že zneužíva inštitút právneho štátu na to, aby vnucovala členským štátom svoje ideologické predstavy. Namiesto toho, aby Európska únia zo svojho konania dôsledne vylúčila problematiku týkajúcu sa kultúrno-etických otázok, trestá neposlušné štáty finančnými sankciami za to, že bránia svoju kultúrno-etickú suverenitu.

Európska únia je sústavou suverénnych demokratických štátov, v ktorých je najvyšší zákon štátu ústava. Z podstaty veci vyplýva, že ústavy jednotlivých členských štátov musia mať, v otázkach patriacich do výlučnej kompetencie členských štátov, absolútnu prednosť pred rozhodnutiami medzinárodných inštitúcií, keďže tieto právomoci neboli členskými štátmi prenesené.

Ústavy jednotlivých členských krajín sú zárukou, že ich demokratické zriadenie nebude ohrozené a vytvárajú ochranu pre prípad zlyhania Európskej únie. Sú zároveň korektívom jej činnosti a smerovania. Ústavy členských štátov sú teda záchrannou brzdou pre prípad, keď Európska únia prekročí svoje právomoci, alebo sa spreneverí svojmu účelu a demokratickému fungovaniu.

Verím, že aj pod tlakom vlád jednotlivých členských štátov a ich občanov Európska únia v budúcnosti upustí od používania dvojakého metra voči jednotlivým členským štátom ohľadne hodnotenia porušovania princípov právneho štátu a prestane trestať vybrané členské štáty len preto, lebo ich lojalita k únii nie je bezvýhradná. Uplatňovanie neprijateľného univerzalizmu neprimeraným centralizmom je v rozpore s teleologickou podstatou Európskej únie a zdrojom napätia v jej vnútri. A to aj v kultúrno-etických otázkach.

Náznaky ideologizácie súdnej moci v európskom kultúrnom priestore a produkovanie rozhodnutí, ktoré majú slúžiť mocenskej objednávke v otázkach národnej identity či otázkach kultúrno-etických, považujem za krátkozraké. Možno súhlasiť so slovami Abraháma Lincolna, že je možné stále klamať niektorých alebo občas klamať všetkých, ale nie je možné stále klamať všetkých.

Chcel by som veriť, že z dlhodobého hľadiska sú už totalitné schémy v Európe neudržateľné. Znovu a opäť rodiace sa starogrécke počiatky, z ktorých vznikla európska identita, by mali byť dostatočnou zárukou, že európsky človek poučený minulosťou neupadne v budúcnosti do osídiel totalitarizmu akejkoľvek ideológie. Ideologizácia súdnej moci nemá v demokratickom spoločenstve miesto rovnako, ako snaha o obmedzovanie nepohodlných názorov alebo zásahy do práva na súkromie plošným sledovaním občanov v rámci komunikačných platforiem.

Diskusia